„Musím ísť na vecko,“povedal som nakoniec. Obaja sa na mňa pozerali ako na Boží zázrak. „Nemôžem?“ spýtal som sa ich. Mathew sa oklepal prvý. Mávol k vchodovým dverám. „Môžeš.“ Dusil som sa keď som ich videl pokope. Vyšiel som von a zamieril k žene za recepciou, ktorá mala pravdepodobne "veľký strach" z toho ako to tu funguje. Hlavne, že jej platia. Oprel som sa o pult a ona zdvihla ku mne hlavu.

„Môžem si zavolať?“ spýtal som sa s úsmevom. Znudene si ma obzrela a keď zhodnotila, že to nieje proti pravidlám, otočila mi telefón. „Zavolal som na jediné z dvoch čísel ktoré mi mohli pomôcť. Bohužiaľ Damiena by som vystavil veľkému nebezpečenstvu a tak som vyťukal políciu.

„Polícia, ako vám môžeme pomôcť?“ spýtal sa pokojne dispečer.

„Chcel by som hovoriť z Johnom Cartrom,“ povedal som a došlo mi, že ma nespojí kým „Christián Mallmax“ dodal som. Oprel som sa lakťom o pult a nechal sa pozorovať od recepčnej.

„Áno? Tu John Carter,“ ozval sa jeho obyčajným milým tónom v reproduktore telefónu.

„Prídeš ma vyzdvihnúť?“spýtal som sa ho na priamo.

„Christián?“ zašepkal. „Stalo sa niečo?“ reagoval takmer okamžite.

„Nie. Len by som chcel ísť už odtiaľto preč,“vysvetlil som mu.

„A Ryan?“ zaujímal sa. No áno to mi nenapadlo. Klamstvo je jediné východisko, ale polopravda je lepšie stanovisko.

„Musí pracovať,“odvetil som. Nemám ani tušenia ako to znelo.

„Dobre, prídem,“uistil ma.

„Ďakujem,“ zložil som telefón a zrazu sa zo mňa stal nie len klamár ale aj úbožiak. Je to Ryanov život kľudne si môže vybrať koho chce. Aj keď nechápem (vlastne to chápem úplne) prečo práve Mathew. Poďakoval som sa jej za telefón. Nemal som odvahu vojsť späť do kancelárie a tak som tam iba nakukol. Otočili sa k dverám. Boli ako vystrihnutý z obrázku na Love story o homosexuálnych pároch. Trpko som to prehltol.

„Hneď budem späť. Len sa trochu zregenerujem“ S tými slovami som ich opustil. Doslovne. Trvalo sedem minút než prišiel Carter. Na recepcii som mu nechal odkaz, že si dávam pauzu a stretneme sa polícii. Dnes ma čaká ešte ťažký deň. Mlčky som nastúpil a cestoval po Carterovom boku. Priam som cítil ako z neho sršalo: Mal by som niečo povedať.

„V podstate som ušiel,“povedal som Cartrovi len tak mimochodom keď parkoval požičané policajné auto za stanicou.

Otočil sa na mňa. „Ja viem,“ vzdychol.

„Vieš to?“ zopakoval som prekvapene.

„Nemaj ma za hlupáka. Keby Ryan chcel tvoj odvoz zaviezol by ťa sám alebo by aspoň zavolal osobne,“ zamkol dvere a hral sa s kľúčom.

„Tak prečo si prišiel keď si to vedel?“ dožadoval som sa vysvetlenie.

„Veľmi jednoducho. Viem, že by si sa tak nerozhodol keby si to nepotreboval a okrem toho by si asi radšej ušiel než zostal. Takže, prečo si chcel odísť?“obrátil ku mne otázku. Toto nieje jedná z tých odpovedí, ktoré hovoríte partnerom vašej ochrany.

„Potrebujem byť chvíľu od neho." Nebolo to ani klamstvo ani pravda. Vchádzali sme dnu a Carter odovzdal kľúč. Vedel, že to nebola celá pravda, ale po tomto už neočakával nijaké ďalšie odpovede. „Povieš mu, že som zdrhol s tebou?“ spýtal som sa keď si sadal unavene za svoj stôl.

„Nie. Bol by som rád aby si videl ako sa zachová,“povedal mi. Posadil som sa za Ryanov stôl a otočil sa k nemu.

„Ako zachová?“ vyzvedal som. Založil si ruky za hlavu a díval sa niekam do stratena.

„Medzi tebou a ním nieje vzťah ako medzi obyčajným detektívom a svedkom.“ To už som si dávno uvedomil. „Vidím to tak, že Ryan je v podstate workoholik. Aj napriek veku videl toho viac ako polovica ľudí v tejto miestnosti a práve preto sa zdá, že je taký bezcitný,“ rozprával a ja som ho nemohol nepočúvať. Ryan a jeho neuveriteľná osobnosť. „Nikto mu to nevyčíta lebo všetci vieme, že slúžil niekoľko misií v Iráku. Myslí ako vojak, žije ako vojak. Ku všetkému sa správa ako vycvičený k misiám na zabíjanie. Žiadne pocity ani emócie. A preto ma v skutočnosti prekvapilo ako rýchlo si jeho osobnosť prebudil.“

„Ako to prebudil?“ vyzvedal som. Carter sa ku mne otočil.

„Tým myslím, že sa vyjadruje nie len fyzicky, ale aj psychicky,“podal mi pokojne s letmým úsmevom. Pravdepodobne nadšený  z pokroku, ktorý dosiahol jeho partner. Myslím, že si však iba želá aby to tak bolo.

„To, že mi stále nadáva alebo robí všetko podobné?“ spýtal som sa ironicky.

„Ty čo si ho nepoznal predtým to nevidíš ale ja čo ho poznám, vidím, že si sa k Rayanovmu skutočnému ja dostal bližšie ako ktokoľvek iný.“

„Teda okrem Mathewa,“zamrmlal som.

„Mathew, ten právnik?“

„Áno zdajú sa, že sú dobrý PRIATELIA,“ zdôraznil som aby bolo úplne jasné, čo som mal na mysli. Chvíľu skenoval moju tvár a potom sa zasmial s chuti a pekne z hlboka. Dúfam, že to nemám pochopiť. „Čo je k smiechu?“ zahriakol som ho. Prestal sa smiať. „Nemohol som si pomôcť. Ryan a Mathew sú bratia,“ vysvetlil mi pointu vtipu, ale ja som sa nesmial. Ako to bratia?

„Oni spolu nespia?“vyhŕklo zo mňa.

„Keby ťa bol Ryan počul,“ pokýval nado mnou hlavou. Bratia. Snažil som si ich vybaviť a keď sa mi to konečne podarilo v polohe, ktorá neurážala kresťanskú vieru, nechápal som. Veď si neboli vôbec podobný.

„Sú nevlastný?“naklonil som sa ku Carterovi aby som vyzvedal.

„Počuj neviem čo si si o nich myslel, ale Mathew je starší brat Ryana,“ vysvetlil.

„Tak prečo sa na seba ani trochu nepodobajú,“ pohoršoval som sa. Nemôžem uveriť, že som práve zdrhol Ryanovi (za čo ma čaká asi niečo veľmi nepekné) kvôli tomu, že som si myslel, že to ty dvaja spolu ťahajú proti mne a spolu ako naozaj spolu.

„To sa občas stáva,“vzdychol a začal pracovať. Takže to znamená, že som to celé pochopil nesprávne. Bože pomôž aby sa o mojich myšlienkových pochodoch nedozvedel. Aj tak mu budem vyčítať ako to na mňa nahrali. Bolo to kruté. Nemusel to takto podať. Oprel som sa a rezignovane sa utápal vo výčitkách. Odľahlo mi, že s Mathewom nespí a že je z cesty, a zároveň mi prilepšilo náladu, že som sa vďaka Carterovi dostal cez jeho veľkú spŕšku kecov a videl trochu do jeho vnútra. Začali k nám doliehať nadávky a hrmot. Prišiel Ryan. Pred očami sa mi zjavil titulok v novinách:“Zabil ho pred očami policajtov.“ Skôr automaticky než z nejakej inej príčiny som sa zošuchol zo stoličky a schoval pod stôl. Carter ma videl a zasmial sa. Zrejme mu došlo (rovnako ako aj mne), že ma aj tak nájde a dostanem, čo si (istým spôsobom) zaslúžim.

Najprv som videl jeho topánky ako zastali pri stole. Potom som si všimol jeho nohavice. Odtiahol pomaly stoličku a ja som zdvihol zrak z nevinným úsmevom. Toto si vypijem.

„Ryan..“ skúsil som. Dočiahol ma z pod stola a vytiahol ako prádlo z práčky. „..Môžem to vysvetliť,“ skúsil som.

„Nemôžeš,“ odvrkol. Obrátil som prosebne na Cartera tvár. „Ani to neskúšaj,“ varoval ho Ryan. Pevne mi stisol ruku a ja som bedákal. Ťahal ma od pozorovateľov a zavrel ma do malej odpočívarne/kuchynky, kde som sa v tedy po omdletí prebral. „Čo tá bolo za blbosť?“ spýtal sa stíšeným no jasne nahnevaným hlasom. Radšej som mlčal ako povedať niečo čo by som znova ľutoval. „Nepozeraj na mňa ako nemé tela!“ zasyčal. Mlčal som a pozeral sa. Akosi som tie dve veci nedokázal vylúčiť. „Povieš už niečo alebo nie?“ Mal by som niečo povedať.

„V podstate je to tvoja vina,“oznámil som mu.

„Moja vina!?“zakričal ale potom sa rýchlo stíšil.

„Áno. Celé ste si to na mňa pripravili! A preboha prečo voláš svojho brata menom?“ dodal som nakoniec.

„A ako ho mám podľa teba volať? Čo sme pripravili?“ spýtal sa nechápavo. Nakláňali sme sa k sebe a ja som cítil jeho poobednú kávu, ktorú si dal z jeho bratom.

„Ja neviem mohol si povedať niečo ako: Toto je môj brat Mathew,“ napodobňoval som jeho hlas. „Ten výstup!“ dodal som akoby mimochodom.

„Načo doriti potrebuješ vedieť kto je môj brat?! Aký výstup? Hovor ako normálny človek,“ klial rozúrený.

„NO, neviem? Napríklad aby som nemyslel na blbosti? Ten čo ste spolu odohrali? Najprv si skúsil moje reakcie na rodinu a potom na naše stretnutie! TO bolo fakt g-e-n-i-á-l-n-e!“ rozčuľoval som sa s tíšeným hlasom v malom priestore.

„Bolo to nanajvýš nutné aby sme si boli istý ako reaguješ na jednotlivé citlivé témy a musím sa priznať držanie úst ohľadom toho, že si ma vyfajčil ma milo prekvapil.“

„Si fakt kretén,“zakričal som hlasnejšie než som chcel.

„Dávaj si pozor!“ varoval ma s vystrčeným prstom. Nasilu som sa zasmial a vztýčil som ten môj.

„Si snáď starec alebo čo?“ vysmieval som sa mu. Schoval ho.

„Neprovokuj!“ bručal.

„Lebo čo ako?“ provokoval som v zápale.

„Si snáď malý chlapec?“

„A ty?“

„Christián!“naklonil sa.

„Christián!“ zironizoval som jeho napomenutie.

„Mlč už!“ okríkol ma rozhnevane.

„Ako keby som musel spraviť..“pritlačil mi svoje pery na moje. Vydesene som sa na neho pozeral. HÁ?! Odtrhol odo mňa pery. „.. všetko čo chceš,“dodal som v šoku. Pustil ma zo svojej blízkosti a po oddialení jeho tela, ktoré fungovalo ako rušička vĺn mojich myšlienok, sa mi začalo všetko vracať. To bol bozk. BOZK.

Chvíľu ma pozoroval akoby si myslel, že odpadnem. Nemal som to v pláne. Usmial som sa a chcel si ukrojiť ešte jeden kúsok. Ako som sa tak na neho zavesil otrávene mi zakryl dlaňou tvár a odtiahol ma od seba. Odlepil som sa od neho ako žuvačka.

„Pobozkal si ma!“ zajásal som s trochou kroteného entuziazmu. Nechcel som príliš lietať v oblakoch ale, PANE BOŽE, on ma vážne pobozkal a sám od seba? To je .. nuž to je úžasné!

„Aby si konečne zmĺkol,“skrotil ma. Nepomohlo mu to. Dalo by sa povedať, že som okolo neho skákal. Netváril sa vôbec nadšene a ani nijak neprežíval takýto zaujímavý moment. Vydal sa k dverám.

„Ale ty si mi dal naozaj pusu .“ nasledoval som ho ako šťastný pes, ktorý dostane nažrať. Nijako nezareagoval a ja som akosi potreboval počuť, že to spravil, práve od neho. „Ale je to tak, nezdalo sa mi to,“ napádal som ho. Otvoril dvere a vyšiel do kancelárie. Zmĺkol som. Asi by nebolo vhodné aby som upútaval ešte väčšiu pozornosť než doteraz. Všetci sa zjavne zaujímali, čo sa stalo. Pokojne som išiel za ním bez akýchkoľvek známok anomálii. Pripadal som si však ako rozhrkaná coca-cola pred otvorením vrchnáčika. Nemohol som to vydržať a skočil mu do cesty. Zastal. „Bola to ozajstná pusa,“povedal som pošepky a ako informáciu. Nezaujato odvrátil pohľad a obišiel ma. Sadol si na svoju stoličku a Carter si ho prehliadol pohľadom. Keď na ňom nič nenašiel urobil to isté aj somnou. Pohol som sa a radšej na to nemyslel, keby mi to vedel prečítať z tváre. Je to detektív pri troche snahy by to určite zvládol a ja nechcem riskovať. Sadol som si na svoje obvyklé miesto za jeho stôl a potichu sedel. Isteže som celý čas pozoroval Ryana a moje myšlienky robili presný opak. Ak by mali myšlienky ústa asi by ma museli za vyrušovanie vymknúť vo vypočúvačke. Založil som si hlavu rukou. Je tak nerozlúštiteľný.

Niekto prišiel k stolu a položil papier s fotkou na Carterov stôl. „Asi máme vraha..“začal. Obaja sa naklonili nad fotku a muž čo ju doniesol spustil. „Je to Sam Pholos má niekoľko zápisov v registry trestov nič vážne. ALE, podľa toho čo sme zistili sa stretol z manželkou obeti a tá si od neho požičala pól milióna.“ Obaja na neho zdvihli prekvapene zrak. „Bol jej milencom?“ spýtal sa ho Ryan.

„Nemôžeme to potvrdiť ani vyvrátiť. Čo je však veľmi zaujímavé, požičala si peniaze a ručila manželovým menom,“dodal.

„Mal o tom manžel potuchy?“ spýtal sa Carter.

„Podľa jeho záznamov v telefóne si bol určite vedomí, že jeho žena nieje žiadna nevinná kvetinka.“

„Nájdite ho a predveďte na vypočúvanie z podozrenia spáchania vraždy,“ rozkázal pevne Ryan. Muž iba prikývol a odišiel aj s fotkou.

„Myslíš, že to je náš chlap?“ otočil sa na Ryana jeho partner.

„To zistíme,“ odvetil. Zostal v jeho premýšľajúcej póze a ja som ho pozoroval. Bol tak sexy keď premýšľal.

Zostalo ticho a Ryan si začal triediť spisy než sa objaví ich podozrivý. Zastal a pozrel sa na mňa. Spravil som niečo? Prižmúril som oči ak by to bola náhodou pravda a on ma slovne napadne. Urobil to isté. Privrel oči. „Tak moment,“ zvolal. Zasa na mňa ukázal prstom. „Čo si myslel tým: Napríklad aby som nemyslel na blbosti?“ prebodával ma pohľadom. Asi mu bolo jasné úplne všetko a riadne do pikantných detailov. Horko som zaplakal. Rozhodol som sa mlčať. Lepšie ako klamstvo a pravda dokopy. „To bolo mierené na môjho brata a mňa. Čo si si o nás myslel?“ dobiedzal. Carter sa vedľa mňa hlasno zasmial, zjavne nedokázal skryť svoje pobavenie lebo on poznal odpoveď. Otočili sme k nemu tváre a on sa mávnutím ospravedlnil. To je naozaj profesionálne. Pevne som zovrel sánku a otočil sa späť k Ryanovi. Chyba! Nemal som na výber. Usmial som sa a presadol si na Carterovu stoličku. Poslal som mu myšlienkovú správu:“Zachráň ma, prosím!“ Správa bola odoslaná. Carter sa otočil na stoličke.

„Ryan nezájdem sa najesť akosi som vyhladol,“navrhol v misii na moju záchranu. Ryan ma prebodával pohľadom a ja som to cítil. Nevydržal som to vyskočil som na nohy.

„Aj ja by som si niečo zajedol,“pridal som sa k jeho návrhu.

„Ty si sadni.“ Ukázal na mňa a potom na stoličku pri stole. Na malý moment som váhal medzi spraviť to alebo nie. Sadol som si. Pozrel sa na hodinky na svojom predlaktí. „Na obed už je trochu neskoro, nemyslíš?“

Carter sa pozrel na hodiny na svojom počítači. Skončil som.

„Máš pravdu. Aj tak som už jedol,“odvetil pokojne. To sa tak rýchlo vzdal? No tak to pekne ďakujem. Po pravde to celkom chápem, čo si navarím to si aj zjem. „Ale mám takým dojem, že ani jeden z vás dvoch obed nemal,“dodal nakoniec. To je perfektné! Ideš Carter! Postavil som sa, že je rozhodnuté a Ryan ma usadil pohľadom.

„Dnes ide Christián spať bez večere,“ povedal a ja som si nemohol všimnúť ako sa Carter musel ovládať pred výbuchom smiechu. Utrel si pery aby zmyl svoj úsmev.

„Som snáď tvoje dieťa,“ zapojil som sa mrzuto.

„Keď sa tak správaš. Občas ten pocit naozaj mám.“ Otočil sa ku mne z hraným úsmevom. Chcem sa s ním vyspať, napadlo ma mimo tému. Vrátil som mu ten hraný úsmev.

„Dobre,“odvetil som mu. Prekvapilo ho, že sa nebránim. Poznal som to podľa toho ako sa mu zaleskli oči. Presadol som si späť a založil si hlavu. Stále som nestrácal svoj úsmev a zjavne to pomáhalo a on úplne zabudol z čoho ma vypočúval. A ,že detektív. HA!

„Nehraj sa somnou.“ Zrušil ma a zhodil mi lakeť z okraju jeho stola. Znudene som sa popravil a sadol si z rukami do lona. Potichu sme sedeli. „Tak čo to bolo?“ nenechal sa oklamať.

„Ryan,“vzdychol som rezignovane.

„Detektív,“doplnil ma. Zrazu som mal hroznú chuť opätovať mu tu pusu. V tedy mal tak teplé pery. Boli síce suché ale mäkké a hrejivé. Zaujíma ma či chutia rovnako aj teraz. Akoby vedel, že na ne myslím, si ich oblízol. Pevne som zovrel čeľusť a odolával som pokušeniu zopakovať ten akt. Ách. Aj tak všetci vedia, že sa mi páči. Zhlboka som sa nadýchol a nechal sa uniesť. No áno, nebolo to múdre, ale v tej situácii mi to zrazu prišlo hrozne nutné. Rukami som sa zaprel o stôl a naklonil som sa aby som mu ukradol ústa, tak ako on mne až na ten fakt, že zareagoval rýchlejšie ako som čakal a ja som zrazu ležal medzi ich stolmi. Držal ma za pravé predlaktie aby som sa príliš neudrel. Obaja detektívovia sa na mňa dívali a môžem predpokladať, že rozhodne neboli jediný. Pozrel som sa na ich tváre.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma Carter keď videl ako som mimo, akoby som sa práve premiestnil v čase. Ryan mi pustil ruku a ja som zrazu chcel vedieť ako ma dostal tak rýchlo na zem. Vlastne si to ani nepamätám. Posadil som sa. „Áno,“odvetil som. Cartera to akoby vôbec neprekvapilo. Pozrel som sa kúskom oka na Ryana a ten sa tváril akoby ani nebol účastníkom. Predpokladám, že sa ide popukať od smiechu za tým jeho výrazom vojaka. To bolo kruté v tom sexy zmysle. Sadol som si späť akoby sa nič nestalo. Tvárili sme sa tak obaja. Niekoľkí ani nezaregistrovali, že som bol spacifikovaný.

Po tom sa už na nič neopýtal a ani nevyžadoval nič vedieť. To bola dobrá správa. Ta zlá bola, že to už asi ani netreba pripomínať ale čo, pre istotu: Som mŕtvy.

Čas ubehol rýchlejšie, keď našli ich podozrivého. Nechali ma čakať pred vypočúvačkou a dali mi najesť. Potom ho zatkli. (Podľa všetkého sa priznal.)Carter sa obetoval a rozhodol sa dokončiť papierovanie s tým, že nás poslal domov. Ó, a zabudol som, že Ryan si dopisoval s jeho bratom aby mi dohodli ďalší termín.

Sedeli sme v aute a ja som nedovolene pustil rádio, pretože sa okolo Ryana zdvíhala nebezpečná hustá aura. Tušil som o čo ide. 

Vypol ho. Čakal som to. Hral som sa s pásom. „Nechal som sa ovládnuť,“vysvetlil som mu moje nepremyslené jednanie.

„Porozprávame sa neskôr,“ odvrkol. Zabočil z hlavnej ulice a potom na parkovisko pred supermarket ,zaparkoval. Ideme na nákupy? Odpútal sa a ja som sa načiahol, že to zopakujem. „Zostaň sedieť v aute. Hneď som späť,“ informoval ma z pohľadom do spätného zrkadla. Chcel som sa otočiť ale on mi v tom zabránil.

Potom vystúpil a zabuchol dvere. Nechal kľúče v zapaľovaní. To sa na neho vôbec nepodobá. Otočil som sa. Nešiel do supermarketu to mi bolo jasné. Zovrel som bezpečnostný pás a trochu ho potiahol aby som sa mohol lepšie otočiť. Za nami parkovalo moderné tmavé auto. Mal by som sa báť? Snažil som sa ho nájsť. Niekto zaklopal na okienko auta a ja som skoro utrhol pás v mojich rukách. Otvoril som oči a zistil že je to Ryan. Stiahol som okienko. „Vystúp,“skôr ma poprosil ako rozkázal. Odopol som sa, vzal kľúče a vystúpil.

„Deje sa niečo?“ spýtal som sa ho potichu. Mlčal a viedol ma cez parkovisku do supermarketu. Toto naozaj nevyzerá ako nič. „Neotáčaj sa,“zašepkal keď videl, že práve to som chcel urobiť. Vošli sme dnu a zvonček nás oznámil. Ťahal ma cez regále a cez zásobovanie ma dostal na druhú stranu celého pozemku. Aký ma toto zmysel. Zastali sme pri kontajneroch a nákladných rampách. Popohnal ma cez val a nakoniec cez záhradku nejakého obývaného paneláku. Vyšli sme na veľmi známej ulici. Asi dvadsať metrov od nás býva Ryan. Vydal sa tým smerom a celý čas sa obhliadal. Pri dome vybral telefón a napísal krátku správu. „Poďme,“ posúril ma cestou k jeho vchodu. Zavrel za nami dvere a zamkol. Nechal ma stáť v nevedomosti uprostred izby, zatedy čo on sa niekoľko krát poprechádzal z jeho izby do pracovne a naopak.

„Už môžem vedieť o čo ide?“spýtal som sa keď prechádzal opäť okolo.

„Ešte nie,“odsekol. Prešiel som teda do obývačky a sadol si na svoju rozhádzanú posteľ z rána. Zazvonil mu telefón a on odišiel dosť ďaleko aby som nepočul o čom je reč. Vážne ma nevedomosť hrozne stresovala.

Okrem toho som nepochopil pointu toho prečo odišiel počas telefńu, aj tak to z neho neskôr vytiahnem. Snaha sa cení. Objavil sa na chodbe a akoby sa bál, že budem vyžadovať odpovede, hneď aj zmizol. Naozaj by sa mal naučiť byť ku mne trochu úprimnejší. Po pol hodine som to vzdal. Prešiel som cez chodbu a zabočil k jeho izbe. Zastal som a rozhodol sa ignorovať jeho pravidlá. Prezliekal sa. Uhol som sa za roh. Práve kvôli takýmto situáciam si vymyslel pravidla. „Videl som ťa. Vstúp,“schválil moje jednanie. Sadol si na kraj postele a dotiahol si skĺznuté ponožky.

„Iba by som sa chcel informovať,“skúsil som. Pozeral sa na zem. Na malý moment zdvihol ku mne zrak.

„V poriadku ak je to tak,“ vstal z postele a vzal zo skrine nejakú z jeho kníh podal mi ju do ruky. „Do toho,“ pobádal ma. Otočil som knihu v rukách.“Cvičíme z vlastnou váhou.“ „Čo to je?“ spýtal som sa nechápavo.

„Chcel si sa informovať, tak teraz môžeš.“ Usmial sa na silu. Ironicky som sa zasmial. Blbé vtipy.

„Nevtipkuj. Myslím to vážne,“ vrátil som mu ju podráždene.

„Nemôžem hovoriť nič, čo nieje potvrdené,“ prehovoril ku mne už profesionálne. Nepýtam sa ho ako policajta, ale ako niekoho komu bezvýhradne dôverujem.

„Môžeš mi povedať aspoň niečo?“

„Lepšie by bolo keby si o ničom nevedel. Čím menej vieš…“

„Čím menej viem tým viac ma to desí,“ skočil som mu do reči a jeho to vôbec nepotešilo.

„Christian,“vzdychol, „sú veci ktoré ti nepoviem…“

„Ale ty mi nehovoríš nič,“urobil som to znova. Zamračil sa. A jaj.

„Si ako uplakané dievča,“ zahriakol ma. Zazeral som na neho. Myslí to úplne vážne.

„Ak to pomôže budem ním,“ odvrkol som. Pozeral sa takmer skrz mňa. Neznelo to nejako extra, ale aspoň ho to umlčalo.

„Čo chceš teda vedieť,“povedal. Bolo to takmer neuveriteľné. Naozaj to vzdal len tak?

„Čo sa stalo?“ užíval som si svoje víťazstvo.

„Myslel som si, že nás niekto sledoval. Mojou prioritou bolo v tomto prípade aby nikto nevedel, kde sa ukrývaš,“

zhrnul.

„A čo ak ma nájdu?“ spýtal som sa celkom logicky. Obišiel ma.

„Je mojou prácou aby sa to nestalo,“ zavolal cez chodbu. Sledoval som ho ako ide do pracovne.

„Ale predsa len čo ak sa to stane?“vyzvedal som ďalej. Potrebujem jeho odpoveď na najhoršie možné scenáre. Neotočil sa a ani nezastavil. Skúsil som ho dobehnúť. Chcel vojsť do pracovne a ja som tušil, že to urobí aby mi nemusel odpovedať. Chcel sa ma zbaviť. Nechcel mi to povedať. Strčil som sa medzi dvere a neho. „Odpovedz mi, prosím,“zatlačil som na neho a držal kľúčku od dverí, aby sa k nej nedostal. Zhlboka sa nadýchol. Sklopil ku mne oči. Tušil, že nechcem cúvnuť.

„Ak by sa to stalo musel by si zmiznúť. Bez mena, adresy, priateľov a bol by si niekým iným,“odvetil. Nemám potuchy prečo by mala byť práve toto správa, ktorú potrebuje predomnou ukryť.

„Prečo mám pocit, že je to zlá správa?“ odsunul ma nabok aj napriek mojej snahe.

„Dosť bolo rečí,“ odsekol a snažil sa dostať do svojej pracovne. Ja som sa odhodlal, že kým nedostanem odpovede nikam sa nepohnem. Pevne som sa zavesil pred dvere.

„Ešte som neskončil,“zdvihol som hrdo bradu.

„Ja áno,“ prevliekol si ruku pomedzi moje a chcel otvoriť dvere. Pevne som stiahol pery.

„Chcem sa s tebou rozprávať,“povedal som mu odhodlane. Odstúpil od dverí. To to zase vzdal tak rýchlo?

„O čom?“ spýtal sa ma.

„O všetkom čo mi tajíš,“nazval som tému nášho rozhovoru. Oprel sa o protiľahlú stenu a založil si ruky.

„Tak ja ti tajím veci a čo ty?“ zvrtol to ku mne. A čo ako ja? Nechápem.

„Čo ja?“ snažil som sa pochopiť. „Ja predsa nič netajím,“ dodal som v obrannom geste. Prezrel si ma. „Ty si tu jediný človek, ktorý sa verbálne nevyjadruje,“ odvrkol som.

„To by som prosil! Ak je to teda pravda, čo ja a môj brat? To predomnou netajíš?“usmial sa. Nemohol som si pomôcť a cukol svojím pevným pohľadom mimo. Bol to fakt. Trafil, to som mu tajil.

„To je len jedna maličkosť,“ obraňoval som sa. „Ale ty mi toho nehovoríš viac,“vrhol som svetlo zase na neho.

„Ja sa ti predsa spovedať nemusím,“zasmial sa.

„To ani ja!“ zavolal som hlasnejšie než som chcel.

„Už sme sa porozprávali,“ odlepil sa od steny. Tak to teda nie! Obetoval som sa a skočil na Ryana.

„Neskončili.“ Zdalo sa to ako správna chvíľa. Dosiahol som do jeho nestráženej zóny. Natiahol som sa a ukradol mu bozk, tak ako aj on dnes mne. Ten moment bol ako z Shakespearovho pera: O zotrel hriech z pier hriešnika a ja som si ho ho vzal späť aby som ho nepoškvrnil svojou nečistotou. Tak to nejako bolo.

Pokazil atmosféru a tvárou ma pritlačil k stene ako pri zatýkaní. Nakoniec som sa dočkal aj tejto pózy. Pevne mi zovrel zápästia.

„Si neuveriteľný. Stálo ti to za to!“ zahromžil a povolil mi takmer zlomené ruky. Ak by mi ich tak nezovrel pravdepodobne by som sa vyškieral od ucha k uchu.

„Neuveríš, ale áno stálo mi to za to,“ vrátil som mu to. Je to úžasný pocit. Zhlboka som sa nadýchol. Takmer taký úžasný ako keď to urobil Ryan z vlastnej vôle. Nemôžem uveriť, že je to tak príjemné. Je to akoby som si šňupol. Horšie je, že aj po drogách príde také rýchle prebudenie. Mračil sa na mňa. „Neviem prečo si tak zúrivý. Je to len pusa. Nebol to ani francuzák.“ Čo by som za neho dal.

Pevne ma zachytil a pribil k stene.

„Pretože tá jedna pusa v tebe spustí nekonečnú promenádu sexuálnych myšlienok a ja sa cítim ako hárajúca sa fena. Vidím to v tvojich očiach,“ šomral podráždene. Nemohol som si pomôcť a radšej sa pozrel niekam inam pretože presne to som robil. Predstavoval si.

„Vidíš presne o tom hovorím,“ dodal.

„Ja viem! Budem mať zavreté oči,“ rýchlo som ich zavrel. „Lepšie?“ spýtal som sa. Mlčal a držal ma stále blízko steny. Naklonil sa a ja som ucítil jeho dych. Odolával som pokušeniu otvoriť ich a pozrieť sa čo sa deje pred mojimi viečkami ,ale sľúbil som, že to neurobím. Priam som cítil jeho pery na mojich. Zhlboka som sa nadýchnol a ukradol si viac z jeho tela. Bez obrazu hltám všetku jeho prítomnosť. Obtočil som okolo jeho pásu nohy a zrazu medzi nami nieje dosť miesta ani na medenú jednocentovku.

„Prestaň fantazírovať.“Stiahol ma z neba a hodil na zem. Otvoril som oči. Trochu som to s tými predstavami prepýskol. Pustil mi ruky. Očami som blúdil k svojim rukám.

„Aj napriek tomu, že si si zatvoril oči som dobre vedel nad čím premýšľaš. Všetko z tvojho tela kričalo, že sa chce okolo mňa nalepiť . Mýlim sa snáď?“

„Nie,“ odvetil som. „Mám sa za to ospravedlniť?“spýtal som sa rovnakým tónom. Pozoroval som jeho tvár a snažil sa sledovať ako sa zatvári. Mykol obočím, ale zvyšok jeho tváre zostal kamenný. Čo sa mu deje vo vnútri? Čo si o mne myslí? To všetko by ma zaujímalo. Mlčal. „Zaujímalo by ma aký je tvoj skutočný charakter,“ povedal som mu do očí. Moje slová k nemu dosiahli.

„Prečo si tak tvrdohlavý?“spýtal sa ma aby zakryl ten fakt, že som sa dostal blízko jeho slabého miesta. Ja ťa dostanem, Ryan. Spoľahni sa.

„Neviem jednoducho som. Chem byť, “mykol som plecami.

„Chceš mňa,“ opravil ma pokojne. Nemohol som sa neusmiať. Hej, chcem ho.

„Ale ty mi to nedovolíš,“čítal som z jeho postoja. Mlčal. Oči mi padli znova na jeho pery. Všimol si to a stiahol mi pevnejšie zápästia. Spojil som opätovne naše oči. Odklonil som sa od steny aj napriek jeho snahe udržať ma ne nej. Len nepozorne sebou cukol, keď som prešiel do jeho intímnej zóny. Neodtiahol sa a ja som chcel ísť ďalej. Pozoroval som jeho nečitateľné oči. Nič nehovorili. Výpíjal sa do mňa pohaladom. Necúvol som. Dotkol som sa jeho pier, tými mojimi. Neudrel ma a ani ma nespacifikoval. Začínal som sa báť, že ma zastaví keď sa dostanem až k nemu, ale neurobil to. Dodal som si odvahu. Povolil mi zápästia a ja som sa postavil na špičky. Chcel som predĺžil tento moment. Bohužiaľ som nemal dostatkok kyslíka. Moje srdce búšilo takou silou, že plúca nestíhali reagovať. Nadýchol som sa nosom. Uvoľnil prsty na mojej ruke a ja som bol jednou rokou slobodný. Rozhodol som sa riskovať. Pritiahol som sa k nemu. Prstami som preskúmal končeky vlasov na jeho šiji. Boli jemné. Srdce mi vynechalo jeden úder a ja som sa musel musel odtiahnuť perami. Dýchalo sa mi ťažko a zároveň hrozne ľahko. Neviem prečo mi to dovolil a neopýtam sa ho aby mi to dovolil ešte viac krát. Otázky ho rozčuľujú a preto nechám reakcie iba na ňom.

„Takto si sa chcel nechať uniesť aj predtým?“reagoval. Kompetne som opustil jeho priestor.

„Úprimne? Asi áno,“ odvetil som mu.

„Naučím ťa brániť sa,“povedal mi spätne takmer okamžite. On a jeho myšlienkové pochody.

„Čo ma naučíš?“ zamrmlal som. Ako si nie sme na rovnakej vlnovej dĺžke. Ako mohol myslieť na sebaobranu počas bozku? Ak to bolo vôbec to, na čo myslel.

„Brániť sa,“ zopakoval. Trochu mimo od tématu. Aspoň, že opäť nevybral otázku on a Mathew. Prikývol som hlavou aby som nenavodil trápnu atmosféru. Pozoroval ma.

„To.. je celkom… Ďakujem.“ Zložil som do kopy pár slov.

„Fajn. Začneme zajtra. Mám voľno,“oznámil mi a prešiel okolo mňa do svojej pracovne. Zavrel za sebou dvere. Tak toto bolo, no … zaujímavé. Utrel som si pery. Kiežby som vydržal bez kyslíku dlhšie.