Ryan sa prudko sklonil aby ma odvliekol aj na silu. „PROSÍM ŤA!“ vykríkol som a on zastal. „Buď ku mne úprimný už len jediný krát.“ tvár mu tvrdla. Otvoril ústa a ja som čakal akú vetu sformulujú jeho pery.

„To by zaujímalo aj mňa“ ozval sa Mathew za Ryanom. Ryan sa prekvapene otočil k svojmu bratovi. „Úprimnosť k pocitom ti vždy robila problémy, ale teraz už nemáš moc na výber.“ naznačil ku mne. Netušil som prečo sa zrazu zapojil. „Christián ťa prosí takže, budeš vojakom, policajtom alebo priateľom?“ spýtal sa ho pevne. Zdalo sa, že zaváhal. „Môžeš si vybrať len jednu možnosť. Zajtra odíde a ty to rozhodnutie už nevrátiš.“ ukázal na mňa bradou. „Zamysli sa nad odpoveďou, bratček.“ Mathew k nemu natiahol ruku a položil mu ju na plece.

„Čo tak náhli záujem?“ vysmial sa jeho nátlaku. Mathew sa iba pousmial.

„Vidím ťa, Ryan. Viem, že si vydesený. Bojíš sa, že sa zle rozhodneš, však?“ spýtal sa ho sebavedome. Ryan striasol jeho ruku. „Od vtedy čo si stretol Christiána sa to zhoršuje a pritom je to áno alebo nie.“tlačil na neho. Bolo to strašidelné. Mathew mu dokázal čítať myšlienky a tlačiť na jeho slabé body bez obáv. „Všimol som si to už hneď ako som ťa s ním videl vo dverách. Christiánove city ťa desia tak moc, že sa im snažíš vyhýbať. Bolí to znova cítiť? …To je život.“ usmial sa na neho. Ryan sa ma bojí? Snažil som sa zachytiť jeho pohľad ale uhol mi ním. „Je to neodpustiteľné ako sa ti dostal pod kožu. Potrebuješ aby na teba prestal tlačiť, však? Nemôžeš kvôli nemu dýchať, myslieť, jesť?“ zvyšoval svoju moc proti nemu. „Ale čo sa stane keď odíde? Spomeň si aký to bol pocit vidieť ho na dne od krvi. Aké to bolo nevedieť či sa vzchopí ? Určite to bolo hrozné ale ono to môže byť ešte horšie Ryan.“ usmieval sa.

„To už stačí!“ snažil sa ho zastaviť

„Bojíš sa počuť pravdu? Trafil som to, však? Opantal ťa pocit šťastia a ty máš z toho strach a výčitky.“ hovoril ďalej. Ryan sa na neho zrazu vrhol a chytil ho za golier košele.

„Povedal som aby si stým prestal!“zavrčal výhražne. Mathew sa iba zasmial.

„Obaja ste hlupáci! Bojujete v rovnakej vojne a ani o tom netušíte!“smial sa a kričal. Ryan uvoľnil svoju ruku a silno ho udrel do tváre.

„Ryan!“zakričal som. Mathew padol na zem, mal rozbitú spodnú peru.

„Výborne! Už je ti lepšie?“spýtal sa ho pokojnejšie Mathew. Držal si peru.

„O čo ti ide?!“zavrčal.

„Ži konečne!“postavil sa mu znova nebojacne do jeho zorného pola.

„Kretén.“zabručal Ryan. Znova ho chytil za golier a načiahol sa dať mu druhú ranu. Len s ťažkosťami som sa postavil pred Mathew. Telo sa mi triaslo.

„Ryan…“poprosil som ho.

„Uhni!“pohrozil mi. „Toto sa ťa netýka.“ dodal keď som odmietol uhnúť.

„Je. Milujem ťa. Nehladiac na to čo cítiš. Ak mi povieš úprimne aby som odišiel. Už sa nevrátim.“ rozprával som mu a on prechádzal medzi nami pohľadmi. Ruky sa mu triasli a ja som si nebol istý aký pocit to vyvoláva.

Pustil svojho brata. Ten sa odtiahol od nás. Upútal na mňa celú váhu svojho pohľadu.

„Odíď.“ vyslovil svoju odpoveď. Vyrazilo mi to dych. Dúfal som, že to nepovie. Možno si to za tú chvíľu rozmyslel. Zaspätkoval som. Mathew ma zachytil. Pozrel sa na svojho brata.

„Prinútil si ma k tomu.“venoval Ryanovi krátky pohľad a zvrtol ma k sebe. Zachytil mi tvár a tuho ma pobozkal. Zovrel mi sánku aby som mu uvoľnil cestu. Spamätal som sa zo šoku a snažil sa od neho odtrhnúť. Bol príliš silný. Trvalo to večnosť. Mathew sa odtiahol. Pozerali si celí čas do očí.

„Skončil si?“ spýtal sa ho pokojne Ryan. Mathew len mykol plecami a hlavou do boku a skôr než som si uvedomil čo sa deje Ryan stál pred ním a udrel ho niekoľko krát do tváre. Bože!

„Už to konečne pochop!“nechal sa udierať. Obaja skončili na zemi . Ryan sedel na svojom bratovi a ten ani nebojoval. Prečo to všetko robí? Chcem aby bol koniec. Už nechcem nič cítiť. Všetky moje pocity iba bolia. Vyčerpáva ma to bojovať sám.

„Prestaňte!“poprosil som ich nahlas tak aby to počuli. „Ja pôjdem!“ zavolal som na udýchaného Ryana, ktorý mi ani nevenoval pohľad. „Pôjdem.“zašepkal som. Posunul som sa k ním o krok. „Keď si to želáš, urobím to.“ stál som za jeho chrbátom. Spustil som sa na kolená. Oprel som si hlavu o jeho ruku. „Už ťa nebudem vidieť…Tak odpusť mi to, prosím.“ šomral som. Mathew sa z pod neho vyškriabal. Jeho látka na rukávoch ma šteklila na nose.

„Čo ti mám odpustiť?“ spýtal sa hrubo. Začala ma bolieť hlava. Nechcel som zabiť ani Cartera ani toho muža. Nechcel som mu tak ublížiť. Zranil som ho svojím jednaním a nie len Ryana ale aj jeho brata, Carterovu manželku a ďalších. Za všetko môžem ja.

„Všetko.“

„Christián.“zavolal moje meno Mathew. Otočil som sa k nemu tvár ale zostával som ležať na Ryanovej ruke.

Vyzeral prekvapene. „Plačeš.“povedal mi s úsmevom. Rýchlo som si roztrasene siahol na tvár. Plakal som! Skutočne to boli moje slzy. Po nejakej dobe to bolo ako daždivý deň. Mračná sa nahromadili a zakryli slnko. Dlho sa mračili a nakoniec na zem padla najprv jedna najťažšia kvapka. Tá predpovedala silný dážď. Nedokázal som takmer okamžite dýchať a tak som iba vzlykal aby som mal dostatočne dosť kyslíku na život. Ryan sa odtiahol aby na mňa videl. Presvedčil sa, že sa ho nikto nepokúša oklamať. Zľutoval sa a zakryl mi tvár. Nesmelo som ho objal okolo hrude. Či už moju prítomnosť chcel alebo to spravil aby som mal niečiu oporu, bolo mi to jedno, hlavne nech je to Ryan. Plakal som a dosť hlasno aj na mňa. Chcel som ušetriť kyslík a ospravedlniť za svoje chovanie.

„Dúfam, že to už chápeš.“jeho brat venoval Ryanovi poslednú vetu a odišiel. Mlčal nechal ma utápať sa v blate. Snažil som sa prestať ale nešlo to. Bolo toho hrozne veľa čo som chcel povedať. Ryan mi objal druhou rukou a ja som cítil ako ma tuhšie zovrel.

„Nesnaž sa prestať.“ pošepkal. „Bolí to?“spýtal sa jemnejšie. Prikývol som. Čo som pochopil bolo, že aby som mohol vyhrať musel som najprv prehrať úplne všetko. Ak by som sa chcel zbaviť tej bolesti čo sa vo mne usídlila musel by som sa zabiť. Nevymažem ju a ani ju nezničím. Jediné čo môžem urobiť je žiť s ňou ako z vypáleným znakom otroctva. Navždy mi to zostane, to, že som zabil.

„Bolí to.“ vyslovil som potiahnutím.

„Ja viem.“prisvedčil mi.

„Ako s tým môžeš žiť?“teraz už viem aké to bolo ťažké keď sa s tým snažil bojovať o niečo mladší ako ja, ale on to zvládol. Dokáže dýchať aby to nebolelo, jesť aby mu chutilo, spať bez strachu.

„Je to ťažké ale časom to vybledne a ty sa s tým naučíš žiť. Nikdy sa to úplne nestratí.“odpovedal mi. Prečo? „Je mi to tak ľúto, Christián. Nechcel som aby si niečo také cítil. Nedokázal som ťa ochrániť.“ prosil a o ospravedlnenie, ktoré nebolo nutné. Nemohol pre mňa spraviť vôbec nič. Naučil ma brániť sa a tým mi zachránil život. Lenže aj ja som potreboval odpustiť. Nútil som ho ísť proti jeho zásadám a srdcu. Kvôli mne sa musel rozhodnúť zabiť človeka, ktorého mal rád. Kiež by som v ten deň umrel namiesto Cartera. Dokázal by som tým zmenšiť počet ľudí, ktorím som ublížil. Ryan ma nechá odísť. To je môj trest za to, že som mu ubližoval.

Konečne som sa začal upokojovať. „Vrátiš sa so mnou do nemocnice, áno?“

„Potom sa už neuvidíme?“ držal som ho stále v mojej blízkosti tak dlho ako to bolo možné. Neodpovedal. Bolo to tak. Tak ako sme sa na silu spojili sa teraz rozídeme. Musím ho nechať už konečne ísť a ja si nie som istý či to dokážem urobiť. Povolil som svoje zovretie okolo neho. Nič ma s ním nedržalo a moje telo poslúchalo.

Pozrel som sa mu do tváre. Chcel by som ísť niekam kde je chladno. Tak by som mal pocit, že je stále niekde blízko. Neviem, ktorá z tvári, ktorú mi doteraz ukázal bola vlastne ta pravá. Ukradol som mu pery a nenechal sa ukončiť to. Nereagoval a ja som mu to nezazlieval. Túžil aby som konečne odišiel ale ja som si chcel čo najdlhšie pamätať ako chutí. Ako vonia. Všetko čo ho robilo Ryanom. Človekom, ktorého som miloval a nemohol. Zhlboka sa nadýchol a odtiahol ma.

„Už ma nepoprosíš, že nie?“spýtal sa. Zovrel som jeho vlasy aby som si pamätal ich štruktúru.

„Prosím ťa, neodlučuj ma od seba.“poprosil som ho. Postavil sa a ja som ho kompletne stratil.

„Mathew!“zavolal. Ten akoby celý čas čakal, že bude zavolaný, vošiel dnu. „Vieš čo máš urobiť, že?“ obrátil sa k nemu Ryan. „Ešte dnes.“rozkázal mu.

„Už som to spravil.“ odvetil mu. Netušil som o čom je reč. Chvíľu sa varovali očami, ale Ryanovi zmäkol pohľad.

„Ďakujem.“ odvetil (prekvapene) pokorne. Zase si ma nevšímali a išli v ich rozumovej rovine.

„Potrebujem tvoj podpis a zjavne ťa čaká pár problémov. Takže odveziem Christiána späť.“ rozprával mu. Podal mu niečo zo stola.

„Viem.“vzal si ich. Nepozrel ku mne a išiel preč.

„Aký je to pocit?“ zavolal za ním kým odišiel. Zastavil len na sekundu a neodpovedal. Mathew sa zasmial. „Myslel som si.“ dodal keď mu Ryan neodpovedal a odišiel. Oči mu znova padli na mňa. „Mali by sme ísť.“ navrhol starostlivým hlasom. Začal mať viditeľné modriny na tvári.

„O čom.. to tu bolo?“spýtal som sa ho.

„Keď bude čas, všetko pochopíš.“ neodpovedal. „Musíš mu dať čas.“ odvetil. Budem potom šťastný alebo smutný? Vyšli sme s niekoľkými pármi očí na nás k jeho autu. Odomkol ho.

„Mathew,“oslovil som ho skôr než nastúpil. „čo si vlastne za človeka?“ zamračil som sa. Všetko čo spraví je buď proti mne alebo kvôli mne. Snažil sa mi pomôcť ale aj ublížiť mi. Zastaviť ma ale i potlačiť. Nechápem to.

„Povedzme, že som rozhodcom vo vašej vojne.“odpovedal mi. Nastúpil.

„A vyhrávame?“ Otočil som sa k nemu keď štartoval. Iba sa usmial. To je trochu provokatívne. Viem, že mi to nepovie aj keď sa snažím, takže sa radšej nesnažím. Keď sa zamyslím neviem či som uspel alebo nie. Zdá sa mi, že Ryan nechce aby som odišiel ale rovnako si to môžem len namýšľať. Bojím sa, že aj keď mi bol oporou necítime to obaja rovnako. Začala ma opantávať únava. Pravidelné vrčanie motora len spôsobilo, že som upadol do spánku rýchlejšie. Nechcel som zaspať ale neovládol som to.

„Christián, otvor oči. Počuješ ma?“ poslúchol som prosbu a otvoril oči. Stáli nadomnou dvaja muži. Jedného som už poznal, psychiater a ten druhý bol tiež doktor, podľa oblečenia a vizitky s menom. Chcel som sa posadiť aby som cez nich videl kde som.

„Nevstávaj.“upozornil ma jeden. Ich tváre ma desili.

„Prišiel si bezpečne do nemocnice.“oznámil mi druhý. Položil som si znovu hlavu na vankúš a zavrel oči.

„Počul som, že si plakal? Chceš sa o tom rozprávať?“ spýtal sa ma psychiater. Udržal som v sebe kyslík.

„Nie.“odvetil som. Damienova pomoc a Ryan s jeho bratom, mi vŕtal hlave. Nedokážem sa sústrediť na nič iné..

„Ak ti to nebude vadiť neskôr by som sa s tebou rád rozprával.“navrhol mi.

„Previazali sme ti rany na rukách.“oznámil mi znova prvý. Vyzeralo to akoby bojovali o moju pozornosť.

„ Zajtra prídu tvoji rodičia aj z príslušníkmi polície aby ťa bezpečne odviedli domov, tešíš sa?“nadviazoval somnou rozhovor.

„Som unavený.“otočil som sa im chrbátom. Chcem vedieť kde je Ryan, nechcem myslieť kde sú moji rodičia. Na čo má prísť čas? Moja zvedavosť bolo neskrotiteľná. Bol som po dlhom čase obklopený svojimi emóciami.

„Mali by sme teda ísť.“navrhol jeden z ich. Nereagoval som na nich. Necítil som sa na administratívu. Otvoril som znova oči. Bol som naozaj späť vo svojej nemocničnej izbe. Sám. Nemohol som prestať prehrávať svoje myšlienky. Všetko v nich je len a stále okolo neho. Milujem ho. Nedalo sa to vydržať. Posadil som sa na posteli. Čo ak ho naozaj musím opustiť? Ak to myslel vážne tak ho naozaj neuvidím. Nechcem dodržať môj sľub a nechať ho ísť. Nechcem ostať bez neho sám. Znova som bol na infúziách. Vedel som čo ma čaká. Tento krát som a to išiel pomaly. Bolo to rozumnejšie riešenie. Zatlačil som si na ranu po vpichu a vstal z postele. Zašiel som na vecko. Bolo tam zrkadlo. Po dlhom čase som sa uvidel a dosť ma to vystrašilo. Bol som bledý. Na tvári som mal tmavú modrinu a nižšie už len trochu poškriabaný krk. Nebolo to hlboké. Vyhrnul som si tričko, na ľavej časti hrudníka som uvidel veľkú modrinu po výstrele zo zbrane. Začal som sa naozaj báť čo objavím. Lenže ja som sa nedokázal zastaviť. Potreboval som vidieť aj ostatok. Vzdychol som a putoval ďalej. Najprv som si odviazal jednu ruku a potom druhú. Hlboké rany som mal prikryté prilepenou gázou. Strhol som ju. Ranu po guľke som mal zašitú. Počul som ten výstrel v hlave. Gázu som hodil do umývadla. Odkryl som aj poslednú z rán od noža. Musel som sa posadiť. Čiara kadiaľ vnikol do mňa nôž bola rovnako zašitá. Rany zrazu boleli viac ako predtým. Sedel som na záchode. Bolo ťažké pozerať sa na seba. Nemohol som vymazať tie obrazy z hlavy. Mŕtve sklenené oči. Zvuky sa mi odohrávali iba v hlave ale ja som ich jasne počul. Chápem prečo bolo tak dôležité aby som sa nevyhýbal tomu čo sa stalo. Mathew mal pravdu v tom, že nesmiem zahmlievať svoje spomienky. Lenže ono to je ťažké.

Ukryl som si tvár v zranených rukách ale tie ma nedokázali uchrániť pred samým sebou. Chcel som sa zbaviť tej vnútornej bolesti ale fyzická bolesť mi to uvoľnenie neposkytovala. Každý pohľad na seba ma desil. Bol som chodiaca spomienka. Ušiel som z nemocničnej kúpelne. Nedokázal som sa postaviť tej bolesti.

Sadol som si roztrasene na posteľ a skryl si ruky pod perinu.

„Doniesol som ti niečo na pitie.“do izby vošiel Mathew. Smutne som sa k nemu otočil. „Spravil si zase nejakú hlúposť, že?“nadvihol obočie a zrengenoval ma pohľadom. Ukázal som mu ruky. Vzdychol si. „Naozaj si to tak strašne potreboval vidieť?“hrešil ma. „Infúzia?“ zaujímal sa.

„Vonku.“odpovedal som mu nesmelo. Položil vodu na stolík vedľa mojej postele.

„Ách!“uhladil si vlasy. „Ryan ma zabije. Prečo si to vôbec urobil?“ zazvonil na zvonček pre sestru.

„Povedal si aby som sa nevyhýbal svojím spomienkam.“ohradil som sa.

„To však neznamená aby si pokúsil infikovať rany.“vyhrešil ma. Sestrička vošla dnu.

„Potrebujeme nova obviazať rany.“ oznámil jej. Pozrela sa na mňa.

„Zavolám doktora.“odvetila medzi dverami.

„Kde je Ryan?“otočil som sa k nemu. Až teraz som si všimol, že ma ošetrenú tvár. Bolo mi to ľúto.

„Chváľabohu, že v nemocnici nie. Roztrhol by ma ako hada. Druhý krát by som jeho útok už neprežil.“mumlal si.

„Tak prečo si sa nebránil?“ dosť ma zaujíma čoho som bol vlastne svedkom v jeho kancelárií.

„Povedal som ti, že si neuvedomí, že ťa stratí kým sa to nestane. Nemôžem ho naučiť aby sa postavil za svoje city nad jeho prácu. To spravila armáda. Bojí sa rozhodnúť sa a ešte viac keď ide o city.“ vysvetlil mi.

„Takže..“natiahol som. Snažil som sa mu vsugerovať aby mi to povedal. Mathew sa usmial.

„Tak dobre.“ vzdychol porazenecky. „Aby si vedel poviem ti to iba pre to, že vyzeráš dosť na dne a to nieje dobré pre tvoje zdravie. Okrem toho cítim sa za to trochu zodpovedný.“ nadýchol sa. „Áno, presne tak. Miluje ťa.“ pozrel mi do očí.

„Naozaj?“explodoval som. Zastavil ma.

„Nebuď tak nadšený ja nie som ten čo by ti to mal hovoriť, ale asi nemám na výber. Zdalo so mi, že sa ho naozaj vzdáš.“

„Ďakujem.“vyslovil som.

„Za čo?“

„Že si mi to povedal. Dosť to poteší, vieš…. vedieť, že to nakoniec nebolo zbytočné…. Ale nechá ma odísť aj tak?“ vzhliadol som k nemu.

„Chceš počuť ako to je?“ nadvihol obočie. Vedieť čo mi je skryté okrem Ryanových citov.

„Úplne všetko.“pritákal som. Usmieval sa a sadol si vedľa mňa. Pozoroval dvere.

„To jediné čo stojí celý čas medzi tebou a ním je právo a jeho výcvik. Neviem čo ho predtým tak zlomilo aby ti odhalil aspoň trochu. Možno že by to bolo tak, že sa nedokázal skrývať za svoju armádu? … Keď som ho pozoroval, zistil som, že je ako zranené zviera. Ktoré sa nedokáže schovať a vyliečiť. Nedokáže žiť bez toho aby k tomu nedostal povoľovací príkaz. Videl som ako sa snaží rozhodnúť sa. Je to pre neho ťažké zahodiť muža ktorým bol a byť niekým koho potrebuješ.“Zablúdil ku mne očami. „Polícia vie, že porušil zmluvu ochrany svedkov. Zrazu sme na neho tlačili všetci: Ty, ja a aj jeho šéf. Už chceš vedieť čo si vybral? Armádu, políciu alebo teba?“ Rýchlo som prikývol. Zákerne sa vyškeril.

„Ryan ti to povie.“ poplácal ma po stehne a zdvihol sa. „Mal by som ísť pracovať.“ natiahol si svaly. Teraz akože vážne?

„To ale nieje všetko!“vyhŕkol som. Natočil ku mne jeho tvár.

„Čo som vynechal?“opýtal sa ma.

„Okrem toho rozhodnutia? Tak napríklad: Prečo mi najprv pomáhaš a potom ničíš a tiež Ryan sa ti zdôveruje?“ Naklonil sa ku mne.

„Vždy je tu nejaký dôvod. Pomáham ti kvôli bratovi a ničím ťa kvôli sebe. Je to môj brat nechci aby som ťa tak ľahko schválil. Musím však dodať, že som aspoň zistil čo je na tebe také výnimočné … Tvoja nevinnosť a oddanosť. Miluješ ho. Je zaujímave pozorovať, že taký letný deň miluje tak zasnežené hory… Oh! A čo sa týka toho posledného, iste. Sme rodina viem o ňom viac ako ti on dokáže povedať. Takže navrhujem aby si bol so mnou stále za dobre…“ vyrušil ho doktor a on sa otočil na odchod. Obaja bratia sú pre mne záhadou. Nesústredil som sa na nič čo mi bolo hovorené z doktorovej strany. Je to tak úžasné vedieť, že ma miluje. Vidím Ryana vo viac uhloch a zrazu mi chýba ako kyslík. Chcem ho zbaviť toho strachu a bolesti, ktorú mu spôsobujem. Ryan zo zástavky a Ryan, ktorého vnímam teraz sú úplne rozdielny ľudia. Je zložitý ako zakreslovanie mapy. Prinútili ma zostať v posteli. Zaspal som vďaka liekom. Prebudil som sa až nadránom v posteli. Infúziu somnou už vzdali rovnako ako obväzy. Rany mi teda iba ošetrili a prilepili gázou. Sledoval som okno a až po nejakej chvíli mi došlo, že nie som v izbe sám. Prudko som sa strhol. Oči mi padli na osobu, ktorá tú už nejakú dobu bola.

„Ahoj.“pozdravila ma nesmelo. Sedel som na posteli a nevedel čo mám urobiť. Bola to nejaká doba ale moja mama vyzerala stále rovnako. Gaštanové vlasy mala perfektne upravené dozadu a vrásky okolo očí ju robili ešte krajšou. Bol som jemnejší po nej. Napriek všetkému čo mi povedala a urobila som nedokázal udržať ten pocit, ktoré poskytujú iba matky. Slzy sa mi znova drali cez oči. Sentimentalizmus spôsobil, že ma jej prítomnosť dojala.

„Mama.“ vydýchol som. Zasekol som sa. Niekdy sa mi snívalo, že sme sa stretli a on ma chcela a späť a teraz som sa bál, že by to tak mohlo byť. Objala ma. Voňala trochu inak. Pohladila ma po vlasoch.

„Mal by si sa dať ostrihať.“povedala mi. Isteže áno.

„Dobre.“súhlasil som aby ma mala rada ešte chvíľu. Potreboval som jej lásku. Odtiahla sa.

„Prečo robíš hlúposti?“ karhala ma.

„Už nebudem.“

„S tvojím otcom sme naozaj nešťastný.“ sťažovala si. Popravila mi pramene vlasov a česala mi ich za ucho. „Keď sme sa dozvedeli, že si sa zaplietol do vraždy báli sme sa, že už nenájdeš cestu k Bohu a navždy ťa bude musieť zatratiť. Ale ak svoje činy oľutuješ Boh ti odpustí, chlapec môj.“vysvetľovala mi. Usmial som sa.

„Áno, mama.“ prikývol som. Ako je možné, že za tedy čo objímam mamu myslím na to ako by ma pred ňou mohol uchrániť Ryan. Skryť ma pred jej necitnosťou voči mne. V skutočnosti už som nebol viac jej synom. Zabránil som aby sa ten pocit rozvíjal. Myslel som si: “Tentokrát nebudem bojovať. Urobím všetko čo bude chcieť. Budem čímkoľvek čím bude chcieť, aby som bol.“

„Zavolám otca.“usmiala sa. Vrátila sa s ním pod pazuchou. Bavili sa medzi sebou. „Akurát som sa rozprával s tým detektívom čo mu zabezpečiť prevoz.“odpovedal mame na otázku, ktorá som nepočul. Pri slove detektív som nastrážil uši.

„Ako sa volá!“ vyhŕklo zo mňa nepremyslene. Otec na mňa rozladene pozeral a snažil si rýchlo spomenúť.

„S-sáry?“skúsil to trafiť. Oči sa mi rozšírili a skočil som z postele. Zrazu už pre mňa rodičia neexistovali.

„Seary.“opravil som ho a vybehol z izby. Ak s ním hovoril ešte tu je! Vyletel som bez všetkého, z bosými nohami. Výhoda je, že sa mi nešmýkalo. Spoznal som ho. Odchádzal z oddelenia a možno aj z nemocnice. To mu nedarujem ! Povie mi, že ku mne niečo cíti a a nepoviem mi ostatok, že má strach a nemôže sa rozhodnúť, že potrebuje čas. Také blbosti by boli lepšie ako poslať ma nevedomého preč. Odrazil som sa skočil na neho zozadu.

„TY!“ priškrtil som ho. Zaboleli ma rany ale držal som. Obmotal som si okolo neho nohy. „HLUPÁK!“

Boli sme všetkým na očiach. Začala ma tlačiť jeho zbraň na stehne.

„Zlez!“ rozkázal mi. Naklonil som k nemu hlavu a pobozkal ho na ucho.

„Milujem ťa.“ zašepkal som mu do ucha. Stuhol a potom ma bez problémov stiahol pred seba. Snažil som sa udržať si vážnu tvár. Viem, že ma miluje a tak aj keď sa rozhodne pre čokoľvek ja sa ho nepustím. Viem, že si tak budeme ubližovať navzájom ale možno raz pochopí..

„Vráť sa do izby.“rozkázal mi. Naozaj?! Je to ako v deň keď sa „trošku“ priznal. Mám ťa prekuknutého Ryan a tento krát som si istý, vďaka Mathowi, že ti vidím až do srdca. „Tvoji rodičia čakajú.“oznámil mi ostro. Nenechám sa tak ľahko odbiť. Zachytil som jeho putá a on mi zachytil ruku aby si ich vzal späť. Natiahnutá ruka ma takmer volala aby som to urobil . Udrel som očkom pút po jeho zápästí a pripútal si jeho ruku k svojej ľavej.

„Mám kľúč.“ skrotil moje nadšenie. To je fakt, má kľúč. Vytiahol ho a prudko ma držal za voľnú ruku jeho pripútanou aby ma nenapadla blbosť. To bola škoda pretože ja som mal okrem dvoch rúk, dve nohy. Skôr než sa dostal k putám som ho kolenom kopol na citlivé miesto na stehne. Za to sa mu ospravedlním. Sekunda prekvapenia stačila a ja som si uvoľnil ruku, vzal mu jeho kľúč a hodil ho do chodby. Možno ho nájde ale to bude musieť najprv hľadať.

„Christián!“ zakričal. Nespútanou rukou som sa k nemu pritiahol a pobozkal ho. Mali sme spútané ruky ja ľavú on pravú. Ak sme do teraz neupútali dosť pozornosti teraz sme ju mali všetku. Nieje to zas až tak časté vidieť sa bozkávať dve rovnaké pohlavia.

„Skús ma nechať odísť.“ varoval som ho.

„Pokúšaš sa ma zničiť?“spýtal sa naštvane.

„Mathew bol celkom úprimný aj za teba.“odpovedal som mu. Viem, že sa mi nechystal podvoliť.

„Ten kretén.“ trhol našimi pripútanými rukami. „Nemôžeš ho brať úplne vážne.“vysvetlil mi.

„Takže to, že to bola nehoda je lož?“zamračil som sa na neho. Nominácia na Oscara.

„Nie, to nie. Čo ti vlastne povedal?“ zaujímal sa zmetený. Naznačil som mu aby išiel bližšie. Nehral somnou.

„Proste mi to povedz.“rozkázal mi.

„Christián.“ vytrhla nás s rozhovoru moja mama. Odtiahol sa odomňa dosť na to aby to nebolo podozrivé. Tie putá však vôbec také neboli. „Čo sa deje?“ vyhŕkla pri pohľade na nás. Možno si ich ani nevšimne. „To sú putá?“ ukázala na ne. Takže všimne. Inštinktívne si chcel schovať ruku za chrbát a mňa tým posunul úplne k sebe.

„To je..“ snažil sa to vysvetliť a mne táto situácia prišla až nevhodne vtipná. Udusil som to v sebe. Moja matka je prísna a Ryan to určite vie, hlavne po tom čo som mu povedal. Chcel som vidieť ako predňou zareaguje. Opatrne som pravou rukou zašiel za jeho chrbát. Nastavil som si dlaň a pevne ho zovrel cez rifle za zadok. Vynechal mu prívod kyslíka. „… pre ochranu.“ dopovedal prekvapený mojím útokom. „ Môžem byť s vaším synom sám aby sme prebrali isté nevyriešené záležitosti?“ spýtal sa jaj profesionálne. Možno to nebolo dosť silné.

„V poriadku. Pôjdeme teda na obed. Budete nás informovať?“ zaklipkala milo očami. Zasunul som mu ruku do zadného vrecka a on tušil, že je zle.

„Á-..áno, isteže.“usmial sa aby zakryl môj druhý útok. Stisol som silno pery. Pozrela sa na mňa a ja som ju obdaril hranou, smutnou tvárou. Len čo opustila našu zónu, Ryan si vytiahol moju ruku z vrecka.“Hovoril som s tvojou matkou!“ zasyčal hrôzostrašne.

„Presne tak, z mojou.“prikývol som. „Bolo to aspoň príjemné?“usmial som sa. Vzdychol si nad mojou otázkou.

Prichádzali moji rodičia. Ryan ich zdvorilo pozdravil. Otec mu iba kývol hlavou. Nemusí plytvať toľko svojej dobroty na mojich rodičov, keď sa dozvedia, že sme spolu spali. Skončili sme obaja. Ja v nejakom pochybnom ústave alebo v katolíckej nápravnom zariadení (ako minule) a on s pokojným životom. Som rád, že som ich znova videl ale sklamalo ma, že sú stále rovnaký. Netrápim ich ja, ale cirkev.

Ryan ma ťahal cez chodbu do mojej izby. To bol dobrý začiatok. Nedokázal som ovládnuť pocit, že budeme zase sami. Chcel som jeho dotyky. Silné, citlivé, prudké, vášnivé. Všetky. Patril som mu aj keď si to nechcel pripustiť. Zavrel za nami dvere.

„Čo ti povedal môj brat?“vyšiel s jeho myšlienkami na rovinu.

„Môžem sa ale najprv niečo spýtať ja?“ prestúpil z nohy na nohu. Dovolil mi to.

„Ako si sa rozhodol?“

Zostal ticho. Po tomto už jasne vedel čo mi jeho brat povedal. Spojil som naše spútané ruky. Chcel som ho poprosiť ale to nebolo nutné.

„V prvom rade, Mathew mi pomohol zrušiť moju zmluvu o ochrane. Nemôžem zapájať do iného vyšetrovania a dostal som jedno mesačný vyhadzov z práce. Hneď ako dokončím Wailiho prípad, musím odovzdať odznak aj zbraň. V druhom rade, musím podstúpiť psychologický posudok a 30 hodín sedení z psychoterapeutom.“oznámil mi.

„To bolo to najromantickejšie vyznanie aké som počul.“odpovedal som.

„Ešte som neskončil.“ignoroval moju poznámku. „Mám výčitky svedomia a pravdepodobne to oľutujem ako som sa rozhodol. Predávam svoj dom a idem na jednomesačnú dovolenku niekam ďaleko.“ dopovedal mi.

„Kam?!“ vykríkol som. Potiahol ma za naše prepletené ruky.

„Kdeže to bývaš?“ zašepkal mi do ucha. Usmial som sa zostal v jeho objatí. Srdce sa mi divoko rozbúchalo.

„Po tom všetkom by si mal radšej zostať doma.“odvetil som mu.

„To znamená, že mi po tom všetkom už nedáš šancu?“ spýtal sa prekvapene.

„Mal by si sa opýtať či ti ju VÔBEC dám.“upozornil som ho na chybu.

„Dáš mi vôbec šancu?“ opravil sa.

„Ale len jednu.“