Díval som sa na malé, biele lietadlo s červenými pásmi, ktoré ma sem pred štrnástimi dňami donieslo. A teraz ma odtiaľto aj odnesie.

Znovu som si prezrel príručnú batožinu a skontroloval si doklady. Keď pristaneme na hlavnom letisku, stále ma čaká niekoľko hodinové trápenie chrbtice na úzkej sedačke, až si budem cítiť každý stavec až po ritnú kosť.

„Ethan,“ oslovil ma sklesnutý hlas. Otočil som sa a s poďakovaním si od Phillipa vzal ruksak, ktorý mi podával.

Natiahol som ruku a zľahka ho hánkami pohladil po lícnej kosti. Pozrel sa na mňa očami bez života. Takými odlišnými od tých včerajších...

Cítil som, ako jeho ruky zovreli moje vlasy. V bozku spolupracoval, netrápil sa žiadnou zdržanlivosťou a pre mňa nebolo treba viac pozvaní, ani náznakov.

Chytil som ho v pevnom objatí, otočil sa s ním a posadil ho na drevený stôl, ktorý pod našou váhou zastonal a jeho nohy sa so škrípavým zvukom posunuli po podlahe.

Nasledoval som Phillipove ústa, ktoré som drancoval nájazdmi svojho jazyka, nedávajúc nám šancu chytiť dych.

Vrátil som sa zo spomienok na náš posledný večer a snažil som sa nejako, akokoľvek odľahčiť situáciu.

„Napíšem ti keď pristaneme,“ usmial som sa do jeho smutných očí.

Prinútil som sa k úsmevu a prikývol. Predsa si ako posledné nebude pamätať môj smutný výraz, keď by mohol spomínať na našu včerajšiu, vášnivú noc. Privrel som oči a snažil sa vnímať len jeho ruku, ktorá sa zastavila na mojom líci. Nie ako včera... vtedy pokračovali nižšie...

... stŕhal zo mňa všetko oblečenie, zatiaľ čo jeho ústa plienili tie moje... hladil ma a pripravoval na vpád niečoho väčšieho a horúcejšieho... dopriaval mi rozkoše a privádzal do šialenstva svojou šikovnosťou...upokojoval ma po každom z troch orgazmov...

Nie! Musím sa spamätať, teraz nie je čas na snívanie a spomínanie.

Chytil som ho za pravú ruku a vložil do nej obyčajný náramok z drevených korálikov. „Nič lepšie, žiaľ, nemám. Robil som ho sám asi mesiac po príchode sem.“

Prezeral som si nerovnaké, drevené koráliky z ktorých mal každý iné, okrasne vyryté čiarky.

Usmial som sa a Phillipa pevne objal. Nosom som ho pošteklil na krku a potom si ho zaboril do jeho vlasov. Jeho vôňa....

Prstami som si jeho telo pripravoval na svoj vpád. Phillip si zakrýval rukami ústa, aby tlmil svoje vzdychy a mňa to ešte väčšmi vzrušovalo.

V momente keď som do neho na jeden vpád prenikol celou svojou dĺžkou, prehol sa v páse, rukami zovrel dosku stola a na telo mu vystúpil pot.

Položil som mu ruku za kríže ako oporu, pritisol som sa na jeho hruď a začal prirážať.

Sklonil som k nemu hlavu a vdýchol tú typickú, slnkom nasýtenú vôňu, ktorá bola výraznejšia než kedykoľvek predtým.

„Ďakujem,“ vydýchol som a pustil ho. „A nemyslím len za náramok,“ dodal som.

„Ďakujem ti za všetko.“

Aj ja...“ zamrmlal som a srdce mi zaplavili všemožné pocity. Pozeral som mu do očí a mal som pocit, že v nich vidím svoj včerajší obraz.

Chcem ho pobozkať, ešte raz... dva razy... tri... stále. Nemám dosť, ani z ďaleka. Nestačilo mi to, ešte nie som nasýtený. Hlad ktorý vo mne prebudil by mal posprávnosti aj zasýtiť. A nie odísť.

Stisol som mu silno ruky a najradšej by som ho odtiahol niekde bokom, zbalil ho do kufru a zobral ho naspäť do rezervácie.

Ešte raz som mu ich stisol...

Áno, pritlač... tam...“

Pokrútil som hlavou aby som to zahnal a radšej som sa mu zahľadel na krk, na ktorom svietila moja stopa...

Si môj...“ a zaťal som doň zuby.

Bože! Čo je to so mnou? Ja viem, že mi bude chýbať, viem to aj bez týchto spomienok, ale teraz si musím zachovať pokojnú hlavu.

Boli to super dva týždne,“ doložil som na záver.

Usmial som sa a sklonil sa k nemu.

„A včera bola úžasná noc,“ šepol som, užívajúc si červeň v jeho tvári. Neodolal som, sklonil som sa a pobozkal ho.

Ale....tu?“ obšmietal som sa a pozeral sa, či nás niekto nevidí, našťastie sa Kowu práve pozeral inde a tak som mu bozk rýchlo opätoval.

Odtiahol som sa, hoci nerád, a kútikom oka som zbadal, ako ľudia nastupujú do lietadla. Je čas...

Tak... maj sa...“ mal som hrču v hrdle, „...krásne a ozvi sa čo najskôr.“

Dopovedal som a prekrížil si ruky na prsiach, aby som náhodou neurobil nejakú hlúposť.

Snažil sa byť taký chladný, držať sa na uzde. Skenoval pohľadom ľudí naokolo, aby náš bozk nikto nevidel, ale ja som sa takto nechcel rozlúčiť.

Mal smolu, už mi aj tak ukázal, aký vie byť vášnivý.

Hodil som si ruksak dolu na zem, zdrapil ho oboma rukami a prisal sa mu na krk. Ignorujúc jeho jemné zhíknutie, či ostatných ľudí, sal som a hryzkal jeho jemnú kožu, až pokým som si nebol istý, že na nej ostane cucflek.

Potom som sa znovu prisal na jeho pery, vtiahol som jeho jazyk do svojich úst a sal som aj ten, až kým som necítil, ako mi úplne došiel dych. Až potom som ho pustil.

„To máš za včerajšok,“ odhrnul som si s úsmevom košeľu a ukázal na veľký cucflek na svojej kľúčnej kosti. „Maj sa,“ žmurkol som na neho, zakýval som Kowu, ktorý sa na nás díval trochu krivým pohľadom a s úsmevom som nastúpil ako posledný.

To ti vrátim,“ zakričal som za ním svoje zbožné želanie, lebo by znamenalo, že sa ešte uvidíme, ale nebol som si istý, či ma počul.

Bože, to bolo trápne! Najradšej by som sa teraz nevidel...

Odišiel som ďalej od lietadla, aby mohlo odletieť. Kowu sa postavil ku mne a prehovoril: „Kowu ticho, doktor nie strach.“

Usmial som sa na neho a zapozeral sa na lietadlo, ktoré sa presúvalo na štartovaciu dráhu. Kto vie, kedy a či vôbec ťa ešte uvidím, Ethan...

Lietalo vyštartovalo a pomaly vzlietlo.

S tou malou bodkou v ktorú sa o chvíľu zmenilo mi oči zaliali slzy. Rýchlo som ich utrel. Som predsa muž, nebudem tu plakať. O pár hodín budem v izbe. Počkám tam....

Sadol som si do miniatúrneho lietadla s ešte asi ôsmymi ľuďmi a naklonil som sa cez jedného černocha, ktorý nebol mojim počínaním práve nadšený.

Usmieval som sa na Phillipa s Kowu, ktorý ostali stáť pri jeepe, až pokiaľ som ich nestratil z očí.

Oprel som sa a pravou rukou si stisol náramok na ľavom zápästí. Úsmev mi z tváre zmizol a s výdychom mi na hrudník sadla podivná ťažoba.

Lietadlo sa mi stratilo z očí, ale ja som sa ešte hodnú chvíľu nemohol pohnúť z miesta. Až ma Kowu chytil za rameno a kývol hlavou smerom k autu. Ešte posledný krát som sa pozrel na oblohu a potom sme vyrazili.

Celú spiatočnú cestu som bol ticho, pohľad som mal zameraný ďaleko do krajiny. Občas sa Kowu na mňa pozrel, ale ani on nič nepovedal. Cítil som sa tak prázdny, tak sám ako už dlho nie. Oprel som sa hlavou o rám a zavrel oči. Zvyšok cesty som prespal.

Zobudil som sa až na to, že mnou niekto trasie. Rozlepil som oči a zistil, že vidím rozmazane - mal som nakrivo okuliare a tak som ich napravil. Zaostril som zrak a zbadal Roba, ktorý stál pri mne.

No to je dosť. Ako dlho chceš ešte vyspávať? Máš tu robotu! Nemusel si mariť čas nejakým trápnym odprevádzaním, nie je to predsa malé dieťa. aby nemohol odísť sám. V kancelárii sa ti...“ pustil sa do mňa, ale rukou som ho zastavil.

Brzdi Rob, daj mi minútku,“ vystúpil som z auta a ponaťahoval stuhnuté svaly. „Čo v kancelárii?“

Odfrkol a opäť spustil: „V kancelárii sa ti za tie dva týždne nakopila hŕba papierovania, takže ťa tam dnes zamknem a nepohneš sa odtiaľ, až kým to nebudeš mať všetko hotové. Rozumieš, Hall?“ prikazoval mi a pichal do mňa ukazovákom. Bezmyšlienkovite som prikyvoval, bolo mi to jedno. Aspoň dnes nemusím nikoho vidieť, necítim sa na to.

Odšuchtal som sa do kancelárie a o chvíľu som počul štrngnutie kľúčmi. Zamykal, presne ako povedal.

Sadol som si za stôl a zobral do ruky prvú kopu papierov ohľadne príjmu nového slona. Po chvíli som to však odložil. Nedokázal som sa na to sústrediť.

Stále som mal pred očami včerajšok i dnešok, keď odlietal. Všetko sa mi to miešalo dokopy a ja už som tie slzy nedokázal dlhšie zadržiavať. Oprel som sa hlavou o stôl a zakryl si ju rukami.

Plakal som.

Ani si nepamätám kedy naposledy som tak veľmi plakal. Ani keď som sa rozišiel s Tess....prečo to tak bolí? To som sa do neho vážne za tak krátku dobu zamiloval? Nie, určite nie... alebo....predsa? Žeby to naozaj bola... láska?



 

Ostal som takto neviem ako dlho.

Opäť zaštrngotali kľúče a dvere sa otvorili. Nemusel som ani zodvihnúť hlavu, presne som vedel kto to je.

Hall? Čo ti je?“ Rob podišiel ku mne a jemne mnou zatriasol. Neochotne som zodvihol hlavu a pozrel mu priamo do tváre.

Kriste, ty ale vyzeráš,“ skonštatoval.

Vážne ti ten hňup stál za to? Keby si sa len videl. Počuješ? Spamätaj sa a rýchlo. Tak odišiel a čo? Svet sa krútiť neprestane. Máš tu mňa, Preu, Abeniho aj ostatných,“ prisadol si ku mne a pokračoval potichšie.

Len sa s tebou zahrával, počuješ? Pretože ak by ťa skutočne miloval, neodletel by. Nejako by si to zariadil a zostal by tu. Ja by som to urobil. Nie! Ja som to urobil! Pamätáš, keď som sem prvý raz prišiel?“ urobil malú pauzu. „Mal som tu byť len tri mesiace na praxi, ale zostal som. Doma ma čakala úplne iná budúcnosť, ale zostal som. Tak veľmi ťa milujem. Preto ťa prosím...zabudni na neho, zabudni čo najrýchlejšie. A pozeraj sa na mňa. Som tu, priamo pred tebou a milujem ťa.“

Síce som ho počúval, ale jeho slová sa do mojej hlavy nedostávali. Bola plná Ethana a pre nikoho iného tam už miesto nebolo.

Rob si vzdychol, ale nekomentoval to ďalej. Natiahol sa k stolu a začal mi pomáhať s papiermi.



 

Prechádzal som poslednou pasovou kontrolou. Bol som rozbitý ako už dávno nie, mierne spotený a unavený.

Policajt sa na mňa posledný krát pozrel, než mi pas vrátil.

„Vitajte doma.“

Prikývol som, poďakoval mu a konečne sa pobral ďalej. Zamieril som k pásu, na ktorom jazdila batožina sem – tam a neprítomne som hľadel na kufre.

Bože, ja som unavený. Nie len z toho časového posunu, ale za tých niekoľko hodín som spal...asi 20 minút. Nemohol som si pomôcť. V mysli sa mi vracali spomienky na Afriku, na Phillipa, na ľudí s ktorými som sa stretol. A na zvieratá, na slony a na výnimočnú Naju.

Spomienky na vrelé objatia a vlhké bozky...na zelené oči...

„Ethan!“ niečo veľké a ťažké do mňa zo zadu vrazilo a oblapilo ma to do objatia.

Odfúkol som si dlhé, hnedé vlasy z tváre a znovu popadol dych, ktorý mi brat vyrazil.

„Ahoj Billy.“

Prešiel predo mňa, so širokým úsmevom sa na mňa usmievali aj jeho modré oči.

„Ty kokos, Ethan, vyzeráš hrozne. Čo si tam zas porábal?“

Natiahol som ruku a rozstrapatil mu dlhé vlasy, až nesúhlasne ucukol hlavou dozadu.

„Čo mali znamenať tie provokačné fotky, ha? Dúfam aspoň, že ma doma čaká fľaša kvalitnej teqilly.“

Odfrkol si. „Iste, poznáš mamu.“

Zaúpel som. „Ale nie, nehovor mi, že zasa zorganizovala rodinnú...“

„Rodinnú večeru, áno,“ usmial sa. „Samozrejme, je to prekvapenie, takže pekne oči doširoka a ústočká do korán,“ šťuchol ma pod rebrá a natiahol sa po môj ruksak, ktorý ležal na páse.

„Tak hovor, ako bolo? Čo si videl? Ako dopadol článok? Máš nejaké fotky?“

Musel som sa zasmiať. „Počkaj, brzdi, som rozbitý.“

„Hej, vyzeráš nejako mimo. Stalo sa niečo?“

Nadýchol som sa a na chvíľu som zaváhal. Čo mu mám povedať?

„Niekoho som tam...“ začal som, ale on predo mňa energicky skočil a neveriacky sa zasmial. „Ty si si tam našiel babu? Do frasa, Ethan, našiel si si tam nejakú domorodkyňu, však, ty kanec!“

Znovu som sa zasmial. „Prídeš mi...iný. Bláznivý, ale iný.“

Potočil hlavou.

„Neodbiehaj od témy! Aká je?“

Vzdychol som si a znovu ma na hrudi pichlo, rovnako, ako niekoľkokrát za posledných pár hodín. „Nechcem o tom..“

„Ale no tak, máš číslo?“

„Mám email.“

„Tak vidíš!“ pobúchal ma po chrbte. „Nič nie je stratené. Ale povedz, užil si si, však?“ zvedavo sa na mňa pozrel a ja som sa trochu zasmial.

„Daj pokoj a nebuď zvedavý!“ sotil som do neho, až ho zobralo trochu do strany. „Ty sa pochváľ, čo to s tebou je?“

Vyšli sme von z letiska a zamieril som k malému, žltému mini coopru. Billy otvoril kufor a uložili sme doň moje veci.

„Som...“ vzdychol si. „Šťastný,“ široko sa usmial.

Povytiahol som obočie. „A kvôli čomu?“

„Som zamilovaný,“ dodal.

Chápajúco som sa usmial. „Aha a poznám ju?“

Pokrútil hlavou. „Je to moja spolužiačka, chodím s ňou už... no asi päť mesiacov.“

„Čože?“ vyštekol som ne neho zapínajúc si pás. „Ty jeden tajnostkársky blázon! Toto sa robí!?“

Žmurkol na mňa a vyrazil. „Ona je...volá sa Josellin a pôvodom je Francúzka a je..“ otočil na mňa hlavu s vypúlenými očami. „Absolútne úžasná!“

Znovu som sa zasmial. Bol som prekvapený, ale zároveň rád, vždy som si pre môjho malého brata prial milé dievča.

„Kedy mi ju predstavíš? Čo keby sme si spolu vyrazili zajtra večer do baru...“

„Predstavím ju dnes na večeri, celej rodine,“ zvážnel, ale na tvári mu stále svietil úsmev. „Požiadal som ju o ruku.“

Prudko som k nemu otočil hlavu, až mi ruplo v krku. „Jav, do frasa!“ premasíroval som si ho rukou. „To myslíš vážne? Si si istý?“

Znovu prikývol a úsmev sa mu ešte viac rozšíril, keď zastavil na červenej. Pozrel sa na mňa.

„Ethan, ona súhlasila.“

Hľadel som do nadšenej tváre môjho malého brata, na ohníčky v jeho očiach a červeň v lícach. On je naozaj šťastný.

Usmial som sa.

„Billy, som naozaj rád. Gratulu...“ periférnym videním som v okne za ním videl veľké, červené volvo, ktoré sa pod váhou pochrómovanej cisterny prevrhlo na bok. Ohromný stroj sa v rýchlosti šmýkal po ceste, priamo k nám. A hoci sa to dialo rýchlo, ja som to všetko pozoroval ako v spomalenom filme.

Znovu som zrak preniesol do bratových usmiatych a šťastných očí.

„Billy!“

To bolo to posledné na čo si pamätám. Potom len ohromný náraz a tlak.

A potom už nič....


Průměrné hodnocení: 4,92
Počet hodnocení: 52
Vaše hodnocení: Zatím žádné :)

Pro hodnocení se přihlašte.

renara
renara

Na lodi Armiger mi bola udelená funkcia kormidelníka, za ktorú som veľmi vďačná, mám naozaj rada posádku a sľubujem jej …

Pro přidávání a čtení komentářů se přihlašte. Děkujeme.