„Takže to máš rezervované Ethan, za 6 dní sa vidíme.“

„Po ničom inom po nociach netúžim,“ cynicky som sa usmial do slúchadla telefónu, aj keď to môj šéfredaktor nemohol vidieť. „Aspoň dúfam, že ste sa buchli po vačku a konečne mi zaplatili prvú triedu.“

V telefóne sa ozval jeho zvučný smiech. Aj ja som sa uchechtol.

„Fajn šéfe, vidíme sa,“ zložil som.

Tak, letenka je zarezervovaná, článok napísaný, poslaný a schválený. Fotiek mám neúrekom, editor si už nejaké určite vyberie.

Zdvihol som sa z lavičky a zahľadel sa na nebo.

Som hotový. Nič ma tu už pracovne nedrží, keby som chcel, môžem odletieť aj zajtra. A predsa som šéfovi zaklamal, že ma čaká ešte jeden výlet medzi slony, aby som si ich z blízka nafotil. Len aby som tu mohol ostať dlhšie. Vlastne ani neviem prečo.

Pustil som sa cestičkou späť k domom, ale v polke cesty som si to rozmyslel a zamieril som ku klietkam so zvieratami. Zvykol som si na ne a budú mi chýbať. Ale viem, že sú v dobrých rukách.

Prišiel som k svojej obľúbenkyni – malá zebra, ktorú pomenovali Dotty. Predné nohy sa jej zamotali do pytliackej pasce a mala ich také doráňané, že sa na nich takmer vôbec nedokázala udržať. Teraz už veselo cupitala a skúmala svet, čoskoro ju pustia medzi ostatné zebry.

Sadol som si k jej výbehu a pozdravil ju.

Phillip ma odvtedy, čo sme sa rozlúčili s Abenym a jeho náčelníkom, úplne ignoruje. Začal s tým už v aute na ceste späť do rezervácie a pokračuje v tom až doteraz.

Vídam ho veľmi málo, nebol ani na večeri, ani na raňajkách. Raz som ho zahliadol, keď s Robom išli skontrolovať zvieratá, inak je ako duch.

A ja nemám šajnu prečo. Ak si myslel, že som tomu jeho chabému klamstvu, že sa mu ten večer so mnou nepáčil, uveril, tak sa teda riadne mýli. Veď sa mi ani nedokázal pozrieť do očí!

Netuším čo sa mu stalo, čím som ho tak nahneval, alebo urazil. Potrebujem sa s ním porozprávať, ako ho mám ale odchytiť?

Stál som pred výbehom s levmi, s prstami zaseknutými na plote a díval som sa na Pola a Penda ako odpočívajú pod stromom. Polo pohol hlavou a ošuchol sa Pendovi o hrivu, ten to po ňom zopakoval a ešte viac sa na Pola natlačil. Levica Amali ležala obďaleč a pozorovala ich.

Pousmial som sa a čelom sa oprel o plot. Ako sa k sebe majú... na ničom im nezáleží, nepoznajú žiadne pravidlá, jednoducho robia čo chcú. To, čo cítia. Pre niekoho to môže byť neprirodzené, ale oni sa o to nestarajú. Sakra, tak prečo ja....

Celou silou som zatriasol ťažkým plotom, až sa na mňa levy zvedavo pozreli. Prečo som neschopný dať svojím citom priechod!?

Čo sme sa včera na obed vrátili do rezervácie, nedokážem sa na neho poriadne pozrieť. Mám pocit, akoby sme si boli oveľa viac cudzí, než predtým.

Stiahol som ruky z plota a požmolil si ich - sále sú studené. Slnko môže pražiť koľko chce, ale ony sú stále studené. A pri tom boli tak horúce, keď ich držal vo svojich...

Vyčerpane som si vzdychol. A akoby nestačila táto napätá atmosféra, ešte aj Rob sa pred chvíľou snažil vyspovedať ma. Vraj mu je jasné, že sa niečo stalo a on chce vedieť čo. Našťastie však prišla Prea a musel toho nechať, no ako ho poznám určite k tomu vráti.

Otočil som sa od výbehu a zahľadel sa smerom k budove, v ktorej má Ethan izbu. Úplne som ju hypnotizoval, keď odrazu z nej vyšla postava. Nebol to nikto iný, než sám Ethan. Rozhliadal sa dookola, akoby niečo hľadal. Smutne som ho pozoroval.

Koľko dní budem mať ešte na to, aby som sa na neho mohol pozerať bez toho, aby o tom vedel? Vravel, že by tu mal byť asi dva týždne, ale bude tu vôbec chcieť ešte tých pár dní zostať? Asi nie, nemá prečo.

Odtrhol som od neho oči a otočil sa smerom k mojej lavičke. Všetku prácu som mal hotovú a tak som mal chvíľu času sám pre seba. Sadol som si v duchu spomínajúc na uplynulé dni.

„Tu sme sa spolu prvý krát normálne rozprávali, ale už tu zasa budeme len my dvaja, starý brachu,“ rozprával som lavičke. Zasmial som sa sám sebe.

„Začínam byť blázon, rozprávať sa s lavičkou.“

„To si, riadny. A nie len blázon, ale aj pekný idiot,“ ozval sa kúsok odo mňa známi hlas. Otočil som sa a zbadal Roba, ktorý sa na mňa mračil.

Už mu neutečiem.

„Počuj, vŕta mi hlavou, nie je náhodou svadba šťastná udalosť? Mal by si sa odtiaľ síce vrátiť zničený, pripitý, prejedený, ale stále šťastný. Ibaže to, čo tu ty predvádzaš, to je... si ako duch,“ začal svoju, počítam, dávno pripravenú reč a hoci som otvoril ústa k protestu, okamžite ma rukou zahriakol.

„Mlč! Teraz ti čistím žalúdok, ak si si náhodou neráčil všimnúť!“

Ústa som teda naprázdno zavrel zmieriac sa s ďalšou, minimálne pol hodinou zabitého času vo svojom živote.

„V práci si nesústredený, často ťa musím opravovať. Mimo práce si normálna chodiaca mŕtvola a to ani nehovorím o tvojom stravovaní, takmer nič nezješ. Preboha čo sa ti stalo? Vieš ako tá tvoja nálada vplýva na všetkých okolo teba? A aj na zvieratá?“ odmlčal sa, aby sa poriadne nadýchol pred ďalšou vlnou.

„Na novinára sa ani nepozrieš a to bolo pred svadbou stále len kukuč sem, kukuč tam a teraz ani mrk? Čo ti urobil? Povedz mi to, nech ho môžem roztrhnúť ako hada,“ naklonil sa nado mňa a rukami sa oprel o operadlo lavičky. Utvoril tak okolo mňa pascu, z ktorej som nemal úniku.

Intenzívne mi pozeral do očí, až som mal pocit, že vybuchne. No namiesto toho som vybuchol ja - od smiechu.

Odniesol som si mobil späť na izbu, ale pri pohľade na hodinky, ktoré mi oznamovali, že pred večerou mám ešte asi dvadsať minút čas, som sa rozhodol predsa len zabiť čas vonku. Kto vie, kam ma odtiaľto pošlú a kedy sa budem môcť do Afriky zase vrátiť.

A možno si aj do mňa šťastena kopne a niekde stretnem Phillipa.

Vyšiel som von z budovy a rozmýšľal som, či stihnem dôjsť k slonom a zasa späť, aby som na večeru nemeškal, ale zarazil som sa uprostred chôdze.

Na lavičke práve sedel objekt môjho záujmu. A to nie len mysle, ale zjavne aj tela, pretože len čo som ho zbadal, celé sa naplo.

Už som vykročil jeho smerom, keď tam prišiel Robert. Nemôžem si pomôcť, ja toho chlapa proste nemám rád.

Znechutene som sa im otočil chrbtom, prehovárajúc samého seba, aby som tu nerobil scény. Spravil som dva kroky, keď som nad sebou beznádejne zakrútil hlavou a predsa len stočil krok k nim.

Bol som od nich len kúsok, keď sa Robert oprel rukami o operadlo lavičky a naklonil sa k nemu. Srdce sa mi rozbúchalo a ja som si uvedomil, že čakám ako Phillip zareaguje.

Odtiahni sa, no tak, odstrč ho....

A čo spravil on? Rozosmial sa! Tým jeho nákazlivým, zvonivým smiechom.

Tak mne sa vyhýba, nepovie mi ani pol slova a s ním sa tu rehoce na plné hrdlo!?

Otrávene som si strčil ruky do vreciek nohavíc a prehovoril dosť veľavravným tónom:

„Neruším, panstvo?“

Preklial som svoje telo, ktorému sa zrýchlil dych len čo som začul ten hlas. Vedel som komu patrí aj bez toho, aby som otočil hlavu.

Rob si to okamžite všimol a postavil sa v obrannom geste predo mňa.

„Čo chceš? Čo si mu urobil, že je v takom stave?“ pustil sa do Ethana.

„Rob, nechaj toho, netýka sa ťa to a...“ snažil som sa ho zastaviť, než naberie paru. Chytil som ho za ruku, ale on si ju vytrhol a prudko sa na mňa pozrel.

„Mám to nechať tak? Netýka sa ma to? Ale týka, Hall a veľmi. Som tvoja pravá ruka, nechci, aby som sa na to celé len tak pozeral. Ty,“ vrhol zamračený pohľad na Ethana, „najprv tu s ním flirtuješ, zvádzaš ho a potom sa zo svadby vráti v takomto stave? Čo sa tam, pre Boha, stalo?“ prekrížil si ruky na hrudi.

„Nemal by si sa, tak medzi nami, vrátiť naspäť do Ameriky a dať nám konečne pokoj?“

„Dosť!“ skríkol som a prudko sa postavil. „Už stačí, môžem si za to sám. Poďme, je čas večere.“

V šoku z jeho slov moje telo trochu zvoľnilo postoj. Čo som mu ja urobil? Už som mal na jazyku štipľavú odpoveď, keď sa Phillip postavil.

Keď som videl, ako Roberta chytil za ruku, spenila sa vo mne krv.

„Čo si myslíš, že robíš?“ drapol som po ňom a pritiahol ho k sebe, až Roba pustil a pozrel sa na mňa veľkými očami.

„Baví ťa dráždiť ma?“ sykol som mu do tváre.

Prekvapene som pred ním ucukol dozadu neschopný slova. Tá prudkosť a majetníctvo, ktorá z neho sršala ma úplne pripravila o hlas. Len som žmurkal a prvý krát od svadby mu pozeral priamo do očí.

„Čo to robíš?“ zhúkol po ňom Rob a zdrapil ma za ruku, ale vykrútil som sa mu.

„Kriste, povedal som stačí!“ zvolal som, len čo som sa vrátil do reality. „Ethan, čo si o sebe myslíš, keď tu urobíš takú trápnu scénu?“

Pustil som ho a usmial sa perverzným úsmevom.

„Povedz pravdu, myslíš si, že po tom čo sa stalo nemám nárok urobiť tu scénu, keď vidím, ako ťa tu henten,“ mávol som rukou na Roberta, stále sa na mňa mračiac, „bráni a zvádza?“

Opäť som prekvapene zažmurkal.

„Z...zvádza? Rob?“ začal som sa z chuti chechtať. „Že zvádza, to je absur...“

„Áno zvádza,“ ozval sa spoza mňa Rob a ja som zamrzol uprostred smiechu.

Podľa Phillipovej reakcie mi bolo jasné, že o tom vážne nemal ani šajnu a že Roba bral naozaj len ako asistenta.

No aj tak ma to nenormálne štvalo. Objal som Phillipa rukou okolo pliec napriek tomu, že som cítil ako stuhol.

„Smola,“ usmial som sa naňho. „To vieš, kto neskoro chodí...“

„Ostáva dlhšie,“ doplnil ma. Nedal sa len tak ľahko rozhodiť mojimi slovami, ani jasným postojom, ktorým som mu dával najavo, že Phillip bol už môj.

„Dúfam, že keď odletíš, budeš na mňa myslieť a pošleš aspoň pohľadnicu,“ prižmúril oči.

Ja mu vážne jednu vrazím...vlastne, prečo nie?

V momente čo mi to prebehlo hlavou, som už stiahol ruku z Phillipa a vykročil k Robovi, myslím, že môj zámer bol dosť jasný.

Avšak zastavila ma práve Phillipova ruka, ktorá ma ťahala späť.

Zo šoku ma konečne prebral Ethan, ktorý sa prestával ovládať. Tak-tak sa mi ho podarilo zaraziť.

„Dosť vy dvaja, čo ste malé deti? Ethan, nebudeš tu nikoho mlátiť a ty,“ natočil som pohľad na Roba, „prestaň trepať nezmysli a neprovokuj ho.“

„Počul si ma niekedy hovoriť nezmysli? Nikdy som ti nezaklamal Hall, tebe nie,“ bránil sa Rob a uvoľnil svoje telo z obranného postoja, ktorý zaujal keby som náhodou Ethana neudržal.

Preletel som medzi nimi očami a aj ja som zvoľnil postoj. Phillipove prekvapené, alebo dalo by sa povedať, že až šokované reakcie ma upokojili.

„Je zbytočné pokračovať v tomto rozhovore,“ povedal som už vyrovnanejším tónom, potom som sa priamo a jasne pozrel na Phillipa. „Ublížil som ti nejako?“ spýtal som sa ho a sledoval, ako sa v jeho tvári zračí úprimné prekvapenie z mojej otázky.

„Nechceš ma už vidieť? Nechceš sa so mnou rozprávať?“ pokračoval som. „Stačí mi pravdivo odpovedať a ja ťa nechám na pokoji,“ dokončil som, ignorujúc Robovo pochybovačné odfrknutie.

Hľadel som mu priamo do očí, využívajúc celú silu svojho pohľadu.

To bola riadna podpásovka. Ako sa ma na to môže pýtať práve teraz?

„Než vôbec odpovieš, Hall,“ ozval sa spoza nás Rob, „vypočuj si ma.“

Pozrel som sa so zatajeným dychom na neho a čakal. Na moment zavrel oči a zhlboka sa nadýchol.

„Milujem ťa,“ vyznal sa mi a ja som na neho iba s otvorenými ústami hľadel, neschopný akokoľvek reagovať.

„Ty si si to však nevšimol a tak som len trpezlivo vyčkával. Myslel som si, že sa o mužov nezaujímaš, preto som sa neponáhľal, dával som ti čas. Ako teraz vidím, bola to chyba. Mal som si ťa privlastniť v momente, kedy som sa do teba zamiloval. Aspoň by mi ťa tento tu,“ ukázal na Ethana a ja som konečne vydýchol, „nezobral priamo pred očami! Neveril som, keď som videl ako sa na neho pozeráš, ako hltáš každé slovo, ktoré vysloví, ako čakáš na každý jeho pohľad. Myslel som si, že sa z toho zbláznim a chcel som hneď niečo podniknúť, ale keď som videl tvoj pohľad... vzdal som to. Milujem ťa tak veľmi, až som bol ochotný vzdať sa ťa, len aby si bol šťastný. Ale po tom v akom stave si sa včera vrátil sa už nemienim držať späť. Ten chlap sa ti dostal až pod kožu a to ti nerobí dobre.“

Otočil sa na Ethana a rozhodným hlasom mu povedal: „Nenechám ti ho len tak, rozumieš? Hall,“ oslovil ma barytónom, aký som u neho za celé tie roky ani raz nepočul.

„Teraz dobre porozmýšľaj čo nám odpovieš. On odíde, ale ja tu zostanem.“

Sklonil som hlavu a rekapituloval si v nej všetko, čo mi obaja povedali. Mal som v nej taký zmätok, že som sa sám v sebe nevyznal. Bolo toho na mňa priveľa, nedokázal som triezvo uvažovať.

„Ja...“ začal som.

Pozrel som sa najprv na Robov pohľad, ktorým ma presviedčal, že on je tá správna voľba a potom na Ethana, ktorý tam stál v očakávaní, že dostane na svoje otázky odpoveď po akej túži a rozhodol som sa.

„Rob,“ otočil som sa k nemu. „Moje city k tebe nie sú rovnaké. Máš pravdu, že Ethan odíde, ale...“

„Chápem, nemusíš ďalej pokračovať,“ vystrel ruku a ja ja som na ňom videl, ako vemi ho moje slová sklamali. Nahlas sa nadýchol.

„Som chlap, viem posúdiť, kedy je boj prehraný, ale musel som ti to povedať. Teraz už aspoň nemusím ľutovať. Budem dole,“ rýchlo sa vybral preč, ešte naposledy zagániac po Ethanovi.

Pozeral som sa so za ním než zašiel za budovu. Potom som sa otočil k Ethanovi: „Stačí ti to ako odpoveď?“

„Ani zďaleka,“ vyviedol som ho z omylu. „To, že odmietneš chlapíka, ktorý sa ti vyzná z prosta doprosta ma má presvedčiť...o čom? Prečo sa mi teda vyhýbaš, keď som ti nijako neublížil!?“ pustil som sa doňho. Nemohol som sa ovládnuť, cítil som svoj okraj pohára a všetko, čo sa tu teraz odohralo bola tá posledná kvapka.

„Máš tušenie, čo všetko ma napadalo? To tvoje hrané odmietnutie, to bolo...“ roztrasene som sa nadýchol a snažil sa znovu ovládnuť.

Prehrabol som si rukou vlasy a pozrel sa na neho. Ako je možné, že som mu tak prepadol?

Prešiel som k nemu, sklonil sa a oprel sa svojim čelom o to jeho.

„Prečo si taký ľadový? Nechceš sa mi otvoriť, nepomáhajú slová, ani dotyky, tak čo mám robiť?“

Odtiahol som sa a vtisol mu malý bozk.

„Si v poriadku?“ spýtal som sa úž kľudný. „Myslím..tvoje telo. Ako sa cítiš?“

„D... dobre,“ zajachtal som sa po jeho ľahkom bozku. „Mal si pravdu. To, že sa mi tá noc nepáčila, bola lož. V skutočnosti to bolo ďaleko za mojimi predstavami. Ale keď som ťa ráno videl ako odchádzaš a ja som tam zostal sám, doľahlo na mňa to, že hoci sme mali sex, nič to nezmení na tom, že o pár dní odídeš a s tým som sa nedokázal zmieriť. Preto som sa ti snažil vyhýbať.“

Unavene som si vydýchol.

„A čo to vyriešilo? Akurát mám len hlavu ťažkú, ako z olova.“

Pozrel som sa smerom k hlavnému domu. „Si vôbec hladný? Nechceš sa radšej prejsť?“

Rovnako ako on som si vydýchol. „A kam?“

Naklonil som sa k nemu a pokrčil plecami. „Neviem, ty si tu doma,“ povedal som potichu a jemne k nemu natiahol ruku, aby sme si preplietli prsty.

Aké sú teplé...

Stisol som mu ruku a s ľahkým úsmevom povedal: „Pravda, ja som tu doma. Ukážem ti jedno miesto, ktoré by sme chceli pridať k rezervácii. Tá rieka pri ktorej sme minule boli so slonmi tadiaľ prechádza. Mohli by sme sa tam okúpať, ak by si chcel.“

Povytiahol som obočie a zasmial sa.

„To má byť návrh?“

Sledoval som, ako sa zľahka začervenal. Je to vôbec možné, že sa po takej vášnivej noci dokáže červenať? Veď kto sa dnes ešte červená?

Nechal som sa za ruku doviesť k autu, sadol som si za volant a riadil sa jeho pokynmi. Ukázalo sa, že nejdeme presne na to isté miesto kde sme boli minule, ale hoci to bola tá istá rieka, miesto kde sa dalo kúpať bolo vzdialené len niečo okolo hodinky jazdy.

Aj tu však bolo krásne.

Vystúpil som a nasledovaný Ethanom som zamieril k rieke. Mal som to tu veľmi rád, no iba málokedy som mal toľko voľna, aby som si sem mohol zájsť.

Ako som sa blížil k vode postupne som zhadzoval všetko oblečenie, až som zostal úplne nahý. Vošiel som do vody, ktorá bola ešte stále príjemne teplá. Bol som v nej až do pol pása, keď som sa konečne otočil k brehu, na ktorom ako socha boha Dia stál nahý Ethan.

Na tvári sa mi usadil široký úsmev.

No kto sa v tom chlapovi vyzná!? Najskôr mi nevenuje ani pohľad a teraz mi tu predvádza skoro striptíz. Bože! Idem z neho zošalieť.

Vzal som si z neho príklad a aj ja som sa vyzliekol. Vychutnávajúc si na koži teplé lúče neskorého slnka som vošiel do vody.

„Phillip,“ prešiel som až úplne k nemu. Hľadel striedavo na mňa a striedavo do vody. Vážne sa mu v očiach odzrkadľovala túžba? Prečo ma to tak uspokojuje?

Začína mi byť horúco, sakra. Pokrčil som sa trochu v kolenách, aby som sa skryl vo vode a nebola mi vidno už plná erekcia. V posledných lúčoch zapadajúceho slnka som pozoroval jeho vypracované, opálené telo.

Natiahol som k nemu ruky a zľahka sa dotkol jeho hrude. Prechádzal som mu po koži vankúšikmi prstov a zanechával na nej mokré stopy.

Postupoval som smerom hore, po ramenách a krku, na ktorom som zastal a zahľadel sa mu do očí. Priblížil som sa k nemu a zľahka sa obtrel o pery.

Usmial som sa.

„V zvádzaní si teda trieda...“ šepol som tesne pred tým, než som ho v objatí uväznil na svojej hrudi a kruto som sa mu prisal na pery.

Naše erekcie sa o seba cez vodu ošuchli a ja som cítil, ako so sebou Phillip cukol.

Trochu ma prekvapilo zistenie, že aj Ethan je v rovnakom vytržení ako ja. Chýbali mi jeho dotyky, jeho ústa...bol som hlupák, že som sa o ne pripravil čo i len na jeden deň. Hlupák.

Opätoval som mu bozky a ešte viac sa k nemu pritisol. Cítil som jeho tvrdý penis ako sa dotýka toho môjho a neskutočne ma to vzrušovalo. Zašiel som rukou pod vodu a oba chytil. Zľahka som po nich prešiel, než som pridal aj druhú ruku a začal ich o seba šúchať.

Mimovoľne som zovrel ruku v päsť. Dofrasa, toto by som od neho nečakal.

Privrel som oči a rozhodol sa využiť svoje voľné ruky.

Prstami som prešiel po jeho bokoch, jeme ošuchol každý obrys rebra a obkrúžil bradavky, tesne predtým, než som mu ich zovrel medzi prstami.

Hlasom som vzdychol. Zahryzol som si do spodnej pery a stisol naše penisy. Jeho dotyky na mojich bradavkách mi vysielali do celého tela príjemné impulzy.

Položil som si hlavu na jeho rameno a chvíľu pozoroval vystupujúcu žilu na jeho krku, než som sa mu na ňu prisal.

Sykol som od pocitu, ako mi jeho zuby prenikajú do pokožky a zanechávajú mi na nej odtlačky. Rukami som prešiel na jeho chrbát a dolu, až som v dlaniach zovrel jeho pevný zadok.

Dofrasa, chcel som sa s ním porozprávať, no namiesto toho...

„Už budem,“ vydýchol som mu do ucha.

Odtrhol som ústa od jeho krku a namiesto toho sa mu prisal na pery. Oba naše výdychy orgazmu zanikli v spojených ústach. Oblizol si pery - nestačí mi to. Po tom dni čo som si upieral jeho blízkosť sa teraz z neho idem zblázniť.

Chytil som ho za ramená a tlačil smerom k brehu. Chcem ho.

Prekvapene predo mnou cúval, až sme vystúpili z vody a ja som ho sotil na zem. Sadol som si obkročmo na neho a rukami mu prešiel po hrudi smerom dole.

Prstami som mu zovrel boky a oblizol si pery. Neveril by som, že muž dokáže byť tak sexi.

Videl som ako Phillip stráca hlavu a aby som pravdu povedal, ani ja som od toho už nebol ďaleko.

Jednou rukou som mu znovu pohladil ochabnutý penis a druhou som zablúdil k jeho dierke. Keď som však doňho strčil jeden prst, na tvári sa mu blysol bolestivý výraz.

Jasné, nie je žena, jeho telo nie je stavané na takéto veci. Mal som ho včera... naozaj tak nedávno? Dal by som si povedať aj teraz, ale nechcem mu ublížiť.

S vypätím posledných síl som sa posadil a chytil ho za ramená. Začal som ho bozkávať, najskôr vášnivo, objal ma a prstami ma ťahal za vlasy. Postupne som však na intenzite bozkov začal uberať a prešiel som k nežnému láskaniu jeho jazyka, až som to ukončil jemnučkým dotykom pier, presne tak, ako to on celé začal.

Prestával som sa ovládať. Moja hlboko pochovaná majetnícka povaha sa posledné dni dostávala čoraz viac na povrch.

Veľmi som ho chcel, preto som odignoroval fakt, že sa moje telo ešte nespamätalo z minulého sexu. Zadržal som bolestivý ston, ktorý sa dral na povrch a namiesto toho som len zvraštil tvár. Bol som odhodlaný pokračovať.

Prisal sa mi na ústa a ja som sa chcel ešte viac rozvášniť, ale jeho bozky ma, naopak, upokojovali.

Po chvíli som zostal pokojne opretý o jeho rameno vydýchavavajúc vzrušenie.

„Točí sa mi hlava. Asi som to prehnal, čo povieš?“ spýtal som sa ho a uchechtol sa.

„Nepovedal by som,“ žmurkol som naňho a tľapol ho po zadku, aby zo mňa zliezol. Pochopil a sadol si vedľa mňa. Chvíľu sme ešte popadali dych, potom som sa postavil, natiahol k nemu ruku, za ktorú ma chytil a vošli sme do jazera.

Vlažná voda bola príjemným rozptýlením pre telo v týchto horúcich dňoch a keďže sa blíži obdobie sucha, páľavy vrcholili.

Nabral som si do dlaní vodu a vylial ju Phillipovy na ramená, až mu na nich naskočila husia koža. Dlaňami som mu prechádzal po chrbte a rozmýšľal, či začínať tému, ktorá môže toto čaro pokaziť, alebo to mám radšej nechať tak, ako to je. Ibaže to by som nemohol byť ja.

Otočil som si ho k sebe a začal.

„Phillip, neviem, čo si o mne myslíš. Je veľmi ťažké v tebe čítať a bližšie k sebe ma nepustíš, neviem prečo a nebudem z teba mámiť odpovede, keď mi ich nechceš dať,“ zahľadel som sa na neho, ale nezdalo sa, že by ma chcel prerušiť, tak som pokračoval.

„Pravda však je, že som jednoduchý chlap, ktorý si rád užíva život a rovnako všetkého, čo to v sebe prináša. A ty,“ pohladil som ho po líci a potom si rukou mierne rozpačito prehrabol vlasy. „Tá scéna, ktorú si pred chvíľou videl...ja..ani som netušil, že by som bol niečoho takého schopný, ale zjavne si sa mi dostal pod kožu a to riadne. Pozri je pravda, že o pár dní odchádzam, s tým nič nespravím a ani nechcem, taký život ja proste žijem. Ale tých pár dní, čo nám zostáva by som chcel stráviť s tebou. Čo na to povieš?“

V tichosti som ho počúval. Potom som sa zhlboka nadýchol.

„Chcem. A posnažím sa krotiť svoje majetnícke sklony. Naozaj som netušil, že ich v sebe mám až tak hlboko zakorenené,“ zodvihol som pravú ruku, „čestné skautské,“ zasmial som sa.

Vnútri mi však do smiechu nebolo. Tam sa nastavili hodiny, ktoré odrátavali každú minútu, ktorá zostávala do jeho odchodu.

Čo budem potom robiť? A on?

„Ethan? Čo budeš robiť keď odídeš?“ vyslovil som čo ma zaujímalo.

Pokrčil som plecami.

„Dobrá otázka. V prvom rade sa riadne zvítam s rodičmi a s bratom,“ usmial som sa nad jeho prekvapeným výrazom.

„No áno, mám brata, volá sa Billy a je mladší skoro o päť rokov. Je to totálny blázon a pochábeľ, ale...no v podstate je skvelý brat,“ usmial som sa pri spomienke naňho. Občas je môj cestovateľský život naozaj náročný, ale...nepomôžem si, zbožňujem ho.

Nadýchol som sa a pokračoval. „Popravde, ani neviem čo bude. Zrejme ma šéf nechá doma nejaké dva týždne a potom ma pošle niekam ďalej do tramtárie. Prečo sa pýtaš?“

„Len tak, aby som vedel kam ti poslať poštu,“ vynašiel som sa rýchlo. „Takže ty máš brata? To musí byť skvelé. Ja som jedináčik a moji rodičia ma až chorobne zbožňovali. Len čo som mohol, tak som zdrhol na internát.“

Natočil som hlavu trochu doprava a prehliadol si ho.

„Podľa mňa je skvelé, že ťa rodičia zbožňovali. Aký s nimi máš teraz vzťah? Je to zrejme ťažké, keď si od nich tak ďaleko,“ pustil som ho a trochu sa naňho zamračil. „Počuj odkiaľ vlastne si?“

„Nie je to ťažké,“ urobil som odmlku a pozrel sa inam, „už desať rokov sú po smrti. Autonehoda, takže som zostal sám. Ale áno, časom, keď som bol starší a oni tu už neboli, zistil som, že bolo skvelé ako sa o mňa starali, hoci mi to vtedy liezlo na nervy. Ibaže čas sa vrátiť nedá,“ zatriasol sa mi hlas, tak som si odkašľal.

„Pochádzam zo Seattlu. A ty?“

Prekvapene som zdvihol obočie, nie len nad tým smutným príbehom, ale aj nad jeho poslednou vetou.

„Ty si zo Seattlu?“ spýtal som sa a on prikývol. „Dá sa to vôbec nazvať náhoda? Akosi ma život čoraz viac presviedča, že niečo ako náhoda neexistuje,“ pozrel som sa na neho, „aj ja som zo Seattlu,“ dodal som na vysvetlenie.

Pekne nahlas som sa rozosmial. „Náhoda,“ pritakal som. „Svet je malý, možno sme sa aj niekde stretli.“

Naklonil som sa k nemu a nežne ho pobozkal na čelo.

„Možno.“