„Nerozumiem ako si mohol zabudnúť na dohodnutie toho obradu. Ešteže som zavolala kňazovi.“

Pozrel som sa na mamu a jej vyčítavú tvár. Radšej som sklopil pohľad späť na svoj tanier a vidličkou behal medzi opekanými zemiakmi.

„Emiak,“ otočil sa ku mne malý Billy s napichnutým zemiakom na vidličke. Usmial som sa na neho a zobral mu ju z ruky.

„Správne, zemiak, ale s jedlom sa nehrá, ham,“ pekne otvoril ústa a vopchal si celý zemiak do úst.

„Nedávaš mu veľmi dobrý príklad,“ znovu sa ozvala moja mama a ja som mal toho pomaly, ale iste dosť.

„Ethan,“ potichu ma oslovila Josellin, „je všetko v poriadku?“

Narovnal som sa na stoličke. „Prečo by nebolo?“

Videl som, ako si vymenila ustarané pohľady s mojou mamou. Mám toho dosť!

Prudko som sa postavil od stola.

„Kam ideš?“ chytila ma Josellin za ruku.

„Na vzduch,“ vykrútil som sa jej a zamieril na terasu. V momente, ako sa za mnou zabuchli dvere som si prudko vydýchol.

Oprel som sa rukami o drevené zábradlie a zovrel ho, až som mal pocit, že mi pod rukami praskne.

V mysli sa mi premieľal celý dnešný deň, maznanie s Phillipom a či som chcel, alebo nie, do pamäti sa mi vryl jeho obraz, ako nahý sedel medzi bielymi nadýchanými perinami a smutne na mňa hľadel svojimi úžasne zelenými očami.

Sklonil som hlavu a v hrudi pocítil ťažobu. V tejto chvíli som preklínal Boha... nie. Preklínal som ho od chvíle, čo Billy umrel.

Hoci bolesť z jeho smrti neprestávala, pomaly otupievala. Vyzeralo to, že by som mohol dať svoj život dokopy, aspoň som si to myslel. Ale Phillip... po troch rokoch mi bolo dopriate znovu ho držať v náručí. Načo? Aby moje srdce naplnila opäť bolesť zo straty?

„Smiem sa pripojiť?“

Otočil som sa dozadu. „Samozrejme,“ povedal som svojmu otcovi a narovnal sa.

„Chceš?“ podával mi tabatierku.

„Ty fajčíš?“ zdvihol som obočie.

„Iba v ťažkých chvíľach,“ pokrčil ramenami. „A to je toto obdobie vždy,“ pripálil si.

Chvíľu som sa na neho pozeral a potom som si aj ja zobral cigaretu. Je to už riadne dávno čo som naposledy fajčil. Vtiahol som dym do pľúc a vydýchol ho k pomaly tmavnúcemu nebu.

„Nebudem sa ťa pýtať, čo ti je,“ povedal vážne otec. „Verím tomu, že keď sa muž potrebuje porozprávať, príde aj sám. A nerád by som mame zobral prvenstvo vo vyzvedaní,“ usmial sa. „Viem, že toho nemáš málo. Zajtra je výročie smrti tvojho brata a je mi jasné, že v manželstve tiež nie si šťastný.“

Prudko som sa na neho pozrel.

„Ako si na to prišiel?“

Povytiahol obočie. „Synak, to je viac než jasné. Vieš, možno ste to pred tými troma rokmi zle pochopili, ale keď sme nesúhlasili s vašou svadbou, nebolo to preto, že by sme Josellin odmietali prijať do rodiny. Bolo nám s tvojou mamou jasné, že to neskončí dobre. Ostávať s niekým z donútenia, či z ľútosti, to nebolo nikdy riešenie.“

Pozeral som sa na jeho profil a zaujato ho počúval. „Ja som si myslel, že opovrhujete mojim rozhodnutím vziať si ju kvôli Billymu.“

Otec pokrútil hlavou. „Ste mladí, taký mladí, musíte si spraviť vlastné chyby, aby ste sa z nich mohli poučiť, ja to viem,“ položil mi ruku na rameno.

„Ethan, ešte stále nie je neskoro byť šťastný. Obaja ste mladí, no čas stále ide. Vyzerá to, že Josellin je na tom už podstatne lepšie než predtým. A rozhodne si nemysli, že keby vaše manželstvo skončilo, tak by sme ju aj s malým Billym vylúčili z rodiny. Navždy sú naši, sú to jediné, čo nám po Billym ostalo,“ hlas sa mu trochu zatriasol a rameno mi stisol silnejšie. Potom sa zhlboka nadýchol a pustil ma.

„Buď šťastný Ethan, choď tam, kam ťa to ťahá. Iba to som chcel,“ s tým sa otočil a vošiel späť do domu.

Nechal ma na tej terase ešte zmätenejšieho, než som pôvodne bol.

 

Obliekol som sa do čierneho obleku, iba som zmenil bielu košeľu za čiernu. Predsa len idem na spomienkový obrad.

Už od včera som bol nervózny, mal som obavy čo si pomyslí ak ma tam uvidí. No ja tam musím ísť. Musím sa v mojich citoch ubezpečiť. Musím...

Vyšiel som z izby a zavrel za sebou už čistú izbu. Včera som zašiel na recepciu a vysvetlil stav svojej izby, nič nekomentovali a dokonca som nemusel ani za nič platiť, vraj všetko hradí pán Lewis.

Zišiel som výťahom dole a pred hotelom som si chytil taxi. Zaviezol ma až priamo pred kostol v ktorom sa dnes koná spomienkový obrad.

Nenápadne som vošiel dnu.

Nebolo tam veľa ľudí. Úplne vpredu som zbadal Ethana a vedľa neho mladú, nízku ženu. Obaja držali za ruku malého chlapčeka. Sklopil som oči. Ten obrázok jeho rodiny vyzeral tak prirodzene. Muž, žena a dieťa. Čo viac chcieť?

No ja ho chcem. Teraz, keď ho vidím tak som si stopercentne istý, že to, čo cítim je láska. Mám byť sebec a ukradnúť si ho pre seba? Mám?

Sadol som si do poslednej lavice, tak aby ma nebolo vidno a v tichosti čakal na koniec obradu. Celú dobu som premýšľal či za nimi potom ísť, alebo nie. No nevedel som sa rozhodnúť.

Blížila sa posledná pieseň a ja som sa v tichosti snažil vytratiť z kostola. Vyšiel som von a postavil sa za výklenok vedľa vchodu. Tu ich dobre uvidím, ale je nepravdepodobné, že oni uvidia mňa. Rozhodol som sa.

Počas omše som sledoval Josellin. Minulý rok bola taká bledá, až splývala so stenami kostola. Rok predtým takmer odpadla, ale teraz...videl som, ako sa jej ruka, ktorou drží zborník piesní mierne trasie, ale spievala hlasom silným a čistým. V jednej chvíli sa otočila na malého, usmiala sa a keď jej zrak padol na mňa, naklonila hlavu a v očiach som jej videl pokoj.

Ani netušila, ako som jej ho závidel.

Nemohol som si pomôcť, počas celého obradu sa mi vracali spomienky z Billyho pohrebu. Rakva musela byť zatvorená, po zrážke s kamiónom bolo jeho telo na kašu, pochybujem, že vôbec bol v tej rakve celý.

Pretrel som si rukou tvár a zakázal si tieto odporné, morbídne a úplne zbytočné myšlienky, aj tak mi z nich bolo len horšie.

Celú noc som nespal. Rozmýšľal som nad otcovými slovami a hľadal sám v sebe odvahu pripustiť si, čo naozaj chcem.

Billyho rúčka mi vykĺzla z dlane a ja som sa prekvapene pozrel na Josellin. Venovala mi pekný úsmev.

„Idem na prijímanie, ideš?“

„Eh, iste,“ postavil som sa a šiel s nimi na koniec radu.

Vedel som, že len čo bude po prijímaní, bude koniec omše a hoci to bolo odo mňa hnusné, bol som vážne rád.

Zahľadel som sa na oltár. Prečo to mama vlastne každý rok robí? Veď Billy bol prvý v rodine ktorý vyhlasoval, že neznáša tie nudné obrady a do kostola zablúdil len na Vianoce, aj to len na mamino naliehanie.

„Telo Kristovo.“

„Amen,“ povedal som poslušne a prijal som od kňaza oblátku.

Zamieril som za Jos a Billym von a zastal pred kostolom, kúsok od mojich rodičov.

„Mama zase zorganizovala obed, však?“ šepol som Josellin a ona sa chápavo usmiala.

Pretočil som očami.

Pozeral som sa ako ľudia vychádzali von, Ethan šiel takmer až na konci. Zastal pri svojej manželke a niečo jej šepkal do ucha. Vzkypela vo mne taká žiarlivosť, ako nikdy pred tým. A hoci som sa rozhodol, že sa budem len pozerať, odrazu som sa pristihol, ako k nim mierim. Už to nešlo zastaviť.

Som sebec...

„Ethan?“ oslovil som ho a on od prekvapenia otvoril doširoka oči. Pokúsil som sa o úsmev, ale neviem či sa mi to podarilo presvedčivo.

„Prepáč, že vás obťažujem, ale zajtra odlietam a tak som sa chcel rozlúčiť, hoci viem, že na to teraz nie je vhodná doba,“ podal som im vysvetlenie svojej prítomnosti.

Dobre som vedel, že ak by to naozaj bola pravda, tak by som zostal nevidený v tom výklenku.

„Úprimnú sústrasť,“ povedal som úprimne jeho manželke a podával jej ruku.

Ostal som na neho prekvapene hľadieť. Rozlúčiť? Ja som si stále nepripustil, že ho už neuvidím a on sa prišiel rozlúčiť!?

Prebralo ma až šťuchnutie pod rebrá od Josellin.

„Ah,“ zažmurkal som a preletel pohľadom po ich spojených rukách. Trochu som sa zamračil.

„Josellin, dovoľ mi predstaviť ti Phillipa, vedúceho rezervácie v Afrike. Phillip,“ oslovil som ho trošku hlbším barytón, až som si pritiahol pozornosť jeho pohľadu.

„Moja žena Josellin a syn Billy,“ dopovedal som.

„Teší ma,“ povedal som jeho žene. Potom som sa sklonil k jej synovi a usmial sa na neho: „Aj teba rád poznávam, Billy. Som kamarát,“ zdôraznil som to slovo, „tvojho ocka.“

Vzpriamil som sa a ospravedlňujúco sa pozrel na Ethana. Nepáči sa mu, že som tu. Bola chyba prísť sem, ale... ja som ho jednoducho musel vidieť.

Ibaže čo teraz? Toto som nedomyslel...

„Prepáčte, že som vás obťažoval, už pôjdem,“ opäť som jej podal ruku a potom som sa otočil na Ethana.

„Maj sa krásne, zbohom.“

Naposledy som sa na neho usmial a otočil sa k odchodu.

Josellin sa na mňa spýtavo pozrela. „Zbohom?“ zopakovala.

„To iste,“ zašomral som skôr pre seba, než pre ňu. Urobil som dva dlhé kroky a chytil ho za ruku.

„Kam si myslíš, že teraz ideš?“ sykol som mu do ucha. Nenahnevalo ma to, že prišiel, ale to, že mi povedal zbohom. To prišiel iba kvôli tomu, aby sa so mnou navždy rozlúčil?

Zvrtol som ho k sebe, ale hoci som bol pripravený na hnev či výčitky, jeho pohľad, ktorý sa topil v slzách, tak na ten som pripravený nebol.

Uvoľnil som zovretie. „Phillip,“ šepol som a schoval ho vo svojom objatí.

Nechcem tu robiť scénu, vážne nie. Sú tu moju známy, rodičia, moja žena....ako je možné, že jediné na čo myslím je aby ich všetkých vzal čert?

„Čo myslíš, kam asi? Prišiel som, lebo... chcel som byť sebec, ale... nedokážem to. Nemôžem rozbiť rodinu. Nemôžem, aj keď ťa mi...“ zarazil som sa.

Odstúpil som od neho a pozrel sa mu do očí.

„Phillip, my nie sme..“ začal som, ale nemôžem. Obzrel som sa na Josellin, ktorá nás dvoch zaujato sledovala.

Sklonil som hlavu. To nejde, nemôžem jej to tu spraviť. Toto je boj, ktorý musím vybojovať sám.

„Phillip, kedy odlietaš?“ spýtal som sa ho s ľahkosťou v hlase. Zjavne ho to prekvapilo, ale teraz, keď som sa rozhodol, cítil som, ako sa mi ľahšie dýcha.

Iste, bude to bolieť, ale rozhodol som sa.

„Zaj-zajtra o deviatej ráno,“ vykoktal som zo seba, „prečo?“

Prebehol som mu dlaňami po ramenách.

„Informatívne,“ mykol som plecom. „Phillip,“ pozrel som sa na neho priamo, využívajúc všetku silu, ktorá sa dá do pohľadu vložiť.

„Odpovedz mi úprimne. Chceš byť so mnou?“

Čo? Vytiahol som obočie. Čo tak odrazu? To ma skúša? Je jasné aká bude odpoveď.

„Áno, chcem,“ vyslovil som, „chcem,“ zdôraznil som ešte raz. Nádejne som sa pousmial.

Pustil som ho a tleskol rukami.

„Fajn.“

Nič iné som ani nepotreboval vedieť. Úprimne ma potešila tá istota, s ktorou to povedal. Ale, musím sa priznať, po tom jeho nedokončenom vyslovení lásky som to očakával.

Otočil som sa na Jos a potom späť na neho. „Musím už ísť, ozvem sa ti, jo? Zatiaľ sa maj,“ zakýval som mu a pobral som sa späť za manželkou.

Teraz mám toho na práci veľa.

„Eh?“ hlesol som. To bolo jediné čo som zo seba dokázal od prekvapenia dostať.

Stál som tam s otvorenými ústami a pozeral sa na Ethanov chrbát, ako si to svižne mieri k svojej rodine. Sucho som sa zasmial a otočil sa preč.

Ozveš... to iste...

Napriek tomu som však vytiahol mobil, no zistil som, že mám vybitú batériu. Vrátil som ho naspäť do vrecka a vydal sa pešo do mesta.

Nemal som konkrétny ciel, no do izby som sa vrátiť nechcel. Nechcel som byť zavretý vnútri medzi štyrmi stenami. Už tak som mal pocit akoby mi niekto zavrel srdce do nejakej nádoby a postupne ju stláčal, až mi ho takmer rozdrvil.

Blúdil som ulicami Seatllu a pred očami som mal Ethanov bezstarostný uvoľnený pohľad.

On sa tuším teší, že už odchádzam...

Ale prečo mi hovoril, že sa ozve... robí mi to schválne? To chce, aby som do poslednej minúty než odletím myslel na neho a dúfal v nemožné?

Uprostred premýšľania na mňa spadla kvapka. Zotrel som si ju z líca a pozrel sa hore na oblohu. Bolo zatiahnuté a každú chvíľu mohlo začať pršať.

Mal by som sa vrátiť, nech mi nenamokne oblek.

Zamieril som teda k ceste a chytil si taxi. Nechal som sa zaviesť naspäť k hotelu. Cestou sa už naplno rozpršalo a tak som rýchlo prebehol ku vchodu.

V izbe som sa osprchoval, pobalil a snažiac sa ignorovať všetky myšlienky, všetky pocity, išiel som spať.

 

„Malý si dal šlofíka,“ vošiel som do obývačky a posadil sa k Jos na gauč. „Obed u mamy ho zjavne zmohol.“

Zasmiala sa. „To všetkých,“ pohladkala si najedené brucho.

Oprel som sa lakťami o kolená a premieľal prstami. Ako začať? Dofrasa, ako začať?

„Et,“ chytila ma za kmitajúce palce.

Stisol som jej ruku. „Josellin,“ oslovil som ju smutným tónom.

„O čo ide?“ povytiahla obočie.

„Ja...“ za-gestikuloval som rukami, potom znovu vyskočil na nohy a začal sa prechádzať hore dole pred gaučom. „Ako by som to..“

„Ide o toho zelenookého, vysokého chlapíka z Afriky?“ spýtala sa a tak ma tou otázkou prekvapila, až som zastal.

„Ako si na to prišla?“

Mávla na mňa rukou. „Takéhoto plného života som ťa naposledy videla...“ odmlčala sa a zvraštia obočie, „nikdy,“ dokončila.

„Neviem síce, kto to je, alebo čo pre teba znamená, viem však, čo vidím. Si vo vytržení. V šťastnom vytržení,“ zdôraznila.

Trošku nervózne som sa zasmial.

„No, akoby som ti to...“ nadýchol som sa a skúsil ovládnuť adrenalín, ktorý mi prúdil do krvi. „Som šťastný. Neveril som, že ho ešte niekedy uvidím, nehovoriac o tom, že som už ani nedúfal, že by ku mne mohol niečo...“ nedokončil som, iba k nej trochu rozpačito zdvihol pohľad.

Obočie jej trochu povyskočilo. „Ah,“ hlesla a potom si odkašľala. „Ja...netušila som, že si... bisexuál.“

Venoval som jej úškľabok. „Ani ja,“ priznal som. „On odlieta Jos, zajtra sa vracia späť do Afriky a ja jednoducho viem, že ak mi teraz odíde, prekĺzne mi medzi prstami,“ vydýchol som a znovu si k nej sadol.

„Ale v prvom rade, som teraz tvoj manžel. Síce nie bohvieaký, ale som. Nikdy, vážne ma nikdy nenapadlo, že by som sa mohol ocitnúť v takejto situácii, ale..“

„Ethan,“ zdvihla ruku, aby to moje klábosenie konečne prerušila. „Viem, čo sa mi snažíš povedať, ale dovoľ mi ťa opraviť. Ty si nikdy nebol môj manžel,“ unavene sa nadýchla. „A ani ja som nebola tvoja žena,“ uprela na mňa hlboké, hnedé oči, v ktorých sa zračila sila ženy, ktorá si prešla neľahkými časmi.

„Ak ti mám pravdu povedať, viem to už dosť dlhý čas,“ pokračovala. „Trvalo mi to dlho, vyše dva roky, ale cítim, že teraz som...už za tým,“ vydýchla a ja som priam cítil, ako jej spadol kameň zo srdca. „Aj ja sa chcem posunúť vpred a rozhodne v tom nechcem brániť tebe, keď máš príležitosť byť s niekým, koho máš rád.“

„Josellin,“ hlesol som a pohladil ju po krásnom, jemnom líci. „Úplne rozumiem, prečo sa do teba Billy tak zbláznil, si úžasná.“

Začala sa smiať a mávla rukou. „Ale prosím ťa,“ zvážnela a líca jej trochu zružoveli. „Billy bola časť môjho života, na ktorú nikdy nezabudnem. Ako by som aj mohla? Som vážne rada, že mám malého Billyho. V ňom žije kus jeho otca,“ hlas sa jej mierne zachvel, ale zvládla to, nadýchla sa a pokračovala.

„Nikdy, nikdy ti nedokážem splatiť to, čo si pre mňa spravil.“

„Ja?“ úprimne ma prekvapila.

Prikývla. „Bol si pri mne, keď som to potrebovala. Dal si mi silu a oporu na to, aby som to zvládla, aby som sa posunula vpred. No a teraz,“ spokojne sa usmiala, „som to dokázala. A myslím, že ty tiež.“

„Jos,“ naklonil som sa a objal ju. „V mojom živote si to ty a malý Billy, kto je nezabudnuteľnou kapitolou.“

Schytal som šťuchanec do pleca. „Prestaň, lebo sa rozplačem!“

„Si si istá, že môžem ísť?“ spýtal som sa ešte raz, potrebujem si byť istý. Ale ona bez zaváhania prikývla.

„Áno. A aby som bola úprimná, chcem podať žiadosť o rozvod čo najskôr. Neviem ako by som ti to decentne naznačila, ale no...“ líca jej trošku zružoveli. „Chýba mi ľudské teplo,“ šepla.

Teraz som to bol ja, komu vyletelo obočie. „Ako dlho to už cítiš?“

Pokrčila plecami. „Asi tri mesiace. Myslím, že práve toto bol ten posledný bod, ktorý som potrebovala, aby som sama seba ubezpečila, že sa viem pohnúť ďalej.“

Premeral som si ju pohľadom.

Krásna postava, ani nie príliš štíhla, ani príliš kyprá, vyrysované prsia, dlhé nohy, štíhla, vznešená šija – áno, je to kus baby. Ale že by som s ňou spával? Nie, nikdy by som to nedokázal.

Josellin sa začala smiať. „Ako to povieš vašim?“

Aj ja som sa usmial, hoci túto otázku som nemal stále doriešenú.

„Zavolám im z Afriky,“ povedal som, na čo sa ona rozosmiala ešte viac.

„Ale čo..“ začal som.

„Billy?“ doplnila a ja som prikývol.

„Poviem mu, že si proste musel zase odísť. Je malý, nebudem mu vysvetľovať zbytočné detaily. A, koniec koncov, ubytovať nás máš kde, nie?“ žmurkla.

„Myslíš, že je čas povedať mu o jeho skutočnom otcovi?“ túto otázku sme si kládli už dlho. To, že ma malý začal oslovovať ocko bolo prirodzené, nebojovali sme proti tomu. Proste sme sa dohodli, že mu to povieme keď príde ten správny čas.

A ten je zrejme tu.

Jos sa ku mne naklonila a ešte raz ma pevne objala.

„Máš do zajtra kopu práce.“

„Ani nie,“ stisol som ju v objatí. „Let som si zarezervoval ešte u našich, keď som sedel na záchode,“ priznal som. „Takže mi ostáva, už len zbaliť sa.“

Pustila ma a postavila sa. „Uvarím kávu a pomôžem ti.“

 

Ráno som zišiel dole na recepciu odhlásiť sa a potom som si vonku chytil taxi na letisko. V bruchu mi škvŕkalo, ale neriešil som to, na letisku si niečo kúpim.

Vytiahol som mobil s tým, že napíšem Robovi správu, aby bol kľudný, ale zistil som, že je stále vypnutý. Včera som ho zabudol dať nabiť.

Kto vie, či mi Ethan volal... zapudil som tú myšlienku a vystúpil z taxíka.

Vošiel som na letisko a šiel sa postaviť do rady. Odbavovanie batožiny sa vlieklo snáď celú večnosť. Žalúdok mi škvŕkal tak, až sa po mne ľudia obzerali, bolo mi to však jedno, nemal som náladu sa pretvarovať a ospravedlňujúco sa usmievať. Aj tak som bol už na rade.

Vybavil som batožinu a prešiel kontrolou - konečne.

Zamieril som k najbližšiemu obchodu s jedlom a kúpil si tam raňajky. Sadol som si za stôl a pozeral na eskalátor, na ľudí, ktorý po ňom vystupovali hore.

Ešte chvíľu a poletím.

Od včera som s Ethanom nebol v kontakte. Niežeby sa mi dovolal, aj keby to skúšal, baterka bola mŕtva. Ale myslel som si, že za mnou príde na hotel. Dúfal som v to.

Hlavne po jeho otázke, či s ním chcem byť. Teraz už vôbec neviem, čo si mám myslieť. Robil si zo ma mňa srandu? Nie... on taký nie je. Ale potom...ah... sakra. Serie ma to!

Keby som mu mohol aspoň zavolať, ale ja blbec som si nezobral ani jeho číslo. A hoci on to moje mal, nikdy mi nevolal.

Teraz, keď zostáva len trocha času do odletu, premýšľam, či to bol vôbec dobrý nápad prísť sem. Na večierku som takmer nebol a i keď som strávil s Ethanom krásny čas, som ešte v horšom stave než v akom som bol, keď odišiel z Afriky. Mal som to vedieť.

Jatriť staré rany, pripomínať si aké to je byť spolu a zistenie, že ho milujem... o to bolestnejší bol teraz môj odchod.

Vzdychol som si a zahryzol do sendviča.

V tom mi však takmer zabehlo.

 

Popravil som si vak, ktorý mi vytrvalo, vďaka svojej váhe, skĺzaval z ramena. Bolo dosť ťažké zbaliť sa s pocitom, že to, čo tu nechám, neuvidím...no...dúfam, že dlho.

Pretočil som očami nad tým radom pri vybavovaní batožiny a postavil sa doň.

Bol som tu sám. Napriek Josellininým námietkam, či Billyho smutnému výrazu, chcel som to tak. O šiestej ráno nás prepadli moji rodičia, ktorým som o pol piatej napísal sms o mojom odlete. Spoliehal som sa na to, že tak skoro ráno budú obaja ešte spať – ale márne.

Mamine slzy a otcov výraz vraveli za všetko. Fakt, že sme sa rozhodli s Jos rozviesť schvaľovali, ale tým to haslo. Môj odlet do Afriky im privodil menší infarkt, nehovoriac o mojom priznaní, že tam odlietam s mužom, ktorého milujem. Po tomto vyhlásení si nezapálil len otec, ale aj mama – a to už je čo povedať. Ale keď si už nalievame čistého vína, tak so všetkým. Nechcem začínať svoj nový život klamstvom, či utajovaním.

Dvadsať sekúnd po vybavení batožiny som už držal v rukách mobil a díval sa naň s divoko búšiacim srdcom.

Okej, nádych, výdych a vytáčam.

Všetka moja psychická príprava však vyšla navnivoč – účastník je momentálne nedostupný.

To vážne?

Poobzeral som sa po letisku a tej horde ľudí – nie je šanca tu na neho natrafiť. Určite sa uvidíme priamo pri nastupovaní, ale...potrebujem sa s ním porozprávať, chcem ho ešte zovrieť v náručí a nie len sa pred ním objaviť s úsmevom a oznámiť, že sa k nemu sťahujem.

Znovu som ho vytočil, ale márne. Bože! Mal som chuť do niečoho kopnúť.

No tak, šťastena, nedaj sa prehovárať a pomôž mi trochu.

Opäť som si mobil priložil k uchu a vydal sa k eskalátorom.

Ethan? A s batožinou?

Nie, nie, to mám len halucinácie. To mi len moje oči ukazujú to, po čom moje srdce túži.

Uisťoval som sa, no pre istotu som si poriadne pretrel oči. Po otvorení, tam však stále bol. Už som to nepokladal za halucináciu. Srdce sa búšilo ako o závod a na tvári sa mi rozťahoval úsmev od ucha k uchu.

Nechal som raňajky raňajkami, schytil malý kufor a ponáhľal sa za ním. Takmer som bežal, pretože sa otočil iným smerom a vydal sa ním.

„Ethan!“ zakričal som z plných pľúc.

Stále s mobilom pri uchu som vyšiel hore. Phillip bol nedostupný a mne nenapadla iná varianta, než sa vydať k tabuli s odletmi a dúfať, že bude stepovať niekde blízko, alebo v bufete hneď vedľa sedieť na káve.

Práve som si odkladal mobil, keď sa halou ozvalo moje meno. Otočil som sa a musel sa usmiať pri pohľade na utekajúceho Phillipa, ktorý v rukách zvieral kufor a tak sa ku mne ponáhľal, až mu vlasy poskakovali.

Vydýchol som – díky ti, šťastena.

Vidieť jeho tvár, jeho úsmev na perách keď ma zočil ma utvrdil, že robím správnu vec. Dobehol som až k nemu a najradšej by som sa na neho hneď vrhol, ale nechcel som na nás priťahovať už tak zvýšenú pozornosť okoloidúcich.

Zastal som asi pol metra od neho a vydýchol: „Ethan...“

„Cestuješ niekam?“ zavtipkoval som s ľahkosťou v hlase.

Zasmial som sa.

„Ako sa to vezme,“ podišiel som o krok dopredu a oprel sa ležérne o zábradlie. „Osoba ktorú milujem dnes odlieta a akosi som po malom zápase samého seba došiel k záveru, že bezo mňa proste nemôže žiť,“ vyškeril som sa na neho. „Tak som tu a čakám, či mi to dovolí, alebo mi dá košom.“

To prekvapenie v jeho očiach zmiešané s čistou radosťou bolo asi to najkrajšie vyznanie, akého sa mi kedy dostalo. Veď nie nadarmo sa hovorí, že oči sú oknami do duše.

Otvoril som ústa, ale hlas nevyšiel. Od šťastia som úplne onemel.

A tak som ho len schytil za ruku a ťahal za sebou tam, kde nás nikto neuvidí.

Zašiel som za roh jedného obchodu, kde som ho oprel o stenu a okamžite sa na neho vrhol. Bozkával som ho a nedal mu poriadne ani možnosť sa nadýchnuť.

Bol som natoľko zaskočený jeho reakciou, že mi chvíľu trvalo, kým som mu na bozky začal odpovedať. Chytil som ho jednou rukou za zátylok, druhou som si ho k sebe ešte viac pritlačil a jazykom zablúdil hlboko do jeho úst, až mi zmizol všetok kyslík z pľúc.

Musel som sa od neho odtrhnúť, inak by som ho tu rovno oprel o tú stenu, tak veľmi na neho moje telo reagovalo. Aj keď, na druhej strane, na záchodoch sme to už raz robili...

Zvodne som sa usmial.

„Mám to brať ako súhlas?“

Z toľkého vzrušenia sa mi točila hlava a mal som čo robiť, aby som sa z toľkej eufórie nesklátil k zemi.

Usmial som a odvetil: „Dá sa to brať aj inak?“

Sklonil som sa k jeho perám a jemne, veľmi precízne som ho pobozkal. Potom som trochu natočil hlavu do boku.

„Prečo si ma zatiahol až sem?“

„Pozerali sa na teba ľudia... nepáčilo sa mi to. Si len môj,“ majetnícky som mu odvetil.

Rukou som si prikryl úsmev a zahnal spokojný záchvev, ktorý som cítil vo svojom vnútri.

„Aha,“ prikývol som. „A tamtí ti nevadia?“

Ukázal som hlavou smerom, kde bola pre-sklenná stena kaviarne, v ktorej to bolo narvané k prasknutiu.

Pozrel som sa smerom, ktorým ukazoval a keď som zbadal vyvalené oči ľudí, ktorí si nás všimli, tak mi zamrzol úsmev na tvári a okamžite som očervenel ako paradajka. Schytil som kufor a s hlavou odvrátenou od steny som vyfrnkol ako raketa preč.

So smiechom som ho dobehol, zobral mu z ruky kufor a druhú mu omotal okolo pliec.

„Tak, ideme?“ žmurkol som na neho a sklonil sa pre ďalší bozk. Strelil očami k ľuďom naokolo.

„Už je to jedno, nie?“ šepol som predtým, než som sa mu opäť prisal na pery.