Zívol som na plné ústa a pozrel sa na hodinky – pol dvanástej. Bože, to som chcel ísť spať skôr. Ale som rád, že som stihol vybaviť všetky dokumenty.

Unavene som sa oprel dozadu, zahľadel sa pred seba a dal priechod myšlienkam. Svadba, hm... niečo také ma už zrejme nestretne, ale s tým nič nenarobím. Aj keby som nebol neplodný, aj tak by som to už nechcel. Nie po tom, čo som stretol Ethana....

Potriasol som hlavou – čo to táram!? Nesmiem na ňom tak visieť, nemá to budúcnosť. Už len týždeň kým sa vráti do Ameriky a potom zase pôjde niekam do sveta. Ja tu a on tam.

Naplnil ma pocit smútku a krutej pravdy, o ktorej som vedel, ale vyhýbal som sa jej.

Čo sa stane ak mu úplne prepadnem? Ako veľmi ma potom jeho odchod zasiahne? Áh! Rozstrapatil som si vlasy. Musím s tými myšlienkami prestať. To vôbec nie som ja.

Radšej idem spať, je najvyšší čas.

 

Ráno som sa zobudil na svetlo, ktoré mi prenikalo do izby - sedem hodín. Dnes som si opäť pekne prispal. To bude zase rečí...

Prezliekol som sa a než som odišiel na raňajky, všetko čo budem so sebou potrebovať som si zbalil do batoha.

Potom som si zobral kefku na zuby a ešte šiel vykonať svoj ranný rituál.

Sedel som za stolom v jedálni a tlačil už druhý tanier kaše s hriankami, keď sa k nám pripojil aj Phillip. Usmial som sa naňho a odsunul stoličku vedľa mňa. Pochopil a sadol si.

„Dobré ránko,“ žmurkol som naňho. „Vyspatý?“

„Nie je to vidno? Je pol ôsmej, to sa mi nestalo ani nepamätám a čo si tu, tak som si už druhý krát prispal. Ale bodlo mi to. Včera som išiel spať až okolo polnoci, toľko bolo papierovačiek. Čo máme dobré?“ poobzeral som sa po stole a siahol po hriankach.

„Umieram od hladu a radím ti, dobre sa najedz, lebo keď som naposledy jedol u nich v osade, bolo mi riadne zle. Aby som ti to vysvetlil, ponúkli ma ich špecialitou a hoci to nie je práve to, čo by lahodilo môjmu žalúdku, nechcel som ich uraziť a všetko som to zjedol. Radšej sa ani nepýtaj čo to bolo. Ešte teraz mi prechádza mráz po chrbte, keď si na to spomeniem,“ otriasol som sa pri tej spomienke.

Iba som k sebe pevne stisol pery. Nebudem mu zbytočne vešať na nos, čo všetko som už skonzumoval na svojich cestách ja. Ešte by sa zháčil a už by mi nedovolil strčiť mu jazyk do úst, usmial som sa v mysli a rovnako sa úsmev odrazil aj na mojej tvári.

Zvedavo sa na mňa pozrel, ale ja som sa radšej natiahol po ďalšiu hrianku.

„Zrejme nás tým ponúknu aj dnes, však?“ poobzeral som sa. „Kde vlastne je Abeni? Dnes som ho ešte nevidel.“

Čomu sa smeje? Veď jemu ten úsmev spľaskne, keď to ochutná.

„Áno, je to ich slávnostné jedlo, takže sa určite jesť bude, zober si aj zubnú kefku a pastu,“ stíšil som hlas a naklonil sa k nemu, aby ma počul len on. „Keď to dáš zo seba von, budeš chcieť mať opäť v ústach normálnu chuť. Ja už ich mám zbalené.“

Narovnal som sa a už normálnym hlasom pokračoval: „Abeni, ako svadobný otec, tam išiel už včera a pomáhal všetko pripravovať. Ja pôjdem ešte pred odchodom všetko skontrolovať, lebo sa vrátime až zajtra a ani to netuším v akom stave. Chcem aby boli zvieratá v poriadku, než pôjdeme. Kowu nás tam zoberie.“

„Ja som na svadbách vždy vracal len z alkoholu,“ utrúsil som a natiahol sa po kávu. Zamrzol som však v pohybe a pery sa mi zvlnili v šibalskom úsmeve, keď som sa k nemu znovu otočil. Položil som mu ruku na operadlo stoličky a intímnejšie sa k nemu sklonil.

„Budeš dnes večer piť, či nie?“

Bolo mi jasné, že pri tejto pripomienke sa mu v mysli vybaví, čo po našom spoločnom poháriku nasledovalo.

Okamžite som očervenel ako paradajka a mal som čo robiť aby som tie rozpaky rozdýchal.

„To záleží na okolnostiach. Chystáš sa to proti mne využiť?“

Stiahol som ruky v obrannom geste a nahodil nevinný pohľad.

„Ja? Určite si spomínaš, kto to aj minule prvý začal,“ utrúsil som ledabolo, vnímajúc jeho rozpaky.

„Skús mi osviežiť pamäť?“ uškrnul som sa a dojedol posledné sústo.

Otočil sa na Roba sediaceho neďleko: „Idem na kontrolu, keď doješ, tak za mnou dôjdi.“

Pritom ako som vstával, jemne, no dráždivo som prešiel Ethanovi po ruke, od dlane až po lakeť. Samozrejme tváril som sa, že to bolo omylom, ale urobil som to s jasným cieľom.

Nemohol som sa zbaviť úškrnu. Kedy sa z neho stal taký provokatér?

Mám mu to pripomenúť? Mile rád. Aj tak po ničom inom ani netúžim, hlavne po včerajšku. Pripadám si nadržaný, ako nejaký tínedžer.

Natiahol som sa po maslo a stretol sa s Robovým zamračeným pohľadom. Úsmev mi z tváre zmizol.

„Čo?“ vyskočilo mi obočie, ale on len mykol plecami a pobral sa za Phillipom.

Celú cestu až ku klietkam som sa priblblo škeril. Už som aj zabudol aké to je, s niekým si takto intímne štebotať. Dnes sa nesmiem opiť, nesmiem! Musím si ponechať čistú hlavu.

Prišiel som ku klietkam a začal kontrolovať všetkých obyvateľov. Čoskoro sa ku mne pripojil aj Rob a zapisoval čo som mu diktoval.

Postupne sme prešli všetky zvieratá, zabralo nám to tak dve a pol hodiny. Celý špinavý som zamieril rovno do spŕch. Po ceste som stretol Ethana a radšej sa mu vyhol veľkým oblúkom. Smrdel som do ďaleka a tak som len kývol rukou na pozdrav.

„Rob, prines mi, prosím ťa, čisté oblečenie. Zatiaľ sa osprchujem,“ zavolal som na Roba ešte než stihol zájsť za budovu.

Nerozumel som síce, čo hovoril svojmu asistentovi, keď som však videl, že ide do spŕch doplo mi, že s kontrolou už skončil. Preletel som medzi nimi pohľadom a trvalo mi asi pol minúty, kým som sa otočil a vydal sa za Phillipom. Nemôžem predsa odignorovať také okaté pozvanie.

Potichu som vošiel v najlepšom. Tričko mal už zhodené na zemi a práve si rozopínal nohavice. Oprel som sa chrbtom o stenu a ruky si vložil do vreciek. Stále ma udivuje, ako ma pohľad na jeho telo dokáže opantať.

Stiahol si nohavice dolu o pár centimetrov a mne sa podvedome zatajil dych. Skôr, než sa však úplne vyzliekol zdvihol pohľad a videl môj obraz v zrkadle zavesenom oproti dverám. Prudko sa ku mne otočil.

Prekvapene som sa otočil. „Č..čo tu robíš?“ vykoktal som zo seba.

Bol som v takom šoku, až som uvoľnil ruky a nohavice mi pozvoľne skĺzli ku kolenám. Všimol som si jeho doširoka otvorené oči a radšej si ich rýchlo vytiahol hore.

„Čo tu chceš?“ zopakoval som. „Choď preč, musím sa osprchovať, som špinavý a smrdím ako prasa v chlieve.“

Cúvol som pred ním, až som narazil na stenu za mnou. Nemal som kam ďalej ísť a v tvári som ucítil rumenec – v tú najnevhodnejšiu dobu!

Odlepil som sa od steny a pristúpil k nemu. Zvraštil som nos. „Naozaj smrdíš.“

Videl som, ako sa chystal rozčertiť, než však niečo povedal, priložil som mu palec na pery a opísal ním ich tvar.

„Mám ti pripomenúť, ako to minule začalo?“ spýtal som sa hlbším barytónom. Neodpovedal, iba sa na mňa pozeral tými veľkými, zelenými očami.

Naklonil som sa k nemu a jemne sa perami ošuchol o tie jeho. Ruku som nechal skĺznuť pozdĺž jeho šije a cestou dolu som nechtom zavadil o jeho bradavku. Zachvel sa.

„Tu máš tie šaty Hall a...“ ozval sa spoza rohu Rob. „Čo sa to tu robí? Prečo ste tu?“ spýtal sa ma podozrievavo a potom sa otočil k Phillipovi.

„Obťažuje ťa? Mám zavolať chlapov?“ spýtal sa vážnym hlasom.

„Nie, to je v pohode Rob, už odchádza, však?“ pozrel som sa na Ethana. Srdce mi búšilo ako o závod a mal som čo robiť, aby mi nezlyhalo od iskrenia, ktoré som cítil v každom nerve.

Ethan neochotne odišiel a Rob sa do mňa rovno pustil: „Hall, čo si myslíš, že robíš? Ty si sa zapredal, kvôli rezervácii?“

„Ako zapredal? Nič som neurobil,“ bránil som sa.

„Nie? Myslíš, že sme všetci hlúpi a slepí? Že sme si nevšimli tie vaše pohľady? Dotyky? Myslíš, že keď s ním budeš chrápať, tak to nejako pomôže rezervácii? Že dostaneme viac peňazí?“

„To som si nikdy nemyslel a nechrápem s ním,“ teda ešte som s ním nespal, dodal som v duchu.

„A okrem toho teba, ani nikoho iného, do toho nič nie je. Mám snáď rovnaké právo na vzťah ako hocikto iný. Vadí vám snáď, že je to muž? Čo odo mňa vlastne chceš? A okrem toho sa nemusíš ničoho báť, o pár dní odíde a už sa nikdy neuvidíme. Tak mi daj pokoj a choď! Chcem sa konečne osprchovať,“ s tým som prudko zatiahol záves a začal sa vyzliekať.

Počul som ako Rob hlasno hundre, ale nevšímal som si ho.

Zaliezol som do sprchy a pustil na seba vodu. Začal som sa umývať a pri tom rozmýšľal nad jeho slovami. Hoci boli povedané v hneve, bolo v nich aj kus pravdy. Pravdepodobne to tak vnímajú všetci. Myslia si, že som pre dobro rezervácie zapredal svoje telo. Mal by som si od neho udržiavať odstup, lebo sa tu nebude dať dýchať. On odíde, ale ja tu, v tej dusnej atmosfére zostanem. Sakra!

Treskol som päsťou do steny a potom sa o ňu oprel čelom. Prečo sa to tak skomplikovalo?

Po tom čo sa mi podarilo zo seba zmyť špinu a smrad, som sa obliekol a vyšiel hore do izby pre veci. Schmatol som batoh a zamieril von k autu, kde už čakal Ethan. Bez slova, alebo očného kontaktu som nastúpil a vyrazili sme.

Neušiel mi chlad, ktorý sa od Phillipa šíril celý autom. Šli sme potichu a ja som po prvýkrát ľutoval, že v týchto autách nie je rádio.

Pozrel som sa na Kowu, ale ten bol zahľadený na cestu, akoby sa pre ním nerozprestierala buš, ale hlavná cesta v Seattli počas špičky.

Otočil som sa teda k Phillipovi. Vedel som, že Kowu po anglicky nehovorí, takže som sa ho bez ostychu spýtal: „Mali ste s Robom nejaký problém? Prečo chcel akože volať chlapov?“

„Nie,“ odsekol som, ale potom miernejšie dodal, „bola to len malá výmena názorov. Nič čo by ťa muselo trápiť. Chlapov zrejme preto, že by ťa v prípade nutnosti nepremohol. Je ešte menší než ja a biť sa nevie.“

Vyprskol som cynickým smiechom. „Mal si mu proste povedať, nech sa nestará čo spolu robíme. Povedal by som mu to sám, ale keď ty si ma tak okato vyhodil,“ venoval som mu výrečný pohľad.

„Tak prosím, povedz mi, ako by si reagoval na mojom mieste? Ja niečo také nedokážem povedať človeku, ktorého poznám už štyri roky a ktorému verím, ty áno?“ podráždene som mu povedal.

Zamyslel som sa nad jeho otázkou. Neviem, naozaj neviem. Dokázal by som napríklad bratovi povedať, že ma očaril iný muž? Možno....po pol litre teqilly.

Zvesil som hlavu a vzdychol. „Okej, uznávam, máš pravdu,“ prezrel som si ho a usmial sa. Bol veľmi pekne upravený. Oblečený v šedých nohaviciach a čierno – bielej košeli, ktorá sa mu na pleciach mierne napínala. Prešiel som si ho celého pohľadom a trochu sa zháčil, keď som sa zastavil na jeho tvári a všimol si, ako ma sleduje.

Zasmial som sa. „Prepáč, že tak civím. Ja len...“ pokrčil som ramenami. „Si veľmi pekný,“ zložil som mu kompliment. Prvýkrát v mojom živote som niečo také povedal mužovi.

Už zase ma skenuje. Neviem, ale mám pocit, že za chvíľu uvidí aj moje kosti.

„Ďakujem, ale aj tak ti neverím,“ kyslo som sa uškrnul. Nemal som náladu na žarty, ani jeho jemné zvádzanie. Nie po tom, čo mi povedal Rob.

„Mal si tam, v Amerike, niekoho?“ spýtal som sa, ale zrak som z ubiehajúcej krajiny okolo nás neodvrátil. Nesmiem sa na neho toľko pozerať. Už tak vedľa neho sedím ako na tŕni. Jeho ležérne, ale slušné oblečenie, ktoré mu kopíruje telo presne tam kde treba, mi nedá pokoja.

„Prečo ťa to zaujíma tak odrazu?“ zaškúlil som naňho zboku. Neodpovedal, iba sa ďalej pozeral von oknom. Usadil som sa teda pohodlne na sedadle a odpovedal mu vyrovnaným tónom.

„Nemám nikoho. Netvrdím, že sa občas nejaká posteľová známosť nenašla, ale pri mojom spôsobe života je ťažké niekde nadviazať hlbší vzťah. Ženy obvykle netúžia po partnerovi, ktorý je väčšinu roka mimo štátu, alebo kontinentu.“

Znovu som sa naňho pozrel a na jazyku ma pálila otázka, ako to bolo s jeho bývalou a či mu chýba, ale rozmyslel som si to. Toto miesto mi neprišlo vhodné na taký rozhovor.

Občasná posteľová známosť...takže to som? Tak sa tomu teraz hovorí? Začal som sa hlasno smiať a nedokázal som prestať. Kowu sa na mňa splašene pozrel, ale keď videl, že som v poriadku, ďalej sa venoval šoférovaniu. Len Ethan na mňa prekvapene hľadel.

„Si v poriadku?“ spýtal som sa ho mierne zarazene. Netuším, čo také som povedal, že sa tak začal rehotať.

Sledoval som, ako mu pohľad zosmutnel a v tom mi to došlo. Naklonil som sa a chytil ho za ruku.

„Prosím, nerátaj sa medzi nich, ty si úplne iný prípad.“

„Áno? A v čom sa líšim?“ spýtal som sa ho v tichosti.

Priblížil som sa k jeho krku a prešiel po ňom svojim nosom. „Chceš povedať, že nevieš?“

Nadýchol sa, ale ja som ho predbehol. „A nepovedz, že si iný len preto, že si muž. To nie je podstatné. Teda,“ usmial som sa, „iste, má to svoju váhu, keďže si prvý muž, po ktorom tak zúfalo túžim. Ale musíš to cítiť, nie? To, ako si rozumieme. A nie len naše telá,“ vydýchol som mu horúci vzduch na jemnú kožu, až mu naskočili zimomriavky. Potom som sa trochu odtiahol a pozrel sa naňho prižmúrenými očami.

„A ja?“ zmenil som stratégiu. „Ako môžem vedieť, že o mňa nestojíš len preto, že som to najnovšie v celej rezervácii?“

Mierne urazene som sa na neho pozrel.

„Nijako,“ uznal som nakoniec. „U mňa je toto druhý krát, čo som zahorel túžbou po mužovi, ale prvý krát to bolo ešte pred mojou ex, keď som bol prinútený si priznať, že ma priťahujú aj muži a nielen ženy. Preto som sa ti prvé dni vyhýbal. Nechcel som sa s tebou zbližovať, pretože som vedel, že ak to urobím, tak ťa nebudem chcieť pustiť preč.“

Otvoril som ústa a zabudol ich zatvoriť. Prekvapili ma jeho slová, aj vážnosť, akou ich hovoril.

Nebude ma chcieť pustiť preč? Pravda, ja o týždeň odchádzam. Nemyslel som na to, proste to bol môj spôsob života. Nemal som šajnu, že to bude brať takto.

Oprel som sa a odtiahol z neho svoju ruku.

Zahorel už predtým túžbou k mužovi? Isteže, to, že je toto pre mňa prvýkrát neznamená, že on nemôže mať nejaké skúsenosti.

Absolútne nelogicky sa ma to poznanie dotklo.

„Prepáč,“ povedal som mu s očami zapichnutými von oknom. „Môžem ti dať slovo, že sa ťa ten týždeň už nedotknem, ak ti to pomôže.“

Tak to nie je, nepochopil to.

Pohol som rukou k nemu, že ho k sebe otočím a vysvetlím mu to, ale zastal som tesne pred tým, ako som sa ho dotkol a vrátil ju naspäť. Nemôžem sa mu vnucovať.

Prečo som ja debil nedržal ústa zavreté? Takže toto je koniec? Pf, aký koniec, veď tu nebol ani poriadny začiatok, tak ako môžem hovoriť o konci?

Je jasné, že je teraz na mňa nahnevaný a nemám mu to prečo vyčítať, keďže si za to môžem sám. Ale ja sa ho chcem dotýkať, túžim po jeho pohľadoch.

Posral som to.

Odvrátil som hlavu na druhú stranu a tiež som sa zapozeral na krajinu, ktorá sa skoro vôbec nemenila. Občas nejaký strom, inak len tráva a v diaľke pasúce sa impaly.

Celý zvyšok cesty sme prečkali v mlčaní, pohrúžený každý do svojich myšlienok. Krajina sa pomaly zalesňovala a asi po troch hodinách jazdy sme konečne prišli na miesto.

Buchol som dverami od jeepu a porozhliadol sa.

Za tých niekoľko rokov sa zjavne ani táto osada neubránila civilizácii.

Keď som sem prišiel urobiť rozhovor s tým doktorom, v ich osade iba málokto nosil klasické šaty, šortky a tričká. Ľudia nosili väčšinou kusy látky, ktoré zakrývali tie najnutnejšie miesta, kombinované s listami a slamou. Bývali v klasických hlinených domoch so strechou z listov stromu baobab.

Teraz na mňa hádzali tiene murované domy, iba kde tu som videl klasické hlinené domčeky, ľudia boli poobliekaný vo farebných šortkách, ženy nosili dlhé, pestrofarebné šaty a na niekoľkých som zazrel aj šperky.

Smutne som sa usmial.

„Zdá sa, že pokrok nie je vždy to najlepšie,“ povedal som potichu.

„Nie, to nie je,“ odvetil som, ale ďalej to nekomentoval. „Tak poďme, aha, tak ide Abeni,“ ukázal som na muža, ktorý nám išiel naproti. Mal oblečený modro-červený háb aký nosia otcovia, ktorí idú oženiť syna, alebo vydať dcéru. Na hlave mal modrý turban a škeril sa od ucha k uchu.

„Doktor, pane,“ oslovil nás, len čo k nám prišiel. „Ja rád, že vy byť tu,“ hovoril nám lámanou angličtinou. „Ísť tam, Abeni ukázať žena a syn. A náčelník.“

Musel som sa usmiať. Bol taký šťastný a vysmiaty, bolo to úplne nákazlivé. Pozdravil som ho a taký vysmiaty som sa otočil na Ethana. Ako sa nám však stretol pohľad, úsmev mi z tváre zmizol. Otočil som sa radšej na Abeniho, aby nič nespozoroval. Na svadbu sa totižto chodí vo veselej nálade. Na moje trápenie tu nie je nikto zvedavý.

Nemohol som Phillipovi úsmev opätovať. Stále som sa cítil...dotknutý.

Nadýchol som sa a vydal sa za nimi. Musím sa dať dokopy, za týždeň naozaj odchádzam a nechcem byť dovtedy bojovo naladený a uštipačný. Musím si proste pripustiť, že som bol až smiešne naivný a ani riadne neviem, čo som si od seba a Phillipa sľuboval. Myslel som len na to, ako ma priťahuje a na to, že ho chcem. Dnes mi svojimi slovami však otvoril oči.

Stále bez výrazu som nasledoval Abeniho s Ethanom v pätách. Prišli sme k tomu najhonosnejšiemu domčeku, ktorý bol dnes ozdobený ešte viac než zvyčajne - dom náčelníka.

Vošli sme dnu a vo veľkom vyrezávanom kresle z kmeňa stromu, sedel v krikľavom oblečení náčelník Shafaat. Mal už okolo šesťdesiat rokov, šedivé vlasy aj fúzy a usmieval sa na nás takmer bezzubými ústami.

Natiahol som k nemu obe ruky dlaňami hore, potom som si pravú ruku položil na srdce a sklonil hlavu. Bol to znak toho, že prichádzam v mieri a podriaďujem sa jeho autorite. Ethan po mojom vzore urobil to isté a ja som potom náčelníkovi poďakoval za možnosť prísť sem aj s Ethanom.

Nechal priniesť ich obľúbenú pochúťku, ktorou vždy vítajú hostí. Červov, pekne tučných a ,bohužiaľ, aj stále živých. Pri pohľade na ich hýbajúce sa telíčka ma naplo, ale udržal som sa. Predsa len nie je vhodné tu vyprázdniť obsah svoj žalúdka.

Toho najmenšieho som zobral, úctivo sa poďakoval a s vypätím všetkých síl a ovládania svojho dáviaceho reflexu som ho prehltol. Okamžite sa začali všetci smiať a baviť sa na tom. Mrkol som okom po Ethanovi. Čo urobí on?

Na Phillipovom výraze som sa musel zasmiať aj ja, inak nešlo. Dobre som ich pochúťku poznal. Nabral som si zo troch červíkov a natiahol som sa po jeden zo zelených listov, ktoré ležali opodiaľ. Zabalil som ich doňho a zahryzol som. Je pravda, boli slizký – pripomínalo mi to bravčové sadlo, keď ste ich ale pohrýzli, bolo to šťavnaté sústo plné proteínov.

Žmurkol som na Phillipa, ktorý ma s prekvapením pozoroval.

„Ver mi, jedol som už aj odpornejšie veci. A najhoršie sú tie nohaté potvory, do ktorých aj keď zahryzneš, nohy sa im stále hýbu.“

Abeni sa zasmial a preložil náčelníkovi, čo som povedal.

Zahľadel som sa na mladého muža, sediaceho po náčelníkovej pravej ruke. Už na pohľad bolo jasné, že je to Abeniho syn – bol oblečený vo voľnej zelenej tunike, vyšívanej zlatou niťou. Aj on mal na hlave turban, spod ktorého mu vytŕčali čierne, husté vlasy. Mal rovnaký tvar nosa ako jeho otec, aj rovnako vykrojené, čokoládové oči.

„Kde je nevesta?“ šepol som Phillipovi.

Stále obarený z toho ako to zvládol a dokonca ma zahanbil, som chvíľu vstrebával otázku, ktorú mi položil.

„Nevesta je v inom stane, až do obradu ju neuvidíme. Najprv budú modlitebné tance a spev, pri ktorom budú prosiť bohov o ich priazeň a povolenie zosobášiť sa. Musia si ich poriadne uctiť, pretože ak nie, nikdy nedostanú požehnanie a ich manželstvo bude zlé. Ďalej si musia uctiť bohyňu plodnosti, aby obdarila jeho nevestu plodnosťou a ona mu mohla dať veľa synov a nakoniec musia odplašiť zlých duchov, ktorý by chceli svadbu prekaziť. Pri tých tancoch byť nevesta nesmie, pretože veria, že by ju tí zlí duchovia uniesli. Preto je skrytá až do samotného obradu, ktorý, ak všetko vyjde, bude pri západe slnka.“

Pozrel som na hodinky: 13:20.

Odfúkol som. „Takže nás čaká veľa jedla a pitia, však?“

Prikývli naraz Phillip, aj Abeni.

V stane sme sedeli ešte asi dve hodiny. Konverzácia typu – náčelníkove slová – Abeni ako prekladateľ – naše slová – opäť Abeni – bola vcelku zaujímavá. Nechcel som priveľmi vyzvedať, náčelník nám rozprával pár tradičných svadobných historiek a Abeni nám tiež opísal zopár tradícií.

Nemilo ma prekvapilo, že aj ich osada je jednou z tých, ktoré ešte vykonávajú ženskú obriezku. Jedna moja kolegyňa o tom písala článok a ani sa nedivím, že sa potom pridala k ženám, ktoré boli zásadne proti a snažili sa šíriť osvetu do podobných osád.

Radšej som len zomkol pery k sebe a nepovedal nič. Bol som vďačný, že nás sem pozvali, bude to určite zaujímavý zážitok, aj keď mi zakázali fotiť. Nie z dôvodu, že im to ukradne dušu – ako verili tie zaostalejšie kmene, ale preto, že dovoliť zachytiť krásu nevesty, či niektorej ich inej ženy preto, aby sa na ne mohli iný pozerať, by nedovolil žiadny muž, ani žiadna počestná žena. A tak som foťák so sklonenou hlavou vrátil do puzdra.

Keď sme vyšli von zo stanu náčelníkovi v pätách, viedli nás hlbšie do osady, kde bol na zemi vytvorený veľký kruh z rôznych kameňov či veľkých, suchých konárov, na ktorých boli prehodené deky, slúžiace tiež na sedenie.

Veľké náčelníkove kreslo vyniesli z domu a položili ho vedľa druhého, menšieho kresla do ktorého si sadol Abeniho syn. Uvedomil som si, že som ho doteraz nepočul povedať ani jediné slovo. Vlastne sa tváril, akoby tam ani veľmi nechcel byť.

Naklonil som sa k Phillipovi a potichu sa ho spýtal: „Nevieš, či je to dohodnuté manželstvo? Ženích sa totiž netvári veľmi nadšene z toho, že sa vzdáva slobody.“

„Hej, no... tu sú všetky manželstvá dohodnuté. Žena tu nemá právo si vybrať manžela, ale to sa ti len zdá, že ženích nie je nadšený, skôr naopak. Ibaže je tradíciou, nedať najavo svoje emócie, aby mu ich zlý duchovia nemohli zobrať a zmeniť. Takto, keď sa tvári nešťastne, tak mu môžu zobrať len to a šťastie mu zostane,“ upravil som jeho dojem.

„A...“ chcel som mu ešte niečo povedať, ale v tom tam za zvuku bubnov nabehli slobodný muži - bojovníci a s krikom a dupotom, mávali oštepmi. Začalo sa vyháňanie zlých duchov. „Pozeraj sa, už to začína,“ šepol som mu potichu, aby som nikoho nerušil.

Sám som zameral svoju pozornosť na ich divoký tanec a úplne som sa ponoril do tej atmosféry. Veril som každému ich pohybu, ktorý urobili, každému výpadu oštepu, ktorým hrozili zlým duchom.

Trvalo to veľmi dlho, ale bol som do toho tak zažraný, že mi čas uletel veľmi rýchlo. A potom, odrazu, zostalo ticho. Bubny ustali a bojovníci utvorili dva rady od miesta z ktorého prišli až k ohňu. Postavili sa chrbtom k sebe a oštepy zarazili do zeme.

Vtedy tam s jemným spevom prišli slobodné ženy, všetky v pestrých farebných šatách a posledná z nich viedla kozu. Priviazali ju ku kolu pri ohni a rozostavili sa okolo neho.

Začali sa vlniť do rytmu ich jemného, vysokého spevu, ktorým prosili bohov o ich priazeň. Tento tanec trval takmer rovnako dlho ako ten predošlí a na jeho konci prišlo k obete kozy, ktorú potom novomanželia a všetci prítomný budú jesť. Avšak až po samotnom obrade. Jesť ani piť pred obradom nebolo dovolené. Pretože až manželstvo prináša pocit sýtosti a naplnení všetkých potrieb.

Mladé ženy odišli a vystriedali ich staré ženy, ktoré niesli z dreva vyrezané dieťa. Postupne ho všetky dvíhali do vrchu a modlili sa, aby bola nevesta plodná a dala svojmu mužovi veľa synov.

Keď napokon všetky modlitby, tance a piesne skončili, bol večer a slnko sa už pomaly skrývalo za obzor. Prišiel čas obradu. Ešte však zostávala malá chvíľa, pred tým než privedú nevestu.

Využil som ten čas, rýchlo sa otočil na Ethana a spýtal sa ho: „Tak čo na to hovoríš? Nebolo to úžasné?“

Jeho tvár žiarila, akoby sa v nej skrývala malá neónka. Usmial som sa naňho a prikývol.

„Bolo,“ natiahol som ruku a pohladil ho po líci. Potom som ruku stiahol. Nemohol som si pomôcť, to nadšenie, ktoré sa v ňom ukrývalo si ma nielen získalo, ale bolo neodolateľné.

Znovu sa ozvali bubny a prichádzala nevesta. Bola oblečená v krvavo červených, dlhých šatách a mala cez seba prehodený nepriehľadný závoj, dlhý až k nohám, takže do tváre jej nebolo absolútne vidno.

Keď bubny utíchli, postavil sa náčelník a kúsok za ním šaman.

Všetko stíchlo a ženích s nevestou si kľakli pred náčelníka, ktorý začal odriekavať svadobnú modlitbu. Keď s ňou skončil, spojil snúbencom ruky žltou stuhou. Opäť začal odriekavať modlitbu a šaman okolo nich krúžil a posväcoval zväzok.

Obrad netrval tak dlho, ako tie tance pred tým. Až sa ozvali posledný krát bubny a teraz sa, už manželia, postavili. Ženích zobral svoju manželku za ruku a odviedol ju sadnúť si na čestné miesta vedľa náčelníka.

Prišla jedna staršia žena a priniesla ich oslavné jedlo. Drvené červy s koreňmi. Okamžite ma naplo, ale zadržal som to. Našťastie to jedli len novomanželia, ich rodičia a náčelník so šamanom.

Nám pripadla čaša alkoholu, ktorý som vtedy ponúkol Ethanovi. Každý sa z nej dookola napil a tak sme si uctili ich zväzok.

Priniesli kozu, ktorá sa za tie hodiny upiekla a hostina mohla začať. Bolo načase, pretože už mi riadne vyhladlo aj vysmädlo.

Natiahol som sa po čašu, ktorá sa predávala z rúk do rúk a riadne si upil. Po toľkých hodinách bez jedla či vody pôsobil alkohol ešte silnejšie než obvykle.

Začalo sa znášať jedlo a zapálil sa oheň, ktorý bol nachystaný v strede kruhu.

Tešil som sa na dobre prepečené mäsko a očami sondoval, čo všetko by som si k nemu dal.

Dostal som na tácku riadny kus pečenej kozľaciny s kopou farebných príloh a Abeni mi do ruky strčil ďalší hlboký pohár s alkoholom. Obzeral som sa kade – tade a keďže som nikde nevidel vodu, hltavo som sa napil sladkého nápoja, ktorý v pohári bol. Pripomínalo mi to niečo ako ovocné víno.

Po tom čo sa konečne začala hostina a všetci sa uvoľnili, mohol som sa v pokoji porozprávať so šamanom. Potreboval som od neho nejakú rady ohľadne bylín a on ich pozná najlepšie.

Rozprávali sme, jedli sme a pili a občas som hodil očkom po Ethanovi, čo robí. Chudák bol zavalený jedlom a v ruke pohár alkoholu. Pousmial som sa nad tým a ďalej pokračoval v rozhovore.

Pozrel som sa na Phillipa, ale ten bol v družnom rozhovore so šamanom a tak som ostal v Abeniho spoločnosti.

Gratuloval som mu k mladej neveste a poprial som mu, aby bohovia obdarili jeho syna s manželkou kopou detí, krásnymi dcérami a silnými synmi. Po prvýkrát som Abeniho videl úprimne sa smiať.

Niekto mi vložil do ruky ďalší pohár a kým som sa stihol zorientovať, sedel som uprostred mladých mužov, ktorý sa bavili ich nárečím a iba kde – tu sa ozvalo nejaké anglické slovo. Ženy roznášali jedlo a ja som na tanier dostal placku plnenú kašou z tých bielych červov. Zahryzol som a musel skonštatovať, že je to vážne dobré.

Poobzeral som sa dookola. Musím to dať ochutnať Phillipovi. Vôbec to nechutilo ako tie surové červíky, tak som sa rozhodol, že mu ani nepoviem, čo to je, až keď to ochutná.

Postavil som sa a mierne sa so mnou zakolísal svet. Do čerta, koľko som toho vlastne vypil?

Videl som Phillipa ako sa pre zmenu baví s náčelníkom a Abeni im robí tlmočníka. Vykročil som k nim plne sa sústrediac, aby som kráčal rovno.

Zábava bola v plnom prúde a ja som sa tak zažral do rozhovoru so starešinou, že som na Ethana úplne zabudol. Pripomenul mi to až Abeni, keď do mňa štuchol a ukázal smerom k ohňu odkiaľ k nám mieril Ethan, snažiac sa ísť čo najrovnejšou cestou.

Koľko toho už vypil? Asi som ho mal varovať, že sa tu bude podávať len alkohol a mal by sa pri tom šetriť. Takto odpadne skôr ako si tú oslavu užije a to ešte nie je koniec.

V jednej ruke som držal skoro prázdny pohár – neviem koľký bol, a v druhej tanier s plackou. Keď som sa k nim bez ujmy dostal, bez slova som pred neho otrčil tanier. Pozrel sa na mňa s otázkou v očiach, ale skôr, než som stihol čokoľvek povedať, celá zábava ako na rozkaz stíchla a ozval sa silný zvuk bubnov.

Mladomanželia sa postavili, z každej strany k nim pristúpila jedna staršia žena a začali niečo rozprávať.

„Čo sa deje?“ spýtal som sa.

„Matky odprevadia manželov na ich lôžko,“ odpovedal som mu aby pochopil. Naplní sa manželstvo.

Náčelník sa postavil a prevzal od šamana ďalší veľký pohár, ktorý zdobili červené kresby nahých tiel v rôznych sexuálnych polohách. Akási kamasutra čaša, zasmial som sa v sebe.

Tak a je to tu. Svadobná noc, ak to bude skutočne také ako sa rozpráva, tak aby som bol radšej niekde ďalej, lebo neviem, neviem. Už tak som sexuálne frustrovaný po tých rokoch abstinencie a Ethanovmu dráždeniu k tomu.

Náčelník tiež povedal pár slov, potom podal čašu mladomanželom. Abeniho syn si ju od neho zobral, napil sa, potom ju podal manželke a konečne jej zdvihol závoj.

Dievčina, nemohla mať viac než sedemnásť rokov, klopila pekne vykrojené oči k zemi, na čele mala pripevnený drahokam – typoval by som to na surový rubín, tvár jej lemoval hrubý vrkoč čiernych vlasov. Priložila si pohár k pekne tvarovaným perám a tiež sa napila.

Potom sa napili aj ich matky a napokon šaman, ktorý sa otočil na Abeniho a ten na mňa.

Afrodiziakum. Hmm... kto vie ako to chutí a či to skutočne je také, ako sa o tom hovorí. Raz by som to chcel vyskúšať, ale nie teraz.

Prekvapilo ma, že ho bude piť aj niekto iný ako mladomanželia. Šaman, Abeni, Ethan... počkať! Ethan!? To snáď nie!

Natiahol som sa po ňom a chcel ho zastaviť, ale neskoro. Už sa napil.

S kývnutím hlavy na znak úcty a vďaky som si od neho ten pohár zobral a napil sa sladkej tekutiny, ktorá nenormálne pálila v hrdle.

Vynaložil som veľa úsilia, aby som sa nerozkašľal. Všetko som prehltol a na Abeniho náznak som sa otočil k Phillipovi a podával mu čašu.

Keď som sa však naňho otočil, zarazene som naňho ostal hľadieť. Jeho výraz bol prekvapený, na čele mal vrásku a ukazoval na pohár, ktorý som mu podával.

„Ty idiot!“ zahrešil som. „Ty si to piť nemal, čo ja s tebou teraz?“

Nechápem, čo mu na tom vadí? Veď mi to podal Abeni a...prečo vidím Phillipa dvakrát?

Pozrel som sa na neho a zbadal, že sa voľajako čudne pozerá a kýva so sebou. Ajaj! To už na neho bolo asi priveľa.

Chytil som ho pod pažu a viedol preč od ostatných, smerom k nášmu domčeku, ktorý sme dostali pridelený.

Tackavo a horko-ťažko sme sa dostali až tam. Celú cestu mi Ethan dýchal na krk a čosi drmolil. Nič som mu však nerozumel.

Zaspätkoval som a pretrel si rukou tvár. Do pekla, je mi zle. Najskôr som si myslel, že hodím tyčku, preto som bol naozaj rád, keď ma Phillip odvádzal preč.

Akonáhle som sa začal hýbať – aj keď som na ňom z časti visel, krv sa mi rozprúdila a mne sa uľavilo. Snažil som sa mu povedať, že mi je lepšie, ale nereagoval.

Zvalil som ho na kopu sena, prikrytého veľkou látkou. Odfúkol som si, Ethan nebol najľahší a ja som už, bohužiaľ, mal jeden pohár alkoholu v sebe, čo mi na sile nepridalo. Skôr naopak. Tvár mi horela akoby som mal horúčku a srdce divoko tĺklo.

Vzal ma do domčeka a zvalil na mäkkú deku. Zatvoril som oči a snažil sa predýchať náhle návaly tepla. Po nevoľnosti už nebolo ani stopy, zato som mal telo ako v ohni. Hruď sa mi začala ťažko dvíhať, vzduch sa mi zdal horúci. Snažil som sa nejako schladiť a tak som si trhnutím uvoľnil košeľu, až odletelo zopár gombíkov.

Vztýčil som sa nad Ethana a užíval si nečakaný pohľad na jeho telo. Bol opitý a momentálne mi vydaný na milosť. Okamžite som si spomenul na ten náš rozhovor v aute. Vzbĺkol vo mne hnev a krv mi vrela. Sadol som si obkročmo na neho a vyzliekol mu už aj tak roztrhanú košeľu. Zrejme to na neho začína pôsobiť.

Tak ty sa ma už vraj nedotkneš?

Pritiahol som sa k nemu a vášnivo ho pobozkal – hlboko, precízne.

S úškrnom som sa odtiahol a štverhal sa na nohy, s úmyslom nechať ho tam vytriezvieť, ale v tom ma stiahli jeho ruky späť.

Dych mi zobrala váha, ktorá sa mi obkrútila okolo bokov. Zdvihol som oči a zaostril na Phillipovu tvár. Bez jediného slova sa mi prisal na pery a vtisol mi vášnivý bozk. Na chvíľu som strnul. Prekvapila ma intenzita, akou som ho vnímal.

Usmial sa a chcel sa postaviť. Hej! To určite...

Chytil som ho za boky a stiahol si ho späť do svojho rozkroku. V prudkom náraze, keď na mňa padlo jeho telo som k nemu podvihol rozkrok a ošuchol sa ním o ten jeho.

Vzrušene som vydýchol a ruky omotal okolo jeho hrude. Pritiahol som si ho, ako najviac to šlo a v divokých nájazdoch jazyka som si bral jeho ústa.

Jeho prudkosť ma prekvapila, že som v prvom momente zostal v šoku. Bral si ma prudko, nehľadiac na to či s tým súhlasím.

Asi sekundu som váhal, ale pri pocite jeho vzrušenia na tom svojom som to vzdal.

Vydýchol som a prudko sa o neho obtrel, až mi zahryzol do jazyka a ja som sykol od bolesti a slasti zároveň.

Kým som ešte ako-tak vnímal, stiahol som si okuliare a jedným pohybom ich poslal do rohu domčeka. Nad myšlienkou či to prežili som sa však nezastavoval.

Ešte než stihol ovládnuť situáciu, zamieril som rukami k jeho nohaviciam a rozopol ich. Strčil dnu jednu ruku a schytil jeho nabudený penis, ktorý mi v nej pulzoval. Ethan vzdychol a ja som pritvrdil.

Jeho horúca ruka, ktorá mi hladila penis ma na chvíľu úplne opantala. Netušil som, že by v sebe mohol mať toľko odvahy a vášne.

Tvrdo som mu stisol zápästie a jeho ruka zastala v pohybe. Vytiahol som mu ju z mojich nohavíc a prudko som ho prevalil pod seba.

Zastal som asi na pol minúty, keď som sa zahľadel do jeho obrovských, zelených očí. Potom som mu prsty vplietol do vlasov a silno za ne zatiahol, až s mierne protestným vzdychom vytočil hlavu dozadu. Prisal som sa mu na krk a jazykom vlhko opísal jeho líniu.

Nechal som sa prevaliť a vzápätí otvoril doširoka oči. Stretol sa s jeho modrými, zakalenými vášňou. „Sss!“ sykol som, ako ma potiahol za vlasy.

Od jeho vlhkého jazyka sa mi všetky chĺpky stavali do pozoru a moje bradavky, keď k nim konečne prišiel, hrdo stáli a len čakali, kedy sa im bude venovať.

Zaboril som mu ruky do vlasov a prehol sa v páse. Chcel som, aby ma ochutnal oveľa viac. Všade.