Ďalšie dni sme sa naozaj držali nášho slova – všetok svoj čas sme trávili spolu.

Vstával som s prvými slnečnými lúčmi, stretol sa s Phillipom v jedálni a bol s ním celý, celučičký deň.

Šiel skontrolovať zvieratá – šiel som s ním a to aj napriek hrozivým Robertovým pohľadom a veľmi strohej komunikácii a desivej atmosfére, ktorá tam celú dobu panovala.

Phillip sa mi zveril, že trochu zanedbáva papierovanie, ale keďže sa náš čas neúprosne krátil, ďalej to neriešil.

Keď skončil so svojou prácou, pomáhal mne. Sľúbil som Prei, že počas môjho pobytu v rezervácii pomôžem s povinnosťami okolo zvierat a tak som každý deň menil vodu, delil žrádlo, drhol kade a kydal hnoj.

Phillip si na moje prekvapenie vyhrnul rukávy a pustil sa do práce spolu so mnou. Smial sa môjmu vyjavenému výrazu, keď s lopatou prehadzoval kopy hnoja, vraj čo si myslím, že kto to tu robí, keď tu nie som. No, aspoň to vysvetľovalo jeho krásne, vypracované svaly, ktoré by sa pri výdatnejšej strave a upravenom životnom štýle určite skvelo vyrysovali.

Vždy, keď si vyzliekol tričko, narazil šiltovku a ja som sledoval, ako slnko jagavo osvetľuje kvapky potu na jeho tele, mal som čo robiť aby som sa naňho nevrhol. Ale nechcel som mu ublížiť.

Nie, nebolo to len tým. Za posledné dni sa medzi nami vytvorilo niečo...dalo by sa to nazvať vzťah. Síce sa mi stále úplne neotvoril, pustil ma k sebe však bližšie a ja som sa bál, že by som to mohol zničiť.

Bože, ako ten čas letí.

Bolo toľko práce, že hoci sme všetok čas trávili spolu, neužili sme si žiadne súkromie. Akoby to nestačilo, ešte aj večer sme každý boli vo svojej izbe, totálne zničený z celodennej práce. Vedel som, že som veľa vecí zanedbával, čo mi dával Rob pekne vyžrať, ale ja som si nemohol pomôcť. Rovnako ako teraz.

Kŕmil som zvieratá, Ethan mi pri tom asistoval a neustále sme sa rozprávali.

„A myslíš, že to...“ pýtal som sa ho, keď moju otázku prerušilo Robové volanie.

„Hall, Hall! Volal Kowu a Abeni, vezú nám zranenú zebru. Budú tu asi o desať minúť,“ kričal na mňa počas behu.

Okamžite som zo smiechu prepol do módu doktora. Pustil som vedro so žrádlom a nehľadiac na Ethana som sa rozutekal do ošetrovne, kde som sa okamžite začal umývať. Potom som vyrazil von a už som videl prichádzajúce auto.

Čakal som kým zastanú a hneď som zabehol dozadu za Abenim, ktorý sedel pri zebre. Ležala na korbe auta s veľkou ranou na nohe.

Vyliezol som tam a dal sa do práce.

Keď zacúvali s pick – upom až k ordinácii a piati chlapi sme prekladali omámenú zebru dnu, adrenalín mi búchal do slúch.

Phillip sa začal pripravovať na operáciu, pretože to vyzeralo, že úbohá zebra sa zamotala do ostnatého drôtu, buď na nejakej z okolitých malých fariem, alebo to bola časť z pytliackej pasce a kus drôtu jej uviazol v rane.

Oprel som sa o stenu a zvedavo čakal.

„Von,“ otvoril mi dvere Robert a hlavou naznačil, aby som sa pratal.

Ironicky som sa na neho pozrel.

„Toto nie je žart, hrať sa na milencov môžete aj neskôr,“ precedil v náhlivosti medzi zuby. „Nie ste medik a jediné, čo tu môžete, je zavadzať.“

Najskôr som sa nadýchol na riadne šťavnatú odpoveď, potom som si ale uvedomil, že má v podstate pravdu.

Odlepil som sa teda od steny a pretiahol sa cez dvere, ktoré stále držal otvorené. Hoci som sa naňho pri tom zamračil, nedal sa vykoľajiť, pretočil očami a zatresol mi dvere pred nosom.

Kým chlapi prenášali zebru na operačný pult, rýchlo som sa doumýval a obliekol. Jedným uchom som vnímal ako Rob vyhodil Ethana von, no teraz som sa tým nemal čas zaoberať.

Prišiel som do operačky, kde anestéziológ už uspal pacientku. Zebra bola stabilizovaná a pripravená k operácii.

Pozrel som sa na zranenú nohu a drôt, ktorý z nej trčal. Úbohé zviera, najradšej by som tých pytliakov prizabil. Nemajú úctu k ničomu.

„No dobre vážení, ideme na to,“ zavelil som a začal.

 

Po troch hodinách som bol konečne hotový. Vyšiel som von z operačky, vyzliekol sa a celý sa poriadne poumýval. Bol som úplne spotený a boleli ma oči.

Zebru previezli do samostatnej klietky, aby sa v pokoji mohla prebrať z narkózy.

Prezliekol som sa do čistého oblečenia a vybral sa za nimi.

Keďže som nemal ani tušenia ako dlho môže taká operácia trvať, šiel som si radšej trochu podriemať do svojej izby. Chvíle keď som nemal nič na práci boli veľmi vzácne.

Pohodlne som si ľahol na posteľ a rozložil si na kolenách notebook. Našiel som si tam správu od mamy, kde mi vyčítala, že sa neviem ani ozvať a že sa na mňa doma už všetci tešia. Keď prídem, upečie medovú šunku – moju obľúbenú a spravíme si rodinnú večeru.

V druhom maily ma aerolínie prosili o potvrdenie mojej rezervácie do Seattlu. Zdvihol som prst a zamrzol ním tesne nad tlačítkom potvrdzujem.

Chvíľu som tak ostal, v mysli s otázkou, čo by bolo, keby....potom som si vzdychol a rezerváciu potvrdil.

Odložil som notebook a ľahol si.

Deň. Už iba jeden, jediný deň a odlietam.

Jeden deň a dve noci – ozvalo sa mi v zákutí mozgu.

Prevalil som sa na chrbát a zalovil v pamäti. Pri spomienke na moju noc s Phillipom som si už predstavoval, čo by sa s ním všetko dalo za dve noci stihnúť.

Odchádzal som od zebry a mieril rovno na večeru. Ethana som nikde nevidel, čo mi bolo trochu čudné, ale nemal som času nad tým premýšľať. Musel som sa rýchlo navečerať a vrátiť k pacientke. Dnešnú noc sa budeme postupne s Robom a Abenim pri nej striedať.

Zase nebudem môcť byť s Ethanom, a to už nám zostáva len jeden deň.

Sadol som si za stôl a nabral si riadnu porciu jedla. S chuťou som sa doň pustil.

Zobudil som sa a v izbe už bolo šero. Pri pohľade na hodinky som zistil, že už je čas večere. Chvíľu som premýšľal či som vôbec hladný, potom ma ale napadlo, že by tam mohol Phillip byť, tak som sa zašiel umyť a šiel rovno do jedálne.

Keď som vošiel a videl, ako sa s chuťou futruje, usmial som sa a zamieril na prázdne miesto vedľa neho.

„Hotovo?“ spýtal som sa milo a posadil sa.

Prehltol som a odpovedal: „Áno, ale túto noc budeme na stráži, keby prišlo k nejakým komplikáciám,“ stíšil som hlas a naklonil sa k nemu bližšie, „takže ani túto noc nebudeme môcť byť spolu, iba ak by si tam chcel byť so mnou.“

Pozeral som sa do jeho unavených očí, všimol si vystupujúce kruhy a so zapretím všetkých svojich túžob a nedávnych myšlienok, som mu povedal: „Nie, vyspi sa, keď budeš môcť,“ potom som sa k nemu naklonil aj ja.

„Máme ešte celý zajtrajšok, čo by si povedal na to, keby sme ráno vypadli a šli niekam...samy dvaja?“

Pousmial som sa a odvetil: „Ak sa bude dať, tak rád, ale všetko to závisí od dnešnej noci. Tá rana bola veľmi škaredá, uvidíme ako to bude znášať.“

Potom som sa otočil k jedlu a dorazil ho. Ako som vychádzal, stretol som sa vo dverách s Robom. „Tak o tretej?“ uistil som sa a vyrazil ku klietke.

Prišiel som práve v momente, keď sa prebúdzala a Abeni ju pozoroval.

„Už môžeš ísť, ja tu budem a o tretej príde Rob,“ oznámil som mu.

„Doktor, vy spať ak byť unavený. Zavolať Abeni, vystrieda rád,“ povedal mi lámanou angličtinou.

„Ďakujem, ale to nebude treba. Zvládnem to,“ poďakoval som sa mu a sadol si pred klietku. Teraz už zostáva len sedieť a strážiť. Aspoň mám čas premýšľať.

Kam by sme mohli ísť? K rieke? Nie, tam už sme boli. Ku slonom? To asi tiež nie, či? No neviem, ktovie či na to bude vôbec čas. Už len zajtrajšok a potom... nechcem myslieť na to, čo bude potom. To sa len tak rozlúčime a zbohom? Viem síce jeho adresu, ale bude mať vôbec cenu písať mu? Pôjde ďalej a na mňa časom zabudne.

Sakra, prečo som taký pesimista? Nič sme si predsa nesľúbili, tak sa musím spamätať a prestať z toho robiť drámu. Možno sa naše cesty ešte niekedy skrížia.

Zapozeral som sa na zebru, ktorá bola ešte stále trocha omámená z narkózy. Ak túto noc zvládne, tak bude mať Dotty novú kamarátku.

Bože, ako som len unavený.

Oči sa mi zatvárali a ja som sa nútil držať ich otvorené. Zazíval som na plné ústa a mal čo robiť, aby som nezaspal. Pozrel som sa na hodinky, bolo pol druhej. Ešte hodinu a pol. Chce sa mi spať....mám tak ťažké viečka...

„Hall, Hall, vstávaj a choď spať normálne do postele.“

Zobudil som sa na Robov hlas a jeho žďuchanie.

„Hmm... koľko je hodín,“ ozval som sa ospalo a zívol si.

„Sú tri, tak už choď spať. Ak si bol tak unavený, mal si ma ísť zobudiť skôr a nie tu v spánku píliť drevo. Bolo ťa počuť až von, chúďa zebra,“ uťahoval si zo mňa.

„Čo? Ja nechrápem,“ ohradil som sa. „Dobrú noc,“ zaželal som mu a stále rozospatý zamieril von. Bol som z tej stoličky celý stuhnutý, oči som mal privreté a išiel čisto po pamäti.

Vošiel som do budovy a zamieril po schodoch do izby. Otvoril som a rovno padol do postele. Zacítil som za sebou niečo teplé a pevné, tak som sa k tomu inštinktívne pritúlil. Okamžite som zaspal.

Zakuklil som si tvár do mäkkého, pevného vankúša a vdýchol zmes potu a charakteristickej, akoby slnečnej vône.

V polospánku som otvoril oči a hľadel na Phillipovu spiacu tvár. Poobzeral som sa dookola a presvedčil sa, že som vo svojej izbe a nevkradol som sa námesačný k nemu do postele. Z toho vyplývalo len jedno a mne sa pri tom rozlial na tvári spokojný úsmev – vkradol sa on ku mne.

Prehodil som si ruku cez jeho telo a pevnejšie si ho k sebe privinul. V momente, keď sa v spánku zahmýril a natlačil sa svojim horúcim telom na moju rannú erekciu, nemyslel som už na nič iné, než na túto chvíľu, na to, že ho tu konečne mám sám pre seba a na niekoľko hodinové milovanie, ktoré som si v mysli práve teraz naplánoval.

Vsunul som mu ruku pod okraj trička a putoval ňou nahor. Prstami som rozrážal chĺpky na jeho hrudi a palcom dráždil bradavku, ktorá na mňa aj podvedome reagovala.

S povzdychnutím a zamračeným výrazom sa prevalil na chrbát a rozospato pootvoril oči. Usmial som sa naňho a bez akýchkoľvek slov som sa sklonil pre bozk.

Hmm, čo je to?

Zamrkal som viečkami a snažil sa zaostriť rozospatý zrak. Ethan - to bol pekný sen. Natiahol som ruky a pritiahol si ho k sebe bližšie. Oči som zase zavrel, chcel som, aby ten sen pokračoval.

Reagoval síce spomalene, napokon mi ale vplietol prsty do vlasov a ja som náš bozk prehĺbil.

Stehnom som mu roztiahol nohy a dráždil jeho rozkrok, zatiaľ čo ja som sa tým svojim tlačil na jeho boky. Začal som mu vyťahovať tričko a bozkávať horúcu kožu na bruchu, keď sa moje dvere otriasli.

Užíval som si jeho dotyky a bozky, ktorými mi zasypával telo a plne som spolupracoval. Predsa len, takýto sen nemávam každú noc! Musím si ho užiť.

Ale no ták! Čo je to za zvuk? Ruší to celú atmosféru.

Rozhodol som sa ignorovať kohokoľvek, kto za tými dverami stál. Nenechám si pokaziť takéto krásne ráno.

Keď sa však trieskanie opakovalo asi trikrát, netrpezlivo som vstal a prudko ich otvoril, ale len natoľko, aby som videl kto to otravuje.

Hľadel som na tvár chlapa, ktorého by som najradšej nevidel už po zbytok života.

„Čo chceš?“ vyštekol som na neho zhrubnutým hlasom, v ktorom sa jasne odrážalo, aký som nasratý.

„Je tu Hall?“ mračil sa na mňa Robert a vrátil mi ľadový tón.

„Do toho ťa je veľké...“

„Neser ma!“ zasyčal na mňa. „Potrebujem Halla, tej zebre sa rapídne zhoršil stav, je nutné aby k nej šiel.“

Ostal som na neho potichu hľadieť, no v duchu som vedel, že nemám na výber, len sa otočiť a riadne Phillipa zobudiť, inak by mi to neodpustil.

„Fajn,“ prikývol som. „Ale nech ti je jasné, že ideš fest nevhod.“

Na tvári sa mu usadil mierny úškľabok. „To som nesmierne rád.“

Zabuchol som mu dvere pred nosom a bol som si istý, že to buchnutie Phillipa definitívne zobudilo.

Sakra, buďte ticho! Ja sa tu snažím snívať!

Ozvalo sa hlasné buchnutie, ktoré ma konečne prebralo k plnému vedomiu. Prudko som otvoril oči a čelil realite, o ktorej som si myslel, že bol len výplod mojej fantázie a neukojenej túžby.

Zrak mi padol priamo na nasraného Ethana.

„Čo sa to tu deje? Prečo si u mňa v izbe...“ poobzeral som sa a dodal, „či vlastne... prečo som ja u teba v izbe?“ pozrel som na svoje vyhrnuté tričko a veľkú hrču, ktorá ma tlačila v nohaviciach. Aha, tak to nebol sen.

Úsmev mi zamrzol na tvári, bolo mi trápne.

Vliezol som k nemu naspäť do postele. To zahanbenie v tvári som mu zotrel precíznym, veľmi precíznym bozkom.

„Neviem prečo si ku mne prišiel, aj keď niekoľko typov mám,“ pohladil som ho dlaňou po vydutom a tvrdom rozkroku. Úsmev sa mi chlípne rozšíril, keď sa mu do líc začala vkrádať červeň. „Ale nesťažujem si. Na toto určite nie,“ stiahol som ruku a napravil mu tričko.

„Za dverami je ten debil Rob a vraví, že ťa potrebuje pri zebre,“ povedal som nenadšene.

Teplo ktoré sa mi pri jeho dotykoch rozlievalo po tele, zamrzlo v momente, keď vyslovil Robove meno a spomenul zebru.

V sekunde som vyskočil na nohy, až zostal Ethan prekvapene hľadieť.

„To.. ono...“ zbieral som oblečenie zo zeme, „ja, už teda... musím. Zatiaľ,“ koktal som. Chytil som kľučku a prudko roztvoril dvere. Ako víchor som sa vyhrnul von a takmer zrazil Roba, ktorý stál tesne za nimi.

„Boha, Rob, takmer som ťa prevalcoval! Nestoj tu tak a radšej mi povedz, čo sa stalo?“ pýtal som sa ho a pritom sa obliekal do nohavíc.

„Ja neviem. Z ničoho nič so sebou začala mlieť na všetky strany a snažila sa postaviť. Samozrejme, že sa jej to nepodarilo, no otvorili sa jej rany na nohe. Nedovolila mi aby som sa k nej priblížil. Je ako besná, neviem čo sa s ňou deje,“ povedal.

Dobehli sme na miesto a už od dverí som počul lomoz a buchot. Zebra so sebou mlátila o mreže a stále sa snažila postaviť, hoci neustále padala.

„Nachytaj mi sedatíva, musíme ju upokojiť inak sa k nej ani ja nedostanem. A zožeň Abeniho a ešte niekoho, kto nám ju pomôže dostať na operačný stôl. Musíme jej to opäť zašiť a lepšie sa pozrieť čo sa s ňou deje. Toto nie je normálne,“ poveril som ho úlohami.

Myšlienky na skvelé ráno a na to, čo mohlo nasledovať som musel nasilu vypudiť z mysle. Potreboval som sa plne sústrediť.

Z ničoho nič, zo sekundy na sekundu som osamel v izbe. Vzdychol som si a zvalil sa späť na posteľ. Do šľaka! Také krásne ráno to mohlo byť!

Ponaťahoval som sa a pozeral von oknom, kde slnko už veselo pražilo. Musel som sa zasmiať pri spomienke, ako Phillip vystrelil z postele a koktavo odtiaľto vyspätkoval.

Kútiky mi však ovisli pri uvedomení si dátumu – už len dnes.

Vstal som a aby som sa zbavil sebaľútosti a pachuti pokazeného rána, šiel som sa osprchovať.

Na raňajkách si ma odchytila Preya a zrejme zabudla, že dnes odchádzam, lebo mi nahádzala toľko povinností, že by som mal čo robiť aj tri dni, nie len jeden. Ale ja som prikývol, s úsmevom šiel pre lopatu a spolu s ďalšími dvoma chlapmi, ktorý hovorili síce zlou, ale aspoň nejakou angličtinou, sme začali vykopávať jamy na umiestnenie nových nádrží na dažďovú vodu.

O pár hodín som sa celý spotený priplichtil na obed a ledva som chytil do ruky lyžicu, lebo sa mi pootvárali všetky otlaky, ktoré si odtiaľto beriem ako suvenír.

Keď som vychádzal späť k práci, vo dverách som sa zrazil s Phillipom, ktorý mal v rukách sendviče a roztržito mi hovoril niečo o pozorovaní, o ranách a pritom sa ponáhľal späť do ordinácie.

Vzdychol som si a zmierený s tým, že s posledným, romantickým dňom sa môžem akurát tak rozlúčiť, som sa vrátil späť do práce.

Tak toto by sme mali. Rany zašité a spí.

„Hall, bež niečo zjesť, lebo tu odkvicneš. A hlavne sa poriadne napi. Na,“ podával mi pohár vody, ktorý som celý obrátil do seba.

„Ale jedlo musí počkať, ešte musím...“ odvrával som mu.

„Padaj!“ zhúkol po mne, až som nadskočil. „Sorry, ale okamžite choď,“ prikázal a strkal ma von z dverí.

Brblal som si celou cestou do jedálne, ale poslušne som šiel. Schmatol som prvé, čo mi prišlo pod ruku a vo dverách sa takmer zrazil s Ethanom. V rýchlosti som sa mu snažil povedať čo sa deje, ale pravdepodobne nestačil vnímať moje bľabotanie, pretože sa na mňa pozeral akosi nechápavo. Vzdal som to a pokračoval vo svojej ceste. O pacientku som mal vážne obavy, chcel som byť pri nej, kým sa jej správanie neustáli.

Musím uznať, že sa mi bude naozaj ťažko odchádzať.

Za tie dva týždne, keď som ukázal, že viem riadne makať a som ochotný pomôcť prakticky so všetkým, sa na mňa ľudia začali pozerať inak a teraz, ktokoľvek kto išiel okolo zdvihol ruku, pozdravil ma, či sa rovno zastavil prehodiť pár slov. Áno, ľudia tu boli srdečný a milý, získali si ma a budú mi hrozne chýbať.

Keď slnko pomaly zapadalo zastavil sa aj Abeni, ktorého som sa spýtal na syna a on mi nadšene rozprával, akú majú teraz doma šikovnú nevestu a že jeho syn je veľmi spokojný.

Pripojila sa k nám aj Preya, ktorá nám doniesla krčah studenej vody, no keď som sa k nej načiahol, skrčila nos a poslala ma do sprchy. Tak dík, čo čaká, keď človek maká s lopatou v štyridsať stupňovej teplote?

Nereptal som však, odložil som lopatu a vďačne zamieril do spŕch.

Stihol som to práve na večeru. Aké bolo moje prekvapenie, keď som vstúpil do jedálne a stoly sa priam prehýbali pod všemožnými jedlami, na aké v Afrike len dokážete naraziť. Prekvapene som sa obzeral dookola, keď ku mne s úsmevom pristúpila Preya a objala ma.

„Nemyslite si, ja viem, že zajtra ráno odchádzate a chceli sme vám vyjadriť...“ zamyslela sa nad správnym slovom. „Úctu,“ dodala.

Zahabkal som, samým dojatím neschopný slova. Toto som naozaj nečakal a tak som sa k nej len naklonil a silno ju objal. Boli tu skoro všetci, ktorých som v rezervácii spoznal a hoci sa aj niektorý nemohli zdržať, zastavili sa aspoň mi podať ruku a práve toto bol asi jeden z najsilnejších okamihov v mojom živote.

Sakra, prečo práve dnes? Utekal som rovno zo sprchy a s dychčaním prudko rozrazil dvere do jedálne, až sa na mňa prekvapene otočili všetky oči. Ja som však hľadal tie jediné.

„Už... už to začalo? I-idem neskoro? Skôr sa... sa ne-dalo,“ udychčane som súkal zo seba.

„Neplaš sa. Aj keby si prišiel neskôr, tak sa nič nedeje,“ ozval sa spoza mňa Robov hlas a jeho ruka sa odrazu ocitla okolo mojich ramien. „A ak by si neprišiel vôbec,“ šepkal mi do ucha, „to by bolo najlepšie.“

„Nevešaj sa na mňa, si ťažký,“ odbil som ho a snažil sa striasť jeho ruku. To som však nemusel, urobil to za mňa niekto iný.

Stisol som Robovo zápästie, až mi zbeleli hánky a moju náladu značne pokazilo, že to ním ani nehlo. Začínam si toho bastarda vážiť. To však nič nemení na mojom postoji k nemu.

Milo som sa na oboch usmial a ruku mu pustil. Začínam byť tak okato žiarlivý, až to prestáva byť zdravé.

„Som rád, že ste dorazili. Ako je na tom pacient?“ zahral som rýchlo, ale zahľadel som sa pri tom Phillipovi do očí, vysielajúc jasnú správu: Som vážne rád, že si tu.

Mal som vážnu obavu či tu neurobia nejakú scénu, našťastie sa nič také nekonalo a ja som si mohol vydýchnuť. Nič iné by v posledný večer pred odjazdom ani nechýbalo. Posledný...

To slovo mi znelo v ušiach ako alarm a nepridávalo mi na dobrej nálade. Snažil som sa to zamaskovať a radšej rýchlo odpovedal na Ethanovu otázku: „Už je dobre. Rany som opäť zašil, no nad jej čudným správaním som si lámal hlavu celkom dlho. Museli sme urobiť nejaké testy, ale nakoniec som na to prišiel a...“ rozrečnil som sa, no Prea ma prerušila.

„Teraz už dosť o práci, ideme oslavovať, alebo chcete aby jedlo vychladlo?“

A tak som zavrel ústa a vybral sa k stolu. Ešte než si stihol Ethan vedľa ma sadnúť, šupol sa tam Rob a tým mu ku mne odrezal cestu, pretože z druhej strany sedel vyškerený Abeni.

Už som videl prižmúrené Ethanove oči a ako zatínal päste, preto som sa pod zámienkou, že si idem zobrať pohár na vodu vstal a potom si sadol inde, kde sa už ku mne mohol pripojiť. Hodil som okom po Robovi a tentoraz zazeral on. Bol si vedomí môjho úskoku, ale ja chcem zostávajúci čas stráviť s Ethanom.

Pozrel som sa na jedlo a mlsne som si oblizol pery.

Naložil som si plný tanier a so želaním dobrej chuti som sa do toho pustil. Potrebujem doplniť energiu po náročnom dni. Chvíľu som sa venoval len jedlu, ale po chvíli som sa otočil na Ethana a spýtal sa ho: „Ako si strávil posledný deň? Dúfam, že ťa Prea veľmi nepreháňala.“

Zasmial som sa a namiesto odpovede som mu ukázal moje krvavé ruky.

„Ale nesťažujem sa,“ dodal som pri pohľade na jeho tvár. „Rád som pomohol, aj tak tu máte stále kopu práce a aby som ti pravdu povedal, nečakal som takúto rozlúčku,“ s úsmevom som si odhryzol z tvrdej kukuričnej placky a zajedol to mäsom. Keď som zdvihol oči a videl, ako sa na mňa Robo mračí, usmial som sa ešte širšie.

Znovu som sa otočil na Phillipa a chvíľu sledoval, ako sa neuveriteľne cpe. Kam to doňho všetko ide?

Rozhliadol som sa po miestnosti – títo ľudia mi tak neuveriteľne prirástli k srdcu. Vzdychol som si. Bude mi to tu chýbať....nehovoriac o Phillipovi.

Počúval som ho, ale neprestával som sa ládovať, mäso často nemávame a keď už sa tak stane, musím to patrične využiť. Načiahol som sa po ďalšom kúsku, za čo som si vyslúžil od Prei riadne plácnutie po ruke. Prekvapene som sa na ňu pozrel. „Čo je?“

„Nechajte niečo aj pre hosťa,“ vyhrešila ma.

„Áno mama,“ ledva počuteľne som zašepkal, nemyslel som to však v zlom. Bola pre mňa naozaj ako mama a počítam, že nie len pre mňa. Vytvárala tu pre nás domácke prostredie.

No len čo sa otočila uchmatol som si ďalší kúsok.

Pobavene som ich sledoval a keď si Phillip zobral ďalší kúsok, natiahol som sa a položil mu na tanier ešte jeden. Zdvihol ku mne oči a ja som naňho žmurkol. Najradšej by som ho pobozkal, ale až tak sa nechať uniesť by zrejme nebolo vhodné... ale aj tak.

Pod stolom som mu položil ruku hore na stehno a pevne mu ho stisol.

Okamžite po mne prešla vlna elektriny a mne od prekvapenia zabehlo. Chvíľu som sa dusil kašľom a Ethan ma musel riadne pobúchať po chrbte, na čo som si od Prei vyslúžil ďalší pohľad, ktorý hovoril sám za seba.

Napil som sa vody, ktorú mi Ethan podal a potom sa k nemu otočil. Chcel som mu poďakovať, no keď som sa mu zapozeral do modrých očí, slová mi vyšumeli z hlavy. Vydržal by som tak veľmi dlho, ale... „Auu,“ zvolal som. Niekto ma pod stolom kopol do nohy. Nemusel som dlho pátrať po tom, kto to bol. Vedel som to len čo som zodvihol zrak a stretol sa s tým Robovým.

„Čo je?“ spýtal som sa ho.

„Nič, len nech ti tie nevypadnú oči, ja ich potom hľadať nebudem,“ odvetil mi kyslo.

Zaškeril som sa a naspäť sa otočil na Ethana.

„Mám to ja ale život. Jeden ma nenechá najesť a druhý ma kope. Ty to máš doma určite lepšie, však?“ skonštatoval som so smiechom, aj keď mi do neho príliš nebolo. Už zase som zablúdil k myšlienkam jeho odchodu a života, ktorý vedie mimo tejto rezervácie a ku ktorému sa zajtra zase vracia.

„Je mi ľúto, že si sa skoro zadusil, to som v pláne nemal,“ povedal som úprimne a potom sa k nemu sklonil a zašepkal: „Ale myslel som si, že tá ruka bude lepšie než bozk, na ktorý som mal chuť.“

Oči sa mu rozšírili a ja som sa usmial. „Doma? To ťažko povedať, mama síce varí riadne porcie, ale môj brat to väčšinou všetko vyje. A pritom je taký chudý, chudší než ty. A keď som u seba na byte, jem väčšinou čínu, alebo pizzu, tieto varené jedlá od Prei mi budú chýbať,“ žmurkol som na ňu a ona mi venovala úsmev.

„Hej, ten bozk by tu nebol vhodný, to si môžeme nechať na nesk...“ zarazil som sa uprostred vety a okamžite očervenel. Odložil som príbor a oprel sa. Mám dosť, musím sa upokojiť.

Zavrel som oči a snažil sa o to, avšak jeho ruka, ktorá opäť začala pátrať po mojom stehne mi to neuľahčovala, tak som to vzdal. Chytil som mu ju a stisol. Veľavravne som sa na neho pozrel, vstal od stola a zamieril von do svojej izby. Pohľady ostatných som si nevšímal.

Mierne zarazene som za ním ostal hľadieť a odolával nutkaniu ísť okamžite za ním. Nakoniec som ale zobral príbor späť do ruky a vrátil sa k jedlu.

Bolo by odo mňa nesmierne sebecké, keby som sa na všetkých vykašľal. Dali si s prípravou určite veľa námahy a ja si to vážim.

Otočil som sa na Kowu, ktorý mi s Abeniho pomocou niečo chcel porozprávať a hoci som v kútiku mysle bol s Phillipom ostal som sedieť na mieste.

Vyšiel som von na čerstvý vzduch a obzrel sa za sebou v očakávaní Ethana. Nikto však za mnou nešiel. Chvíľu som tam stál a pozeral sa na dvere - možno sa len lúči, alebo chvíľu čaká, než za mnou vyjde, aby to nebolo podozrivé. Presviedčal som sám seba.

Stále však nešiel a tak som sa vydal do svojej izby. Moje vzrušenie celkom iste opadalo a chytala sa ma čudná, pochybovačná nálada. Zobral som si knihu, ktorú som mal už pol roka rozčítanú, no nemal na ňu čas a sadol som si do kresla, tak, aby som videl von z okna.

Otvoril som ju a začal čítať, no po desiatich minútach som si uvedomil, že som čítal jeden odsek stále dookola a pritom nevedel čo v ňom bolo. A tak som ju zavrel. Moje myšlienky a pochybnosti mi nedali pokoja.

Mám sa tam vrátiť? Nepochopil moje pozvanie? Alebo ma už nechce? Bože, pripadám sa ako pubertiačka, ktorá je pobláznená láskou.

Láskou... pf. Odfrkol som si. Láskou určite nie, ale potom čo to je? Posadnutosť? Túžba? Príťažlivosť? Náklonnosť? Zvedavosť?

Vážne netuším aké meno mám dať mojim pocitom. Isté je ale jedno - jeho krátka návšteva mi urobila v mojom živote úplný chaos a ja netuším, ako sa z neho dostanem. A či vôbec.

Pozrel som sa von a zahľadel sa do diaľky. Z môjho okna som mal krásny výhľad na cestu, ktorá viedla von z rezervácie.

Ako mu mám dať zbohom? Potriasť mu rukou ako komukoľvek inému kto nás tu navštívil? Objať ho ako starého známeho? Pobozkať ako milenca, ktorým vlastne ani neviem či bol?

A ozaj... zrejme by som mu mal dať niečo na pamiatku. Ale čo?

Vyskočil som z kresla a začal zňuchávať po izbe niečo, čo by som mu mohol dať, keďže tu nie je žiadny obchod so suvenýrmi. Musím nájsť niečo, čo mu to tu pripomenie. Čo mu pripomenie mňa.

Mal som hlavu pichnutú v skrini, keď som začul otvorenie dverí a na moment som zamrzol so svojimi slipmi v ruke.

„To si odišiel kvôli tomuto? To máš pre neho ako suvenír?“ zatiahol z poza mňa Rob.

Vydýchol som úľavou, že je to len on.

„Ha ha, vtipné. Niečo hľadám,“ vysvetlil som.

„Medzi svojimi spodkami?“ začudoval sa a čupol si ku mne.

„Máš pravdu, tam určite nič nebude,“ povedal som a otočil sa ku stolu. Otvoril som šuplík a začal sa hrabať tam. „Prečo si vlastne tu?“

„Všimol som si tvoj veľavravný pohľad a keď nešiel on,“ urobil pauzu, „prišiel som ja.“

„Prosím? Myslím, že som sa k tejto téme už jasne vyjadril,“ snažil som sa mu osviežiť pamäť.

„To áno,“ pristúpil ku mne a položil mi ruku na rameno. „Ale čo by som to bol za chlapa, čo by to bolo za lásku, keby som sa tak ľahko vzdal, hlavne keď viem, že už zajtra zmizne z tvojich očí?“

Jeho slová ma pichali v ušiach ako malé ihličky. Ani nie tak jeho opätovné vyznanie, ako potvrdený fakt, že Ethan zajtra odchádza. Na to som mu nemal čo povedať.

„Nechaj toho, už sa k tomu nebudeme vracať a teraz choď preč. Chcem byť sám,“ povedal som mu a jeho ruku odstrčil.

Usmial sa, ale odvetil: „Ako chceš, ja si počkám. Mám kopu času.“

Otočil sa a konečne odišiel.

Zvrtol som sa naspäť ku stolu a treskol po ňom päsťou. Do riti!

Asi päť minút som len nahnevane pozeral do steny, než sa opäť ozvali dvere. Zaťal som zuby a než som sa otočil, zlostným hlasom som povedal: „Čo ešte chceš? Nepovedal som ti už jasne čo si... ah, Ethan.“

Povytiahol som obočie a nečujne za sebou dvere zatvoril.

„To som taký nevítaný?“ spýtal som sa, aj keď som už dopredu poznal odpoveď. „Zrazil som sa s Robertom na chodbe,“ povedal som ledabolo a prešiel bližšie k nemu. Pozeral na mňa veľkými očami.

Pravdu povediac, mierne to vo mne vrelo.

Keď Robert s úšklebom odchádzal z jedálne, bolo mi hneď jasné, kam mieri. A či už to bolo okaté, alebo nie, či už to bolo neslušné, alebo nie, proste som sa postavil, všetkým poďakoval a okamžite šiel zrušiť všetko, čo mal s Phillipom v pláne.

„Hej, ten idiot si stále nedá pokoj, ale...“ nadýchol som sa a premýšľal, či to povedať, no moja zlosť, ktorá ešte nezmizla mi k tomu dopomohla sama. „Ty si si dal pekne na čas. A...“ zarazil som sa a zahryzol si do jazyku.

Sakra, je posledný večer, nekaz to! Okríkol som sa a radšej sa otočil späť k stolu.

Prehrabol som si rukou vlasy a zťažka vydýchol.

„A čo by si po mne chcel? Všetci tí ľudia dolu v jedálni si dali záležať na tom, aby sa so mnou s úctou rozlúčili. Vždy, vždy som si takéto spávanie vážil, zaslúžia si moju vďaku,“ povedal som prudko, ale nemohol som si pomôcť.

Ten hajzel, Rob! Čaká len na zajtrajšok. Stavím sa, že len čo sa lietadlo odlepí od zeme, začne Phillipa baliť.

Zaťal som zuby a z čistého nervového popudu som sa po ňom natiahol a za zápästie si ho, nie práve jemne, pritiahol k sebe.

Tvrdo do mňa narazil a v tvári sa mu zračil nesúhlas. Preto som ho pustil a radšej sa znovu zhlboka nadýchol.

„Prepáč, ale neskutočne ma štve, ako si na teba ten bastard brúsi zuby,“ položil som mu ruku na rameno a druhou som zamieril dolu, po jeho chrbtici. Naklonil som sa k nemu a vdýchol jeho vôňu.

„Zbláznim sa z teba.....“ vydýchol som skôr, než som ho pobozkal.

„Tak sa zbláznime obaja...“ šepol som a pritiahol sa k nemu pre ďalší bozk. Ruky som mu omotal okolo krku a pritisol som sa k nemu čo najviac sa dalo.

Žralo ma, že má pravdepodobne pravdu v Robovi a môj hnev nad jeho, podľa neho nepochopeným zdržaním, vyburcoval moje už tak zadržiavané vzrušenie a zároveň city, ktorým som nevedel dať meno.