Potichu som našľapoval po udupanej tráve, keď som začul kroky, ktoré ma sledovali. Zastal som a otočil sa. Bol to náš nový hosť oblečený len v šortkách, s uterákom okolo krku.

„Zablúdili ste? Sprchy sú tamtým smerom,“ povedal som mu a ďalej sa na neho pozeral, až zastavil asi meter odo mňa.

Oči mi padli na jeho silné svaly a len som prehltol horkú chuť žiarlivosti. Tak také mať asi nikdy nebudem. Mimovoľne mi pohľad skĺzol aj nižšie.

„Ani to,“ hlesol som, no až po pár sekundách som si uvedomil, že tú myšlienku som vyslovil nahlas. Okamžite som sa otočil a dúfal, že to nepočul.

Myslel som si, že nebude z mojej spoločnosti nadšený, ale ja by som s ním rád prelomil ľady ešte pred našim rozhovorom. Nerád som sa pýtal naučené otázky a dostával na ne naučené odpovede. Mal som radšej úprimné reakcie. A tá, ktorej som sa dočkal od neho, ma prekvapila natoľko, až som na chvíľu zabudol zatvoriť ústa.

Keď odtrhol pohľad od môjho rozkroku a otočil sa mi chrbtom, dosť neúspešne skrývajúc červeň, ktorá mu vystúpila na líca aj uši, rozhodol som sa aj ja prejsť to bez povšimnutia. Aj keď môjmu egu to docela zalichotilo.

„Dobré ráno aj vám,“ povedal som a dobehol ho, aby sme šli na rovnakej úrovni. „Nie, nezablúdil som, sprchu mám už za sebou, ďakujem. Videl som vás na ceste späť do izby, tak ma napadlo, že sa môžeme poprechádzať spolu.“

Očkom som naňho pozrel. Červeň pomaly ustupovala, ruky mal hlboko vo vreckách ľahkých nohavíc a držanie tela mierne zhrbené. Kto vie, čo mu behalo po rozume a k akému vnútornému monológu tá poznámka patrila.

Fajn, nič si nevšimol. Vydýchol som si a po chvíli sa uvoľnil. „Boli ste tu už niekedy?“ spýtal som sa ho. Chcel som čo najrýchlejšie prejsť na nejakú tému, aby sa na toto zabudlo.

„Ale áno, dokonca som bol len pár kilometrov odtiaľto, keď som robil rozhovor so starým doktorom, čo sa snažil robiť osvetu miestnych domorodcov. Veľmi ich jeho názory nezaujímali, ale keď pomohol náčelníkovej žene s ťažkým pôrodom a zachránil život bábätku aj jej, ich postoj k nemu sa rapídne zmenil. Chceli si z neho spraviť šamana,“ zasmial som sa pri spomienke, ako ma vítal obalený v pestrofarebnej látke, pripomínajúcej časy hippies.

„Ale prvýkrát som tu bol pred siedmimi rokmi, keď som ešte nebol novinárom,“ pozrel som sa, či ma počúval, ale on sa pozeral dopredu a nevedel som v ňom vôbec čítať. Vzdychol som si a pozrel sa na tú krásu pred nami. „A vy?“ otočil som sa k nemu, čím som si vyžiadal jeho pozornosť. „Ako ste sa dopracovali k tomuto celému?“ rukou som ukázal na ohrady plné zvierat, ktoré sa vo vychádzajúcom slnku krásne črtali.

„Ja?“ urobil som malú pauzu. „Vždy som mal rád zvieratá, hlavne slony. Tie ma veľmi fascinovali, už ako dieťa. Preto som sa rozhodol ísť na veterinu a keď som bol v treťom ročníku, môj profesor mi ponúkol možnosť ísť sem na prax. Táto rezervácia bola ešte len v začiatkoch, ale mne sa tu veľmi páčilo. A keď som odpromoval dostal som ponuku aby som tu robil veterinára. Asi po roku sa stala jedna nehoda a náš vedúci zomrel. Rozhodovalo sa o tom, kto bude pokračovať a oni si zvolili mňa. Je to obrovská pocta a pre mňa zmysel života. Keď som sem odišiel, zanechal som za sebou celú svoju minulosť a oddal som sa práci tu.“

Zahľadel som sa pred seba do diaľky, slnko už začínalo vychádzať a obloha sa zafarbovala do žlto-oranžova. Bolo to prekrásne.

Pozeral sa na nebo, tak som naň zameral svoju pozornosť aj ja. Hra farieb vychádzajúceho slnka bola neopísateľná. Ostalo na chvíľu ticho a ja som v duchu počítal. Doktor Hall má 29 rokov, rozhodol sa sem odísť v podstatne mladom veku.

„Nebolo vám ľúto nechať všetko, čo ste poznali za sebou?“ spýtal som sa ho.

„Áno, ale s možnosťou sem odísť prišiel koniec jednej etapy môjho života a už nebolo nič, čo by ma doma držalo. Všetko čo bolo pre mňa dôležité skončilo a pre mňa už nebol dôvod tam zotrvať, keď tu môžem ešte veľa urobiť a pomôcť,“ v skratke som mu povedal môj dôvod na odchod, i keď nie tak úplne presne, ale predsa len, je to cudzí človek a ešte k tomu novinár. Prečo by som mu mal rozprávať môj smutný životopis, keď sa to nijako netýka tejto rezervácie?

„A vás čo viedlo k tomu, aby ste sa stal novinárom?“ opatrne som sa ho spýtal. „Ak mám pravdu povedať, nie je to práve vďačné povolanie. Veľa ľudí je voči novinárom negativistická. Nemajú ich veľmi radi. Často krát strkajú nos tam, kam by nemali.“

Zasmial som sa. „Áno, s takýmto prístupom sa stretávam často, nie len tu,“ videl som, ako sa na mňa prudko pozrel. Usmial som sa naňho.

„Ale mne to nevadí. Ľudia sú komplikovaný, je mi jasné, že chvíľu trvá, kým sú ochotný otvoriť sa cudziemu človeku. Niekedy sa to ani nemusí stať. Ale aby som odpovedal na vašu otázku, nechcel som byť novinárom, vážne nie. Študoval som pôvodne ekonomiku, ale stále ma to ťahalo preč. No a jedného dňa som si povedal, že život je príliš krátky na to, aby sme robili to, čo nechceme. Tak som sa prosto zobral a šiel. Precestoval som najskôr štáty, preliezol som všetky možné zákutia, najviac ma to vždy bavilo na miestach, ktoré by cestovky neponúkali, ak viete, čo tým myslím,“ venoval som mu výrečný pohľad. „No a keď som sa takto po svete pofľakoval pár rokov, moja mama mi povedala, že by mi za to aspoň mohol niekto platiť, keď si už prehajdákam život. Je to dekanka univerzity a cez jej známeho mi ponúkli externe vyštudovať žurnalistiku,“ pokrčil som plecami. „Vlastne prečo nie? Tie roky na škole som nejako preliezol a do ruky mi vopchali diplom. A tak sa to akosi vyvinulo, že som teraz tu.“

Schuti som sa zasmial, živo som si to vedel prestaviť, ako neusedí na mieste a stále niekam cestuje. „To áno, ale myslím, že už je najvyšší čas sa vrátiť k povinnostiam. Poďme sa naraňajkovať a šup do práce.“

S úsmevom som sa na neho obzrel a zamieril po cestičke späť.

Znovu ten jeho zvonivý smiech, bol nákazlivý. Vyškierajúc som sa pustil naspäť k domu.

Pred raňajkami som sa skočil obliecť a zobral som si foťák. So začiatkom dňa som bol rozhodne spokojný, síce to ešte dnes na rozhovor nevidím, no skúsim zaobstarať aspoň zopár dobrých záberov.

Zašiel som do jedálne a sadol si za stôl. Už tam bolo nachystané ovocie, chlebové placky a pap. Dojedal som, keď sa zjavil Wilson.

„Dajte si na čo máte chuť, neviem či ste už skúšali pap, je to kukuričná kaša s maslom a cukrom, je výborná. Keď skončíte, Prea vám ukáže kde budem,“ vysvetlil som mu a zamieril von.

Vydal som sa rovno na kontrolu zranených zvierat. Rany sa im pekne hojili, ale ešte bude trvať dosť dlho, kým ich vypustíme. A či vôbec, to sa ešte ukáže.

Potom som prešiel ku zranenej leopardici. Bola v dobrom stave, tri mláďaťa boli celú dobu pri nej. Včera bola na kompletnej kontrole a ranu sme previazali. Krásne sa zaceľovala, onedlho ich budeme môcť vypustiť naspäť do prírody. Čupol som si. Jedno z mláďat, ktoré bolo očividne odvážnejšie, ku mne opatrne našliapavalo. No nie sú úžasné, akoby sa ani nebáli.

Postavil som sa, že budem pokračovať, keď sa ku mne pridal Rob.

„Skontroloval som e-maily, je tam jeden na ktorý by si sa mal potom pozrieť,“ oznámil mi.

„Jasné, kuknem sa naň, len čo budem mať čas. A nemusíš sa stále len zašívať. Ráno som sa s ním normálne rozprával a nezdal sa byť taký, ako zvyčajne novinári sú. Takže sa mu nevyhýbaj, jasné?“ zdôraznil som trocha hlas, aby vedel, že to myslím vážne.

„A ešte....“ nedokončil som vetu, pretože som za Robovým chrbtom zbadal ako k nám ide Prea s Wilsonom, ktorému sa na krku hojdal foťák.

Tentoraz zvolil lepšie oblečenie na prácu v rezervácii a nie tú bielu košeľu, ako keď prišiel. No najväčšou zmenou prešla jeho pokrývka hlavy. Konečne odložil len smiešny klobúk a dal si šiltovku.

„Vidím, že ste pripravený,“ poukazoval som na ten foťák, čo mu visel na krku. „No nezabudli ste si blok a pero?“

Hodil som na seba voľné pieskové nohavice, zelené tričko a tentoraz som sa rozhodol pre šiltovku. Na krk som si zavesil zrkadlovku a šiel na raňajky. Hall odišiel, ešte som si ani nestihol sadnúť. Nalial som si kávu a naložil si placky, sladký pap nemám rád.

Ukázalo sa, že Prea je staršia pani, dobrovoľníčka a jedna z mála, čo hovorila plynulou angličtinou. Porozprávala mi, že ranná kontrola je každodenný rituál, po ktorom nasleduje čistenie klietok a výbehov, kŕmenie a mnoho ďalších vecí, pri ktorých sa hodí každá voľná ruka. Nevedela, či sa dnes pôjde mimo rezervácie, na to sa vraj musím spýtať doktora.

Schádzali sme dolu ku klietkam, keď som videl, ako sa doktor so záujmom venuje krásnemu leopardovi. Zdalo sa mi, že mu niečo hovorí, potom som si ale všimol, že to hovorí trom mláďatám, ktoré sa okolo mamy motali a so záujmom sledovali cudzieho návštevníka. Jedno z mláďat sa rozhodlo ísť trochu bližšie a ja som vycítil príležitosť.

Priložil som si foťák k oku a cvakol vo chvíli, keď mláďa došlo skoro až k doktorovi, potom ale odskočilo a doktor sa na ňom smial. To bude záber.

Prea sa na mňa usmiala a šli sme ďalej. Kývnutím hlavy som pozdravil doktora s Robom.

„Rozhovor necháme na inokedy, čo poviete? Dnes by som si rád pozrel ako to tu chodí.“

Pousmial som sa. „Tak teda poďme,“ zavelil som a prvý vyšiel k výbehu levov. Rob aj Wilson sa postavili vedľa mňa a pozerali sa do výbehu. Nič tam však nebolo. Už zase sú niekde zašitý.

„Hrajú sa na schovku, čo?“ poznamenal Rob.

„Hej, ešte ich to neprešlo, ale počkajte, len čo ucítia korisť budú tu v mihnutí oka,“ povedal som to hlavne novinárovi.

Abeni zatiaľ viedol dve mékajúce kozy. Pozorne sa poobzeral, až potom otvoril dvere do výbehu a vpustil ich dnu. Mékajúc opatrne kráčali vpred svojmu koncu.

„Keďže tu máme dravce a nechceme aby stratili svoj lovecký inštinkt, chováme tu aj stádo kôz aby mali čerstvé mäso, ktoré si však budú musieť uloviť. Máme tu dva mladé samce a jednu samicu. Našli ich spolu so zranenými levicami. Museli sa stretnúť s inou skupinou levov a tí ich porazili. Hlavný lev bol už mŕtvy, keď tam prišli a samice na tom neboli o nič lepšie. No veľmi sa čudujem tomu, že ich mláďaťa prežili, pretože u levov sa po víťazstve vždy najprv zabijú mláďaťa. Nechápem to, no prežili a máme ich tu. Možno sa čudujete prečo máme dvoch samcov pri sebe, keďže levy druhého samca neznesú, no títo spolu vychádzajú veľmi dobre, povedal by som, že až príliš dobre. Vedeli ste, že levy patria na piate miesto v ríši zvierat, kde sa nachádzajú homosexuálne jedince? Veľmi som tomu nechcel veriť, keď som študoval, ale Polo a Pendo taký sú. A tu konečne idú. Vidíte?“ ukázal som mu po dlhom vysvetľovaní na dva levy a jednu levicu, ktorý sa v okamihu vrhli na kozy, ktoré sa dali splašene na útek. Nebolo im to však nič platné. Levy ich v pár sekundách dostihli a zložili na zem. Okamžite sa začali kŕmiť.

„Tak to som nevedel...“ povedal som potichu, zatiaľ čo som sledoval to krvavé divadlo. Nuž, zákony prírody, silnejší zvíťazia.

Sledoval som, ako sa levy kŕmia a potom som videl niečo, čo ešte nikdy.

Lev si inštinktívne chráni svoju korisť, nikoho k nej nepustí, lebo musí dať najavo, že on je pánom. Ale jeden z levov dovliekol celú zadnú nohu kozy k druhému levovi, položil ju pred neho a čakal, až kým sa po nej ten druhý nevrhol.

Fascinovane som si k očiam priložil foťák a nacvakal pár fotiek.

„Zázraky buše,“ usmial som sa na doktora.

Zasmial som sa nad tým jeho vzrušeným fotografovaním. Bol taký vtipný a pohrúžený do toho fotenia. Pripomína mi mňa samého pri mojej práci.

„Pôjdeme ďalej?“ spýtal som sa ho. „Predpokladám, že chcete vidieť hlavne to, kvôli čomu táto rezervácia vznikla.“

Naznačil som mu rukou smer cesty a sám sa vydal k neďalekej ohrade. Zastali sme u trojmetrového pletivového plotu a v diaľke videli črtajúce sa obrysy slonov.

„Máme tu štyri samice, jedného samca a päť mláďat. Chcete ísť bližšie?“ spýtal som sa ho vzrušene.

Nadšene som sa na doktora pozrel. „Na to sa ani nemusíte pýtať,“ povedal som mu a už sa obzeral, kade sa dá do ohrady vojsť.

„Viete, slony som videl už aj predtým, ale vždy iba z diaľky. Nikdy som sa tejto téme nevenoval vo svojich článkoch a tak ma akosi toto stretnutie obchádzalo. Bol som aj v Indii, ale keďže som tam šiel kvôli obchodu s detskou prostitúciou a drogami, na slony mi akosi popri tom všetkom nevyšiel čas,“ šiel som za doktorom a mlel pritom. „Aj keď musím povedať, že po tom, čo ma naháňali dvaja ozbrojenci a tesne pri uchu mi prefičala guľka, bol som vcelku rád, že z Indie odlietam. A odvtedy som sa k buši moc nepriblížil. Povedal by som, že môj šéf má záľubu v posielaní ľudí do...“ zasekol som sa a stíchol. Doktor sa na mňa zvedavo pozrel.

Prečo mu to vlastne všetko hovorím?

Fíha, ako sa rozrečnil, mám rád zhovorčivých ľudí.

Podišli sme ešte pár metrov ku dverám. Odomkol som a nechal ho vojsť dnu. Ešte než som za sebou zamkol, povedal som Robovi: „Pravdepodobne sa tu zdržíme dlho, prídeme rovno k obedu. Choď zatiaľ za svojimi povinnosťami,“ prepustil som ho a úplne som videl, ako si vydýchol, že už môže ísť. Prekrútil som očami a zamkol za sebou.

„Tak poďme, nie je to nijak zvlášť ďaleko, ale ani blízko a hlavne choďte opatrne, vedia sa tu objaviť hady. Zastaneme o kus ďalej a počkáme, až k nám príde hlavná samica. Volá sa Naja a má okolo tridsať päť rokov. Nedá sa to presne určiť, keďže sa tu v rezervácii nenarodila. Mňa už dobre pozná, takže ja k nej môžem ísť blízko, ale vy budete musieť počkať, než si na vás zvykne, vyhovuje vám to?“ spýtal som sa ho.

Popravde som bol iba kúsok od toho, aby som bol naradovaný ako malé decko....nie, čo si to nahováram, bol som naradovaný ako malé decko!

„Jasné, budem sa riadiť vašimi radami, doktor,“ usmial som sa naňho. Bude skvelé pre zmenu ho vidieť vo svojom živle. Už som zistil ako miluje svoju prácu a netají sa tým, že jeho práca je jeho život.

„Povedzte doktor, čítal som, že slony majú k sebe veľmi pevné citové väzby. Myslíte si, že si rovnako pevné väzby vedia vytvoriť aj k ľuďom?“

„Áno, máte pravdu. K ľuďom si taktiež dokážu vybudovať silný vzťah. Slony majú výbornú pamäť, zapamätajú si každé správanie, každý čin, ktorý voči nim urobíte. Ak im raz ublížite, vrátia vám to, možno nie hneď, ale časom. Nezabudnú. A keď ich milujete, milujú vás rovnako. Ale nezabúdajte, teraz majú mladé, takže budú pravdepodobne viac ostražité, žiadny prudké pohyby, alebo hlasné zvuky. Rozumiete?“ uisťoval som sa.

Prikývol a nadšene čakal. Pousmial som sa pokračovali sme v ceste. Išli sme pomaly, aby sme ich nevyplašili, hoci oni o nás vedeli už dosť dlho. Choboty mali vysoko hore a vetrili. Uši im plieskali, dávali jasne najavo, že o nás vedia.

Boli sme asi päťdesiat metrov od nich, keď som rukou zastavil Wilsona, aby čakal. Sám som sa potom vydal pomaly a opatrne vpred.

Zastal som asi dvadsať metrov od nich a čakal, kým ku mne Naja príde sama. Chvíľu čakala, pozerala sa na mňa tými malými, múdrymi, čiernymi očkami.

Až po chvíľke sa vydala ku mne. Jemne kývala hlavou do strán, až sa jej hompáľal chobot. Ostatné slonice boli pri mladých a dávali pozor.

„Naja, ahoj, poď sem moja krásna,“ vítal som svoju obľúbenkyňu. Natiahol som ruku v rovnakom čase ako ona svoj chobot. Najprv sme sa jemne dotkli, až nakoniec prišla tak blízko, že som jej mohol pohladiť celý chobot. Celého ma ním skúmala, či sa na mne nič nezmenilo, až nakoniec chobotom vyfúkla vzduch a mne odletela šiltovka.

Zasmial som sa tomu a zohol sa pre ňu.

„No čo moja, máš sa dobre?“ spytoval som sa nežne. „Čo myslíš, môže sa na teba prísť pozrieť aj môj nový kamarát? Dovolíš mu to?“

Ako odpoveď len zaplieskala ušami a prestúpila z nohy na nohu. Vzal som to ako áno, našťastie je Naja jedna z najpokojnejších sloníc s akými som mal tú česť pracovať.

„Pán Wilson, môžete sem prísť, ale pomaly, nerobte žiadne prudké pohyby. Zastaňte pri mne a dovoľte jej, aby vás ovoňala a spoznala,“ zavolal som dozadu za ním.

Ani som nežmurkal fascinovaný tým, čo vidím. To, ako k nemu prišla, ako k sebe pristupovali, ako mu dovolila, aby ju hladkal....nezmohol som sa ani na to fotenie, absolútne ma opantalo čaro chvíle.

Trochu mnou prebehol adrenalín, keď na mňa doktor zavolal. Predsa len sa nestáva každý deň, že sa môžete priblížiť k trojmetrovému slonovi...

Šiel som pomaly, ako mi kázal, nejaké tie skúsenosti s prikrádaním sa k divokým zvieratám som už mal.

Naja na mňa uprela pohľad a ja som radšej zastal, ale zdvihnúť k nej ruku, ako to pred chvíľou urobil doktor Hall, som sa neodvážil. Po chvíli prišla bližšie sama a mal som tú česť, že si aj mňa prezrela chobotom...no, aby som bol úprimný, prezerali sme sa navzájom.

Zaujal ju môj foťák a trochu sa s ním na mojom krku pohrávala, až sa doktor začal smiať. Keď uznala, že si ma dostatočne prezrela, pristúpila ešte bližšie a dovolila mi, aby som pohladil jej hrubú, drsnú kožu.

Priložil som ruku k jej chobotu a vydýchol som úľavou a šťastím.

Pozrel som sa na doktora, ktorý sa na nás dvoch s úsmevom díval a začal som sa potichu smiať ako blázon. Myslím si, že práve on chápal prečo.

Usmieval som sa od ucha k uchu. Je mi čím ďalej tým viac sympatický.

„Naja, ako sa majú dvojčatá?“ spýtal som sa jej a ona akoby vedela čo sa pýtam, otočila hlavou a pozrela sa na mláďaťa, ktoré stáli u ostatných sloníc.

„Vidím, že dobre, veď ich mama sa o ne príkladne stará. Som na teba hrdý,“ zalíškal som jej a ona mi za to omotala chobot okolo tela a zodvihla do vzduchu. Sedel som jej v chobote a pozeral dole na novinára, ktorý na nás hľadel s vyvalenými očami. Musel som sa v duchu zasmiať.

Fajn, tak toto teda stálo za fotku. „Nebude to vadiť?“ spýtal som sa ho a zdvihol foťák, aby vedel, čo myslím. Pokrútil hlavou, tak som si kľakol, aby som ich zobral z ešte lepšieho uhla a cvakal jak divý. O chvíľu ho Naja položila vedľa mňa a vydala sa späť k ostatným slonom.

„Téda,“ otočil som sa k nemu a musel som uznať, že môj obdiv voči nemu vzrástol. „Máte s nimi naozaj skvelý vzťah, to sa musí nechať. Všetka česť,“ pobúchal som ho po pleci a vystrel k nemu druhú ruku. „Chcem sa vám poďakovať, že ste ma zobrali tak blízko a neodpálkovali ste ma s nejakým tvrdením, že sú príliš divoké, aby sme k nim mohli prísť bližšie, ako ste to pokojne mohol urobiť. A tiež si myslím, že na oslovenie pán novinár som ešte mladý, hlavne ak uvážime, že som ešte o dva roky mladší než vy. Ak budete súhlasiť, tak ma pokojne od teraz volajte Ethan.“

Tak tykanie, hmm... a čo? On je o dva roky mladší?

„Dobre, ale to chce prípitok, nie? Ethan? Môžeš mi teda hovoriť Phillip. Pôjdeme naspäť, na dnes sme ich už otravovali dosť, zajtra sem môžeme ísť zase. Neviem čo máš ty sám v pláne, či už začneš robiť nejaké rozhovory, ale ja musím skontrolovať nejaké veci v kancelárii a potom by som sa k tebe možno mohol pripojiť,“ rozprával som sa pri ceste naspäť.

A ľady sa pohli, paráda. Pokrčil som ramenami. „Vlastne by som sa mohol pokojne pozrieť aj na to, čo porábate v kancelárii,“ keď som však videl jeho výraz, rýchlo som dodal: „Alebo sa ešte môžem pomotať po rezervácii.“

Hoj, brzdi chlapče, do kancelárie, kde sú osobné údaje ťa nepustím, ale s tým motaním po rezervácii, keď to trocha upravím, je dobrý nápad.

„Prejavil si záujem zoznámiť sa so všetkým, čo tu je a čo sa tu robí. Fajn, najlepšie sa to naučíš, keď budeš robiť to, čo tu bežne robia pracovníci rezervácie,“ povedal som mu.

Onedlho sme prišli naspäť ku dverám a ja som odomkol. Vyšli sme a opäť som zamkol. Vybrali sme sa smerom ku kancelárii, kde ako na zavolanie išla Prea. Zavolal som na ňu a stručne jej vysvetlil čo po nej chcem. Súhlasila a odviedla Ethana so sebou. Ja som pokračoval v ceste do kancelárie. Ešte je pred obedom trocha času, tak si pozriem ten e-mail.

 

Naozaj by ma nenapadlo, že ten zlovestný lesk vo Phillipových očiach bude znamenať, že ma hodí na krk Prei.

Už v prvých pár hodinách som pochopil, prečo tu má na starosti celý chod domácnosti a rozdeľovanie povinností práve ona.

Veľmi sa potešila, keď jej Philip oznámil, že som ochotný im pomôcť s bežnými vecami okolo rezervácie a veru že ma zapriahla riadne.

Ten večer síce Phillip navrhol pohárik na pripitie nášho tykania, však po behaní okolo klietok, čistení výbehov, umývaniu veľkých kadí na vodu a liečivé kúpanie niektorých zvierat, prípravy potravy a výmeny vody v miskách skoro všetkých menších obyvateľov rezervácie som okolo pol desiatej zaliezol do postele naozaj kvalitne zbitý. Jediné moje šťastie bolo, keď Prea vyhlásila, že práca v kuchyni okolo jedla je ženská záležitosť a aspoň z týchto povinností ma vyškrtla.

Ak by mi nestačila fyzická práca, definitívne ma dorazilo slnko, ktoré pálilo do obeda do chrbta a poobede do tváre celé hodiny. Veľa vecí sa robilo vonku, preto som upustil od šiltovky, namiesto nej som si okolo hlavy omotal mokrú arafatku, ktorá mi zaručovala aspoň aké – také osvieženie.

Takto to šlo už tri dni. Phillipa som stretával len na raňajkách a obedoch, keďže večeru som si väčšinou dal v kuchyni ešte skôr, než sa chystala večera pre ostatných, šiel som zvieratám ešte raz povymieňať vodu a potom som len zaliezol pod sprchu a do postele.

Ešteže som bol zvyknutý na fyzickú činnosť, inak by som sa zložil asi už pri druhom dni. Snažil som sa to brať aspoň z jednej dobrej perspektívy – krásne sa opálim. Ale takto svoj článok v živote nespravím.

Musím uznať, že Phillip si to vymyslel dobre. Možno to zo začiatku ani tak nemyslel, ako sa to nakoniec vykľulo a stretával sa so mnou čo najmenej.

Nevadilo mi tráviť čas s Preiou a ostatnými, sú to sympatický a priateľský ľudia. Začali ma učiť ich nárečie, ale čo je ešte zaujímavejšie, keď s niekým trávite tak veľa času pri práci, veľa sa toho dozviete. Nielen o veciach, ale aj o ľuďoch a o ich súkromí....

 

Po tom čo som Ethana zanechal napospas Prei, som odišiel do kancelárie vybaviť všetky potrebné veci. Prešiel som si e-maily, aj ten na ktorý ma Rob upozornil. Bol od druhej rezervácie, dohadoval sa prevoz niekoľkých ťažšie zranených zvierat k nim – boli na ne lepšie vybavený. Taktiež som vybavil poštu a vrhol sa na doplnenie lekárskych údajov do kartoték mojich zvieracích pacientov.

Skončil som asi po piatich hodinách práce s papiermi. Toto nemám rád, vždy to odkladám ako najviac sa dá, no potom u toho strávim skoro celý deň. Ale čo už, je to dôležité a nikto iný to za mňa neurobí.

Vyšiel som von pozrieť sa čo robí Ethan, ale bol tak zabraný do práce, ktorú mu Prea nachystala, že si ma ani nevšimol. So záujmom som ho pozoroval.

Zo začiatku som len chcel aby si vyskúšal aká to je práca, nemyslel som si, že sa do toho tak ponorí i keď viem, že ako náhle sa Prea dostane k niekomu koho môže využiť na prácu, tak ho len tak zo svojich spárov nepustí. Ja sám sa jej často krát vyhýbam. Pripomína mi moju mamu. Tá bola schopná nájsť prácu aj tam kde nič nebolo.

No nemal som veľa času sa nad tým zamýšľať, dni bežali a ja som mal dosť práce so zvieratami. Či už to boli ľahké operácie, alebo starostlivosť pri ich rekonvalescencii, či príprave na vypustenie. Preto som Ethana videl najčastejšie pri jedle a v tých vzácnych okamihoch, keď som ho videl aj mimo jedálne, som sa pristihol, že ho moje oči stále sledujú.

Kamkoľvek sa pohol, čokoľvek robil, moje oči boli s ním. Často krát ma musel Rob upozorniť aby som sa sústredil na to čo robím a nepozeral sa tam, kam nemám. Nebolo to však jednoduché. Moja pozornosť akoby ním bola priťahovaná, kedykoľvek som ho zbadal.

To ale nebolo v poriadku, prečo ho stále sledujem? Vari sa bojím, že niečo pokazí? Nie, verím, že je dostatočne schopný na to aby neurobil žiadnu hlúpu chybu. A Prea je pri ňom, takže nič nehrozí. Tak prečo?

Bol som ním úplne fascinovaný. Pristihol som sa, že čakám na každý zvuk jeho hlasu, jeho smiech a čakám kedy za mnou príde s požiadavkou o rozhovor.

Mali by sme ho urobiť čo najskôr, musím si overiť, že je to len nejaký prechodný záujem o niečo nové. Aj tak som mu sľúbil, že si pripijeme na naše tykanie. Hmm... môžeme to spojiť s tým rozhovorom. Musíme nájsť vhodnú dobu.

Teraz však je najvyšší čas ho oslobodiť a odmeniť ho za tú tvrdú prácu, ktorú tu robil.

 

Bolo ráno piateho dňa čo k nám prišiel. Slnko ešte nevyšlo a u neho v izbe bola stále tma. Spal. Rozhodol som sa, že ho pôjdem zobudiť. Mal som pre neho prekvapenie. No teraz som bol hlavne zvedavý, ako na moju rannú návštevu zareaguje – rád som ľudí prekvapoval.

Vyšiel som opatrne po schodoch hore a zastal u jeho dverí. Priložil som naň ucho a počúval, či už náhodou nie je hore. Predsa len je skoro päť hodín a o takomto čase bol hore každý deň.

Potichu som otvoril dvere, neškrípali. Našťastie pre mňa ich dali pár dní pred tým ako k nám prišiel namazať.

Vošiel som dnu a podišiel k jeho posteli. Spal rozvalený s rukami aj nohami do všetkých strán, prikrytý plachtou, ktorá však zakrývala len to najnutnejšie. Keď som sa ale pozrel bližšie, mal na sebe trenky.

Chvíľu som zamrzol pohľadom na tom jednom mieste, než som pokrútil hlavou aby som sa spamätal. No v tom ma napadol skvelý nápad, ako ho prebrať.