Akoby mnou prešla vlna mrazu. Nemo som na ňu pozeral, až Ethan začudovane zastal.

Trasúc som k nemu natočil hlavu a spýtal sa ho: „To...“ preglgol som, „... je čo?“ ukázal som na jeho prstenníček.

Preskočil som očami z mojej ruky na jeho tvár. Hrudník sa mi zrýchlene dvíhal a tesnosť Phillipovho konečníka ma privádzala do šialenstva. Tvrdo som prirazil, až Phillipom trochu trhlo.

Musím mu to povedať, viem....opäť som prirazil, až sa otočil a hľadal oporu vo dverách kabínky.

Vysvetlím to, ale nie teraz.

Tvrdosť mojich prírazov sa zvyšovala, rovnako ako intenzita.

Odignorovanie mojej otázky ma šokovalo, no jeho opätovný príraz mi z mysle vymazal všetky myšlienky či prípadné protesty. Otázky teda nechám na neskôr. Ak mi bude chcieť vôbec na ne odpovedať.

Poddal som sa tomu pocitu naplnenia a spojenia našich tiel.

Vyšiel som mu v ústrety, cítil som ako vo mne pulzuje a to ma vzrušovalo ešte viac. Pár razy som si prešiel rukou po penise a už som poctil dvere svojim orgazmom.

Po tele mi prešla vlna elektriky a najradšej by som sa o Ethana oprel, ibaže on stále intenzívne prirážal, tak som sa snažil udržať na nohách.

Prevládol vo mne egoizmus – nechcel som nič hovoriť, nič vysvetľovať, iba si užiť orgazmus, ktorý sa znateľne blížil.

Naplnil som Phillipa svojim semenom, no napriek tomu som v ňom stále bol. Nechcelo sa mi vrátiť späť do reality, iba som si jeho chrbát k sebe pritisol a so zatvorenými očami tak stál, držiac jeho chvejúce sa telo. Neviem ako dlho, každá chvíľa by sa mi zdala krátka.

Nemohol som však Phillipovo hmýrenie v mojom náručí viac ignorovať, s povzdychol som otvoril oči a pustil ho. Okamžite sa odo mňa odtiahol a zamračene na mňa pozrel.

„Spokojný?“ chrstol som mu do tváre. Začala vo mne prevládať zlosť a pocit využitia.

„Ten prsteň... ty si ženatý?“

Pozeral som sa do jeho bledej, obviňujúcej tváre. Sklonil som hlavu a upravil si nohavice. Potom som otvoril kabínku a vyšiel von.

„Áno,“ priznal som ťažko a konečne sa k nemu otočil. Rád by som povedal, že som bol pripravený na jeho šok či nenávisť. Ale nebol.

Sklopil som oči a zapozeral sa do zeme. Kútikmi úst mi cukalo, až som sa neudržal a nahlas sa rozosmial. Dlaňou som si utrel slzy, ktoré mi z toho záchvatu smiechu vybehli a upravil som si nohavice. Stále som v sebe cítil jeho semeno, ktoré začínalo pomaly vytekať, ale neriešil som to. Izba je za rohom.

Odrazu tu bolo tak dusno, nemohol som sa riadne nadýchnuť.

Mal som niečo také vedieť. Sám predsa povedal, že nikdy o muža neprejavil záujem. Musel som vedieť, že to raz príde. To však nič nemení na tom, že tá skutočnosť, keď jej teraz čelím, je o to bolestnejšia.

„Tak ti teda... gratulujem,“ povedal som mu, ale do očí som sa mu už nedokázal pozrieť. „Mal by si ísť za ňou, nechcem ťa zdržovať. Zbohom,“  zamieril som popri ňom ku dverám.

Ruky mi ovisli a sánka padla. Zbohom? To nemôže myslieť vážne!

Schmatol som ho za ruku.

„Robíš si srandu? Gratulujem? To je všetko!?“

„A čo k tomu chceš viac dodať? Pre mňa tu viac nie je miesto a robiť ti scénu tiež nebudem. Takže áno, to je všetko,“ odvetil som a chcel pokračovať, ale on ma stále nepustil.

„Nezaujíma ťa prečo som to urobil? Alebo prečo som sa ti neozval?“

„Zaujíma, ale už je to bezpredmetné.“

Ruka, ktorou som ho držal mi klesla pozdĺž tela. Cítil som sa ako blázon. Mal pravdu, to, čo sa pred chvíľou stalo sa nemalo nikdy odohrať.

„Keď to vidíš takto...“ šepol som ani sám nevediac, či som chcel, aby to počul.

„Nebuď taká citlivka, nehodí sa to k tebe,“ posmešne som vypľul tie slová a zabuchol za sebou dvere.

 

Odomkol som vchodové dvere, snažiac sa byť čo najtichšie. Dážď bubnoval do okien a ja som v duchu nadával na toto upršané, prekliate mesto, keď mi zopár studených kvapiek stieklo za límec košele.

„Tata!“

Odložil som kľúče do prúteného košíka položeného na botníku a nastavil ruky. Okolo krku sa mi hodil malý chlapec s krásnym detským smiechom a celou silou ma objímal.

„Ahoj, šampión,“ odtiahol som sa a pobozkal ho na hnedé vlásky. „Ako to, že nespíš?“ zamračil som sa na neho a on previnilo sklopil modré očká.

„Nevedel sa ťa dočkať a ako náhle ťa počul, vyštartoval z postele,“ odpovedala mi nízka žena s dlhými hnedými vlasmi a peknou, oválnou tvárou, ktorá za nami prišla a malého si zobrala na ruky, aby som sa mohol vyzuť.

„No ale toto,“ hravo som si položil ruky v bok a zazeral na neho, až sa začal smiať a skrývať za mamou.

„Tak poď,“ znovu som si ho k sebe zobral. „Uložíme ťa spolu.“

Manželka sa na nás s láskou pozerala. „Idem zohriať trocha mlieka, hm?“ pohladila syna po jemných vláskoch.

„Tata, prší,“ ukázal rúčkou na okno.

Prikývol som. „Áno a je tam aj riadna zima.“

„Zima,“ zopakoval.

Usmial som sa a pobozkal ho. Čo som si vlastne myslel?

Sem patrím, k tomuto drobcovi, aby som mu pomáhal a ochraňoval ho.

Tak prečo ma tak odporne bolí srdce?

 

Vrátil som sa do izby a stále tomu nemohol uveriť.

Je ženatý... ženatý...

Znelo mi v hlave ako ozvena, ktorá sa mi pri každom zopakovaní zabodla priamo do srdca.

Pozrel som sa na hodiny na stene, bolo niečo po ôsmej. Zhodil som zo seba sako a stiahol si kravatu, ktorá ma na krku dusila. Hodil som ju spolu so sakom na zem a keď som bol už v tom, zleteli na zem aj všetky veci, ktoré som mal na stolíku. Porozhadzoval som po izbe všetko, čo nebolo k niečomu pripevnené, ale ani to mi nestačilo.

Bol som taký nahnevaný!

Myslel som si, že je to už dávno za mnou, veď predsa, keď sa niekto tri roky neozve, tak je jasné, že to nebolo vážne a je veľká pravdepodobnosť, že bude mať po svojom boku niekoho iného. Tak prečo ma to tak vyviedlo zmiery? To vôbec nie som ja.

Pozrel som sa do zrkadla na svoj patetický výraz a bol som sám zo seba znechutený.

Otočil som sa a zamieril rovno do sprchy. Chcel som zo seba zmyť každú stopu, ktorú na mne Ethan zanechal. Chcel som urobiť bodku za všetkým, čo sa medzi nami stalo.

Rozopol som si gate, ktoré mi skĺzli na zem a vošiel do sprchového kúta. Pustil som na seba vodu a v hlave mi stále znela otázka - prečo? Ale odpoveď nechodila.

Vyšiel som zo sprchy, poutieral sa a hodil na seba župan. Ľahol som si do postele, no spánok neprichádzal. Namiesto toho sa ozval mobil. Otočil som sa k nemu a zobral ho do ruky – Rob.

Dal som ho naspäť a len sa na posteli pretočil. Nechal som ho zvoniť, nemal som silu s ním teraz hovoriť.

Behom hodiny, než som konečne zaspal bezsenným spánkom mi zvonil mobil ešte niekoľkokrát.

 

„Malý konečne znovu zaspal,“ s povzdychom si manželka sadla za stôl a vzala si šálku so silnou kávou. „Ten jeho rituál zobudiť sa o štvrtej, pobuntošiť celý dom a o siedmej znovu zaspať akoby sa nič nedialo, ma raz vážne zabije.“

Prikývol som a tiež sa unavene napil kávy. Keď ma malý o pol piatej zobudil skákaním po našej posteli, cítil som sa ako zbitý pes. Nechápem kde berie toľkú energiu, mohol by mi z nej požičať aspoň štvrtinku, aspoň toľko, aby som vládal fungovať.

„Je ti niečo?“

Pozrel som sa na manželku a stretol sa s jej skúmavými, hnedými očami.

„Nie, prečo sa pýtaš?“

Ofrkla si. „Lebo ťa už nejaký ten rok poznám a vidím, že ťa niečo trápi. Stalo sa niečo zlé včera na bankete?“

Sklopil som oči a ostal zízať na dno pohára. „Ja...stretol som dávneho...kamaráta.“

„Ale čo,“ odložila šálku a so záujmom sa posadila. „Kolegu?“

Pokrútil som hlavou. „Je to vedúci výskumu a aj rezervácie v Afrike.“

„Fíha, to znie zaujímavo.“

Zasmial som sa. „A ver mi, že to aj je zaujímavá práca. Robil som s ním rozhovor pred troma rokmi.“

Kútiky úst jej trochu klesli a zrak uprela na stôl. „Nejedná sa o ten výlet do Afriky, po ktorom...“

„Áno,“ odpovedal som jej skôr, než to vyslovila. Sú to tri dlhé roky a aj tak to stále skurvene bolí.

„Josellin,“ naklonil som sa k nej a položil jej ruku na rameno, ale ona len pokrútila hlavou, vstala a začala odpratávať veci zo stola, tak som sa postavil aj ja.

„Kam ideš? Myslela som, že dnes máte voľno.“

„To je pravda, ale mám ešte rozrobený článok a musím ho zajtra odovzdať. Nebudem preč dlho,“ prešiel som k nej a dal jej pusu na čelo.

„Josellin, vieš, že sa blíži výročie Billyho smrti?“

Pozrela na mňa nežným pohľadom. „Ako by som mohla zabudnúť?“

Ešte raz som ju pohladil po vlasoch. „Nebudem dlho,“ zopakoval som, zobral si kabát a v okamihu, ako sa za mnou zatvorili dvere, som sa oprel o stenu a ťažko vydýchol.

Dolieha to na mňa. Každý zasraný rok!

Odvtedy ako Billy umrel pri tej nehode sa stalo toľko vecí, ktoré sa stať nemali. A padli rozhodnutia, ktoré sa až časom ukázali ako chybné. Kto nám však môže zazlievať, že sme pochybili? V tom prekliatom období po Billyho smrti....

Narovnal som sa a pretrel si tvár.

Na niektoré rozhodnutia je neskoro, no na iné ešte nie. Ani sám neviem, či konám dobre, ťahalo ma to však za Phillipom. Ja mu proste musím vysvetliť čo sa stalo.

Ráno som sa prebral, ale vôbec som nemal pocit, že by som si oddýchol. Opäť sa ozval mobil, no po chvíli zase prestal. Zopakovalo sa to ešte tri krát, než nadobro stíchol. Pozrel som sa na hodiny - bolo jedenásť.

Opäť som zavrel oči, no po chvíli sa ozvalo klopanie na dvere. A hoci som to ignoroval, neprestávalo.

„Dosť! Už idem!“ zhúkol som a vyšuchtal sa z postele.

Prešiel som pomedzi rozhádzané veci a nakukol cez otvor vo dverách. Chlap z recepcie. Pootvoril som kúsok dvere, len tak, aby sme sa mohli rozprávať.

„Áno?“ spýtal som sa.

„Prepáčte pane, že vás obťažujem, ale volal nám na recepciu váš asistent, že sa vám nemôže dovolať a požiadal nás, aby sme vás skontrolovali,“ vysvetlil mi svoju prítomnosť. „Stalo sa niečo?“ doložil.

„Nie, nič sa nestalo, len som zaspal a nepočul som zvonenie. Ďakujem vám za starosť, ozvem sa mu. Dovi,“ odvetil som a chcel zavrieť dvere, no zabránila mi v tom ruka, ktorá chytila ich okraj. Pozrel som sa hore a chcel ho okríknuť, keď som zostal nemo hľadieť na Ethanovu tvár.

„Ahoj,“ pozdravil som ho mierne pobavene. Nedalo sa inak, vyzeral ako zúbožené šteniatko. Zúbožené, mierne šokované šteniatko – ten jeho pohľad mi pripomínal staré časy.

„Smiem?“ trochu som rukou zatlačil na dvere, ktoré nás oddeľovali.

„Čo... čo tu chceš?“ vyhabkal som. Dvere som však nepovolil. Naopak som sa ich snažil zavrieť.

„Nie, choď preč,“ povedal som a ešte raz proti nim zatlačil.

„Pane, je tu problém?“ ozval sa spoza Ethana chlap z recepcie.

„Nie, nie je, pán odchádza,“ povedal som mu a potom sa otočil k Ethanovi. „Choď preč,“ zašepkal som.

Aj moja trpezlivosť má svoje hranice, hlavne keď sú tu diváci, o ktorých nestojím. Prudko som zatlačil na hotelové dvere, až som ich konečne otvoril a žiarivo sa usmial na recepčného.

„Phillip rád žartuje, očakával moju návštevu, sme starý priatelia, nemajte strach, však?“

S výrečným pohľadom som sa pozrel späť na Phillipa, ktorý nabručane stál s rukami prekríženými na hrudi.

To určite, ty pako.

Otočil som sa a zbadal tú spúšť v izbe. Do riti! Úplne som na to zabudol.

Zvrtol som sa na päte a chcel Ethana nadobro vytlačiť von, keď som si uvedomil, že je neskoro. Dvere boli zavreté a Ethan bol dnu. Odfrkol som si a vybral ďalej do izby.

„Čo chceš?“ spýtal som sa ho a zostal stáť pri sedačke, s rukami prekríženými na prsiach.

Obranne som zdvihol ruky do výšky hrudníka. „Len sa porozprávať, prisahám,“ vykročil som k nemu, keď som zarazene zastal a očami prechádzal po zdemolovanej izbe.

„To bude drahé,“ skonštatoval som a prešiel ku gauču, na ktorý som si sadol. „Aspoň ti to pomohlo?“

Zamyslel som sa. „Ani nie,“ skonštatoval som. „Tak porozprávať, hm?“ poznamenal som sarkasticky.

„Nie je na to už troška neskoro?“

Uvedomil som si, že mám spotené dlane,tak som si ich radšej utrel do nohavíc. Bože, ja som nervózy! To sa mi už vážne dlho nestalo.

„Uznávam, že som sa včera neovládol. Ale nedávaj to za vinu len mne,“ pozrel som sa na neho a okato si ho premeral, ako tam stál, v snehobielom župane, ktorý na ňom držal len jednoduchý uzol a na hrudi mu krásne svietilo V – čko z opáleného hrudníka.

„Vyzeráš skvelo,“ vydýchol som.

Zhlboka som vydýchol a zahalil sa. Nesmiem sa už nechať nalákať. Presne som vedel kam smeruje ten pohľad, ktorý na mňa upieral.

„Tak... o čom sa chceš porozprávať?“ zopakoval som a sadol si na posteľ. „Vysyp to zo seba a choď domov, nemám na teba celý deň, musím ísť na recepciu vysvetliť stav mojej izby.“

Usmial som sa. To som zvedavý, ako to vysvetlí.

„To...“ začal som, ale došiel mi kyslík. Rozprávať o minulosti, o mojom bratovi, či o mojej terajšej manželke...nebolo to ľahké. Znovu som sa zhlboka nadýchol.

„Je mi jasné, že si naštvaný a myslím, že aj viem prečo. Prosím nemysli si, že som ťa len využil, lebo tak to nie je. Nič z toho, čo sa včera stalo som neplánoval.“

Inštinktívne som sa začal hrať s obrúčkou na mojom prste a tým na ňu upriamil jeho pozornosť.

„Toto,“ zdvihol som ľavú ruku, „tiež nebolo plánované. Som ženatý dva a pol roka. Volá sa Josellin a pochádza z Francúzska,“ zdvihol som k nemu pohľad. „Bola to snúbenica môjho brata.“

Zostal som na neho na sekundu nemo hľadieť.

„Prosím? Ty si si zobral bratovu snúbenicu? To nemáš žiadnu chrbtovú kosť?“ vyštartoval som.

„Ako si mu to mohol urobiť a ešte hovoriť, že si ma... ah!“ zhlboka som sa nadýchol. „Pokračuj,“ vyzval som ho.

„Áno, chápem tvoju reakciu a ja...ani sám si nie som istý, či ti to mám vysvetľovať. Nechcem ťa ťahať do svojho komplikovaného života a ja...“ musel som si oddýchnuť. Neznášal som, keď nado mnou city preberali kontrolu. Hlavne čo sa týkalo Billyho. S jeho smrťou som stále nebol stotožnený, videl som ho v každej črte jeho syna, spomínal na jeho správanie a nemohol som inak, než rozmýšľať, čo by povedal na to, ako sme sa s Josellin zachovali.

Zapozeral som sa nenápadne na jeho tvár. Teraz, keď som ho videl v lepšom svetle, mal na nej taký utrápený výraz. Čo také sa mu v minulosti stalo, že ho to doviedlo až k tomuto výrazu? Jasne si pamätám aký bol veselý a bezstarostný.

Chcem to vedieť.

„Keď už si to načal, tak pokračuj. A netráp sa. Už si ma do svojho života zatiahol, či si chcel, alebo nechcel,“ vysvetlil som mu.

Pozrel som sa na neho. „A mrzí ťa to? Úprimne.“

„Čo ma má mrzieť? Že si odišiel? Že si sa vôbec neozval? Alebo, že si sa oženil s bývalou snúbenicou tvojho brata?“ povedal som a prudko sa postavil. Premýšľal som čo mu na to mám povedať.

„Áno,“ zapozeral som sa mu do očí, „áno, mrzí ma to. Ale teraz s tým už nemám čo urobiť. Môžem si len vypočuť tvoj dôvod, ktorý ťa k tomu viedol a potom sa s tebou navždy rozlúčiť.“

Jeho slová ma zaboleli. Boli takým krutým návratom do reality, až som mal pocit, že som doteraz lietal niekde vo svojich snoch a teraz ma za nohu stiahli a pleskli mnou o betónovú zem.

Postavil som sa a cítil, ako ublížil nie len mojej hrdosti, ale aj srdcu.

„Keď ťa to mrzí, nemá význam ti ďalej niečo vysvetľovať. Prečo som sa ti neozval? Aj keď ma to stálo všetky moje sily? To je jednoduché, vedel som, že s tebou nemôžem viac ostať. Môj brat...“ hlas sa mi zatriasol, tak som sa radšej znovu nadýchol. „Mali sme autonehodu, keď po mňa prišiel na letisko. Prevrhol sa kamión a my sme mu stáli v ceste. Ležal som dolámaný v nemocnici skoro tri mesiace, stále to však bolo lepšie než... Billy umrel,“ stíchol som. Nečakal som na žiadne jeho slová, na súcit ani na reakciu. Proste to tak nahlas vysloviť, aj po takom čase... je to akoby sa to dialo mimo moju realitu.

„Dva týždne na to za mnou prišla Josellin s tým, že je tehotná,“ pozrel som sa na neho tvrdým pohľadom. „Si chytrý, keď si zrátaš dva a dva bude ti jasné, ako to dopadlo.“

„Ja...“ nevedel som čo na to povedať. Bol som v šoku. Niečo takéto som nečakal.

Oni mali nehodu? Jeho brat zomrel? Ale... prečo mi to nepovedal? Okamžite by som za ním prišiel!

„Prepáč, som idiot, nevedel som to a hnusne som sa k tebe zachoval,“ ospravedlňoval som sa mu a potom mi docvaklo, čo povedal na konci. Tehotná?

Tak teraz je už jeho počínanie jasné. Zachoval sa ako správny muž.

Bolo to také logické riešenie, až som sám sebe v duchu začal nadávať do debilov za to, ako ho tu trápim. Ja proste nemám právo niečo od neho žiadať.

„Máš pravdu, teraz tomu už rozumiem a obdivujem ťa za to. Ja sám mať deti nemôžem, tak ti v kútiku duše závidím, že máš tú možnosť vychovávať syna svojho brata, i keď by si bol určite radšej, keby tvoj brat žil. Teraz sa ti ani neodvažujem pozrieť do očí. Je mi jasné, že najlepšie bude, keď čo najskôr zmiznem z tvojho života, aby ste mali pokoj a nemuseli sa viac zaoberať minulosťou,“ povedal som mu.

Prehrabol som si rukou vlasy a trochu hystericky sa zasmial. „Ty ma nechápeš! Nie je ma za čo obdivovať! Ja...nenávidím svoj život,“ vypľul som tie slová a hoci to bolo odporné, bola to pravda.

Pozrel som sa do jeho zelených očí. „Je to tak. Nenávidím svoj život.“