„Myslím, Filip, že by sme sa mohli dohodnúť. Obaja študujeme rovnaký predmet, čo je super, môžeme robiť párty pri spoločnom volne.“ zasmiali sme sa. „Ak súhlasíš s pravidlami a s nájomným...“

„Žartuješ?“ rozhodil som rukami. „Takýto krásny byt za takú cenu? To je parádny obchod!“

„Vieš, môj otec je bohatý, ale je mi ochotný platiť len nájomné a školné. Takže spolubývajúceho si hľadám, aby som mal vreckové.“

Aha, tak tým sa vysvetľuje prečo je tento chalan ochotný zmeniť svoju osobnú malú posilovňu na spálňu pre nájomcu.

„Avšak,“ pozrel som sa naňho „je tu istá maličkosť, o ktorej by si mal vedieť skôr než tu začneš bývať.“

Ajaj, vedel som to. Takýto dobrý obchod v sebe musí ukrývať dajaký háčik. Čo to bude? Domáce práce budem robiť len ja? Na niečom fičí a má záchvaty zúrivosti? Nie, má dajaké nepríjemné, slizké zvieratko o ktoré sa budem musieť starať. V podstate mi je to jedno, lebo nemám kde bývať. Andreja ma vyliala z intráku už nadobro, neoblbnem ju už psími očami a bonbonierou, mám päť dní na vysťahovanie.

„Ja...no, som gay. Je možnosť, že by ti to vadilo?“

Pozrel som sa na toho devätnásť ročného chalana predomnou. Čože? Gay? To akože fakt? Ako to robí? Veď je to typický stodeväťdesiat centimetrov vysoký a ramenatý samec s hnedými vlasmi a modrými očami. Z takého baby určite padajú do kolien.

Toto všetko mi hlavou prebehlo v priebehu sekundy. No jediné, čo som povedal, bolo: „Nie, nevadí.“

 

 

Predieral som sa tmavou miestnosťou smerom ku kuchyni. Som totálne rozbitý, takúto parádnu párty sme za celý ten rok čo tu žijem ešte nemali. Zakopol som o ťažký reprák, ktorý bol len tak pohodený na zemi. Ako sa sem z Tomášovej izby dostal mi bolo záhadou a ani ma to nezaujímalo. Nadávajúc a skackajúc na jednej nohe som sa prepracoval k oknu a rozprestrel žalúzie. Blbý nápad. Ostré svetlo mi udrelo do očí ako nemocničné ihly. Dofrasa, skvelé ráno!

Konečne som si začal variť silnú kávu. Poobzeral som sa po izbe. Poriadny binec, len čo je pravda. Včera tu bolo nacpaných asi štyridsať ľudí, kde sú, vôbec netuším. Zato všade naokolo sa povaľovali plastové poháre, prázdne fľaše, chipsy, pizza a dokonca aj kusy oblečenia. Pozrel som sa na ružovú čipkovanú podprsenku na gauči, modré Adidas tričko pri Tomášových dverách, čierne ponožky na sporáku a snažil sa spomenúť si, čo sa dialo.

„Teda, ty si fakticky poriadny hajzel!“ Krik nasledovalo buchnutie dverí.

Z Tomášovej izby vyšiel už napohľad totálne vytočený chalan, mal oblečené len rifle, botasky držal v rukách a naboso kopol do dverí. Pozrel na mňa.

„Chceš kávu?“ spýtal som sa ho.

Bol poriadne namakaný a rozhodne som nemal chuť stať sa fackovacím panákom jednému z Tomášových ohrdnutých milencov. Svaly na potetovaných rukách sa mu napli, akoby mi naozaj najradšej jednu vrazil, no namiesto toho sa zohol, schmatol zo zeme modré tričko a s buchotom odišiel. Len čo za sebou zavrel dvere Tomáš vykukol z izby. „Čistý vzduch?“

„Jasné, je preč.“ Tomáš prešiel k dverám a zamkol ich.

„Myslíš si, že by ho to zastavilo?“ zdvihol som pochybovačne obočie.

„No, zrejme nie, ale cítim sa istejšie. Vonia tu káva.“

Zobral som jeho obľúbenú bielu McCafé šálku a nalial do nej silnú čiernu kávu. „Čo si mu urobil?“spýtal som sa ho.

Tomáš mykol plecami. „Oslovil som ho Daniel.“

„A?“

„No, zjavne sa nevolá Daniel.“

„A kto je Daniel?“

„Viem ja?“ zvalil sa na gauč a zaklonil hlavu.

„Vieš, tvoj postoj sa nehodí k tvojim činom.“ povedal som.

„Čo tým myslíš?“

„Ak sa chceš naozaj chovať ako hajzel, vyberaj si týpkov čo by nám pár ranami nerozmlátili dvere. A zrejme aj ksichty.“

„V pohode Filip, za svoj veselý život som dostal len pár rán do tváre. A okrem toho, nemôžem za to, že sa mi nepáčia cintľavky, ale namakaný chalani. Ako ty.“ podpichol ma.

Ešte pred rokom som neveril, že by som niekedy mohol viesť takýto rozhovor. Áno, dobre viem, aký je jeho typ. Za ten rok som z tohto bytu pohľadom vyprevádzal aspoň dvadsať chalanov a to iba tých o ktorých viem. Všetko to boli namakané korby, o dosť väčší než Tomáš. Keď som sa ho na to spýtal, povedal, že má rád tvrdú ruku, alebo aj iné veci. Ďakujem, jedna z informácií ktorú som vedieť nemusel. Aj preto vraj išiel študovať telocvik.

Ja mám tak sto osemdesiat centimetrov, tiež som pekne vypracovaný, aby nie, cvičím od jedenástich rokov, mám blond vlasy ktoré stoja na všetky strany, nikdy som im nevenoval pozornosť a zelené oči. Zo začiatku som sa aj bál, že by si Tomáš na mňa niečo skúsil, ale on sa len schuti zasmial a odbil ma tým, že hetero nie je jeho obľúbená značka. Tak dobre.

„A čo ty? Spal si sám?“ vytrhol ma Tomáš z myšlienok.

„Zobudil som sa sám, to áno, ale snívalo sa mi, že som na chodbe oprel dajakú peknú babu a vyrušila nás suseda. Teraz ale neviem, či to bol sen alebo skutočnosť.“

Tomáš sa rozrehotal. „Ak vás videla dajaká suseda, tak sa to čoskoro dozvieš. Pamätáš si ešte na ten lístok čo sme našli strčený vo dverách minulý mesiac?“

Rozrehotali sme sa. Minulý mesiac sa nám nejaký aktívny sused rozhodol vyhrážať. Určite všetci milujú tie lístočky so sťažnosťami strčené popod dvere, nalepené na dverách či strčené medzi zárubňou. Prečo na nich nikdy nieje nič milé?

Na tom našom stálo, že ak neprestaneme fajčiť marihuanu v byte, budú nútený zavolať na nás políciu, lebo tým páchne celá bytovka. To určite.

Hneď na to Tomáš siahol na svoje zásoby, vytiahol pätnásť deko trávy, zapálili sme ju v miske a tú potom strčili do ventilačky vedúcej do všetkých bytov. Zhúlili sme aspoň polku bytovky, no najviac to vadilo susedovi vedľa nás, starému mládencovi, ktorý v ten večer behal v trenkách po trávniku pred bytovkou a naháňal halucinačnú bielu fredku. Jasné, že na nás zavolali fízlov, lenže Tomášov otec má právnickú firmu a aj keď veľmi nerád, vysekal nás z toho. Stálo to aj za tú kázeň, čo sme si potom vypočuli. Stále sa pri spomienke na to zvíjame v kŕčoch smiechu.

„Ah, mali by sme si to niekedy zopakovať.“ povedal Tomáš a utrel si slzy smiechu.

„Ešte to tak, nepamätáš si, že tvoj otec nám prisahal, že nás už nikdy pred basou nezachráni?“

„Ten sľuby neberie príliš vážne, už je tretíkrát ženatý.“

„Prečo vlastne neštuduješ právo? Mal by si zariadený život.“

„Práve preto. Odkedy som začal vnímať svet okolo seba, otec do mňa hustil, že som jeho nástupca, že pôjdem na právo a on dá konečne na pečiatky vyriť Halabrín & syn. Opočúvalo sa mi to tak v pätnástich a skoro ho porazilo, keď som nastúpil na telocvik a telovýchovu. Ale stále verí v nemožné, že sa nakoniec rozhodnem ísť na právo. Preto je ešte ochotný platiť mi školu.“

„Si šťastný bastard. Ja som si musel zobrať študentskú pôžičku, udržiavať si priemer a ešte aj pracovať aby som vyžil.“

„Nemôžem za to, kde som sa narodil. Okrem toho, o všetko sa rád podelím, to vieš.“

„No to je pravda. Aj ja sa s tebou rád podelím.“ zdvihol som sa a zo šuplíka vybral veľké vrecia na odpad. „Na a makaj!“ hodil som po ňom jedno vrece.

„Božé!“ zatiahol Tomáš, ale postavil sa a začal do vreca hádzať všetko, čo nebolo naše. „Toto je tvoja práca?“ hodil po mne ružovú podprsenku.

„Mám okno, ale nemyslím si.“ strčil som ju do vreca.

Upratané sme mali za dve hodiny. Vyšli z toho tri plné vrecia odpadu a asi dvadsať prázdnych fliaš.

„Budeš prať?“ nakukol Tomáš do mojej izby kde som zvliekal periny. Po takejto párty je to istejšie.

„Hej, dnes mám voľno.“

„Okej, ja mám rande, ale tiež potrebujem oprať periny. Mohol by si...“

„Nie.“ odbil som ho skôr, než začal škemrať.

„Ale no táááák. Ešte sa musím pripraviť na rande a už nemám veľa času.“

„Tak ho nestrácaj zbytočným prosením, choď sa chystať do izby a keď tam už budeš, zvleč si prádlo. Ja ti potom navlečiem čisté.“

„Tak jo!“ odišiel celý šťastný, nenávidel navliekať periny.

Netrvalo dlho po mojom nasťahovaní aby som zistil, že Tomáš je dosť ľavý na všetky domáce práce. Aj dosť lenivý. Nakoniec sme si ale našli systém, dokonca už občas aj navarí. Praženicu alebo špagety, je to v podstate jedno, hlavne keď to nie je jedlo zo sáčika.

„Tak fajn, ja padám. Ty budeš doma celý večer?“

„Tomi, ja budem rád keď si konečne sadnem. Nechápem, že ty máš ešte chuť ísť teraz na rande.“

„Nechápeš to, lebo si ho nevidel.“ žmurkol na mňa.

„Jasné, okúzlenie na jednu noc.“ mávol som rukou.

„Možno, ale aspoň si pamätám, že sa volá Samuel.“

„Pokrok.“ prikývol som.

„Tak čau!“ buchol dverami.

Odišiel som do jeho izby a poobzeral sa. Masívna posteľ zaberala skoro pol izby. Jasné, pre niekoho kto prespí štrnásť hodín denne, ak momentálne neflámuje, je posteľ veľmi dôležitá. Stolík so zelenou lávovou lampou, skriňa vstavaná na mieru a hifka. Všimol som si, že činky čo mal kedysi v rohu zmizli. Usmial som sa. Jeden jeho bývalý po Tomášovi hodil štvorkilové závažie, šťastie, že trafil telku. Navliekol som mu periny a otvoril okno. Smrad sexu sa tejto izby držal ako kliešť.

Zazvonil mi mobil. Na displeji svietilo PRÁCA. Ajaj, keď mi volajú počas voľna, nikdy to neveští nič dobré. A mal som pravdu.

„Filip? Ahoj, tu je Paťo. Počúvaj, mám veľkú prosbu. Viem, že dnes máš voľno, ale Katka mi písala, že je chorá tak nepríde a dnes som musel vyraziť Martina, lebo prišiel pripitý. To je mínus dvaja ľudia a aj keby som sa rozkrájal, dnes má premiéru nový film a prvé dve predstavenia sú vypredané, vieš, že to znamená blázinec. Prídeš nám pomôcť?“

Vzdychol som si. Hoci Paťo okolo toho toľko kecá, jeho prosba sa rovná príkazu. Keby som odmietol, čo najskôr by si našiel za mňa náhradu. Je to náladový sviniar.

„Jasné Paťo, na koľkú?“ Toľko k voľnu. Stihol som sa akurát najesť, osprchovať a naskočiť na autobus MHD.

Pracujem v Cinemaxe, je to vcelku dobrá práca, platia slušne. Aj keď na všetku tú robotu čo tu je na jedného, to je málo. Ale to je tak všade. Dnes bol naozaj blázinec. Je tu šesť kinosál a vo všetkých sa premietalo. Keď som konečne o jedenástej večer zatvoril bufet, nadával som na premiéru sprostej Drozdjky. Bolo tu na ňu najmenej tristo ľudí a jasné, všetci chcú popkorn, kolu, nachos a neviem čo ešte.

Bežalo posledné predstavenie keď sme s Paťom a Lenkou začali upratovať.

„Leni, prosím ťa, daj doporiadku aj šestku.“

„Ja tam nejdem šéfe, sorry!“ zháčila sa. „Čo ak tam bude nejaký úchylák ako naposledy?“

„Bože, nemôžeš sa takto stavať k práci. Stalo sa to raz. Iba raz!“ pustil sa do nej Paťo.

„Jasné, že vraj iba raz! Tam sa vystriedalo viac párikov a úchylákov než pri Slovafte. (vychýrené miesto v BA pre prostitútky)“

„Nechaj tak Paťo, ja to urobím.“ skočil som mu do nádychu.

Za poslednou kinosálou je malý a tmavý priestor. Vyzerá to tak, akoby sa tí, čo to tu stavali nevedeli dohodnúť, či tam ešte bude ďalšia miestnosť alebo nie, tak ju začali stavať, ale napokon to uzavreli ako malý, odhlučnený kumbálik. Zamilovaným párom to zrejme prišlo romantické a často počas filmu si tam odbehli. Pred pár týždňami tam Lenku vystrašil jeden onanujúci týpek a odvtedy tam ani nepáchla. Ani sa jej nedivím, ja sám som tam vyrušil zopár párov. Mne osobne je jedno, že si to tam rozdávajú, ale kto to má potom upratovať?

Zobral som kýbeľ s vodou, metlu a vrece na odpadky. V šestke bol docela poriadok, iba som pozametal trocha popcornu, žiadny vypadnutý mobil ani peňaženka. Vyšiel som von a zamieril chodbičkou doprava. Tá sa stáčala doľava a hoci je na stenách čierne čalúnenie ktoré tlmí zvuky, už tu som počul vzdychy. Ale nie, no tak, ľudia, choďte do hotela! Nakukol som spoza rohu a zostal zarazene stáť. To je Tomáš!