Určite bol na nás krásny pohľad. Tomáš ostal nemo zírať na svoju mamu, jeho mama na mňa a ja na Tomáša.

Vzdychol som si a šiel zo zeme pozbierať igelitky. „Vyzuj sa.“ povedal som Tomimu a preniesol tašky do kuchyne.

Tomáš sa na mňa ani nepozrel, ani sa mu nedivím. Neviem kto tu komu čo narozprával, ale typujem, že Tomáš poriadne prikresoľval, iba neviem prečo.

„Mami, ale včera keď si mi volala, bola si ešte v Nemecku.“ prešiel k nej, sklonil sa a dal jej pusu. Milo ma to prekvapilo, nevyzeral ako ten typ.

„To sedí.“ usmiala sa Monika a pohladkala ho po vlasoch. „Síce som práve cestovala domov, ale keď sme spolu ráno volali, ešte som bola v Nemecku.“

„Ale čo sa stalo? Mala si podstúpiť tú novú liečbu.“ posadil sa k nej.

Začal som vybaľovať nákup a hoci som vedel, že je to súkromný rozhovor, pozorne som počúval kedy začne stínanie hláv.

„Ale, zlatko. Koľkokrát som ti hovorila, že je to zbytočné?“ mávla rukou Monika. „Sám dobre vieš, ako zle sa po každej chemoterapii cítim. Koľká už vlastne mala byť táto? Siedma? Vieš, že svoj zostávajúci čas si chcem užiť a dať si ešte veci doporiadku. Nie ostať ležať v nemocničnej posteli v bolestiach.“

„A ja som ti zase niekoľkokrát povedal, že takéto reči nebudem počúvať.“ zamračil sa Tomáš na matku. „Ako sa môžeš vzdávať? To vari nemáš prečo žiť? Prečo si z tej nemocnice odišla? Ten doktor je špička v obore. Keby si sa do toho obula a rozhodla sa, že sa tomu nepoddáš...“

„Neprišla som sem počúvať takéto reči. Je to moje rozhodnutie a ty mi doňho nemáš čo hovoriť. Ešte stále som ja tvoja matka.“

„Čo na to otec?“

„Ten mi do toho už vôbec nemá čo hovoriť. Okrem toho musela som sem prísť neohlásene, pretože to vyzeralo, že sa mi vyhýbaš.“

„Ale mami, to nie je pravda.“

„Nie je?“ Monika zdvihla obočie. Keď chcela, vedela byť pekne prísna, to sa dalo hneď vidieť. „Tak ako to, že vždy, keď som sa za tebou chcela prísť pozrieť, nikdy si nebol doma, alebo si mal veľa učenia, alebo si bol dohodnutý s otcom a podobné nezmysly?“

Tomáš sa zadíval na svoje ponožky. Úplne som videl, ako sa pod jej pohľadom scvrkáva.

„To neboli výhovorky.“

„Ale teraz som konečne tu.“ vstala a pozrela na mňa. „Tak nás predstav.“

A je to tu. Tomášova hlava padne ako prvá. Prestal som ukladať jedlo a zadíval sa na naňho. Tak schválne. Postavil sa a šuchtavým krokom prišiel ku mne.

„Mami, toto je Filip. Z počutia ho už poznáš. Filip, moja mama.“ Monika sa na mňa usmiala.

„Rada vidím, že môj syn zdedil dobrý vkus po mne.“ Ostalo ticho.

To jej na to Tomáš nič nepovie? Okej, ja ju teda vyvediem z omylu. „Viete, madam...“

„Mami, aj napriek všetkému som veľmi rád, že si tu.“ skočil mi Tomi do reči, prešiel k matke a objal ju. Spoza jej chrbta na mňa vrhol pohľad v ktorom sa písala jasná prosba: hraj to somnou.

Preskočilo mu? Pokrútil som hlavou. Keď jej klamal, nech sa v tom teraz borí sám, ja dávam ruky preč. Tomáš ešte pevnejšie objal mamu a v očiach sa mu zaleskli slzy. „Prosím.“ naznačil perami.

Ruka v ktorej som držal chleba mi klesla k boku. Díval som sa do jeho očí, ktoré vďaka slzám čo mu z nich ešte nevypadli pripomínali more viac, ako kedykoľvek predtým. Takýto pohľad plný bolesti a nevyjadrených citov som ešte nikdy u nikoho nevidel. Bol odzbrojujúci. Pomaly som prikývol. Tomi sa usmial. Ale ako mám dokelu hrať hru, ktorej pravidlá nepoznám?

„Dobre, už ma pusť.“ smiala sa Monika a napravila si šatku, ktorú jej Tomáš mierne posunul. „Niečo som vám chlapci doniesla.“ zo svojej tašky vybrala dva malé balíčky a každému jeden podala. „Na pamiatku nášho stretnutia.“ dodala.

Rozbalil som balíček. Bola to malá zamatová škatuľka s veľkým strieborným R v strede. Otvoril som ju a díval sa na platinové Rolexky položené na červenom zamate. Pozrel som na Tomáša a rovnako Tomáš na mňa.

„Páčia sa ti?“ spýtala sa nadšene Monika.

Keď som sa na ňu pozrel, zistil som, že otázku adresovala mne. „J..ja..áno, ďakujem.“ vykoktal som. „Ale niečo také nemôžem prijať.“

Úsmev jej zamrzol. „Ako že ich nemôžeš prijať?“

„Myslím, že ani celé moje školné by nestačilo na také hodinky. Nie som zvyknutý nosiť také drahé veci.“

Monika si ma skúmavo prezrela. „Áno, Tomáš mi vravel, že si skromný a pracovitý. Teší ma, že nezveličoval. Ale chlapec, ktorý žije s mojím synom si jednu – dve luxusné veci zaslúži, nemyslíš?“ žmurkla na mňa. „A ty by si sa mal k svojmu priateľovi lepšie správať, od otca viem, že prostriedky na to máš.“ pokárala syna.

Zaklapol som krabičku. Čo sa to tu deje? To ma akože víta do rodiny, alebo čo?

„Daj, uložím ich.“ zamrmlal pri mne Tomáš a zobral mi darček z ruky. „Chceš si prezrieť byt?“ spýtal sa mamy.

„Najskôr kúpeľňu, prosím.“ Tomáš ukázal na dvere napravo od mojej izby. Keď sa za Monikou zatvorili, v izbe sa rozhostilo napäté ticho.

„Tak rýchlo.“ vyštekol som na Tomáša.

„Filip ja... ďakujem, že si mojej mame nepovedal pravdu.“ šepol.

„To ešte nie je vylúčené. Prečo si jej povedal, že spolu chodíme?“

„Všetko ti vysvetlím, keď odíde. Ale zatiaľ prosím, prosím Filip.“ prišiel ku mne a položil mi ruky na predlaktia. „Prosím, nepovedz jej to.“

Prečo má v očiach tie slzy? Tiskne mi z toho srdce. Zadíval som sa inam.

„Okej, ale tie hodinky nechcem.“ povedal som.

Tomáš sa potichu zasmial. „Teraz myslíš na hodinky? Ty si naozaj priveľký poctivec, vieš to?“

Nahnevane som sa naňho pozrel. Jemu by sa naopak trochu poctivosti hodilo. Ale nepovedal som nič.

Ostal som sa dívať do jeho tváre. Ružové pery sa mu usmievali, ale jeho oči plávali v slzách. Vie vôbec, koľko citov sa mu teraz zrkadlí v tvári? Zdvihol som ruku a ukazovákom mu jemne prešiel po obočí. Úsmev mu zmizol.

„Filip.“ jemne sa ku mne naklonil.

Sledoval som ho ako v spomalenom filme. On ma tuším naozaj pobozká! Nechám ho, alebo...?

„Chlapci, nechajte si to na neskôr.“ smiala sa Monika medzi dverami. Tomáš odomňa skoro odskočil.

 Počkať, on vedel, že tam je? To len predstieral, že ma chce pobozkať?

„Prečo máte dve spálne?“ spýtala sa jeho mama keď jej Tomáš ukazoval byt.

„Keby sme nemali, bolo by to divné.“ povedal jej.

„Prečo?“ zopakovala.

„Viete, madam, muži si nepotrpia na také veci. Obaja potrebujeme mať svoj priestor.“ povedal som. Prekvapene na mňa pozreli.

„To neviem pochopiť. Hoci dva z piatich rokov manželstva som aj ja žila s manželom v oddelených spálňach. U nás to ale znamenalo rozvod.“ Monika sa opäť posadila na gauč a ja som sa rozhodol Tomáša potrápiť.

„Tomi, nespravil by si niečo na raňajky? Ale niečo iné než cereálie.“ Vyvalil na mňa oči. ,To máš za to, že si mi pred chvíľou skoro zastavil srdce., pomyslel som si.

„Iste.“ precedil pomedzi zuby a prešiel do kuchyne.

„Skús párky a praženicu.“ pošepol som mu a išiel si sadnúť k Monike. Nech si poradí, ako vie.

„Tak, Filip.“ Monika sa na sedačke pohodlne zahniezdila. To neveští nič dobré. „Ako vám to s Tomášom ide?“

„Mamíííííí, prosím ťa.“ zatiahol Tomáš z kuchyne.

„To sa nemôžem opýtať?“ rozhodila nevinne rukami. „Vieš, môj syn mi o vašom vzťahu dlho nepovedal. Až štyri mesiace tajil, že s niekym chodí. A keď som potom chcela, aby mi ťa prišiel ukázať, stále si vraj bol v robote alebo doma u rodičov.“

„Je pravda, že veľa pracujem, madam.“

„Dosť už s tou madam. Volaj ma Monika.“ usmiala sa. Prečo si pripadám ako nádejná nevesta na oficiálnej návšteve?

„Dobre, Monika.“ je to divné.

„A odkiaľ vlastne si?“

„Z Banskej Bystrice.“

„Prečo študuješ až v Bratislave?“

„Kvôli lepším pracovným príležitostiam. Po štúdiu by som rád šiel sám učiť.“

Zdvihla obočie. „A čo učiť?“

„Telesnú výchovu. Moja mama je učiteľka, asi to máme v krvi.“

„A čím sa živí otec?“

„Je kamionista.“ ,Vadí?, dodal som v duchu.

„A čo na toto hovoria vaši?“ ukázala rukou dookola. Akože na môj život? Iste, na Tomáša. Kývol som k nemu hlavou.

„Vedia o ňom, ale iba ako o spolubývajúcom.“ strelil som pohľadom do kuchyne. Tomáš na mňa zagánil od párkov.

„Takže oni nevedia, že si gay?“ pokračovala moja nádejná svokra.

„Ja nie som gay.“ povedal som automaticky. Buchot z kuchyne mi prezradil, že Tomášovi spadol hrniec.

„Tak ako...“ začala jeho mama.

„Proste Tomáš je pre mňa výnimočný.“ Nech si to každý vysvetlí, ako chce. Podľa Monikinho úsmevu, si to zrejme vysvetlila dobre.

Zbytok návštevy šiel plynulo. Raňajkovali sme riedku praženicu, šťastie, že na párkoch sa nedá nič pokaziť. Miestami som si síce pripadal ako na výsluchu, ale Monikine otázky som zvládol v pohode, horšie to bolo s tým, čo robil Tomáš. Neviem, či chcel, aby bol náš vzťah vierohodnejší, alebo ho to len bavilo, ale v jednom kuse sa ma dotýkal. Len letmo. Na ruke, na tvári, na chrbte, dokonca aj na stehne, ale keď som už naňho vrhol veľavravný pohľad, prestal s tým.

Najviac mi na tom vadilo to, že mi to v podstate nevadilo, iba ma to hrozne rozptyľovalo. Miesta, kde sa ma dotkol ma žiadostivo pálili a keď sa dotkol holej kože, cítil som jemné šteklenie. Rozhodol som sa to neriešiť, lebo by som sa tam asi zložil. Po štyroch nekonečných hodinách sa jeho mama rozhodla odísť. Nebola nepríjemná, naopak, snažila sa byť veľmi milá, ale skoro všetko, čo o mne vie, sú klamstvá.

„Filip, rada som ťa spoznala.“ stúpla si na špičky a dala mi pusu na líca. „Prosím, buď na Tomáša dobrý. Je síce lenivý, zádrapčivý a niekedy naozaj neznesiteľný, ale z toho, čo mi hovoril viem, že ťa naozaj ľúbi.“

Strelil som pohľadom po Tomášovi. Bol v tvári celý červený a oči upieral hocikde inde, len nie na nás. Silene som sa na Moniku usmial.

„Nebojte sa. Aj ja jeho.“ to by jej mohlo stačiť.

 Aj ona sa usmiala a po rozlúčke so synom odišla. Sadol som si na gauč a pozrel na hodinky. Vyučovanie už začalo. Zajtra budem musieť ísť za profesorom a strčiť sa mu poriadne hlboko aby som si tú hodinu mohol nahradiť s inou skupinou. Otočil som sa k dverám.

„Vysvetľuj.“ adresoval som Tomášovi, ktorý tam postával s rukami vo vreckách.

„Nie je veľmi čo.“ pokrčil ležérne plecami a oprel sa o kuchynskú linku. „Videl si sám, ako na tom moja mama je. Diagnostikovali jej rakovinu pankreasu, dosť neskoro, mala už aj nejaké metastázy. Bojuje s tým už štyri roky, ale je to na hovno. Metastázy sa jej rozliezli po celom tele. No a hoci sa dnes zdala byť v pohode, nebola taká. Keď som jej povedal, že som gay, užil som si s ňou svoje. Všetky tie prednášky o AIDS, HIV, potom o mojej budúcnosti a o deťoch. Keď sa s tým nakoniec zmierila, jediné, čo ju trápilo bolo, že nemám stáleho partnera. Začala s rečami, že chce pokojne odísť s pocitom, že ma necháva v rukách niekomu, kto ma ľúbi a kto mi bude oporou. Poznáš to, samé také sračky.“ sklonil hlavu a kopol do linky. „No a potom sme spolu začali bývať a mňa napadlo, že by som jej mohol povedať, že žijem s priateľom. Povedal som si, že sa ukľudní a konečne sa začne venovať liečbe.“ hlas sa mu zatriasol. „Ale ona ťa stále chcela spoznať a schváliť a...už som jej nemohol povedať, že som si to celé medzi nami vymyslel.“

„Tomáš, nie si na tom tak zle, aby si si musel priateľa vymýšľať.“

„Ja viem. Ale....ja žiadneho nechcem.“ smutne na mňa pozrel. „Videl som, čo znamená tá podpora a láska. Keď sa otec dozvedel, že má mama rakovinu, prepísal síce na jej konto zopár nehnuteľností, ale do mesiaca sa zbalil a nasťahoval k milenke.“ odfrkol si. „Ďakujem, neprosím. Netúžim dať niekomu srdce a potom ho zbierať zo zeme.“

Rozmýšľal som, čo mu na to povedať. To má taký veľký strach sa k niekomu viazať, že radšej klamal vlastnej mame? Síce s dobrým úmyslom, ale aj tak.

„Nemusí to tak byť. Moji rodičia sú spolu dvadsať osem rokov.“ povedal som napokon. Znovu si odfrkol.

„Nie každý má také šťastie a moja rodina v láske nevyhráva.“

„Dobre, ale prečo si mi to nepovedal? Mohli sme sa dohodnúť a ísť za tvojou mamou spoločne. A hlavne pripravený.“ Zdvihol hlavu a prekvapene sa na mňa zadíval.

„Ty by si somnou šiel?“

„Aj mňa samého to prekvapuje, ale asi áno, šiel.“

„Ale prečo by si niečo také pre mňa robil?“

„Počul si predtým. Si pre mňa výnimočný. A páčiš sa mi.“ presne v tejto chvíli môj mozog s plačom odišiel. Ale uľavilo sa mi. Naozaj sa mi páči. Záleží mi na ňom a, som chlap, dočerta! Priznávam si to a tomu, čo príde sa postavím zoči – voči! Ibaže nič neprišlo.

Tomáš na mňa iba civel, skoro ani nežmurkol. Po minúte som to už nevydržal. „Tak povedz niečo!“

„Prepáč ja...som v šoku.“ aj tak znel. „To, že sa ti páčim....teda fajn, aj ty si sexi chlap, ale...“

„Tomi ja nemyslím iba fyzicky. Proste sa mi páčiš celý, ako si.“ nemôžem uveriť tomu, že to naozaj hovorím. Pulz mám asi na dvestovke a vzadu na krku cítim studený pot. Ale je to tak, páči sa mi. A konečne je to vonku!

„Filip ja...“ Tomáš sklonil hlavu a rukami si pritlačil oči. „Ak je to hra...“

„Nie je.“ postavil som sa. „Myslím to vážne. Tomáš, myslím si, že ťa...“ nie. Nemôžem mu povedať, že ho mám rád. Tým si nie som istý. „Páčiš sa mi.“ zopakoval som napokon.

Prešiel som k nemu a zistil, že mu pomedzi prsty stekajú slzy. On plače! Skvelé, čo teraz? Toto som naozaj nečakal.

„Tomi, neplač.“ Odpoveďou mi bol vzlyk. A ďalší a ďalší. Čo som mohol spraviť? Chytil som ho okolo ramien a schoval si ho na hrudi.

Cítil som, ako plače. Cítil som jeho horúce slzy. Dobre, asi nebol najlepší nápad priznať sa mu, že sa mi páči zrovna v deň, keď je taký rozrušený z maminej návštevy. Celý deň mal v očiach slzy, vždy, keď ho nevidela. Ale ani ja som to neplánoval! Tiež som si to až teraz uvedomil. Alebo lepšie povedané, tiež som si to až teraz priznal, lebo tušenie som mal už dávno.

„Tak prepáč.“šepol som a schoval si nos do jeho vlasov. „Prepáč. Neplač.“ utešoval som ho, zatvoril som oči a voňal jeho vlasy. Cítil som, ako sa ku mne viacej pritisol a aj on ma objal. Jeho ruky na mojom chrbte, vôňa jeho pokožky, jeho vlasov, jeho telo pritisnuté na mojom....nie! Túto svoju stránku mi Tomáš ešte nikdy neukázal. Nesmiem sa vzrušiť, všetko by som tým pokazil. Nesmiem sa vzrušiť, nesmiem sa vzrušiť...opakoval som si to stále dookola. Postupne sa upokojil. Narovnal sa a odtiahol sa odomňa.

„Som okej.“ povedal. Jeho hlas znel roztrasene, ale odhodlane. Vykročil smerom k svojej izbe.

„Počkaj!“ To chce len tak odísť? „Nechceš sa somnou o tom všetkom porozprávať?“

Ticho.

„Nie.“ povedal jediné slovo. Jediné slovo! Po tomto všetkom!? A zabuchol dvere.

Ostal som tam stáť v uslzenom tričku, zírať na dvere a pripadal som si, ako totálny idiot.