Sedel som v práci za kasou a prekonával živú kómu zízaním na plagát na protiľahlej stene. Všetky kinosály boli obsadené, kým začne ďalší nával zákazníkov, môžem sa oddávať odpočinku.

„Tak to vyklop.“ šťuchla do mňa Lenka a tým ma prebrala z tranzu.

„Čo chceš vedieť moja najdrahšia kolegyňa?“

„Tak teraz som pre teba najdrahšia kolegyňa, ale včera keď si ma tak surovo odpálkoval som bola čo?“

Pocítil som pichnutie viny. „Prepáč, nemal som vtedy čas.“ zahováral som.

„Jasné, videla som toho sexoša čo ťa tu čakal. A preto chcem vysvetlenie.“ nedala sa odbiť.

„Tak sa spýtaj priamo Leni, lebo dnes sú moje myšlienkové pochody akési spomalené.“

 Potmehúcky sa zachichotala. „Je mi úplne jasné prečo.“

Zamračil som sa. „Čo?“

Zadívala sa na mňa s pozdvihnutým obočím. „Filip, videl si sa už dnes v zrkadle?“

Pokrútil som hlavou. „Kedy asi? Vieš, že som zaspal a potom kým som sa prezliekal tak mi Paťo robil v šatni prednášku. Rýchlo som sa prezliekol a vypadol odtiaľ.“

„Tak sa pozri.“ Vytiahla z vačku nohavíc malé okrúhle zrkadielko a podala mi ho. Zadíval som sa na svoj odraz. No do riti!

Môj krk bol plný drobných modrých modriniek, hneď je všetkým jasné odkiaľ pochádzajú. To aspoň vysvetľuje zopár úsmevov na moju osobu.

„Super, divím sa, že ma Paťo nezniesol aj za to, že tu takto sedím.“ Rozviazal som si modrú šatku a obviazal si ňou krk. „Ako to vyzerá?“ obrátil som sa na Lenku.

„Tak, že si chceš hryzance zakryť šatkou.“ odvetila. „Daj si to dole, vyzeráš v tom ako buzík.“ Hodil som po nej očkom. No..možno by si to aj zaslúžilo komentár, ale radšej som to prešiel mlčaním.

Lenka sa aj tak len tak ľahko nemienila vzdať. Posadila sa na stoličku pri vedľajšej kase a zadívala sa na mňa.

„Vieš, Filip, pracujeme tu spolu už skoro dva roky a za celý ten čas si sa tu nikdy s nikým neukázal. Len pred pár dňami si sem ale nacupital s tou rozkošnou blondínkou a o pár dní na to ťa sem príde vyzdvihnúť dajaký chalan pri ktorom ti svietia očičká ako naspídovanej veveričke. Tak ako je to?“

 Nadýchol som sa. „Hej, chodím s tým chalanom.“ A je to vonku. „A ty si prvá ktorej to hovorím. Volá sa Tomáš a ak všetko pôjde v pohode, možno ho sem – tam budeš aj stretávať.“

Ostala na mňa hľadieť, nič nepovedala. Napokon sa len zošuchla zo stoličky a poklepkala ma po ramene.

„Nevedela som, že kopeš za oba tými.“

„No..ani ja, až donedávna.“ priznal som.

„Divím sa, že to priznávaš tak bez okolkov. Alebo to je len preto, že som lesba?“

„Nie. Sľúbil som Tomimu, že sa s tým nebudeme tajiť. Zajtra to v škole povieme aj ostatným.“

Prekvapene na mňa pozrela. „Prečo to tak silíte?“

„No..chodíme na rovnakú fakultu, do rovnakej triedy a Tomi sa nechce schovávať. Chápem ho.“

„Ja nie.“ pokrútila hlavou. „Nezdá sa ti od neho trochu necitlivé? Ak je to pre teba nové, mal by si byť na to psychicky pripravený priznať to verejnosti.“

„Ale ja s tým problém nemám.“ úprimne.

Nahodila taký svoj pochybovačný pohľad. „Pozri, možno si ani neuvedomuješ, ako sa vďaka niečomu takému začnú ľudia na teba pozerať. Hlavne na Slovensku. Možno je to niekde v Amerike alebo v Číne iné, ale tu je to stále dosť tabu. Videl si niekde po ulici ísť dvoch chalanov a držať sa za ruky? Alebo sa olizovať dvoch chalanov? Ja som dokonca zažila, že sa jeden môj kamarát lúčil s priateľom, dali si pusu a schytal za to päsťou od okoloidúceho chlapa. Preto si myslím, že si ani neuvedomuješ, čo všetko sa môže zmeniť.“

Otočil som sa k nej. „Pozri Leni, ja sa nehanbím za to, že som sa doňho...“ zarazil som sa.

„Ohohó...“ pochopila. „Tak ty si sa doňho naozaj zaľúbil?“

„Ak ti mám pravdu povedať, neviem, ale asi áno.“ pokrčil som plecami. „Proste som sa naňho dnes ráno pozrel a povedal si, že ho ľúbim. Len tak.“

„A čo čakáš?“ zasmiala sa. „Láska predsa nepotrebuj nejaké extra prípravy ani pozvania. Príde len tak. Aj u mňa to tak bolo. Písala som priateľke sms a na konci som jej napísala ľúbim ťa. A zistila som, že to myslím úplne vážne.“

„Dobre, ale po skoro roku...“ zapochyboval som.

„A? My s Emou sme sa do seba tiež nezaľúbili na prvý pohľad. Netrvalo nám to síce rok, ale poznala som ju vyše dva mesiace kým som si ju všimla a najlepšie na tom je, že dovtedy som chodila s jej najlepšou kamoškou.“

Sedel som zhrbený na stoličke a pozeral na ňu. „A ako na to reagovalo tvoje okolie?“ spýtal som sa jej napokon.

„Docela si ma tými tvojimi rečami znervóznila.“ „Tak mu povedz, že sa na to ešte necítiš.“ pokrčila plecami.

„To určite nie!“ rázne som odmietol. „Konečne súhlasil, že somnou bude chodiť, nemôžem a ani nechcem od toho teraz cúvnuť! Naozaj ho mám rád. Ale ani to mu ešte nemôžem povedať, asi by sa vystrašil a ušiel.“ smutne som sa zahľadel do zeme.

Pokrútila hlavou. „Máte to akési divné, ale tak ja nemám veľmi čo mudrovať, ani u mňa to nešlo vždy hladko, ale aby som odpovedala na tvoju otázku, okolie reagovalo všelijako. Pre mňa bola podstatná rodina. Vieš, že otec od nás odišiel a ani si ho veľmi nepamätám a mám síce štyroch bratov, ale všetci sú odomňa mladší, tak som sa bála hlavne mamy. Ale po tom, čo som sa do Emy vážne zaľúbila, nabrala som odvahu a jedno ráno v kuchyni keď sa ma mama pýtala čo chcem na raňajky, som jej proste povedala, mami, som lesba.“

„To len tak?“ usmial som sa. Úplne si ju viem predstaviť, také niečo sa k nej hodí.

Mykla plecom. „Hej a vzala to docela v pohode. Chlapov máme aj tak plný dom.“ zasmiala sa. „Len bratia mali zo začiatku dosť blbé narážky, ale zvykli si na mňa aj na Emu.“ Usmiala sa a odišla naspäť k bufetu.

Znovu som sa zahľadel na protiľahlú stenu. Ani ja o tom nebudem nijako extra rozmýšľať. No a čo, chalani v našej partii aj tak už vedia, že Tomáš je gay a čo také sa môže zmeniť, keď sa k nemu pridám aj ja?

Domov som sa dopracoval okolo šiestej. „Vitaj!“ privítal ma Tomášov hlas od gauča.

„Čau.“ vyzul som sa a šiel za ním. Našiel som ho sedieť na zemi a okolo neho boli rozložené knihy a zošity. „Neverím, ty sa učíš?“

„Ha, ha.“ potiahol ma za sveter, aby som sa k nemu sklonil a vtisol mi sladkú pusu. Hmmmm...na to by som si zvykol, pomyslel som si. Všimol som výrazný cucflek na jeho krku. Aspoň v tom nie som sám.

„Zajtra máme etiku aj teóriu vývoja atletických disciplín. Poviem ti, že už budem docela rád, keď tento atletický ročník skončíme.“

„Ja mám rád atletiku. A nemáš sa veľmi na čo tešiť, ak sa aj prekúšeme do ďalšieho ročníka, čaká nás prax.“

„Ja sa na prax teším.“ usmial sa Tomáš.

„Ja nie.“ prešiel som do kuchyne a začal prehrabávať chladničku. „Od starších študentov viem, že tam budeme ako dievčatá pre všetko. Poriadne sa nadrieme.“

„Lepšie ako toto.“ odfrkol Tomáš a s nechuťou zatvoril učebnicu etiky. „Volala mama, pozdravuje. Sprav aj mne.“ dodal keď zbadal, že si robím sendvič. „Pýtala sa, či nosíš tie hodinky.“ usmial sa.

„A čo si jej narozprával?“

Mykol plecami. „Že sú bezpečne uložené v stolíku.“

„Hej a aj tam ostanú. Vieš, pre prípad, že by naši nevládali platiť hypotéku alebo niečo také.“ Zasmial sa.

Prešiel som k nemu a podal mu sendvič. Sadol som si na gauč a on sa oprel o moje nohy.

„Dnes som kolegyni povedal, že s tebou chodím.“ adresoval som jeho chrbtu. Zakuckal sa a celý červený v tvári na mňa pozrel.

„Vážne? Čo ona na to?“

„V pohode. Uvidíš, že aj zajtra to bude v pohode.“ usmial som sa naňho a zahryzol sa do sendviča. Nič na to nepovedal, iba sa otočil a ticho jedol. Kto vie, nad čím rozmýšľa.

Ten večer sme sa hrbili nad knihami spoločne. Toto je posledný týždeň pred prázdninami a skúšky začínajú už od 5.1.2015. Už sa vidím ako celé Vianoce šprtám aby som si udržal priemer aj štipko. O pol dvanástej som sa zdvihol a presunul sa do postele.

„A dnes za mnou nechoď.“ dodal som smerom k Tomimu. Vykukol spoza gauča a šibalsky sa usmial.

„Nejaké námietky k včerajšku?“

„To zrovna nie, ale potrebujem sa vyspať. A ty tiež.“

„Škóóóóda.“ zatiahol a žmurkol na mňa. To sa mu hovorí, keď spal možno aj do obeda. Zatvoril som dvere a hneď zaspal. Tú noc ma Tomi nezobudil.

Ráno sme prišli do školy len pár minút pred prvou prednáškou, dvojhodinovkou etiky. Bolo voľných už len pár sedadiel, pozdravili sme ostatných a sadli si úplne hore nakraj, kde boli jediné voľné dve sedačky vedľa seba. Boli sme namačkaný ako sardinky.

Vytiahol som si z tašky malý laptop aby som stíhal s profesorkou, niekedy mlela tak, že to ani nedávalo zmysel. Robili sme si z nej srandu, že mozog pracuje rýchlejšie, než ústa. Ani dnes tomu nebolo inak. Etika pristupovania k športovcom z pohľadu trénera a jednotlivom pripravovaní ženských športovkýň. Zábava, ako vždy.

Opisoval som si z diákov poznámky, keď som na svojom stehne pod stolom zacítil Tomášovu ruku. Pozrel som sa naňho, ale on sa len usmial a díval sa dopredu na profesorku. Ruku som mu odstrčil a vrátil sa k písaniu. O chvíľu som ale zase pocítil jej tlak na vnútornej strane stehna. Tomáš rukou pomaly postupoval hore a zas dole, hrozne ma to rozptyľovalo. Profesorka vymenila diák. Super, nemal som to dopísané.

Nahnevane som sa zamračil, nohy si pod stolíkom horko ťažko prekrížil a tým som uväznil jeho ruku na svojom stehne. ,A máš to!, pomyslel som si, ale mýlil som sa, Tomáš spevnil zovretie, prstom narazil na zips mojich nohavíc a začal mi ho pomaly sťahovať. Zamrzol som. Čo chce teraz robiť? Ale bol som zvedavý atak som nohy jemne nazdvihol aby sa rukou mohol nenápadne dostať do mojich nohavíc. Vopchal do nich prsty a jemne mi hladkal úd, šteklil ho letmými dotykmi. V tvári som pocítil červeň, radšej som si ju skryl za monitor.

Penis mi postupne tvrdol a Tomáš po jeho špičke prechádzal striedavo nechtami a vankúšikmi prstov. Keď som cítil, ako mi penis úplne stvrdol a ja som začal byť naozaj vzrušený, vytiahol ruku a položil si ju na stôl. Pozrel som naňho, no on mi venoval iba široký žiarivý úsmev. Tak toto mu nedarujem!

Nenápadne som si zapol zips a upokojoval sa. To mu teda večer poradne vrátim. Usmial som sa nad tou predstavou a znovu zameral pozornosť na prednášku, ale vôbec nemám šajnu o čom bola.

„Tak si sa konečne ukázal, už som si myslel, že si sa na školu vykašľal.“ podal Erik Tomimu ruku po prednáške.

„Nie, len sa mi nechcelo.“

„Hej, vidím prečo.“ zasmial sa Erik a ukázal na Tomášov cucflek. Ja som si dal radšej rolák. „

To vieš, mám naozajstný vzťah.“ pokýval Tomi hlavou.

„U teba to ani neni možné.“ povedal Tibor.

„Teba sa nikto nepýtal.“ odbil som ho. Mal som naňho ešte ťažké srdce odminula.

Tibor sa zašklebil. „Ale, ale....nebodaj žiarliš?“ podpichol ma.

„To ťažko, lebo Tomáš chodí somnou.“ šplechol som mu do tváre. Ostalo ticho. Ťažko povedať, či bol mojim vyhlásením viac prekvapený Tomáš alebo chalani.

„Fíha, pozrime sa ako hlboko si klesol.“ ako prvému sa reč vrátila Tiborovi.

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Tomáš. Tibor sa len zasmial.

„Určite nič, len je to...prekvapenie?“ Erik pozeral raz na jedného raz na druhého. „Nič veľkého sa predsa nedeje, nie?“ pokračoval trošku nervózne. 

Usmial som sa naňho. Jasne, Erik bude v pohode.

„Keďže tento piatok končíme, nepôjdeme si niekam sadnúť?“ zmenil som tému.

„S vami dvoma buznami?“ nedal Tibor pokoj.

„Teba nikto nevolal.“ odbil ho Tomáš.

„Jasne...hej, chalani!“ zvýšil hlas Tibor aby ho počuli aj ostatný spolužiaci. „Kto ide v piatok piť?“ Po triede sa ozvalo mrmlanie. „Tomáš s Filipom by nám mohli odporučiť nejaký príjemný priteplený podnik.“ dodal Tibor a posmešne sa na nás usmial.

,Asi mu naozaj čoskoro jednu vrazím, napadlo mi, ale skôr, než som mohol čokoľvek podniknúť chytil ho Tomáš pod krk.

„Aký máš so mnou stále problém? To máš nejaké komplexy, alebo čo?“

„Nebláznite!“ skočil medzi nich Erik.

„Poď Tomi, ideme.“ ťahal som Tomáša preč od smejúceho sa Tibora. Po ceste nás zastavil Miro.

„Je tam nejaký problém?“ kývol smerom k Tiborovi. Nebol v triede veľmi obľúbený.

„Nie, len..“

„Len je to čistý debil.“ skočil mi do reči Tomáš.

Miro sa zasmial. „Čo, bude v piatok párty?“ nádejne sa na nás zadíval. Jasne, sme predsa známy svojimi super oslavami.

Pozreli sme s Tomášom jeden na druhého. Nemal som veľmi chuť k nám niekoho ťahať, hlavne nie na noc.

„Radšej by sme si mohli ísť niekam sadnúť.“ povedal som.

„Okej, platí, ešte sa dohodneme.“ Miro odišiel akoby nič. Takže zrejme Tiborovu poznámku nepočul.

Vyšli sme s Tomášom na chodbu. „Čo ťa to napadlo, vybehnúť po ňom?“ pustil som sa doňho.

„Už dlho ma pekne sere. Naváža sa do mňa od začiatku školy.“

„To viem, preto ma prekvapuje, že si po ňom skočil za takú malú poznámku. Mal aj omnoho tvrdšie narážky.“

„To je okej, ja som zvyknutý, ale...“ zastavil sa a pozrel na mňa. „Úprimne Filip, nemyslel som si, že budeš schopný naozaj to chalanom tak otvorene povedať. Urobil si tým na mňa dojem. A preto...nemusí sa ten debil navážať aj do teba.“

Bože, on je taký...nerozmýšľal som, sklonil som sa k nemu a pobozkal ho. Bol taký prekvapený, že mi ten bozk ani nestihol vrátiť.

„Čo to robíte!?“ ozvalo sa za nami prísne. Otočil som sa. No do šľaka, to je dekan!

„Dobrý deň, pán dekan.“ pozdravil som rýchlo. Dekan na nás pozrel, v tvári sa mu zračilo niečo medzi šokom a znechutením, nakoniec ale prehovoril svojím typickým hlasom.

„Toto si láskavo nechajte mimo školskú pôdu.“

„Áno, pane.“ povedali sme s Tomášom naraz.

„Halabrín, poďte somnou, musíme sa porozprávať.“ Tomáš prekvapene zdvihol obočie, ale šiel za ním. Aj ja som za nimi šiel, zastal som pred dekanovou kanceláriou. Aj cez zatvorené dvere som jasne počul, čo Tomášovi hovorí.

„Halabrín je mi ľúto, ale nemám pre vás dobré správy, ale koniec koncov, môžete si za to sám. Boli ste viacerými profesormi navrhnutý na kondičné preskúšanie a dekanát to na základe vašich mnohých absencií odsúhlasil.“

Ticho.

„To čo znamená?“ spýtal sa Tomáš šokovane.

„To znamená, že prax vynechávate a to veľmi okato. Máte iba jedno šťastie, že sa s hodinami absencie v teórii ešte ako tak zmestíte do povoleného limitu. Viete ale, že z praxe môžete vymeškať len 10% z celkového počtu hodín a ten ste vy už presiahli o pol percenta. Preto vás čakajú kondičné skúšky a ak ich nespravíte, tak sa s vami budeme musieť rozlúčiť. Termín je stanovený na prvý deň nástupu po vianočných sviatkoch. Takže na sebe môžete usilovne pracovať počas celých sviatkov.“

No tak to je úder pod pás, ale ako dekan povedal, Tomáš si za to môže sám. Celé sviatky sa môže dostávať do formy. Celé sviatky sa bude nervovať a úplne sám.

Siahol som do vačku a vytiahol telefón. Zrazu som vedel, čo urobím.

„Prosím?“ ozvala sa mama.

„Ahoj mami.“

„Filipko!“ ozvala sa mama veselo. „Ako to, že mi voláš teraz? Nemáš ešte školu?“

„Áno, veď som v škole, ale vyskytlo sa niečo...“

„Dúfam, že nič vážne?“ spýtala sa nervózne.

„Nie mami, len...tieto Vianoce neprídem domov.“ V telefóne nastalo ticho.

„Filip ty si sa do niečoho namočil?“

„Nie, mami, naozaj, ja som v poriadku.“

„Tak niečo so školou? Vyhodili ťa?“

„Bože, mami, nie. Len...ja niekoho mám a beriem to dosť vážne a ten človek bude potrebovať cez Vianoce moju pomoc.“

„Ale Filipko! To je skvelé, že si si niekoho našiel! Prečo k nám neprídeš aj s ňou?“

„To nejde mami. Potrebujeme sa učiť.“

„Iste, hlavne anatómiu.“ povedala ironicky.

„Mamiiii.“ zatiahol som.

„Filip vôbec sa mi to nepáči, ale si už dospelý. Ale nejaká známosť by ti nemala byť prednejšia ako vlastná rodina.“

Buchli dvere a z dekanovej kancelárie vyšiel nahnevaný Tomáš.

„Mami, to nie je pravda, ale teraz naozaj nemôžem prísť. Prosím ťa, nehnevaj sa. Teraz už musím ísť, ešte ti zavolám, mám prednášku.“ Zložil som. „Počul som.“ povedal som Tomimu.

„Nemôžem dopustiť, aby ma odtiaľto vyhodili. Otec na nič iné ani nečaká len na dôkaz mojej neschopnosti aby mi nalinajkoval život.“

„Okej, nepanikár, to sa spraví, pomôžem ti a tie testy spravíš. Len sa ma drž a spravíš ich na sto percent.“ Pozrel na mňa. Oči sa mu zaleskli. „No tak Tomáš, poďme na ďalšiu prednášku. Preberieme to doma.“ Nasilu som ho tlačil chodbou.

Celý deň som sa ho snažil rozptyľovať a zdvihnúť mu troška náladu. Po škole sme sa boli najesť a domov sme prišli až okolo šiestej. Tomáš hodil tašku na zem a sadol si na gauč. Prisadol som si k nemu.

„No tak, netráp sa predčasne.“ načal som tému a pohladkal som ho po nohe. „Hoci si dosť dlho nebol v posilovni, stačí každodenný tréning a hneď budeš naspäť v kondičke.“

Tomáš sa na mňa pozrel. „A to máš odkiaľ, že som nechodil do posilky?“

Nechápal som. „No v škole..“

„A kde si myslíš, že som balil väčšinu mojich bývalých?“

Aha, tak preto nemal núdzu o svalovcov. „A...stále tam chodíš?“

Usmial sa na mňa. „No, už pár dní som tam nebol.“ prisunul sa ku mne.

„Ale mal si tam aj cvičiť, nie iba okukovať a baliť chlapov.“ dodal som nahnevane. Trošku ma jeho priznanie rozhodilo. Ty kokso, ja vážne žiarlim!

Znovu sa zasmial. „Ty si taký rozkošný, vieš to?“ Naklonil sa a pobozkal ma. Nebránil som sa, aj ja som naňho mal chuť. Aspoň sa trošku odreaguje a ja som mu od rána ešte niečo dlžný.