Pustil som ho.

"Nedívaj sa na mňa tak!" povedal.

"Ako tak?" nechápal som.

"Tak nádejne. Prepáč, ale ja...nemôžem ti povedať to isté."

"Ani som to nečakal." povedal som vyrovnaným hlasom, ale napriek tomu som cítil, ako vo mne niečo puklo. A mal som také neblahé tušenie, že to bolo asi srdce.

"Filip ja...ja ani neviem, čo je to láska." Tomáš sa zahľadel na predné svetlá svojho auta. "Takže je dosť možné, že keby som ťa aj ľúbil, nespoznal by som..."

"To by si určite spoznal." skočil som mu do reči. Je zbytočné aby sa nejako vykrúcal. Koniec koncov naša dohoda bola jasná, dodržiaval oba body v ktorých láska nefigurovala.

"Pozri Tomi je mi ľúto, že som sa preriekol, ale už je to raz vonku tak budem rád, keď s tým budeš rátať."

Prikývol, ale naďalej na mňa ani nepozrel. Vzdychol som si, pristúpil k nemu a chytil ho za ruky. "Proste ťa milujem."

Usmial sa. "Aj mama to hovorila."

"Čo také?"

"Že ak si sa rozhodol povedať vašim o našom vzťahu a si ochotný postaviť sa dôsledkom, logicky to musí byť láska."

"Preto si sa rozhodol, že pôjdeš so mnou domov?"

Konečne sa na mňa pozrel a prikývol. Aj on ku mne niečo cíti. Musí! V jeho modrých očiach sa zrkadlila toľká neha...nenahováram si to, neutešujem sa, naozaj tam je. Zažmurkal a tým prerušil čaro okamihu.

"Ale trénovať budeme aj tak." povedal som. "Za domom sa tiahnu rozsiahle lesy, môžeme ich pobehať hre - dole. A celkom sa teším na cestu v tomto." ukázal som na Audi. "V tomto sa nám bude cestovať ako vo vatičke."

Tomáš sa zahľadel na auto a znovu sa mu na tvári rozlial šťastný úsmev.

Lucia skonštatovala, že nemá zmysel posielať ju zajtra domov vlakom - ako som pôvodne chcel, keď aj my dvaja ideme vlastne tou istou cestou. Hlavne po tom, čo jej Tomáš ukázal svoje nové auto. Zmierený s tým, že mi zostáva na krku až do soboty som vytiahol mobil a zavolal mame.

"Ahoj zlatko." ozvala sa o niečo menej šťastným hlasom ako obvykle.

"Ahoj mami, deje sa niečo?" dobre som vedel, čo sa deje.

"Nie, len s tvojím otcom rozoberáme aspekty našej výchovy." povzdychla si unavene.

"Viem si predstaviť. Ale mám aj dobrú správu, v sobotu prídem domov aj s Luciou a Tomášom."

"Ah, to je naozaj dobrá správa." povedala mama zvesela. "Som rada, aspoň vidieť, že mu na tebe naozaj záleží."

,Hej, záleží, ale to je asi tak všetko, prebleslo mi hlavou. "Tak na to, prosím ťa, priprav otca."

"Ále, Filipko." úplne som ju videl ako mávla rukou. "Čo si nepoznáš otca? Veľa šteká, málo hryzie. Aj on sa ti poteší a rád spozná tvojho...priateľa."

,Uf, to šlo von ťažko, zasmial som sa. "Okej, ešte si voláme. A mami?"

"Čo zlatko?"

"Mám ťa rád."

"Ah." zasmiala sa. "Veď aj ja teba."

Zložil som. Možno to nebude až také zlé.

Dni ubiehali rýchlo, mesto dýchalo vianočnou atmosférou, ktorá sa pomaly začínala odrážať aj na profesoroch. Poslednú tohtoročnú smenu som si odrobil v kine, kde Lenka pobehovala s halúzkou imela a všetkým rozdávala pusinky, ja som schytal aj tri.

Po škole som sa venoval Lucii, povedala, že sa cíti trocha blbo, že mi zabrala izbu, tak začala spávať v obývačke čím nám s Tomášom prakticky znemožnila akékoľvek radovánky. Presviedčal som sám seba, že to nespravila naschvál. Všímal som si, ako si Lucia s Tomášom na seba pomaly zvykali. Sedeli sme v obývačke aj do noci, rozprávali sme sa, Lucia na mňa bonzovala príbehy z minulosti, hlavne tie trápne. Bol som rád, že postupne prijímala náš vzťah.

V škole to bolo trochu horšie. Síce Tibor už problémy nerobil, myslím, že hlavne zásluhou Erika, chalani sa na nás aj tak začali akosi čudne dívať. Asi som vedel prečo - Lucia mi povedala, že to, že som do Tomáša zamilovaný zo mňa smrdí na kilometer. Uvedomoval som si to, ale nevedel som s tým nič urobiť. Samotnému Tomimu to zjavne nevadilo, užíval si moju pozornosť, sťažoval sa jedine na absenciu sexu. Aj mne to riadne vadilo, bol som na Tomáša taký nadržaný, že stačilo aby sa o mňa obtrel nohou a už som tvrdol. Aj ma napadlo, že by sme si to mohli rozdať v jeho aute, keďže jeho pôvodný plán uľaviť si na školských záchodoch som odmietol, ale hneď ako nám skončila škola mi drnčal mobil a na ňom zavesená Lucia, ktorá mrnčala, že sa nudí a chce zbehnúť nakupovať darčeky. To nebol zlý nápad, ani ja som pre Tomiho nič nemal. Po štyroch hodinách hľadania niečoho čo by ma oslovilo som to vzdal, siahol som si hlbšie do vrecka a v centre mesta vo wellness som kúpil darčekový poukaz pre dvoch, zahrňujúci masáž a vstup do SPA.

Konečne v piatok sme sa mohli trochu odventilovať. Spolužiaci rezervovali stôl v študentmi dosť obľúbenom pube. Prišli sme skoro všetci, chceli sme si pripiť na nadchádzajúce skúšky a blížiace sa sviatky. Zábava sa rozbiehala dobre, hlavne vďaka rýchlo sa zvyšujúcemu alkoholu v krvi. O pol desiatej to tam už bolo plné.

„Hej.“ šťuchol do mňa Rado. „Nemali by sme ho od nich odtiahnuť?“ spýtal sa a kývol hlavou a Martina vratko sa opierajúceho o dva stoly ďalej, kde sedelo sedem dievčat z našej fakulty.

„Tie sú z pedagogiky, poradia si samé.“

Mal som pravdu. Neviem, čo im Maťo povedal, ale tri hneď vyskočili a štvrtá mu vychrstla do tváre kolu a s nadávkami ho poslali preč. Vyslúžil si za to od nás riadny výsmech. Sadol si vedľa mňa a zvesil hlavu ako zbitý pes.

„Nevie o čo prišla.“ hlesol a kopol do seba ďalšieho panáka.

„Kašli na to, s učiteľkami to ide aj tak ťažko.“ utešoval som ho.

„Tak od teba by som si nedal ohľadom žien radiť.“ zjavil sa pri našom stole Tibor.

Premeral som si ho pohľadom. „Nemám na teba náladu.“ odbil som ho a tiež som do seba kopol vodku.

Tibor sa zasmial a rukami sa oprel o stôl. „Vari ja niesom...“

„Hej, chalani, chalani!“ pribehol vyškierajúci sa Števo a odstrčil Tibora. „Pozrite, hentá kočka ide dosť tvrdo po Tomášovi.“ ukázal smerom k biliardu.

Tomi držal v rukách tágo a usmieval sa na peknú čiernovlásku ktorá mu niečo hovorila. Stisol som pohár od piva až mi zbeleli hánky.

„Ja sa na to vyseriem!“ lamentoval vedľa mňa Martin. „Tak mňa, normálneho chalana pošlú kočky do kelu a za gayom doliezajú.“

,Mal pravdu, uvedomil som si. Je absurdné, že žiarlim, veď Tomáš je gay. Dievčina sa oprela o biliardový stôl spôsobom, aby Tomimu poskytla letmý pohľad do svojho výstrihu. Tomáš sa zasmial a pokrútil hlavou. Sklonil sa a niečo jej hovoril. Obzrela sa na náš stôl a zamračila sa.

„Kto vie, čo také jej hovorí.“ povedal Rado.

„Asi že nie je jeho typ, nie?“ odpovedal mu Maťo.

„Alebo že už s niekym chodí.“ nadhodil Tibor a ja som videl, ako sa zahľadel na mňa. Ostatný sledovali jeho pohľad. Pri stole ostalo ticho.

Hodil som do seba ďalšieho panáka. „Hej, chodí a čo?“ opätoval som Tiborov posmešný pohľad. „Nechápem prečo máš taký problém s tým, že s Tomášom chodím.“

Tibor sa zachechtal, Martinovi padla sánka a Radovi prázdny pohárik. „Takže vy dvaja naozaj...“ Pozrel som na Rada.

„Hej, a?“

„No...nič, len...“

„Čo nič?“ spamätal sa Maťo.

„Tá predstava, to je...nechutné!“ nahodil grimasu.

„Nikto ti nekáže, aby si si to predstavoval.“ odbil som ho.

„Aj tak je to na tebe totálne vidieť.“ povedal Števo.

„A?“ zopakoval som. Pokrčil plecami.

„Nič. Je to čudné, ale nič. O Tomášovi to ja tak všetci dávno vieme.“

„To síce áno, ale o tebe, dofrasa, nie!“ povedal rozhorčene Maťo a odsunul sa odomňa. „Pusti ma odtiaľto dofrasa!“ okríkol Tibora. Vytrepal sa z boxu a šiel za ostatnými chalanmi. Nepochybne im nesie novinky. Podľa toho, ako sa na mňa niektorý pozreli, som usúdil, že mám pravdu. Nemal som chuť s niekym niečo riešiť. Zdvihol som sa a hodil na stôl peniaze.

„Najskôr také hrdinské priznanie a teraz utekáš?“ rypol do mňa Tibor.

„Nemusíš ísť preč.“ povedal Rado.

„Čo sa deje?“ po mojom boku sa objavil Tomáš.

„Idem domov.“ oznámil som mu.

„Okej.“ podal tágo Tiborovi. „Buď k niečomu a dohraj to za mňa.“ schytil bundu.

„Hrdličky odchádzajú?“ skríkol na nás Maťo.

Tomáš sa na mňa pozrel veľavravným pohľadom a ukázal Martinovi prostredník. Potom ma chytil za ruku a spolu sme odišli. Pred barom ma pustil.

„Prepáč. Proste na to nejako prišla reč.“ povedal som. Zasmial sa.

„Nevadí, čakal som, kedy im to povieš.“

„Števo vravel, že to ja tak tušili.“ prekladal som šuchtavo nohy. Chladivý decembrový vzduch rýchlo potlačoval účinky alkoholu.

„Jasné, veď ma miluješ, to neutajíš, nie?“ šťuchol do mňa.

„Hej, milujem.“ povzdychol som si. Išli sme pešo, nebolo to ďaleko od bytu. Obchody boli pozatvárané a lampy pred našim činžiakom len slabo osvetľovali začínajúcu čiernu noc. Pred vchodom som sa zastavil a poobzeral sa dookola. Nikde nebolo ani živej duše.

„Máš tu kľúče od auta?“ spýtal som sa ho skoro po dvadsiatich minútach mlčania.

„Mám, prečo?“ zvedavo sa na mňa zadíval.

Chytil som ho za ruku a ťahal na parkovisko. Oprel som ho o dvere auta a začal som ho prudko bozkávať. Prsty som mu vplietol do vlasov, hrubo som prenikol jazykom do jeho úst a drtil som mu pery. Tomáš mi bozky dychtivo vracal, cítil som jeho ruky na mojej hrudi. Uhryzol som ho silno do pery, až som pocítil krv. Tak veľmi som po ňom túžil, potreboval som ho cítiť, pretože ho milujem.

Prvýkrát ma napadla myšlienka, prečo to Boh dovolil. Dobre, zaľúbil som sa do muža, nevzpieram sa, netrápim sa tým. Kurva ale tak aspoň som nemusel byť jediný zamilovaný! Prečo ma Tomáš nemiluje? Netají sa tým, že somnou chodí, neostýcha sa dať mi svoje telo, ale nemiluje ma. Dočerta!

Chodidlom som mu rozrazil nohy aby som mu mohol svoje koleno priraziť k rozkroku. Tomáš mi zaryl nechty do kabáta. Cítil som, ako stvrdol, ja sám som bol tvrdý ako kameň. Prestal som mu drancovať ústa.

„Odomkni.“ sykol som.

Pozrel na mňa, v očiach mal nevypovedanú otázku, ale poslúchol. Naznačil som mu, aby vliezol dnu. Aj keď má jeho Audi čierne zadné okná, takto na parkovisku je to riskantné, ale netrápilo ma to. V tejto chvíli som vnímal iba svoju túžbu, Tomášovo telo a svoju ukrivdenosť.

Sadol som si k nemu a zabuchol dvere. Vyzliekol som si bundu, mal som na sebe čiernu košeľu. Díval som sa na Tomáša a rozopínal som si pomaly gombík po gombíku. Tomáš natiahol ruku k mojej hrudi, ale ja som ho udrel po prstoch.

„Chceš sa hrať?“ zazubil sa a aj on si vyzliekol bundu. Stiahol si aj sveter a zostal iba v tesnom bielom tielku. „Ako chceš.“

Rozopol is opasok a spustil si nohavice aj so spodným prádlom nižšie na stehná. Jeho vzrušený penis pritiahol moju pozornosť. Pohladil si jeho špičku a potom ho hladil po celej dĺžke. „Áh.“ potichu a hrozne sexi vypustil zo svojich pľúc, mierne sa na sedadle posunul nižšie, uvelebil sa a naďalej sa hral so svojím penisom. Druhou rukou si vyhrnul tielko a prstami si pomaly prechádzal po krásnej hrudi. Zarazene som sa naňho pozrel. Nahodil svoj šibalský úsmev a jazykom si mlsne prešiel po perách. Vo chvíli, keď sa môj penis bolestivo napol som pochopil, že všetky tromfy má teraz v rukách Tomáš.

Aj ja som si rozopol nohavice a uvoľnil si bolestivý tlak, ktorý mi spôsobovali. Sledoval ma a videl som, ako sa mu zrýchlil dych. Usmial som sa a žmurkol naňho. Prisunul som sa k nemu, chytil ruku, ktorou sa hral sám so sebou a presunul som ju do svojho rozkroku, zatiaľ čo ja som sa začal hrať s ním. Nič nepovedal, ani nevzdychal, iba sa na mňa pozeral, rovnako ako ja naňho. Iba občasné napnutie jeho svalov na krku či bruchu a stisnuté pery, aby z nich nevychádzali vzdychy prezradzovali, ako veľmi sa mu to páči.

Naklonil som sa k nemu, skoro som sa ho dotkol perami ale namiesto toho som pokračoval nižšie až som si jeho penis celý schoval v ústach. Tomáš sa prudko nadýchol a prestal sa somnou hrať. Oblizol som jeho žaluď a začal hlavou pohybovať hore – dolu. Nevydržal to, začal hlasno vzdychať a až bolestivo ma ťahal za vlasy. Keď som cítil ako sa jeho telo začalo chvieť, prestal som a opäť som ho hladil rukou, do ktorej sa mi aj urobil.

„Filip.“ vzdychol a vrhol sa mi na pery. Rukou v ktorej som mal jeho semeno som si začal sám honiť, cítil som, že ani môj vrchol nie je ďaleko. O chvíľu som sa aj ja spravil do mojej dlane. Natlačil som sa na dvere auta a potiahol Tomáša k sebe.

Jednou rukou som si ho pridŕžal, zblízka sa mu díval do vzrušenej tváre a druhou som mu zašiel k jeho análu. Dvojitú dávku spermií som mu votrel okolo otvoru a použil som ho ako lubrikant. Skoro okamžite som našiel jeho citlivé miesto, kruto som naň zatlačil a začal mu ho hladkať. Tomáš zaťal ruky v päste a jeho vzdychy som musel tlmiť bozkami. Hladkal ma na hrudi trasúcou sa rukou, obaja sme boli opäť vzrušený. Zvalil som ho na chrbát, chytil ho za členky a zdvihol ich skoro až k stropu auta. Vyložil som si jeho nohy na ramená a hlboko a tvrdo som doňho vnikol. Chvíľu som si ten pocit vychutnával, potom som si ho pridržal za bedrá a začal som doňho vnikať, stále poriadne hlboko, až som mal pocit, že sa musí hýbať celé auto.

Tomášove „ách“ sa tentoraz ozvalo skôr, než som ja vyvrcholil. Prirážal som ešte tvrdšie a rýchlejšie, až som aj ja dosiahol orgazmus. Naplnil som z vnútra Tomáša a potom si sadol na svoje päty. Srdce mi skoro vyskočilo z hrude.

„Bože, Tomi, milujem ťa.“ Jeho ruka ma potiahla za len košele až som sa k nemu naklonil.

„Ja viem.“ usmial sa a začal ma divoko bozkávať.

Keď sme v ten večer konečne vyšli hore do bytu, Lucia už spala. Tašky nachystané na cestu čakali pri dverách. Osprchoval som sa síce prvý, ale čakal som pred kúpeľňou až pokým neskončil aj Tomáš. Bez slova som ho chytil za ruku a zaviedol do svojej izby. Vliezol do postele.

„Chceš ešte?“ spýtal sa ma unavene. Pokrútil som hlavou, zhasol som a ľahol si k nemu.

„Dobrú noc.“ pritiahol som si ho na hruď. Zaspal skôr než ja.

Ráno nás zobudila Lucia. Samotný fakt, že sa odhodlala vojsť do izby kde sme spolu s Tomášom spali dokazoval, že nás akceptovala. To, že sa netvárila zrovna nadšene, som neriešil.

Vydali sme sa na cestu okolo jednej, na pumpe sme kúpili diaľničnú známku a krátko na to sme vyliezli na diaľnicu. Autíčko šľapalo ako hodinky, v rádiu sme naladili stanicu Aligátor a v sto tridsiatke sme si to šili domov.

V Banskej Bystrici sme boli za tri a pol hodiny. Navigovali sme Tomáša skoro až na koniec mesta do poslednej uličky. Zastali sme pred hráškovo zeleným domom s predzáhradkou a vianočnými svetlami v oknách. Keď Tomáš definitívne vypol motor chvenie v mojom žalúdku otvorene prešlo do nervozity. Pozrel som na Tomiho. Zvedavo sledoval dom. Zachytil môj pohľad a usmial sa. Bral som to ako podporu.

Nadýchol som sa a než som stihol vystúpiť otvorila sa vysoká brána a v nej sa zjavila mama. Lucia ju objala.

„Deti, vitajte! Prečo ste mi nezavolali kedy prídete? Filipko!“ uväznila ma vo svojom objatí.

„Ahoj mami.“ tiež som ju objal.

„Som naozaj veľmi rada, že ste tu.“ Pustila ma a ja som prešiel k Tomimu postávajúcemu trochu opodiaľ.

„Mami, môj priateľ Tomáš. Tomi, moja mama.“

„Alena.“ usmiala sa na Tomiho a podala mu ruku.

„Teší ma.“ stisol podávajúcu ruku a nasadil jeden z jeho neodolateľných úsmevov. Nezaobišiel sa bez účinku, to som videl.

„No, poďte dnu, musíte byť hladný.“ Mama bola presne taká, ako som si ju pamätal. Drobná, zaokrúhlená žena s dlhými plavými vlasmi, zelenými očami a stále s úsmevom na tvári.

„Kde je otec?“ spýtal som sa, keď som z auta vyberal tašky. Vzápätí sa zjavil v bráne.

„Ahoj oci.“ vtisla mu Lucia pusu na líca a niečo mu pošepkala. To by ma zaujímalo čo.

„Oci.“ pristúpil som k nemu a podal mu ruku. Objal ma.

„Rád ťa vidím synak.“ plesol ma po pleci.

„Oci, toto je...“

„Viem.“ skočil mi do reči. „Tomáš.“ dodal.

„Tomáš Halabrín, pane.“ predstavil sa mu a ani sa neodvážil usmiať. Ani sa mu nedivím.

Otec bol 185 centimetrov vysoký, ramenatý, statný chlap s čiernymi vlasmi, teraz trošku prešedivenými a tmavo hnedými očami, ktorými si premeriaval Tomáša a hodnotil ho.

„Mmmm...poľuješ chlapče?“ spýtal sa z ničoho nič.

„Ehm...trochu.“

V duchu som si povzdychol. Možno som ho mal varovať, že môj otec si zakladal na dvoch veciach: na tom, aby mal muž riadne auto a aby vedel narábať so zbraňami. Na druhej strane keby som Tomimu povedal o otcovej záľube v zbraniach, zrejme iba ťažko by som ho sem dostal.

„Zastrelil si už niekedy jeleňa?“ pokračoval vo výsluchu.

„Jeleňa nie pane, ale srnu áno.“

„Mmmm...tak vitaj.“ podal mu otec ruku. Tomáš mu ju vďačne stisol a ja som si vydýchol.

Vošli sme do domu. Naposledy som tu bol cez leto a odvtedy sa nič nezmenilo. Hneď medzi dverami na mňa skočil Beny, staručký čierny labrador a poslintal mi celú tvár. Mama nám pripravila skvelú polievku a pečené kura so zemiakmi. Všetci sme sa riadne napratali, napokon, mamina kuchyňa je tá najlepšia. Potom sme si spravili kávu a usadili sa v obývačke. Lucia esemeskovala ako šialená, mal som neblahé tušenie komu. Otec sa stále striedavo mračil raz na mňa, raz na Tomáša a skoro vôbec sa do rozhovoru nezapájal, zato mam ťahala z Tomáša všetky informácie o ňom. Večer nás oboch ubytovali v mojej bývalej detskej izbe.

„Ty si naozaj niekedy zastrelil srnu?“ pochybovačne som sa Tomiho spýtal.

„To je čo za tón?“ otočil sa ku mne. „Aby si vedel, áno zastrelil. Ale nie som na to veľmi hrdý. Vlastne mi bolo dvanásť a otec trochu frčal na poľovačkách, tak ma raz vzal so sebou a donútil ma ju zastreliť. Potom som sa ale strašne rozplakal a asi tri dni som nepovedal ani slovo. To bola moja prvá aj posledná poľovačka v živote.“

Usmial som sa a sklonil sa nad kufor.

„Vaši sú skvelý.“ sadol si Tomáš na posteľ. „To, že ti nedržali žiadne kázne ani že sa mi neotočili chrbtom, to je...máš šťastie, že máš takú rodinu.“ Prisadol som si k nemu.

„Prečo si vlastne ty nepovedal otcovi o tom, že si gay?“ spýtal som sa. Pokrčil ramenami.

„Nemáme veľmi dôverný vzťah. Som jeho jediný syn tak si to šetrím na nejakú výnimočnú príležitosť. Na deň otcov alebo jeho päťdesiatku, alebo také dačo.“ zasmial sa, ale bol to nútený smiech. Zadíval som sa naňho a chytil ho za ruku. Pozrel na mňa.

„Po tom, čo urobil mame, si o mne nezaslúži vedieť nič.“ povedal smutne. „A ani by to neprijal. Alebo si to aspoň myslím.“

„Nechceš to skúsiť? Budem stáť pri tebe rovnako ako ty pri mne.“ sľúbil som mu. Zasmial sa a dal mi pusu.

„Vďaka, ale to neponáhľa.“ začal si vybaľovať veci, tak som to nechal tak.

Postoj mojich rodičov k Tomášovi sa každý deň zlepšoval. Správali sa k nemu ako k rodinnému priateľovi a ja som im za to bol veľmi vďačný. Deň ubiehal za dňom. Veľa sme s Tomášom behali po lesoch a cvičili aby bol v januári pripravený na preskúšanie. Potom sme doma pomáhali mame vypekať perníky, alebo sme sedeli pri telke a rozprávali sme sa.

Jeden deň sme išli aj s Luciou nakupovať darčeky a potom keď sme s Tomášom behali po kopcoch sme ich načapali aj s Jančim ako sa bozkávajú pri zamrznutej rieke. Podal som mu ruku a snažil sa mu rozdrviť všetky kosti. Potom som mu povedal svoje, ale v podstate som bol rád, že si Lucia našla slušného chlapca. Tomáš mi pošepkal, že ak chcem, nieje nič jednoduchšie než ho zahrabať niekde v lese, aj mi ponúkol pomoc, ale povedal som mu, že si to radšej odložíme na inokedy, keď nebude zem tak zamrznutá, ale nápad to nebol zlý. V noci sme sa tlačili na mojej bývalej posteli, ale keďže sme boli v mojom rodičovskom dome, aj keď som na Tomáša mal obrovskú chuť, nenechal som sa uniesť. A cvičenie nás oboch riadne vyčerpávalo.

Tomáš bol našimi vianočnými tradíciami totálne uchvátený, počas Štedrého dňa celý deň nič nejedol a pomáhal mojej mame aj Lucii pripravovať slávnostnú večeru. Alebo sa o to aspoň snažil. Keď sme si otvárali darčeky a ja som zistil, že mi zabalil tie platinové hodinky od jeho mamy, nechápavo som sa na neho zahľadel.

„Otoč ich.“ povedal s úsmevom. Poslúchol som ho a zistil, že na zadnej strane ciferníku bol vyrytý dátum kedy sme spolu začali chodiť a pod ním nápis: Už je to 14 dni.

„To len aby si nezabudol na začiatky.“ usmial sa.

Bezmyšlienkovite som sa naklonil a dal mu pusu. V momente som sa zarazil a mierne očervenel, ale mama s Luciou sa len zasmiali a otec to prešiel mlčaním. Bol som rád. Potom sme šli na polnočnú omšu kde sa k nám pripojil aj Janko a zrazu bolo po Vianociach

. V podvečer 29. decembra som stál s Tomášom na horskom chodníku a sledovali sme západ slnka, keď mu zazvonil mobil. Tomáš siahol so vrecka a zamračil sa na display.

„Čo to...áno?“ zdvihol. Zamračil sa ešte viac a popošiel ďalej, aby som ho nepočul. Zvedavo som ho sledoval ale nešiel som za ním. Nechcel som doliezať. Keď zložil, ešte chvíľu hľadel do prázdna a nad niečim rozmýšľal.

„Stalo sa niečo?“ spýtal som sa. Strhol sa a otočil sa ku mne akoby si len teraz spomenul, že tu nie je sám.

„Áno, mama je v nemocnici.“ povedal.

„Čože?“ spýtal som sa šokovane.

„Je v Bratislave. Hospitalizovali ju hneď po prílete z Ibizy.“ nervózne sa pohrával s mobilom. Prešiel som k nemu a chytil ho za ruky.

„Je to zlé?“ spýtal som sa ho. Pokrčil plecami a zadíval sa do zeme.

„Idem do Bratislavy.“ povedal.

„Idem s tebou.“

„Nie.“ prudko zdvihol hlavu. Prekvapene som zdvihol obočie.

„Ja...nehnevaj sa Filip. Chcem ísť sám.“ Prikývol som.

„Chápem.“ sklonil som sa k nemu a pobozkal ho. Objal ma a tesne sa ku mne privinul. Bozk prehlboval až mi nezostal skoro žiaden vzduch v pľúcach.

„Poďme.“ povedal som napokon a odstúpil od neho. Teraz na to nie je vhodný čas.

Tomáš odišiel ešte v ten večer. Všetci sme ho vyprevádzali pohľadom a želali mu pevné nervy a jeho mame aby sa jej pred Novým rokom udržalo zdravie. Súhlasil som síce, že ostanem doma, ale bol som ako bez duše. Tomi mi ani nezavolal, iba mi poslal sms že už je v Bratislave na Národnom onkologickom ústave a že nás všetkých jeho mama pozdravuje. Bolo mi hrozne. Zatiaľ čo ja sa tu chystám na privítanie Nového roka s celou rodinou, Tomáš trávi posledné dni roka sám so svojou mamou v nemocničnej izbe. Pri tej predstave sa mi sťahovalo hrdlo. Nevedel som si predstaviť, ako na tom asi Monika musí byť zle, keď z nemocnice volali Tomášovi. Keď moja mama videla, ako sa trápim, že nič nejem a len bezducho sedím na stoličke, zbalila mi na Silvestra veci a poslala ma do Bratislavy za Tomášom. Bol som jej vďačný, že to chápala.

„Isteže to chápem Filipko.“ usmiala sa na mňa na stanici. „Keď trpí niekto koho miluješ, chceš byť s ním a podporiť ho.“ objala ma.

„Tak choď a odkáž mu, nech sa drží.“ podal mi otec ruksak a ja som naskočil na vlak.

Bol som v Bratislave na stanici okolo štvrtej poobede. Nevedel som, dokedy majú v nemocnici návštevné hodiny ani ako to tam počas sviatkov chodí, ale Tomi mi napísal, že celý Silvester bude s Monikou na izbe, tak som sa vydal priamo tam. Na recepcii som sa spýtal nie veľmi ochotnej sestričky na ktorej izbe leží Monika Halbrínová. Pozrela sa na mňa znechuteným pohľadom.

„Návštevné hodiny končili o pol piatej.“ odsekla. Pozrel som na veľké hodiny za jej chrbtom: 17:20.

„Dobre, ale vy to nechápete. Je to mama môjho priateľa, vidíte, že letím priamo zo stanice.“ ukázal som jej svoj ruksak. „Mohli by ste spraviť výnimku, chcem ich len pozdraviť, nebudem dlho.“ Sestrička mi venovala unavený pohľad.

„Nie.“ povedala neoblomne.

Otočil som sa jej chrtom a vytočil Tomáša, ktorý nemal ani tušenie, že som naspäť v Bratislave. Chcel som ho prekvapiť, ale teraz si ma musí prísť vyzdvihnúť. V slúchadle sa mi ozvala nahrávka, že volaný účastník je momentálne nedostupný. Prudko som telefón zaklapol a otočil sa naspäť k sestričke.

„Má vypnutý telefón, prosím vás, sestrička, veď je Silvester, posledný deň tohto roka. Iba jej chcem zablahoželať a stráviť s ňou v tento výnimočný deň pár minút.“ nahodil som jeden zo svojich psích pohľadov. „Prosím.“

Sestrička na mňa chvíľu hľadela, potom si vzdychla a niečo naťukala do počítača, ktorý mala pred sebou. „Ako sa volá pacientka?“

„Monika Halabrínová.“ povedal som nadšene. Sestrička sa zamračila na monitor.

„Nikoho takého tu nemáme.“

Pokrútil som hlavou. „To nie je možné, určite leží tu. Je to drobná žena, okolo štyridsiatky a má pokročilú rakovinu pankreasu.“

Sestrička znova niečo naťukala do počítača a zamračila sa ešte viac. „Ľutujem, ale na ženskom oddelení máme len jedenásť pacientiek a iba jedna má rakovinu pankreasu, ale tú pani poznám a má skoro šesťdesiat rokov.“ povedala mi. Nechápavo som na ňu hľadel.

„Ale to nie je možné. Tomáš, jej syn, mi povedal, že leží tu. Na sto percent. Prosím, pozrite sa ešte raz.“ Stratila trpezlivosť.

„Pozrite, je mi ľúto ale nikoho menom Monika Halabrínová u nás hospitalizovaného nemáme. Ani s jej vekom a diagnózou.“

„Ale Tomáš vravel...“ začal som. „

No tak vám klamal.“ odsekla. „A teraz vás žiadam, aby ste odišli, je po návštevných hodinách.“

Ešte asi pol minúty som na ňu nemo zízal, potom som vyšiel von, keď mi zadrnčal mobil. Bol to Tomáš.

„Ahoj, kde si?“ zdvihol som nadšene.

„Prepáč, akurát parkujem pred nemocnicou a idem za mamou.“

Poobzeral som sa dookola. Parkovisko som mal ako na dlani ale nikde sa nepohlo jediné auto.

„Ako sa má?“ spýtal som sa.

„Ah, je to lepšie.“

„A kde to vlastne leží?“ spýtal som sa ho so zovretým hrdlom.

„Ako som ti vravel, leží v Národnom onkologickom ústave, veď vieš, pri Kramároch. Prepáč, ale už idem do vnútra, tak zložím, len som ti chcel zaželať krásneho Silvestra a šťastný Nový rok, lebo si vypínam mobil. Je mi ľúto, že nie som s tebou, ale to si vynahradíme, však?“ „Iste, vynahradíme.“ hlesol som. „Okej, tak pozdravuj ostatných a zabav sa. Posielam pusu, maj sa.“ zložil.

Stál som pred dverami nemocnice a zíral na telefón v mojej ruke. On mi klamal! Po celý čas mi klamal! Tak čo dopekla robil od 29 až doteraz v Bratislave a úplne sám? A čo mám teraz robiť ja?

Čupol som si na chodníku a cítil som, ako sa všetko v mojom vnútri stráca, až som zostal úplne prázdny. To predsa nemôže byť pravda! Ale je to pravda, sám to vidím. Som tu, aj keď tu nemám byť a Tomáš by tu mal byť ale namiesto toho je neviem kde....a s neviem kým.

Prudko som vstal. Toto len tak nenechám.