„Presne neviem ani ja čo sa stalo, len som tam pribehol a videl ich, tak som útočníka odtrhol a partner hneď volal sanitku.“

„Nevyzerá to veľmi dobre, pekne sa na ňom vyriadil. Prečo to spravil?“

„Nepovedal, zaryto mlčí. Doktor, volali sme už rodine, mali by tu byť v priebehu dneskajška.“

Počul som dva neznáme mužské hlasy. Chcel som sa za nimi otočiť, otvoriť oči, ale bolo mi zle...hrozne...takýto slabý som sa ešte nikdy necítil...a bolesť. Pri každom nádychu som cítil ako mi vyšľahuje do celého tela..čo to je? Tma.

 

„Ja naozaj neviem ako to je možné, veď mal byť s tebou, tak čo sa stalo?“

To bola mama! Bola blízko a plakala, počul som ju. Ale aj keď som chcel, stále som nedokázal pohnúť jediným svalom na mojom tele, ani viečkami.

„Ja neviem. Nevedel som ani, že je v Bratislave.“

To je Tomáš! Srdce mi inštinktívne poskočilo pri zvuku jeho hlasu. Zrejme to bolo vidieť aj inak, lebo hlasy utíchli a vzápätí sa ozvala rozrušená mama.

„Lucia choď po doktora! Ten prístroj mal výchylku, nech sa pozrie....“

Zasa tma.

Neviem ako dlho som bol mimo, než som konečne otvoril oči a prvé, čo ma napadlo bolo, že by niekto mohol niečo spraviť s tým zasratým ostrým svetlom! Bodalo ma do očí ako ihly. Skúsil som pomaly pohnúť pravou rukou a pretrieť si ich, bolesť v ramene však na seba nedala dlho čakať. Ťažko som ju vedľa seba položil. Skúsil som pohnúť ľavou rukou, ale niečo mi bránilo. Pomaly som otočil hlavu a videl som spiaceho Tomáša, ako na pol sadí na stoličke a na pol je zvalený pri mne na posteli.

„Tomi...“ zachraptil som. Stiahol obočie, niečo zamumlal, ale spal ďalej. Tak som si skúsil vyslobodiť ruku. Bolelo to, vážne dosť. Tomi ma ešte pevnejšie chytil a potom zažmurkal. Chvíľu mu trvalo kým si uvedomil, že sa naňho pozerám.

„Filip!“ vyskočil na nohy a sklonil sa ku mne. „Filip, vnímaš ma?“

„Prečo by som ťa nevnímal?“ aj mne samému sa zdal môj hlas akýsi divný.

„Ah, Filip!“ Tomáš si čelo položil vedľa mojej hlavy a zdalo sa mi, že prekonáva akýsi stav menšieho infarktu. Postavil sa. „Idem po doktora.“

„Nie, počkaj.“ zastavil som ho. „Povedz mi, prosím ťa, čo sa stalo.“

Tomáš zovrel voľnú ruku v päsť. „Ten sviniar Tibor ťa dobodal.“

„Hej, to si ako – tak pamätám.“ postupne sa mi v mozgu osvetľovali všetky spomienky....naozaj všetky.

„Našli vás policajti. Tibor už sedí, no a ty...ty si na Kramároch.“ dodal.

„Ako dlho som bol mimo?“ prešiel som si znovu rukou po tvári ignorujúc ostrú bolesť ktorú to vyvolalo. Podľa strniska čo som mal usudzujem, že tu už nejaký ten deň ležím.

„Štyri dni. Teda,“ pozrel na hodinky „už päť, je pol jednej ráno. Ako sa cítiš?“

Vydal som niečo medzi vzdychom a smiechom, ale hneď som na to aj doplatil. „Bolí ma celý človek. A som akýsi mimo.“

„Jasné, že si mimo. Si po operácii, dopujú ťa analgetikami.“ sadol si späť na stoličku stále zvierajúc moju ruku. Pozornejšie som sa naňho zahľadel. Aj on mal na tvári niekoľkodňové strnisko, bol bledý s tmavými kruhmi pod očami.

„Ako dlho si tu?“ Mykol plecom.

„Ja neviem, tvoja mama mi volala hneď prvého a...asi odvtedy.“

„Mňa operovali?“ spýtal som sa keď som si spätne uvedomil čo mi pred chvíľou povedal. Prikývol a znovu sa mu na tvári odrazil hnev.

„Ten skurvysyn ťa bodol päťkrát. Dvakrát do ramien, raz ťa trafil do rebra, raz do čriev, ale najhoršie bol na tom žalúdok. Bodol ťa presne doňho a nebyť toho policajta čo hneď zavolal sanitku...“ nedopovedal, sklonil hlavu a rukou si pretrel červené oči. „Teraz je to jedno. Ty si sa prebral! Musím ísť po doktora, aj po tvoju mamu, spí vo vedľajšej izbe.“ Prikývol som a on odišiel. Mal som dosť. Ležal som tu päť dní? Bože, ďakujem, že som sa prebral.

Tomáš sa hneď vrátil aj s doktorom a s mojou uplakanou mamou. Kým ma vyšetril a kým sa pri mne mama celá zničená vyplakala do sýtosti, znovu som zaspal. A spal som až do ďalšieho dňa do tretej poobede. To už za mnou prišla celá rodina, všetci sa na mňa posmeľujúco usmievali, ale zdržať dlhšie sa vždy mohol iba jeden, väčšinou vyhrala mama a ja som bol rád. Nosila mi domáce polievky, pomáhala mi s umývaním, starala sa o mňa so všetkou možnou láskou. Keď som sa trošku zotavil, asi tri dni po mojom prebudení, sa za mnou zastavili aj policajti. Tibor mlčal, odkedy ho zatkli nič nepovedal, nariadili mu psychiatrické vyšetrenie. Povedal som im, ako to bolo a stále dookola odpovedal na otázky až ma to tak zmohlo, že som im zaspal uprostred rozhovoru.

Tomáš u mňa bol každý deň. Povedal, že kondičky zvládol s obdratými ušami. Ja som na ne úplne zabudol. Ohľadom Silvestra som sa ho na nič nepýtal, ani ja, ani nikto z rodiny. Ale otázky viseli vo vzduchu, čakal som len na to, aby sme boli sami. Alebo na to kedy naberiem odvahu.

Začal ďalší semester a ja som stále ležal v nemocnici. Všetky moje skúšky sa odkladali na neurčito, aj keď som sa cítil každý deň lepšie a lepšie, nechceli ma ešte pustiť. Začala za mnou chodiť rehabilitačná sestra, veľmi milá pani, až pokiaľ po mne nechcela cviky, ktoré mi spôsobovali takú bolesť, že hoci som vedel, že za to ona nemôže, v mysli som ju pomenúvaval naozaj všelijako. Moja rodina sa musela vrátiť do Banskej Bystrice, ale mama sa hneď chcela vrátiť, len si musí osobne pohovoriť s riaditeľom o tom, že jej po telefóne nechcel schváliť dovolenku. Trvala na tom aj keď som ju ubezpečoval, že to nie je nutné. Neušlo mi, že nikto z rodiny sa k Tomášovi už nechová tak vrelo ako predtým. Neviem, čo s ním riešili, ale zjavne to ešte nedoriešili.

Ležal som na posteli a pozrel von oknom na západ slnka a uvedomoval si, že za chvíľu príde. Vždy po škole, každý deň. Správal sa nenútene, vždy mi dal pusu, hladil ma po vlasoch, po tvári...a ja som ho nechal. Možno som len obyčajný zbabelec...nie, určite som zbabelec, ale veľmi som ho pri sebe chcel mať. Aj napriek všetému ho stále milujem. Viem to. Ale to svinstvo čo spravil vo mne hlodá a ja sa mu už musím postaviť zoči – voči. Myšlienky mi pretrhlo zaklopanie na dvere.

„Ahoj.“ strčil dnu hlavu Tomáš. „Si sám?“ Odkedy ma preložili z JIS – ky mal som už troch spolubývajúcich, ale posledného prepustili dnes ráno. Prikývol som.

Vošiel a dal mi pusu. „Niečo som ti priniesol.“ žmurkol na mňa a podával mi obedár. Otvoril som ho – čína. Super, toto nemocničné jedlo stojí totálne za prd. Ale aj keď som bol hladný, odložil som ho na stolík. Žalúdok sa mi pomaly sťahoval a mal som pocit, že aj pľúca.

„Musíme sa porozprávať.“ vydýchol som napäto. Úsmev mu povädol, ale sadol si vedľa mňa.

„O tom prečo si bol na Silvestra v Bratislave sám s Tiborom?“ spýtal sa ma.

„O tom, prečo keď som ťa ja s tvojou mamou hľadal na onkologickom ústave, nikto o vás nič nevedel.“ vrátil som mu to a sledoval, ako sa na mňa prekvapene pozrel. „A o gay bare, kde si sa hádzal okolo krku starému pracháčovi.“ vyštekol som naňho. Pocítil som ako sa mi zrýchlil prietok krvi v tele – adrenalín sa začínal uvoľňovať.

„Ty...ako...“ zakoktal sa. Zdvihol som obočie.

 „To je jediné, čo mi na to povieš?“ Jeho výraz ohromenia a zhrozenia ma boleli asi ešte viac, než keď do mňa Tibor bodal. „A čo si si myslel, prečo som bol asi v Bratislave? Chcel som ísť za tebou!“ Zbledol.

„Takže toto...toto je...je to moja vina?“ ukázal na moje rany na bruchu.

Ah, toto by ma nikdy nenapadlo. Uvedomil som si, že v podstate áno, ale.... „Nie.“ pokrútil som hlavou. „Nesmieš to tak brať a niečo si vyčítať. Nie je to tvoja vina.“

Som to ja ale totálny debil. Mal som mu to dať vyžrať a poriadne! Mal som ho v tom nechať sa potápať, ale keď som sa na neho pozeral....radšej som odvrátil pohľad k oknu. Kurva! Vzchop sa! Treba to skončiť ešte kým vládzem.

„Tomi, ja...“

„Klamal som ti.“ skočil mi do reči. Zdvihol som obočie. „Ja...klamal som. O mame, o Silvestre. Ale to už vieš.“ Tak týmto vyhlásením ma tak akurát naštval.

„Hej, viem! Ale niet sa čomu diviť, hneď na začiatku si mi povedal, že si všetkých svojich priateľov podvádzal.“ zvyšoval som hlas.

Tomáš vyskočil na nohy a rozhorčene krútil hlavou. „Tak to nie!“ skríkol, ale hneď sa spamätal, pozrel sa na dvere a už potichšie, aj keď stále nahnevane pokračoval. „Toto nie Filip! Ty si jediný, naozaj jediný chalan ktorého som nepodviedol! Prečo by som to robil? Ja ťa milu...“ zarazil sa. Zato ja som zbystril pozornosť a posadil sa.

„Ty čo?“ Začervenal sa a otočil sa mi chrbtom. Potom si vzdychol a sadol si celý červený ku mne na posteľ.

„Vari ti to nie je jasné Filip? Milujem ťa.“ Sledoval som jeho rozšírené zreničky, jeho oči boli také veľké, nádherné a hlboké. „A už to viem.“ pokračoval. „Keď som ťa tu videl ležať...len keď mi do telefónu povedali, že si v nemocnici, ja...skoro som sa zbláznil. Bolo jedno, čo som robil, mohol som sa modliť, plakať, hnevať, prosiť ťa. Ty si sa jednoducho nie a nie prebrať. A niekde medzi tým mi to doplo. Že ťa milujem. A naozaj veľmi.“ Pozrel na mňa a ja som zrazu nevedel, čo na to povedať.

Keby som nevedel, že mi klamal, keby som ho nevidel s tým druhým chlapom, teraz by som sa naňho vrhol a bozkával ho a objímal, ale ja... „Ja nemôžem.“ povedal som mu pravdu. „Neverím ti, že si s tým chlapom nič nemal. Prečo inak by si mi klamal?“

Zamračil sa. „S akým chlapom, dočerta!?“

„S tým z toho gay baru!“ zreval som naňho. „Videl som vás! Na vlastné oči!“

Tomáš sa na mňa zamračil ešte viac. „Ako si sa dostal do gay baru?“

„To ťa teraz nemusí trápiť, že ako!“ nevydržal som to, postavil som sa a začal sa prechádzať po izbe.

„Filip, ten chlap z baru, to je môj krstný otec.“ povedal.

Neveril som mu, videl to na mne. Postavil sa a zatarasil mi cestu aby som už prestal pochodovať.

„Je to najlepší priateľ môjho otca a jeho výkonný riaditeľ spoločnosti. Nevídame sa veľmi často, akosi sme si nikdy nemali čo povedať. Preto ma to tak prekvapilo keď mi vtedy u vás zavolal. Povedal mi, že ak môžem mám hneď prísť do Bratislavy. Môjmu otcovi sa dostali do rúk informácie o tom, že som gay a že teraz chodím s tebou, no a...no neprijal to veľmi dobre. Ihneď volal môjmu krstnému aby mi zablokoval všetky účty, aby ma vysťahoval z bytu, aby mi zhrabal auto..proste všetko.“

Díval som sa naňho ako na mimozemšťana. „A to ti mám uveriť? A ak to aj je pravda, prečo si mi to nemohol povedať?“ Tomáš si vzdychol a posadil sa späť na posteľ.

„Je to pravda. Asi najviac otca ale dožralo to, že volal mame a keď sa jej na to spýtal, ona mu odpovedala niečo v tom zmysle, že je rada, že som ho konečne uznal pre mňa natoľko dôležitým, aby som mu o tom povedal, keďže s tebou chodím už vyše roka.“

„Ajaj...“ hlesol som. Mohli sme Monike povedať pravdu.

„Presne.“ pokýval hlavou. „A keďže on bol v Grécku, volal svojmu generálnemu riaditeľovi. Lenže...“ zasmial sa. „Lenže ako som sa iba pred nedávnom dozvedel, krstný je tiež gay. A žije s otcovým hlavným účtovníkom.“

Tak toto ma dostalo. Sadol som si k nemu na posteľ a zaujato ho počúval.

„Krstný aj spolu so svojím priateľom si ma zobrali pod ochranné krídla a hoci nemohli po prílete zabrániť otcovi aby mi zamrazil akékoľvek príjmy, pomohli mi ešte si uliať z mojich účtov dosť peknú sumičku a spísali zmluvu, aby ma otec z bytu nemohol vysťahovať. Laicky povedané sme sa mu vysrali pred jeho vlastné dvere. Krstný totižto bral otcov postoj veľmi osobne.“

Civel som naňho a vstrebával to množstvo informácií čo na mňa vychrlil. Aj keď mu verím, aj tak... „Ale prečo si mi to nepovedal?“ Tomáš sa zachmúril a odtrhol odo mňa pohľad. „Ja..Filip prepáč, možno sa ti to bude zdať smiešne keďže si vyrastal kde si vyrastal, ale ja som nechcel skaziť rodinnú atmosféru.“

„Čože?“ spýtal som sa neveriacky.

Tentoraz sa postavil Tomáš a začal sa prechádzať. „Nevieš si ani predstaviť aké boli pre mňa tieto sviatky u vás. Tá atmosféra, tá solidarita...z vašej rodiny je cítiť lásku. Keby som ti povedal pravdu, čo by si spravil? Naštval by si sa, zbalil sa a šiel somnou domov.“

„Takto to dopadlo lepšie?“ spýtal som sa ho ironicky.

„Nie, ja viem. Ale keď mňa ani v najhoršom sne nenapadlo, že by si sa za mnou vydal!“

„Zrejme si stále neuvedomuješ ako veľmi ťa ľúbim.“ Postavil som sa a prešiel k nemu. „Takže Monika je v poriadku?“

„No, v poriadku síce nie je, ale stav sa jej nezhoršuje. A pozdravuje ťa, aj keď nevie, že si v nemocnici.“ previnilo sa na mňa pozrel. Ale to mi jedno.

Stál predomnou muž, ktorého milujem celým svojím srdcom, ktorý ma oklamal, ale s dobrým úmyslom – budem sa to snažiť brať ako poľahčujúcu okolnosť. Muž, ktorý ma nepodviedol, ktorý ma nezradil a ktorý sa o mňa strachoval, staral...ktorý ma tiež miluje.

„Tomáš.“ naklonil som sa k nemu. Zbystril pozornosť a keď videl môj pohľad, zľahka očervenel. Bol taký rozkošný...bolo toho na mňa už priveľa. Pritiahol som si ho a začal som ho prudko bozkávať. Bože, ako veľmi mi chýbal. Odtrhol sa odo mňa aby sa mohol nadýchnuť a usmial sa na mňa.

„Takže sa nehneváš?“ Zasmial som sa.

„To sa ešte uvidí, nechceš mi ukázať, ako veľmi ťa to mrzí?“

„Asi ťažko, keď si celý pozašívaný.“ povedal, ale aj napriek tomu mi vsunul ruku pod pyžamo a jemne mi prstami prechádzal po hrudníku, po mojich obväzoch. „Veľmi ma to mrzí Filip.“ naklonil sa a bozkával ma. „Naozaj veľmi.“

Jemne do mňa zatlačil až som začal spätkovať k posteli. Posadil som sa a skôr, než som sa stihol spamätať si predomňa kľakol a sťahoval mi nohavice. Keď si ma celého zobral do úst, napli sa mi všetky svaly a zaboleli ma stehy. Prsami som mu hrabol do vlasov, sklonil som sa a privoňal k nim. Chýbalo mi na ňom všetko...vôňa, chuť. Hladil môj penis jazykom vo svojich ústach, sal ma a v okamihu, keď sa mi zubami ľahko obtrel o špičku som vyvrcholil. Neriešil som už nič, chytil som ho za bradu a pobozkal, dlho a vášnivo. Túžobne. Musel som ale počať.

Čakal som skoro dva mesiace kým som si Tomáša celého zobral a vychutnal. Z nemocnice ma pustili tri týždne po tom, čo som sa prebudil. S Tomášom sme využili jeho vianočný darček, jeden víkend sme sa rozmaznávali v SPA komplexe a stále sme sa len milovali. Všetko sa urovnalo a vrátilo akosi do zabehaných koľají. Mojej rodine sme vysvetlili to, čo podľa nás museli vedieť, stačilo to ale na to, aby sa postupne k Tomášovi začali správať opäť milo. V škole už všetci vedeli o mojom vzťahu s Tomášom, ale aj o tom, čo sa stalo s Tiborom. Asi hlavne kvôli tomu sa postoj našich spolužiakov voči nám nezmenil. Tibor bol odsúdený za napadnutie spojené s ťažkým ublížením na zdraví. Odsúdili ho na osem rokov, ale trest si odpykával v psychiatrickej liečebni. Erik sa mi prišiel ospravedlniť, dosť som so sebou mykol, keď sa z ničoho nič zjavil vo dverách nemocnice. Potom som ho už ale nevidel, dal sa preložiť na inú školu.

Tomášov otec vyhodil z firmy svojho generálneho riaditeľa, ako sa dalo čakať. Tomáš ma zoznámil s ním aj s jeho partnerom, teraz sme dobrý priatelia.

Na ďalšie Vianoce sme k nám do Banskej Bystrice pozvali aj Moniku, aby sa zoznámila s našimi. Bohužiaľ dva roky na to podľahla svojej chorobe. Toto obdobie bolo pre Tomáša veľmi ťažké. Stál som pri ňom a podporoval ho, rovnako ako bol on pri mne.

Tomáš z otcových peňazí nevidel ani korunu celých sedem rokov. Za ten čas sme promovali, ja som sa zamestnal ako učiteľ telesnej výchovy na strednej a Tomáš si zobral pôžičku aby si mohol otvoriť fitness centrum. Mal dosť zákazníkov hneď od začiatku, skoro polovicu tvorili Tomášovi bývalí milenci, mnohý mali oňho stále záujem, ale keď som začal pracovať na recepcii, prestali s pokusmi zviesť ho. A viacerý k nám aj napriek tomu neprestali chodiť. Postupne sme si s Tomášom otvorili ďalšie a ďalšie posilovne, neskôr aj SPA centrá. V čase keď sa Tomášovi a mne prišiel jeho otec ospravedlniť sme ich mali sedemnásť. Tomáš sa s otcom uzmieril, aj keď ich vzťah je...dá sa povedať vlažný.

V súčastnosti vlastníme s Tomášom tridsaťšesť úspešných fitness a SPA centier po celej Európe, kúpili sme si dom a žijeme spolu už trinásty rok.

A stále si zakladáme na našej pôvodnej dohode, ktorú sme však rozšírili o dva body: Žiadne klamstvá                                                                                                                                                                                                                                                    Láska je vo vzťahu povinná.