Prehodil som si cez rameno ruksak a ako vo sne som zišiel dolu na zastávku. A opäť hore pred kliniku, zasa dole na zastávku, opäť hore, prezrel som celé parkovisko, hľadal som čierne Audi, alebo nejaký náznak, že tam Tomáš naozaj je.

Moje podvedomie sa proste snažilo nepripustiť si, že ma naozaj podviedol. Dokonca po dlhej hádke samého seba som znovu vytočil jeho číslo, ale mal vypnutý mobil. Pozrel som na hodinky: 20:00. To som skoro tri hodiny pobehoval po parkovisku? Divil som sa, že tá sestrička ešte nikoho nezavolala.

Zliezol som teda definitívne dolu ne zastávku a nastúpil na autobus domov. Nič lepšie ma nenapadlo. Sledoval som ako sa ulice zapĺňajú vysmiatymi ľuďmi čakajúcimi na koniec roka. Prázdnotu vo mne som sa snažil odignorovať, ale keď sa začala meniť na stiesňujúcu bolesť, stisol som v rukách ruksak. Zazvonil mi telefón. Rýchlo som ho vybral z vrecka ale bola to mama. Iste, nezavolal som jej že som v Bratislave. Ale teraz...nemám ani silu ju zdvihnúť.

Počkal som kým to dozvonilo a iba jej napísal esemesku: SOM V BA, V NEMOCNICI S TOMIM. ZAVOLAM ZAJTRA.FILIP

Pozeral som na ten text a stisol poslať. Nemôžem jej predsa napísať, že ma Tomáš oklamal. Že NÁS Tomáš oklamal.

Pretrel som si oči prstami, aby som zakryl slzy ktoré mi vybehli von. Nebudem plakať, nebudem plakať.... Bol som tak mimo, že som vystúpil o dve zastávky skôr, tak som sa vliekol domov pešo. Neviem, či tam Tomáš bude, ale určite sa tam vráti. Otázkou je, kedy.

Zaťal som ruky v päsť aby sa mi netriasli. Prešiel som na našu ulicu a totálne zamrzol, keď som videl Tomášov chrbát ako sa vzďaľuje na druhú stranu smerom k centru. Neveriacky som naňho zízal. On sa ide zabávať do mesta? Ani som nemusel dlho rozmýšľať a pustil som sa za ním.

Ani raz sa neotočil, šiel stále dopredu, sem – tam niekoho pozdravil a ja som bol rád, že si ma nevšimol. Šiel som za ním vo väčšej vzdialenosti už pomaly pol hodinu, boli sme skoro v centre, na uliciach sa motalo čoraz viac ľudí, snažil som sa vnímať iba Tomášov chrbát a svoj dych, nedovoľoval som si žiadne myšlienky ani fantazírovanie, nechcel som riskovať, že ma to zloží.

Tomáš zamieril dolu schodíkmi a vošiel do hnedých dverí. Zastal som a neveriacky pozeral na dvere v ktorých zmizol. To je gay bar! No to snáď nie.

Zbehol som tie tri schody a vošiel dnu. Bolo tam modré tlmené svetlo, hudba hučala a hlavne tu bolo plno. Ako teraz nájdem Tomáša? Presúval som sa pomaly popri stene a hľadal ho. Aj napriek všetkému som si nemohol odpustiť myšlienku, že toľko chlapov pokope som ešte nikdy nevidel. Asi po piatich minútach som ho konečne zahliadol ako sa s pivom v ruke prebíja k malému stolíku pri ktorom sa chrbtom opieral nejaký chlap. Tomáš k nemu prišiel, niečo mu povedal, chlap sa k nemu otočil a usmial sa.

Ako v tranze som sledoval, ako sa k nemu Tomi naklonil a objal ho. Bol to starší chlap z ktorého sršali prachy na sto honov. Opreli sa vedľa seba a niečo si hovorili, sem – tam sa zasmiali, živo gestikulovali, zjavne sa dobre bavili. A mne v žilách vrela krv.

To snáď ten hajzel nemyslí vážne!? Odišiel od nás, odo mňa a mojej rodiny aby si tu mohol užívať s nejakým prachatým starým chlapom!?

Už som sa nesnažil nič necítiť ani si nič nepredstavovať, dal som svojim pocitom voľný priechod a všetky sa zhodli na jednom – na zúrivosti. Ak si myslia, že si spolu pekne užijú Nový rok, tak ja ich teda vyvediem z omylu. Vykročil som s nenávistným pohľadom, ale prešiel som asi len tri kroky keď mi zatarasil cestu vysoký chalan v zelenom tričku a čelenkou Happy New Year v hnedých vlasoch.

„Takto by si sa nemal tváriť na konci roka, mohlo by ti to zostať.“ zasmial sa a mňa ovial zápach ginu. „Viem ako ťa rozveselím.“ naklonil sa ku mne a než som stihol akokoľvek zareagovať vtisol mi pusu. Prudko som ho odsotil, ale on sa len zasmial a išiel ďalej.

Znovu som vykročil k stolu, ale pohľad ako Tomáša ten druhý drží okolo pliec, nakláňa sa nad neho a niečo mu hovorí ma totálne odzbrojil. Prišlo mi zle. Otočil som sa, rozrazil som dvere a skoro som tou plnou ulicou utekal preč.

Neviem po akom čase som sa chrbtom oprel o stenu domu, rukami som sa zaprel do stehien a vdychoval som mrazivý vzduch. Vonku sa zotmelo, z neba sa sypali snehové vločky. Nemal som šajnu ako dlho som tam stál, ani koľko bolo hodín. Ani ma to nezaujímalo. Stále som mal pred očami obraz Tomáša ako objíma toho chlapa, ako ho ten druhý drží okolo pliec, ako sa s ním smeje. Nemal som silu sa im ani postaviť, tak veľmi ma to zdrvilo.

Sklonil som hlavu pripravený na príval sĺz, nadávok, hnevu, ale nič neprišlo. Len som tam stál a cítil sa...ako vyšťavený citrón. Nemal som ani silu sa postaviť a neopierať sa o ľadovú stenu cez ktorú sa mi do tela vkrádal chlad. Oči som mal uprené na dlaždice chodníka keď sa pri mne ozval známy hlas.

„Ahoj.“ Zdvihol som hlavu a uvidel pred sebou Tibora. Znovu som ju zvesil, už mi nič iné nechýbalo.

„Čo sa tak tváriš? To niekto umrel?“ oprel sa vedľa mňa.

„Daj mi pokoj.“ hlesol som.

„Kľud, prichádzam v mieri, je predsa Silvester. Erik sa na mňa vykašľal, počas Vianoc zbalil dajakú babu a šiel s ňou na chatu.“ povedal priateľsky.

„A ty si s nimi nešiel?“ pozrel som naňho.

„Mali plno.“ pokrčil plecami a odlepil sa od steny. „Je tu kosa, poď na jedno pivo.“ Pokrútil som hlavou.

„Nemám náladu.“

„Ále, no táááák.“ zatiahol a drgol do mňa. „Je koniec roka, ver mi, že čokoľvek sa stalo, vyrieši sa to.“ Pozrel som sa naňho.

„Čo si zrazu taký priateľský?“ spýtal som sa podozrievavo. Zasmial sa.

„Filip, proti tebe ja nič nemám.“

„Ani keď chodím s Tomášom?“ zasekol som sa. Alebo som chodil. Je koniec. Po tom, čo som videl...zas ma začali štípať oči, tak som si ich rukou pretrel. Tibor ma zvedavo sledoval.

„Tomáš ma rozčuľuje, lebo je to kretén. Ty si v pohode. No tak, Filip, veď sme kamoši, hádam ma neodbiješ.“

Chytil ma pod pažu a ťahal naspäť do centra. Nepáčilo sa mi to, ale bolo mi to fuk. V tejto chvíli mi bolo všetko fuk. Hodiny kdesi v diaľke odbili jedenásť. Tento rok sa pomaly chýli ku koncu.

Tibor ma zatiahol do jednej krčmy a akoby zázrakom sme naši voľný stôl. Posadil som sa a prikývol som mu, ani neviem na čo. O chvíľu sa vrátil s dvoma pivami a dvoma panákmi zlato – žltej tekutiny.

„Čo je to?“ spýtal som sa ho.

„Tullamore.“ ochutnal a mľaskol jazykom. „Nemáš rád whiskey?“

Bolo mi to jedno, kopol som ju do seba na ex a rozkašľal sa. To teda bola whiskey, pálila v krku ako čert.

„Neveril som vlastným očiam, keď som ťa uvidel. Už som si myslel, že tu nikoho známeho nenájdem.“ povedal.

Iba som prikývol. Nechcelo sa mi rozprávať. Postavil som sa.

„Kam ideš?“ spýtal sa ma. Ukázal som na prázdny pohárik. Prikývol a usmial sa.

Objednal som rovno štyri panáky a popri tom, ako Tibor rozprával o tom, ako ubiehal tento rok a popri hlasnej hudbe a smiechu tej kopy neznámych ľudí som dva z nich vypil. Môj žalúdok ktorý videl posledné poriadne jedlo naposledy hádam pred dvoma dňami začal hlasno protestovať. Nemá to cenu. Tibora som vôbec nevnímal, v hlave sa mi začali vybavovať spomienky na moje a Tomášove posledné milovanie, na naše prvé milovanie, na to, aký dokázal byť sexi a pritom sladký, ako veľmi som ho miloval...ako veľmi ho milujem.

„Hneď som späť.“ vyskočil som od stola a zamieril k záchodom. Zatvoril som sa do kabínky a snažil sa prežmurkať slzy ktoré sa mi začali valiť z očí. Márne. Prešiel som k umývadlu a opláchol som si tvár studenou vodou. Zadíval som sa do zrkadla, na moju strhanú tvár z ktorej bolesť priam kričala a na moje červené oči. Seriem na to, idem...kam? Domov? Tam sa už nechcem vrátiť. Do riti s tým!

Vyšiel som akurát keď ľudia odpočítavali. Desať, deväť, osem....nula. Všetci skríkli šťastný Nový rok a známi si gratulovali, začali sa objímať a bozkávať.

„Filip!“ vedľa mňa sa zjavil Tibor a dvoma pohárikmi. „Všetko dobré!“ podal mi panáka a druhého do seba kopol. Pozrel som sa na svoj a podal mu ho s pokývaním hlavy, že nechcem. Obviňujúco sa na mňa pozrel.

„Musíš, pre šťastie.“ povedal.

Vzdychol som si a radšej som ho vypil, ale už mi absolútne nechutil, celého ma striaslo. „Idem.“ povedal som mu a dúfal, že on ostane ale márne. Zobral mi ruksak a kývol k dverám.

„Tibor daj mi ho.“ natiahol som sa za ruksakom ale Tibor ma odstrčil.

„Nie, vyzeráš hrozne, poď, odprevadím ťa, aj tak musíme ísť pešo, teraz nechytíme žiaden taxík.“

Šiel som za ním, ani som poriadne nevnímal kam, po tej whiskey sa mi začínal točiť svet. Čiernu oblohu osvetľovali stovky farieb z ohňostrojov, ale čím sme šli ďalej, ubúdal hluk aj farby na nebi. Chytil som sa za brucho, bolo mi čím ďalej tým horšie.

„Tibor, je mi zle.“ hlesol som.

„Vážne? Poď sem, keby niečo.“ Chytil ma a zatiahol do akejsi uličky. Oprel som sa rukou o múr a zatvoril oči. Zlý nápad, všetko sa so mnou zatočilo ako na kolotoči až to môj žalúdok nevydržal a ja som sa začal dáviť zvratkami.

„Ah, dočerta.“ počul som za sebou Tiborov hlas.

„Prepáč ja....neviem čo mi je.“ povedal som medzi tým, ako ma napínalo. Keď zo mňa už nič nevychádzalo, ledva som stál na nohách, celé telo sa mi triaslo.

„O tom nehovorím.“ počul som Tibora. „Ale neviem ako dlho to bude účinkovať, keď to vydáviš von.“ Zažmúril som smerom odkiaľ prichádzal jeho hlas. Videl som ho rozmazane, stál na konci uličky, môj ruksak mal hodený na zemi pri nohách a ruky mal prekrížené na prsiach.

„Teraz aby som sa ponáhľal.“ povedal.

„Čo?“ nechápal som. Zasmial sa.

„V tej poslednej whiskey som ti rozpustil drogu. Neviem čo to bolo za svinstvo, ale vraj to zaručene skolí chlapa a ako sa tak na teba pozerám, aj tomu verím.“ usmial sa na mňa.

„Čo, kurva?“ chcel som prejsť k nemu, ale len čo som sa odlepil od steny nohy sa mi podlamovali a ja som do nej opäť narazil chrbtom. Zatvoril som oči. Bože, mne je zle.

„Filip, čo by si povedal na to, keby som ti to teraz spravil ja?“ ozvalo sa pri mne a cítil som Tiborovu ruku ako mi rozopína rifle. Nemotorne som mu ruku odstrčil.

„Neblbni.“ ledva sa mi dalo rozumieť. Tibor sa znovu zasmial.

„Ja neblbnem. To nechceš skúsiť aj niekoho iného ako Tomáša?“

Znovu sa mi začal prebíjať do nohavíc, nástojčivejšie, tak som sa naňho zahnal päsťou, ale minul som, stratil rovnováhu a spadol som na zasneženú zem.

„Máš to rád poležiačky?“ vysmieval sa mi. Zažmúril som naňho a videl tú jeho usmiatu tvár blízko mojej.

„Ty...si na chlapov?“ podarilo sa mi zo seba dostať.

„No, ako sa to vezme.“ naklonil na bok hlavu a očividne sa dosť dobre bavil na mojich márnych pokusoch postaviť sa. „Nebol som, až na jeden zážitok. Ale stál za to.“ zadíval sa na mňa. „Ty to musíš vedieť.“ Pokrútil som hlavou.

„Ale áno musíš to vedieť, keď si spal s Tomášom. Lebo aj ja.“

Stŕpol som a zaostroval som naňho. Úsmev sa mu ešte viac rozšíril.

„Áno, spal som s Tomášom.“ Neveriacky som naňho civel, alebo som sa o tom aspoň pokúšal. „Bolo to pred vyše troma rokmi, ešte som nemal ani sedemnásť.“ spustil a ja som sa ho snažil počúvať a ovládnuť pri tom nevoľnosť a malátnosť ktorá sa ma čoraz väčšmi zmocňovala.

„Cítil som, že ma to ťahá aj na druhú stranu než je tá normálna, tak som jeden večer šiel do gay baru. A hneď ako som tam vošiel, zavesil sa na mňa Tomáš. Neodolal som, ako inak. Spal som s ním, bol som dole. Robili sme to celú noc, celú noc mi šepkal do ucha, že toto ešte nikdy s nikým nerobil, že on je prvýkrát ten hore a že je to výnimočné.“ odfrkol si. „Hej, výnimočné, ale iba do rána. Zmizol, ani telefón mi na seba nenechal. Chodil som aj do toho baru ale všetci mi tam hovorili, že naletieť Tomášovi nie je nič nové, že on je skrátka taký typ. Nezáväzný. Okej, bolelo to, ale zmieril som sa s tým. A potom som prišiel na univerzitu a bum! Tomáš stál priamo predomnou. A vieš čo? Vieš ty čo? On si ma nepamätal!“ skríkol a postavil sa.

Začal sa pri mne prechádzať a už som ani nevedel či to hovorí mne alebo samému sebe. „Nevedel ani moje meno, bol som preňho bezvýznamná jednorázovka. Ale fajn, ako išiel čas zistil som, že on má len také vzťahy. Prijal som to, aj keď milý som naňho byť nemohol. Ale potom...“ znovu sa ku mne sklonil, chytil ma za bradu a donútil sa naňho pozrieť. „Potom sa z ničoho nič zjavíš ty a oznámiš nám, že spolu chodíte. S Tomášom! S chlapom, ktorý nikdy s nikým nechodil, ktorý nič a nikoho nebral vážne. A ty ho máš mať pre seba!?“ odsotil ma takou silou až ma to hodilo dozadu a skoro som si hlavu narazil o betón.

„Chápeš, že niečo také som jednoducho nemohol prijať. Ja nie. Ty nie si lepší než ja. V ničom viditeľnom. A tak ma napadlo, či nie si lepší v posteli.“ chytil ma za bundu, vytiahol na nohy a oprel znovu o stenu. „Tak sa presvedčme.“

Rozopol mi bundu jedným ťahom a už mi rozopínal nohavice, keď som sa naňho opäť zahnal a tentoraz som trafil. Tá biela hmla čo mi zahaľovala mozog trochu ustúpila a ja som podvedome vedel, že za to vďačím len tomu môjmu zvracaniu.

„Tak ty sa chceš biť?“ Tibor sa pri mne zjavil ale skôr, než som sa stihol znovu zahnať som pocítil na krku chlad. Pozrel som na jeho ruku a videl som, ako zviera nožík.

„Tak poď Filip. Poď sa hrať.“ zašepkal mi do ucha a voľnou rukou mi vkĺzol pod nohavice, uchopil môj penis a bolestivo mi ho stisol. Skrčil som sa a nedbajúc na bolesť na krku ktorú mi to spôsobilo som proti nemu vybehol a odsotil ho. Lenže moja rovnováha bola stále slabá tak som sa k zemi zviezol s ním. Tibor ma otočil na chrbát a v očiach mal šialený výraz.

„Nie si o nič lepší ako ja.“ sykol a cítil som, ako mi chladná oceľ noža preniká do pravého ramena.

Bol som taký omámený, že som ani nekričal, len som tam ležal a hovoril si, aké je to celé zbytočné, keď som aj tak prišiel o Tomáša. Keď oklamal aj mňa. Keď vlastne nikdy naozaj nebol môj.

„Držíš sa statočne, skoro až ľutujem, že som ti tej drogy dal tak veľa.“ zvesela povedal Tibor a zabodol mi nožík aj do ľavého ramena. „Dúfam, že si to užívaš.“ usmial sa na mňa.

„Hej!“ zaznelo skadesi z ďaleka. Tibor sa pozrel smerom, kam som ja nevidel a zamračil sa. Naklonil sa nado mňa a sykol mi do ucha.

„Ty nie si lepší ako ja.“

Hneď na to som videl jeho ruku ako sa zdvihla a bodla. A znova a znova než ho chytili akési ruky a odtiahli ho odomňa.

Cítil som tú bolesť, cítil som, ako mi z tela uniká horúca krv a aj tak jediné, na čo som dokázal myslieť bolo to, že stále milujem Tomáša.

Potom už neviem nič.