Konečne som tu. Dnes sa mi splní sen. Už sa neviem dočkať, asi to od zrušenia nevydržím. Chcem byť už vo vzduchu.

Už je to dlho čo som naposledy zaúčal nových ľudí, odvtedy ako.... ale sľub je sľub. Je krásny deň, úplne stvorený na lietanie padákom.

Blížim sa k skupinke 5 ľudí a z diaľky si ich prezerám. Keď som s tým začínal mávali sme na kurzoch sotva dvoch a teraz tú máme dokonca aj dievča. Traja ju obletujú ako včely kvety a ona sa tvári ako kyslé mlieko. Očividne ju to otravuje. Ešte som nevidel babu ktorej by sa nepáčila pozornosť pekných mladých mužov. 

A ten posledný čo to tam predvádza? Čo je to? Nejaký druh bojového tanca? Takýmto tempom skončí v tých šnúrach. No, nehovoril som, už je v nich. Okamžite sa na ňom začali všetci smiať ale aby mu z toho išiel niekto pomôcť, to nie. Vzdychnem si a idem za ním.

Hodím som na nich nahnevaný pohľad a ďalej sa snažím odtiaľ dostať, keď pocítim, že sa mi predsa len niekto snaží pomôcť. Pozriem sa kto to je ale nebol to nikto zo skupiny. Stretávam sa s hnedými očami a mimovoľne sa zapýrim. Vždy som mal slabosť pre hnedé oči. Kto to je? Chcem sa mu poďakovať ale môj záchranca ma sfúkne.

„Ty, keď nevieš stáť normálne tak si radšej sadni na zadok a nerob problémy. A vy, neviem na čom sa smejete, ak sa to nabudúce stane vám, som zvedavý čo budete robiť, keď vám nikto nepomôže a len sa bude smiať.“ zvozím ich, pretože ma to rozčuľuje.

Namiesto toho aby mu pomohli, rehocú sa ako blbí a ďalej sa predvádzajú pred tým dievčaťom. Presne pre toto si myslím, že by si baby nemali robiť leteckú licenciu. A ak, tak radšej samostatne. Baby na kurzoch chlapov rozptyľujú a oni sa potom zo seba snažia robiť borcov a robia somariny.

Pekne im dal. Ale mňa vyhrešiť nemusel, ja za to nemôžem. Tak strašne sa teším, že budem opäť vo vzduchu, že jednoducho neustojím. No dosť bolo rozplývania.

„Hm, ďakujem za pomoc, smiem sa spýtať kto ste?“ pýtam sa ho. Postavil sa a ja si ho môžem pozorne obzrieť.

No páni, ten je ale vysoký, určite má viac ako 190cm. Krátke tričko mu krásne odhaľuje svaly na rukách, úplne si viem predstaviť akú svalnatú hruď skrýva pod tým modrým tričkom. Podvedome si obliznem pery. Mňam. Presne môj typ, hneď by som si dal povedať. Kto vie či je na chlapov.

Postavím sa pred všetkých tak aby na mňa každý z nich videl. Pri každom sa zastavím pohľadom a dôkladne si ich poobzerám. Hneď si všimnem, že tí traja stoja bližšie u seba, celkom sa k sebe majú, predpokladám teda, že sú kamoši. Pohľadom prechádzam z tých troch na dievča, ktoré sa na mňa culí od ucha k uchu. A to som si myslel, že ju mužská pozornosť otravuje a chce sa len naučiť lietať. Ale ako vidím, tak som sa mýlil. Môže si na mne oči nechať. V duchu si vzdychnem a nakoniec skončím pohľadom pri chlapcovi, ktorému som pomáhal.

Pozorne si ho obzerám. Je štíhli, vysoký, odhadujem tak 175cm, má krásne hnedé vlasy s ryšavým nádychom. Tú farbu vlasov mám najradšej, pretože keď sa na ne pozriete vo svetle majú farbu zapadajúceho slnka. Modré oči a na nose pehy, v duchu sa pousmejem, no zároveň sa mi stiahne srdce pri spomienke, ktorá sa derie na povrch. Radšej zatrasiem hlavou a snažím sa sústrediť. Pozriem sa na neho ešte raz a než stihne odvrátiť tvár všimnem si ako si ma obzerá. Ako by ma chcel zjesť očami, no nie som si tým istý. Trošku ho teda potrápim, uvidíme či sa na mňa ešte raz tak pozrie. Dobre. A teraz hor sa predstaviť.

„Volám sa Rick Meruna a dnes zastupujem môjho kolegu Johna, ktorý je chorý. Poznám Johna, takže viem, že ak by ste neovládali teóriu, nestáli by ste teraz tu s nachystanými padákmi. Ale dosť o ňom. Teraz som tu ja a vy budete robiť presne to čo vám poviem inak neručím za to ako dopadnete. Nehrajte sa na žiadnych hrdinov, pozorne počúvajte, pretože vo vzduchu budete samy, tam sa k vám nemusím dostať tak rýchlo aby som vám mohol nejako pomôcť. Takže žiadne machrovanie ako teraz tento ryšavec.“ Ukážem na neho a pritom sa potmehúdsky uškrniem.

Hej, tak teraz ma urazil. Nemám ich až tak veľmi ryšavé, sú viac-menej hnedé s ryšavým nádychom. Nemusí ich mať každý také krásne čierne ako on. Ani oči ako čokoláda, ja ich mám modré a ešte k tomu sem tam nejakú pehu na nose. A čo, tak nie som dokonalý a ak ma ešte raz nazve ryšavcom tak mu to tu pekne osladím, to sa mu určite páčiť nebude.

Kým som sa v duchu rozčuľoval, inštruktor pokračoval ďalej a už si ma nevšímal. Bol som tak zaujatý svojim hnevom, že som si ani nevšimol, že stojí u mňa a niečo mi hovorí.

Najprv som každého označil číslom aby som si nemusel zapamätávať ich mená, aj keď to dievča, protestovalo a trvalo na tom aby som ju volal Millie. To určite, všetci dostanú čísla. Potom som začal vysvetľovať čo a ako.

Snažím sa nevšímať toho chlapca, ale po chvíľke mi to nedá a pozriem sa na neho. Vôbec nedáva pozor a na vrchol toho sa tvári urazene a nahnevane. Asi mu musím opäť pripomenúť prečo tu je.

Podídem k nemu: „No, vidím, že tuto pánko ryšavec je asi majster v paraglidingu, keď nemusí počúvať, však?“

Už zase ten ryšavec. V očiach sa mi zablysne. Dobre, má čo chcel.
„Ale, ja počúvam, pán inštruktor.“ odpoviem mu ľúbezným hlasom a na konci zvýrazním jeho oslovenie. Prejdem za neho a chytím ho za rozkrok tak aby to každý videl. „Mám si ten remeň pripnúť sem, však?“

Hneď mu ruku odstrčím, otočím sa na neho a zamračím sa. On si z toho však nič nerobí a naďalej sa na mňa s úsmevom pozerá.
„Ešte raz urobíte niečo takéto a v tomto kurze ste skončili, rozumeli ste?“ zvýšim hlas a kútikom oka zachytím ostatných ako zostali strnulo stáť a pozorovali nás.

„Ak ma ešte raz nazvete ryšavcom, tak toto bude len slabý odvar od toho čo urobím, rozumeli ste tomuto zase vy?“ odpoviem mu pokojným hlasom.
Prižmúril oči ale nepovedal už nič a odišiel do stredu pred všetkých, kde pokračoval v inštrukciách. Snažil sa na mňa však už nepozerať.

Ako rozpráva postupne robíme čo hovorí, až máme nakoniec všetci roztiahnuté padáky. Každý po jednom pomaly za šnúry natriasame padák aby sa tam dostal vzduchu a on sa zdvihol do vzduchu.
Prvý idú tí traja chalani a za nimi ide to dievča. Po jednom sa rozbehnú a keď sa blížia ku koncu štartovacej dráhy vietor ich vznesie a oni sa usadia v sedačke a nechajú sa unášať vzdušným prúdom. Pomocou šnúr akurát korigujú smer ktorým letia.
Takto postupne všetci štyria odštartovali až sme tu zostali len my dvaja.

Dobre tí traja to zvládli aj to dievča a teraz už len on. Prejdem k nemu, chytím ho za remene a pritiahnem si ho k sebe.
„Počúvaj, keďže si evidentne nedával pozor, zopakujem ti to ešte raz extra. Dávaj si vo vzduchu pozor, ak sa ti bude zdať, že sa dostaneš do vzdušného víru, radšej začni klesať dole. Pretože ak sa tam dostaneš tak ti ani ja nepomôžem a to lietam už 10 rokov. Môže ťa to vcucnúť a nebudeš mať ani čas zareagovať, zhrnie ti to obe krídla a ty pôjdeš k zemi obrovskou rýchlosťou. Rozumieš? Takže ak si si nie si istý, radšej skonči. Nechcem ísť totižto do basy len preto, že si ma nepočúval.“ S týmto som ukončil svoj monológ a pustil som ho.

„Nemusíte sa o mňa báť, viem čo mám robiť a budem si dávať pozor aby ste sa do tej basy nedostali.“ kým mu to hovorím upravujem si popruhy.

„Dobre, som rád, že to chápeš. Od teraz si číslo 5.“

„Prečo číslo 5, ja sa volám Teo, tak mi hovorte menom a nie nejakým číslom.“

„Neodvrávaj! Aj ostatní majú číslo. Pre mňa je zbytočné si zapamätávať vaše mená, keď už vás o tri dni neuvidím. Ale teraz už dosť bolo rečí, hor sa do vzduchu.“ odstúpim a dám mu priestor na to aby mohol vzlietnuť. Zatiaľ si aj ja nachystám padák a počkám si na neho čo vzlietne.

Nasadím si helmu a tak ako ostatní si nechám nafúknuť padák vzduchom a keď je nachystaný, rýchlo sa pretočím a rozbehnem sa. Vietor ma vynesie do vzduchu ešte ani nie som na konci.

Bože, aký je to úžasný pocit, vietor mi bije do tváre, pozriem sa dole a ďaleko podo mnou je pristávacia plocha, okolo tráva, cesty a ešte ďalej domy a les. Konečne opäť cítim tú slobodu ako vtedy, keď som bol prvý krát vo vzduchu.

Dostal som to vtedy ako darček k prijatiu na vysokú školu. Bol to len tandemový let, takže som len sedel a nemohol padák ovládať. To mal na starosti ten nado mnou. Aj tak to však bolo úžasné.

No odvtedy som po tom opäť túžil a teraz, keď som konečne skončil vysokú, my rodičia dovolili si urobiť kurz. Tých 5 rokov čakania stálo za tú drinu v škole aj na brigádach aby som si našetril dosť na tento kurz a aj na časť padáku a výstroja. Ostatné mi doložili rodičia. Lietal som ďalej vo vzduchu a díval sa na krajinu pod sebou a ostatných, ktorý lietali okolo.

Myslel som, že som na ten skvelý pocit čo mi dáva lietanie úplne zabudol, predsa len je to už 5 rokov čo som naposledy letel. Ale mýlil som sa, na niečo také sa nedá zabudnúť. Zhlboka sa nadýchnem, uvoľním sa a poddám sa tomu pocitu.

Chvíľu som si ten pocit užíval ale potom som radšej vrátil myseľ z oblakov na zem. Ešte stále si to nedokážem odpustiť.
Radšej si ich skontrolujem. No, zatiaľ sa im darí dobre, nikto nešaškuje a hlavne sa nepredvádza. Lieta tak ako sa to naučil v teórii. Nasmerujem padák k Teovi, ktorý je ku mne najbližšie. Pozriem sa ako na tom je. Potom si skontrolujem aj ostatných. Keď som dostatočne blízko, vidím tú radosť ktorá z neho sála na všetky strany. Užíva si lietanie rovnako ako kedysi ja. Potešilo ma to. Ukážem mu teda čo všetko môže v budúcnu robiť.

Ako lietam všimnem si modro zelený padák. Je to inštruktor. Robí vo vzduchu krásne otočky a predvádza nám aké rôzne pohyby sa dajú s padákom vo vzduchu robiť. I keď mu nevidím do tváre viem, že si to užíva.
Raz strhne jednu stranu krídiel a potom piruetou letí dole, následne ju narovná a opäť ho to na vzdušnom prúde vynesie hore. Alebo vyhľadá jemný vzdušný výr, ktorý mu špirálovito točí padák a on lieta okolo svojej vlastnej osy.
Chcel by som si to tiež skúsiť, ale na to aby som to zvládol ešte nie som dostatočne skúsený. Preto sa len pozerám a teším sa v duchu s ním.

Jeden z nováčikov to chce napodobniť a letí tam tiež. Nezvládol to však a strhne mu obe krídla a on sa rúti k zemi. Ja som v tom čase dosť blízko pod ním. Rúti sa veľkou rýchlosťou, nestihnem ani zareagovať, keď mi narazí do padáku a zahákne sa mi doň. Môj padák sa zlomí v poli a obaja sa rútime k zemi.

Hlavou mi len prebehne, šok, panika, strach. Prežijeme to?