„Ááááááááááááá!“ zrevem na plné hrdlo a posadím sa. Som celý spotený a rýchlo dýcham. Už zase ten sen. Nedá mi to chvíľu pokoja. Myslel som si, že to prejde ale stále mi to zožiera myseľ.

Preberiem sa úplne šokovaný Teovým výkrikom. „Čo sa deje? Niečo sa ti snívalo?“ spytujem sa ho. Pozerá sa pred seba a snaží sa upokojiť.

„To nič, to je v pohode, mal som len nočnú moru. Spi ďalej,“ rieknem mu, keď sa na neho otočím. Snažím sa upokojiť aby som mu nerobil starosti.

„Už je veľa hodín, pozri sa. Skočím si do sprchy a ty ešte odpočívaj. Bola to dlhá noc,“ poviem mu a potmehúdsky sa na neho usmejem. Zamierim do sprchy aby som sa osviežil a mrmlem si popod nos melódiu jednej piesne, ktorú mám rád.

Ležím natiahnutý cez celú posteľ a snažím sa na to zabudnúť. Premýšľam. Mám mu to povedať alebo nie. Po tom čo sa mi vyznal aj keď si asi myslel, že ho nepočujem to pre neho bude rana. Ale ak mu to nepoviem a on sa to nakoniec dozvie bude to ešte horšie. Nesmie to vedieť. Nechcem ho stratiť. Nepoviem mu to.

Vstanem a idem si postaviť vodu na čaj. Je to síce hotel ale každá izba má mini kuchynku. Pripadá mi akoby to bola pôvodne ubytovňa a teraz je prerobená na hotel. Ale je to fajn, mať možnosť si urobiť čaj alebo niečo malé ukuchtiť. Dám variť vodu, keď sa ozve odo dverí klopanie. Kto to tak môže byť? Žeby profesor Harmason? Len on vie, že dnes poobede odlietam. Ale mohol zavolať. Otvorím dvere a keď zbadám kto tam stojí okamžite ich zatresnem naspäť. Opriem sa o ne chrbtom a začnem zrýchlene dýchať. To nie. Len to nie. Čo tu chce ten parchant. To mi vážne nedá pokoj? Spytujem sa sám seba.

„Ahoj kocúrik, takto ma ty vítaš?“ ozve sa z poza dverí jeho zlovestne medový hlas po ktorom ma až mrazí v kostiach. „Otvor. Hneď! Ak nechceš aby som ti tu urobil scénu. To by sa ti asi nepáčilo. Však? Tak už otvor!“ líška sa a jemne začne škrabkať na dvere.

Je mi zle. Opäť si spomeniem na to čo sa tú noc stalo. Rýchlo sa pozriem smerom ku spálni, ale Rick je ešte vo sprche. Počujem vodu. Risknem to. Otočím sa a pomaly otváram dvere. Ale len tak na kúsok. On však do nich zatlačí a dvere sa prudko otvoria až spadnem na zadok. Do dverí sa postaví on a so záujmom sa na mňa pozerá ako sedím na zemi len v župane a s roztiahnutými nohami. „Krásne ma teda vítaš, to ti musím nechať. Je to pohľad ako pre bohov,“ hovorí mi a pozerá sa mi medzi roztiahnuté nohy. Rýchlo ich stiahnem k sebe a postavím sa. Zahalím sa do župana čo to ide a vybafnem na neho: „Čo tu chceš. Nemal si sem chodiť. Nechcem ťa vidieť. Nepovedal som ti to vtedy jasne? Buď rád, že som ťa za to znásilnenie neudal.“

„Aké znásilnenie? Veď si to chcel, a bol si skvelí. Prečo som prišiel sa pýtaš?“ približuje sa ku mne, cúvam. A on pokračuje: „Ccccc... prečo cúvaš? Veď ti nič nerobím. Zatiaľ. Počul som od profesora Harmasona, že dnes odchádzaš, tak som ťa prišiel presvedčiť aby si nikam nešiel. Ešte som sa ťa nenabažil dosť na to aby som ťa niekam pustil, takže sa pekne bež vybaliť ak si sa už náhodou zbalil a poď so mnou.“

Cúvam stále ďalej až narazím do steny a už nemám kam cúvať. On má stále natiahnutú ruku ku mne a približuje sa aj s tým jeho úlisným úsmevom na tvári. Mám tak zo strachu zosilnené zmysli, že počujem ako si Rick vyspevuje v sprche. Prosím, Rick. Zostaň tam. Nevychádzaj.

Tyler sa ku mne konečne dostáva. Chytí ma za ruku a pritiahne si ma k sebe. Stíska ma v náručí a perami sa mi prisaje na krk. Snažím sa ho od seba odtlačiť ale nedarí sa mi to. Búcham ho päsťami do chrbta ale nevšíma si ani to. Len ďalej blúdi svojim jazykom po mojom krku až na tvár. Je mi zle. Je to nechutné. Ako by ma oblizoval had a ja len čakám kedy ma uhryzne do krku a paralyzuje ma svojím jedom.

Vypnem vodu, že sa idem usušiť, keď počujem buchnutie. Zbystrím pozornosť. Čo sa to deje? „Teo? Si v poriadku?“ zakričím ale odpoveď nedostanem. Oblečiem sa a vyjdem von z kúpeľne. Tam už jasne počujem hlasy. Jeden je Teov a ten druhý úlisný nepoznám. Hádajú sa. Čo sa to do riti deje? Idem tam, keď sa mi naskytne hrozný pohľad. Teo v náručí iného muža. A hoci sa mu snaží vyšmyknúť, nedarí sa mu to. Cudzincove pery a jazyk mu prechádzajú po tele a ruky mu rozväzujú župan. Vzbĺkne vo mne taký hnev ako už dávno nie. Vrútim sa medzi nich a päsťou strelím cudzincovi do tváre až mu začne tiecť krv z nosa. Oblapím Tea rukami a pritiahnem si ho k sebe. Krv vo mne vrie a z očí mi srší hnev. Zatínam päste a chcem ho ešte raz udrieť, keď ma Teo zastaví.

„Nie, stačí. Rick!“ zastavujem ho pred tým ako mu ešte viac ublíži. Neveril som, že by to pre mňa niekedy niekto spravil. V duchu sa usmejem a otočím tvárou k Rickovi. „Rick...“

„Kto to je? Čo s ním máš?“ zaútočím na Tea. Vôbec sa mi nepáči ako sa ho zastáva. Ak by to bolo na mne prizabil by som ho za to, že sa Tea dotkol. „No? Tak ako je to?“

„Nič s ním nemám, je to nikto, len nejaký stalker, ktorý ma stále otravuje. Vy...“ začnem mu vysvetľovať ale nemám možnosť dokončiť, pretože ma Tyler preruší a skočí mi do reči: „Tak ja som nikto? Stalker? Takto ty hovoríš o mužovi s ktorým si strávil noc?“ hovorí mi zlovestným hlasom ale potom sa otočí na Ricka a usmeje sa na neho.

„My sa ešte nepoznáme. Volám sa Tyler Ward a som profesorom na univerzite v ktorej Teo prednášal. A tiež som jeho nový *priateľ*“ vysvetľuje mu úlisne. Zatínam ruky do pästí a chcem mu niečo hnusné povedať, keď ma zarazí Rickov výraz. Pozerá sa do zeme, mračí sa a pritom mu oči kmitajú zo strany na stranu. A Tyler sa len potmehúdsky usmieva, spokojný s tým ako sa to tu vyvíja v jeho prospech. Okamžite vo mne vzbĺkne hnev a načiahnem sa rukou, že Tylera udriem, ale Rick mi ju zachytí a tým ma zastaví.

„Nerob to!“ varujem ho. Som zlosťou bez seba. Tak stalker, áno? Otočím sa na Tea a prepaľujem ho pohľadom. „VYSVETĽUJ!“ zrevem po ňom a dodám, „máš jednu minútu. Byť tebou nepremárnim ju.“

Je zle, Rick je skutočne nahnevaný, sakra, sakra, sakra. Ako ho mám presvedčiť aby mi uveril, že som to nechcel. „M-mali sme oslavu po tom čo som mal úspešnú prezentáciu. Stále mi objednávali pitie a mne stačí málo a som opitý. Jeho som tam ani nevidel ale bol tam. Využil to, že som opitý a neviem čo robím. Zobral ma sem do hotelu a vyspal sa so mnou. Na druhý deň, keď som to zistil som ho vyhodil ale on mi aj tak nedá pokoj. Ak by som nebol opitý nikdy by sa to nestalo. Na to skutočne nemám ospravedlnenie a máš právo byť na mňa nahnevaný ale ver mi. Ver mi, že by som ťa nikdy nepodviedol s plným vedomím. To on ma využil a znásilnil. Mám z toho nočné mory. Myslel som...“ nedokončím lebo ma Rick preruší.

„Minúta vypršala. Opitosť nie je ospravedlnenie. Ak si nechcel piť nemusel si, bolo to tvoje rozhodnutie. Tak vinu nezvaľuj len na neho. On ťa zviedol ale ty si k tomu dal svojím správaním podnet. Sklamal si ma,“ hovorím mu pokojným hlasom avšak plným výčitiek. Otočím sa na Tylera a poviem mu: „Je tvoj! Zober si ho. Nestojí mi za to.“ On sa len na mňa víťazoslávne usmeje a ja zamierim ku dverám. Za sebou počujem ako sa niekto zosunie k zemi. Viem, že je to Teo ale nezaujíma ma to. Neotáčam sa za ním a idem do izby. Ešte na nich z poza dverí zavolám: „Nevšímajte si ma a pokračujte. Ja sa len zbalím a pôjdem.“

Po tom čo Rick povedal sa zošuchnem na zem. Celý sa trasiem a do očí sa mi tlačia slzy. Nie, nie, nie. To nemôže byť pravda. Rick, povedz, však to nie je pravda to čo si teraz povedal. Že ma stále chceš... Rick.

„Tak poď zlato, máme dokonca jeho povolenie. Sám vidíš, že sa ťa vzdal. Nechce ťa. Ale ja áno. Ja ťa chcem. Tak poď!“ chytí ma pod paže a vytiahne na nohy. Zoberie mi tvár do dlaní a pozerá mi do očí. Ja ho ale nevnímam, hoci má tvár pred tou mojou, nevidím ho. Mám úplne zastretý pohľad. V hlave mi lieta len jedna myšlienka - nechce ma. Srdce ako by prestalo tĺcť, je mi zima. Mám pocit ako by ma niekto ovalil palicou a ja sa dostávam do bezvedomia. Nič nevnímam, ani to čo mi Tyler hovorí. Ešte včera ma miloval, ešte včera som bol jeho. Je to vtipné, oči mi plačú ale ja sa začínam smiať. Smejem sa tak nahlas, že to musia počuť až na ulicu. Zrýchľuje sa mi dýchanie. Necítim si ruky, tŕpnu mi. Zviera sa mi hru. Hlasy sa mi miešajú do seba a zem je odrazu tak blízko u mojej tváre. Strácam sa. Je tma.

Balím sa. Môj hnev už upadá, zostáva len prázdny pocit z toho, že som niečo stratil. Niečo pre mňa životne dôležité. Mal som vedieť, že to tak dopadne. Nechal som ho dlho čakať. Je to moja vina, nie jeho. Nezaslúžim si ho, nie po tom čo som mu teraz povedal. Pokračujem v balení, keď odrazu začujem ako sa Teo začal nahlas smiať. Do riti čo mu je také smiešne. No moment neskôr začujem niečo iné, niečo čo mi nedovolí pokračovať v balení. Zastavím sa a počúvam. Niekto dychčí ako o závod a druhý ho upokojuje. Nečakám ani sekundu a vletím tam. Na zemi zbadám Tea ako sa drží za župan v mieste kde má srdce. Leží a hoci zrýchlene dýcha zdá sa, že nemôže polapiť dych. Tyler sa nad ním skláňa a upokojuje ho. Evidentne nevie čo má robiť. Skočím k nim a chytím Tea do náručia. Tylera odstrčím na bok.

„Teo... Teo... vydrž!“ volám ale on ako by ma ani nepočul. Len hľadí s vyvalenými očami pred seba a dýcha ako o život. Otočím sa na Tylera a zrevem na neho: „Daj mi nejaké papierové vrecko, RÝCHLO!“ O chvíľu aj keď mne to pripadalo ako večnosť, mi ho podal. Otvorím ho a priložím Teovi k ústam aby mohol dýchať. O chvíľu už vidím ako sa upokojuje. Začína pomaly pravidelne dýchať. Oči má zavreté a je uvoľnený. Nesiem ho do spálne na posteľ. Stále si to vrecko drží a dýcha doň, hoci už dýcha pokojnejšie a hlavne pravidelnejšie. V momente ako si ľahol zaspal.

„Čo sa mu to stalo?“ počujem otázku.

„Hyperventiloval, nie je to nič vážne, len musí odpočívať.“ Odpoviem mu bez toho aby som si uvedomil, že to hovorím nemu. Otočím sa a zbadám ho stáť pri dverách. Očividne je z toho v šoku. Úplne som na neho zabudol. Opäť ma popadne hnev. „TY!“ chcem na neho zrevať, ale keďže Teo spí tak to len zdôrazním a pokračujem, „vypadni, nech ťa už nikdy v živote nevidím inak ťa zabijem.“

„Ja a vypadnúť? Nebol si na odchode náhodou ty? Nevzdal si sa ho už? Tak sa teraz nestaraj, už je môj, ja tu s ním budem. Tak ty môžeš ísť!“ hovorí pričom tú poslednú vetu mi rozkáže. Dostal sa z toho šoku prekvapivo rýchlo.

„Ty hajzel,“ chytím ho pod hrubý krk a zaň ho pritlačím ku stene. Priblížim si tvár tesne k jeho a varovným hlasom mu poviem: „teraz ma dobre počúvaj, ty hajzel, hovorím ti to naposledy, vypadni, kým mi nerupnú nervy a skutočne ti neublížim. Aj tak za to môžeš všetko ty. Ja som tiež vinný, ale ak by si ho nestretol nič by sa nestalo. Neopustím ho. Viem čo som povedal, ale tiež viem, že by som to nedodržal a vrátil by som sa k nemu. DAJ MU POKOJ A VYPADNI! ROZUMIEŠ?“ stíšim až zlovestne hlas a následne ho vyrazím zo dverí von, ani nestihne nič namietnuť. Otočím sa, vydýchnem si a idem za Teom do spálne. Zavolám ešte na letisko a presuniem náš let na zajtra poobede. Ľahnem si k nemu a jemne ho hladím po vlasoch. Má uvoľnený výraz na tvári, konečne. Prepáč Teo, neopustím ťa.

Teplo, aké príjemné teplo. Podvedome sa pritiahnem k zdroju toho tepla. Nechcem sa zobudiť. Spalo sa mi tak dobre. Chcem takto ležať každý deň. Chcem... prudko otvorím oči sa posadím sa. Pozriem sa vedľa seba odkiaľ sa zobral ten zdroj tepla. Rick!? Čo tu ten robí?

Preberiem sa na pohyb v posteli. Otvorím oči a uvidím Tea ako sa na mňa díva a je prekvapený. No usmieva sa. Vydýchnem si od šťastia a taktiež sa na neho usmejem. Už je v poriadku. No vzápätí sa zamračím. Predstavím si to čo s ním ten hajzel robil v tejto posteli a nedokážem tú predstavu vyhnať z hlavy.

„Rick? Čo sa deje? Prečo si tu a prečo sa mračíš?“ pýtam sa prekvapene.

„Nič, už je ti lepšie?“ opatrne sa ho pýtam. No potom sa zarazím. Takže ty už si ma odpísal? Keď sa pýtaš čo tu robím?

„Áno, je mi dobre, čo sa vlastne stalo? Bolo mi niečo, keď sa ma pýtaš na to ako mi je? Stále si mi však nepovedal ako je možné, že si tu? Ako si vedel, že som v tomto hoteli?“ spytujem sa ho so záujmom.

„Hej, bolo. Hyperventiloval si. Nepamätáš si to?“ spytujem sa a zároveň sa tomu čudujem. Prečo si nič nepamätá? „Teo? Čo si všetko pamätáš?“ opatrne sa ho pýtam. Že by to bolo vážnejšie ako len hyperventilácia?

„Hmm? Čo si pamätám? No... mal som prednášku, inak to ti musím povedať, dopadla výborne, nad všetky očakávania. A potom som išiel sem a teraz som sa zobudil vedľa teba. To by som sa mal skôr pýtať ja teba, čo sa deje? Ale... čo je?“ prestanem sa hovoriť keď si všimnem jeho prekvapený pohľad.

„To je to posledné čo si pamätáš? Že si mal prednášku a potom išiel spať? Nič iné? Vieš aký je dnes deň?“

„No jasné, je utorok. Povedz mi čo sa deje? Začínaš ma stresovať. A prečo si mi vlastne nebral telefón, vieš ako som sa cítil?“ hovorím mu s výčitkami v hlase.

„To teraz nechaj tak. To čo je teraz dôležité je, že nie je utorok ale štvrtok. Ty si zabudol na celé dva dni. Zabudol si na všetko čo sa udialo. Ale prečo?“ nechápem to. Do riti čo sa to deje, veď len hyperventiloval, z toho predsa človek nestratí pamäť.

„Ja, že som zabudol na dva dni? To nie je možné, ako by som mohol len tak zabudnúť na celé dva dni. A prečo som vlastne hyperventiloval? K niečomu takému musel byť pádny dôvod. Muselo ma niečo citove zasiahnuť natoľko aby som hyperventiloval, alebo stres. Ale čo mohlo byť také aby sa to stalo. Veď si tu, vedľa mňa, mal by som byť šťastný a nie hento.“ Čudujem sa tomu, nedáva mi to zmysel.

„Si psychológ, prečo človek zvyčajne stratí pamäť? Čo ja viem, tak to býva preto, že má buď nejaký úraz hlavy, alebo sa mu stane niečo s čím sa osoba nedokáže emocionálne vyrovnať a tak sa obrní tým, že zabudne,“ vysvetľujem mu.

„Presne tak. Úraz som predpokladám nemal, takže čo som zažil takého, že som sa musel ochrániť tým, že som stratil pamäť. Povedz mi to, prosím. Rick, nech je to čokoľvek.“

„Neviem či je to práve ten najlepší nápad. Ja sám sa s tým mám problém vyrovnať. Ak by sa to stalo niekomu inému čo by si mu poradil?“ skúšam v ňom prebudiť psychológa aby si uvedomil čo je pre neho najlepšie. Nechcem aby si spomenul, nechcem aby trpel. Už toho bolo dosť. Ja sa s tým nejako vyrovnám a pôjdeme ďalej. Toho hajzla už aj tak nikdy neuvidí, nedovolím to, takže bude lepšie nech si na to nespomenie.

„Poradil by som mu aby to nechal tak, že spomienky sa mu možno časom samému vrátia, aby to nesilil. Že to, prečo to zabudol malo svoj dôvod a nech to nechá tak. Ak to bolo niečo veľmi bolestivé, možno by bolo lepšie aby si na to ani nespomenul. To by som mu poradil. Takže... tým mi chceš povedať aby som si neskúšal spomenúť ale nechal to tak? A čo keď to bolo niečo čím som ti veľmi ublížil a ja to teraz neviem, myslíš, že sa budem cítiť lepšie keď budem vedieť, že som ti asi ublížil a pri tom si nepamätám ako? To chceš?“ pýtam sa ho.

„Áno, to chcem. Už bolo dosť trápenia. Poď, zbalíme sa. O druhej nám letí lietadlo. Všetko už je vybavené. A...“ odmlčím sa, stále mám obavy z toho či robím dobre, keď mu to chcem navrhnúť, ale to čo sa v uplynulých dňoch udialo ma len utvrdilo v tom, že bez neho nemôžem byť. Rose má pravdu, čo bolo, bolo. A my musíme ísť ďalej, takže: „Teo, keď sa vrátime chcem aby si sa ku mne nasťahoval. Taktiež ti cestou poviem prečo som ti nebral telefón. A... vieš čo, predsa len ti niečo prezradím, to čo si zabudol, ale neboj sa je to príjemná vec. Vieš čo to je?“ nakloním sa k nemu bližšie až sa takmer dotýkame čelom a pošepnem mu: „Milujem ťa“ a pobozkám ho na ústa.

Zovriem pery k sebe ale oči sa mi usmievajú. Skloním hlavu a skryjem si oči za ofinu. Nechcem aby videl aký som červený ako paprika. Som tak šťastný, že mi to povedal, že som úplne onemel. Pred tým ako by som sa na neho vrhol, preventívne zamierim do kúpeľne sa trocha schladiť. Avšak až tam plne dôjde to čo mi ešte povedal. Mám sa k nemu nasťahovať? Ale... ale, ako je to možné? Nie, nie. Určite to myslí len na nejakú dobu, asi než sa mi vráti pamäť. Hej, tak to bude určite. Na to aby to bolo nastálo je to príliš krásne.

Krásna reakcia, to sa musí nechať. I keď to sťahovanie prešiel voľáko bez komentáru. Asi mu to ešte nedošlo. Kým je v kúpeľmi zbalím nám veci a všetko skontrolujem. Letenky mám bezpečne uložené a už len čakám kedy vyjde von aby sa obliekol.

Osprchoval som sa a celkom mi to aj pomohlo.

Vyjdem z kúpeľne a všimnem si, že Rick už všetko zbalil a nachystal. Nezdržujem teda a oblečiem sa. Po ceste na letisko si ešte kúpime nejaké jedlo aby sme neboli hladný.

Mierime dole po schodoch aby som sa mohol odhlásiť na recepcii a zaplatiť za pobyt. Hm. Ani to nebolo tak drahé ako som si myslel. Vonku nastúpime do pristaveného taxíka a necháme sa odviezť na letisko. Niečo zjeme, trocha sa po letisku pomotáme a už sa aj musíme hlásiť na nástupišti.

V lietadle Teovi všetko opäť rozpoviem, prečo som mu nebral telefón, čo som všetko počas doby čo sme spolu neboli cítil a tiež, že som dokončil projekt, ktorý som mal rozrobený niekoľko rokov. Po návrate sa do neho pustím. Dúfam, že do toho pôjde so mnou. Ale najprv sa presťahuje a potom to oslávime tak ako sa patrí, pekne spolu a vo vzduchu. Hmm a taktiež v posteli.