Zo začiatku mlčím a sadám si na gauč. Napijem sa vody a rozhliadnem sa po izbe. Vyžaruje z nej pokoj a teplo domova. Nechcem sa o tom rozprávať. Teo sa však na mňa stále uprene pozerá a čaká na moju odpoveď. Nedá sa teda nič robiť: „Kde by som začal.... no, bol som doma. Celú dobu. Úplne som zabudol, že som ti sľúbil, že sa ozvem.“

„Ako si mohol zabudnúť, keď si bol stále doma?“ čudujem sa.

„Úplne ľahko... keby si bol u mňa doma, aj ty by si zabudol. Čas tam tak rýchlo letí. Mal som pocit, že prešiel len jeden týždeň od vtedy ako sme sa naposledy videli a ono v skutočnosti prešiel mesiac. Jednoducho som zamrzol v čase a v mojich myšlienkach,“ vysvetľujem mu a ešte dodám, „stačí?“ dúfam, že ho tým uchlácholím.

„NIE, nestačí. Takouto odpoveďou ma teda rozhodne neodbiješ. Čo si robil?“ spytujem sa. Snažím sa byť trpezlivý ale veľmi sa mi to nedarí. Tak veľmi to chcem vedieť. Ten mesiac nevedomosti mi stačil.

„Už som ti povedal, čo som...“

„Nie nič si mi nepovedal,“ skočím mu do reči, „jediné čo som sa od teba dozvedel, je to, že si bol doma a utápal sa v myšlienkach. Ale to nie je odpoveď na moju otázku. Čo si...“

„Čo vlastne odo mňa chceš? Odpovedal som ti na všetko. Bol som doma, nič som nerobil a zabudol som na to, že sa ti mám ozvať,“ tentoraz mu skočím do reči ja: „Teraz ale vážne, čo vlastne chceš? Začínam si pripadať, že som na výsluchu, alebo u psychológa. Počkať... čo vlastne robíš? Pretože mám taký povedomí pocit, akoby som to už zažil.“

„Zatiaľ som len asistent psychológa, ale po praxi budem plnohodnotný psychológ.“

„Takže môj pocit bol správny. To ma akože teraz analyzuješ? Mám si aj ľahnúť na gauč aby to bolo ako na skutočnej terapii?“ začínam byť dosť vytočený.

„Nebuď sarkastický!“ nepáči sa mi čo hovorí. Zhadzuje ma. Tým ale potvrdzuje len to, že si uvedomuje, že to čo do teraz robil nie je správne. Nechce si to však priznať, radšej sa bude utápať v seba deštrukcii a vo vine ktorú si pripisuje. Ale... čo to meliem, má pravdu, teraz nie som v práci. Nesmiem ho začať analyzovať. Musím sa upokojiť a nejako aj jeho. Nechcem aby to zašlo priďaleko. Nechcem aby ma bral ako “cvokára“.

„Ja... nenávidím psychológov, psychiatrov, jednoducho „cvokárov“. Nie som na hlavu. Pred 5. rokmi som sa tých ich rečičiek napočúval dosť. Nemám na to náladu. Neprišiel som sem pre to aby som počúval tvoje výklady o tom aký vediem život,“ pokračujem bez toho, že by som sa na Tea čo len pozrel. Chodím po miestnosti s rukami prekríženými na prsiach. Serie ma to.

„Áno?“ zvyšujem hlas až mi začína preskakovať, „tak prečo si sem teda vlastne prišiel? Zatrtkať si? To si mohol ísť rovno do bordelu. Povedal som, že ti nechcem takto pomáhať,“ nejde to. Aj keď sa snažím zo všetkých síl, nejde to. Príliš som sa do toho zamotal, príliš ho mám rád na to aby som teraz vycúval.

„Len mi tu teraz nezačni prosím ťa fňukať, to fakt nenávidím. Chlap ktorý reve.“

„Neplačem a ani nezačnem. Už vyše 17 rokov neplačem.“

„Fajn, fajn. Tak ako inak mi chceš potom pomôcť. Nechcem počúvať žiadne psychologické bláboly, tak čím iným ako sexom by si mi chcel pomôcť? Zatiaľ je to jediné na čo som prišiel, že mi pomáha zabudnúť. Povedz mi to teda? Ak sa ti to nepáči stačí povedať a už sa nemusíme nikdy vidieť. Ale bol si to ty kto mi chcel pomôcť, nezabúdaj“ stojím proti Teovi s rukami v bok a vážnym výrazom na tvári.

„Neuľahčuješ mi to práve. Ja s tebou chcem mať sex, ale chcem aby to vyplynulo z úplne iných emócií z akých to chceš ty,“ privriem oči a zhlboka sa nadýchnem. Nemá to cenu, musím tomu dať asi viac času. Chcel by som vrátiť čas na dobu, keď sme sa zobudili po skvelom sexe. Nemal som sa ho pýtať na ten mesiac čo sme spolu neboli. Ale keď ja to chcem vedieť, chcem vedieť prečo som nemohol byť celý mesiac s osobou, ktorú mám rád. Chcem o ňom vedieť všetko. Dobré aj zlé. Chcem ho milovať ešte viac. A on mi to nechce dovoliť. Bože, už začínam byť depresívny ako on. Nie. Stop. Žiadne negatívne myšlienky. Chce to zmenu.

„Tak inak, teda. Nechajme minulosť minulosťou a prejdeme k budúcnosti. Môže byť? Na budúci rok v lete budú opäť na Tenerife letecké závody v paraglidingu. Chcem sa tam prihlásiť. Počas tej doby... bývaj tu so mnou a uč ma lietať tak aby som tam mohol ísť. Čo ty na to?“ navrhujem mu. Rick na mňa zostal prekvapene hľadieť.

„Čo prosím? Ty po mne chceš aby som ťa pripravil na letecké závody a ešte tu aj býval? Ale to je... to je...“ som tak prekvapený, že ani neviem čo mám na to povedať. Počkať... on povedal Tenerife? Nie, nie, nie, nie, nie. Musel som zle počuť. Určite povedal niečo iné. Či...?

„Ty si povedal závody na Tenerife?“ vydesene sa ho pýtam. Začínam sa podvedome triasť. Teo prikývne. Po tom potvrdení mám pocit akoby ma niekto trafil kameňom do hlavy. To je posledná kvapka. Nikdy. Už nikdy nechcem počuť o Tenerife.

„Moja odpoveď je NIE! Pripravím ťa na akékoľvek závody budeš chcieť, len nie na tieto. Prosím, sľúb mi, že tam nikdy na ne nepôjdeš. Sľúb mi to, dobre?“

Tá zmena ktorá sa na Rickovi udiala po tom čo som mu potvrdil miesto konania tých závodov, je desivá. Tvári sa akoby sa dozvedel, že niekto zomrel, než to kde sa konajú tie závody. Čo sa mu preboha stalo, že takto reaguje. Prosím Rick, povedz mi to. Nedus to v sebe. Nie, nesmiem ho spovedať... ale na druhú stranu, musím to vedieť: „Čo je zlé na Tenerife, že sa toho tak bojíš?“

Prestanem sa triasť a pozriem sa uprene do Teových modrých očí. Vidím v nich obavy, strach, starosť. Čoho sa bojí? Mňa alebo o mňa? Asi by som mu mal povedať prečo nechcem aby tam išiel. Lenže...ešte stále to bolí. Ako ho ale inak presvedčím: „Tam začalo moje peklo. Nechcem aby sa to stalo znova,“ hovorím mu ale Teo otvára ústa, že niečo povie, „nie, nepýtaj sa ma na to teraz. Ak mi sľúbiš, že tam nepôjdeš, tak ti to začas poviem. Určite. Ale ešte na to nie som pripravený,“ odfúknem si, „ako som povedal predtým, pripravím ťa na akékoľvek iné závody, ale na hentie zabudni, dobre? A bývať?“ prejdem si rukou vo vlasoch a rozstrapatím ich. Nemôžem to tam opustiť, je to moja posledná spomienka na Mary.

„To nie... aspoň... nie teraz určite nie,“ ako hovorím pozerám sa na Tea, snaží sa vo mne čítať, ale nakoniec len zvesí hlavu a prikývne.

Nepáči sa mi to čo hovorí, chcem vedieť pravdu, ale teraz mi nič iné nezostáva. No nevzdávam sa. Teraz budem ticho ale určite to tak nenechám.

A teraz čo? Pozriem sa na hodinky, sú tri. Chcel by som ísť lietať ale než sa niekam dostaneme bude večer a Rick vyzerá ešte stále rozrušený, takže to asi na dnes nechám tak. Pozrieme si nejaký film a budeme kecať o hlúpostiach. Chcem na túto hádku čo najrýchlejšie zabudnúť.

„Chceš si pozrieť nejaký film? Už je neskoro na to aby sme niekam išli lietať, kým tam prídeme bude večer a... asi ani nemáš náladu, čo?“

Ďakujem ti Teo. Som rád, že sme to uzavreli a už ma ďalej nevypočúvaš. Hovorím si v duchu. Prikývnem a poviem mu: „Hej, nemám teraz náladu na lietanie. Pozrieme si nejaký ten film. Hoď tam nejaký horor.“

„Prepáč, horor nemám žiadny, to nie je moja šálka kávy.“

„Tak potom je to jedno. Niečo vyber zájdem si zatiaľ na WC,“ hovorím mu a odchádzam hľadať WC.

Dívam sa na Rickov chrbát ako mizne v chodbe. Vzdychnem si a otočím sa ku stojanu s DVD-čkami. Prehrabávam sa medzi nimi a hľadám niečo dobré. Asi po piatich minútach vyberiem Liečiteľa. Nachystám to a sadnem si na gauč.

Prechádzam chodbou a náhodne otváram dvere hľadajúc tie správne ktoré vedú na WC. Za prvými otvorenými má spálňu. Tiež ako obývačka je pekne zariadená, je ladená do peknej čokoládovej farby. Veľká manželská posteľ z tmavého dreva. Krémová podlaha, tmavý šatník z rovnakého dreva ako posteľ a biele steny. Okrem tej ktorá je za posteľou, tá je čokoládovo hnedá. Zavriem ich a pokračujem ďalej. Za druhými je jeho pracovňa. Veľký stôl a knižnica plná kníh o psychológii. Tam sa ale nezdržujem a hneď ich zavriem. Až v posledných je WC. Urobím to prečo som sem prišiel a zamierim naspäť do obývačky, kde už Teo sedí nachystaný na gauči s úsmevom na tvári. Sadnem si k nemu a on spustí film.

Keď počujem kroky mierace sem otočím hlavu smerom na chodbu a úsmevom privítam Ricka. Sadne si a ja zapnem film. Vytiahnem si nohy na gauč a pohodlne sa usadím. Úvodné titulky pretočím až konečne začne samotný film.

Snažím sa pozerať na film ale viac ako film moju pozornosť upútava Teo. Je zažraný do filmu a nevníma okolie. Cez okno prenikajú do vnútra lúče slnka a dopadajú na Teove vlasy. Vďaka tomu sa jeho ryšavý odtieň dostáva do popredia a jeho vlasy v tom svetle žiaria. Tak veľmi mi pripomínajú Mary. Mala ich rovnaké, no možno troška viac ryšavé. Vojdem mu do nich rukou a bez rozmýšľania sa k nim skloním a pobozkám ho na ne. Teo sebou trhne a otočí sa na mňa so spýtavým pohľadom v očiach.

Je jedno koľko krát ten film vidím, vždy sa do neho zažeriem a nevnímam svoje okolie. Asi v polovici filmu ucítim Rickovu ruku vo svojich vlasoch a následne aj bozk ktorý mi do nich vtisne. Prekvapene sa na neho otočím a úplne sa v jeho čokoládových očiach roztápam. Skloní sa ku mne ešte raz a tentoraz ma pobozká na pootvorené pery. Otvorím ich viac a nechám ho mi do nich vstúpiť. Pritiahnem sa k nemu, omotám mu ruky okolo krku a chvíľu sa len tak bozkávame. Film je ta tam.

Teo má doširoka otvorené oči a jemne pootvorené pery, ktoré úplne zvú na bozkávanie. Preto nečakám a pobozkám ho na ne. Otvorí ich a ja mu do nich vkĺznem. Náš bozk predlžujem čo najviac to ide, než sa obaja musíme nadýchnuť. Teo zhlboka dýcha až sa mu dvíha hruď. Tvár mu zdobí červeň a pery má ešte vlhké od bozkávania. Musím sa krotiť aby som ho opäť nepretiahol. Aspoň ho teda ešte pobozkám. Opäť sa k nemu skláňam, keď ma preruší jeho: „Mám ťa rád.“ Zastanem zarazene v polovici cesty k jeho perám a neviem čo ďalej. Ako mám reagovať. Odtiahnem sa od neho a postavím sa.

Som tak roztúžený z toho náhleho prejavu náklonnosti, že sa úplne zabudnem a vyznám sa mu: „Mám ťa rád.“ Až z jeho reakcie si uvedomím čo som povedal. Úplne zamrzne a odťahuje sa odo mňa. Postaví sa a začne tekať očami po miestnosti. Pozerá sa všade inde len nie na mňa.

„J-ja už m-musím ísť,“ kokcem zo seba a cúvam do chodby. „Zajtra ráno ti zavolám a dohodneme sa na tom lietaní,“ volám na neho z chodby a vybieham z domu von. Cestou domov mi stále v ušiach rezonuje jeho vyznanie a nedá mi pokoj. Premýšľam nad tým aj potom čo prídem domov. Nedá mi to pokoj a stále ma to v hlave otravuje. Musím do vzduchu. Prečistiť hlavu. Nech už je zajtra. Poznám skvelé miesto na výcvik.

To... to... čo? Čo to teraz...? Tak nečakane ako ráno prišiel tak isto aj teraz odišiel. Vypnem film, už na neho nemám náladu. Odídem do pracovne a tam sa zavriem s knihami až do neskorej noci. Do postele idem so zmiešanými pocitmi. V očakávaní a trochu aj v obavách zaspávam.