Pri jednej z otočiek si všimnem, že 1. letí ku mne. Dúfam, že ma nechce napodobniť. Schytím vysielačku. Čo to ten blbec vyvádza? Chcem mu povedať aby to otočil, že to nedá, ale na to je už neskoro.

Nečakal, že ten vzdušný prúd bude taký silný, strhlo mu obe krídla a on sa rúti k zemi. Do riti! Skrútim padák a okamžite letím k nemu, keď pod ním zbadám Tea. Nemá čas uniknúť, je to len sekunda a on mu vletí do padáku.

V mysli sa mi okamžite prehraje minulosť. NIE! TENTORAZ UŽ NIE! Strhnem obe krídla aby som zvýšil svoju rýchlosť a letím k nim. RÝCHLO! POĎ! EŠTE KÚSOK!

Náraz mi vyrazí dych a ja lapám po vzduchu. V hlave mám úplne prázdno a netuším čo sa stalo. V ušiach mi hučí a do toho sa mieša hlas, ktorý na mňa kričí: „ODREŽ SA! RÝCHLO! TEO! Až moje meno ma preberie zo šoku. V panike začnem šmátrať po uvoľňovači hlavného padáku. Už zaň skoro potiahnem, keď pocítim ďalší úder. Pozriem sa hore. Je to inštruktor. Chytil toho druhého a snaží sa ho prebrať a dostať odo mňa preč.

Konečne som ich dohonil, ale sme už nebezpečne blízko zeme. Teo na mňa nemo pozerá s rukou na uvoľňovači. „Na čo čakáš, odrež sa, rýchlo!“ Vietor do nás udiera, zem sa pod nami krúti a my špirálovito padáme k zemi.

Opäť ho silno stisnem a potiahnem. Padák sa mi uvoľní a ja voľne padám k zemi. Druhou rukou potiahnem za uvoľňovač záložného padáku a pri jeho otváraní mnou trhne dohora. Bolo to tesné, ale som ako tak v suchu. Teraz už len bezpečne pristáť. Od úľavy si vydýchnem, no okamžite sa zase zarazím a pozriem hore. Ako je na tom ten druhý?

Revem po 1. aby sa prebral, ale nereagoval. Pravdepodobne je v bezvedomí. Pripnem si ho k sebe a odrežem mu jeho padák, ktorí by len zavadzal, keďže je zamotaný. Aj keď je už zachránený od toho aby sa rozpleštil na zemi ako placka, problém tu je stále. Tento padák nie je stvorený na dvoch letcov. Sme naň ťažký a stále dosť rýchlo klesáme. Robím čo sa dá ale aj tak na zem pristávame tvrdo. Počujem hlasné puknutie. Asi si pri tom dopade zlomil nohu. Len dúfam, že je to iba noha. Poobzerám sa a vidím, že sa Teovi podarilo úspešne pristáť na zemi a teraz spolu s ostatnými, ktorí medzitým tiež pristáli beží k nám. Uľavilo sa mi, že ho vidím bezpečne na zemi.

Ani neviem ako sa mi podarilo v tom strese a strachu pristáť. Jediné na čo dokážem myslieť je inštruktor a ten chlapík hore. Podarilo sa mu ho zachrániť a pripnúť k sebe ale stále nemajú vyhrané. Klesajú veľkou rýchlosťou, je jasné, že to nebude hladké pristátie. Ale verím, že to zvládnu. Určite. Presviedčam sám seba.

Čakám na nich. Stojím celý napätý, nohy sa mi trasú. Pozerám sa hore na oblohu a sledujem ako sa rýchlo približujú až nakoniec pri dopade počujem hlasné puknutie. Padák ich celý prikryje. Rozbehnem sa k nim čo mi nohy stačia.

Dobieham tam posledný. Ostatní im už pomáhajú. Pozerám sa ako sa inštruktor snaží prebrať toho chlapíka. Kľaknem si k nemu a rukou si prikryjem ústa. Z nohy mu trčí lýtková kosť a tečie krv. Sanitka, sanitka. Ozýva sa mi v hlave. Sakra. Nemám tu mobil.

Snažil som sa ho prebrať, ale márne. Ostatný sa snažia o to isté. Obzerám sa za seba a načiahnem sa po šnúre od padáku, že ju použijem ako dočasné škrtidlo, keď zbadám na Teovi opasok. Kľačí vedľa mňa s prikrytými ústami a vypleštenými očami. Rukami mu vyletím po opasku až obaja spadneme.

Z môjho stŕpnutia ma preberie inštruktor, ktorý po mne skočí. Čo to? Čo robí? Čo chce? Až po chvíľke si to dovtípim. Po tom čo sa mi snaží odopnúť a vytiahnuť opasok pochopím o čo sa snaží. Chce ho použiť ako škrtidlo na nohu. Odstrčím mu ruku a sám si ho dávam rýchlo dole.

Na Teovi je vidno, že nechápe prečo som tak odrazu po ňom skočil. Až keď mu začínam odopínať opasok, dôjde mu čo chcem a sám si ho dáva dole. Rýchlo 1. ranu priškrcujem a z kapsy zo šortiek vyťahujem mobil a volám pohotovosť. Nemocnica nie je ďaleko takže netrvá dlho a už ho nakladajú do sanitky. Rukou si zotriem pot a vydýchnem si. Otočím sa na ostatných a uvažujem čo im mám povedať. Chalani utešovali Millie a Teo nemo stál ako by nevedel čo robiť.

Stál som tam a pozoroval som záchranárov ako ho ošetrujú. Zo šoku som sa už síce dostal ale nevedel som čo mám robiť, tak som tam len stál a díval sa. Dievča plače a tí dvaja ju utešujú. Nechápem prečo plače, veď ho pozná len dva dni a aj počas tých ho ignorovala tak ako aj tých dvoch. Ale možno som to len zle pochopil. Podídem k nej a skúsim ju tiež utíšiť.

„Ty si Millie, však? Neplač, nemusíš sa báť, určite sa z toho dostane. Doktory urobia všetko aby ho z toho dostali. Uvidíš.“ usmejem sa na ňu a utešujem ju.

„A čo ma po ňom, neplačem kvôli nemu, on mi je ukradnutý.“ hovorí a fňuká ďalej. Tí dvaja sa od nej odťahujú a prestávajú ju utešovať. S vyvalenými očami sa na ňu pozeráme a nechápeme prečo teda plače.

„Tak prečo potom plačeš?“

„Pretože som to chcela byť ja. Ja som chcela byť tá ktorú bude Rick zachraňovať!“ to že inštruktora volá menom som radšej prepočul.

„Ty si blázon, však? To ti je ľúto, že si prežila a nedolámala sa? Si vážne cvok! Blázon! Myslíš, že keby si bola v tom víre tak by si mala čas myslieť na to, že sa ťa dotýka, keď ti pomáha? Tam myslíš len na to aby si prežila.“ Hlasno jej vytýkam a pri tom gestikulujem rukami. Chcem pokračovať ale inštruktor ma chytí za rameno a zastaví ma.

Počúvam Tea ako jej dohovára. Myslel som si to isté čo on hovorí ale… musím ho zastaviť, kým nepovie niečo čo by ho potom mrzelo.

„Nechaj ju tak, bolo to na každého dosť. Poďme dnu a dáme si čaj alebo kávu na upokojenie,“ ukazujem na budovu za nami, kde prebiehali teoretické hodiny. „ja potom zájdem za ním do nemocnice pozrieť sa ako mu je.“

„Teraz sa staráte, čo? Aj tak je to vaša chyba, že sa mu to stalo!“

Otočím sa za hlasom ktorý to hovorí. Je to jeden z jeho kamarátov. Mračí sa na mňa a ukazuje na mňa prstom. „Čo?“

„Strčte si tú kávu niekam, toto vám neprejde. Miesto aby ste sa nám venovali, ste sa len predvádzali pred ním!“ ukazuje prstom na Tea. „Videli sme, že ste si ho všímali viac ako ostatných, nie sme slepí.“ Čo to tára za hlúposti. Ja, že so si ho všímal viac ako ostatných? Ja si už 5 rokov nevšímam nikoho, aspoň nie tak ako to myslí on.

Tak ale toto už preháňa, inštruktor za to nemôže. Čo sa tu dnes všetci zbláznili? To, že je ona asi cvok som vedel už od začiatku z toho čo tárala a ako sa chovala. Ale že aj tí chalani budú robiť problémy? A inštruktor sa vôbec neobhajuje, snáď si nemyslí, že je to naozaj jeho vina. Prečo nie sú radi, že sú živí a zdraví? To čo sa stalo tomu chlapíkovi je síce nešťastie, ale môže si za to sám. A okrem toho určite bude onedlho v poriadku a všetko sa vysvetlí.

Pozerám sa na inštruktora ako sklopil oči a je duchom neprítomný. Podídem k nemu a zatrasiem s ním. „ Hej, spamätajte sa, nie je to vaša vina, nech si hovoria čo chcú, ja som bol priamo pri tom. Ja viem najlepšie čo sa stalo. Tak sa sakra bráňte!“ pozerám sa mu do hnedých očí ktoré na mňa upiera. Snažím sa v nich vyčítať, čo si myslí, ale má ich nepreniknuteľné. Po chvíli ich klopím dole i keď by som sa mu do nich vydržal pozerať celý deň.

Ako idem očami dole zastavujú sa mi na jeho hrudi, ktorá sa mu pod nádychmi a výdychmi zdvíha. A na mojich rukách ktoré mu zvierajú ramená.
Zhlboka sa nadýchnem a začervenám sa. Moje rozplývanie sa nad jeho dokonalým telom prerušil až on, keď prehovoril.

„Nechaj to tak. Má pravdu, je to moja chyba, mám za vás zodpovednosť. Ponesiem za to spravodlivé následky. A teraz poďme zbaliť padáky.“ hovorím mu ale polovicou mysle som už v minulosti.

Počas toho ako sme skladali padáky sa mi v mysli prehrávala každá sekunda z minulosti a dostával som sa do väčších a väčších depresií. Zložené padáky sme dali do ruksakov a odniesli do skladu. Ostatných som poslal domov s tým, že zajtra majú normálne prísť na ďalšiu hodinu ale bude ich mať druhý inštruktor. Millie síce chcela zostať so mnou ale keď videla ako sa tvárim, radšej odišla.

Idem si dať do kanclu kávu snáď ma dá trocha dokopy, predtým než pôjdem do nemocnice. Mal som pravdu, nemal som to prijať, ešte som na to nebol pripravený. Ak b tu bol dnes iný inštruktor nič by sa nestalo. Do riti! Kurva!

Pri skladaní padákov som sa kútikom oka pozeral na inštruktora a videl ako sa mu postupne mení výraz tváre. Na čele mu vznikali vrásky ako zvieral obočie a stískal pery k sebe. Netušil som čo sa mu odohráva v hlave, ale rozhodol som sa, že ho skúsim priviesť na iné myšlienky. Aj tak by som sa s ním chcel zblížiť. Preto som počkal čo všetci odídu domov a keď zašiel do kancelárie išiel som za ním.

Dal som si kávu, ale nepomáhalo mi to sa upokojiť. Stále sa mi v hlave vynárali tie obrazy, že som ani nepočul klopanie na dvere. Pocítil som až niečiu ruku na temene hlavy. Zdvihol som ju a zbadal Tea, ktorý sa na mňa milo pozeral.

„Prečo si tu? Neposlal som vás náhodou domov?“ odstrčím mu ruku a postavím sa. „Nepotrebujem tvoju pomoc ani ľútosť, môžem si za to sám.“ Hovorím mu a pochodujem zo stany na stranu. Očami tekám po miestnosti a snažím sa prísť na iné myšlienky. Káva nezaberá.

Videl som, že je nesvoj a niečo ho trápi. Jeho chovanie je toho jasným dôkazom. „Poznám spôsob ako prísť na iné myšlienky. Pomôžem vám.“ keď som to povedal, konečne sa zastavil a pozrel sa mi do očí. Čakal.

Idem k nemu a chytím ho za ruku. Vediem ho ku stoličke na ktorú ho vtisnem. Sám si kľaknem medzi jeho nohy a ešte raz sa mu zahľadím do očí. Pozerá sa na mňa s otvorenými ústami, tuší čo idem urobiť, ale je tak vykoľajený, že sa ani nebráni. Skloním teda hlavu a rozopnem mu zips na šortkách.