Ne, ne, ne, ne, ne, len to nie! „TEOOO!“ kričím na neho. Strhnem obe krídla a letím k nemu, ale nemám takú rýchlosť aby som ho dostihol a tak už len vidím ako Teo spadne do koruny ihličnatého stromu. V hlave mám úplnú tmu, všetko okrem Tea pre mňa prestáva existovať. Chce sa mi kričať od bolesti z toho čo vidím, ale najprv musím niekde pristáť. Ale kde do riti. Tam kde pristávam zvyčajne, tak to je ďaleko. Medzi stromy sa nedá, jedine... hore, tam kde sme štartovali.

Rýchlo tam stočím padák a letím tam. Hneď po dopade nôh na zem sa odpájam a strhávam zo seba popruhy so sedačkou a padákom. Utekám dole kopcom až k miestu kde Teo dopadol. Po príchode na to miesto sa mi naskytne hrozný pohľad. Teo visí za šnúry vo výške 15m a nehýbe sa. Kurva! Teo...! Pozerám sa hore a premýšľam ako sa tam dostanem, keď mi na líce dopadne kvapka krvi. Ne, ne, ne, ne! Rýchlo sa obzerám po stromoch či po nich môžem vyliezť ale haluze zo stromu sú vysoko, nedosiahnem na ne aj keby som vyskočil a keďže je to ihličnatý strom tak je celý obalený miazgou a kĺzalo by sa mi to. Chytím sa rukami za hlavu a čupnem si. Som úplne mimo, v hlave sa mi prehrávajú všetky možné katastrofické scenáre. Do riti! Ako sa mám k tebe dostať? „Teo...!“ kričím po ňom ale bez odozvy.

Kurva, ja som debil. Veď mám mobil. Rýchlo ho vyberiem z kapsy až mi od toho náhlenia spadne na zem. Zodvihnem ho a vytočím 911. Zvoní to. Rýchlo, no tak. Ah, konečne. „911, prosím ako Vám pomôžem?“ ozval sa v mobile ženský hlas.

„Prosím, rýchlo mi pomôžte, môj priateľ uviazol na strome po tom čo sa mu roztrhol padák a on spadol dole. Teraz tu visí a ja ho nemám ako zvesiť a...“ v panike vybľabotám do telefónu ale pani ma preruší.

„Pane, upokojte sa a povedzte mi to všetko od začiatku...“ ale ja to nevydržím a skočím jej do reči.

„Kurva, nehovorte mi aby som sa upokojil, hlavne sem niekoho pošlite,“ som hnevom a strachom bez seba a úplne po nej kričím hoci viem, že za nič nemôže.

„Pane, povedzte mi ako sa voláte a kde sa nachádzate aby som tam mohla poslať pomoc a tiež mi popíšte čo sa stalo aby som to mohla povedať záchranárom,“ hovorí.

Nadýchnem a vydýchnem. Potom prehovorím: „Volám sa Rick Meruno a môj priateľ sa volá Mateo Reed. Sme vo FAIRWAY parku blízko reštaurácie Archery Range. Je tam taká malá odbočka, tam máme odstavené auto a keď pôjdete asi 10 minút peši malou lesnou cestičkou tak nás nájdete. Je tam jediná cestička takže ju určite neminú. Len rýchlo. Lietali sme tu na padáku ale pretrhla sa mu riadiaca šnúra a záchranný padák mal tiež poškodený, nepodarilo sa mi k nemu včas dostať a on vo veľkej rýchlosti vletel do ihličnatého stromu. Kričal som na neho ale asi je v bezvedomí a zranený. Prosím rýchlo. Prosím, prosím,“ vysvetľujem čo najpokojnejšie dokážem a na konci už prosím.

„Ďakujem Vám pane. Pomoc už je na ceste. Snažte sa byť v pokoji, nebojte sa všetko dobre dopadne. Snažte sa na neho hovoriť....“ hovorí pani v telefóne ale to už vypnem a strčím si mobil naspäť do vrecka. Rozbehnem sa ku stromu na ktorom je zachytený a snažím sa na neho vyliezť, ale márne. Ruky sa mi po miazge šmýkajú a nemám sa čoho zachytiť akurát čo si doškriabem ruky.

Aj tak to ďalej skúšam. Dokola a dokola až kým po nejakej dobe nepočujem hučanie sanitky. No konečne. Teo, vydrž, už to bude. Za ďalších asi 10 minút už vidím záchranárov. A zároveň počujem zvuk vrtuľníku. Pribehnem k záchranárom a v rýchlosti im ešte raz osvetlím situáciu a potom ich nechám pracovať. Dívam sa, celý napätý ako sa z vrtuľníku spúšťa po lane záchranár a odpája Tea zo sedačky padáku. Pripína ho do popruhov a pomaly spúšťa dole, kde ho už zachytávajú druhý záchranári. Dávajú z neho dole postroj a hneď mu nasádzajú golier. Kontrolujú všetky životné funkcie a keď zistia, že dýcha, tak mi spadne kameň zo srdca. Napoja ho na infúziu a na ústa mu dajú kyslíkovú masku. Opatrne skontrolujú celé telo či nemá nejaké zlomeniny a inú ranu ako tú na ruke. To jediné cez nich vidím, pretože ju má voľne položenú medzi ich čupiacimi telami. Hovoria si rôzne veci ale nerozumiem im ani ň. Jediné čo z ich správania pochopím je, že má zlomené nohy pretože ich dávajú do dlahy. Ranu na ruke mu oviažu a potom ho priviažu na nosítka. Rýchlo ho nesú preč a ja ich v tesnom závesy nasledujem. Naložia ho do sanitky a ja si zase sadnem do auta. Do nemocnice dorazíme asi po pol hodine jazdy. Vezú ho chirurgiu ale tam už za ním nemôžem. Nezostáva mi nič iné, len čakať v čakárni na to čo mi povedia.

Po niekoľkých hodinách čakania a šálkach kávy konečne vyjde z operačky doktor. Okamžite vyskočím na nohy a rozbehnem sa k nemu. „Pán doktor, ako mu je? Čo mu vlastne je? Prežije to? Môžem ho vidieť?“ zaskočím ešte ani nestihne otvoriť ústa.

„Ste rodinný príslušník?“ pýta sa ma doktor.

„Som jeho partner,“ hovorím mu a doktor len prižmúri oči na súhlas toho že pochopil.

„Pre teraz je stabilizovaný a odvezieme ho na jednotku intenzívnej starostlivosti. Dnes za ním ešte nemôžete, prekonal operáciu žalúdka. Mal vnútorné krvácanie a taktiež má zlomené obe nohy. Museli sme ich napraviť a spevniť titánovými šrôbami. Zasadrovali sme ich a ke mu zrastú tak ako majú dáme šrôby preč. Ďalej má veľa škrabancov a na ruke väčšiu ranu. Dnešná noc bude najťažšia. Ak to zvládne do rána malo by to byť dobré. Zajtra vám dáme vedieť či ho budete môcť navštíviť. Než ale odídete domov, poprosím vás aby ste zašli za sestrou a vyplnili papiere a nahlásili akú má zdravotnú poistku. Taktiež zavolajte jeho rodičom, je dôležité aby boli pri ňom. Teraz ak ma ospravedlníte, musím ísť,“ dokončil doktor a otočil sa na odchod.

Ale... ale ja ho musím vidieť. Musím. Zatnem ruky do päste a zamračím sa. Aj tak sa však vydám za sestrou vyplniť všetko čo je treba. Vytiahnem si mobil z kapsy a volám jeho rodičom. V rýchlosti im vysvetľujem čo sa stalo. Jeho matka v telefóne plače a ja sa len tak-tak držím aby mi nepreskakoval hlas. Položím a idem si pre ďalšiu kávu. Sadnem si na stoličku a opriem si lakte o kolena. Hlavu si položím do dlaní ale prstami prejdem až do vlasov. Ťukám od nervozity nohou o zem a čakám na príchod jeho rodičov.

Snažím sa otvoriť zlepené oči ale veľmi sa mi to nedarí. Pohľad mám zastretý a vidím len nejasné obrysy nejakých ľudí, stojacich pri mne. Klipkám s nimi a snažím sa na nich zaostriť pohľad. Keď sa mi to konečne podarí, vidím doktorov. Opatrne pootáčam hlavou a všimnem si prístroje. Chcem na nich prehovoriť ale nedokážem zo seba vydať ani hlások. Celé telo mám ako z olova a nedokážem pohnúť ani rukami ani nohami. Podarí sa mi zamrmlať a upútať na seba pozornosť. Zmysli mám otupené, takže počujem len nejaké nejasné slová z ich strany ale nerozumiem ničomu. Chcem vidieť Ricka, povedať mu, že žijem. Ale nikde ho tu nevidím. Chcem ho. Pokúsim sa opäť prehovoriť a povedať im, že ho chcem vidieť ale vychádza zo mňa len nejaký chrapot. Skúsim to ešte niekoľko krát ale nepodarí sa mi to. Na viac sa vyčerpám natoľko, že zase zaspím.

Asi po dvoch hodinách prídu jeho rodičia. Hoci som ich nikdy nevidel, spoznal som ich okamžite. Teo akoby z oka vypadol jeho matke. Idem im naproti a hneď ako ma zbadajú sa do mňa jeho mama pustí. S pokorou ju počúvam, pretože má vo všetkom absolútnu pravdu. nemá sa o tom ani zmysel rozprávať. Odídu za doktorom a ja tam zostanem stáť sám. Cítim sa úplne mizerne a nie je to len pre ten výplach žalúdku od jeho matky ale preto, že ma za ním nechcú pustiť. Neviem čo mám robiť. Stále premýšľam ako sa to mohlo stať, veď som ten padák ešte deň pred tým kontroloval a nič mu nebolo. Schválne som mu dal ten môj, lebo je bezpečnejší, tak ako sa to mohlo stať? Nejde mi to do hlavy. I keď... je možné, že by s ním niekto manipuloval tak aby som o tom nevedel? Vtedy... keď sa mi zapol alarm na aute a Teo išiel po tom za mnou. Padáky tam zostali samé. Ale nikoho som v okolí nevidel. Ešte aj to auto čo nás sledovalo potom kamsi zmizlo. Ááágr. Ide ma z toho poraziť. Čo to má všetko znamenať. Ale pokiaľ s tými padákmi aj niekto manipuloval... ten padák mal byť môj, takže cieľom som bol ja ale omylom to odniesol Teo, pretože som sa rozhodol mu dať môj padák? Takže za všetko môžem ja. Ak by som mu ho nedal, neležal by teraz v ohrození života v nemocnici. Ale to je len moja hypotéza. Musím ísť preň. Musím sa o tom ubezpečiť. Ale najprv...

Vytiahnem opäť mobil a vytočím Rose. „Rick, ahoj, ako sa darí. Čo ťa...“ privíta ma ale skočím jej do reči.

„Ahoj, prepáč, musím ťa prerušiť. Potrebovali by som od teba jednu službičku. Mohla by si mi pomôcť ako policajtka?“ pýtam sa jej.

Jej hlas okamžite zmení tón a aj jej správanie sa hneď dostáva na profesionálnu úroveň: „Čo by si potreboval. Čo sa stalo?“

„Mám podozrenie, že sa ma pokúša niekto zabiť. Dnes sme šli s Teom lietať a celú cestu nás sledovalo jedno auto. Neprikladal som tomu až taký význam ale po tom, čo sme sa vydali hore lesnou cestičkou sa mi na aute rozozvučal alarm. Utekal som tam ale auto bolo v poriadku. Bolo mi to čudné, tak som sa ponáhľal hore za Teom ale ten medzitým išiel k autu a mnou a nechal padáky hore, pri strome nestrážené. Keď sme potom išli lietať dal som mu pre istotu ten svoj bezpečnejší a vzlietli sme. Všetko bolo v poriadku až kým nechcel letieť za mnou. Vtedy sa mu pretrhla riadiaca šnúra a on stratil kontrolu nad padákom. A hoci vypustil záchranný padák, ten mal tiež pretrhnutú riadiacu šnúru. Nestihol som k nemu priletieť a on spadol do stromu. Teraz leží v nemocnici vo vážnom stave. Rose, prosím pomôž mi, ja... neviem čo mám robiť. Nemyslím si, že to je náhoda a tiež si nemyslím, že sa tie šnúry pretrhli len tak sami od seba. Je to priveľká zhoda náhod,“ dokončujem vysvetľovanie.

„To máš pravdu, bola by to skutočná zhoda náhod. Tiež si myslím, že s tým skôr niekto manipuloval. Dobre, pôjdem tam s tebou a pozrieme sa na to. Prídem pre teba do nemocnice a pôjdeme tam. Neviem kde to je, budeš ma tam musieť navigovať. Za hodinu som tam, čakaj vonku pred nemocnicou, ešte mi povedz v ktorej si?“ pýta sa ma Rose.

Poviem jej názov nemocnice a zatiaľ sa s ňou rozlúčim, zložím mobil a idem si do auta pre veci.

Za necelú hodinu už vidím ako Rosine autu prichádza na parkovisko. Nasadnem k nej a pozdravím sa s ňou. Vysvetľujem jej cestu k tomu lesu. Celú dobu som v aute nervózny, neviem čo sa s Teom deje a či bude v poriadku.

Po príjazde na miesto Rose všetko poukazujem. Ona vytiahne fotoaparát a fotí si stopy po pneumatikách. Zachádza ďalej do lesa a obchádza si to ďaleko až na cestu, kde by prípadne mohlo zastať nejaké iné auto, tak aby som ho odtiaľ kde som parkoval nevidel. Hľadá tiež nejaké iné stopy, či už cigarety, otlačky topánok alebo niečo iné, nechám ju pracovať a zatiaľ volám do nemocnice Teovým rodičom. Tí mi ale odmietnu čokoľvek povedať a vraj to zakázali aj doktorom. Som zúfalý. Všetko čo som tak prácne získal, všetky tie krásne pocity, to všetko mám teraz stratiť? Nie, nie, nie. Nedovolím aby mi Tea a jeho lásku niekto zobral. Už nie. Nedovolím to jeho rodičom ani samotnej smrti. Rose sa vráti s nejakými vecami v mikroténovom vrecku a ideme na miesto kde boli padáky položené kým sme boli pri aute. Urobila nejaké fotky a preskúmala to tam. Potom sme pokračovali na konečné miesto, kde Teo dopadol. Padák tam ešte stále bol ale už bol na zemi. Musel ho asi ten záchranár keď ho vyťahovali do vrtuľníku nejako uvoľniť. Je celý dotrhaný ale nás zaujímajú hlavne riadiace šnúry. Mal som pravdu, nie je to náhoda. Sú to silné šnúry, nehrozí, že by sa len tak samé od seba pretrhli. Bola narezaná a tým ako ju silno potiahol sa pretrhla úplne. Tak isto bola narezaná aj riadiaca šnúra na záchrannom padáku. Všetko si nafotila a padák sme zbalili. Rose ma vezie naspäť do nemocnice a ona zatiaľ zájde dať všetky veci na analýzu. Potom sa mi ozve.

Počujem nejaké hlasy, budí ma to. Pomaly otvorím oči ale hneď zase zatvorím, pretože si ich podráždim od svetla. Skúsim to opatrne ešte raz až ich otvorím úplne. Zhlboka sa nadýchnem ale okamžite zabručím, pretože ma všetko bolí. Celú hruď mám akoby vo zveráku a žalúdok ma bolí a štípe. Nohy si vôbec necítim ani s nimi nemôžem pohnúť. Pootočím hlavou a zbadám pri svojej posteli sedieť moju matku. „Ma... mi...“ snažím sa povedať ale stále mám slabí hlas.

Okamžite sa strhne a nakloní sa ku mne. „Miláčik, ššš, nič nehovor. Oddychuj, všetko bude v poriadku, ty budeš v poriadku,“ hovorí a z očí jej tečú slzy.

Chcem pokračovať v otázkach a tak mi predsa len dá dole kyslíkovú masku. „Kde je Rick? Chcem ho vidieť,“ pýtam sa a žiadam v jednom.

„Neboj sa, nie je tu, už ti neublíži. Už ho nikdy neuvidíš. Všetko bude tak ako to má byť,“ upokojuje ma ale na mňa to má presne opačný účinok. Zrýchli sa mi tep aj dýchanie až začnú pípať prístroje. „Nie, chcem ho vidieť, hneď. Priveď ho. Musím ho tu mať. Mami... prosím,“ začínam panikáriť.

Ona sa vyplašene pozrie na jej partnera až potom prehovorí: „Ale... ale to on za to môže čo sa ti stalo, nechápem to. Prečo ho chceš vidieť? Srdiečko, veď sme tu mi, to ti nestačí?“

„Ja som rád, že ste tú, ste moji rodičia, ale on je moja láska a nemôže za to. Mami, prosím. Chcem ho vidieť,“ teraz pre zmenu mám slzy na krajíčku ja. „Musím ho tu mať. Potrebujem ho.“

Po tom čo moja mama vidí moje zúfalstvo, nakoniec rezignuje: „Dobre, privediem ho ak tu ešte je.“ A odchádza aj Paulom preč. Zostanem sám a rozhliadam sa po izbe. Prečo sa to sakra stalo? Pýtam sa sám seba. Nechápem to. Mal to byť konečne po dlhej dobe náš dokonalý deň.

Vchádzam do nemocnice a z Teovej izby práve vychádzajú jeho rodičia. Idem im naproti, že ich skúsim presvedčiť aby ma k nemu pustili ale oni sami idú za mnou po tom čo ma zbadajú. Som úplne prekvapený z toho čo mi hovoria. Teo ma chce vidieť, nie ich ale mňa. Jeho mama plače, keď mi to hovorí, že to nedokáže pochopiť prečo sa mu to stalo. snažím sa ju upokojiť, že už všetko vyšetruje polícia a že to nebola náhoda, že niekto s padákom manipuloval. Všetko im rozpoviem čo sme zistili a oni ma pozorne počúvajú. Nakoniec jeho mama skonštatuje, že asi naozaj to nebola moja vina hoci ja viem, že väčšou polovicou bola ako nie. ale to ide teraz stranou. Idem za Teom. Pred jeho izbou sa ešte jeden krát zhlboka nadýchnem a až potom vojdem dnu. Leží na posteli napojený na rôznych prístrojoch až sa mi z toho pohľadu zovrie srdce. Aj tak sa však premôžem a usmejem sa na neho: „Teo...“

Otočím sa za zvukom otvárajúcich sa dverí a konečne v nich zbadám osobu po ktorej túžim zo všetkého najviac. „Rick...“ hlesnem a usmejem sa čo najviac to ide. Chcem zodvihnúť ruky ale mám ich ako z olova. On ku mne okamžite priskočí a schytí mi tvár do dlaní. Vtisne mi na ústa dlhý bozk a ja sa začnem roztápať od šťastia, že som prežil a môžem ho opäť vidieť a bozkávať ho.

Opustím jeho ústa a ruky presuniem na jeho. Stisnem ju a sadnem si k posteli. „Ako sa cítiš?“ opatrne sa ho pýtam.

„No bolo mi už aj lepšie,“ snažím sa žartovať ale do smiechu mi nie je. „Prečo sa to stalo? Bol ten padák poškodený?“ zisťujem.

Zamračím sa keď si spomeniem na to, že niekto ma nenávidí tak, že ma je ochotný odstrániť a je mu jedno, že to omylom schytal niekto iný. Až po chvíli upreného pohľadu od Tea prehovorím: „Nie nebol poškodený, niekto ho náročky poškodil, pravdepodobne vtedy, keď sme ich tam nechali nestrážené. Od rána bola celá naša cesta podozrivá. Niekto sa na nás zameral a chce ma zničiť. No nerátal s tým, že si vymeníme padáky. Ale neboj sa, už to riešim.“

„Ako sa nemám báť, keď sa dozvedel, že ťa niekto až tak nenávidí, že by ťa bol schopný zabiť,“ začínam panikáriť.

„Ššššš... pokoj, pokoj. Ako som povedal, už to riešim. A trest toho človeka neminie. Ale teraz to pusť z hlavy, najdôležitejšie je aby si sa z tohto dostal,“ prikladám mu na ústa prst a snažím sa ho upokojiť.

Chcem mu niečo odpovedať ale ozve sa zaklopanie a dnu vojde doktor: „Á, tak už ste úplne hore výborne, prejdeme ku kontrole a vysvetlíme vám čo s vami je.“ Doktor sa pri tom hovore pozerá kútikom oka na Ricka a premýšľa či má pokračovať alebo nie. „Prosím, hovorte. On je môj partner, nemám pred ním žiadne tajomstvá.“

„Dobre, teda,. Tak...“ a začal vysvetľovať.