„Nehovorí sa mi to ľahko, ale... s veľkou pravdepodobnosťou už nikdy nebudete chodiť. Možno po rokoch rehabilitácií s berlami chodiť budete, ale isté to nie je. Prognóza nevyzerá dobre. Lebo, aj keď sme vám nohy spevnili titánovými šrôbmi, nestačí to. Mali ste tam priveľa kostných úlomkov. Vybrali sme ich, no kosti sú v strašnom stave,“ odmlčal sa a potom opäť pokračoval, „ostatné vaše zranenia, sú v dobrom stave. Úplne sa zahoja a čoskoro vás pustíme domov. Pošlem sem sestričku a tá vám dá kontakt na výborného rehabilitačného doktora. Zatiaľ oddychujte a snažte sa myslieť na niečo pozitívne.“

Pozerám sa na doktora a snažím sa vstrebať to čo mi povedal. Do očí sa mi tlačia slzy a mám čo robiť aby som sa nezrútil. „Takže... ja už nikdy nebudem chodiť?“ hlesnem. Stále tomu nemôžem uveriť.

Počúvam, ale neverím vlastným ušiam. „Počkajte, to snáď nemyslíte vážne, to čo tu hovoríte. Ste si istý, skutočne istý? Veď, to je predsa hlúposť. To nemôžem byť pravda. Nie. Určite sa mýlite,“ hovorím mu neveriacky. Musím si sadnúť na stoličku, lebo sa so mnou všetko krúti, mám pocit ako by som bol na kolotoči.

„Áno, bohužiaľ som si istý,“ hovorí, kývne hlavou na pozdrav a odíde z izby.

„Neboj sa Teo, budeš chodiť. Budeš!“ pozerám sa pred seba a tým čo hovorím presviedčam skôr sám seba ako jeho.

„A ako to chceš urobiť, počul si ho. Je to nepravdepodobné. Ale, keď tak o tom premýšľam... je to v poriadku. Najprv som bol v šoku, ale teraz... Veď načo sú mi nohy. Ja som len šťastný, že žijem a môžem byť s tebou,“ chlácholím ho.

„Teo...“ otočím sa na neho a zapozerám sa mu s láskou do očí. Postavím sa a prejdem k nemu, nahnem sa nad neho a priložím mu dlane na líca, „už nikdy nechcem od teba počuť, že ti jedno či budeš alebo nebudeš chodiť. Hovorím ti, že chodiť budeš, tak sa drž len tejto možnosti. Rozumieš?“ Vtisnem mu bozk na ústa a tým mu zabránim v protestovaní.

„Zavolám sem tvojich rodičov, určite teraz túžia byť pri tebe, ja pôjdem za Rose. Chcem vedieť či niečo zistila. Vrátim sa čo najskôr to pôjde,“ oznamujem mu. Zoberiem si tašku a vyjdem z izby na chodbu, kde čakajú jeho rodičia. Pošlem ich za ním a zamierim k autu. Nasadnem, naštartujem a vyrazím za Rose na policajnú stanicu.

Rickov bozk opätujem a potom ho nechám odísť. Za moment vojdú dnu moji rodičia a ja si vzdychnem, pretože ma teraz najbližšiu hodinu, možno dve čaká monológ od mojej matky. Rick, vráť sa prosím ťa čo najskôr a vysloboď ma.

Dorazím na policajnú stanicu asi o hodinu a pol neskôr ako by som normálne dorazil, pretože cestou bola havária a než uvoľnili aspoň ako-tak cestu, trčal som v zápche. Nervózny ako pes s tresknutím rozrazím dvere na jej kancelárii až Rose od ľaku nadskočí na otáčacej stoličke.

„Rick, kriste pane, ja ťa asi dorazím. Čo si myslíš, že robíš, keď sem takto vpadneš?  Skoro som dostala infarkt,“ hovorí mi Rose.

„No? Ako to dopadlo? Máš už toho parchanta?“ pýtam sa jej nedočkavo bez toho aby som ju pozdravil.

„Aj ja ti želám pekný deň. Nie, nemám, všetko som dala na expertízu a teraz mi nezostáva nič iné, len čakať aké výsledky odtiaľ prídu až po...“ nenechám ju dohovoriť a skočím jej do reči: „Ako, že nemáš dovtedy čo robiť, vypočúvaj, alebo ja neviem, bež im pomôcť...“ prestanem lebo Rose treskne rukou  po stole a zazrie na mňa pohľadom, ktorý ma okamžite umlčí.

„Upokoj sa a nepoučuj ma. Viem presne čo mám robiť. Každé vyšetrovanie má svoj postup a aj to než sa preskúmajú všetky nalezené dôkazy nejakú dobu trvá,“ vysvetľuje ráznym hlasom, no po chvíli ho zjemní rovnako ako celý výraz tváre, „ja viem, že ho chceš dopadnúť čo najskôr, viem si predstaviť čo prežívaš, vidím to každý deň na tvárach ľudí, ktorým bolo nejako ublížené, alebo bolo ublížené ich drahým. Skutočne robíme všetko čo je v našich silách ale vyžaduje to istý čas. Tak ako som ti povedala, ako náhle budem niečo vedieť, budeš prvý ktorému to poviem.“

Skloním hlavu a sadnem si na stoličku. Opriem sa lakťami o stôl a vložím si tvár do dlaní. Sotva počuteľne prehovorím: „Prepáč... ja viem, že robíš všetko čo je v tvojich silách, len... som úplne zúfalí. Neviem čo mám robiť, neviem ako mám pomôcť. A aby toho nebolo málo tak to vyzerá tak, že Teo už nikdy nebude chodiť. Ako s tým mám žiť, ha? Povieš mi to?“

„Tak na to ti viem dať úplne jasnú odpoveď,“ odmlčí sa a napína ma do poslednej minúty, „ži pre neho. Odovzdaj sa mu a pomáhaj mu zo všetkých síl ktoré v sebe nájdeš. Podporuj ho so všetkým čo máš a ani raz sa neobzeraj za seba do minulosti. A ver, že jedného dňa sa všetko vyrieši, ale hlavne... mysli pozitívne.“

Pozerám sa na ňu s doširoka otvorenými očami akoby som ju videl prvý raz v živote. Tak jasná a povzbudzujúca odpoveď. Hneď mi je lepšie. Má pravdu, nie je čas zastavovať sa nad rozliatym mliekom, ale je treba čeliť realite a pozerať sa do budúcnosti.

„Dobre, tak idem naspäť za ním a ozvy sa mi prosím ťa čo najskôr, áno? Zatiaľ sa maj,“ zdravím ju a odchádzam zo stanice s už oveľa lepšou náladou s akou som tam prišiel.

Asi po dvoch hodinách úmorného počúvania mojej mami sa mi ju podarilo presvedčiť aby si zašli niekam na jedlo. Že Rick sa aj tak za chvíľku vráti, takže nebudem dlho sám a tiež si potrebujem chvíľu odpočinúť. Netvárila sa práve nadšene ale napokon súhlasila a odišli.

Zatvorím oči, že si troška pospím, ale otvoria sa dvere a tým pádom mi to nie je dovolené. Pozriem sa smerom k nim, šťastný, že sa už Rick vrátil, ale vo dverách stojí úplne cudzia osoba. Okamžite mi po tele prejde akoby elektrický výboj. Mám zvláštny pocit ako by som toho muža poznal, ale len z takého vzdialeného sna. Kto to je? „Dobrý, kto ste ak sa smiem spýtať? Ste vo správnej izbe?“ zvedavo sa ho pýtam. Chcem to vedieť, stretol som sa už s tou osobou niekedy? Nepamätám si.

„Ale veď ty ma veľmi dobre poznáš, Teo. Tak sa teraz nerob na hlúpeho tak ako si sa hlúpo rozhodol odísť z Phoenixu. Vieš ako mi bolo, keď ma ten nafúkaný idiot vyrazil a teba mi zobral preč? Vedel som síce tvoju adresu, ale nebol si tam a mne trvalo veľmi dlho než som si zistil, kde sa zdržiavaš. Už mi ale neutečieš,“ vraví mi úlisným hlasom. Tak povedomím až ma z neho mrazí.

„Nie, ja vás nepoznám, odíďte prosím, hneď!“ rozkážem mu ale on sa len pousmeje a začne sa ku mne približovať. Nepáči sa mi ten jeho pohľad. Ako lovec, ktorý sa pozerá na svoju korisť. Bolí ma hlava. Chcem utiecť, ale nemám kam. Už je pri mne. Ruky si oprie o zábradlie na oboch stranách postele a tým nado mnou vytvorí akoby klietku. Nakloní sa nado mňa a ja zostanem ako paralyzovaný. Ťažko sa mi dýcha. Stále mi sa mi v hlave objavujú útržky nejakých čudných obrazov. Ako ma hladí, zviera v náručí, ako priráža, ako ma vlastní. Nie, nie, nie, už nechcem, dosť. Mám pocit akoby mi do hlavy bodalo milión ihiel. A každá z nich so sebou niesla nejaký zlý obraz v ktorom sa tá osoba vyskytovala. V ušiach počujem zmes hlasov, chytím si ich rukami a tlačím k hlave. Nech to prestane.

Prístroje na ktoré som napojený pípajú ako šialené až privolajú sestru: „Čo sa to tu deje? Ste v poriadku pán Reed? Čo robíte? Mohli by ste prosím odísť, potrebujem skontrolovať pacienta.“

„Nič sa nedeje, len sa troška rozrušil, však? Idem ale... ešte sa uvidíme,“ povie mi medovým hlasom, z ktorého mi okamžite naskočí husacia koža, vtisne mi na líce bozk a odíde z izby. Sestrička na neho zagáni ale on si to nevšíma, len sa ešte pri dverách pozastaví a zamáva mi. Sestra ku mne podíde a začne kontrolovať či som v poriadku a pýtať sa ma čo sa stalo. Avšak nie som schopný čokoľvek povedať. Všetko čo sa vo Phoenixe stalo... na všetko som si spomenul. Je mi zle. Som zo seba totálne znechutený. Ako som to mohol Rickovi urobiť a on... on so mnou zostal. Aj napriek mojej zrade. No keď tak nad tým premýšľam je jasné, prečo so mnou zostal. Cíti sa vinný a zodpovedný za to, že som stratil pamäť. Už teda viem prečo sa ma nechcel poriadne dotknúť, prečo sa so mnou nechcel milovať. Som špinavý a on sa niekoho takého nedotkne. Som rád, že sa mi vrátila pamäť, teraz bude môcť Rick odísť. Už nemusí predstierať, už bude voľný.

Blížim sa k Teovej izbe, keď odtiaľ vychádza sestrička a netvári sa práve pozitívne. Stalo sa niečo? Pobehnem k nej a spýtam sa jej: „Stalo sa Teovi niečo?“

„Nie, všetko je v poriadku, len sa z jednej návštevy rozrušil a stúpol mu tlak. Prístroje samozrejme reagovali, ale nič sa našťastie nestalo. Ale ak vás môžem o niečo požiadať... Nepúšťajte k pánu Reedovi už toho muža. Neprospieva to jeho psychickému zdraviu. Ak mám byť úprimná, nepáčil sa mi ten muž, bol taký úlisný. Mala som z neho husaciu kožu. Teraz pán Reed spí, dala som mu upokojujúce lieky,“ vraví mi sestrička.

Aj bez toho aby mi povedala meno, viem o kom hovorí. Zatnem ruky v päsť a odpoviem pevným hlasom sestričke: „Nemusíte sa už báť, postarám sa o to aby sa k nemu už nikdy nepriblížil.“

Sestrička sa upokojí a odíde. Okamžite vytiahnem mobil a vytočím Rose. O chvíľu sa ozve v telefóne: „Rick, ešte nič nemám.“

„Hej, ale nevolám kvôli tomu. Pamätáš si ako som ti vravel o tom čo sa stalo vo Phoenixe Teovi?“ pýtam sa a Rose v telefóne zamrmle na súhlas, potom pokračujem, „tak ten muž tu teraz bol a z toho čo mi povedala sestrička musel Teovi niečo povedať, alebo urobiť, lebo Teovi stúpol tlak a všetky prístroje pípali, čo privolalo sestru. Práve za ním idem, len dúfam, že si na nič nespomenul, lebo ak hej, tak to bude zlé. Prosím ťa mohla by si sem prideliť nejakého policajta na stráženie? Aj keď tu s ním stále zostanem, budem sa cítiť lepšie ak budem vedieť, že ho tu ešte niekto stráži.“

Rose je v telefóne zo začiatku ticho až po chvíli prehovorí: „Rick, veľmi rada by som ti vyhovela ale na to aby som mohla prideliť policajta na stráženie, musím mať nejaký dôkaz proti tej osobe, že je pre tú osobu nebezpečný a to ešte stále nemám. Takže kým sa to bude dať, musíš to nejako zvládnuť sám. Je mi to ľúto, ale nedá sa nič robiť. Ozvem sa, keď budem niečo vedieť, ahoj.“ A položila.

Do riti. „Kurva!“ zahreším a tresknem rukou do steny až sa všetci čo sú na chodbe na mňa otočia a nechápavo pozrú. „No čo, ešte ste nikdy nevideli nasraného človeka? Starajte sa o svoje veci,“ poviem im a vojdem opatrne do Teovej izby. Tak ako sestrička povedala, spí. Tak si len sadnem na stoličku a chytím mu ruku do svojej.

Zobudím sa na Rickov hlas. „Ahoj, koľko je hodín?“ pýtam sa ho rozospalo. Pozriem sa na neho, telefonuje.

Usmejem sa na Tea a naznačím mu, aby sekundu počkal čo dovolám. Rose mi oznamuje, že niektoré výsledky z tých dôkazov už majú ale nič čo by pomohlo. Poďakujem sa a položím. Podídem k Teovi a odpoviem mu na jeho otázku: „je 10:30 ráno, spal si v kuse od včerajšieho večera. Oddýchol si si?“

„Čo tu vlastne robíš?“ pýtam sa ho.

„Hm? Čo je to za otázku. Čo by som tu asi tak robil, som pri svojej láske,“ vravím mu nechápavo.

Otočím sa od neho k oknu až potom odpoviem: „Nemusíš sa už pretvarovať. Ja... spomenul som si na všetko. Takže už môžeš odísť. Poviem svojim rodičom aby mi zašli k tebe pre moje veci. Už ťa viac nebudem obťažovať. Zbohom a ďakujem ti za všetko.“

Hnev vo mne vrie ale snažím sa udržať na uzde a reagovať pokojne: „To je všetko čo povieš? Že odchádzaš a zbohom? To si vážne myslíš, že mi niečo také stačí a ja sa ťa vzdám? Si naivný.“

Otočím sa naspäť k nemu a pozerám sa na jeho nahnevanú tvár. „Nie som naivný. Viem aká je realita. A preto viem presne prečo hovorím to čo hovorím. Nedokážem sa ti už viac pozrieť do očí. Nie po tom čo som ti urobil. A preto je koniec, Rick,“ ukončujem náš vzťah.

Chvíľu sa na neho len pozerám až potom sa ho spýtam: „Je to tvoje posledné slovo?“

„Áno, je,“ potvrdím. Srdce sa mi začína rozpadať na márne kúsky. Nechoď...

„Fajn, zbohom,“ rozlúčim sa a podídem ku dverám, otvorím ich a na moment sa pozastavím. Zhlboka sa nadýchnem a tresknutím ich zase zatvorím. „NIE! Nikam nejdem, tak ľahko sa ma nezbavíš. Chcem ťa a to nezmení ani ten parchant čo ti ublížil. A nie som s tebou len z pocitu viny, nemysli si.  Milujem ťa, počuješ? MI-LU-JEM ŤA! Pokojne ti to budem opakovať aj 300 krát denne aby si tomu konečne uveril. Tak už nech nikdy z tvojich úst nepočujem slovo zbohom alebo odíď,“ hovorím mu a pri tom sa pozerám ako mu po tvári stekajú slzy. Natiahnem k nemu ruku a zotriem mu ich. Potom sa skloním a pobozkám ho na ústa.

Bozk mu oplatím, zodvihnem ruky a omotám ich okolo jeho krku. Pritiahnem si ho bližšie a bozk prehlbujem. Naše spojené ústa akoby sa do seba vpili a stali sa jednými. Cítim ako sa mi po tele rozlieva teplo a môj kamoš pomaly ožíva, srdce mi bije čoraz rýchlejšie až prístroje opäť zapípajú.

Cítim ako začína byť vzrušený ale pípajúce prístroje ma úplne zastavia v pokračovaní. „No asi sa to tým prístrojom veľmi nepáči, budeme to musieť odložiť na doma,“ poviem mu a ešte raz ho pobozkám.

„Hej, máš pravdu, už by sme ich nemali dráždiť,“ súhlasím a zasmejem sa.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

„Máš všetko? Nezabudol si si tu nič?“ pýtam sa Tea a pre istotu ešte raz prezerám skrinky.

„Nie, nezabudol, pýtaš sa ma to už tretí krát a snáď piaty krát už prezeráš skrinky. Bože, to je super pocit ísť domov. Keby som tu mal byť ešte pár dní tak by ma tu porazilo. Stačili mi tieto dva týždne,“ hovorím mu a čakám na neho na vozíku, kým dokončí kontrolu skriniek.

„Ok, ok, už idem. Aj ja som už rád, že si ťa konečne môžem odviesť domov a zjesť,“ vravím mu na konci do ucha.

„Nedráždi, lebo to nevydržím až domov,“ odpoviem mu s lišiackym úsmevom.

„Dobre, dobre, už budem ticho,“ podvolím sa a vyveziem Tea na vozíku z nemocnice. Očami zablúdim na jeho nohy. Ešte tri mesiace, čo dajú Teovi dole sadru a začne chodiť na rehabilitácie. Nemôžem sa dočkať toho ako ho uvidím opäť chodiť. Pomôžem mu do auta a vezieme sa domov. Cestou sa rozprávame a krátime si dlhú chvíľu v aute.

Po príjazde domov, vyložím Tea z auta, keďže má obe nohy v sadre a nezmôže sám nič. Zaveziem ho dnu a ukážem na zem: „Pozri, dal som odstrániť všetky prahy v dome, takže sa budeš môcť slobodne pohybovať. A v kúpeľni som nechal zväčšiť sprchu aby si sa tam dostal aj s vozíkom, ale ak by si chcel, môžem ti so sprchovaním pomôcť. Veľmi rád sa toho ujmem. Do postele ťa dostanem vždy ja a s varením... povedzme, že som si naštudoval nejaké extrémne jednoduché jedlá.“

S chuti sa tomu zasmejem. „To je v pohode, ja ti poviem čo máš robiť,“ upokojujem ho. Preváža ma cez prah dverí a ja si pripadám ako novomanželka. Zavezie ma do obývačky a tam sa potom rozprávame a preberáme veci ohľadne leteckej školy. Prezerám si plány projektu, všetko je tak perfektne prepracované. Usmejem sa. Som na Ricka veľmi hrdý.

Ukazujem Teovi všetky plány. Prezeráme si to veľmi dlho a pokojne by som pri tom vydržal aj dlhšie ale ozve sa môj žalúdok a v úplne rovnakom čase aj ten Teov až sa musím zasmiať tej vtipnej zhode. Odídem pripraviť večeru. Pochlapím sa a urobím špagety za čo si od Tea vyslúžim pochvalu. Po večery a sprche, ktorá bola pre mňa výzvou ako sa udržať na uzde, veziem Tea do izby.

Večera bola...hmm... prežil som. Ale sprcha bola oveľa lepšia. I keď to bolo celkom zložité, pretože sme museli zabaliť obe zasadrované nohy do igelitov aby sa tam nedostala voda, bolo to tiež veľmi vzrušujúce. Dotýkal sa ma po celom tele a to horelo nedočkavosťou, kedy sa budeme môcť spojiť. A to sa nám dnes snáď konečne podarí.

Chytí ma popod paže a celú moju váhu prenesie na seba. Preloží ma na posteľ a chce sa odtiahnuť, no nebude to mať také jednoduché, dnes mi už neutečie. Oblapím ho rukami a stiahnem na seba.

Rýchlo sa zapriem rukami o posteľ aby som ho nepriľahol a až potom na neho prehovorím: „Čo to vyvádzaš, skoro som ťa rozpučil.“ Ale on sa len usmeje a pohladí ma po líci. „Ty môj malý ryšavec, stále provokuješ, čo?“ dráždim ho s oslovením, ktoré nemá rád.

„To by som ani nebol ja,“ odpoviem a obliznem mu ušný lalôčik. Tentoraz prejdem mlčaním aj tú prezývku, ktorú nemám rád. Som úplne vo vare. Tak veľmi ho chcem. Tá doba počas ktorej to bolo medzi nami také napäté... chcem tomu už konečne urobiť koniec. Dnes... teraz... okamžite.

Usmejem sa ale potom zvážniem. „Si si vážne istý? Tvoje nohy a to zranenie na bruchu... nechcem ti ublížiť,“ uisťujem sa.

„Chcem ťa a nezabránia mi v tom ani moje nohy, ani zranenie na bruchu, stehy už mám vonku a všetko sa pekne hojí, takže to zvládnem,“ odpoviem mu a tentoraz ho pobozkám na ústa aby som ho konečne umlčal.

Nechám teda obavy stranou a synchronizujem svoj jazyk s Teovým.  Rukou mu začnem rozopínať pyžamovú košeľu aby som sa mohol dostať, k tým malým ružovým hrbolčekom. Stisnem ich medzi prstami až Teo zastoná.

Vie ako ma rozpáliť do žerava. Jednej sa venuje prstami a druhej ústami. Idem sa z toho vzrušenia zblázniť. Jazykom si razí vlhkú cestičku, ale dáva si pozor aby sa nedotkol jazvy. Zastaví sa až u mojich nohavíc. Opatrne mi ich stiahne, len tak, aby sa dostal k môjmu nedočkavcovi, ktorý sa už nejakú tú chvíľu hlási o slovo.

Bez nejakého otáľania vsajem do úst celý Teov penis. Nasadím svoje rýchle tempo a za moment už cítim na jazyku Teovu chuť. Vypľujem si to do ruky a Tea opatrne pretočím na bok. S tou istou rukou zájdem medzi jeho polky a pomaly sa do neho začnem dobývať. Ľahnem si za neho a celý sa k nemu pritisnem. Jednou rukou mu dráždim prostatu, po tom čo sa mi na ňu podarilo natrafiť a druhou mu mačkám na striedačku bradavky.

Som v úplnej slasti, tak rýchlo som sa neurobil ani nepamätám. A po tom ako mi začne tlačiť na moje slabé miesto mám čo robiť aby som sa neurobil zase. Cítim ako o mňa trie svoj veľký penis a nemôžem sa dočkať, kedy ho ucítim v sebe. „Rick, už... chcem ťa,“ vysúkam zo seba medzi vzdychmi. Ani poriadne nedohovorím a už cítim ako sa do mňa dobýja.

Snažím sa dnu tlačiť pomaly, ale čím hlbšie som, tým viac sa prestávam ovládať až napokon naraz prirazím a Teo sa s hlasným vzdychom prehne v páse. Dlho neotáľam a začnem prirážať. Jemne, pomaly, užívam si ten pocit byť v ňom. Súčasne triem jeho penis a užívam si tú tesnosť a teplo, ktoré mi Teo poskytuje. Ani nie je divu, že môj orgazmus príde tak rýchlo, že stihnem akurát zvolať: „Teo... už...“ a vypustím do neho celú svoju lásku.

Jeho pomalé tempo na aké nie som zvyknutý, je pre mňa utrpením. To ako vždy skoro celý vykĺzne a potom naraz prirazí ma dostáva do stavu na prostého šialenstva. Za jeho rýchlim orgazmom nezaostávam ani ja. Len čo ma naplní, urobím sa mu do ruky ešte raz. Srdce mi stále rýchlo tlčie ale postupne sa upokojujem. Natočím hlavu dozadu aby som videl na Ricka a stretnem sa s jeho milujúcim pohľadom.

Ešte nejakú chvíľu sa bozkávame. Potom z neho vykĺznem a očistím seba aj jeho. Nakoniec v objatí obaja zaspíme.

Ráno ma zobudí zvonenie Rickovho mobilu. Obzriem sa na neho, ale on spí. Mobil mu hlasno vreští a on si ďalej spí akoby sa nechumelilo. „Rick, stávaj. Zvoní ti mobil, hej!“ zhúknem mu do ucha lebo stále nevníma.

„Hmm, áno, počujem, idem,“ zamrmlem a rukou siaham po mobile, „áno?“ ozvem sa len čo prijmem hovor. Vybavím si hovor a keď skončím, otočím sa na Tea, ktorí sa na mňa pozerá s jasnou zvedavosťou v očiach. „Musím ísť nachvíľu za projektantom. Niečo potrebuje, za chvíľu sa vrátim,“ vysvetlím a vtisnem mu na líce bozk. Skočím sa dať rýchlu sprchu a idem do auta. Najem sa aj po ceste, niečo si kúpim.

Zostanem sám, ale nevadí. Opatrne sa presuniem z postele na vozík a zamierim do kúpeľne. Po tom čo sa skultúrnim prekutrem celú chladničku či nájdem niečo čo si môžem dať na raňajky.

Po raňajkách si chcem chvíľu pustiť TV, keď sa v tom ozve zvonček pri dverách. Kto by to tak mohol byť? Že by si Rick zabudol kľúče, to sa ale na neho nepodobá.

Veziem sa domov, všetko mám vyriešené a teším sa na to ako ho celý strávim s Teom v posteli. V tom mi ale zazvoní mobil. Našmátram ho v kapsy a prijmem hovor: „Áno?“

„Rick? Mám skvelú novinu... máme to. Máme usvedčujúci dôkaz, ktorý pošle Tylera Chaisa do vezenia,“ hovorí mi nadšene. Okamžite ožijem a hovorím: „To je skvelé a...“ Teším sa ale Rose ma preruší: „Ale je tu menší problém... nemôžeme ho nikde nájsť.“

Prejde mi po chrbte studený mráz. Mám zlý pocit. Nemôžu ho nájsť a Teo je doma sám. „Rose, prosím ťa, rýchlo pošli niekoho ku mne domov. Možno je to len môj pocit, ale prosím urob to, ja tam idem,“ položím hovor, dupnem na plyn a ponáhľam sa domov.

Otvorím dvere ale nestihnem ani zareagovať a už mám prikryté ústa Tylerovov rukou: „Šššš, tíško, pokoj a nič zlé sa nestane.“ V očiach sa mi zračí strach a rýchlo dýcham, opäť sa mi v hlave premietne to čo sa stalo v hoteli. Tlačí ma na vozíku ďalej do bytu a ja nemám ako protestovať. Nakoniec ma v obývačke pustí a vztýči sa nado mňa. Prezrie si ma od hlavy k päte až potom prehovorí: „Ccccc, vidíš ako si dopadol? Stálo ti to za to, že si predo mnou utiekol? Aj tak ti to nebolo k ničomu platné. Našiel som si ťa.“

„To... toto je tvoja práca?“ spýtam sa a ukážem si na nohy.

„Jasné a koho iného. Ale môže za to hlavne ten tvoj Rick. Ak by ste si totižto nevymenili padáky nič by sa ti nestalo,“ vysvetľuje mi akoby nič.

„Ale, potom by sa zranil on, alebo niečo horšie,“ nechcem na to ani pomyslieť.

„Áno, to bol môj plán. A teraz mám nový plán. Taký v ktorom ty a ja budeme navždy spolu, poď, ideme,“ hovorí sladkým hlasom hada a naťahuje ku mne ruku. Ale za ním sa odrazu zjaví postava a rúti sa na neho. Čo? Rick?

Prosím nech to stihnem, nech je v poriadku. Prosím. Konečne dorazím domov a vyskočím z auta. Letím ku dverám a s tresknutím ich rozrazím. Vbehnem dnu a zbadám Tylera ako naťahuje ruku k Teovi. Popadne ma taká zlosť ako ešte nikdy. Rozbehnem sa k nemu a skočím po ňom, než sa stihne spamätať.

Rick Tylera nijako nešetrí, kope ho, udiera mu päsťami do tváre, až počujem chrupnutie a Tylerovi vystriekne krv z nosa. Ďalej ho udiera do brucha, do slabín. Celú dobu to sledujem so zatajeným dychom a bojím sa o Ricka. Aj keď sa Tyler snaží brániť a niekoľko rán uštedrí aj on nemu, nemá proti rozzúrenému Rickovi ani najmenšiu šancu. O chvíľu už leží dobitý a v bezvedomí na zemi.

A máš to ty hajzle. Napľujem na neho a zotriem si krv, ktorá mi tečie z kútika úst. Dýcham rýchlo, ešte stále vo mne prúdi adrenalín. Pozriem sa na Tea a vidím v akom je šoku. Podídem k nemu a kľaknem si pred neho. Chytím mu ruku a upokojujem ho: „Už je po všetkom, si v bezpečí.“

Áno, som, ale pre mňa je najdôležitejšie, že si v bezpečí už konečne aj ty. Pohladím ho po hlave a usmejem sa na neho. Za moment už počujeme policajnú sirénu a o chvíľu až máme v dome nasúkaných policajtov spolu s Rose. Rick im vysvetlí čo sa tu stalo a oni zatknú Tylera za pokus o vraždu a pokus o únos. Trvá ešte dlho než sa všetko vyrieši. No nakoniec policajti odídu s tým, že na druhý deň musíme prísť na stanicu spísať výpovede. Konečne je po všetkom a my môžeme v pokoji a bez strachu žiť.

---------------------------------------------------------------------- O tri roky neskôr – Hodina lietania -----------------------------------------------------------------------

„Tak? Kto z Vás si trúfa ísť prvý so mnou v tandeme?“ pýtam sa a rozhliadam sa, ktorý zo žiakov sa prihlási prvý až mi padne zrak na muža, ktorí stojí ďalej od študentov s rukou hore. „Teo...“ vzdychnem.

„Môžem ísť s vami prvý ja, pán inštruktor?“ pýtam sa a kráčam k nemu.

„Teo...“ poviem ešte raz a vyjdem mu naproti. Stisnem ho v náručí a ukradnem si jeho ústa. Je mi jedno, že sa na nás pozerajú študenti.

„Tak? Môžem?“ spýtam sa ho ešte raz po tom čo sa od seba odlepíme.

„Jasné, poď. Dnes nám milí študenti predvedie tandemoví let spolu so mnou môj partner Teo. Pozorne nás sledujte, potom sa Vás budem pýtať,“ poviem im a zamierim aj spolu s Teom na miesto kde budeme vzlietať. Študenti nás nasledujú a mi sa postupne pozapíname do popruhov. Nafúknem padák a spoločne sa rozbehneme a na konci útesu vzlietneme.

Áno, to je presne to miesto kam patrím. Do vzduchu a k Rickovi. Navždy.