Odomykám dvere a prvý raz za tých 5 rokov nemám pocit, že idem do svojho hrobu. Po tom čo som dnes Teovi všetko povedal sa mi uľavilo viac ako keď som s ním mal sex. Neviem čím to bolo. Či tým, že ma neodsúdil ale pochopil alebo, že som konečne našiel niekoho komu som sa to odvážil povedať. Som šťastný. Po tak dlhom čase v chaose a seba zavrhovaní som konečne zase na chvíľu šťastný. Jedného sa však obávam. Ako sa mi v minulosti potvrdilo moje šťastie nikdy netrvá dlho. Ako dlho to bude tentoraz?

Pokračujem dlhou chodbou až prídem k izbe, kde odložím padák aj všetky ostatné veci. Zaleziem pod sprchu a potom sa unavený ale šťastný hodím do postele. Zajtra sa pustím do toho projektu a budem pokračovať.

Stále ponorený do svojich myšlienok takmer narazím pri cúvaní do odpadkového koša. Našťastie sa včas spamätám. Podarí sa mi úspešne zaparkovať a ťarbavo sa vydávam k domu. Bolí ma celé telo, ale to nejako zvládnem. Otázne je či sa dokážem zajtra sústrediť na prácu potom čo mi Rick povedal.

Už z chodby vidím, že v obývačke na stolíku bliká na telefóne červené svetielko. Idem tam a zapnem odkazovač. Ozve sa pípnutie a oznámi mi, že mám dve nové správy. Začnem si potichu vyzliekať tričko a medzitým počúvam odkazovač.

Prvá správa je od mami: „Ahoj srdiečko, nemôžem sa ti celý deň dovolať. Ako sa máš? Kedy prídeš na obed? Keď prídeš domov ozvi sa. Ahoj.“ Ach, mama, klasika, som len mesiac z domu a už jej chýbam. Len sa nad tým pousmejem a začnem si vyzliekať nohavice.

Ozve sa druhé pípnutie oznamujúc druhý odkaz: „Dobrý deň pán Reed. S veľkým potešením Vám oznamujem, že vaša práca bola prijatá. Profesor Harmason Vás pozýva aby ste so svojou prednáškou vystúpili na psychologickom seminári u nich na univerzite vo Phoenixi. Máte sa mu ozvať do dvoch dní či súhlasíte. Bližšie informácie Vám poskytne priamo on. Gratulujem Vám a zároveň Vám ešte oznamujem, že ak sa rozhodnete to prijať máte po tú dobu voľno. Ak sa to rozhodnete odmietnuť, zajtra Vás normálne očakávam v práci. Ale ak smiem podotknúť, bola by to hlúposť nevyužiť, veľmi ste sa na tom nadreli a vo vašej profesii Vás to posunie ďalej. Dovidenia.“

Stojím úplne bez dychu s jednou nohavicou vyzlečenou a počúvam odkazy. Po ich skončení sa začnem usmievať od ucha k uchu. Som tak nadšený, že chcem od radosti skákať meter dvadsať do vzduchu, ale vďaka nie celkom vyzlečeným nohaviciam skončím maximálne tak na zemi. Rýchlo sa z nich vymotám a od radosti vyskočím na nohy, keď sa mi pripomenie bolesť v bokoch a miesto radostného výkriku len syknem. Našmátram v nohaviciach mobil, že zavolám Rickovi tú super novinu, keď si uvedomím, že už pravdepodobne išiel spať, keďže jemu cesta domov prvá menej ako mne. No nič, nechám to na zajtra. Vyzlečiem si aj trenírky a len taký nahý zamierim do sprchy. Spláchnem zo seba všetok prach a zaschnuté sperma. Oblečiem si pyžamové nohavice a zaleziem vyčerpaný no šťastný do postele.

„Cŕŕŕŕŕnn!!!“ Hm? Čo je to za hlasný zvuk? Pomaly sa preberám zo spánku a snažím sa zaostriť sluch na ten prenikavý zvuk a zaradiť ho k čomu patrí. Aha, telefón. Začnem sa v posteli naťahovať ako mačka a pritom na plné ústa zívam. Vyskočím na nohy a bežím k pevnej linke.

„Prosím?“ hovorím rozospatým hlasom. Na druhej strane sa ozve natešený Teov hlas: „Dobré ránko, podľa tvojho hlasu súdim, že si ešte spal. Nehanbíš sa o takom čase ešte spať?“

„O takom čase?“ pozriem sa na hodiny na stene- je 8.00 ráno. „O takomto čase sa obyčajne pretáčam na druhú stranu. Tak čo ťa prinútilo mi zavolať tak skoro?“ hovorím mu a stále ešte zívam. Nie som celkom prebraný a po telefóne mám v úmysle sa do postele vrátiť.

„No tak, prejav trocha nadšenia, veď je krásne, svieti slnko, vtáčiky spievajú a mne prijali moju prácu, na ktorej som pracoval posledný rok a pozvali ma ju od prezentovať k nim na univerzitu. Jupí, chcel som ti to zavolať už včera, keď som sa to dopočul ale nakoniec som si rozmyslel, že však to počká do rána. A tak ti volám, nemohol som sa totižto dočkať.“

Z jeho hlasu cítim tú radosť a nadšenie. Prajem mu to ale v rovnakom čase mu trocha závidím ako sa z toho dokáže úprimne radovať. Odmlčím sa asi na dlhšie ako si myslím, lebo sa z druhej strany ozve Teov hlas: „Rick? Prečo mlčíš? Ty nemáš radosť?“ už trocha smutnejším hlasom sa ma pýta.

„Nie, nie, jasné, že mám radosť, len ti to trocha závidím. Nič viac. Tak ti teda gratulujem a aká je to práca?“ pýtam sa dúfajúc, že môj hlas už nie lepšie. Pretože za normálnych okolností by som sa ho na jeho prácu nikdy nepýtal, no teraz potrebujem odviesť pozornosť zo seba na neho.

„Ty sa ma pýtaš na moju prácu? Čo sa stalo? Veď ty nemáš rád psychológiu a to čo rozprávame, tomu hovoríš ´žvásty´. No nič, nechaj tak. Odchádzam tam pozajtra, dovtedy si musím všetko prichystať. Takže sa nejaký čas neuvidíme. Keď tam prídem zavolám a poviem ti viac. Musím utekať. Ahoj“ a položil.

Naprázdno len otváram pusu. Položil tak rýchlo, že som ani nemal šancu ho pozdraviť. Zložím slúchadlo a pomalým krokom idem do kúpeľne. Až tam mi plne dôjde význam jeho slov- ide preč a zatiaľ nevie kedy sa vráti. Ale... čo teraz? V hlave si preberám tie slová. Je to len výhovorka? Alebo ide naozaj preč. Nechce som mnou predsa len po tom včerajšku nič mať ale nevie ako inak by mi to povedal aby mi neublížil, alebo je to pravda o tej práci. Sakra, vôbec netuším. Aj keď znel v telefóne natešene, mohol to len hrať, predsa len, čo si mám o tom myslieť, keď tak rýchlo položil a tým mi znemožnil čokoľvek namietnuť alebo sa spýtať. A aj to, že mi nechcel nič o tej práci povedať i keď som sa ho na to spýral len na odvedenie pozornosti, no aj tak... „Áááááággrrr!“ zrevem na celú kúpeľňu. Z toho aby sa jeden zbláznil. Fajn, nech si ide aj keď som mu včera všetko povedal, nič to na našom vzťahu nemení. Pôjdem radšej pokračovať v tom projekte. ----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------- Mojich pár dní na prípravu prešlo a konečne som v hoteli. Nie je to práve 5* hotel ale je tu príjemne útulné. Mám pocit, že som zase doma u rodičov. Mäkká posteľ s modrými obliečkami, veľká skriňa, tmavá podlaha a okrové steny. Biele dvere do kúpeľne, biele záclony a na parapete kvety. Na stolíku je telefón, ktorý mám hneď aj v pláne použiť. Celú dobu ma trápilo, že som sa s Rickom nemal čas poriadne rozlúčiť. Mal som toľko vybavovačiek, že som mu nemal ani kedy zavolať. Zdvihnem slúchadlo a vytočím jeho číslo na pevnú- zvoní ale nikto to nezdvíha. Položím a skúsim mu zavolať na mobil. Ale tu pre zmenu vôbec nič. Asi ho má vypnutý. Skúšam to ešte niekoľko krát na pevnú no stále nič. Nakoniec mu nechám odkaz. Sakra čo sa deje? Nepáči sa mi to. Skúsim to ešte neskôr, zatiaľ sa pôjdem vybaliť.

Prešli tri dni ale Teo sa neozval. Asi sa na mňa skutočne vykašľal. Keby som bol on asi to tak urobím, nechcel by som byť s človekom, ktorý je vrah svojej rodiny aj keď sa ma snažil presvedčiť, že nie som. Do riti. A to už som si začínal myslieť, že možno bude lepšie, dokonca som bol šťastný, ale ako vidím to šťastie skutočne netrvalo dlho, ako som si myslel. Opäť sa ku mne vracajú tie depresívne myšlienky a to nie je dobre, takto sa nedokážem na ten projekt sústrediť. Ku.va. Prečo som mu ja imbecil len na moment uveril. Bolo viac než jasné, že tá jeho práca bol len výmysel. Zoberiem mobil do ruky a vypnem ho. Keď nezavolal doteraz, je jasné, že už nezavolá. A keby aj má smolu. Zamierim do kuchyne, že si urobím večeru ale v chladničke nič nie je. Vzdychnem si a vyberiem sa niečo kúpiť do obchodu.

Po návrate z obchodu na mňa bliká červené svetielko oznamujúc odkaz. Stlačím ho a počúvam: „Ahoj Rick, nemôžem sa ti dovolať na mobil asi ho máš vypnutý a nedvíhaš ani na pevnej. Čo sa deje? Ja už som sa konečne ubytoval. Prepáč, že som sa neozval skôr, no mal som strašne veľa práce a vôbec som sa k telefónu nedostal. No nič, ozvy sa, keď si vypočuješ odkaz, teším sa ako opäť začujem tvoj hlas. Ahoj.“

Tak predsa len zavolal. Takže to predsa len bola pravda o tom seminári. Prepáč Teo, že som pochyboval. Ale... Už som sa to chystal hodiť za hlavu a teraz som akurát na pochybách. Potrebujem si to v hlave utriediť než mu zavolám. Náš vzťah, celá táto situácia ktorá teraz je, naša prípadná budúcnosť. Dám tomu asi pár dní než sa definitívne rozhodnem, aj tak bude mať teraz veľa práce s tou jeho prácou. A aj aspoň zistím, ako na tom som, či to bez neho zvládam alebo som už na ňom závislí. Ale o tom pochybujem, predsa len sa poznáme len nejaký ten mesiac a z toho sme sa stretli len zopár razy. Pochybujem, že sa za tú dobu dá na niekom vypestovať závislosť. I keď s Teom ako partnerom človek nikdy nevie čo sa stane. Pred mesiacom som si nevedel predstaviť, že sa s niekým zblížim natoľko aby som s ním mal sex a ešte s rovnakým pohlavím. Ale stalo sa. A pred pár dňami som neveril, že sa niekomu dokážem natoľko tvoriť, že mu poviem o svojej minulosti a svojich pocitoch z toho, tie som nepovedal ani Rose a to je moja švagriná. Teraz si neviem predstaviť spoločnú budúcnosť s Teom, stále pochybujem, ale kto vie možno sa aj to časom zmení a mne to po nejakom čase príde smiešne, že som o tom pochyboval. Ale to ukáže až čas. Ale teraz sa musím sústrediť na svoj vlastný projekt.

Otočím sa, smerujem do pracovne a za sebou nechávam telefón a Teov odkaz, než budem pripravený mu čeliť.

Vybalil som sa, navečeral, nachystal som si všetky veci na zajtra ale telefón stále nezazvonil. Pozriem sa na hodinky- 11 PM. Je načase ísť spať. Je mi smutno, celý večer som premýšľal čo sa mohlo stať, že sa Rick stále neozýva. Celú noc nemôžem spať čo ma to trápi, až nad ránom spánok úplne vzdám a radšej si ešte raz čítam svoju prácu.

Po pár hodinách uznám, že už je čas na to aby som mohol vyraziť za profesorom Harmasonom. Preto sa vydám do kúpeľne dať sa trocha dokopy. Po prebdenej noci musím vyzerať hrozne.

Po všetkých prípravách, ktoré som mohol na moje vylepšenie urobiť konečne zamierim von z hotelu na neďalekú univerzitu. Nie je to ďaleko takže idem pešo. Dorazím tam asi po 15-tich minútach chôdze. Po vstupe na univerzitu sa spýtam prvého študenta na ktorého natrafím, kde má profesor Harmason pracovňu. Podľa návodu mi to netrvá ani 5 minút a nájdem ju. Než zaklopem ešte si upravím kravatu a prehrabnem vlasy. Potom zaklopem. Z poza dverí sa ozve: „Ďalej!“ a ja nesmelo vstúpim. Za veľkým stolom sedí pomenší pupkatý ujko, s prešedivenými vlasmi a s okuliarmi skĺznutými na nose. Pozrie sa na mňa z poza kopy papierov a usmeje. Vstúpim do miestnosti a zavriem za sebou dvere. „Dobrý deň, volám sa Mateo Reed a ....“ ani nedohovorím, keď ma profesor preruší: „Dobrý deň, ani nemusíte pokračovať v predstavovaní, viem kto ste. Pri vašej práci je priložený aj váš spis s fotkou a ja mám pamäť na tváre, takže som vás hneď spoznal. Poďte ďalej, posaďte sa a urobte si pohodlie. Nejakú tú chvíľu tu totižto pobudneme,“ hovorí podáva mi ruku. Potrasieme si pravicami a ja si sadnem na ponúkanú stoličku. Čakám kým si aj profesor sadne a zatiaľ tú chvíľu využijem na to aby som si prezrel jeho pracovňu. Má tu toľko odborných kníh, že aj moja knižnica na ktorú som veľmi pyšný sa môže proti tej jeho schovať. No nič, otočím sa na neho a začneme preberať všetko dôležité ohľadom prednášky.

Ako profesor hovoril, prebrať všetko trvalo skutočne dlho. Skončili sme tesne pred obedom na ktorý sme potom išli spolu. Počas celej tej doby sme sa rozprávali o mojej práci ale aj o tom čo robím doma. Ako sa mi tá práca páči a či nerozmýšľam o tom, že by som išiel učiť na univerzitu. Keď som sa nakoniec dostal do hotelu bol večer. A Rick sa neozval.

Začínam sa báť, že sa skutočne niečo stalo. Opäť mu volám na mobil, no je stále vypnutý. Nechávam mu odkaz na telefóne ale aj keď sa na druhý deň ráno na neho pozriem nenájdem si na mobily žiadnu správu.

Tak sa zažeriem do práce, že prestávam vnímať čas. Do mojej pracovne nedosahuje zvuk z telefónu, takže ani ten ma neruší. Ďalší odkaz si nájdem až na ďalší deň. Zapnem ho a počúvam: „Ahoj Rick, čo sa deje? Si niekde preč? Prečo si sa ešte neozval? Dnes som sa stretol s profesorom a všetko sme prebrali. Zajtra budem mať tú prednášku. Ešte neviem ako dlho tu zostanem, to sa uvidí až podľa toho ako dopadne. Chýbaš mi, chcem byť pri tebe. Môcť vidieť tvoje čokoládové oči a roztopiť sa v nich. Prosím ozvy sa čo najskôr. Ahoj.“ Ozve sa pípnutie oznamujúc koniec odkazu.

Teo... prepáč, ešte nie je ten čas, ešte som sa nerozhodol. Musíš ešte počkať.

Otočím sa a opäť zamierim do pracovne. Z ktorej sa nechystám vyjsť okrem jedla, spánku a WC ďalších niekoľko dní.