Sedím v aute so stiahnutým okienkom, ktoré som zaparkoval na ceste blízko piknikovej oblasti. S rukou vystrčenou von a pohľadom upriameným pred seba, v tichosti čakám na Tea. Prišiel som sem o 30 minút skôr ako sme sa dohodli. Celú noc som skoro ani oka nezažmúril. Premýšľal som o tom čo sa včera stalo. Aj keď som nakoniec nejakým zázrakom zaspal, zobudil som sa asi po troch hodinách nepokojného spánku. Až do momentu kedy som zobral telefón do ruky a vytočil Teovo číslo som ani neveril, že sa mu ešte ozvem. Neviem či ma viac vyplašilo Teovo vyznanie alebo Tenerife. Nechcel som sa mu ozvať, ale keď som sa v kúpeľni pozrel do zrkadla, miesto mojej tváre na mňa hľadela Teova vysmiata tvár s modrými očami ako obloha. Myslím, že to bol práve ten moment, ktorý ma presvedčil aby som mu zavolal. A tak som tu na mieste, kde sa máme stretnúť. Snáď to po tom včerajšku nebude medzi nami čudné.

Pozerám sa na hodinky, je 9.50 AM. Práve včas. Ešte tak 10 minút a budem na dohodnutom mieste. Ráno mi Rick volal už o 7 a dohodli sme sa, že ma nebude vyzdvihovať doma ale stretneme sa 10 priamo na mieste. Tak sa teším. Keď volal tak skoro, predpokladám, že je nakoniec po včerajšku predsa len všetko v poriadku. Trochu som sa obával či sa naozaj ozve. Po tom mojom náhlom vyznaní by som sa mu ani nedivil a k tomu ešte aj ten jeho šok po tom čo sa dozvedel, že chcem ísť na súťaž na Tenerife. Ale... asi je všetko v pohode.

Veziem sa autom po ceste k San Bruno Mountain Picnic Area, ktorá je v San Bruno Mountain State Park. Je tam malá bočná cestička, kde ma bude čakať. Po ceste si ešte opakujem či mám všetky veci. Kľúče mám, mobil mám, doklady mám, batoh mám. Mám všetko. Ale aj tak mám pocit, že som na niečo zabudol. Sakra, ale na čo?

Prejdem cez poslednú zákrutu a predo mnou sa objaví Rickov jeep. Zaparkujem vedľa neho a vystúpim. V rovnakom momente sa otvoria dvere aj na jeho aute a vyjde z nich osoba pri ktorej mi začne vždy biť srdce ako splašené.

V tom tichu už z diaľky počujem Teovo auto. O chvíľu ho už zreteľne vidím v spätnom zrkadle ako sa blíži. Zaparkuje vedľa a vystúpi. Vystúpim aj ja a ocitnem sa priamo pred Teom, ktorý ku mne ide. Nesmelo ho pozdravím: „Ahoj. Tak... ako?“ Teo celý žiari. A to doslovne. Nie len, že sa usmieva ale aj na vlasy mu dopadá slnko a tie potom vyzerajú ako by horeli. Je to krása. Chcem sa ich dotknúť. Chcem sa jeho dotknúť. Bezmyšlienkovite dvíham ruku k nemu, keď si uvedomím čo robím. Sakra, čo sa to so mnou robí. Aby nebolo podozrivé, že som dvihol ruku tak si namiesto toho pretriem unavené oči a spýtam sa ho: „Máš všetko? Nič si nezabudol? Nemáme čas sa pre niečo vracať.“

Dvíha ruku. Chce sa ma dotknúť? Ach... nie. To si len pretrel oči. To bolo asi len moje zbožné želanie. Zdá sa mi to alebo je ešte bledší ako včera?

„Ahoj, mal by som mať všetko, ale... celú cestu som mal pocit, že som na niečo zabudol. Ale neviem prísť na čo to je,“ hovorím mu.

„Ok, vyber si padák a ...“ prestanem hovoriť uprostred vety, pretože Teo otvorí doširoka oči a pleskne sa do čela. Znepokojene sa ho spýtam: „Čo je? Stalo sa niečo?“

„Ja... už viem čo som si zabudol. Padák,“ hovorím cez ruku ktorou mám prikryté ústa. „Som to ja ale idiot, ako som na to mohol zabudnúť,“ hovorím a pri tom sa dlaňou búcham do čela. Čo teraz? Odrazu počujem tiché hihúňanie a následný výbuch smiechu. Zodvihnem hlavu a zaostrím zrak na Ricka. Ten sa smeje až sa za brucho chytá. „HA, HA, HA. Skutočne smiešne,“ hovorím mu napajedene.

„Nie, sorry, ale nemôžem si pomôcť. Ako si pre Boha mohol zabudnúť padák, keď si vedel čo ideme robiť. Si blbec,“ skonštatujem nakoniec. „A teraz čo?“

„Čo ,čo, no neviem. Nemám potuchy. Asi nemáš so sebou dva, čo?“

„To nie, ale máš šťastie, že sa ti to stalo dnes, pretože mám dnes so sebou padák s tandemom, takže môžeme letieť dvaja na jednom padáku. Chcel som ti totižto najprv ukázať, čo ťa chcem naučiť. Takže budeš letieť so mnou v tandeme, aby si vedel aký je to pocit. Každý ten kúsok urobím s tebou v tandeme a budem ti to vysvetľovať. Takto získaš predstavu o tom ako sa to robí. Potom sa vymeníme a v tandeme budem sedieť ja a riadiť budeš ty. Až potom ťa pustím na padák samého. Ale to až nabudúce. Takže... ani to dnes nakoniec nevadí, že si si ho zabudol, no nabudúce si to radšej zapíš za uši,“ vysvetľujem mu a stále ešte troška zadržujem smiech.

Odfúknem si. No super, aspoňže tak. Rick sa odo mňa otočí k autu a otvorí kufor. Celý priestor zaberá obrovský batoh v ktorom je uložený padák s tandemom. Mierim k nemu, že mu pomôžem, ale keď vidím ako sa mu napínajú svaly na rukách pri tom vyťahovaní, zostanem stáť a blažene sa na neho pozerám.

Otočím sa od Tea a vyberám padák z kufra. Počujem kroky po štrkovej ceste. Hej? To mi chce akože pomôcť? Veď ho prelomí na poli, tento padák je oveľa ťažší na aký bol doteraz zvyknutý a neuniesol by ho. Chcem mu povedať, že mi nemusí pomáhať ale jeho kroky stíchnu sami od seba. Ucítim na sebe jeho pohľad a keď sa otočím, vidím, že Teo stojí a slintá pri pohľade na moje napnuté svaly na rukách zo zdvíhania padáku. Ajaj. Zložím padák na zem a otočím sa do kufra pre menší batoh s jedlom a vodou. Ten po Teovi hodím nech sa konečne spamätá. Začínam sa totižto cítiť celkom trápne. Vždy sa na ma tak zbožne pozerá.

To je rozkošné, on sa tuším červená. Mal by som sa tak teda na neho pozerať častejšie. Akurát je tu jeden menší problém... alebo väčší? Začínam pomaly ale isto tvrdnúť a to je len ráno. Musím sa krotiť inak z toho dnešného lietania nič nebude.

Z môjho batoha si vyberiem veci a preložím ich do jeho, nech nemusíme brať dva. Vyhodím si ho na chrbát a podídem k Rickovi, ktorý si medzitým vyložil na chrbát padák. „Tak čo, ideme?“ spýtam sa ho.

„Jasné, všetko máme, tak môžeme ísť,“ poviem mu a vydám sa prvý po ceste k nášmu dnešnému cieľu.

„Kam vlastne ideme? Neviem, že by tu naokolo boli nejaké veľké kopce.“

„Nepotrebujeme veľké kopce stačí dobrý vzdušný prúd ktorý nás vynesie dostatočne vysoko a je to v pohode. Lepšie je začať s malým a potom prejdeme na väčší,“ za pochodu mu hovorím a ukazujem pre seba. „Tu blízko, asi tak 2 míle je jeden fajný kopec. Keďže je to oblasť kde sa hojne chodí sa pikniky a prechádzky, nie je tu toľko stromov ako pri iných väčších kopcoch. Bude sa ti tu ľahšie pristávať a je minimálna pravdepodobnosť, že sa zamotáš do nejakého stromu. Zo začiatku budeme chodiť sem aby si si to všetko čo najlepšie natrénoval a naučil sa dokonale základy. Neskôr prejdeme na ťažšie veci,“ dokončujem vysvetľovanie.

Pozorne Ricka počúvam a pri tom kráčam vedľa neho. Pokračujeme v ceste. Ideme už asi pol hodiny, keď spozorujem, že Rick začína voľajako spomaľovať a rýchlejšie dýchať. „Rick?“ oslovím ho. „Je ti niečo?“

Ideme len zhuba pol hodinu ale začína sa na mne prejavovať to, že som už 5 rokov nenosil tak ťažký padák. „Nie, je to v pohode, len som si už odvykol nosiť tak ťažký padák. Takže sa rýchlejšie unavím, ale čím častejšie tak budem chodiť, tým rýchlejšie si na to opäť zvyknem. Dám si minútku pauzu a potom môžeme pokračovať,“ dohovorím a zhadzujem si padák z ramien na zem. Bože to je úľava. Sadnem si na kameň a začnem sa masírovať za krkom.

Odložím si batoh na zem a kým má Rick zavreté oči prejdem potichu za neho a položím mu ruky na plecia až nadskočí.

Snažím sa uvoľniť stuhnuté svaly, keď odrazu ucítim dotyk na svojich ramenách. Otočím hlavou dozadu a odtiaľ sa na mňa škerí Teova tvár. „Čo...?“

„Ja ťa namasírujem. Keď ti nemôžem pomôcť niesť padák, tak ti aspoň takto uľavím,“ hovorím a rukami sa presúvam aj na krk.

„OK, ako chceš,“ zavriem oči a nechám to na ňom. Je to veľmi príjemné, jeho malé horúce ruky mi masírujú krk, ramená až si odrazu uvedomím, že ich presunul nižšie až na chrbát a ruky. Obkresľuje mi nimi každý sval, ktorý sa pod jeho dotykom napína. Užívam si túto starostlivosť, ktorú som už tak dlho nemal.

Konečne sa mi zase dostalo jeho telo pod ruky, musím to využiť najviac ako sa dá. Musím mu preskúmať každý sval ku ktorému som sa včera nedostal, aby som ho poznal celého. Chvíľu ho masírujem ale prestáva mi to stačiť. Nechcem ho cítiť len cez ruky ale cez celé telo. Preto si za neho sadnem, pritisnem sa mu na chrbát a hlavu mu položím na rameno. Avšak nedostane sa mi taká odpoveď akú by som si želal. Miesto toho aby sa uvoľnil a prichytil mi ruky, zamrzol a nehýbal sa. Zdá sa mi, že aj na moment zatajil dych. Je mu to nepríjemné?

Teo sa ku mne pritisne na chrbát. To som nečakal. Úplne stuhnem a zatajím dych. Je to príjemné, z jeho tela vyžaruje teplo, ktoré sa mi pomaly šíri do celého tela. Môj kamoško tým dostáva povel aby sa zobudil. No cítim, že nie som sám. Jeho vzrušenie ma tlačí do zadku. I keď by som si dal povedať, stále mi v ušiach znie jeho ´mám ťa rád´ a to mi nedovolí sa plne uvoľniť. Aspoň nie teraz. Jemne no predsa len rázne mu chytím ruky a odtiahnem ich od seba. Postavím sa bez toho aby som sa na neho pozrel. Nechcem mu teraz vidieť tvár. Viem čo by som tam našiel. A to vidieť nechcem. Opäť si vyložím padák na chrbát a bez toho aby som sa na neho otočil len natočím hlavou do boku a poza rameno mu poviem: „Už som si oddýchol. Poď.“

Podľa toho ako stuhol, mu to s najväčšou pravdepodobnosťou nie je príjemné. Ale ja sa ho nechcem pustiť. Nechcem a pri tom viem, že musím. Moju nerozhodnosť za mňa vyrieši Rick. Chytí mi ruky a aj keď sa to snaží urobiť jemne svoju silu nezaprie. No na to aby som pochopil, že mu moja blízkosť nie je príjemná, stačilo už to ako stuhol. Je mi to úplne jasné. Aj to, že sa na mňa vôbec nepozrel ale z poza chrbta na mňa prehovoril aby som išiel. Cítim pri srdci bolesť z odmietnutia, ale viem, že si za to môžem sám. Nemal som ísť na neho tak zhurta. Tiež si vyložím batoh na chrbát a vydám sa pomaly za ním.

Nechávam Tea za sebou, ale nie nadlho. O chvíľku počujem jeho kroky ako sa ku mne približuje. Čakám, že sa ku mne pridá, ale jeho kroky sa ustália asi meter za mnou. Počujem jeho našľapovanie po tráve a tak viem, že si odo mňa drží odstup. Mlčí a ja sa tiež nezmôžem na slovo. Takto v tichosti pokračujeme k nášmu cieľu.

Na vrchol kopca dorazíme za ďalšiu pol hodinu. V tichosti si zložíme batohy a začneme chystať veci. Rick začne rozbaľovať padák a ja vyberiem z môjho batohu fľašu s vodou. Podídem k Rickovi a podávam mu ju aby sa napil. Ten si ju bez slova zoberie a na jeden nádych vypije skoro polovicu. Ostatok mi podá naspäť. Napijem sa aj ja a uložím ju. Potom sa vydám na pomoc Rickovi s rozkladaním a zostavovaním padáku.

Dorazím do cieľa a konečne si zložím padák. Počas cesty v tichu sa mi zase mohla myseľ rozletieť na všetky svetové strany čo spôsobilo, že som úplne zabudol na to, že mám za sebou Tea, ktorý ma z istej vzdialenosti nasleduje. Uvedomím si to až keď mi podáva fľašu s vodou. Nedávam však najavo žiadne emócie a pokračujem vo vykladaní padáku. Teo sa ku mne po uložení fľaše pridá a rozkladáme ho spolu. Ešte stále však mlčíme. To ticho začína byť už veľmi ťažké. Kto z nás ho prvý prelomí?

Sakra, to akože teraz budeme už len mlčať? To teda nie. Chytím Ricka za rameno a prudko ním trhnem k sebe aby sa mi musel pozrieť do očí. „Ak ti je nepríjemné, že sa ťa dotýkam, fajn. Ale nemlč. A okrem toho niečo si mi sľúbil. Tak poďme!“ skloním sa po padák a začnem sa súkať do prípojnej sedačky.

Konečne ho rozložíme po tráve, keď ma Teo odrazu chytí za rameno a prudko natočí k sebe. Pozerám mu do očí z ktorých srší oheň odhodlania a s pootvorenými ústami počúvam čo na mňa chrlí.

Po svojom prejave sa zohne po prípojnú sedačku a začne sa do nej zapínať. Vidím na ňom, že je nasrdený, keďže sa mu nedarí pozapínať popruhy do tých správnych otvorov. Stačí mi vidieť jeho rozkošný napajedený výraz a zaraz ma tá blbá nálada prejde. Chvíľu sa bavím na tom ako sa trápi, ale nakoniec sa mu predsa len vydám na pomoc. „Ukáž, ja sám,“ poviem a zastavím mu ruky. Sám ho potom začnem zapínať do popruhov.

Bože to je deň, najprv si zabudnem padák, potom ma Rick odmietne a teraz sa mi ani nedarí správne zapnúť. Seriem na to. Keď sa mi ani na tretí krát nedarí zapnúť jeden popruh do správneho otvoru, Rick sa nado mnou zľutuje a pomôže mi doň. Potom zodvihne svoju sedačku a zapne sa do nej sám. Natiahne ku mne ruku a chytí ma za popruhy na sedačke. Pritiahne si ma prudšie k sebe až stratím rovnováhu a spadnem mu do náručia.

„Hou, hou, dávaj si pozor,“ hovorím mu a škerím sa mu do tváre po tom čo ho stiahnem na seba.

Ako reakciu sa len kyslo zatvárim a nechám sa k nemu zozadu pripútať.

„Ok, sme spojený, ale než vzlietneme skúsime spolu najprv chodiť. Potrebujeme sa zosúladiť, keď budeme vzlietať a potom pristávať,“ vysvetľujem mu a zároveň začínam odopínam padák od sedačky.

„To netreba,“ zastavím ho a pokračujem, „ja už som v tandeme letel, takže toto viem. A okrem toho už som sa s tebou včera zosynchronizoval dostatočne, či nie?“ keď mu to hovorím mierne sa zapýrim.

Poznámku o včerajšom zosynchronizovaní prejdem mlčaním a radšej pripnem naspäť padák k sedačke. „Tak poďme na to.“ Poviem si viac menej pre seba. Začnem nadvihovať krídla padáku aby sa do neho mohol dostať vzduch, ktorý ho nafúkne. Keď sa celý nafúkne spoločne s Teom sa pretočíme a rozbehneme po rovinne kopca až k okraju. Tesne pred ním nás padák vznesie do vzduchu a my letíme.

Rick nafúkne padák, pretočíme sa a spoločne sa rozbehneme k okraju kopca. Vznesieme sa do vzduchu a ja konečne po mesiaci môžem opäť cítiť tú radosť z lietania. Kvôli sťahovaniu a novej práci som sa vôbec nedostal lietať. Vietor nám obom šibe do tváre, ale ani jednému to nevadí. Jednoducho si užívame to, že sme tu. Chvíľu si len tak lietame a ja si môžem pokojne prezrieť krajinu podo mnou. Rick mal pravdu, je tu málo stromov. Na tráve sú sem tam nejaké rodiny s deťmi, alebo milenci cukrujúci si z tváre do tváre.

Pozerám sa pod seba na Teovu tvár. Otáča hlavou zo strany na stranu a pod seba aby si všetko pozorne prezrel. Tvár mu svieti radosťou a ja si opäť nechcene spomeniem na môj prvý spoločný tandemový let s Mary. Tiež mala oči doširoka otvorené od úžasu, to jej vydržalo po celé tie roky ktoré sme spolu prežili a prelietali. Z tej spomienky ma pichne u srdca. Potrasiem hlavou aby som to zahnal a prehovorím na Tea: „Teo?“

Z môjho rozplývania ma prebudí Rickov hlas. Pootočím hlavou dozadu aby som ho lepšie počul. „Áno?“

„Teraz dávaj pozor, nájdem dobrý vzdušný prúd a ukážem ti po jednom všetky spôsoby lietania a ako zistíš ktorý treba kedy a za akých podmienok použiť. Budem ti to zároveň vysvetľovať, tak počúvaj,“ hovorím mu. „Teraz mi povedz ako by si našiel stúpavý vzdušný prúd alebo akýkoľvek iný? A čo musíš urobiť pred tým, než do neho vletíš?“ pýtam sa ho.

„Môžem sa orientovať podľa niekoľkých faktorov. Či už pocitu z prúdenia vzduchu na tvári, alebo ak sú naokolo vtáci, tak podľa ich letu, pohybu krídiel, počtu mávnutí. A podľa ďalších iných vecí.“

„Správne, podľa letu vtákov sa to dá veľmi dobre zistiť, tak teraz skús nejaký nájsť,“ pochválim ho a nechám nejaký ten prúd nájsť.

Pozerám sa dookola a sledujem správanie vtákov. Podľa intenzity mávaní ich krídiel, rýchlosti a celkovej pohyblivosti sa mi nakoniec podarí nájsť vhodný prúd. Oznámim to Rickovi: „Našiel som ho. vidíš ten hlúčik vtákov na pravo od nás? Tam je vhodný prúd. Čo ty na to? Trafil som sa?“

„Výborne, ten som našiel aj ja. Tak poďme si ho teda obhliadnuť a potom sa doň ponoriť. Stočím padák na pravo a zamierim si to priamo do toho prúdu. „Tak a teraz počúvaj a uč sa.“ Postupne mu ukazujem každý úkon a zároveň mu ho tiež vysvetľujem. Občas sa ma Teo na niečo nejasné spýta ale viac menej len pozorne počúva a učí sa. Je to veľmi dobrý a pozorný žiak. Takého by chcel každý inštruktor.

Pozorne počúvam všetko čo mi Rick hovorí a snažím sa zapamätávať každý úkon a pohyb ktorý urobí. Je to skutočne odborník. Som veľmi rád, že je to so mnou a učí ma toto všetko práve on.

Zaškŕka mi v bruchu. A jéj, mám hlad. Naposledy som jedol ráno než som vyrazil na cestu. „Koľko je hodín?“ spytujem sa Tea, mám pocit akoby sme boli vo vzduchu už pár hodín.

„Je 16:30 PM,“ oznamujem mu.

„Fúha to už sme tu tak dlho? Som celkom hladný, ty nie? Niečo by som si dal. Priniesol si si niečo? Ja som doniesol nejaké obložené chleby a jablká.“

„Ja už mám tiež dosť hlad. Ja mám tiež obložené chleby a nejaké kekse. Tak teda poďme dole.“

Pozriem sa dole a vyhliadnem si dobré miesto na pristátie. Je tam zopár rodín s deťmi a pár stromov ale je to blízko k našim autám. Pomaly sťahujem obe krídla k sebe a chystám sa s Teom na pristátie.

Najprv na zem dopadnú moje nohy. Ihneď sa dám do pohybu aby sme zosúladili naše pristátie. Až nakoniec obaja zastavíme a Rick stočí padajúci padák tak aby nás neprikryl.

Bezpečne sme pristáli a na to, že to bolo naše prvé spoločné pristátie zvládli sme ho výborne. Ihneď nás obklopia deti, ktoré tu sú na pikniku. Ich jemné detské hlásky sa miešajú do seba ako na nás pokrikujú. Chcú sa s nami odfotiť. Začína sa mi to všetko zlievať do seba, nie je mi dobre. Chcem preč.

„Tuším tu takúto atrakciu majú prvý krát. Pozri sa aké sú šťastné,“ hovorím mu nadšene cez hlasy detí. Chcem sa vyzliecť zo sedačky ale deti okolo nás skáču ako divé a nedá sa to. Otočím sa s úsmevom dozadu na Ricka čo si o tom myslí, ale ten má opäť ten svoj smutný výraz. Čo sa zase deje?