Konečne. Tak som sa predsa len dočkal. Aj keď si tá spravedlnosť dala pekne na čas. 5 dlhých rokov. „Ste Rick Meruno?“ prikývnem. „Mohli by ste ma prosím nasledovať na policajnú stanicu? Chcel by som vám položiť zopár otázok týkajúcich sa pána Baileyho?“

Nemo sa pozerám na Ricka a absolútne nechápem jeho výraz. Usmieva sa. On je tuším z toho šťastný, že ide na políciu kde ho budú vypočúvať. Počkať to ako vážne? To sa nechá len tak odviesť? Len cez moju mŕtvolu! „Počkajte, nemôžete ho len tak odviezť, veď nič neurobil. On tomu chalanovi zachránil život.“ po tom čo som to povedal sa zrak policajta presmeroval na mňa. „Vy ste boli pri tom?“ pýta sa. „Áno, bol. A môžem presne povedať čo sa stalo.“

„Nechaj to tak, už raz som ti povedal, aby si sa mi neplietol do života. Prosím pán poručík som pripravený, môžeme ísť na stanicu.“ „Počkajte!“ mávne rukou a tým ma umlčí. Opäť sa pozrie na Tea. „Ako sa voláte?“

„Mateo Reed a áno bol som priamo pri tom.“ rozhodne sa postavím pred policajta a opätujem mu pohľad ktorým ma skenuje. „V tom prípade mám pár otázok aj na vás.“ Još. To by bolo. V duchu sa uškrniem a s úsmevom sa otočím na Ricka, ktorí sa opäť mračí a frfle si pod nos. Odchádzame spolu s policajtom a za sebou nechávame chlapíka z kurzu.

Predsa sa mu to len podarilo, už som si myslel, že budem mať pokoj, ale nie. Ten chlap je jak osina v zadku. Najradšej by som mu jednu flákol, už len za to ako sa na mňa škerí.

Počas cesty v policajnom aute Ricka stále po očku sledujem. Je fascinujúce ako rýchlo človek môže meniť výraz v tvári behom jednej chvíľky. Mračí sa, usmieva, chvíľu je bez výrazu potom sa opäť usmieva. Môžem na ňom oči nechať. Nenápadne si ho prezerám, keď mi padnú oči na kabelu čo má prehodenú cez plece. Sakra, doklady. Nechal som ich v aute.

V mysli sa vraciam do minulosti, prehrávam si všetky šťastné ale aj tie nešťastné chvíle. Aj keď som myšlienkami niekde inde, neujde mi pohyb Teovej ruky ako si pleskne po čele a potichu si zahreší. Čo mu zase preletelo cez rozum. Pozerám sa na neho so zdvihnutým obočím. Zachytí môj pohľad, oči sa nám stretnú a Teo sa na mňa šťastne usmeje. Ja toho chlapa skutočne nechápem.

Prichádzame na policajnú stanicu, vonku je v celku pokoj ale keď prechádzame cez vstupné dvere, okamžite nás ohromí tá atmosféra ktorá tam vládne. Policajti okolo nás prechádzajú so zatknutými osobami, alebo sa snažia upokojiť rozhádaných ľudí. No proste chaos.

Poručík nás vedie až do zadnej miestnosti kde sa povedie vypočúvanie. Predierame sa za ním pomedzi ľudí aj keď ja to veľmi ťažké nemám, držím sa za Rickom ktorí mi ľahko robí cestu svojím veľkým telom.

Vidím, že sa tu nič nezmenilo, aj pred piatimi rokmi to tu tak vyzeralo. Všade zhon a hluk. Nasledujem policajta dovypočúvacej miestnosti a keď sa za nami zatvoria dvere, sadneme si na stoličky za veľký drevený stôl.

Fíha, tak takto to vyzerá „vo vypočúvačkách“. Tmavé steny, uprostred je stôl so stoličkami. Na ľavo je stena so zrkadlom, veľké hodiny a nič viac. Nuda. Policajt si sadne pred nás a na stôl položí nahrávacie zariadenie.

„15.7. 2015. 17:35. hod. Výsluch vedie poručík Jason Mackienzee. Vypočúvaný: pán Rick Meruno a Mateo Reed. Vec: obvinenie z neplnenia pracovných povinností čo malo za následok zranenie Billa Baileyho, ktorý sa zúčastnil leteckého kurzu paraglidingu... Dobre teda môžeme začať. Povedzte mi presne čo sa stalo a prečo ste vlastne boli dnes ako inštruktor vy a nie ten čo mal po správnosti byť.“ dopovedal, preložil si nohu cez nohu, prekrížil ruky a pohodlne sa usadil.

Už som raz toto absolvoval, viem aké otázky mi bude klásť, ušetrím mu robotu a poviem to všetko naraz aj s odpoveďami na otázky, ktoré by určite položil. Ale aby som mal istotu, že ma dajú do vezenia, musím to prifarbiť. Trápi ma len jediné. Čo urobí Teo keď zmením to čo sa stalo. Bude mlčať? Alebo povie tak ako to naozaj bolo. Nezostáva mi nič iné ako urobiť z Tea nedôveryhodného človeka, čo urobí všetko preto aby ma z toho dostal, aj keby mal klamať. Prepáč Teo, viem, že je to k tebe hnusné ale dnes už to jednoducho musí vyjsť.

Zhlboka sa nadýchnem a spustím. „No, na kurze som bol ako záskok za môjho chorého kamaráta. Inštruktorov je síce viac ako len John ale všetci mali práve vtedy na starosti svoje skupiny a preto nemal nikto čas. Ja už síce 5 rokov nevyučujem ale keďže sa jednalo len o tri dni povedal som si, že sa nič nestane, keď za neho zaskočím....“ hlúposť, prehováral ma cez telefón dobrú hodinu, než som nakoniec súhlasil. Zaprisahal som sa, že už nikdy viac nepôjdem učiť alebo lietať. A aj tak som sa nechal ukecať a ako to nakoniec dopadlo. Opäť som zodpovedný za ľudský život aj keď tento nezomrel.

Nepáči sa mi jeho výraz v tvári ako keby niečo chystal. Počúvam jeho výpoveď. Rozpráva presne čo sa stalo. Teraz keď si to v hlave podľa jeho slov prehrávam, je to hrozné. Keď je človek hore, nemá veľmi čas na tým všetkým premýšľať, jednoducho koná aby sa zachránil. Ale teraz keď to počúvam z jeho úst znie to ešte neuveriteľnejšie. Rozpráva bez jediného zaváhania, skoro bez nádychu ako keby to mal celé vopred premyslené a naučené naspamäť a teraz to len ako žiak v škole ktorý sa naučil báseň prednáša.

Konečne som sa dostal cez tú časť kde som nemusel klamať, policajt si medzitým oprel lakeť o stôl a podoprel sibradu. Teraz je čas pozmeniť moju výpoveď.

„...keďže som 5 rokov nelietal - z osobných dôvodov, hneď ako som sa dostal do vzduchu som si spomenul na ten úžasný pocit ktorý som vždy cítil, keď som bol vo vzduchu. Naplno som sa do toho pocitu ponoril a prestal vnímať svoje okolie, exitoval som len ja a vzduch okolo mňa. Žiaci v tom momente prestali úplne existovať. Keď som sa po tých rokoch konečne dostal do vzduchu, chcel som si ten pocit užiť čo najdlhšie, kto vie kedy sa zase odvážim letieť. Preto som si nevšimol včas čo sa chystá žiak Bailey urobiť. Nemal som čas ho zastaviť a keď som sa spamätal bolo už neskoro. Bailey narazil do Tea a obaja sa rútili k zemi. Ich padáky boli k ničomu. Aj keď som sa k nim dostal, Teo si musel pomôcť sám a Bailey...“ hovoril som ale Teo mi skočil do reči.

„To je ale hlúposť, vôbec to tak nebolo...“ skočím mu do reči a chcem pokračovať ale poručík mávne rukou a zastaví ma. „Nechajte ho dohovoriť, potom dostanete slovo aj vy.“ nič iné mi ani nezostávalo.

„...aj keď som si ho stihol pripnúť na môj padák, už som tvrdému pristátiu nemohol zabrániť, boli sme veľmi blízko zeme. Ak by som sa im venoval a nezabával sa len sám, nič by sa nestalo. Je to moja vina a chcem zato niesť plnú zodpovednosť.“ skončil som.

Poručík sa na stoličke narovná. „Hmm... Bol to skutočne siahodlhý opis, odpovedali ste mi dokonca aj otázky ktoré by som teraz položil. To už ale nemusím. Neušlo mi však jedno. Aj keď ste boli na zástupe len na tri dni, nenaučili ste sa mená žiakov okrem jediného. Tuto pána Reeda. Predpokladám, že aj meno pána Baileyho ste si prečítali v spisoch až po tom čo sa to stalo. Prečo viete len jedno meno? A ešte k tomu mu hovoríte krstným menom a nie priezviskom, dokonca mu tykáte. Ako si to mám vysvetliť? Nestretli ste sa náhodou len dnes? Aký je medzi vami vzťah?“ pýta sa a pozorne pozoruje moje reakcie na jeho slová.

„Aký je medzi nami vzťah?“ opakujem pomaly otázku. Tak teraz je tá správna chvíľa. Prepáč Teo.

„Nie je medzi nami žiadny vzťah, dnes som ho stretol po prvý raz, jeho meno viem len preto, že mi ho povedal. A tykám mu preto, že je ešte detsko. Je drzí, stále ma prenasleduje, nedá mi pokoj, otravuje ma. Sledoval ma do nemocnice a ešte je aj tu. Neviem čo na mne má, prečo to robí, ale...“ odmlčím sa aby som tomu dodal závažnosť.

„Ale...? Ale... čo? Čo ste chceli povedať?“ pýta sa poručík.

„Už nič. To je všetko.“ Tak dúfam, že to stačilo.

Hnev vo mne vrie, presne viem prečo to povedal, chce zo mňa urobiť človeka, ktorý je ním tak posadnutý, že by kvôli nemu aj klamal, len aby ho zachránil. Tak to teda nie.

„Je to pravda? Sledujete ho? Čo od neho chcete, prečo to robíte?“

„Nič z toho nerobím. A nie som detsko. Mám už 24 rokov. Len tak pre zaujímavosť.“ Hovorím to viac menej Rickovi ako poručíkovi. Otočím sa naspäť na poručíka. „Len nechcem aby pykal za niečo čo neurobil. Preto mu nedám pokoj. Neviem prečo by mal niesť následky za to, že Bailey chcel machrovať pred Millie – to je tiež žiačka v kurze. Bol hlupák, pokúšal sa urobiť to čo vedel, že nezvládne. Môže si za to sám. Nemal...“ uprostred vety sa ozve zaklopanie a dnu vojde vysoká pekná hnedovláska.

„Prepáčte, že vás vyrušujem, môžeš na slovíčko?“ hovorí jemným hlasom a zelenými očami pozerá na poručíka. Ako hovorí oči jej padnú na Ricka a usmeje sa.

„Oh... ahoj Rick ako sa darí? Čo tu zase robíš?“

Oni sa poznajú? Hnedovláska sa otočí naspäť na poručíka a ďalej mu s úsmevom hovorí. „Neviem síce čo sa stalo, ale never mu Jason ani slovo, určite sa bude snažiť stiahnuť všetku vinu na seba aby sa potrestal za minulosť.“

„Čo tým myslíš Rose? Prečo by niečo také robil?“ pýta sa udivene poručík.

„Veď som povedala, pretože sa chce potrestať za minulosť. Nedokáže si odpustiť ...“

„DOSŤ!!!“ treskol som po stole a cítim, že ako vo mne vrie krv. „Sklapni, už nič viac nehovor! Nemáš na to právo!“ Zhlboka dýcham a skúšam sa upokojiť, ale veľmi sa mi to nedarí.

Po tom tresknutí rukou o stôl som skoro vyskočil z kože ako som sa zľakol. Otáčam hlavu na hnedovlásku a čakám ako po tom zareaguje. Okamžite sa prestane usmievať a pomaly sa približuje k Rickovi. Chytí mu operadlo stoličky, trhne s ňou a otočí ho tvárou k sebe. Nakloní sa k nemu až si pozerajú z očí do očí a sykne mu do tváre: „Mám na to právo, viac než ktokoľvek iný. Bola to moja sestra. Tak si dávaj pozor na to komu hovoríš aby sklapol. Švagríčku.“

„Držte svoj temperament na uzde. Obaja. Dáme si teraz pauzu aby ste sa mohli upokojiť. Ja sa o chvíľu vrátim.“ Poručík aj s Rose odchádzajú a nechávajú ma tam v tom stave s Teom osamote. To nie je práve najlepší nápad. Som tak vytočený ako už dávno nie, potrebujem sa upokojiť. Inak za seba neručím. Ale ako?

Rozhliadam sa po miestnosti až nakoniec skončím zrakom na Teovi, ktorý sa z dá z tohto všetkého troška mimo. Pozerám mu do modrých očí, keď mi konečne svitne ako sa upokojím. Ale tu sa to nedá, sú tu kamery.

„Hoj, hoj, pohoda, dobre. Nebudeme tu nič rozbíjať. Okrem toho ako som počul je to tvoja švagriná, nemal by si sa k nej tak správať. Inak čo myslela tým, že: ´bola to moja sestra.´ Čo? Veď povedala len to, tak prečo?“

„To čo povedala úplne stačilo. A nestaraj sa o to, netýka sa ťa to. A buď ticho, potrebujem sa upokojiť, lebo to tu všetko rozmlátim.“

Chcem niečo namietnuť, ale budem radšej ticho. Skutočne vyzerá na to, že by to tu najradšej rozmlátil. Ako mu mám takto pomôcť. Sklopím hlavu a čakám kedy sa vráti poručík a celé to ukončí. Započúvam sa do zvuku tikajúcich hodín a v duchu počítam minúty. Prejde asi 20 minút, keď sa konečne otvoria dvere a vojde dnu poručík. Sadne si v pokoji na stoličku a pozrie sa na nás. Tá ťažká atmosféra ktorá tu vládne sa dá krájať. Cítim, že to čo sa teraz stane nebude to čo Rick chce. Ako na to zareaguje?

„Ste voľný, práve tu bol vypovedať ďalší svedok a potvrdil všetko čo pán Reed povedal, skutočne za to nemôžete. A keďže to bola skutočne nehoda, nie je viac dôvod vás tu držať. Môžete ísť a ďakujem za spoluprácu.“ Podáva mi na rozlúčku ruku. Chce ju podať aj Rickovi ale ten sedí ako obarený a ruku si ani nevšíma. Má sklonenú hlavu a oči mu behajú zo strany na stranu. „Ďakujeme, mi teda pôjdeme.“ Poručík nás opustí a ja beriem Ricka, ktorý je stále v šoku za ruku von.

To nie! Nie! Už sa to zase nepodarilo. Teraz mám vážne nervy v riti. Nechám sa Teom vyviesť z miestnosti. Nechápem. Sakra, potrebujem to zo seba dostať. Počkať. Ak tu urobím bodrel tak ma možno zatknú. Jo, to by šlo. Nie, nešlo. Vedeli by prečo to robím a Rose by ma z to dostala. Tak ako?

Ako tak premýšľam zbadám dvere s nápisom WC. Už viem. Stisnem Teovu ruku, za ktorú ma ešte stále drží a vtiahnem ho do dverí. Zamknem za nami a otočím sa na Tea, ktorému sa na tvári usadil nechápavý výraz. „Chceš, pomáhať? Tak pomáhaj!“ chytím ho za ramená a donútim ho si predo mňa kľaknúť. V očiach sa mi zablysne, obliznem si pery a rozopnem zips na šortkách.