Mám úplne čierno pred očami, ich hlasy na mňa pôsobia ako paralýza. Nedokážem sa ani pohnúť z miesta. Stojím ako veľký strom s hlboko zapustenými koreňmi v zemi.

Vysúkam sa zo sedačky a odopnem ju od Rickovej aby som sa k nemu mohol bez problémov dostať. „Rick,“ oslovím ho, chytím mu tvár do dlaní a tak ho prinútim sa mi pozrieť priamo do očí. Hoci sa zdá z jeho neprítomného pohľadu, že je niekde inde, viem, že keď sa mu zahľadím priamo do očí, bude ma vnímať. Aj keď len niekde v pozadí. To bude zatiaľ stačiť než sa dostaneme do auta, preč od toho čo mu to spôsobuje. Ale po tomto už sa z toho nevykrúti, dostanem z neho pravdu. Nechcem aby človek ktorého milujem, áno milujem, už je tomu tak, prežíval niečo takéto a ja by som sa tomu len prizeral. Zožiera ma to, že si musí prechádzať niečím s čím mu nedokážem kvôli jeho tajnostkárstvu pomôcť. „Rick, poďme!“

Volá na mňa niekto? Teo...? Si to ty? Snažím sa upriamiť pohľad na neho. Zaostriť na to svetlo ktoré mu vyžaruje z očí. Pomaly začínam opäť normálne dýchať a upokojujem sa. Pár minút tak ešte zostanem aby som si bol úplne istý, že som v pohode. Potom mu chytím obe ruky a stiahnem si ich z tváre. „Vďaka, už som v poriadku,“ hovorím mu a zároveň sa vyzliekam zo sedačky. Otočím sa od nich a začnem baliť padák.

Ešte chvíľku sa na neho pozerám, než sa otočím na deti ktoré z tej situácie zostali trocha mimo. Prehovorím s úsmevom na ne: „Nič sa nebojte, ujo už je v poriadku, on sa vás len hanbí a nevie čo povedať, keď sa s nami chcete odfotiť. Nič sa nedeje.“ Zdá sa, že im to ako vysvetlenie stačí, pretože sa hneď po tom otočili a so smiechom utekajú k svojim rodičom.

Otočím sa naspäť na Ricka, ktorý už začal medzitým baliť padák. Vydám sa mu na pomoc a spoločne ho balíme. Po očku ho stále sledujem až kým neprídeme k autám.

Teo sa ku mne pripojí pri skladaní padáku a spolu nám to ide rýchlejšie. Po zložení sa vydáme na cestu k autám. Keďže sme pristáli blízko tak sme pri nich do 10 minút. Celú cestu som si vedomí Teových pohľadov. Tuším, že tentoraz už tomu neuniknem, musím mu to povedať. Snáď ma potom nezavrhne. I keď asi by to bolo lepšie.

Dorazíme k autám a ja uložím padák do kufru a potom sa oň opriem. Zhlboka sa nadýchnem a začnem: „Teo, po tomto už sa z toho asi nevykrútim, však? Poviem ti to. Chcem však aby si ma neprerušoval. Celú cestu naspäť k autám som zvažoval či ti to mám povedať alebo nie. Ale asi bude lepšie ak ti to poviem teraz, než bude neskoro a ja na tebe začnem byť závislí. Nechcem ti ublížiť, naopak chcem ti dať možnosť sa rozhodnúť, či ti stojím za všetky tie starosti a útrapy, ktoré so mnou na 100% ešte zažiješ, alebo ti dať možnosť vycúvať pred tým, než sa do mňa zaľúbiš. Už tak mám ťažké srdce z toho, že ma máš rád a ja si to pritom nijako nezaslúžim.“

Odomkne kufor a uloží doň padák. Potom sa oň oprie a prehovorí na mňa. V tichosti ho počúvam. Keď sa dostane k časti o tom, že nechce aby som sa do neho zaľúbil, len si pomyslím, že už je neskoro. Už sa stalo a to či mi stojí za všetky tie starosti, to už som sa rozhodol v momente keď som za ním išiel do nemocnice po tej nehode na kurze. Prejdem k svojmu autu a opriem sa o prednú kapotu auta, tak aby som bol priamo pred ním a on nemohol uhnúť s pohľadom. Aby ma stále pred sebou videl, a vedel, že sa len tak nezľaknem nech na mňa vybalí hocičo. „Dobre, počúvam.“

„Ten dôvod, prečo som teraz tak zamrzol, prečo ma chytila panika vtedy keď si hovoril o Tenerife a tiež tá nehoda na kurze. Všetko to má rovnaký dôvod...“ na moment sa odmlčím než som schopný pokračovať, „som vrah a to je niečo s čím sa človek nedokáže zmieriť nikdy v živote. Zabil som svoju ženu aj svoje nenarodené deti. Aj keď som to neurobil vlastnými rukami ani to neporučil niekomu inému, stále to nemení nič na fakte, že som vrah svojej rodiny.“

Snažím sa nedať najavo žiadne emócie či prekvapenie. Stojím ma to veľa úsilia ale podarí sa mi to. Tak vrah teda. To som teda skutočne zvedavý prečo si to o sebe myslí, keď hovorí, že ich nezabil vlastnými rukami ani to nikomu neprikázal. Ale ako na začiatku požiadal, neprerušujem ho. Otázky počkajú.

„Pred piatimi rokmi som bol šťastne ženatý, užívali sme si s Mary život plnými dúškami, deti sme chceli ale nejako sa nám nedarilo. No neriešili sme to až tak veľmi, mali sme stále čas. Ja som mal 28 a Mary 25 takže čas ešte bol. Zoznámili sme sa ešte na strednej a odvtedy sme boli spolu. Mary aj so sestrou dvojčaťom- videl si ju vtedy na policajnej stanici, išli po strednej ešte na vysokú a ja som si medzitým urobil letecký kurz, ktorý som vždy chcel. Mary si taktiež urobila letecký kurz a chodili sme lietať spolu. A neskôr som si urobil aj kurz pre inštruktorov. Zobrali sme sa a nasťahovali do spoločného domu. Ona ako dizajnér a ja ako letecký inštruktor. Mali sme krásny život, chýbali už len tie deti. Tri mesiace pred tým ako som všetko stratil som sa rozhodol, že si splním sen a pôjdem na leteckú súťaž na Tenerife. Bol som do toho tak zažraný, že som chvíľami na Mary úplne zabúdal. Keby som vedel, že sú to posledné mesiace čo s ňou strávim, vykašlal by som sa na celé lietanie a súťaž, ale to som netušil. A tak sme po troch mesiacoch prípravy odleteli na Tenerife. Súťaž bola dva dni pred koncom nášho pobytu. Chodili sme na prechádzky, išli sme tam do ZOO, do podmorského sveta, chodili sme na večery, milovali sa, bolo nám krásne. Dva dni pred závodmi som dostal silné horúčky, vracal som, takže sme museli závody zrušiť. Bolo mi z toho nanič, konečne som sa dostal k tomu aby som si splnil sen a teraz mi ho prekazí nejaká choroba. Mary, ktorá bola stále pri mne videla aký som z toho skľúčený a preto povedala, že pôjde do tej súťaže namiesto mňa. že si splním sen prostredníctvom nej. Nechcel som aby tam išla, na to nebola tak dobrá v lietaní, ale jej presviedčaniu som nedokázal odolať. Nakoniec som jej to dovolil. Mal som byť vtedy viac rázny, nemal som jej to dovoliť. Ale, keď ja som jej nikdy nevedel na nič povedať nie. A to bola moja chyba. Príliš som ju miloval aby som jej vedel niečo odoprieť. A tak na druhý deň po bozku odišla na súťaž. Znova som ju videl až v márnici.

So zatajeným dychom počúvam jeho spoveď a snažím sa zadržať slzy ktoré sa mi tlačia do očí. Preglgnem a odvážim sa ho spýtať: „A vieš čo sa vlastne stalo? Prečo zomrela? A prečo si vlastne hovoril, že si ich zabil, veď si nepovedal, že by bola Mary tehotná.“

Smutne sa pousmejem a odpoviem: „Áno, viem ako sa stalo. V márnici nad jej telom mi to povedali. Ten deď hlásili krásne slnečné počasie a vietor mal byť presne vhodný na lietanie. Ale ako sa stáva, predpoveď počasia sa líšila od toho aká bola skutočnosť. Fúkal silný vietor, bolo ťažké v ňom riadiť padák, musel by si byť skutočný macher aby si to zvládol bez problémov. A to ani nehovorím o tej trati, s tou býva problém aj keď fúka len mierny vietor. To sa jej stalo osudným. V tom vetre nezvládla riadenie padáku a prudký vietor ju hodil o skalu. Podľa koronéra to bola okamžitá smrť. Vraj sa na nej rozpleskla ako palacinka. Bolo to rýchle. Keď mi skladal úprimnú sústrasť, povedal, citujem: ,Úprimnú sústrasť, veľmi ma mrzí vaša strata, musí to byť nepredstaviteľné stratiť v jeden deň ženu aj deti.´ Po tom čo mi to povedal som na neho zostal nechápavo pozerať. Netušil som čo povedal, aké deti? No potom som sa dozvedel, že Mary bola v treťom mesiaci tehotenstva a čakala dvojičky. To bola pre mňa posledná rana. Nechcel som tomu uveriť. Musel mi ukázať ultrazvukové snímky aby som uveril. Nechápal som prečo na tie závody išla, keď bola tehotná. Konečne po tých rokoch čo sme to skúšali sa nám podarilo počať dvojčatá a ona aj napriek tomu kvôli môjmu snu išla lietať. Jediné čo ma napadlo bolo to, že to nevedela, nebývalo jej vôbec zle a keď jej mesiačky chodili ako sa im chcelo, tak to ani nemusela vedieť. Tým sa aspoň utešujem, pretože Mary nebola ľahkovážna ak by to vedela, nikdy by neletela. A ja by som jej to v živote nedovolil. Preto hovorím, že som vrah vlastnej rodiny. Ak by nebolo môjho sna Mary aj chlapci by žili. Nedokážem si to odpustiť a ani si to nikdy neodpustím. Zanevrel som na život, po pár dňoch sme sa vrátili a ja som svoju rodinu pochoval. Mojím hrobom sa potom stal náš vytúžený dom, ktorý mi po nich zostal. Tak som prežil posledných 5 rokov. Rose mi hovorila, že to nie je moja vina ale ja som vedel, že je. Potom mi jedného dňa zavolal John, môj bývali kolega z leteckej školy, či ho môžem zastúpiť, že je chorí a ak nepôjdem bude musieť ísť on aj keď je chorý. Opäť som si spomenul na Tenerife, na to ako kvôli mojej chorobe za mňa letela Mary a nakoniec zomrela. Preto som nechcel aby išiel lietať, keď je chorí. Súhlasil som a tam sa opäť zopakovala minulosť, našťastie bez úmrtia. A tom rozpoložení som spoznal teba. Pomohol si mi a nie raz. Pomáhaš mi aj teraz a ja...“ nedokončím vetu pretože ku mne Teo podíde a chytí ma do náručia.

Bez dychu počúvam jeho spoveď a tým slzám sa nakoniec neubránim. Nechcem aby už trpel , podídem k nemu a zovriem ho čo najtuhšie viem v náručí. „Pšššt, už stačí, nemusíš ďalej hovoriť, pochopil som. Veľmi ma mrzí čo sa ti stalo, ale som rád, že si mi to povedal. A nemyslím sa, že si vrah, bola to len...“ vyberám správne slová, „ nešťastná zhoda okolností. A určite sa ťa po tomto nevzdám, povedal som ti, už je neskoro milujem ťa a rozhodne v tom mienim pokračovať,“ tíšim ho a zároveň bozkám na tvár.

Postupne prechádzam na ústa až ich spojíme v hlbokom bozku. Pozdravím sa s jeho jazykom, zubami, skrátka s celými ústami.

Teo ma tíši a bozká na tvár. Z ničoho nič prejde k ústam dožaduje sa spolupráce, ktorú mu nakoniec poskytnem. Chvíľu sa bozkávame a mňa začína zaplavovať vzrušenie. Aj keď sa mi to nezdá vhodné, po tom čo som mu povedal, nedokážem sa už ďalej ovládať. Musím uľaviť stresu.

Prevezmem iniciatívu a bozkávam mu ušné lalôčiky, pomaly sa perami presúvam na krk, kde zanechávam svoje otlačky. Rukami mu šmátram pod tričkom a tisnem ho na seba tak silno až mi vzdychne do ucha.

Tisne ma k sebe tak silno, že skoro nedýcham, vzdychám mu do ucha pod jeho bozkami sa úplne rozpúšťam. Cítim jeho vzrušenie, ktoré sa hlási o slovo. Strčím mu ruku do gatí a uchopím jeho pýchu tak silno až ma uhryzne do bradavky, kam sa medzitým svojimi ústami dostal.

Strčí mi svoju ruku do nohavíc a stisne mi penis. Pre mňa je to povel začať. Vytiahnem mu ruku z nohavíc a rýchlo otvorím zadné dvere na aute. Potiahnem ho k sebe a strčím do vnútra až spadne chrbtom na sedačku.

Je nedočkaví ako zviera v ruji, vytiahne mi ruku a po otvorení zadných dverí na aute ma vtisne na zadné sedadlo. Nahne sa nado mňa a naraz mi stiahne šortky aj so spodkami. Tentoraz sa nepára s nejakými prípravami. Len si ho nasliní a rovno do mňa strčí až vykríknem: „Aúúúúú.“

Nedokážem sa držať ma uzde, tak veľmi túžim po uvoľnení, že nehľadím na to, že to Tea bude bolieť. Penis si potriem len slinami a na jeden príraz ho strčím do Teovho otvoru až vykríkne a do očí u vyhŕknu slzy. Začnem prirážať ako zmyslov zbavený a nehľadím na Teovo uspokojenie.

Berie si ma vražedným tempom, celé boky ma bolia, tečú mi slzy ale nepoviem mu ani slovo. Ak mu to pomôže aspoň trocha zmierniť tú bolesť ktorú cíti, tak to vydržím. Jeho bolesť sa s tou mojou ani nedá porovnať. A okrem toho nie je to nič s čím by som sa už nestretol. Môj bývalý bol dosť brutálny v posteli.

Jednou rukou sa ho držím okolo krku a vzdychám do ucha. Druhou v rovnakom tempe ako Rick priráža triem svojho miláčika.

Teovo vzrušené vzdychanie prerušované občasným syknutím ma v rekordnom čase privedie k vrcholu.

Netrvá dlho a obaja takmer v rovnakom čase vyvrcholíme. Ja na jeho brucho a on do mňa. Jeho teplo sa vo mne rozlieva a Rick na mňa vyčerpaný padne. Obaja vydychujeme prežitý orgazmus a oddychujeme. Zahľadím sa do stropu auta a rukou hladím Ricka po chrbte. Takto nejakú chvíľu zostávame. V objatí a s vlastnými myšlienkami.