Bolo to tu zase. Stál som oproti nemu na neznámom pozemku.

Díval sa na mňa. Nič nepovedal. Iba sa dôverne díval priamo do mojich očí. Akoby čakal, čo urobím. 

Neodvážil som sa pohnúť. Pevným pohľadom mi prešiel po  tele očami. Toto bolo prvýkrát, čo sa porušil stále sa opakujúci scenár. Alebo to bolo iba tým, že som si to doteraz jednoducho nevšimol?

Cítil som svoju sexualitu. To, ako sa na mňa díval, ma vzrušovalo. Pohol sa ku mne. Telo sa mi pod šatami naplo. 

Vyčítal moje myšlienky?

Blížil sa. Bol už takmer pri mne. Zadržal som dych, aby som sa dokázal aspoň trochu upokojiť. Zastal tak blízko ako nám to naše telá dovoľovali.

„Zase ty?“ vyslovil prekvapene. Sám to nechápem. Díval som sa na neho a i napriek tomu, že som ho stretával už nejakú dobu, toto je prvýkrát, čo je tak blízko a zároveň to trvá dlhšie ako posledné razy.

Naživo sme sa nikdy nestretli. Videl som ho iba párkrát,  keď prišiel s jeho rodičmi k nám domov.  Sklonil sa ku mne a rukou preskúmal v tmavej noci moju tvár.

„Prečo sa stále zjavuješ?“ pýtal sa ma  potichu a  končekmi svojich prstov sa dotýkal mojej šije.

To on sa zjavoval mne a nemohol som prísť na iný dôvod ako to, že ma moja vlastná myseľ a telo k nemu priťahujú.

Preto sme zase tu. V prázdnote. Len on, jediný človek, na ktorého som nemal nárok, a ja.

Sklonil ku mne tvár.

Cítil to isté čo ja. Dravosť. Sexuálny pud. Bojoval som so svojim vnútrom a nakoniec odvrátil tvár skôr, než ma pobozkal. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale aspoň bolo správne.

„Nesmelý?“ usmial sa.

Spoznal som to iba vďaka jeho teplému dychu na mojom líci.

Nie, nesmelý nie. Rozumný. Musím byť.

Nosom sa ma dotkol na  lícnej kosti. Jeho špička bola o niečo chladnejšia ako koža na líci. Okamžite mi nabehli zimomriavky. Privrel som oči a užíval si ten zvláštny dotyk jeho rúk na mojom tele.

Nebránil som sa  tomu, že je to muž. To  bol ten najmenší problém, ktorý z tohto stretnutia vyplýval. Jeho dotyky začali byť prudšie, dravšie a  viac vzrušujúce. S dravým výdychom sa naklonil k najzraniteľnejšiemu miestu každého zvieraťa, ku krku.

Horúcimi perami a dychom zanechával po sebe pálivú stopu. Na sucho som prehltol a nevedomky som mu odhalil z toho miesta viac.

Poddával som sa mu. Jeho sile. 

Som prekliaty a on je svätý. Teda robia z neho svätého. Aj tak, toto nie je správne.

Rukami som ho objal okolo pliec. Svojou vášňou mi kúsok po kúsku odhaľoval jeho predošlé počínanie .

Vezmi si ma! Tu a teraz!

Zatiahol ma hlbšie do útrob neznámeho pozemku a stiahol k zemi. Kiež by som bol ochotný brániť sa. No napriek tomu som si uvoľnil nohavice, jemu stiahol z bokov spodnú časť oblečenia a nohami ho zovrel vo svojou priestore. Dýchal hlasno a ja som to hltal svojimi ústami.

Nechal som sa unášať. Horel som a z časti za to mohlo i jeho lono, z ktorého vyžarovalo teplo. Nespúšťal som pohľad z jeho očí.

Boli plné túžby.

Dotkol sa svojimi prstami mojich úst, pootvoril som ich a on sa dotkol môjho jazyka.  Plytko som vydýchol a slabo mu ich zovrel medzi zubami. Palcom mi pohladil líce a dravo sa sklonil k mojim ústam. Vyslobodil si svoje prsty a drsnejšie sa ponoril do mojich úst. Srdce mi divoko bilo do hrude a ja som cítil , že sa už nebudem môcť nadýchnuť.

Vlhké prsty, ktoré ešte pred necelou chvíľou spoznávali moje ústa, prenikli do mňa. Bolelo to tak moc, že som sa bál, že budem musieť kričať. Jeho prsty sa opreli o tenkú stenu, kde bolo to zničujúce miesto a treli ho bez toho, aby dbali na môj zdravý rozum.

Rozumné?  Prekliate? ... Na tom nezáležalo.

Chcel som sex.

Sním.

A to sa nezmenilo ani po tom, čo svoje prsty nahradil penisom. Bolesť bola horšia, ale chcel som iba, aby ma urobil. Myslel som na to, ako ma drtí svojimi pohybmi a mňa tá bolesť, spolu s tlakom, privádzala na vrchol. Hrdelne som dýchal a rukami kopíroval jeho panvu. Držal sa nado mnou a tá sexuálna aura, kvôli ktorej som na neho nemohol zabudnúť, ma pohlcovala.

Keď som si myslel, že už to nevydržím, prišiel koniec a sním aj prebudenie.

Prudký, silný zvuk sa mi zarezával do uší. Dezorientovane som sa otočil a videl, ako sa ku mne blíži auto.

Blikalo na mňa svetlami. Okamžite ma objal studený pot a môj pud sebazáchovy prinútil  nohy urobiť krok do záchrany.

Stačilo to, aby ma nezrazilo. Roztrasene som sa potkol a dopadol zadkom na chodník.

 Pokus o hlboký nádych spôsobil, že krv, ktorá sa mi pustila z nosa, sa mi dostala do úst. Predklonil som sa nad cestu a naučeným spôsobom si zastavoval krvácanie.

Toto tu ešte nebolo.  Pozbieral som sa len z časti, otupovala ma slabosť. Tá jediná vec, na ktorej práve teraz záležalo, bolo dostať sa späť domov. Obzrel som sa okolo seba. Dobrá správa bola, že túto cestu som spoznával. Jazdili sme tadiaľto do nákupného centra. Nebol som si však úplne istý smerom, ktorým som sa mal vrátiť. Rozhodol som sa pre presne opačný smer ako som stál, keď som sa prebudil.

Bol som bosý, iba v pyžame a potuloval som sa po nočnej ulici. Kamienky na chodníku ma bolestivo bodali do nôh.

Zhoršovalo sa to. Rozhodne to bolo omnoho horšie.

Najskôr prišli iba surreálne sny, z ktorých som sa budil utopený vo vlastnom studenom pote. Občas sa sem tam objavilo aj krvácanie z nosa. Potom sa mi začalo snívať o rodinnej legende, ktorú moja stará mama opakovala stále dokola vždy, keď sa jej naskytla príležitosť. Tieto sny sa mi preplietali s myšlienkami na budúceho partnera mojej sestry. Každým dňom silneli a ja som sa ráno  prebúdzal na zemi. Vážne som sa začal obávať v momente, keď som si uvedomil, že sa budím čím ďalej tým  bližšie k dverám od mojej izby.

V diaľke som zazrel náš dom. Pútal na seba pozornosť, pretože vchodové dvere boli dokorán otvorené. Zahrešil som si a pridal do kroku.

Ak sa o tomto niekto dozvie...

Vbehol som dnu a rýchlo zavrel. Ten slabý strach, ktorý ma prenasledoval cestou domov, opadával. Zamkol som a ešte dvakrát po sebe skontroloval. 

„Čo tu robíš?“ zamračila sa na mňa mama. Jej pohľad bol ešte sklenený zo spánku. Musel som klamať.

„Zdalo sa mi, že som vonku niečo počul,“ odpovedal som jej a pozrel sa k dverám, aby som skryl svoju tvár v momente, keď klamem.

„Nemôžeš snáď spať, keď tu strašíš?“ zamrmlala a otočila sa, že si pôjde ľahnúť späť do postele.

„Mrzí ma to,“ ospravedlnil som sa pokorne a vydal sa rovnakým smerom. Za to, že si nevšimla krv na leme tričku a špinavé nohy, môžem vďačiť iba tme a spánkovému oparu, ktorý ju obkolesoval.

„Vieš, čo je vôbec dnes za deň?“ rozprávala ku mne rozospato.

„Iste, mama,“ pritákal som. Akoby mohol ktokoľvek zabudnúť.

„Tvoja sestra sa dnes stane pravou členkou Sily svetla. Všetci sme na ňu tak hrdí,“ vznášala sa s rovnakým zastretým tónom. 

„Iste, mama,“ odpovedal som jej výraznejšie.

V momente, ako k nej dosiahli moje slová, zastala pred dverami do izby a otočila sa ku mne.

„Dúfam, že to nijako nepokazíš,“ povzdychla si, ale v skutočnosti mala táto veta slúžiť ako varovanie.

„Nie, mama,“ vyslovil som a sklopil oči k jej nohám.

Chvíľu sa na mňa povrchne pozerala, akoby som bol to zlé dieťa, ktoré vždy všetko pokazí. Na jej obranu, zväčša to bola pravda. Práve som sa prechádzal námesačný po okolí.

Hlasno si povzdychla a potom ma bez ďalšieho slova nechala stáť na chodbe samého.

Ako sa dalo čakať.

Nezazlieval som jej nič z toho čo povedala a ani ako to urobila. Predsa len, vedel som, čo to pre moju rodinu znamená. Hoci iróniou je, že moja sestra sa stala členkou Sily svetla už pri jej narodení. Stále to však bolo veľká vec. Tradičný rituál, pri ktorom si vyvolení ľudia, moja sestra a jej partner, vymenia niečo ako svadobné sľuby. Len v trochu viac mysticko-duchovnom štýle. Keď nad tým premýšľam, aké to mal meno? Nemôžem si spomenúť.

Zavrel som sa do izby a pokúsil zbaviť sa akýchkoľvek stôp z môjho výletu.

V momente, ako som uvidel svoju rozhádzanú posteľ, mi bolo jasné, že na spánok už nepríde. Do rána som štrajkoval a pri raňajkách, keď všetci vrelo a veľmi veselo pojednávali o tom, aké majú dneska povinnosti, som držal hlavu nad svojim jedlom len z povinnosti. Moja úloha bola v tomto ohľade veľmi jednoduchá. V momente, kedy príde rodina s budúcim partnerom mojej sestry, musím byť už niekoľko kilometrov od domu. Pred pár dňami sa mama na otázku, prečo nesmiem byť zavretý ani vo svojej izbe, vyjadrila nasledovne: „To by nepomohlo. Tam, kde si ty, príde smola aj keď sa nehýbeš.“

V podstate to bola pravda.

„Spíš?“ zvýšila na mňa hlas sestra.  Zdvihol som k nej zrak a všimol si na mňa upreté pohľady.

 Asi sa niečo pýtali.

„Ako? Pýtal sa niekto niečo?“ vyslovil som trochu zmetene a pohľadom prešiel  tváre všetkých svojich príbuzných. Od svojej sestry, cez mamu až po starú mamu a nakoniec otca.

„Áno. Pýtala som sa, či dáš do poriadku záhradu,“ zopakovala mi svoje požiadavky mama.

Urobila to veľmi pomaly a zrozumiteľne. Pripadal som si fakt  hlúpo.

„Iste,“ prisvedčil som.

„Poprípade ešte dnes,“ dodala veľmi príjemným hlasom, naznačujúcim sarkazmus.

„Nechaj ho. Určite toho má veľa na mysli,“ zastal sa ma otec. 

V skutočnosti som si nebol celkom istý, či to bolo v dobrom alebo v zlom. Mlčky som sa zdvihol od stola a zamieril do záhrady, aby som splnil svoju časť nových povinností, hoci to bolo očividne dosť zbytočné, pretože tam nikto aj tak nepôjde.

„Ale všetko musí byť perfektné,“ znel mi mamin hlas v hlave.

Bolo ťažké sústrediť sa na to, čo robím. Na spánkový deficit som si začínal zvykať. Predsa len, nebolo to prvýkrát, čo som sa bál zaspať, pretože som nevedel, kde sa zobudím, alebo čo bude ďalej. Ale dnešok vyhral prvú cenu  v kategórií: Nočné tajomstvá za 1 000, a tou sú vedľajšie efekty môjho dnešného veľmi živého sna. Stále som ho cítil na svojom tele. Akoby som sa len pred chvíľou zobudil. Živo a jasne som cítil horúcu stopu po jeho perách.

Možno to bude iba tým, že dostatočne veľa nemasturbujem.

„Hej, idiot!“ Mykol som sebou. Sestra stála za mnou a ja som zase upadol do bdelého spánku. Perfektné!

S povzdychom som sa k nej otočil.

„Nemusíš kričať.“

„Jedine v prípade, že by si počul, ako na teba niekoľkokrát volám,“ vyslovila namyslene.

To bolo fér.

„A čo si chcela?“ Moja sestra ma nenávidí, pretože bola k tomu vychovaná. Vyrástla s myšlienkou, že je špeciálne dieťa a vďaka tomu bola nevďačná ku každému.

Vlastne, ona je špeciálne dieťa, takže...

„Chcem, aby si išiel do obchodu a niečo mi kúpil,“ sklonila zrak a tak mi naznačila sprisahanectvo.

„Pripomeň mi, prečo nejdeš sama?“

„Pretože ma mama sleduje. Nesmiem urobiť ani krok bez jej dohľadu. Stále za mnou chodí a vypytuje sa: Ako sa cítiš? Tešíš sa? Je ti dobre? Nechceš si oddýchnuť?“ napodobňovala dramaticky našu mamu.

Bolo to vlastne perfektne zahrané.

„Takže pôjdeš?“ kývla ku mne hlavou.

„Ako keby som mal na výber,“ zamrmlal som si.

„Nemáš,“ odvrkla. Dala mi do ruky peniaze. „Kúp mi cigarety, najlepšie slimky. Pamätáš si značku?“ chrlila na mňa.

Asi mala pocit, že každú chvíľu jej spoza chrbta príde mama a bude ju znova terorizovať svojimi otázkami.

„Áno,“ opakoval som znudene dokola, až kým nezavrela ústa a nepozrela sa na mňa pohľadom typu: Tak, čo tu ešte robíš?

Zhlboka som sa nadýchol, zastrčil si peniaze do vrecka a zamieril do obchodu.

Iba raz som sa pozastavil nad tým, že fajčí a snažil sa jej to vyhovoriť. Potom som dostal na dva mesiace zaracha. Ako k tomu došlo, bolo veľmi zaujímavým príkladom vrcholného využívania protekcie ako špeciálneho dieťaťa.  Vždy to vedela zariadiť tak, aby to vyznelo hrozne.

Obchod nebol  ďaleko, takže som to mal iba na skok. 

Ale veci sa v mojom živote musia vždy skomplikovať. 

Na ceste späť som sa, blízko nášho domu,  zrazil s objektom mojich snov, čo vyznelo hrozne.

Ale vzhľadom k tomu, že som si od prebudenia nespomenul na jeho... Oh! Alexej, tak sa volá! Z čoho som bol tak prehnane nadšený?

 Uhol som otrávene pohľadom a doteraz  si neuvedomil, že  na mňa celý ten čas pozeral.

Mal by som sa ospravedlniť. To ja som sa zase raz zasnil a vrazil doňho. Na sekundu ma vtedy objal zvláštny pocit.

Otvoril som ústa, že sa ospravedlním, ale v tom momente sa  zamračil a úporne premýšľajúc vyslovil: „Poznáme sa?“  

Okamžite som zavrel svoje ústa.

Nikdy!

Jedine, že by sa nám sníval ten istý sen. Čo je viac ako nemožné. A okrem toho, on ma nikdy nevidel. Vždy som bol zavretý vo svojej izbe. Jeho rodina nevie, že existujem. Mama by neprežila, keby budúca rodina sestrinho partnera vedela, že ich prvorodené dieťa nebolo dievča, ktoré vždy získava božie svetlo, ale chlapec. To sa po stáročia nikdy nestalo.

Čierna ovca!

Ja!

Večný smoliar Breen. Dokonca moje meno znamená smútok.

A zase som sa zasnil.

Nadvihol obočie. „Nie?“ naklonil hlavu.

Myslím, že keby netrval na svojej odpovedi, ihneď by si pomyslel, že som divný.

Nemal by som sa s ním rozprávať, vlastne by ma nemal vôbec  vidieť. Na to je už ale evidentne neskoro. Takže...

Moja myseľ pracovala na plné obrátky a ja som nevedel, čo mu mám, alebo nemám, povedať. Zapojil som najskôr svoje ruky, aby som si dopomohol k správnym slovám, ale tie mi akosi nevychádzali z úst.

„Si nemý?“ spýtal sa prekvapene a ospravedlňujúco zároveň, že mu to nedošlo skôr.

Nadýchol som sa pomedzi predné zuby.

No pekne, takže teraz som okrem divného ešte aj nemý! Moment! To je vlastné úžasný nápad! Tak nemusím nič vysvetľovať!

Ihneď ako som si to uvedomil, prudko som prikyvoval na súhlas.

V danom  momente som vôbec nebral v úvahu, aké je to hlúpe a istým spôsobom hrozne urážlivé.

„Chápem,“ zamrmlal si pre seba. „Ale si si istý, že sme sa nikdy nevideli?“ kričal na mňa, pričom výrazne gestikuloval tvárou i rukami.

 Nie som hluchý ale nemý!

Mračil som sa na neho, ako mi pílil uši.  Opäť to zle pochopil. Myslel si, že som ho nerozumel a tak robil zo seba ešte väčšieho vola. 

Pretočil som oči. Všimol si to a prestal.

Plne som si uvedomil, že musím zohrať rolu, do ktorej som sa ponoril, a tak som mu rukami ukazoval: Ty- nemusíš- kričať. - Počujem. 

Zdalo sa, že mu odľahlo. Slabo sa zasmial a následne sa ospravedlnil.

„Tak videli? Pretože mám stále taký pocit, akoby som ťa odniekiaľ poznal,“ rozprával ku mne už normálne, ale stále používal silnú mimiku a gestiku. „Možno by som na teba mal  rozprávať pomenšie. Počkať, nebolo by lepšie, keby som ti dával otázky typu  áno/nie?  Predsa len, keď na mňa vybalíš tú vašu znakovú reč, budem stratený,“ brblal si vzápätí frustrovane pod nos.

Vždy tak veľa rozpráva? 

Natiahol som k nemu ruku a dbal na to, aby si ju všimol a nemusel som sa ho tak dotknúť. V podstate bol svätý, a tak trochu som sa bál, ako na jeho dotyk, kvôli dnešnému snu, zareagujem. Možno znova tým zvláštnym pocitom, ako keď sme do seba vrazili.  

Zastavil sa.

Dúfal som, že keď odpoviem, nebude mať ďalšie otázky.

Pokýval som do nesúhlasu.

„Si si istý?“ pritvrdil. „Tvoja tvár a oči sú mi neskutočne známe. Nemáš sestru dvojča, alebo tak?“ rozmýšľal  nahlas.

Vyvrátil som oči stĺpom, zaťal pevne zuby a zahryzol si do jazyka, aby som to nepokazil. Keď už uveril, že som nemý.

Začal som prudko kývať hlavou do nesúhlasu.

„Možno sa mi to nakoniec asi len zdalo,“ vyslovil a ja som takmer vyskočil z kože, ako má tá veta potešila.

„Keď už som ťa tak zdržal a zjavne úplne vykoľajil, mal by som sa aspoň predstaviť,“ dodal ospravedlňujúco, a tak celý ten môj pocit pokazil.

Prečo ja?

Odolal som pokušeniu rozplakať sa.

„Som Alexej,“ podal  mi ruku so žiarivým úsmevom.

„To ja už predsa viem,“  plakal som vo svojom srdci. Hoci som s týmto nesúhlasil, bol zdvorilý a nechcel som vyznieť nezdvorilo. Váhal som, mal som prečo. Nakoniec som podávanú ruku prijal. Ten dotyk spôsobil, že som sa cítil slobodný. Akoby som okúsil nebo i peklo. Bolo to niečo neobyčajné, magické.

V skutočnosti nie.

Kecám.  

Bolo to zvláštne, to pripúšťam, akoby ma kopol slabý elektrický prúd.  O niečo silnejšie, ako keď kopne železné zábradlie v nákupnom centre. Rozhodne to bolo zaujímavé i kvôli mojej fantázii. A to som sa vážne snažil udržať svoje spomienky zo sna na uzde.

Isteže to nešlo, ale na druhú  stranu , aspoň sa mi nepostavil. Teda aspoň nie tak, aby to bolo vidieť.

Všimol som si, ako sa mi díva hlboko do očí.

Ak mi nechcel prečítať myšlienky, tak som presne nevedel, o čo mu išlo.

Naklonil som hlavu, že nechápem.

„Ako sa voláš?“ vyslovil to, na čo čakal.

Skoro som sa nechal nachytať a odpovedal nahlas, ale iba skoro.

Zahral som to a ukázal si na otvorené ústa.

„No jasné, nemý! Prepáč, to bolo nemiestne,“ vyhlásil pohotovo.

KEBY som naozaj bol, tak pripúšťam, že by bolo od neho úplne nevhodné čakať, že mu odpoviem. Vytiahol na mňa jeho mobil a podával mi ho.

 Hádam nechce, aby som mu dal svoje telefóne číslo!

Okrem toho, z hľadiska nemých ľudí to bolo tiež trocha mimo. 

Ihneď som sa ho snažil odmietnuť. 

„Chcem aby si mi napísal svoje meno,“ vysvetlil mi.

Aha, tak takto.

Neochotne som si ho vzal a napísal do otvorenej správy: Breen.

Predal som mu mobil a on sa okamžite pozrel.

„Breen,“ vyslovil zvučne s úsmevom na obrazovku svojho mobilu. Z jeho hlasu som pocítil v bruchu slabú triašku.

Na sucho som prehltol. To ten hlúpy sen.

„Pekné meno,“ dodal už s očami na mojej tvári. Stojí za reč pripomenúť, že bol celkom vysoký a hnedé vlasy mal upravené úhľadne dozadu. Naozaj vyzeral dobre.

Okrem toho, v tme svojho sna som si nevšimol jeho odtieň amazonovej, zelenej farby očí. Robili ho nevšedným. Ale to aj jeho vyvolený život po boku mojej sestry,  s ktorou budú chrániť ľudí a svet od temnoty a zla svojím náboženským poslaním. Nejaký kult, či čo. Celý čas to predmnou skrývajú ako diamanty pred zlodejom. 

 Takže, tu by som to  mohol uťať. Nevšedne milo sa na mňa usmieval svojimi amazonovými očami. Všimol si ma v tú chvíľu, keď som si ho obzeral?

„Takže Breen, ktorým smerom ideš?“ spýtal sa ma po dlhšej pauze ticha medzi nami. Asi tiež cítil,  že je čas rozdeliť sa.

 Ukázal som automaticky svoj smer. Hlúpo som nedomyslel následky. Práve preto ma doma volajú smoliar.

„To máme rovnakú cestu,“ zvolal nadšene a pustil sa rovnakým smerom. Utiecť alebo tváriť sa, že som si pomýlil smer, by bolo asi veľmi zbabelé. 

Asi...

„Bývaš  niekde blízko?“ spýtal sa vyzvedajúc. Pozrel sa ku mne, aby videl moju odpoveď.

Ešte som si ju nerozmyslel, a tak som potichu kráčal vedľa neho. „Lebo ak áno, tak sa budeme stretávať asi o niečo častejšie,“ dodal, keď si všimol moju neobyčajnú tichosť.

Musel som sa ovládať. Okrem toho, ak na toto príde moja mama, a nedaj bože všetci v mojej  i v  jeho rodine, budem pochovaný zaživa. Možno upálený, alebo niečo v podobnom štýle.

Snažil som sa mu odpovedať neistým úsmevom.

Stačilo mu to.

„Poznáš rodinu Eliorových?“ spýtal sa ma priamo. Chvalabohu som nezakopol. 

Odpovedal som mu neurčitým pokývaním hlavou a vtedy sme sa blížili k nášmu domu. Musel som sa veľmi rýchlo rozhodnúť, ako sa zachovám. 

Alexej mlčal a ja som z neho dokonale čítal neistotu. Z tých pár návštev, čo bol u nás doma som si myslel, že bude rovnaký typ osobnosti ako moja sestra.

Videl som ich, ako sa rozprávajú v záhrade, a obaja vyzerali tak škrobene a profesionálne, akoby boli prominentným párom. Pristalo im to.

No moje sny a rozhovor s ním, ho tak nevykresľovali. Sršala z neho sexuálna dravosť a hoci som sa to bránil  prijať, chcel som skúsiť, či by sex v skutočnosti bol aspoň z polovice tak dobrý ako v sne. Niečo mi nahováralo, že i lepší.

A zase som sníval!

Zastali sme pred našim  domom a on sa ku mne otočil.  Snažil som sa tváriť, že som práve nemyslel na sex.

„Tak a došiel som k svojmu cieľu,“ informoval ma milým hlasom.

To aj ja. Prúser.

„Ďakujem, že si sa so mnou prešiel, Breen,“ vyslovil nevšedne, so zvláštnym dôrazom na mojej meno.

Slabo som kývol hlavou v zmysle: To nestojí za reč.  V tomto prípade doslova.

Znova sa na mňa pozeral tým pohľadom ako predtým, keď sa snažil spomenúť si, odkiaľ ma pozná. Stále na to neprišiel. Tak sme tam postávali dívajúc sa na seba. Netušil som, akoby som sa s ním mal rozlúčiť a pritom neprezradiť, že tu bývam. 

„Ach, Alexej,“ zvolala od dverí mama, keď si všimla, že niekto stojí pred dverami. Alexej sa na ňu zdvorilo usmial a zaželal jej dobrý deň.

Pri pohľade na mňa však skoro schytala infarkt.

Asi si myslela, že som stále v záhrade a to ešte nevie, že jej špeciálna dcéra fajčí.

Habkavo otvárala ústa a ja som dostával pocit, že omdlie. Alexej ju starostlivo zachytil.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa jej ustarane. Mama zo mňa nespúšťala oči, a tak som pokýval hlavou v snahe, že pochopí, že som mu nič nepovedal.

Pochopila.

„Nie,“ vzdychla a snažila sa dostať do svojej profesionálnej verzie. Upravila si nervózne vlasy a zasmiala sa.

„Chvíľková slabosť,“ ospravedlnila sa a pootvorila dvere, aby vošiel dnu. Alexej si zrazu akoby uvedomil, že neprišiel sám.

„Breen,“ otočil sa na mňa. Nečakal som, že si ešte všimne, že niekto ako ja existuje, a predsa. Prekvapene som sa na neho pozeral. Netušil som, kam sa mám v tomto klamstve ďalej pohnúť.

„Ah, Breen u nás pracuje, však?“ zapojila sa energeticky matka. 

Pracujem?

 Otočil som k nej pohľad a netušil, čo presne má v pláne. Začínal som mať pocit, že takto vyriešila problém s mojim skrývaním sa pred ním i jeho rodinou.

„Nespomenul si, ak sa to tak dá povedať, že tu pracuješ,“ otočil sa na mňa prekvapený Alexej. Pretože si to moja matka práve vymyslela.

Zamykal som plecami a nahodil svoj úsmev.

Vtedy moja matka zasiahla a obrátila pozornosť niekam úplne inam:

„Vaši rodičia s tebou neprišli?“ spýtala sa ho zdvorilo, ale mne to prišlo ako neskutočne hlúpa otázka.

Vidí ich tu niekde stáť? Očividne s ním neprišli.

Vstúpil som hneď za nimi do domu a zavrel dvere. Alexej vysvetľoval mojej mame, že sa jeho rodičia zdržali pri spovedi, ale hneď prídu. Tá ho medzitým uviedla do prvého menšieho salónika, kde bola pravdepodobne už nastrčená moja sestra. Svoju samotu na chodbe som si ale dlho nevychutnával. Len čo sa za ním zatvorili dvere, vrátila sa ku mne.

„Čo si myslíš, že robíš?“ spýtala sa ma prehnane vysokým tónom hlasu.

„Nebolo to schválne,“ bránil som sa, „narazili sme do seba na ceste.“

„Čo si mu povedal?“ zapišťala a sklonila sa ku mne bližšie.

„Nič. Naozaj nič. Myslí si, že som nemý,“ povedal som jej a pritom som veľmi dbal na to, ako hlasno hovorím.

Vtedy sa trošku odtiahla, akoby ju tá väčšia časť amoku prešla. V skutočnosti to len dramaticky hrala a ona by ma najradšej roztrhala, alebo ma zavrela pod schody ako Harryho Pottera.

„Takže nemý, hm? Dobre. Tak nech to tak zostane. Nie, že to pokazíš. Toto je deň tvojej sestry,“ vysvetľovala mi veľmi dôrazne.

„Iste, mama,“ precedil som pomedzi zuby.

„Teraz už choď, než prídu...“ 

Zvonček vchodových dverí.

„...sú tu,“ vydýchla.

Presunula ma k stene. Sledoval som, ako zo salónika vychádza  zvyšok mojej rodiny aj s Alexejom. Toto privítanie bolo v pláne už ráno, ale nie s mojou maličkosťou. Otec otvoril dvere Alexejovým rodičom a veľmi zdvorilo ich pozval do nášho domu. Najskôr sa pozdravili otcovia, potom matky a niekoľko minút si vzájomne chválili deti, ktoré stali takmer vedľa nich.

Celé toto stretnutie, plné komplimentov a zdvorilostí, mi spôsobovalo bolesť hlavy.

Alexejova matka, veľmi štíhla nepravá blondínka, podala zdvorilo starej mame knihu sily, ktorá im bola daná do držby v momente, keď sa Alexej stal špeciálnym dieťaťom.

Pokiaľ viem sila sa nededí  ako svetlo v našej rodine. Rodí sa v rôznych generačných rodinách.

 Následne zamierili do pripravenej miestnosti.

Nebola to zas až tak veľká slávnosť, pri ktorej bude prítomných množstvo hostí a všade bude veľa jedla. Skôr išlo iba o zväzok. Niečo ako spojenie ich duší. Často som počul rozhovory starej mami so sestrou.

Ale i napriek tomu viem len veľmi málo o tom, ako to celé členstvo  a spojenectvo funguje. Dokonca som sa nikdy nesmel dotknúť knihy svetla. Keď som bol veľmi malý, stará mama ju doniesla ukázať mojej sestre, aby jej vysvetlila jej budúce poslanie.

Musím povedať, že tá kniha je naďalej ako pastva pre oči. Zlatý obal a chrbát má vykladaný ochrannými kameňmi. Priťahovala ma ako jarné svetlo zvieratá.

Isteže som sa jej chcel aspoň dotknúť, no namiesto toho som dostal najväčšiu bitku svojho života.

V minulosti som na svoju rodinu  hneval, ale teraz... Začínal som chápať, aké je to pre nich všetko dôležité. Opieral som sa o stenu vedľa dverí a načúval, ako sa obe rodiny rozprávajú o ďalších krokoch. Sestra bude predčítať z knihy sily a Alexej z knihy svetla. Nevidel som  na nič  mohol som si to v mysli iba vykresliť  do obrazu, ktorý pasuje ich hlasom. Predstavoval som si, ako sedia oproti sebe a odpovedajú si do očí:

„Ja, svetlo, zostanem bojovať po tvojom boku,“ hovorila sestra.  

„Ja, sila, ťa budem ochraňovať pri tomto boji,“ odpovedal jej Alexej.

„Budem hľadať cestu čistoty pre náš život,“ prečítala sestra a nechala Alexeja odpovedať:

„Budem kráčať s tebou.“

„Si moja sila.“

„Si moje svetlo.“

„Tvoríme Silu svetla,“ dopovedali naraz.

V skutočnosti  to celkom bolelo počúvať, a tak som sa o to už ďalej nesnažil.

To, čo ma na tom bolelo, bol princíp. Už od narodenia som nemal poslanie ani budúcnosť.  To je mojou jazvou i prekliatím.

Z môjho dnešného spánkového deficitu ma začínalo bolieť celé telo. Potreboval som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Vrátil som sa teda do záhrady, ale nie, aby som pokračoval vo svojej práci. Podišiel som k zavesenej búdke pre vtáky a vložil do nej cigarety tak, ako som to robil vždy, keď som sa nemohol dostať k sestre. Bol to jej vlastný príkaz.

Sadol som si na betónové schodíky do šopy a snažil sa...Vlastne ani neviem o čo.

Iba som tam sedel a pozeral sa nikam.

Moje myšlienky stále lietali nad tým celým rituálom a nevedel som, ako presne sa mám cítiť. Prišlo mi hlúpe cítiť sa z ich spojenia zranený. Len pretože neviem nájsť svoj smer cesty v živote.

 Už dávno to bolo naplánované.

Tak, z čoho som bol tak zničený?!

Podráždene som zavrel oči, zhlboka sa nadýchol a prefiltroval si hlavu, aby som sa zbavil tých pocitov a náhlej bolesti tela.

„Už to viem!“ ozvalo sa nad mnou.

Vydesene som sa postavil a ocitol sa zoči-voči Alexejovi. V jeho postoji bolo niečo znepokojujúce. „Spomenul som si,“ dodal s očami pevne zabodnutými do mojej tváre.

„Viem odkiaľ ťa poznám,“ šomral. Hustil atmosféru medzi nami a ja som chcel, musel odísť.

 Čo tu vôbec robí? Kde sú ostatní?

Cukol som pohľadom ku vchodu do domu. Nikto tam nebol a nikto nás nevidel. Ustúpil som dozadu  a on ma veľmi rýchlo chytil za ruku.

„Si ten chalan zo sna,“ povedal s istotou.

Nie! Bol to môj sen!

Rýchlym pohybom ma oprel o dvere šopy a dychtivo pobozkal.