Nie. Je to presne ten istý chlapec.

Na stupnici od jedna do desať, ako moc som v riti?

Jedenásť.

Ak to takto pôjde ďalej, mal by som začať premýšľať nad návštevou pohrebného ústavu.

Alebo aspoň začať šetriť.

Nielenže ma prenasleduje smrť na každom kroku, ale teraz sa k tomu pridá aj smola, duchovia, cestovatelia v čase.

Začínam pochybovať, či mám zdravý rozum.

„Aké je číslo do najbližšej mužskej psychiatrickej liečebne?“ spýtal som sa vážne.

Zmätený ma pozoroval.

„Tvoje myšlienkové pochody ma udivujú,“ odpovedal zamyslene namiesto odpovede, ktorú som naozaj potreboval.

Ohľadom toho blázinca a pohrebnej služby, myslím, že je dôležité mať zadné dierka.

„Nemusia. Vlastne sú celkom nudné,“ povzdychol som si sám pre seba.

Znova sa medzi nami rozhostilo ticho.

Práve teraz bol ten správny čas navrhnúť, aby sme išli na pomoc tomu chlapcovi, lenže princ Krasoň to tak nevnímal.

„Odkiaľ ho poznáš?“ začal svoje vypočúvanie.

Namietať a snažiť sa ho presvedčiť, že na takéto otázky asi nieje najvhodnejší  čas, bolo očividne zbytočné. Bol to tvrdohlavec, ale aspoň bol dobrý v sexe. Nejaké plus k jeho charakteru sa vždy zíde.

To mi pripomína, aké milé od neho, že nenačal túto tému. Ááá dúfam, že k tomu ani nedôjde.

Hashtag, prosím Bože.

„A ty?“ obrátil som otázku.

Nevedel som, ako inak by som mu to mal vysvetliť. Pretože som mu to ani nemal ako, keďže nemôžem nejak zahrnúť všetko, čo sa stalo. Respektívne nestalo.

„Je to môj synovec,“ odpovedal trochu urazene. Takže jeho otec bol Claus alebo tak? Blbé vtipy.

Chcel som mu k tomu niečo poznamenať, ale vzápätí mi došlo, že je to vlastne stále lepšia odpoveď, než akú by som mu mohol poskytnúť ja.

Nemal som totiž žiadnu.

Teraz by som mal byť chytrý a zapojiť svoj rozumček.

„Výborne. Tak to vieš, kde býva,“ poznamenal som a snažil sa ukončiť tento rozhovor otočením sa k dverám.

Tak trochu som dúfal, že sa zapojí a pohne. Ale on tam len stál a nepreniknuteľne ma pozoroval.

Prudérne som si povzdychol a to ho podpichlo.

„Takže, ty mi tvrdíš, že si myslíš, že má môj synovec problémy, ale pri tom mi nemôžeš povedať, ako a ani  odkiaľ to máš. Nezdá sa ti to divné?“ zhrnul podozrievavo.

Oho! Túto hru viem hrať aj ja!

Ľahostajne som sa na neho pousmial a naznačil mu, nech mi nechá sekundu.

Vraj divné? Vtipkuje, chytráčisko?

„Takže,“ zopakoval som rovnakým tónom ako on, „ ty mi tvrdíš, že vieš čítať emócie a ja som svetlo, ktoré vidí budúcnosť a máme spolu zachraňovať svet. Nezdá sa ti to divné?“ zakončil som sarkasticky.

Vypočul si, čo som mu povedal a mlčky na mňa hľadel. Jeho tvár sa trochu uvoľnila.

„To nieje fér,“ podotkol s ukazovákom vystretým ku mne. Mám pravdu a on to vie! Vyhral som!

„Dostal som ťa,“ namieril som na neho víťazoslávne prst. „A teraz, keď už si skončil s tými otázkami a strácaním času, môžeme už ísť,“ dodal som a pomaly sa vybral k východu.

Otvoril som privreté dvere a naznačil, nech si pohne.

„My niekam ideme?“ spýtal sa ma hlúpo. Očividne! Pred sekundou sme to preberali.

Spravil som na neho veľké oči. Trpí na demenciu, či čo?

„Ako inak, za tvojim synovcom,“ odpovedal som mu ako idiotovi a gestikuloval rukami smer východ.

„Tak to opatrne. O tom tu nič nepadlo,“ začal namietať.

Plesol som sa z boku po stehnách vo veľkom geste: Ešte toto mi chýbalo!

Akože, naozaj sa mi to nepáči. Nechcem ísť späť  a hrať sa na hrdinu, ale urobím to, pretože nie som kretén a viem, čo je správne.

Namrzene som ho pozoroval. Stále stál na tom istom mieste.

Výborne, takže teraz ho budem musieť vytiahnuť von násilím?

Mal som stále naliehavejší pocit vyraziť, hoci  vonku sa už zotmievalo. Naozaj, ale NAOZAJ som cítil, že je to dôležité. Nie pretože mi to tvrdila ona, respektívne ja, či ako to bolo. Ale TEN chlapec. Možno on bol ten styčný bod, ktorý sa musel zmeniť, aby sa TÁ budúcnosť nikdy nestala.

Musel som sa stať svetlom.

A tak  som sa ním stal.

Ak ten chlapec neumrie, tak ani Alexej. Ak sa mala budúcnosť zmeniť, musel som pri zmene byť aj ja. Nie?

„A ak bude treba niečo prešetriť, ty určite nepôjdeš,“ dodal nakoniec a vydal sa ku mne.

Nepôjdem? HO!

Čo som z porcelánu?

 No, krehké tovar možno, ale zas tak úplne nemtavý nie som, aby som sa nevedel brániť.

„Sme manželia?“ spýtal som sa ho vážne, keď prichádzal.

Zastavil a otočil sa ku mne. Náročky spravil ešte malý pohyb v pred, aby vstúpil do môjho intímneho  priestoru.

Začínal som si myslieť, že to lezenie mi k telu, ho musí vážne baviť.

„Ako to?“ reagoval otázkou. Zdvihol som tvár a pozeral sa priamo do tej jeho.

„Pýtal som sa ťa, či sme manželia,“ zopakoval som mu výraznejšie.

„Nie. Nie sme,“ odpovedal mi sebavedome zatiaľ, čo sa snažil vedome ku mne prilepiť.

Ignoroval som to, ale aj tak mi to liezlo na nervy.

„Vidíš, takže tvoje keci počúvať nemusím. Pôjdem s tebou alebo bez teba,“ odpovedal som a snažil sa prekĺznuť okolo neho bez dotyku.

Toto skús trúmfnuť! BUM!

Rukou mi zabránil v úniku, akoby dopredu vedel, kadiaľ sa budem hýbať.

„Nie je to tak jednoduché,“ spustil. „Nemôžeme ísť bez povolenia vyššej rady,“ nasledoval ma rozhorčene.

Zastavil som v pokuse o únik a pozrel  na neho ako na retarda. Musel som reagovať skôr, než mi uvarí mozog tými kecmi.

„Si snáď mentálne retardovaný? Nemôžeš sa rozhodovať sám za seba? Okrem toho, je to tvoj synovec. Čo ak mám pravdu a niečo sa deje?“ opýtal som sa ho kriticky.

Venoval mi nepekný pohľad. Vedel, že som udrel na správnu strunu.

„Ak umrieš... Bude to moja chyba,“ vysvetlil mi stručne.

Výborne! Nič nové, takže v podstate žiadny problém.

„V tom prípade bude cieľom dosiahnuť pravý opak, no nie?“ usmial som sa a potľapkal ho po ruke zatedy, čo som sa znova snažil pokrčením odísť.

Zachytil ma za plece a mlčky ma pretiahol späť do miestnosti.

„Viem, že mi klameš a popravde, ani veľmi netúžim vedieť v čom presne a prečo. Nebudem sa ťa na to pýtať. Je to tvoja vec. Ja sa s tým zmierim. Ale jednu vec si chcem vyjasniť ešte predtým, než odídem-e. Ak sa rozhodneš znova mi klamať, tak si prosím ťa uvedom, že to všetko, čo mi nepovieš, ťa môže stáť život a s najväčšou pravdepodobnosťou aj mňa. Nechcem, aby si svoj dar iba využíval. Chcem, aby si pomocou neho so mnou spolupracoval. Možno si bol zvyknutý robiť a riešiť veci sám, ale teraz to už neplatí a už nikdy nebude. Vždy tu budem. Chápeš to?“ prehováral mi do duše.

Vlastne to bolo celkom lahodiace uchu. A hoci som to nebol ochotný priznať verejne, veril som pravdivosti jeho slov a vedel, prečo mi ich adresoval.

Okrem toho som oceňoval jeho taktiku, nepýtať sa ma na predošlé klamstvá.

„Asi sa rozplačem, to bolo...“

„Si kretén,“ prerušil ma rázne a rozhodol sa odísť preč. Po prvýkrát ma nazval kreténom.

No nie je to roztomilé?

Náš vzťah sa vďaka tomu posúva o niečo vpred.

Napriek tomu som si plne uvedomoval, že  svoju reakciu som trošku viac prehnal. Nebolo to fér.

„Pozri, fajn, chápem to. Nemám byť idiot. To hádam zvládnem,“ zavolal som k nemu, než prišiel k dverám. Tých pár krokov, ktoré mi chýbali k tomu, aby som ho dobehol, keď prehovoril, som urobiť nestihol.

„Berieš svoj život na ľahkú váhu,“ varoval ma od dverí a znel trochu vyčítavo.

Hej, hej. Veď to už viem. Stále lepšie ako nechať niekoho nemenovaného umrieť.

„A to mi hovoríš práve ty. Americký hrdina, ktorý skáče pred lietajúce guľky,“ zamrmlal som rozladene.

„Prosím?“ nepočul dobre.

„Ale nič,“ odsekol som a inštinktívne uhol pohľadom.

Ten pohyb ma však obralo o dianie, ktoré sa behom tých pár sekúnd stalo. Dvere sa ťuknutím zavreli. Opatrne som k ním zhliadol. Boli zavreté.

On ich práve teraz naozaj zavrel.

Uhmm...

Pár sekúnd som na ne len mlčky pozeral. V hlave som nemal vôbec nič. Žiadna myšlienka, iba hlboký útlm.

A zrazu to prišlo. Tichý útočný mód s poznaním.

On ma tu znova zavrel!

Zostal som uväznení v miestnosti a hoci som sa snažil zistiť, čo môžem ďalej spraviť, uvedomoval som si, že veľa toho teda nebolo.

Neveriacky som otváral oči na zavreté dvere a pokúšal si vybaviť všetky mučiace praktiky, ktoré ma za tak krátku dobu napadli. A že ho napadnem, o tom nebolo pochýb.

Chcem mu vážne ublížiť!

Naozaj.

Teraz úplne vážne.

Asi tak po pätnástich minútach, akoby magickým zázrakom, sa na moje najväčšie prekvapenie opäť otvorili. Nemagickým spôsobom v nich stál Alexej. Teda už iba mŕtvola.

Pozrel sa na mňa a po zhodnotení môjho postoja, sa začal tváriť pobavene.

Ja toho grázla asi ubijem!

„Ideš?“ spýtal sa netrpezlivo a šibol očami na chodbu. Zostával som stáť na mieste a rozmýšľal, čo ďalšieho na mňa chystá. I keď sa nezdalo, že by mal vedľajšie motívy.

Vonku bola už tma.

Nočný výlet ma neteší, a vlastne nič z celého tohto prostredia ma neteší. Takže ťažko a vôbec zbytočné komentovať. Späť k téme.

„Nechápem načo bolo dobré to zatváranie. Nie som pes. Pokiaľ viem,“ vyslovil som nahnevane.

„Práve,“ odvetil mi okamžite. Práve? Snaží sa ma nasrať?!

„Ak by som ťa požiadal, aby si počkal, aká je pravdepodobnosť, že  by si to urobil?“ vysvetlil veľmi sebavedome.

Myslí si snáď, že keď sme sa spolu raz vyspali, vie už o mne všetko? To si o mne naozaj myslí?! Nedarujem mu to. Ja ho asi... Počkal by som?

 Eh.. Teda...

Otvoril som ústa k protestu, ale následne som si trocha sebakriticky priznal, že v samotnej podstate nebol až tak mimo. Bolo viac než pravdepodobné, že by som nepočkal.

„Mohol si ma aspoň informovať,“ oboril som sa na neho a snažil sa zakryť fakt, že niečo poznamenal  správne.

Môj týždenný plán, ako ho umučiť, môže ísť dočerta.

„To by nebola žiadna zábava. No nie?“ odpovedal mi so stále narastajúcim sebavedomím.

Veď ja mu dám!

Prišiel som spokojne k nemu. Stál medzi dverami, aby mi dal prednosť. Dobrá nálada ho stále neopúšťala . Nebral som mu to. Je fajn mať raz za čas pozitívne naladenie. ALE!

Prechádzal som okolo neho a milo sa na neho usmial.

„No áno. Nebola,“ priznal som a stále s  úsmevom na perách, som ho ľahostajne kopol do rozkroku.

S bolestivým povzdychom si chytil svoje klenoty do dlaní, akoby sa bál, že mu odpadnú. Trocha sa prikrčil.

Schuti som sa zasmial.  

„Ah! Máš pravdu. Nebola by to žiadna zábava,“ odvetil som jeho maličkosti a bez ďalšieho záujmu prešiel okolo neho.

Hneď mi bolo lepšie.

Pravda, nebolo nad to mať pozitívnu náladu.

Teraz si určite vopred premyslí, či bude robiť takéto „vtipy“ bez toho, aby ma informoval.

„Nemohol si byť jemnejší. Dohliadam na teba dvadsaťštyri krát sedem a ty sa mi takto odplácaš?“ zavolal za mnou s bolestivým podtónom.

S úsmevom na perách, a mierne rastúcou bolesťou hlavy, som sa pomaly vydal v ústrety svetu.

Už  idem divoký světe....

Bolo mi absolútne jasné, že moja nemoc... moc si ma nájde.

Lenže tentokrát to nebola vízia. Iba on. Cítil som, ako číha vo vzduchu. Ako suchá tráva na dážď.

„Zavrel si ma do chránenej miestnosti. Priznajme si, až tak moc si sa nenadrel,“ odpovedal som a zastal, aby ma mohol dobehnúť.

V jeho prítomnosti som sa cítil istejším,  zato jeho charakter ma robil viac nasraným.

Vyrazil trochu čaptavo, ale pod mojim sledujúcim pohľadom sa vystrel a popravil tak svoj imidž dôstojnosti.

Musím poznamenať, že v  predklone vyzeral lepšie.

Počastoval ma zachmúreným pohľadom, akoby tušil, čo som si práve pomyslel.

Nevinne som sa pozrel pred seba a snažil sa svoj pohľad nechať v smere cesty.

„Nemal by si robiť naprieky. Karma je zákerná vec,“ upozornil ma a pokúšal sa popraviť si ho v gatiach tak, aby som si to nevšimol.

Rýchla poznámka: Neušlo mi to.

Zahryzol som si do vrchnej pery, aby som si zabránil v úsmeve.

„Máš pravdu. Tá karma, o ktorej mi prednášaš, ti dokonale trafila tvojho vtáka. Takže áno karma je zákerná.“

 Kráčal vedľa mňa a snažil sa túto tému viac nerozoberať. Vedel, že by sme sa iba pohádali.

Pomaly sme prichádzali ku vchodu, keď mi zrazu do cesty vložil ruku.

„Počkaj chvíľu. Môžeš?“ zastavil ma slovne.

Vôbec ma to nepresvedčovalo o jeho dobrom úmysle, a tak som ho prebodol pohľadom, aby si bol vedomí, že jeho pokus ho môže stáť život jeho genitálií.

„Chceš ma opätovne nasrať?“ spýtal som sa preventívne.

„Nie,“ zamračil sa, akoby nechápal, o čom sa bavíme. Ale vedel dobre o čom!

Sledujem ťa Alexej, len jedna chyba. Jedna!

Obratne sa postavil predo mňa. Dosť ma to prekvapilo a v šoku som pred seba vystrel ruky v sebaobrane, ak by som ho musel odsotiť.

„Pokojne, nejdem na teba skočiť,“ zasmial sa.

Moc tomu neverím!

S ustávajúcim smiechom na  perách vytiahol z vrecka  nohavíc svoju ruku a pomaly sa ku mne priblížil. Nepatrne som sa odklonil.

Všetko v tele mi hovorilo, že sa mi znova napchá do priestoru, čo sa vzápätí stalo pravdou.

Postavil sa ešte bližšie predo mňa a oboma rukami sa priblíži k mojej tvári.

Svaly na tele sa mi kŕčovito napli.

Pobozká ma? Pobozká ma!

Ak to urobí, udriem ho. Zničím mu toho jeho babymakera.

Sledoval každý môj pohyb a ja som dostával zimomriavky z predstavy, že by sa ma opätovne dotkol. Sklonil sa  tvárou ku mne a ja som zamrzol.

Dilema byť či nebyť, bola oproti môjmu problému, udrieť či neudrieť, úplná blbosť.

Ucítil som jeho vôňu, dych na tvári a započul slabé štrgnutie. Ten slabý zvuk ma vystrašil a ja som sa neubránil jemnému tiku.

Obrátil som pohľad smerom po zvuku a uvidel  nenápadnú striebornú retiazku trčať z jeho dlane.

„Je to môj talizman. Vysvätená relikvia,“ oznámil mi intímne, vzhľadom k tomu ako blízko bol.

Ľahkým pohybom mi ju zapol okolo krku bez toho, aby sa ma dotkol. Kým narábal s retiazkou, v pľúcach som necítil takmer žiaden kyslík. Prstami mi upravil prívesok na dekolte a očami sa vrátil k mojej tvári. „Keď už musíš ísť,“ podotkol. „Nebude fungovať ako miestnosť, kde si bol doteraz, ale nebudeš tak vytŕčať. Vzhľadom k tomu, že nevieš ovládnuť svoje schopnosti, svietiš ako slnko na Sahare. Iba slepec by si ťa nevšimol,“ povedal mi pokojne a prepustil  ma z blízkosti svojho tela.

Konečne som sa nadýchol. Potreboval som súrne zapnúť mozog.

„Funguje ako rušič? EMP?“ spýtal som sa s pokusom o vtip a obzrel si obyčajne vyzerajúci prívesok v tvare písmena A. Alexej ako inak.

„Skoro,“ prisvedčil. „Neochráni ťa pred zlom, ale aspoň ťa pred ním skryje. Všetky tvoje schopnosti budú fungovať normálne len budeš … anonym,“ objasnil mi znova.

Chápem. A nech už verím alebo nie, aj cítim. To, čo spájalo mňa a toho vraha, ten talizman akoby prerušil. Ten pocit číhania sa stratil. Rovnako ako bolesť hlavy.

„Ďakujem,“ vyslovil som vďačne s veľkou úľavou.

Zdalo sa mi, akoby sa niekoľko mojich problémov vyriešilo jedným sprostým príveskom.

Podotýkam:  Jeho príveskom.

Alexej sa milo usmial. Musel vidieť, čo som cítil.

„Nemáš začo,“ odvetil a ešte chvíľu ma pozoroval.

Nevedel som na čo tak čučal, ale nezachoval som sa ako kretén a jednoducho mu to dovolil. Nech sa chlapec pozeral, keď som sa mu tak páčil.

O pár sekúnd na to sa natiahol po dvere a otvoril mi ich.

Z vonku ma ovial  chladný, čerstvý vzduch. Zvuky cvrčkov a šušťanie listov bol k nezaplateniu.

Pred vchodom stálo auto, ktorým ma sem doviezol už pred tým a mne došlo, čo robil za tú dobu, keď ma nechal trčať zavretého v miestnosti.

Bol to celkom dobrý nápad, preparkovať pred vchod. Drkotať sa cez celý park až k ceste. Ahhh... A v noci...Uhmm... Niečo v tej hlave predsa len mal.

Otvoril mi dvere spolujazdca.

„Dokážem si otvoriť dvere aj sám,“ oznámil som mu nevďačne, keď som si sadal na sedadlo.

„Nikto netvrdil, že nie,“ odpovedal tvrdo a zabuchol dvere.

A-HA-HA ! Mám z neho zimomriavky, keď sa hrá na zlého chlapca.

Nastúpil do auta a následne naštartoval. Motor sa spustil a autom sa v okamihu rozliala kostolná melódia. Religiózne rádio.

„To si robíš riť, nie?“ otočil som sa na neho.

Nereagoval na moju poznámku. Ignoroval ma a to bol pred dvoma minútami tak romantický.

Zaradil rýchlosť a stočil volantom k ceste von z parku.

Pesnička skončila a moderátor v rádiu sa pustil do prednášky o svätosti cirkvi. Asi omdliem.

„Myslíš to úplne vážne?“ spýtal som sa opäť. Ale on iba spokojne karoval.

V momente ako moderátor  po šiestykrát v priebehu dvoch minút vyslovil Amen, som sa po rádiu načiahol.

Alexej ma okamžitým reflexom udrel po ruke.

„Nie. Sú veci, o ktorých ešte nevieš,“ chabo obhájil svoj, ešte chabejší, výber hudby.

Vyšli sme na hlavnú cestu a s pohľadom do diaľky sa zdalo, že sme tí jediní, kto dnes večer žije.

„Máš pravdu. Vôbec neviem, ako to dokážeš počúvať,“ odpovedal som mu sarkasticky.

Alexej si sprudka vzdychol. Pochopil, že nechať ma neinformovaného sa rovná miliónu otravných detí.

„To rádio je ako S.O.S stanica. Ak má niekto problém a týka sa to nášho zamerania, moderátor použije stanovený kód a ten, kto je bližšie, mu príde na pomoc,“ vysvetlil mi veľmi stručne a dával pozor na to, aké slová použije. Nebral som to nejako vážne. Jediná vec, ktorá ma zaujala bolo:

„To znamená, že je nás viac?“

Alexej sa zasmial, ako keby to bol ten najlepší vtip, aký odomňa počul. To ma trochu uráža. Nah!

„Nie. Ja a ty sme jediní na svete, ale je viacero ľudí, ktorí sa narodia s istým zmyslom pre cítenie temna a  môžu proti nemu bojovať. So správnymi výcvikom môžu byť veľmi dobrí, ale častokrát je to málo. Sú prípady, kedy sme jediná možnosť na záchranu,“ rozprával rozumne a pritom občas zablúdil očami ku mne.

Cesta sa rozdvojila a my sme zabočili.

„Inými slovami, tie najviac posrané prípady vždy rieši Sila svetla,“ zamrmlal som útrpne. „NO, to ma teší. Už som sa začínal báť, že by tu mohla byť aj nejaká svetlá stránka,“ vyslovil som nahlas svoje myšlienky.

„Si príliš pesimistický,“ odvetil ako reakciu na predošlú vetu.

„Wau!“ vyhlásil som otrávene. „No vieš, vysvetlím ti to asi takto. Je mnoho ľudí, z ktorých sa stávajú zarytí pesimisti, keď zistia, že sa ich meno nachádza na liste: Si ďalší v poradí.“

Alexej len sťažka zakryl svoje pobavenie.

Tých pár nových informácií ma ani nenadchlo, ani nezarmútilo. Skôr unavilo.

Stále ďalšie nové zistenia a odhalenia, ako keby sme boli vo volakej blbej divadelnej hre, v románe alebo... poviedke?

Oprel som si hlavu o sklo a sledoval, ako diaľkové svetlá osvetľujú nepravidelne upravenú vozovku.

Alexej nerozprával a tak jediné zvuky, ktoré medzi nami vládli, bol motor a to blbé S.O.S rádio.

Po pár minútach monotónneho rozprávania o tom, ako budú Božie ovečky spasené na nebesia, som upadol do ľahkého spánku.

Keď sa mi po tak dlhej dobe konečne podarilo spať, nemal som problém robiť tak celé dni a noci. Ah!

Sám. Spať sám, to mi  problém nerobilo.

Dokonca som si myslel, že celá naša spoločná cesta bude dokonale pokojná. No, myslel.

Vzhľadom k tomu, že celá moja životná cesta sa posrala vo všetkých možných základoch, nič pokojného som ani očakávať nemal.

Bol som len naivný hlupák.

Keď som sa v šoku prebudil, išli sme práve po diaľnici. Zachytil som sa palubnej dosky a veľmi rýchlo precital. V prvotnom momente som počul iba chrapľavé dusenie, akoby s nami v aute cestoval aj astmatik so záchvatom.

Až po niekoľkých ďalších uplynutých sekundách mi vďaka Alexejovému pohľadu došlo, že ten hnusný zvuk vydávam ja.

Dusil som sa.

Bol to ťaživý pocit riedkeho kyslíku, ktorý nebol skutočný. Spánok mi privodil sen, ako ma dusia obrovské ruky vytvorené z čierneho, hustého dymu, vďaka ktorému som sa prebral ako astmatik v jeho najlepšej podobe. Nič proti astmatikom. Mám ich rád.

„Breen,“ oslovil ma Alexej a dúfal, že mi môže nejako pomôcť.

Jeho prioritou ale muselo byť šoférovanie.

To sme vedeli obaja. Hlavu som si, spolu s rukami, oprel o palubnú dosku.

Vzduch okolo nás zostával naďalej riedky. Viem, čo to znamená...

„Musíš zastaviť,“ vyslovil som dôrazne.

„Prosím?“ spýtal sa,  akoby som ho požiadal o vyskočenie z auta počas jazdy.

„Varovný signál. Môj bijúci zvon pracuje celkom hlasno,“ odpovedal som mu hlasnejším tónom. Nemohol som si pomôcť, ale mal pocit, že to znelo až priveľmi sexuálne. Avšak  i naďalej som dúfal, že moju naliehavú potrebu pochopil

„Mal by si ho počúvnuť. Hovorí pravdu,“ ozvalo sa zo zadného sedadla.

„Kriste!“ vyštekol som ako ma zatriaslo od strachu.

Alexej prudko strhol volant a s menšími problémami, súvisiacimi s ovládaním auta, zastavil na bezpečnostnom stanovisku.

Obaja sme  sa k tomu hlasu zvrtli tvárou. Chrbtom som buchol o palubovku a takmer vpadol do priestoru pod  ňou.

Alexej nacvičeným pohybom namieril na toho votrelca zbraň.

Vyzeral inak, ako keď sme sa stretli prvýkrát. Len jeho hlas zostal rovnaký.

Robil to preto, aby som ho spoznal? Keď už mi nemohol otravovať hlavu, musel sa zastaviť?

„Ten zrovna nie som,“ odvetil zo zadného sedadla môj ex- vrah v tele mladého chalana.

„V mene cirkvi ti nariaďujem, aby si opustil telo hostiteľa!“ prikázal mu tvrdo Alexej. Exorcista?

On iba na neho ľahostajne hľadel. Veľmi pomaly si preložil nohu cez nohu a ruky zložil na prsiach.

Zo situácie, v ktorej sme sa ocitli, som bol stále ako obarený. Nepokojne som otáčal v prstoch písmenko A.

„Nechce sa mi. Mám to telo rád. Je TÁÁK nevinné,“ odpovedal mu s opovržením a na ukážku sa zahniezdil.

„Ak odmietneš, budem nútený zabiť ťa,“ varoval ho po druhýkrát.

Rozčarovane som sa pozeral na to isté monštrum, ktoré sa ma pokúsilo zabiť.

Jeho charakter sa nezmenil ani o piaď. Stále  totálny kretén.

„Toto je naozaj Sila?“ mávol letmo rukou k Alexejovi. „Je trochu úzkoprsý a moc panbožskársky,“ dodal znechutene.

Nejako som si uvedomoval, že to všetko hovoril mne.

Mlčal som. Naozaj som nemal chuť ani odvahu zapojiť sa.

Boli sme uväznení v príliš malom priestore na to, aby som bol za hrdinu.

„Varujem ťa poslednýkrát. Opusť telo!“ zvolal nástojčivo Alexej. Už po druhýkrát znel tak gýčovo ako Exorcista. Nepatrne som sa na ňom zastavil očami.

I napriek tomu mám chuť to natočiť. Hrá to skvelo.  

Zo všetkého najviac ten sexy hlas.

Ako policajt: Ste zatknutý!

Dobrý začiatok pre mokrý sen. Čo sa, vzhľadom na situáciu, veľmi nehodilo.

„Nah, s tebou je nuda. Chcem sa dohodnúť a ty na mňa neslušne mieriš zbraňou,“ hral urazeného. Slabo kýval nohou a  špičkou narážal zozadu mojej sedačky. Zrazu stočil svoj pohľad na mňa, akoby ma až teraz plne akceptoval.

Nedivil som sa tomu. To Alexej tu držal zbraň, ktorá by ho stála život. Ja by som ho mohol jedine tak pohryznúť.

„Nepovieš mu niečo?“ požiadal ma o reakciu.

Prečo na mňa vôbec rozpráva? Nie, to nieje správna otázka. Prečo tu vôbec je?

„Poznáš ho?“spýtal sa prekvapený Alexej a hodil  ku mne pohľadom.

Iba tak,  aby nespúšťal zo zorného poľa toho votrelca. Ani ja som ho nenechal zmiznúť z môjho dohľadu.

„To je ten, čo sa ma pokúsil zabiť,“ zašomral som k Alexejovi.

Faktom bolo, že predtým ho nevidel ani nepočul, takže toto bolo ich prvé oficiálne stretnutie. Vážne  som sa zamyslel nad tým, či by som ich nemal predstaviť alebo tak...

„Šeptanie nieje vôbec etické,“ zasiahol karhavo ten tieň, či temnota alebo čím to vlastne bol.

Urazil som ho snáď? Robí si srandu? Idiot.

„To je ten kretén, čo sa správa ako najväčší debil a snažil sa ma zabiť,“ vyslovil som rozladene a nahlas tak, aby dobre počul.

To predsa chcel. Počuť.

Alexej nereagoval, zato on áno a zabrblal si popod nos:

„To šeptanie znelo lepšie.“ Zhlboka sa nadýchol. „Vieš, tvoj názor na moju osobnosť ma mentálne deptá,“ zaplakal.

Iba som sa znechutene zamračil a odvrátil zrak.

Blah...Ten malý priestor mi ubližoval. Potreboval som  od toho svinstva dostať preč.

„Pokiaľ viem, a to teda viem, tiene  emócie nemajú,“ poznamenal Alexej tvrdo.

Votrelec sa na neho zprudka pozrel.

„Tak keby som mal, tak by ma jeho slová emočne zasiahli, spokojný?“

Alexej slabo mykol hlavou doboku.

„Počul som niečo ako dohoda?“ zmenil tému.

„Rýchlo, rýchlo... samá práca,“ vyslovil nesúhlasne. „Chcem sa trochu zabaviť. Ako predtým so Svetielkom. Musím priznať, si veľmi príjemný spoločník,“ hrkútal s úsmevom od ucha k uchu už smerom ku mne.

Asi ma práve naplo. Skrútil som pohľad k volantu.

„Musím priznať, že Vy rozhodne nie,“ odpovedal som na jeho poklonu. „Skoro ste ma zabili,“ pripomenul som mu obviňujúco.

A čo viac, vraj príjemný spoločník? Moje trenky, spoločník!

„Ty si ma bodol,“ vyslovil rovnakým tónom.

Oho! Takže on sa bude hádať!

Musel som ihneď zareagovať.

„Je tam toho! Aj tak ste neumreli!“ zvýšil som nahnevane hlas.

Všimol som si ako sa mu telo naplo zlosťou .

Som zvedavý, čím sa bude obhajovať teraz. NO! NO poď, ty šimpanz nedonosený!

„Prosím, obaja!“ vykríkol Alexej, aby ukončil bitku skôr, než skutočne začne. Rukami nám naznačil nech sa upokojíme a potom sa vrátil k svojmu základnému postoju. Zbraň na jeho hlavu.

„Ak tu ide o samovraždu, tak celkom chápem tvoj motív sedieť na mojom zadnom sedadle. Ale inak mi tvoj zámer uniká,“ vyslovil smerom na neho.

„Mám informácie, ktoré by sa vám zišli,“ spustil rozhodnutý vyjednávať.

„Oh! Naozaj?“ vypustil Alexej sarkasticky. Zlý poliš v akcii. Poď dotoho!

„Nie, som retardovaný a rozprávam od veci. Isteže áno! Poznáte chlapca menom Elias?“ bránil svoju... česť?

Mal vôbec nejakú? Asi by som to  tak nazývať vážne nemal.

Momentík.

Elias.

Ten Elias.

Zrazu bolo okolo jedného chlapca viac rozruchu ako okolo mňa. Prekvapene som zdvihol obočie.

Aj Alexej bol prekvapený náhlym spomenutím jeho synovca. Už sme boli dvaja, ktorí sme ho spomenuli za tak krátky čas. Naozaj to nieje vôbec divné.

„Vidím, že áno,“ zhodnotil trochu viac nadšene než v skutočnosti bolo nutné.

„Pokračuj!“ popohnal ho Alexej do rozprávania.

On chcel odpovede a ja som mal v hlave iba samé otázky. Tak napríklad: Ako o ňom môže tiež vedieť? A je toto náhoda, alebo to všetko nejako súvisí?

„Zrazu tak nedutklivý. Dobre, vec sa má takto. Mali by ste čo najskôr zamieriť na návštevu. Pretože skôr, než si ten chlapec stihne pošťať svoje pyžamo, bude mŕtvy. Chudák a to mal mať na raňajky jeho obľúbené koláčiky,“ povzdychol si teatrálne.

City nemal, takže aspoňže to tak dobre hral.

Veľmi rýchlo som  jeho slovám pochopil, no potreboval som si byť istý, že Alexej počul to isté.

Otočil som sa k nemu.

„Takže on...?“ chcel som sa pýtať, ale votrelec ma predbehol.

„Umrie, očividne.“

Ak sa to stane, potom sa časť mojej predstavy vyplní, a ak sa vyplní ďalšia a ďalšia...Budem v hajzly a Alexej mŕtvy.

NO!

Bol to vážne pozitívny výhľad do budúcnosti.

„Ako?“ spýtal sa Alexej rozhodne. Ak aj vo svojom vnútri cítil dáku neistotu, strach alebo beznádej, nenechal to na sebe vidieť.

Bol to veľmi pôsobivý obraz sily.

„To ja, prosím pekne, neviem. Hovorím iba to, čo som započul. Zbytok si musíte zistiť sami,“ odpovedal ľahko.

„Prečo by sme mali veriť, že je to pravda?“ vyslovil podozrievavo Alexej  moju myšlienku.

Toto začína byť až príliš vážne. Možno by som mal podať papiere o výpoveď.

Ja vlastne nemôžem podať výpoveď.

Neplatia mi.

Prečo som súhlasil s niečím takýmto, keď mi ani neplatia?

Musím byť samovrah a k tomu riadny debil.

Bože, dúfam, že toto neskončí v podobe: Tu odpočíva....

„Povedzme, že v budúcnosti budem potrebovať malú pomoc a dúfam, že ju dostanem od vás,“ vyslovil k nám obom.

Prosím, nech ma z toho vynechá. Budem rád, ak prežijem túto nepremyslenú pomoc tomu chlapcovi.

Hádam som si nemyslel, že bude chcieť nájsť svojho medvedíka.

Mohlo mi dôjsť, že ide znova o zabíjanie.

Toto všetko je tak... ja ani neviem.

„O akú pomoc ide?“ spýtal sa ho Alexej vážne, pričom to mierenie zbraňou k tomu celkom dopomáhalo.

„Všetko má svoj čas. Úplne všetko...“ vyslovil záhadne a zamával nám rukou pred očami.

Nasleduje kúzelný trik?  

Pomyslel som si: „To je kretén!“

Hneď potom sa rozplynul. Doslova!

 Alexej sa ho snažil nejako zachytiť, ale bolo to márne.

Čierna nepreniknuteľná hmla sa rozpŕchla do priestoru.

Zmizol, a ako sa hovorí, iba smrad po ňom zostal.

Teda.

 V skutočnosti nezostal ale... to bolo vlastne jedno.

Zarazene som sa pozeral na miesto, kde predtým sedel. Normálne sa rozplynul. Ehm, normálne to rozhodne nieje.

„Myslím, že si hovoril pravdu,“ oslovil ma Alexej.

Otočil som k nemu tvár s výrazom, ktorý hovoril za všetko.

„Myslíš?! Podľa mňa si až príliš veľakrát použil sloveso myslíš. Teda v našej brandži,“ odpovedal som mu sarkasticky.