„Odprosili Boha o odpustenie a vďaka tomu sa môžete spojiť. Stanete sa partnermi tak, ako to má byť. Všetky generácie svetla a sily  prijímali tento zväzok, aby sa vytvorilo silnejšie puto a vznikla tak Sila svetla,“ vysvetlil mi veľmi jednoducho.

Óóó, ale toto  ja chápem veľmi dobre.  On sa ma snaží duchovne „oženiť“ s Alexejom! Možno oni to ako veľkú vec nebrali, ale pre mňa to rozhodne bola. Zaviazať sa do tohto šialenstva na veky vekov. Nech nás smrť nerozdelí.  Na to zabudnite!

„Tak to vééľmi opatrne dámy a páni,“ vzoprel  som sa, pretože nikto iný by to za mňa nespravil.

Naštvane som sa zaprel o stôl a tváril sa dostatočne frajersky, aby som zakryl fakt, že sa ledva držím bdelého stavu.

V miestnosti nastalo hrobové ticho. Ako prvá sa spamätala hlava  tohto úžasného osadenstva.

„O tomto sme všetci dlho premýšľali...“ začal a naďalej si udržiaval svoj profesionálny tón.

„Chcete povedať vy,“ skočil som mu do rečí. Nevšímal si ma a pokračoval.

„..a rozhodli sme sa,...“

„Vy,“ opravil som ho.

„Chyťte mi ho živého!“  rozzvučal sa mi v hlave silný mužský hlas. Zadržal som dych a prichádzajúci zvuk potlačil.

„...že je to najlepšie riešenie. Nevieme, čo bude ďalej. Ešte nikdy sme nemali mužské svetlo, ale veríme, že Boh ma plány pre všetko,“ dokončil.

Snažil som sa narýchlo nájsť svoju stratenú rovnováhu, aby som mu protirečil. Tak ľahko nevyhrá, kreténko.

„Je mi jedno kde je. Nájdite...“ bol tu znova. Ale Noták!

Srdce sa mi bolestivo rozbúchalo. Začínal som chápať, že sa tomu len tak nevyhnem.

Vzmuž sa!

„Objasnime si jednu vec,“ zvýšil som hlas na „kráľa kultu“, alebo čím to vlastne bol. „To, že mám niečo, čo bývalo doteraz vaše a hrali ste sa stým, ako sa vám zachcelo, neznamená, že ja musím. Vlastne, môžete zabudnúť, že budem váš...“

„Svetielko?“ prerušil bolestivo niť mojich myšlienok. Sklopil som zrak a všimol si, ako sa mi roztriasol obraz. No i napriek tomu zostával nemenný.

To znamenalo jediné. Ten hlas nebol vízia. Vyzeralo to skôr, akoby hovoril priamo ku mne.

„... poskok...“ vyjachtal som a ruky mi v lakťoch povolili. Vízia  nevízia, dobre som vedel, koho počujem.

„Svetielkooo?“

Ako ma mohol nájsť? Ako ma môže volať?

„Breen,“ oslovil ma Alexej. Zrazu sa všetci dívali na mňa. Akoby som sa na pár sekúnd stratil priamo pred ich očami a následne opäť zjavil. Ako zasraný kúzelník, alebo čo.

„V poriadku,“ odbil som ho udýchane. Studený pot ma chladil na šiji. Bolo načase aby som si začal pripúšťať, že už ďalej svoju schopnosť pod kontrolou neudržím.

 Čo som teda ešte mohol  urobiť? Nuž, zložiť sa pred zrakmi tých kreténov alebo ujsť.

„Musím na vecko,“ otočil som sa a bez ich povolenia si doslova prerazil cestu okolo Alexeja. Toľko k sebaobrane.

Ponáhľal som sa k dverám a do svojej kúzelnej veže som takmer utekal. Teda až do momentu, kedy sa tak ochotne ozval znova.

„Svetielko, kde sa skrývaš? Začínam si myslieť, že túto hru miluješ. Znova sa spolu zahráme, čo ty na to? Len mi dvaja, hm?“ rozprával vytrvalo. Nesnažil som sa ho lokalizovať, pretože som vedel, že je to nemožné. Bol v mojej hlave. Ako inak moja šialenosť si stále buduje stúpajúce schodíky.

Ak nejaké spojenie existovalo, práve teraz bolo iba medzi mnou a tým vrahom. A potom som to ucítil.

Víziu.

Známa bolesť  tela vytláčal vraha z mojej hlavy tak, aby si ma svetlo ukradlo iba pre seba.

Nevidel som kam kráčam. Tento krát bojovala realita s víziou.

Vnoril som sa do tmy, a potom znova na povrch, kde bol jeho hlas jasnejší.

„Nechaj ma na pokoji,“ vyslovil som rozhodene. Ale teraz už vážne, čo je so všetkými ľuďmi okolo mňa?

Obtrel som sa plecom o stenu. Rukami som sa jej pridržiaval a v momente, keď som nevidel,  kráčal som povedľa nej.

Vraj, sústrediť sa a dostať svoje schopnosti pod kontrolu. To tak!

„Breen,“ zavolal za mnou Alexej. Nemohol som určiť jeho pozíciu. Jeho hlas znel až príliš ďaleko odomňa.

„To snáď nie! Po tom, čím sme si prešli, sme predsa priatelia. Vieš, ako dlho sa snažím nájsť tvoje podvedomie?A keď sa mi to podarí, ty si tak nevhodne nevrlý. Povedz mi, kde si, Svetielko, a ja ťa prestanem trápiť...“

„Nie. Nie!“ zreval som, keď sa mi na chvíľu podarilo vyjasniť pohľad. Jeho prepadnutie bolo viac než nevítané. Vlastne by som celú túto situáciu prirovnal k státiu v rade na jedlo a zároveň strašnom chcení srať.

Neviem, ako to robil, a v skutočnosti ma to ani nezaujímalo. Chcel  som iba,  aby s tým prestal.

Plazil som sa po chodbe, stále príliš ďaleko od môjho cieľa.

Zavalila ma krutá realita: Nedokážem sa tam dostať!

Oprel som sa chrbtom o stenu. Práve som sa znova dostával do nejakej pekne hlbokej brindy.

Zaregistroval som pohyb.

Svaly sa mi napli v obrane, ale uvedomil som si, že je to len Alexej.

Halleluja, svetské rečičky mi chýbali zo všetkého najviac.

V behu zastavil pri mne na kolene.

„Breen,“ snažil sa zachytiť môj rozcukaný pohľad, za ktorý  mohol ten šialený prechod medzi reálnym a nereálnym. Natiahol po mne ruky.

„Nedotýkaj sa ma,“ požiadal som tvrdo. Nepotreboval som  ešte viac problémov, než som bol schopný zvládnuť.

„Svetielko, neprerušuj ma,“ požiadal detsky. Naháňal ma. No bránila mu moja schopnosť, ktorá sa ma znovu snažila vcucnúť do sveta, kde som bol úplne bezmocný a stretával tam podobných kreténov, ako bol môj terajší  stalker.

„Máš víziu?“ spýtal sa ma, keď si všimol, že na neho dokážem ako tak reagovať. To, čo ma neskutočne sralo bolo, že hovorili na mňa jeden cez druhého.

 Som snáď počítač, že si myslia, že dokážem robiť milión vecí naraz!

„Dajte mi pokoj!“ vykríkol som na oboch.

„To je kruté. Je to preto, že máš so sebou princa Krasoňa? Cítim sa zradený,“ zaplakal.

Alexej sa ku mne naklonil a rešpektoval pri tom moje želanie, nedotýkať sa ma.

„Breen, snažím sa ti pomôcť,“ prehovoril pokojne.

Prichádzala na mňa ďalšia vlna volania. Prepadol ma strach, že tentokrát sa z nej nebudem môcť dostať.

No, nebolo to tak, že by som sa proti tomu mohol ubrániť.

Chceš mi pomôcť Alexej? Vieš čítať energiu? Natiahol som sa k Alexejovi a chytil ho pevne za ruku.

Tu, skús, aký je to pocit... Zdvihol som k nemu tvár a odhodlane sa mu zadíval do očí.

Čítaj, Alexej, čítaj, aký je to pocit, byť svetlom.

Priestor sa zmenšil na nás dva. Jeho amazónové oči sa stali výraznejšími.

Pri detailnom pozorovaní som videl, ako ho moja bolesť zasiahla nepripraveného. Zadržal dych.

Oh, áno, cítil to. Zvraštil obočie a musel privrieť oči, aby ma dokázal odstrihnúť.

„Tak, teraz už vieš, aký je to pocit,“ zašomral som.

„Kam si chcel ísť?“ spýtal sa ma starostlivo. Najavo nedal žiadne svoje emócie. Jednoducho sa mi snažil pomôcť. Bol pokojný a tváril sa vážne, akoby s podobnými situáciami mal prax. „Narodil sa pripravený.“

 To vyznelo ako blbý slogan pre erkový akčný film.

„Chcem ísť späť,“ ukázal som k môjmu väzeniu. Alexej len slabo mlčky prikývol a pritiahol sa bližšie ku mne. Nemal som sa kam schovať ani vyhnúť. Potreboval som jeho pomoc, o tom som si klamať nemusel.

Opatrne ma vzal na ruky a uzamkol vo svojom náručí.

„Priznaj sa, že toto doma nacvičuješ?“ zamumlal som v polovičnom sústredení.

Svoj pohľad upieral prísne pred seba a ja som tak mohol sledovať iba časť jeho tváre.

„Som rád, že niekto oceňuje moju snahu,“ odvetil.

Bolo mi  jasné, že svoje správanie prispôsobil situácií tak, aby ma upokojil. Ako inak by mohol kladne reagovať na môj vtip?

Môj mozog vnímal kolísajúcu chodbu podľa Alexejových krokov.

Vrahov hlas ustál. To ma presvedčilo, že ma čaká už len jedna vec.

„Princ Krasoň,“ zasmial som sa, než prišiel hlboký útlm. V tomto mal ten vrah pravdu.

Jeho teplo a sila v rukách sa stratila. Vymenil ich chladný vietor, ktorý ma kolísal v hojdacej sieti. Prudko som sa posadil. Znova som bol... nikde...

Okrem hojdacej sieti a dvoch holých suchých stromov tu nebolo nič. Ako v každom blbom scenári, aj ja som zavolal do prázdna dúfajúc, že tam na mňa niečo čaká. Napríklad ten vrah.

Nič sa však nedialo. Môj hlas akoby vôbec cez prázdnotu neprenikol.

Výborne a máme tu víziu. Dúfam, že to bude jedna z tých, čo mi zničia celý deň.

„Pomôž mi,“ zaprosil slabý detský hlas za mojím chrbtom. Prudko som sa zvrtol a tam, kde bola kedysi sieť, stál malý chlapec.

„Prosím,“ vyslovil roztraseným hlasom. Bol chudý, chabo oblečený a na zápästiach mal rany po škrabancoch. Oči mal skryté za tmavými kruhmi a plné bolesti. Skontroloval som svoje slepé body a až potom si k nemu kľakol.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal som sa ho. Srdce mi divoko bilo. Všetko mi hovorilo, že jeho odpoveď sa mi nebude páčiť. A čo bolo horšie, niekto sa pravdepodobne zakrádal poza môj chrbát, aby ma omráčil.

Ten pocit bol veľmi nepríjemný.

„Pomôž mi,“ vyslovil znova a z jeho unavených očí začali padať slzy. Natiahol som k nemu ruku, ale ona iba prešla skrz neho.

Dych mi uviazol v krku.

Ty kokos! Duch.

Doslova som si pripadal ako BruceWillis v Šiestom zmysli v scéne „Vidím duchov.“ Bu-hu-hu...

„Si mŕtvy?“ spýtal som sa  pridusene. Takže IBA ďalšia z mojich nočných môr.

Ďakujem ti svätý otče na nebesiach, že mi dovolíš mať tak krásne a pokojné vízie.

Prečo to raz nemôže byť jednorožec s dúhovými prdmi?

Chlapec prikývol a to ma posadilo na zadok. Doslova. Nohy mi zdreveneli a ja som urobil placáka. Nasucho som prehltol. Vedel som, čo sa  musím spýtať. Zhlboka som sa nadýchol a snažil  v sebe potlačiť béčkovú scénu. Nedokázal som to.

„Kto ťa zabil?“ vyslovil som tak, ako mi to dovoľoval môj hlasový register. Vyznelo to rovnako hrozne ako som sa bál.

Chlapec zdvihol ruku a ukázal za mňa. Po chrbte mi prešli ľadové zimomriavky.

Privrel som oči. Musel som sa pozrieť a začal som sa modliť za jednorožca.

Otáčal som sa veľmi pomaly a v momente, keď som si uvedomil, že tam nikto nieje, mi takmer odľahlo. TAKMER.

Obzrel som sa späť ku chlapcovi.

„Nikto tam nie je,“ povedal som  trochu rozladene a  nechápavo. Skoro ma dostal, chlapčisko jeden!

 Nečakane sa ku mne pohol a ja som dostal nutkanie odtiahnuť sa. Prstom sa takmer dotkol mojej hrudi a ja som pochopil, na čo celý čas ukazoval.

Na mňa. No, to ma poser!

JA?! To nie je možné! Nikdy v živote som ho nevidel.

Odtiahol som sa a on sa znova priblížil.

„Nie. Nikdy by som neublížil dieťaťu,“ jachtal som utekajúc pred duchom malého chlapca.

Vyzeralo to presne tak zbabelo ako to znelo. Posunúc to celé ešte na vyšší level, začal vduchu prosiť:

Alexej, prosím, pomôž mi! Prebuď ma!

Odvrátil som pohľad od jeho uplakanej tváre a modlil sa, aby bol koniec.

„Prečo si mi nepomohol?“ zaplakal jeho detský hlas a ja som si, pred jeho srdcervúcim tónom, skryl ušil .

„Neublížil som ti,“ opakoval som so zavretými očami stále dúfajúc, že mu dokážem ujsť.

„Ale TY si ma zabil,“ vyslovil tentokrát dospelý hlas. Prekvapene som zdvihol zrak a uvidel nad sebou vŕšiaceho sa Alexeja.

Bol  oblečený i zúbožený  rovnako ako ten malý chlapec. Jeho výrazné amazónové oči zmizli a zostali iba prázdne čierne uhlíky.

Chlapec zmizol úplne.

„Alexej?“ zajachtal som zo zeme. Bol som si celkom istý, že moju prosbu nepočul.

Istota vo mne vzrástla hlavne potom, čo na mňa prižmúril oči. Takto naštvane sa ešte nikdy netváril.

„Chránil som ťa, ale tebe to zjavne nestačilo. Tvoja sebeckosť ma zabila a nakoniec... zabije aj teba,“ vyslovil nadomnou ortieľ.

Bolo namieste začať sa desiť, čo bude ďalej.

„Počkať. Neviem, o čom  hovoríš,“ vrtel som hlavou v márnej snahe zúfalo sa zorientovať. Alexej sa pozrel niekde ďaleko za mňa  a obišiel ma.

Rýchlo som sa za ním otočil a zrazu som sa ocitol na neznámom mieste.

Díval som sa na seba a Alexeja. Stáli sme oproti sebe. Tvrdohlavo som odbil jeho ruku, ktorá smerovala k mojej tvári a on sa pousmial.

„Venujem ti svoj život. Ver mi. Budem ťa milovať i v momente, keď ma budeš najviac nenávidieť,“ vyslovil k môjmu ja. Budúcnosť?

Miesto i čas sa znova zmenili, akoby sme sa rozplynuli v čase. Díval som sa na jeho odchádzajúci chrbát.

„Alexej,“ vyslovilo moje druhé ja, keď okolo mňa prešlo.

Alexej sa otočil vyzeral trochu rozladene.

„Chápem. Nechceš byť svetlom. To však nemení nič na fakte, že svoje slovo, ktoré som ti dal, neporuším. Budem ťa chrániť i naďalej,“ oznámil vážne.

Do svojej tváre som nevidel, ale bol som si istý, že sme zostali obaja rovnako prekvapení.

Netušil som, že aj napriek môjmu stálemu odmietaniu, bude stáť pri mne. Vlastne som si myslel, že ak prestanem byť dôležitý, odkopne ma a nakoniec pre neho prestanem existovať úplne. Veril som, že sa zachová rovnako ako každý, kto doteraz zistil moju pravú hodnotu.

Z nejaké nedefinovaného dôvodu som zdieľal svoje emócie i so svojim budúcim ja. Bolo to zvláštne.

Pod jeho upreným pohľadom som sklopil zrak. Vlastne mi obaja.

V tej chvíli, vidieť pravdivosť jeho slov, ma upokojovalo. Možno nakoniec bol mojej dôvery hodný viac, ako som mu bol ochotný priznať.

„Vieš, že som prekliaty, nie?“ prehovoril som rozzúrene.

Scéna sa zmenila už po tretíkrát.

Stál som vedľa Alexeja a díval sa na svoj klon, ako na nás mieri  zbraň. Teda, na Alexeja.

Cítil som svoju zlosť. Bola ako hustá, nepreniknuteľná hmota, ktorá túžila zabíjať.

„Mám nečistú krv. Koľkokrát som ti to opakoval? Miliónkrát!Už ma to nebaví! Ukončime túto frašku sily a svetla. Pozdravuj odomňa Boha,“ požiadal som sarkasticky.

Tú šialenosť v mojich očiach... videl som ju. V žilách cítiac svoju nečistú krv.

Vydesene som sa díval na svoje budúce ja.

Toto? Ako je to možné? Nikdy by ma nenapadlo, že dokážem byť  skutočné divé zviera s penou okolo  papule.

„Ty...“ pokúsil sa slabo vysloviť Alexej, no moje budúce ja mu nedalo šancu a vystrelilo.

NIE!

Hnev, nenávisť... Prečo by som kvôli tomu zabil človeka, ktorý sa ma rozhodol chrániť vlastným životom i napriek mojej bezcennosti! Tak prečo?

„NIE!“ zasiahol som. Skočil som sa pred Alexeja, ale guľka prešla mojim telom ako cez oblak pary.

Tu som nebol skutočný. Nemohol som svoje besné konanie zastaviť. Mohol som sa iba prizerať.

Pozerať , čo sa stane.

Čo spravím.

Zvrtol som sa k zranenému Alexejovi.

„Alexej,“ vydýchol som. Bol mŕtvy.

„ALEXEJ!“

V budúcnosti ho zabijem. Zabijem Alexeja!

V krvi som  naďalej cítil stopy môjho šialenstva.

Zrazu som to videl všetko tak jasne. Mojim najväčším nepriateľom nebude temnota, ale moja vlastná budúcnosť. Spomienka na  divoké oči, ktoré blčali hnevom, ma desila. Nechcem zdivočieť!

Stále dokola som opakoval jeho meno dúfajúc, že sa stane  zázrak. Ale bolo to  iba hlúpe želanie.

Srdce mi divoko bilo a desil som sa vlastného ja.

Veštenie a predpoveď budúcnosti je vraj veľmi zložitý proces. Ale nie pre mňa. Vidieť umierať niekoho ako je on ma presvedčilo, že celá pointa bola jednoduchšia, než sa zdalo.

Bol som na zlej ceste, a ak v nej budem pokračovať, zaplatí za ňu veľa nevinných ľudí. Mojou vinou.

Môžem to zmeniť, ak sa poddám svojmu osudu? Otom to je? A ak to neurobím, moja sebeckosť byť voľný ho  raz zabije.

Bolo to presne tak.

Musel som sa rozhodnúť spolupracovať, pretože všetky moje nesprávne rozhodnutia spôsobia smrť nevinných.

Byť svetlom je ešte horšie, než som si myslel.

„Breen,“ oslovil ma Alexejov hlas. Stočil som pohľad k jeho telu, ale to bolo stále mŕtve.

Čo to...?

„Breen,“ ozval sa znova. Prichádzal z okolia. Hovoril ku mne.  K môjmu bezvládnemu ja. „Som tu, je čas vrátiť sa,“ pokračoval pokojne.

Vrátiť sa? To sa ľahko povie!

Kľačal som pri jeho mŕtvom tele a dúfal, že na mňa príde niečo ako: Ta-dá, je koniec!

Ale ja som tam trčal naďalej. Uprostred svojej najhoršej vízie, ktorá sa rozhodla opakovať  stále dokola.

„Sústreď sa na niečo, čo ťa viaže s vedomím,“ radil mi  jeho hlas.

„Vedomím? Veľmi konkrétna rada, ktorú  zjavne nechápem,“ brblal som.

Sústrediť sa a nájsť niečo, čo ma drží v realite?

Vo svojej vízií som znova zastrelil Alexeja. Zavrel som pred tou scénou oči.

Musím odísť. Potrebujem vypadnúť!

Čo ma viaže s realitou? Tak logicky... Alexej. Je pri mne.

Snažil som si vybaviť jeho vôňu, ale nešlo mi to, nebol som si celkom istý, aká presne je.

Niečo, čo si pamätám.

Jeho teplo.

To pôjde!

Sústredil som sa na dotyky. Nejaké sme si už spolu vymenili a na tie sa zabúdalo len ťažko.

Aj keď som si pripadal  ako nadržanec, ono to skutočne zafungovalo. Začalo to ako nenápadný pocit v mojej ruke, ktorý postupne silnel.

Drží ma za ruku!

V tom momente, ako som si to uvedomil, hrubý ľad, ktorý ma držal pod hladinou, praskol a ja som precitol.

Uvidel som jeho tvár. Skláňal sa nadomnou.

Vyšlo to!

Prudko som sa posadil a udrel si s ním hlavu.

„Opatrne!“ pokarhal ma a so zachmúreným výrazom ma prinútil ľahnúť späť.

Aby si vedel, aj mňa to bolelo!

Ešte nikdy som však nebol šťastnejší, že tam ten kretén  bol.

„Chvalabohu,“ vydýchol som si.

Známe priestory na mňa fungovali ako balzam na dušu.

„Čo ťa vrátilo späť?“ spýtal sa pokojne a pri tom ani netušil, akú otázku na telo mi práve položil.

Svoju dlaňou ma držal na posteli a nevyzeral,  že by sa ju chystal z mojich pŕs zložiť.

Keby som bol baba, mal by už  červené líce. Odstrčil som mu ju.

„Nič zvláštne. Veľké klobásky,“ naznačil som mu rukami a on nadomnou pokýval hlavou.

Nedokázal som sa na jeho výraze nezasmiať.

„Si nemožný,“ zašomral a potom zvážnel. „Čo sa ti zdalo?“ spýtal sa ma.

Chcel som sa posadiť a tým sa zbaviť jeho vytrvalého pohľadu.

Pomohol mi.

Čakal som, že sa to spýta, ale dúfal som aspoň v nejaký náskok. Predsa len, povedať niekomu, že ho zastrelíte, je trochu komplikované na vysvetlenie.

„Osobné veci,“ odpovedal som vyhýbavo.

Rozhodol som sa, že v správny čas mu to prezradím. A ako inak, presne som vedel, že ten správny čas nikdy nepríde. Bola to len fráza, aby som sa necítil ako klamár.

Podľa jeho výrazu mi bolo jasné, že mi aj tak neverí.

„V každom prípade,“ vyslovil som výraznejšie a Alexej spozornel, „rozhodol som sa, že budem tvoje svetlo,“ dopovedal som vážne a pri tom vyznel ako mladý generál.

V priamom výhľade  som videl, ako mu pomaly vyskakuje obočie. Pripadal som si ako pri pozorovaní leňochoda zo Zootopie.

 Pobavene sa pousmial. Vstal som z postele a čelil mu z očí to očí.

Čo je, dopekla?! Zagánil som na neho. Toto celý čas chcel, nie?

„Prepáč,“ zasmial sa do ruky a späť ku mne vzhliadol už s pevnou tvárou.

„To je správne a chvályhodné. Čo ťa k tomu prinútilo?“ vyzvedal nadšene.

Rýchla odvádzajúca informácia, teraz: „Teda pod jednou podmienkou,“ upozornil som ho.

„Čokoľvek,“ súhlasil. Tak rýchlo sa dá zniesť z cesty...

Ako je možné, že je tak nadšený? Psík. Šťastie, že sa od radosti nepocikal.

Skĺzol som pohľadom z jeho tváre k pásu. Dobre som vedel, že ju tam niekde má. Svoju zbraň.

Tú, ktorou ho raz zabijem, ak sa nesprávne rozhodnem.

„Tvoja zbraň,“ naznačil som, na čo mierim. Chvalabohu, tentokrát to nebolo na jeho tvár.

Mal ju v puzdre.

Neisto si siahol za chrbát a spoza trička vytiahol tu ohavnosť. Keď mi ju ukázal, o krok som ustúpil.

Tá zbraň mala všetko ukončiť. Stále som ju videl jasne pred očami a cítil, čo sa môže stať.

Krv mi tuhla v žilách už len pri pohľade na jej striebru hlaveň.

„Chcem, aby si ju vyhodil. Nepoužíval. Zničil ju. Je mi to jedno, čo s ňou spravíš, hlavne nech ju už nikdy nevidím,“ povedal som vážne.

„Breen,“ oslovil ma so starosťou v hlase. Pozrel som sa mu do očí. „To nemôžem urobiť. Tá zbraň je špeciálna, pretože dokáže zabiť i cez oponu nášho sveta. Predáva sa v generáciách sily. Na svete je ich len veľmi malo. Vlastne by si ich spočítal na jednej ruke,“ vysvetlil ospravedlňujúco. „Čo si videl, Breen?“ dodal znova ustráchane.

V moje hlave začali pracovať všetky zaprášené zákutia, aby som dokázal  naskytnutý problém vyriešiť.

Musí byť tak špeciálna?! Okrem toho nie som špeciálny aj ja?

„Ah!“ napadlo ma jediné možné riešenie. „Tak ju nikdy nenos pri mne. Vždy, keď budeš mať v pláne stretnutie somnou, jednoducho ju nechaj voľade mimo a ja nebudem vedieť kde. Problém vyriešený,“ načrtol som riešenie a Alexej ma mlčky pozoroval. Bral som tú situáciu snáď až moc pozitívne?

Jeho výraz bol pevný ako skala. Akoby sa snažil zistiť, kto som.

„Je naozaj v poriadku, že budeš svetlom? Vlastne som ti po dnešku chcel navrhnúť pravý opak,“ podal  mi svoj návrh.

Robí si zo mňa žarty? To teraz môže tvrdiť každý!

Tsss!

Ja ho asi naozaj zastrelím!

„Teraz sa hráš na Mesiáša?! Rozhodol som sa, alebo nie? Doteraz ste to všetci chceli, priam ste plakali a prosili na kolenách, a teraz s tým máš problém?“ zvýšil som na neho naštvane hlas.

Doriti, skoro som to mal! Agh! Blbé Božské plány!

„Viem o tom,“ vyslovil ako druh nejakého kódu. Nechápavo som sa na neho pozrel.

Jediné, čo ma v tej chvíli napadlo, o čom by mohol vedieť, je to, čo som videl v mojej vízií.

Ale to bolo predsa nemožné!

Tak rýchlo by na to prísť nemohol, či? ČI?!

„O čom zas?“ spýtal som sa flegmaticky a trochu neisto cúvol z jeho priestoru.

Možno impulz, aby som mohol pri veľkom odhalení zdrhať...

Položil svoju zbraň na stolík blízko seba.

„Viem, že keď si tu bol zavretý, tvoje vízie prestali. A teraz už aj chápem prečo. Preto ma zaujíma, či je to naozaj v poriadku,“ objasnil mi logicky.

Vie sa tváriť aj trochu primerane svojmu veku?

No, popravde? Odľahlo mi. Takže o tomto sme sa bavili.

 No gratulujem, je to detektív!

„Mám pocit, že sa bavím s idiotom. Nemal som vízie, a čo? Snažíš sa ma vrátiť ako pokazený tovar, alebo čo?“ zahundral som rozladene.

 Ja som sa pre neho vrhal dobrovoľne do toho svinstva a on sa špáral vo voľakej blbosti o výpadkoch mojich schopností.

Nemali sme si jednoducho nadšene potľapkať po pleci, s predstieraným nadšením potriasť ruky s tými hulibrkmi v zasadačke a finíto?

On z toho narobí.

„Keď si mi ukázal svoju bolesť... Videl som viac, než si mi ukázal,“ objasnil mi.

„Úchyl!“ urobil som na neho zhnusenú grimasu.

Vedel som, že narážal na moje emócie a nie rozkrok, no i tak... Rád si z tebe vystrelím, keď som dostal takú možnosť.

„Tak inak. Ty vieš prečo si nemal vízie?“ obrátil na mňa svoju otázku.

Pochopil som jeho žiadosť o moju vážnosť. Čo  mám na to asi povedať?

Nevedel som, prečo sa to deje.

Nevedel som,  prečo je toto miesto jediné,  kde môžem spokojne žiť a v skutočnosti  mi to bolo jedno.

 Dokonca som bol za to rád.

„Koho to zaujíma? Tak som nemal. A ani teraz ich tu nemám, a čo? Chceš ma alebo nie?“ odpovedal som otázkou, ktorá vyznela hrozne. Priam mi prešiel mráz po chrbte.

Potreboval som ju rýchlo zmeniť, no on to nevnímal a zasiahol skôr, než som dostal príležitosť urobiť tak.

„Breen, pretože si vydesený,“ vyslovil, akoby ma informoval o chorobe. „A po dnešnej vízií cítim, že ešte viac ako kedykoľvek predtým. Pamätáš sa, keď som ti povedal, že celá táto stavba je postavená na siedmych najmocnejších božských relikviách a práve na tom mieste, kde sme, je ich moc  sústredená najviac?“ spýtal sa ma.

„A?“ pokrčil som plecami čakajúc na pointu.

„Kvôli nim ťa táto miestnosť chráni pred všetkým. Tu je ich sila taká silná, že ťa ochraňujú nie len pred tvojou slabosťou ale i vlastným strachom. Ty sa svetla bojíš. Máš strach z vlastnej duše. Preto si nemal vízie. Potlačila ich moc relikvii. Ako náhle si prešiel cez dvere...“

Chápem. Už to chápem, Alexej! Dávalo to celkom zmysel.

To, kým som, ma desilo. No, niežeby som mal čas zvyknúť si.

„Všetko sa vrátilo. Ja viem,“ dopovedal som vážne.

Ale čo mám asi tak urobiť, Alexej? Ak odídem, ak poviem nie, umrieš. A nie len ty. Ľudia budú umierať a kvôli čomu? Pretože ja  mám prekliaty strach. Pretože trpím ako zviera na bitúnku.

Preto, preto mám nechať ľudí okolo mňa umierať?

„Nechcem ťa žiadať, aby si žil v strachu a bolesti,“ zakončil vážne a ja som pevne zovrel sánku.

Tak to je fakt ohľaduplné.

Potreboval som vo svojom pevnom presvedčení vytrvať.

Nerozhádže ma jedna veta od jednej pošahanej svätej sily-Alexeja.

„Budeš ma chrániť, nie? Svojim vlastným životom, nie?“ pýtal som sa to, na čo som odpoveď už poznal.

No i napriek tomu som to chcel... potreboval počuť z jeho úst. Pravdepodobne preto, že ten pocit bol príjemný.

Som sentimentálny. Presne ako ufňukaná tínedžerka.

„Áno, nech sa rozhodneš akokoľvek,“ odpovedal.

Ako som si myslel. Rozhodnutý až na smrť. Doslova.

„Dokonca si ochotný prejsť tým zväzkom?“ spýtal som sa, aby som ho podpichol.

Súrne som sa potreboval zbaviť tej hnusnej atmosféry. Ale on bol tak strašne vážny, že mu to vôbec nedošlo.

„Je to nevyhnutné a má to svoje dobré stránky,“ odvetil neuspokojivo.

Pretočil som nad ním očami. Vyprovokuje ho niečo k normálnym emóciám?

Takým, aké mal pri našom stretnutí. Tento škrobený Alexej nebol vôbec zábavný.

„Novomanželský sex?“ dobiedzal som.

Nečakal, že niečo také môžem vypustiť z úst a zasekol sa. Rozhodol som sa ho ešte trošku postrčiť.

Keď už sme pri tom odhaľovaní pravdy, tak ako to je s našim (ne)sexom Alexej?

„OH! To mi pripomína, spali sme spolu, alebo nie?“

„Preto si sa pýtal na tie vízie?“ vrátil mi otázku sebavedome.

Dostal ma! Tentokrát sa nenechal zaskočiť a začal reagovať viac ľudsky.

Už chápem, čo robí. Pretvaruje sa predomnou. Z nejakého dôvodu. Si drží profesionálny odstup.

Čo to skrývaš, Alexej?

Takýto pohľad na neho ma tešil. Vďaka tomu som mal pocit, akoby sa kúsok môjho bývalého života vrátil späť.

„Znova sa robíš chytrým, čo?“ vysmial som ho. Úprimne sa usmial.

„Aby som povedal pravdu, rozmýšľal som nad tým,“ vyslovil úprimne.

 Ale, ale Alexej. Čo sa to dozvedám...?!

„Perverzák. Použil si to ako predlohu na uvoľnenie?“ bavil som sa na jeho účet.

„Nie,“ upozornil ma pohľadom, že ak nebudem mať blbé poznámky,  dá mi odpoveď aj na túto záhadu.

Rozhodol som sa poslúchnuť a tváriť sa pokorne, ale  iba do tej doby, než sa tak stane.

„Ale keď som zistil, že si svetlo, pochopil som, že nešlo o sen, ale o druh osobného sveta, ktorý si vytvoril a pripútal ma k nemu, pretože ja som bol niečo ako tvoja odpoveď na všetky tie otázky a problémy, ktorými si prechádzal,“ vysvetlil mi.

Takže, v podstate si svetlo vo mne povedalo, že je mu smutno, a tak potrebuje silu až nakoniec...

„Všetko vyrieši poriadny sex,“ vyslovil som nahlas svoju myšlienku.

„Sarkazmus,“ pomenoval moju vetu.

Mykol som plecami a ako som  tam tak stál a pozeral na neho, chcel som sa spýtať ešte niečo iné:

„Urobil si sa?“

„A ty?“ naklonil hlavu.

Dobrý ťah! Niečo v ňom predsa len bude.

„Zobudil som sa skôr, ako sa ti podarilo podať poriadny výkon,“ odpovedal som.

Je to jedna jedna! BUM!

Alexej sa snažil udržať pevnú tvár, ale nakoniec sa zasmial.

Nikdy by som si nepomyslel, že je tak úžasný pocit, keď sa konečne úprimne zasmeje na niečom, čo poviem.

Tešilo ma, že aspoň na teraz ma neberie iba ako nejaký objekt, že nie je „profesionál“

„Asi ti skazím zábavu...“ začal vážne. ALEXEJ!

Nie. Toto nikdy neveští nič dobré.

„...ale obsah  toho je čisto vedomý. Môžeš sa rozhodnúť, čo urobíš,“ prezradil mi vážne.

A je to tu!

Tentokrát zaskočil on mňa. Obával som sa, že som dokonca stratil aj farbu.

Prečo, Alexej?! Prečo si to posral?!

Inými slovami tvrdil, že hoci ten sex nebol tak celkom úplne skutočný, impulz k nemu áno. Takže čisto teoreticky som sa s ním  už vyspal. Tak ako on somnou.

Mlčky som sa na neho díval a v tom konkrétnom momente som si nebol istý, ako sa mám tváriť.

Mal pravdu. Skazil mi zábavu, pretože mi došlo, čo som spôsobil.

No jedno je isté, ak je niekto zabíjač dobrej nálady, je to Alexej.

Skazil celú uvoľnenú atmosféru, ktorú som tak tvrdo vypracoval takmer z ničoho!

„Mrzí ma to,“ ospravedlnil som sa mu vážne. Predsa len, ja som spôsobil celý ten problém.

„Myslím, že ti uchádza fakt, že ja som súhlasil a rozhodol sa reagovať prvý,“ povedal mi povzbudzujúco.

Netušil som,  prečo ma zrazu napadali tak hlúpe otázky ale:

„Stále to tak cítiš?“ zaujímal som sa.

Pevne stisol pery a premýšľal s  pohľadom uprených do mojich očí. A čo by som odpovedal ja?

„Nič ti nespravím, ak sa obávaš práve tohto. No netvrdím, že by som jednal inak, ak by išlo o skutočnosť,“ podal mi premyslenú odpoveď.

„To nie je správne,“ vyslovil som nahlas svoje myšlienky.

Nech už sa moja/naša situácia akokoľvek zmenila, fakt zostával ten istý a to, že sa to nesmie stať. Nie on a ja.

„Prečo mám pocit, že je to presne tá istá veta, ktorú si mi naznačil v sne?“ spýtal sa  snažiac povoliť skazenú atmosféru.

 Alexej, mrzí ma to, ale takto to nefunguje. Takmer som nad tým pokýval  hlavou.

Taký úbohý pokus niečo dosiahnuť  som nevidel od doby „Eddieho orla“.

Iste, i predtým som vedel, že ma priťahuje, ale ak by to bolo jednostranné, a ak by to bolo všetko iba naoko, neboli by žiadne obete. Lenže táto situácia bola oveľa horšia.

„Pretože je. Hoci ja mám svetlo, ty stále patríš  k mojej sestre. Si „svätý“ a...“

„Ty nie si? Prečo si na sebe neustále tak prísny a tvrdý?“ spýtal sa ma nechápajúc.

Zabúda snáď, kto v skutočnosti som? Prekliaty bastard.

Je snáď ten typ človeka, ktorý sa zaujíma iba o stratené prípady?

Díval sa na mňa natiahnuc ku mne ruky. Dotkol sa mojej tváre a uväznil ju vo svojich dlaniach.

Snažil sa zahájiť svoju motivačnú reč, prinútiť ma cítiť sa čisto, a tak sa mu otvoriť.

Lenže to mu u mňa neprešlo. Nebol som panic, ani romantik.

„Nie som naivné dievča, Alexej. Mňa nemusíš opantávať sladkými rečami a dlhými pohľadmi, aby si si vrzol,“ upozornil som ho tvrdohlavo.

Bral ma s humorom.

„A čo na teba teda funguje?“ opýtal sa zaujato a jemne presunul dlane na moje plecia.

Ten dotyk som cítil dokonca aj na tom najnevhodnejšom mieste.

Status rozhodovania mojím rozkrokom zahájený.

Nech si však nemyslí, že sa s ním budem baviť o mojich sexuálnych predohrách.

„Toto je ten moment, kedy ti to poviem a nakoniec ti podľahnem pod rukami?“ spýtal som sa odmerane.

„Aj tak sa to dá povedať,“ priznal otvorene.

O čo sa tu vlastne snažím? Opakujem, nie som panic! Viem, kedy je čas cúvnuť.

Striasol som Alexejove ruky a pokúsil sa od neho odstúpiť.

Predsa len, nebol tu jediný, kto tu práve myslel na sex, a to dosť.

Otočil som sa smerom k únikovému východu a všimol si, že je zavretý. Pokojne čakal. Vedel, že sme tu spolu uväznení, a čo horšie, s atmosférou, ktorá bola nabitá nadržaním.

Ak by teraz niekto chcel poznamenať, že sa dokážem odtiaľto dostať bez toho, aby som si vrzol, tak je  pekne frigidný kretén!

Cítil som príliš silnú vnútornú triašku a priveľa krvi v rozkroku na to, aby som sa ubránil a fungoval iba pomocou mozgu.

„Chceš to až tak strašne moc?“ zvrtol som sa späť k nemu.

Ujasním si situáciu: Toto je ten moment, kedy som rozhodnutý, no ešte stále  z posledných síl bojujem za správne rozhodnutie. Volá sa to fáza odmietania a.k.a : „Kreténizmus“.

„Od momentu, čo som sa s tebou zrazil na chodníku,“ odpovedal mi.

Nebudem si na pár sekúnd klamať. Bolo šťastie, že som nedvihol ruku a nevyslovil: „U mňa rovnako!“

Takže je rovnako vriti ako ja?