„Musíš byť veľmi špeciálny. Vycítiť ma hneď po „prebudení“... Budem tu na teba čakať. Teším sa na naše ďalšie stretnutie,“ hovoril ku mne a pomaly začal cúvať k domu.

Neprestával sa usmievať popod  nos.

„Mal by si sa prebudiť,“ započul som jeho radu skôr, než ho tma pohltila úplne.

Mal by som sa prebudiť. Mal by som sa prebudiť... Je to môj sen. Sen. Iba...môj...sen...

Tmavý obraz pred očami sa mi začal vyjasnievať.

Prebúdzal som sa. Na pokožke som začal cítiť chlad nočného vzduchu, ako aj kožu na nohách spálenú od asfaltovej cesty.

Bolesť, ktorá sa ma držala počas môjho sna, vo mne zostávala naďalej. Priestor sa mi vlnil pred očami. Urobil som to zas.

Stál som pred cudzím pozemkom a pozeral sa k dverám, do domu, v ktorom vládol nočný kľud.

Každý sval v tele sa stiahol v kŕči a ja som si uvedomil, že som to opäť prehnal. Kolená sa mi zatriasli a medzitým, než mi úplne povolili, som sa snažil nájsť oporu v železnej bránke. Slabo som zovrel chladné železo.

„Breen,“ zachytili ma známe ruky.

 Otec.

Všimol si, že sa nezvládnem udržať na nohách, a tak mi podal pomocnú ruku.

Potreboval som si sadnúť. Iba na chvíľu, tak, ako  po každej mojej nočnej prechádzke.

Iba na chvíľu.

Aspoň som si to snažil nahovoriť. Lenže ono to  nefungovalo. Otec kľačal vedľa mňa a ja som svoj úbohý obraz videl v jeho očiach.

Dúfal som, že sa to bude už iba zlepšovať. Ale o chvíľu nato som sa nedokázal ani poriadne nadýchnuť.

Zhoršovalo sa to. Všetko sa to zhoršovalo a ja som to doteraz iba naivne ignoroval.

Prečo? Pretože sa bál, že ak to neurobím, zistím niečo zlé?

Zalapal som po kyslíku a otec ma okamžite začal ratovať. Uložil ma na chodník.

„Musíme zavolať sanitku,“ zavolal na niekoho do ulice.

Bol tam ešte niekto iný.

V hmle som otočil hlavu a všimol si ho. Alexeja. Pozeral na mňa ako na čerstvo premeneného zombíka.

„To nepomôže,“ prebral sa hneď, ako si uvedomil, že môj otec na neho hovorí.

Čo tu robí?

Rýchlo sa ku mne sklonil. „Pustite ho,“ rozkázal otcovi príkro.

„Prosím?“ nechápal ho. Priam som dokázal čítať z jeho hlasu ako hovorí: Je to môj syn!

„Urobte ako Vám hovorím. Pomôžem mu, ale nesmiete sa ho držať,“ vysvetlil mu v rýchlosti.

Otec ma pustil v momente, keď ku mne Alexej natiahol ruky a zovrel ma za plecia.

Vytiahol ma do sedu. Silno mi zaryl prsty do pleca. Začínal som mať pocit, že mi exploduje hlava.

V ušiach mi šialene pískalo a musel som sa príšerne sústrediť, aby som rozumel, čo mi hovorí.

„Musíš mi dôverovať,“ vysvetlil mi naliehavo. „Počuješ?“ slabo mnou mykol, aby som zareagoval. Privrel som oči a prikývol.

„Dobre,“ vyslovil sám pre seba. Zároveň to bolo to jediné, čo som si zapamätal. Zvyšok  zostal v hmle. Dianie okolo sa ku mne dostávalo iba cez útržky spomienok.  Vnímal som,  ako ma zaplavil náhly pocit pokoja a nesmiernej únavy. Bolesť ustúpila a ja som mal pocit, že po prvýkrát za dlhú dobu pokojne spím. V mojej hlave akoby zostala iba tma a pokoj. Bol som za to rád.

A potom to začalo pomaly opadávať. Skutočné pocity na mňa dopadali plnou váhou. V okamihu odniesli celú moju vyrovnanosť a nahradili ju zmätením a zdesením. Znova som to bol ja. Utrápený a unavený, tak ako predtým.

Precitol som.

Spomenul som si na svoj sen a  na  prebudenie z neho. Bolestivé a dusivé. Prudko som zalapal po dychu ako pri  nutkaní uchopiť posledný zbytky kyslíku.

Oči mi padli k môjmu stolu a v tom momente som si všimol otca a Alexeja. Sedeli oproti sebe a zdalo sa, že moje kŕčovité prebudenie ich vyrušilo z vážneho rozhovoru. Pozerali sme na seba.

Čo robí Alexej v mojej izbe? Vlastne, áno...On tam v tú noc tiež bol. To je naozaj prúser. Mama mi vyšklbe vlasy, keď sa to dozvie.

Alexej sa postavil a otec ho nasledoval.

„Dúfam, že sa mýliš,“ vyslovil otec takmer nečujne smerom k Alexejovi. Ten zo mňa nespúšťal svoj pohľad.

„O tom sa presvedčíme,“ odpovedal mu sklamaným, až unaveným hlasom. „Už pôjdem,“ ospravedlnil sa a potichu z mojej izby odišiel.

Otec zostal pohľadom prikovaným na dverách a ja som začínal mať pocit, že má strach pozrieť sa mi do očí.

„Otec?“ oslovil som ho. Jeho ignorovanie len potvrdilo moju domnienku.

„Otec!“ zvýšil som hlas a on sa vrátil na späť planétu Zem.

„Áno?“ otočil sa ku mne zmätene. Takže to nebolo o tom, že by sa na mňa bál pozrieť.

„Čo sa deje?“ položil som tú najlogickejšiu otázku, vzhľadom na to všetko.

„Nič,“ odsekol až príliš rýchlo a mne to znelo väčšmi ako klamstvo.

„Nie som hlupák. Viem, že sa niečo stalo. Alexej to  videl. Bol tam. Neviem, čo presne spravil, ale pomohol mi. To obaja vieme. Preto chcem aspoň vedieť, čo je to, a prečo sa tváriš, akoby si videl ducha,“ snažil som sa utriediť si myšlienky.

„Žiadny duchovia,“ zvolal prísne. Jeho reakcia ma dosť zaskočila.

Prečo tá náhla agresia?

Vďaka môjmu prekvapeniu si v momente uvedomil, že musel povedať niečo zlé, a tak svoje skutočné myšlienky skryl  za pevnú masku na tvári. „Musím sa ísť pozhovárať s mamou. Zostaň vo svojej izbe a nikam nechoď,“ požiadal ma v rýchlosti a vyrazil k dverám.

„Je to kvôli mne?“ snažil som sa, aby ho  moja otázka zastihla ešte skôr, než sa za ním  dvere zavreli úplne.

Nestihol som to.

Je to kvôli mne. Žeby sa Alexej dozvedel o tom, kto som? Ale, akoby na to prišiel?

Neistota a strach z nevedomosti mi dodala energiu a odvahu porušiť otcov príkaz. Prezliekol som si špinavé oblečenie, ktoré po mojom nočnom výlete zostalo, ako inak, od krvi z nosa a prachu z chodníka. Opláchol som si tvár a natiahol sa po uterák, aby som sa utrel.

„Nájdi ma,“ zaznelo mi v ušiach.

Vydesene som sa zvrtol. Mal som pocit, akoby to vychádzalo spoza mňa. Díval som sa na holú stenu a nastraženými ušami počúval zvuky v diaľke.

Nič.

Ďalšia z mojich halucinácii? Tentokrát iba hlas? Zdá sa mi to, ako všetko. Zdá …

Presne ako včerajší sen. Opakoval som si: „Je to iba výplod mojej fantázie,“ až do chvíle, pokým som sa myšlienkami nevrátil k otcovi a rozhovoru s mamou.

Možno by som to nemal robiť. Ale ako inak som sa potom mal  dostať k odpovedi?

 Otec mi dal pred chvíľou jasné posolstvo. Nechce komunikovať o tom, čo sa stalo. Ale ja som to potreboval, pretože ten pocit, že sa stalo niečo vážne, ma ťažil. Vlastne i všetko ostatné, čo som si nedokázal vysvetliť.

Vyšiel som z izby a pocit viny z neuposlúchnutia ma v mysli ťažila len pár sekúnd.

Účel svätí prostriedky, nie?

Prvé poschodie bolo naplnené tichom. Zišiel som teda na prízemie a nemýlil som sa.

Už zo schodov som počul otcov rozhorčený hlas, ktorý nesúhlasil s vývojom rozhovoru. Nevedel som o čo ide, ale bolo mi jasné, že táto téma sa stala veľkou prasklinou na čelnom skle ich vzťahu. Každým krokom som počul lepšie  a zmocňovali sa ma výčitky.

Nemal by som sa stavať medzi rodičovskú hádku. Aspoň tak som to cítil.

„Tak to byť nemalo,“ odpovedal otec nahnevane.

„To je zrejmé, ale zdá sa, že základné pravidlo sa nedá oklamať, ani keď si to tak veľmi prajete,“ vyslovil Alexej pevne.

Nečakal som, že tu bude. Pristúpil som ešte o kúsok  bližšie k dverám.

„Čo chcete, aby som na to povedala?“ spýtala sa mama nahnevane a v jej hlase som začul obranný tón voči svojej maličkosti. „Je to snáď moja vina?“ dodala rovnako.

„Chceš snáď ospravedlniť našu chybu? Alexej má pravdu. Snažili sme sa poprieť pravidlá a to len preto, že sme sa báli kritiky. Teraz za to zaplatí naše dieťa,“ snažil sa jej otvoriť oči otec.

 Jeho hlas bol plný vnútorných emócií a ja som zrazu  vedel, že má z toho strach. Ten druh strachu, ktorý som u neho ešte nikdy nevidel.

„Ak pominiem všetko ostatné,“ pokračoval Alexej vyrovnane, „súhlasím, je neskúsený. Okrem toho, nevedomosť ho môže jedine zabiť.“

Zabiť?  Natáčajú nejaký druh dramatického seriálu?! Koho? Mňa? Čo je to za blbosť.

„Prosím vás,“ odfŕkla mama pobavene.

„Videl som to,“ zahriakol ju otec. „Nemal som ani tušenie, že je to tak zlé. Ak by tam Alexej nebol, neviem, ako by to dopadlo,“ vysvetlil jej.

„Už sa začal vymykať kontrole a to vôbec nie je dobré,“ dodal k otcovým slovám Alexej.

„Všetko je to jeden veľký omyl,“ zahriakla ich oboch. Vzoprela sa ich slovám, akoby  pointa bola priťažká na prijatie, a tak ju naďalej odmietala. „Aileen je na to pripravená. Vie úplne všetko na to, aby bola dokonalá,“ rozprávala si svoje zmätene.

Čím viac premýšľa nad ich slovami, tým viac ich začala popierať.

„Zdá sa, že všetko nie,“ poznamenal Alexej. Vtedy zostalo v izbe ticho a ja som predpokladal, že rozhovor je na konci.

„Čo bude ďalej?“ spýtal sa po veľmi dlhej odmlke otec vyčerpane.

„V prvom rade by bolo rozumné povedať pravdu,“ navrhol im veľmi jasné riešenie.

„Breenovi?“ spýtala sa uštipačne mama a ja som si začal uvedomovať, že to vlastne ani nechcem počuť, lebo na to nie som pripravený.

„A ostatným,“ doplnil ju Alexej pevným hlasom.

„Čo mu máme asi povedať potom, čo sme ho najskôr odsunuli a uctievali Aileen? Že to bola chyba? Že nás to mrzí a milujeme ho rovnako ako Aileen a dúfame, že budeme na neho hrdý?“ zaútočila  na Alexeja a otca.

Pevne som zovrel sánku. Vyčerpane som sa oprel o stenu a zostával tam stáť už len z nutnosti  počuť to, čo som mal počuť už dávno.

Pripravený- nepripravený. Skáčem do toho po hlave.

„Carol, miláčik, to nie je pravda,“  snažil sa ju zahanbene zastaviť otec, ale všetci sme si boli vedomí toho, že hovorí pravdu. Možno viac ako kedykoľvek predtým.

„Ó, len si neklam Tommas,“ odstrčila ho znechutene. „To dieťa je prekliatie a ty to vieš,“ dodala rovnakým tónom.

„Carol!“ zvýšil na ňu hlas, ale mama iba opovržlivo sykla.

„Váš manžel má pravdu. Možno to je problém, ale rozhodne to nie je prekliatie,“ snažil sa  povzbudiť, a hlavne upokojiť, moju mamu Alexej.

Aj keď som sa opieral o stenu na chodbe a nevidel na nich, dal by som všetko za to, že v sekunde ticha, skôr než opäť prehovorila,  pozrela sa na neho so znechuteným pobavením.

„Nič nechápeš,“ hlesla s nezáujmom.

„Carol,“ zahriakol ju otec po niekoľkýkrát.

„Čo? Máme začať s pravdou, nie?“ vysmiala sa otcovi.

Jej hlas odzrkadľoval vnútorné šialenstvo, ktoré v sebe mala. Zlomila sa.

„O čo ide?“ nechápal Alexej. Než mama opäť prehovorila, mohol som tušiť, že to bude zlé.

„To dieťa, čo nazývate obdareným, je nemanželské,“ povedala mu až šialene veselo.

Sklopil som oči s svojim nohám. Isteže áno. To mnohé vysvetľuje.

Alexej sa s úľavou zasmial. Zle to pochopil a všetkým, okrem neho, nám to došlo.

„To nič...“

„Neznamená? A čo tak, že tu pán Tommas Elior nieje jeho biologický otec? Je to nejaký násilník,“ spresnila dosť špecificky  mama.

Asi budem vracať.

Vedel som, že je moja rodina skazená a tají niečo hnusné, ale mohlo to byť aspoň niečo na spôsob Krstného otca. A najlepšie by bolo, keby som hlavnú úlohu nemusel hrať ja.

„Prekliate dieťa. Je chodiacim trestom,“ pokračovala mama bez váhania ďalej.

Teraz, akoby celý jej vzťah ku mne nebol až taký zložitý. Vlastne bol veľmi jednoduchý. Nenávidí ma, pretože som chodiaca spomienka.

„Breen?“ zašomrala prekvapene sestra. Prudko som k nej otočil hlavu. Držala v ruke pohár a mračila sa, aby na mňa cez zlepené viečka videla.

Ešte sa poriadne neprebrala.

Ihneď som sa k nej pohol. Stiahol som ju z cesty, čo najďalej od rozhovoru v salóne.

„Ticho,“ prikázal som jej.

Podarilo sa jej ako tak prebrať.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa rozmrzelo, kvôli náhlemu násilnému precitnutiu.

„Chytám nočné motýle, čo asi?“ poznamenal som ironicky.

„Ale veď je ráno,“ nechápala, ako je to možné.

Naozaj?! Ubránil som nutkaniu chytiť sa za čelo. Pevne som zovrel pery.

„Choď si ešte ľahnúť,“ navrhol som jej zdvorilo a čo najpomalšie.

„Načúvaš?“ došlo jej a môj pohľad to okamžite potvrdil. „Bavili sa o mne?“ zaostrila na mňa živo.

„Výnimočne nie,“ povzdychol som si.

Aileen spravila hlúpu grimasu a mykla plecami.

„Tak potom nič,“ zamrmlala sklamane a vydala sa do izby.

 Pár sekúnd som zostal stáť na tom istom mieste. To akože vážne?

Nad jej uvažovaním sa mi trochu  pozastavil mozog.

V jednej veci som však musel súhlasiť, teraz by som bol aj ja rád, keby sa bavili o nej. Doteraz ma to rozčuľovalo, ale zrazu by som to privítal. Na to je neskoro, hm?

Okrem toho, vďaka nim som si uvedomil ešte niečo. Zrazu som vedel, že niečo, čo povedali, už pre mňa nebola  novinka. Iba som sa to snažil potlačiť čo najhlbšie a tvrdiť, že to nechápem.

Hľadal som logické vysvetlenie, ktorým by sa to dalo všetko jednoducho vyriešiť, ale ono žiadne nie je a nikdy ani nebolo.

Teraz som to už vedel.

Bol som nositeľom svetla. A k tomu bastard. Prišlo mi to až ironické.

Keby to bola moja sestra, tak ako to malo byť, znelo by to priam víťazne, ale ja si pripadám, akoby mi s určitosťou potvrdili moje podozrenie, že mám rakovinu.

Teraz, keď som si to všetko uvedomil, nebol som si istý, čo chcem urobiť skôr. Plakať, smiať sa, obviňovať niekoho... A tak som jednoducho stál na chodbe, blízko vchodových dverí, a malátne na ne pozeral. Bolo len otázkou času, kedy ma napadne od svojich problémov ujsť.

 Bez dlhšieho premýšľania som sa toho ujal. Vzal som si tenkú bundu, ktorá bola uložená v malom šatníku a pred odchodom som sa obul.

„Niekam ideš?“ spýtal sa ma babka.

Vydesene som sa pri obúvaní topánok strhol. Ruky mi  zastali v pohybe.

„Do obchodu,“ zaklamal som s pohľadom upreným na šnúrke.

„Aha, nezabudni na chlieb,“ požiadala ma a pokračovala v ceste. Neviem presne vysvetliť, prečo mi to prišlo vtipné, ale pobavil som sa.

„Jasné,“ prikývol som a pokračoval von dvermi.

 Za nimi to bolo iné. Nemal som ani tušenie kam sa chystám a čo chcem robiť. Vlastne som si nebol úplne istý ani tým útekom. Schoval som si ruky do vačkov na bunde, aby som mal možnosť ešte chvíľu premýšľať. Ale v skutočnosti som sa len s čiernou mysľou pozeral pred seba, až kým som, pod ťarchou výčitiek, neurobil ten najťažší krok. Ďalší a ďalší... boli čím ďalej tým ľahšie.

Na smere nezáležalo, na ceste rovnako. Bola to prechádzka bez cieľa.

Blúdil som bez plánu, ale pocit slobody,  ako vo filme, neprišiel.

Takto to asi nefunguje a asi to ani nieje také jednoduché.

 Prechádzal som sa... utekal som už asi pol hodinu, keď som si všimol známe prostredie.

Zastavil som a poriadne sa okolo seba pozrel.

Dom napravo a chodník, okno s poškodeným rámom. To všetko som už niekedy videl.

Prišlo mi, akoby som svoj reálny obraz dokonale spároval s fotkami v mojej hlave. Zmätene som sa zahľadel do diaľky a všimol si trčiacu špičku strechy s krížikom na špici.

V hlave sa mi okamžite vynorili dve fotky. Kostol a dom tak blízko neho, že sa zdalo, že patria k sebe. Bol som tu.

 Dnes v noci.

Môj sen.

Pohol som sa ulicou a slepo pokračoval stále vpred. Akoby nič nebolo dôležitejšie, než dostať sa k tomu miestu.

Nič iné neexistovalo. A potom som ucítil rovnaký pocit ťažoby ako včera v mojom sne. Spomenul som si na tú temnotu, ktorá sa začínala objavovať pri tom dome, ale keď som sa k nemu pozrel, bol normálny.

Toto bolo skutočné. Nie moja predstava.

Všetko na tomto mieste bolo normálne. Ničím nevynikalo. Zastal som pred predzáhradkou a až nevhodne vytrvale skúmal priestor za bránkou.

 Čo si myslím, že robím a hľadám?

 Než mi to došlo, moja ruka sa natiahla po zvončeku na malom múriku a zazvonila. Počul som slabé bzučanie a susedov pes sa až hystericky rozštekal.

Pozrel som sa po smere odkiaľ štekanie prichádzalo,  ale psa som nevidel, iba počul.

Dostal som čas zdrhnúť, no i tak som zostal. Po chvíľke čakania otvorila dvere staršie pani.

„Môžem Vám pomôcť?“ spýtala sa ma milo, no nevyšla von natoľko, aby mi dôverovala.

„Hm,“ zamyslel som sa narýchlo.

Vlastne som si nejak nepremyslel, čo chcem povedať a už vôbec urobiť.

„Prepáčte, som študentom a robím štatistiku o,“ do oka mi padol kostol, „ľuďoch, ktorí žijú blízko cirkvi,“ dodal som sekane. Tak trochu som si vymýšľal za pochodu.

Taká blbosť.

Staršia pani sa na mňa pokojne pozerala.

„Je to iba pár otázok,“ dodal som o niečo presvedčivejšie.

„Idem Vám odomknúť,“ odsekla a zavrela za sebou dvere.

Zostal som znova sám a pomyslel som si: „Že by to bolo tak jednoduché?“

Toto však nijako nezodpovedalo moju primárnu otázku: Čo sa snažím dosiahnuť?

Na viac som však nedostal čas. Stará pani sa znova zjavila vo dverách, ale teraz mala v rukách malý zväzok kľúčov.

Pomaly sa sunula po verande pred domom a ešte pomalšie po schodoch. Už len z pohľadu na ňu sa mi chcelo  pomôcť jej v chôdzi.

Zastavila pred bránkou. Položila si do dlane kľúče a rozprestrela ich, aby našla ten správny. Občas sa musela na pár sekúnd prichytiť bránky, aby sa udržala poriadne na nohách.

Okrem toho robila všetko s dokonalým spomalením.

Našla správny kľúč.

Zovrela ho v ruke a nasmerovala do dierky. Ešte chvíľu sa ju snažila trafiť a nakoniec odomkla. Otvorila mi bránku a vpustila ma na svoju predzáhradku. Urobil som iba pár krokov než som sa zastavil a počkal ju.

„Máte to tu veľmi pekné,“ zalichotil som jej. Len okolo mňa ticho prešla. Napadlo ma: Toto nieje vôbec divné. Ako rýchlo dokážem zabudnúť na svoj útek? Takto rýchlo...

Pretože hrať podvodníka je zjavne dôležitejšie.

„Hovoríš, že si študent?“ spýtala sa ma zrazu. Je to tu, ďalšie lži.

„No, áno. Psychológia,“ odpovedal som jej.

Keci. Mrzelo ma to.... Vlastne ani moc nie.

 No nemohol som  sa akosi zastaviť. Proste som musel.

„Moja vnučka študuje,“ pochválila sa.

„To je výborné, čo študuje?“ vyzvedal som z princípu.

Moja vlastná skazenosť ma prekvapila. Vôbec ma netrápilo, že klamem staršiu pani a pchám sa jej do domu.

„Som už stará. Hoci ma vnučka vždy opraví, aj tak si to zle zapamätám, ale je dobrá na matematiku. Takže to bude niečo s matematikov,“ odpovedala zdvorilo.

„To je veľmi šikovná,“ usmial som sa ponúkol jej rameno, aby som jej pomohol do schodov.

 Staršia pani si ma premerala pohľadom a až následne ju prijala. Cítil som sa nepríjemne a nebolo to kvôli tomu, že klamem, akoby sa prášilo. A nemala na to vplyv ani tá časť s nutkaním robiť tak.

Bolo to, akoby bol kyslík v okolí domu riedky až natoľko, že okolie sa stalo  pre mne nedýchateľné. Snažil som sa to ignorovať. Predsa len, falošné predstavy sa mi zdajú stále.

„O akú, že to ide štatistiku?“ prebudila ma z mojich myšlienok.

„Snažím sa zistiť, ako miesto na bývanie v okolí kostolov vplýva na život ľudí,“ vyslovil som chabo. Šetril som dych.

„Aha,“ vydýchla proste.

Zdalo sa, že jej dýchanie problém nerobí.

Vpustila ma dnu. Už len z pachu sa dalo určiť, že išlo o starší dom. Dekorácie i nábytok bol priamoúmerný veku pani domu. Vyšívané dečky i koberčeky, sošky. Jednoducho, splnené očakávania o tom, akoby vyzeral dom ktorejkoľvek prababky. Pôsobilo to na mňa  upokojujúco.

Ale cítiť som sa tak nedokázal. Dôvodov by som našiel hneď niekoľko.

„Len poď,“ pohnala ma do chodby, aby mohla  za nami zavrieť dvere. Ich buchnutím ma objal hrozný pocit, že odtiaľto sa už nedostanem. Predsa len to bola obrovská chyba.

„Nepôjdeš ďalej?“ spýtala sa milo.

Vykoľajený som sa k nej otočil.

„Iste,“ odpovedal som zastreto. Začala ma tlačiť do obývačky, ktorú opticky zmenšovalo množstvo vecí. Dotiahla ma až ku gauču a posadila na štrikovaný prehoz z hnedej a žltej.

Ten pocit, že by som tu nemal byť, zrazu narástol do enormnej veľkosti.

„Niečo na jedenie, pitie?“ zaujímala sa milo.

Nedokázal som sa  na jej slová sústrediť. Oči mi behali po miestnosti. Len letmo som zachytával rodinné fotografie so staršou paňou a jej mužom, vnúčatami dokonca tu mala fotku i s kňazom.

Ale žiadne obrázky svätých.

„Nie, ďakujem. To nieje nutné. Nezdržím sa,“ odpovedal som celý na ihlách.

„Aká škoda,“ zamrmlala a odišla do ďalšej miestnosti.

„Ste veriaca?“ vyzvedal som. Postavil som sa z gauča a urobil si kolečko okolo miestnosti.

„Iste. Prečo taká otázka?“ zasmiala sa nesmelo odvedľa.

„Ja len, že tu nevidím, žiadne obrázky svätých a ani sošky,“ konštatoval som.

Prešiel som k dverám, cez ktoré prešla, a kým som čakal na odpoveď, veľmi nepatrne do nich nazrel. Žiadna odpoveď neprichádzala.

„Pani?“ zavolal som do ticha.

No, tak to je desivé. Možno len nepočula, zamyslel som sa, ale môj vnútorný hlas sa mi vysmial so slovami: Áno, to si môžeš nahrávať. Presne takto začínajú všetky horory.  

Atmosféra domu sa začala roztápať ako Výkrik od Edvarda Mucha.

Tie milé prkotinky, ktoré zapĺňali miestnosť, ma začínali vážne desiť.

„Pani?“ skúsil som to ešte raz o niečo naliehavejšie.

Naklonil som sa cez rám dverí a nazeral do miestnosti, v ktorej zmizla. V tomto momente mi srdce bilo ako divé. Nebolo cesty späť.

Bola tam hutná a nepriebojná tma. Rozoznával som iba schodisko a malý stolík.

Ako je možné, že je tam taká tma, veď je deň?

Urobil som trochu viac odvážnejší krok, a cez pišťanie v ušiach som takmer  nepočul vlastný hlas.

Môj tretí pokus dožiadať sa odpovede vyšiel navnivoč rovnako ako predošlé dva.

„Prečo si tu...?“ ozval sa hlas spoza mňa.

Oblial ma studený pot, ako som sa zľakol.

Skokom som sa otočil tvárou k nemu.

 Starší muž na mňa zamračene pozeral a ja som si uvedomil, že ma nachytal pri špehovaní po jeho dome. Vyzeral podobne ako manžel starej paní.

Teraz bol ten správny moment zapojiť hlavu, vzhľadom k tomu, že doteraz som ju zjavne ignoroval.

„Ja som chcel,“ snažil som sa svoje jednanie nejako vysvetliť, ale on ma prerušil so slovom:

 „Sám?“

V pomykove som sa zostal  na neho dívať.

Prečo taká otázka? Sám?

Zmätene som sa obzeral po nájdení akéhokoľvek východiska z tejto situácie.

Vytrvalo sa na mňa sústredil a prehovoril:

„Nesmiem byť však nezdvorilý. Predsa len si prišiel, no nie?“ uvoľnil svoj pohľad i zvyšok tela.

Cez tvár mu preletel široký úsmev. V mysli som si vybavil ďalšiu fotku.

Úsmev. Tmavý, výsmešný, nebezpečný.

Jeho úsmev.

Muža zo včerajšieho sna.

 Zrazu som si dokázal dokonale  vybaviť jeho druhú tvár.

Trocha neskoro.

Ustúpil som dozadu, až do ďalšej miestnosti, ktorá bola zahalená v hustej hmle.

Môj sen nadobudol prvky skutočnosti. Dom, ktorý existuje a aj starší muž, ktorý v ňom žije.

Som len milimeter od toho,  aby som vyletel z kože.

„Utekáš?“ pohol sa ku mne a neprestával sa usmievať.

Napriek jeho staršiemu výzoru sa pohyboval veľmi ladne, až mladistvo.

Naháňal mi hrôzu. A to vážne veľkú.  

Všetko v mojom tele kričalo. Dusil som sa a tápal v známej bolesti, ktorú vyvolávala jeho prítomnosť. Tušil som, že to nebude obyčajný človek.

„Čo si zač?“ vyjachtal som a naďalej pokračoval v ústupe.

Teda až do momentu, kedy som pätami zavadil o prekážku na zemi a nepadol ťažkopádne na zem. Automaticky som zahrešil.

„Ale – ale, opatrne,“ vyslovil karhajúco, „pokazíš mi večeru.“

Večeru?

Dovolil som si spustiť oči z jeho tela a pozrel sa pod svoje nohy.

Ležala tam TÁ stará pani.

Z hrdla mi unikol zhrozený výkrik. Srdce sa mi šalelo z adrenalínu.

Bola mŕtva a podľa pachu, aký z nej išiel, to už bola nejaká doba.

Pred piatimi minútami vyzerala celkom živo. To ma poser. Zombie! 

Nečakal som na ďalšie mŕtve, ležiace telá. Vyhrabal som sa na nohy a prebehol do najbližšej miestnosti, aby som mu ušiel.

Kuchyňa.

Trochu veľké klišé.

„Ako návšteva sa správaš naozaj neslušne,“ zavolal za mnou pokojne.

Čo mám robiť? Čo mám robiť?

Očami som behal po malej kuchyni. Všetko bolo dôkladne upratané a uložené na svojom mieste.

 Keď som uvidel stojan s nožmi, perfektne usporiadanými od najväčšieho po najmenší, bolo mi v momente jasné, že ma napadne zobrať si jeden z nich.

Skočil som po nich a vybral prvý, ktorý mi vošiel pod ruky.

A teraz prichádza zlomová scéna z hororu.

„Tu je Johnny!“ zvolal autenticky známu hlášku z filmu Osvietenia a vrhol sa na môj chrbát.

Uhol som včas a otočil sa k nemu s nožom uchopeným v oboch rukách.

Triasol sa rovnako ako moje ruky.

Nie, že by som sa nesnažil tváriť trochu flegmaticky, aby si nevšimol, ako ma desí.

Lenže ono to nefungovalo . Ja hrám rolu obete a on vraha.

„Nepribližuj sa,“ varoval som ho, nech už bol čokoľvek.

Zdvihol  ruky v obrane a pozrel sa s úsmevom na môj nôž.

 „Chceš ma zabiť?“ spýtal sa maznavo.

„Čo, trochu moc klišé?“ vykĺzlo zo mňa ironicky pokým mi v hlave víril kolotoč otázok:

Chcem? Ja neviem. Čo mám robiť?

Starší muž sa pobavene zachechtal, urobil: „Baf!“ a skočil ku mne s prstami natiahnutými po mojom krku.

Vystrel som ruky v obrane a cítil, ako sa nôž prediera cez ľudské mäso.

Mužove telo stuhlo v pohybe.

Vystrašene som pustil rukoväť noža. Nie! Ja som ho naozaj zapichol! Nechcel som, aby sa to stalo! Starší muž sa na mňa pozeral s prekvapeným výrazom.

Oči mu skĺzli k nožu a znovu na mňa. Sledoval, ako mu z rany vytekala krv.

Vystrašene som sa na neho díval a nevedel, čo ďalej.

Muž sa zrazu zdravo rozosmial. V kútikoch úst sa mu objavila krv.

„Naozaj si si myslel, že ma zabiješ obyčajným nožom?“ smial sa zo mňa.

 Zovrel trčiacu rukoväť a vytiahol si ho z hrude.

Zhrozene som sa na to díval.

Čo sa to dopekla deje?! Predsa som ho bodol!

Mozog mi mrzol pri pohľade na nemožné. Civel som na neho s takmer otvorenými ústami.

Toto je sen, že? ŽE?!

Pustil nôž na zem a ten s hlasným cinknutím dopadol na podlahu v kuchyni. Krv z neho sa rozprskla  po podlahe a pár kvapiek pristalo až na mojich nohaviciach. NO, tak toto je nechutné.

„Na to, aby si ma zabil, sa budeš musieť trochu viac posnažiť,“ poradil mi so zovretými perami.

Nohy mi od strachu primrzli k podlahe. Môj mozog nedokázal spracovať situáciu, v ktorej som sa ocitol.

„Ak si skončil s hraním, môžeme sa vrátiť k tomu, kde sme boli? Prečo si prišiel sám? Myslel som, vlastne som tak trochu dúfal, že dovedieš aj svoju polovičku,“ prehovoril ku mne spokojne a zo skrinky pri jeho nohách vybral fľašu s rumom.

„Bodol som Vás,“ zajachtal som omráčene.

„Bodol som ho, “opakoval som si stále v hlave a nič z toho nedávalo zmysel.

Naozaj to nie je človek, ale i tak by predsa umrel nie? Ďalší zombie? Guľka do hlavy?

„Čo? No áno. Nepríjemné,“ zamrmlal si popod nos a vytiahol pohár.

Otvoril fľašu a nalial na dno pohára rum.

„Mali ste umrieť,“ skonštatoval som nespúšťajúc ho z pohľadu, ktorý sa mi začínal rozmazávať.

Asi omdliem.

 Vypil svoj pohár na ex a nalial si znova.

„Dýchaj,“ pobádal ma. Podal mi novo naliaty pohár. „To za chvíľu prejde,“ uistil ma.

Zobral som pohár do ruky a odpil si.

 Stavil by som sa, že toto by sa v horore nestalo.

„Takže,“ vzdychol a odpil si z fľaše, „ty si nové svetlo, že?“

„Ja...,“ vyslovil som a tam celé moje rozprávanie skončilo.

„Svietiš ako maják v tme,“ informoval ma, „isteže si. Kde máš potom svoju polovičku?“ vyzvedal a pozrel za môj chrbát, aby dodal svojim slovám na efekte. „Nemal by si byť dievča? Ale nehovorím, že táto forma svetla sa mi nepáči. Naopak, konečne nejaká zmena. Z tej Božej jednotvárnosti sa mi začínal zdvíhať kufor,“ rozprával rýchlo.

„Čo?“ zajachtal som.

O čom sa vlastne bavíme? Nemal by som utekať?

Po tom, ako sa ma pokúsil zabiť a mne sa nepodarilo zabiť jeho, sa mi dosť ťažko sústredilo.

„Priveľa informácií? Je mi ľúto, že ti to musím oznámiť, ale zdá sa, že máš posraný deň. Nie len, že ťa opustila tvoja ochrana, ale k tomu dnes i zomrieš. Ja viem, je to trocha moc, ale sľubujem, že si na to aj tak nebudeš pamätať, takže,“ odložil fľašu na linku a zostal čakať na moju reakciu. V hlave som toho práve veľa nemal. Jedine tak westernový chumáč prachu.

„Chcete ma zabiť?“ spýtal som sa blbo.

„Neber si to tak osobne. Sám si prišiel a k tomu, aby to bolo fér, ty si ma bodol prvý, no nie?“ žartoval v plnom prúde.

„Ale neumreli ste,“ podotkol som veľmi dôležitý fakt.

Stále som nechápal, ako to bolo možné.

„To je hlúpa výhovorka,“ odfrkol s otráveným pohľadom. „Chceš si ešte pobehať, alebo mi to uľahčíš?“

„Celkom rád by som bol za hodinový náskok,“ zasmial som sa chabo a položil pohár na linku.

Tak trochu som sa pripravoval na útek.

„Skrátime to na desať sekúnd,“ rozhodol vážne. Pozrel mi hlboko do očí a vyslovil: „Desať... deväť...“