Nebudem si na pár sekúnd klamať. Bolo šťastie, že som nedvihol ruku a nevyslovil: „U mňa rovnako!“

Takže je rovnako vriti ako ja? Nástroj zničenia krehké spoločenstva- sex.

„Počkať, ty  sa mi tu vyznávaš?“ zahlásil som šokovane a teatrálne som si položil dlane na srdce. Alexej len pevne zovrel pery a nadvihol obočie. Za tú krátku dobu, kedy sme spolu museli tráviť čas, ma spoznal až priveľmi dobre. Nechcel som ani premýšľať nad tým, či to bolo dobré alebo zlé znamenie. Avšak, vďaka tomu vedel, že túto časť mojej osobnosti musí brať s nadhľadom.

Natiahol ku mne ruku a pritiahol si ma k sebe. Už vtedy som si uvedomoval, ako dvíham bradu k potenciálnemu bozku. O pár stotín sekundy však už potenciálnym nebol.

Pobozkal ma na pery. Slabo, nechamtivo, akoby testoval vody, a latku začal zdvíhať  iba pomaly. Prudšie si ma pritlačil k telu. Napätie a nadržanosť mi prúdili žilami v tak dokonalom pomere, že som takmer získaval nadprirodzené schopnosti. Vlastne,už som nejaké mal, takže...

Vnoril mi jazyk do úst a slabo mi ho vsal. Keď som si odmyslel, aký opušťák to bol pre zvyšok môjho mozgu, prinútil som sa vsunúť medzi nás svoju ruku a odtlačiť ho od seba aspoň o niečo.

Musím...

„Nie,“ prehodil som. Obaja sme dobre vedeli, že v tom rozhovore nastala chyba. Inak by sa toto nestalo.

„Breen,“ ozval sa nepokojne. Zdalo sa, že riešenie tohto problému zostávalo iba na mne. Využil chvíľu mojej nepozornosti a opäť spojil oba naše osobné priestory dokopy.

„Nie!“ odtlačil som sa rukami od jeho ramien.

Zdalo sa, že Alexej to vôbec nebral na vedomie. Využil proti mne svoju silu a pretlačil ma. Telom ma prikoval k stolu a veľmi zručne sa dostal až k mojim klenotom. Nešetrne ich zovrel.

Dostal som silný elektrický výboj a v obrane som mu zovrel  zápästie tej ruky, ktorá si dovoľovala až príliš.

 „Ešte stále nie?“ spýtal sa s intenzívnym pohľadom do mojich očí. Oh, toto oľutuješ a hneď potom ja.

„Vieš, čo sa stane, ak zahodím uvažovanie ako ty?“ odpovedal som mu otázkou. Zamrzli sme v pozícií, ktorá bola pre mňa veľmi nevhodná. Buď mu vôbec nedochádza, čo robí, alebo to vie veľmi dobre a robí to zámerne.

Narážal som tým na úplne voľný a bezvýhradný  pohyb jeho prstov v mojich nohaviciach, ktorý si zjavne užíval.

„Viem,“ odvetil presvedčený o pravdivosti svojej výpovedi.

 Srdce mi začínalo biť ako o závod. A on ani len necukol pohľadom.

Zahájil som pevnejšiu obranu a pustil ho aj druhou rukou, aby som zabránil jeho interakcií s mojim penisom, ktorá bola, mimochodom, doteraz až veľmi príjemná.

Síce som mu tým uväznil  ruku, zato ale pustil jeho telo. Sklonil sa ku mne a slabo sa obtrel o moje líce.

 Môj dych sa prehĺbil. Pevne som zovrel sánku a prosil všetkých svätých, aby mu v tom zabránili.

„A vôbec ti to nevadí?“ spýtal som sa pod tlakom.

Neodpovedal.

 Nosom prešiel krátku cestu po mojej tvári a letmo ma pobozkal.

 „Isteže ti to nevadí,“ zamrmlal som si odpoveď na vlastnú otázku a zadržal v sebe výdychy.

„Čo ti bráni?“ opýtal sa ma, pokiaľ ma bozkával na ľahko dostupné miesta.

„Čo..?!“ zvýšil som na neho hlas. Nevidel to snáď? „Čo mi bráni? Pozri sa na nás!

„Nemyslíš, že celá  táto situácia je dosť zložitá už aj bez toho, aby som sa s tebou vyspal?“ dokončil som svoj veľmi dobrý argument a o sekundu mi došla menšia chyba v detaile. „Teda reálne,“ upresnil som.

„Chceš prestať?“ zastavil sa na chvíľu. Zákerná otázka. Veľmi, ALE veľmi zákerná otázka.

„Chcem,“ vyslovil som  pre jeho uši jasne.

Prenikavo sa na mňa díval  a ja som rozoznával ten slabý odlesk v Alexejových očiach, ktorý mi hovorili, že môj chabý pokus o klamstvo odhalil.

Predsa len, to on ma tu celý čas drží za vtáka. V tom prípade vie celkom jasne, aká je moja odpoveď v skutočnosti.

„Bože, chcem!“ zvýšil som hlas, ale znelo to skôr ako nesplniteľná prosba.

Pomaly, dômyselne sklopil oči k mojim ústam a moja hruď sa divoko zovrela. Vedel som načo myslí, zákerák jeden, a to ma nútilo myslieť na to tiež. Asi mi práve vyschlo v ústach.

„Toto bude najväčšia...“ prerušil ma svojimi hltavými ústami. …blbosť, akú môžem spraviť.

Naklonil sa nadomňa až natoľko,  aby ma prinútil oprieť sa o stenu. Bolo ťažké odporovať tomu pocitu, ktorý svojou neústupčivosťou vyvolával. Vlastne, už takmer ani nie vzhľadom k tomu, že som prestal. Nebral som ohľad už na nič z toho, čo by bolo správne.

Je to hlupák, a ja tiež, pretože  mu to zjavne dovoľujem.

Pustil som mu uväznené ruky a zobral si do parády jeho nohavice.

A to všetko kvôli tomu, že som úplný blbec.

Žiadny opasok, to mi dosť uľahčilo cestu do ich vnútra. Hánkami na ruke som sa neustále dotýkal jeho horúcej kože na bruchu a to v kombinácií jeho tepla, dotykov a vône spôsobovalo, že som sa triasol ako diabetik.

Nemohol som si pomôcť. Môj „vymyslený svet“ prenikal do toho skutočného a bol to SAKRA príjemný pocit. Nezastaviteľný, živelný, sexuálny.  

Roztvoril som viac nohy a vpustil ho bližšie k svojmu telu. Vnútornou stranou stehien som sa dotýkal jeho bokov a vďaka nim sa pridržiaval na stole. Pád z neho by nebol zas tak úžasný výkon.

Naďalej som sa hral s jeho penisom a oplácal tak jeho starosť o ten môj. Naše jazyky  dravo tancovali v mojich ústach,  a keď mi dal na chvíľu nadýchnuť, využil som to.

„Nie si v honení žiadna jednotka, ale ide ti to od ruky,“ vypustil som zo seba slabším, udýchanom  hlasom.

„Mlč,“ zachripel a vrátil sa ku mne do úst.

Kolenami som  trocha uvoľnil jeho boky, aby som mu stiahol nohavice.

Cesta späť neexistovala. Nemohol som prestať a povedať: „Hop, zabudnime na to a poďme sa hrať na priateľov.“

 Nebol som blbý, vedel som,  že po tomto celom skončime pod tým trápnym nadpisom: Toto bola chyba.

Zosunul som sa nižšie a to ho prinútilo nakloniť sa ku mne. Opustil moje ústa a horúcim dychom ma pohladil po tvári.

Zanechal aj môj penis a namiesto toho mi na oplátku vyzliekol gate.

Boli sme si quit.

 Spojenie chladného stolíka a horúcej blízkosti jeho tela ma vzrušovalo.

Musím byť blázon, ale chcem, chcem, aby to urobil.

Chcem.

 Zovrel som ho za tričko a prinútil ho znova ma bozkávať. Nebránil sa. Prijímal to. Prijímal mňa. Oplzlého, udýchaného, vzrušeného po jeho dotyku.

Nevedomky som si pomaly  začínal premietať náš spoločný sen a postrehol, že tak ako som bol rozhodnutý upustiť od môjho presvedčenia nesprávnosti situácie v sne, bol som i teraz.

Dlaňou si pridržiaval naše tváre blízko seba.

Jemne som stočil svoju tvár v jeho dlani a špičkou jazyka sa dotkol jeho prstov. Pochopil a okamžite sa pripojil k spolupráci.

Vložil mi prsty do úst.

V tom momente sa naše pohľady stretli. Jeho oči boli až nebezpečne výrazné. Hltali každý môj pohyb. Mlčky, pevne, rozhodne ma pohlcovali svojou hustou nepreniknuteľnou farbou. Bože, bol ako divoké zviera, ktoré zväzuje svojou silou. A ja som mu podľahol, ako inak.

Hlupák.

Vlhkými prstami ma jemne pohladil po perách a potom ich za odmenu pobozkal. Nevedomky som ho objal okolo krku a zamestnával sa jeho bozkami.

Ani jeden z nás už dávno nepremýšľal. Nie o realite.

Hltavo som vítal jeho jazyk v mojich ústach, rovnako ako jeho prsty vo mne. S istým špeciálnym zachádzaním ma letmo dráždil. Len opatrne, aby ma povzbudil, nie urobil. Kvôli jeho malej hre som potreboval dýchať prudšie a rýchlejšie.

Všímal si každý môj pocit. Dobre som vedel, že proti mne využíval svoju schopnosť. A preto bol tak dobrý v tom, čo mi robil.

Zašiel som mu rukami do kratších vlasou na šiji a zovrel ich v dlani ako satisfakciu za silné, pnuté vzrušenie, ktoré mi spôsoboval. Vtedy na just prestal a nečakane sa odomňa odtiahol.

Prekvapený jeho reakciu som mu pozrel do  tváre. Čo sa...

Sklonil tvár, chytil ma za stehná a stiahol k sebe do lona. Prudko do mňa prenikol. Vzdychol som a on mi odpovedal rovnako vzrušeným výdychom. Stôl sa pod mojou váhou trocha otriasol, ale zostal stáť. Dal si moje nohy okolo bokov a s ohľaduplnými prírazmi sa ku mne naklonil.

Od minula sa predsa len jedna vec líšila.

Bolesť.

Bolo to iné. Moje podvedomie ani zďaleka netušilo, aký pocit je to, cítiť ho skutočne v sebe.

Teraz to už bude vedieť navždy.

Len sťažka som rozoznával jeho vzdychy medzi tými mojimi. To jediné, na čo som sa dokázal sústrediť, bol jeho vzrušený penis vo mne. To ako do mňa prenikal. Kliesnil som jeho boky svojimi stehnami a panvou pracoval  proti nemu.

Prstami na rukách som  silno zvieral jeho ramená a hltal každý jeho pohyb. Dych mi uviazol v hrdle a svaly na nohách sa roztriasli, keď pritlačil hrubšie na moju prostatu. Len letmo som si uvedomoval, že som zo seba vysúkal niečo nezrozumiteľné.

Alexej môj nejasný hlas utlmil svojimi perami a s horúcim dychom v mojich ústach som jasne dokázal rozoznať, ako vo mne stvrdol. S tým sa  súperiť nedalo.

Jedným ďalším prírazom ma urobil a nasledujúcimi zase seba.

Prvá spomienka, po mojom úplnom zatmení mozgu, bol jeho horúci dych na mojich ústach. Nedotýkal sa ich. No bol tak blízko, že bolo takmer nemožné tvrdiť to. Zvieral som ho okolo ramien a bokov. Klimax ma opustil skoro tak rýchlo, ako prišiel. To jediné, čo po celej spúšti zostalo, bol ten pocit uvoľnenia, voľnosti.

Po tom všetkom som sa vôbec  necítil hlúpo. „Ale vôbec.“

Okrem toho, ešte stále som netušil, ako sa z toho dostanem.

„Čo môj výkon?“ zašomral Alexej ešte stále blízko môjho ucha a trochu sa  od mojej tváre odtiahol,  aby videl, ako za tvárim.

Žartuje? Je mu  v tomto druhu situácie do vtipu? Veď ja mu ukážem!

„Chceš pochvalu ako nedocenený tínedžer?“ spýtal som sa sarkasticky.

Naďalej ma držal pod svojim telom.

„Prosím,“ požiadal ma. Doberal si ma.

Áno, strieľa si zo mňa! On si zomňa, doriti, strieľa a to ani nepočkal, kým sa zbavím jeho „tekutín“ v mojom zadku.

„Okamžite zo mňa zlez, inak môj zadok bude to posledné miesto, kde si ho zasunul,“ upozornil som ho vážne.

„V to dúfam,“ odpovedal mi so sebavedomím úsmevom. Pár sekúnd som na neho nemo pozeral. Povedal práve niečo v tom zmysle: Že dúfa, že sa s ním vyspím ešte viackrát? Nie, to sa mi zdalo.

Je trochu popletený. Jop! To bude určite tým.

„Môžeš?“ už druhýkrát som naznačil, aby ma pustil, ale tentokrát tak urobil.

Posadil som sa a následne našiel pod  nohami pevný kus zeme.

Zohol sa po svoje nohavice a natiahol si ich späť. Ja som to mal o niečo zložitejšie. Musel som sa obliecť nanovo.

Už - už som sa po ne skláňal, keď mi ich Alexej vzal.

„Čo... Čo sa to tu deje?“ vyslovil od dverí šokovaný mužský hlas.

No, vlastne áno. Veľké pátranie. Takmer by som bol zabudol, že som ušiel v polke zasadania.

Ešte než som sa pozrel za hlasom, vedel som, kto to je.

Sám  pán hlavný, osobne.

S Alexejom sme si na rýchlo vymenili  pohľad.

Oh! Bože!Toto je tak dobré.

Stál som tam polonahý a Alexej mi držal nohavice v ruke. Nech už si ten prd myslel čokoľvek, musela to byť uletená haluz. Škoda len, že ide až teraz. Mohol vidieť niečo oveľa viac zaujímavé.

Predbehol som Alexejov pokus o vysvetlenie a začal prvý.

„Čoje?!“ vyprskol som k nemu. „Ešte nikdy ste nevideli polonahého chalana. Netvárte sa, že ste svätý,“ poznamenal som drzo.

Prudko som vytrhol Alexejovi moje gate z ruky a skryl si vtáka pred jeho pohľadom. Nebol zas až tak príjemný. Páprda starý.

Alexej si slabo odkašľal a zašomral ku mne:

„Ahm, vlastne je to biskup.“

„Čo?“ otočil som sa na neho tvárou a on na mňa spravil grimasu typu: Nepočuješ? Povedal som: „Je biskup,“ naznačil perami.

„Ah,“ naznačil som ústami a prikývol.

„Prepáčte, všetko Vám vysvetlím. Nemyslite si, že...“ začalo vysvetľovať to jeho profesionálne ja.

„Sme mali sex,“ skočil som Alexejovi do reči.

„Presne,“ povedal podráždene s pohľadom na mne.

Keď vychádzal s biskupom von z dverí, s ironickým úsmevom som mu zamával. Tú ťažkú robotu som nechal na ňom. Pobavene som sa zasmial a oprel sa o stôl za mojím chrbtom.

Hneď, ako ma tu zavrel, sa časť zo mňa dokázala konečne uvoľniť. Než som sa rozhodol zaťažiť si hlavu myšlienkami na to, čo som to doriti pred chvíľou stváral, naordinoval som si sprchu.

Bola lepšia ako psychiater.

Už niekoľkýkrát som si obliekol to isté oblečenie.

Keď už bol niekoľko dní u mňa doma a jednal s mojou rodinou, mohol mi doniesť aj nejaké čisté šaty. Neurazilo by ma to.

Uterákom som si sušil  vlasy  a prezeral si svoje bezpečné útočisko. Nezdalo sa, že by sa niečo zmenilo. Až kým som si nevšimol  predmet ležiaci na stolíku. Bola tam celý čas, no všimol som si ju až teraz.

Hrdlo sa mi bolestivo zovrelo. Prestal som si sušiť vlasy a s  pocitom úzkosti sa priblížil k zbrani. Nemohol som si nejak zvlášť pomôcť a spomenul si na svoju víziu.

Hľadel som na ňu ako zhypnotizovaný.

Ani za nič nedovolím, aby sa to stalo. Naštvane som ju  zobral do ruky.

 Teda, pomenovanie zobrať do ruky bolo jemne povedané: prehnané. Niesol som ju na ukazováku ako smradľavé trenky.

Naozaj je to totálny idiot! Dám mu na starosť len jednu JEDINÚ vec a on ju zvrže už na začiatku.

A že ja nepočúvam.

HA! Totak!

Nechal dvere len privreté tak, že sa zdali zatvorené, ale v skutočnosti neboli. Rukou som ich rozrazil až narazili zvnútra do steny. Pred nimi stáli  Pán Hlava Biskup Nemožný a  Alexej Kretén Zábudlivý v hlavných úlohách.

„TY!“ zreval som spoza jeho chrbta.

Mierne mykol plecami, ako mu môj hlas zarezonoval v  ušiach. Obaja sa otočili, aby na mňa mohli vidieť. Opona sa dvíhala. Ta-ta-tá...

„Bola to len jedna vec, jedna jediná!“ prehovoril som k nemu nevraživo a hodil mu ju.

Stál blízko, takže problém s mojim mierením a jeho chytaním nebol.

Vytáčalo ma, ako na mňa pozerali. Striedavo prekvapene a nechápavo. Biskup bol ukrátený o zmysel celej situácie, ale očividne to nijako neriešil. Veď si Alexeja aj tak vyspovedá, pretože tomu došlo na čo som narážal hneď potom, ako dostal svoju zbraň späť.

Keď sa tak stalo urobil v tvári taký ten výraz, ako keby mi zabudol kúpiť darček k narodeninám.

Naštvane som mľasol ústami a slabo prikývol. Presne tak. TAK!

Mlčky sme tam stáli niekoľko sekúnd a on sa ani nechystal povedať: Prepáč, už sa to nestane.

Rozhodil som teatrálne rukami do vzduchu.

Myslí si, že žartujem, alebo čo? To mu len tak nedarujem. Snažím sa mu zachrániť život a mne príčetnosť.

„Fajn! Zabudni na to. Nebudem to robiť,“ ohrnul som nosom a po očku pozorne sledoval, akú reakciu vylúdia. Nie, že by ma to bavilo, tak tiež nevravím, že nie.

Chcel som ale dosiahnuť, aby si to zapamätal a už nikdy na mňa nešiel s frázou:

„Naozaj ma to mrzí, zabudol som,“ vyslovil ospravedlňujúco a schoval svoju zbraň späť na jej miesto do púzdra.

Rukou som mu naznačil, že ho pozorujem.

„Sledujem ťa,“ varoval som ho, „ešte raz a dáš ma do ochrany svedkov.“

Alexej sa pousmial a mlčky prikývol. Vedel, že tu moje predstavenie končí. A môže byť rád.  Pripadal som si ako ženská, ktorá kričí na manžela. Bolo to vôbec nutné?!

Prečo musí robiť tak blbé chyby? Ničí mi psychiku. Kvôli nemu dostanem zo stresu sračku alebo niečo podobné.

Otočil som sa, že sa vrátim späť do svojej vežičky. Ale neušiel mi ksicht toho biskupa.

Skoro by som ho bol zabudol zapojiť. Tú radosť som mu predsa len nemohol urobiť.

„Čo je?!“vykríkol som. Urobil som to, aby neumrel na nudu. TOTO ma naozaj bavilo.

„Breen,“ povzdychol si Alexej. Moje meno využíval ako náhradu za výraz: Prosím ťa, nerob to.

Suchár.

„Veď dobre, iba žartujem, že?“ udrel som biskupa lakťom do ruky a mykol na neho bradou.

Nevedel ako reagovať, a tak iba stál. Pripomínal mi tú kozu, čo stuhne, keď sa zľakne. Už len predstava tej podoby ma brala do kolien.

Bože, to je sranda!

„Budeme spolu skvelo vychádzať,“ oznámil som mu a bolo mi jasné, že z toho nie je zvlášť nadšený, no narovinu, nemal na výber.

JA som svetlo a on to nemôže zmeniť. Možno ma nemá rad kvôli tomu, že som mu dal jasne najavo, že nebudem jeho opička na gumičke. Na to môže zabudnúť. A možno to bolo iba kvôli tomu, že ani ja nemám rád jeho.

Vytvorím si vlastné požiadavky.

Poslal som mu provokačne vzdušnú pusu a odtancoval späť do vežičky. Ironicky som sa na neho usmieval, až kým som nenahmatal dvere, a potom za sebou prudko zabuchol.

Dúfal som, že ten korytnačí ksicht už nebudem musieť nikdy vidieť.

Presunul som sa k posteli a unavene sa na ňu zvalil. Vízie, nezvaný hovor cez hlavu, zasadanie. To dokáže človeka vážne vyčerpať.

Zabudol som na sex.

Aj ten dokáže vyčerpať.

Je to ťažké, vážne. Vedomie, že som sa sám rozhodol spustiť  do blata ma netešilo, ale veril som, že je to to najlepšie rozhodnutie, ktoré som mohol urobiť.

Privrel som oči a o chvíľu nevedomky zaspal.

Spánok bol pre mňa tým najlepším spôsobom na skrátenie času. Nikto neotravoval, a ak aj áno, bol mi ukradnutý. A čo mohlo byť ešte lepšie ako to?

Dvojitá výhoda. Bolo mi ukradnuté, že  mi bol ten človek ukradnutý.

LENŽE, ak sa niekto rozhodne skončiť tento príjemný kolobeh a neustále sa bude snažiť znič ten krásny čas, ktorý mám len sám pre seba, bude v jeho osude zomrieť mojou rukou.

„Breen,“ zopakoval niekto moje už najmenej postýkrát.

Je to jasné. Zabijem ho. Nemôžem sa ani vyspať. Čo je tak dôležité, že sa musím zobudiť? Nahnevane som zabručal a pretočil sa na brucho. Schoval som si tvár do vankúša práve v momente, kedy padla posledná kvapka mojich nervov.

„Breen,“ zaznelo znova.

„Krystušákneky! Čo!?“ posadil som sa prudko na posteli a pozrel sa na toho idiota vedľa postele, ktorý ma tak neskutočne vytočil.

Ale on tam nebol.

Nikto tam nebol.

Teda, to som si aspoň myslel.

„To je teda výchova,“ pokarhal ma ženský hlas.

Žena v lilajovýchretro šatách stála uprostred miestnosti s rukami založenými v bok a kývala hlavou. Chvíľu som sa na ňu mlčky díval, a potom sa prudko, ale čaptavo, zozbieral z postele, aby som jej čelil z očí do očí.

Prišla mi povedomá, ale tvrdiť, že som ju poznal, som nemohol. Bol to taký ten zvláštny pocit.

Vystrčil som ukazovák a neslušne ho zamieril na ňu.

„Kto ste?“ spýtal som sa.

Ďalej ma zachmúrene pozorovala. No, vlastne by som skôr mal povedať, prezerala.

„Ako ste sa sem dostali?“ položil som ďalšiu otázku v úplnom strese.

Čo sa to zase deje?!

Pri prvej príležitosti si beriem deň voľna a je mi úplne jedno, či bude apokalypsa či ako to v biblii majú.

„Koľkého je?“ vyslovila zrazu.

„Ja som sa pýtal prvý,“ vyslovil som, z hľadiska slušnosti, proti etikety rozhovoru.

„Prišla som ti pomôcť. Takže, koľkého je?“ nástojila na svojom babizňa jedna.

Vraj: Koľkáteho je? Z kadiaľ sa vynorila? Dobre som si ju prezrel.

Žeby ďalší DUCH?!

„Deň: Kto ste? A mesiac: Ako ste sa sem dostali?“ zaťal som sa.

Kto si myslí, že je? A moment. Je toto vôbec skutočné?

Nenápadne som sa okolo seba poobzeral. Všetko vyzeralo presne ako malo, ale kto mal vedieť, či to tak naozaj aj bolo.

Niečo mi hovorilo, že v tom momente sa diali veľké veci.

„Vtipné. Asi to inak nepôjde takže... Som Luisa Eliorová, tvoja päťkrát prababička,“ vysvetlila mi veľmi stručne.

„Iste,“ zasmial som sa, ale ona sa tvárila stále vážne. Priam hrozivo.

Mal by som asi vážne premýšľať. Ale zas nie moc, nič netreba preháňať.

Ešte chvíľu som na ňu hľadel, zapojoval mozog a uvedomoval si, prečo mi prišla tak strašne povedomá.

Pretože nekecá. V jednej z Alexejových kníh boli portréty Svetiel a ona sa naozaj podobá na ženu z fotografií. I

A ja som ju nazval babizňou.

„Takže toto nie je vízia?“ vyzvedal som.

Ak si odmyslím celú tu šialenosť, že predomnou stojí moja prababička, ktorá je už nejakýchtých pár tucet rokov mŕtva a pri tom vyzerá ako čerstvá tridsiatnička, je to celkom haluz.

Cestovanie v čase. O tom som tiež už čítal. I o nej, pravdaže. Luisa Eliorová.

„Nie,“ odvetila v rýchlosti. Poháňa ju čas? Veď ním cestuje.

„A Vy ste skutočná?“ tázal som sa ďalej, pričom som sa stále snažil udržať krok s celou touto situáciou.

„Áno,“odpovedala. „Teda,“ zamyslela sa po chvíľke, „reálne? Tu už nie,“ opravila sa.

Koho zaujíma reálne? Môj život sa už aj tak  od základov zmenil na nereálne.

Takže si nemôžem sťažovať...

Bola to iba jedna z ďalších, pre niekoho zjavne normálnych, vecí v svete Sily a Svetla.

„To ma poser. Takže k všetkým tým sračkám pribudli ešte aj návštevníci z minulosti?“ vykĺzlo zo mňa, ako som tam tak uvažoval. Prídu aj mamuty?

Hodila na mňa karhajúci pohľad, ale nenamietala.

„Prišla som ťa varovať,“ začala hneď po krátkom úvode, ktorý som si vynútil.

A opäť sme boli úplne na začiatku celého nášho stretnutia.

Varovať ma?

„Mňa? Iste. Do toho! Stavím sa, že to nebude dobrá správa,“ zamrmlal som.

„Prosím?“ nechápala, hoci počula veľmi dobre.

Zamával som rukou, aby to nechala tak a pokračovala ďalej tam, kde skončila.

Varovať ma pred....?

„Povedal si mi, aby som ťa varovala. Dvadsiateho piateho tvojho roku tu nesmieš byť a skrývať sa pred svojim strachom. Musíš nájsť Eliasa Grancha. Neviem prečo som ti to mala odkázať, ale zdalo sa to pre teba veľmi dôležité,“ oznamovala mi s veľkým dôrazom na každom slove.

Dvadsiateho piateho? To je zajtra, nie?

Eliasa Grancha? Kto to je?

Hm...

Zúžil som na ňu oči. Šibalka jedna. Tu nám niečo nesedí.

„Za prvé: Ako je možné, že si to odkazujem po Vás a za druhé:...“

„Že o tom nič nevieš,“ doplnila presne moje myšlienky.

Musím nechať, že v tomto je dobrá. Číta myšlienky?

Mentalista?

„Vidím ti skrz sukňu. Vidím ti skrz sukňu,“opakoval som si hypnoticky v mysli.

Nič.

Takže, myšlienky mi nečíta. Inak by sa netvárila tak neutrálne.

Elias Granche.

Éééh. To meno mi naozaj nič nehovorí.

„Len v rýchlosti, mám asi päť minút než Alexej vojde dnu. Musíš sa sústrediť. Vieš viac ako si ostatní myslia. Dobrým príkladom je  aj to, že sme sa stretli,“ snažila sa mi rýchlo zhrnúť všetko, čo mi chcela povedať.

„Takže dokážem cestovať v čase?“ to jediné mi vyplynulo z jej rozprávania.

Urobila na mňa nejasnú grimasu.

„Tak jednoduché to nieje,“ vyslovila trochu ospravedlňujúco.

Čože? Takže neviem? Aké sklamanie.

„Tak ako to je?“ nechápal som.

A kde v tom je Alias Grinch...

 Teda Elias Granche.

„Ahm... Na to nemám čas. Breen, viem, že nemáš ani najmenší dôvod veriť tomu, čo ti hovorím, ale tam niekde vnútri vieš, že je to pravda. Pokým sa svojmu strachu zo schopností nepostavíš, budeš vo veľkej nevýhode, pretože nebudeš vedieť, čo je špatné a nebezpečné, a predčím sa máš chrániť. Presne ako tvoja vízia s Alexejom,“ pokračovala ďalej.

 „Ako..?“ Rýchlo ma prerušila. ...to vie?

Je naozaj možné, že mi celý čas hovorí pravdu?

„Povieš mi to, ale prosím ťa, hlavne ...“ a vtedy sa stratila s očami upretými na dverách.

NO, tak ja proste žasnem! ´Super! FAKT ... SUPER!´

„Breen?“ oslovil ma Alexej.

NAOZAJ?! Prečo  je posledná časť vždy tá najdôležitejšia? Prečo?!

„Áno, Alexej?“ spýtal som sa s nepredstieraným podráždením s očami na stene a snažil sa predýchať isté udalosti, ktoré sa (ne)stali pred chvíľou.

Mimochodom, všetkých ľudí v tomto kláštore učia ako prísť vždy v tú najnevhodnejšiu dobu?

Z nutkania neviesť rozhovor cez chrbát, som sa k nemu otočil.

„Stalo sa niečo?“ zaujímal sa.

Nie, nie. Čo by sa tu asi tak mohlo stať? Prišla mŕtva prababička a trošku sme pokecali, ale na kávu nezostala, lebo akurát dnes nám nejde voda, došla káva a zhodou okolností aj cukor.

„Nič,“ odsekol som. Isteže sa niečo stalo!

Ukradli nám Vianoce!

Asi by som si z toho nemal robiť srandu.

Grinch. Haha! Ale vážne...

„Mal si ďalšiu víziu?“ nenechal sa odbiť.

„Nie,“ ukončil som jednoslovne. Tento rozhovor je naozaj fádny.

„A?“ pozeral na mňa čakajúc odpoveď.

 Otrávene som si povzdychol.

„A si otravný,“odpovedal som mu štipľavo.

Nájsť niekoho, kto ukradol Vianoce, a potom čo? Nechať sa zabiť, pretože jediné miesto, kde ma podľa všetkého nemôže temnota nájsť, je práve tu.

„Ďakujem, presne o to mi išlo,“ usmial sa na mňa a venoval mi jednu zo svojich špeciálnych ironických odpovedí.

Takže som mal dve možnosti.

Budem sa tváriť, že sa nič z tohto nestalo a ja som nikdy nepočul o nikom, kto sem pricestoval z minulosti so správou od mňa, čo  znie strašne aj na scenár z Doctora Who, ALEBO by som sa  mal pričiniť a poslúchnuť?

Normálny človek by si vybral prvú z možností. JA som si chcel vybrať tú prvú.

Tak, prečo premýšľam nad blbosťami typu: Dostanem sa odtiaľto bez toho, aby si to ktokoľvek všimol? Ako môžem nájsť toho týpka a aký problém budem riešiť? Očividne to je/bolo/bude pre mňa dôležité. Ale, čo presne to znamená?

„Niet začo. Len tak, zo zvedavosti, čo takého výnimočného budeš zajtra robiť, a kde sa budeš nachádzať?“ spýtal som ho veľmi komplikovane.

Byť chytený pri úteku, hneď potom, čo som súhlasil byť Svetlom, by vyzeralo...no, blbo.

„Netuším načo ti to bude,“ odpovedal veľmi jednoducho.

„Ani ja,“ odsekol som, aby sa mi podarilo zažehnať ďalšie otázky. To sa mi, žiaľ, nepodarilo.

„Čo sa stalo za tú dobu, čo som tu nebol?“ spýtal sa ma výhražne.

Zúžil pohľad a ja som urobil to isté.

Bol to laserový súboj očí.

Pozeral som na neho a nemohol som uveriť, že som nad tým čo i len zauvažoval. Povedať mu pravdu.

Kto v tejto dobe hovorí pravdu?

Jedna vec bola, že si získal moju dôveru. Nezradí a neopustí ma. Nadovšetko som mu dôveroval. Ale druhou bolo, že Luisa zjavne nechcela, aby nás videl.

To znamená, že mu to nesmiem povedať?

Kým nedočkavo čakal na moju odpoveď, ja som sa snažil rozdeliť mozog na dve časti.

Na jednu, ktorá vymyslí nejaké pre neho prijateľné klamstvo a druhú, ktorá sa mu bude snažiť podať pravdu tak, aby bola čo najvhodnejšie pre mňa.

Bol to boj.

„No, ak sa budeš  ešte chvíľu na mňa takto pozerať, začnem si myslieť, že sa snažíš niečo vymyslieť,“ varoval ma. Oh! Naozaj Alexej?

Čo ak osekám pravdu natoľko, aby mi zostalo iba to, čo mu môžem povedať?

Ale keď nad tým uvažujem: Bude to teda riadne osekané.

„Elias Granche,“ skončil som s rozprávaním pravdy. To je podľa mňa to jediné, čo môžem povedať.

„Prosím?“ nechápal.

„Presne! Jediné, čo ti môžem povedať je, že si myslím, že má problémy,“ vysvetlil som mu sekane.

„V tomto prípade je v tom až príliš veľakrát: myslím,“ odpovedal mi pevne.

Neverí mi snáď? Moment!

Zamyslel som sa nad svojou vetou.

„Bolo tam len raz,“ vyslovil som urazene.

„I to je moc, keď robíš takúto prácu,“ odpovedal mi rovnakým tónom.

A zrazu už nieje pravda dôležitá? Agh! Uškrtím ho!

„Mám to snáď povedať bez neho?“intonoval som ironicky.

„Nie. Radšej nie,“ zastavil konečne túto stupídnu slovnú prestrelku. „Prečo si myslíš, že má problémy?“ vrátil sa konečne k téme.

Jeho pomoc bola cenená viac ako čokoľvek.

Ak by mi ho pomohol nájsť a vyriešiť to, nebude problém s mojim umieraním v polke cesty, nie? Ja pomôžem zachrániť Vianoce a on mne život.

„Je to chlap. Ten má vždy problémy,“odvetil som vyhýbavo.

Naozaj netuším, čo iné by som mal povedať.

„Nie, nieje,“ pokýval zamračene hlavou. Nieje? Je to snáď meno ukradnutého diamantu? Nechápavo som sa na neho mračil.

„Je to sedem ročný chlapec,“ osvetlil mi.

Chlapec.

V mysli sa mi okamžite vynoril obraz mŕtveho chlapca z mojej vízie, ktorý ma nazval vrahom.

Alexej ma schladil a to riadne studenou sprchou.

„Ow,“ povzdychol som si. Možno to nieje ten istý chlapec. „hnedé vlasy. Asi takto vysoký?“ spýtal som sa s nádejou a naznačil mu rukou výšku nad môj pás.

„Áno, poznáš ho?“ obrátil sa na mňa prekvapene.

Nie. Je to presne ten istý chlapec.

Na stupnici od jedna do desať, ako moc som v riti?

Jedenásť.