„Ako hovorím, vitaj u mňa,“ pozdravila ma opätovne.   

Niečo mi navrávalo, že  v tom momente sa diali veľké veci.

Deja vú.

Bohááá!

„Keď si už tu, nedáš si koláč?“ spýtala sa  po krátkej odmlke.

Koláč? No, to je asi to jediné, čo môžem dostať, však. Miesto odpovedí, koláč. No,  nie je to sladké?

Len si za ten vtip zatlieskaj pretože si jediný kto sa baví.

„Čo?“ vybafol som, keď mi došlo, že sa očakáva moja odpoveď a ja si, po krátkom výpadku pamäti, nepamätám na čo.

„Prosím,“ opravila ma, ale mne to vôbec nedochádzalo. Akoby aj mohlo. Hlavne v takejto situácií.

„Čo- prosím?“ spýtal som sa nechápajúc.

„Hovorí sa: Prosím,“ vysvetlila mi kľudným hlasom.

 „Iste,“ súhlasil som s jej tvrdením, že sa hovorí prosím a rozhodol som sa postaviť. Asi nebolo veľmi slušné ležať na návšteve na podlahe. Svižne som sa zodvihol a popravil si oblečenie pre prípad, že sa cestou ,cca  150 rokov vzad, pokrčilo.

Oh! A Alexej bude pravdepodobne teraz  riadne nasraný.Na druhú stranu, nie je to tak, že by to bola moja vina. No nie?

Ja som sa o to neprosil.

A predsa som tu.

Nenápadne som sa pozrel okolo seba. Stál som v dome v štýle vintage. Steny, ale aj celkové rozloženie miestností, mi pripomínali náš dom. Dal by som čokoľvek za to, že som v ňom i bol,  len v inom storočí. Ak  by to tak nebolo, chytil by som silný pocit dezorientácie. V momente, keď som pochopil  kde som a hlavne, v ktorom storočí, ostávalo zodpovedať už len na jednu otázku: A čo teraz?

„Vyzeráš dosť zmätene,“ oslovila ma  pozorujúc moje vnútorné pochody.

„Nemajte mi to za zlé, ale môj scifi život mi celkom nakopáva racionálne bunky mozgu,“ vysvetľoval som zabraný do všetkých tých starých detailov z minulého storočia. Vône, farby, dokonca aj posraná atmosféra tu bola úplne iná ako v storočí s číslom 21. 

„Scifi?“ zamračila na mňa s tak jednoduchou otázkou. Frustrovane som si vložil ruku do vlasou a potľapkal si zátylok. Za tú sekundu som takmer zabudol, že som niekde mimo. 

„No iste. Zdá sa, že ešte ani jazyk neprešiel pubertou,“ zašomral som si.

To si budem musieť dávať pozor aj na to, čo hovorím. Horšie je, že to nerobím ani normálne. Nie to ešte, aby som nad tým rozmýšľal teraz. 

„Nadprirodzeno,“ vysvetlil som a synonymicky zamenil slovo, ktoré nepatrilo do jej doby.

„Ach, chápem,“ vzdychla si, keď jej moja veta začala dávať väčší zmysel. Ona sa trápila nad zmyslom mojej vety a ja som sa stále trápil nad zmyslom mojej prítomnosti. Priam filozofický problém.  Spamätaj sa!

„Výborne, aspoň jeden z nás dvoch,“ neodpustil som si ďalšiu podrazácku vetu.

Keď tu nebol Alexej, teda, ak náhodou nevypadol v tomto storočí o nejakú tú ulicu ďalej, necítil som žiadne nutkanie, ktoré by mi ukazovalo hranice mojej detinskosti.  

„A vôbec, ako som sa sem dostal? Respektíve, ako je to vôbec možné?“ začal som klásť tie správne otázky. Očividne som sa preniesol v čase a bolo to to posledné, na čo som sa opýtal. Začínal som vážne pochybovať o svojom uvažovaní.

„Nedáme si najskôr ten koláč?“ vyhla sa elegantne mojím otázkam. Väčšmi ako to, že mi odpovedať nechcela, to vyznelo tak, ako by mi chcela odpovedať s odstupom času. 

„Zdržovanie, prečo nie? Prosím,“ slabo som sa uklonil a rečou tela jej naznačil, nech  ma vedie do diery levovej.

Čo si budeme klamať. Ja jednoducho milujem informácie na poslednú chvíľu. 

Luisa sa mlčky vydala cez chodbu a priviedla ma až ku schodisku, ktoré bolo umiestnené presne ako v našom dome. Nezdalo sa, že by prešlo nejakou výraznou zmenou. Čo sa ale nedalo povedať o dolnom poschodí. Okrem umiestnenie kuchyne a salóna bolo všetko inak. Podobnostiam a odlišnostiam nepomáhali ani všetky tie staré veci. Starý nábytok, staré tapety, staré okná. Všetko tu vyzeralo ako throw- back cez nejaký skanzenový dom. Možno sa za mojím chrbtom zjaví kameraman a nejaký vysoký vymake-up-ovaný chlap s veľkým vtákom v ruke, aby túto show odmoderoval. Bola by to dvojitá dezorientácia.

Po celý čas prechodu, z jedného bodu do druhého, na mňa neprehovorila. Možno ma nechávala rozčarovávať sa nad všetkými tými skutočnosťami a možno mi len dávala čas spracovávať a ukladať. Vlastne som si nebol istý, či v tom vôbec nejaký úmysel bol, alebo to len tak vyšlo. Zaviedla ma do salóna a nechala ma vojsť prvého. V úplnej tichosti  ma usadila k dokonale upravenému stolu pre hostí a prisunula  nachystaný koláč. Díval som sa na jej tvár. Vyzerala celkom mlado. Tak mlado, ako sa len dalo povedať. Dlhšie kvetinkové šaty s upnutým korzetom jej formovali postavu, ale zároveň mi nedávali šancu odhadnúť jej presný vek. Všimla si môj skúmavý pohľad a ihneď sa ma snažila psychicky povzbudiť svojím nesmelým úsmevom. Podala mi príbor ku koláču, a až potom sa v tichosti a v naprostej elegancií posadila oproti mne.

Ticho, ktoré medzi nami zavládlo, prešlo do ďalšej fázy: ticha trápneho.

Luisa sa natiahla po čajník a naliala si.

Sedel som nad koláčom s čokoládovým krémom, v rukách otáčal dezertnú vidličku a slintal, no pritom som si ho aj naďalej odopieral, kvôli jednej veci, ktorá mi vŕtala v hlave:

„Takto to nejde,“ rezignoval som. „Vám to vôbec nepríde divné?“ nechápal som. Ako to, že nešalie, keď ja som vo fáze: Čo sa tu dopekla deje?! Moje bunky v mozgu jedna po druhej páchajú samovraždu a ona situ nalieva POKOJNE čaj!

„Čo mi má prísť divné?“ spýtala sa pokojne, zaujatá pitím so šálky. 

„Ja neviem. Tak povediac, všetko! Som Váš budúci vnuk. Vidíme sa po druhýkrát. Som tu z budúcnosti...“ menoval som rozvášnene a ona ma iba pokojne pozorovala spoza okraja šálky.

Vzdal som svoje rozhorčenie v polovici. Akú to malo cenu, keď vôbec nereagovala?

„Nie,“ odpovedala lacno.

„Nie,“ zopakoval som omámene.

Povedala nie.

Proste nie.

Párkrát som zotrel jej obraz spred svojich očí. Nezdalo sa mi to.

Ách! Ja sa z tohto naozaj zbláznim.

Frustrovane som si vložil  obe ruky do vlasov a vzdychol som.

Som prekliaty alebo niečo? Ah, to bude ono! Inak by predsa nebolo možné, aby sa toto všetko dialo iba mne. Vytrhol som si chumáč vlasou, prekrížil  si ruky na prsiach a otočil sa nabok, aby som sa nemusel dívať na jej absolútny pokoj. Rozčuľovalo ma, že všetko schytám ja. Ak by letel šľahačkový koláč na jej tvár aj tak by skončil určite na tej mojej. Pretože JA som zasraný SMOLIAR!  

„Prvýkrát je to trochu zvláštne, ale následne, po niekoľkých razoch, to tak už vnímať nebudeš,“ oslovila ma.

„Um,“ prikývol som bez ďalších zbytočných slov.

Zvyknúť si, no iste. Iste, na všetko si stačí zvyknúť. Na to, že som svetlo. Na to, že sa ma snažia zabiť tiene a aj na to, že nesmiem zapíjať čerešne vodou. AUGH!

Po niekoľkých razoch?!

„Si k sebe až príliš prísny,“ rozprávala ku mne prívetivo. Určite si už stihla všimnúť, že som nemal, tak povediac, dobrú náladu.

NO, ono sa to stáva, keď sa človek ocitne mimo realitu. 

„Predpokladám, že som ti to povedal ja,“ zamrmlal som zradený ďalšou komplikáciou vo svojom živote.

Mlčala.

Bral som to ako áno.

„Koľkokrát som tu už bol?“ spýtal som sa bez priameho pohľadu na ňu.

„Povedzme, že už si tu párkrát bol,“ odpovedala mi veľmi vyhýbavo.

 Čo to má byť? Je to snáď tajomstvo?

„Tak pozrite, stará mama, ktorá zjavne žije. Ujasnime si jednu vec. Ak to správne chápem, preniesol som sa v čase. Lenže vec sa má tak, že ja som tak trochu zaneprázdnený vo svojej skutočnosti. Práve som bol v polovici riešenia svojho milostného života a bolo veľmi dôležité, aby som to vyriešil. Dostal som, doslovne povedané, cez hubu a chcel by som to tej osobe oplatiť, takže...“

„Chceš udrieť svoju sestru?“ prerušila ma prekvapene, ale tak nejak pokojne.

„Ha? Ako viete... Tak moment, koľko som ti toho vlastne povedal?“ vyzvedal som podozrievavo. Oprel som sa lakťom o stôl nakloniac sa bližšie k nej. Opätovne si elegantne odpila z čaju a obdarovala ma ďalším letmým pohľadom.

„Stačí, aby si bol pripravený vypočuť ma a som si istá, že ti pomôžem rozuzliť množstvo záhad,“ odpovedala mi.

„Waaa. No to ma podržte! Viete o pravej funkcií Stonehangu?“ vyslovil som ohúrene bez premýšľania, čo som tým vlastne chcel dosiahnuť.

„Waaa,“ zopakovala moju reakciu, „ty si vážne tak detinský a tvrdohlavý,“ dodala prísne.

„Pravda. To sedí. Sebakritika mi zjavne nechýba, hm?“ zasmial som sa.

Už len fakt, že moje budúce ja ohováralo to moje minulé, bolo šialené ale neskutočné vtipné.

„Dobre ma počúvaj. S takýmto prístupom sa cezo mňa ďaleko nedostaneš,“ varoval ma, kým ja som si ani nestačil uvedomiť, že si kopem vlastný hrob.

„To tvrdil aj Alexej a moc mu to nevyšlo,“ zamyslel som sa nad paradoxom, ako sa mi ľudia snažia pohroziť.

„Na Alexeja ešte príde rada. Najskôr sa porozprávajme o tebe,“ navrhla bez záujmu o ďalšie karhanie za moju detinskosť.

„Dobre, čo by si chcela vedieť? Mám rád sladké, ale zas až tak nie. Najradšej spím...“ rozprával som o sebe, než ma prerušila s otázkou:

„Chceš vedieť, prečo sa všetky „zlé“ veci dejú iba tebe?“

Stíchol som. Musím priznať, že toto by ma vážne zaujímalo. Hlavne tá časť, kde odľahčila pojmem zlé.

„Iste. Tak isto ako je to možné,“ odpovedal som jej.

„Tak mlč!“ zahriakla ma hlasno.

U, niekto tu asi tiež nemá dobrý deň.

V rezignujúcom geste som odstúpil. Ďalšia naštvaná ženská? Rozhodne nie!

 Veď sa tak moc nestalo, nie?  

„Výborne,“ povedala opäť vyrovnane.

Bože tá je rovnako šialená ako ja.

„Čo vieš o dušiach?“ spýtala sa a doliala mi čaj. Šálku posunula ku mne a rukou ma ponúkla tým kúskom koláča, ktorý bol už dávno predomnou. Chudák, sa musel cítiť nechcene.

„Moc nie. Vlastne, i to moc je prehnané. Nič. Tak sa to dá lepšie vyjadriť,“ pustil som sa s ňou do vážneho rozhovoru, kde sa ponúkala možnosť získania ďalších odpovedí na šialenosti môjho života.

„I veru. Myslela som si, že to tak bude,“ povzdychla si.

I veru? Akoby na mňa rozprával mamut.

Mračiac som sa pustil do koláča. Aj tak to mal už dávno spočítané.

„Ľudské duše sú tvorené  Božským dychom. Stvoril ich tak, aby „dýchali“ jeho životom. Každá taká duša je veľmi krehká, no zároveň neuveriteľne silná.  Dokáže uniesť bolesť tisícky rokov života, a pritom sa zrodiť znova čistá,“ vysvetľovala mi, kým zároveň dávala pozor na to, aby som zjedol všetko, čo mi dala na tanier. „Duša Sily svetla, je však o niečo vzácnejšia. Podľa legendy je Sila tvorená z Božskej vôle a odhodlania a Svetlo z jeho čistoty a božstva. Pointou k tomuto si ty. Tvoja duša nie je len božieho dychu, čistoty a božstva, ale aj z milosti,“ vysvetlila mi.

„Milosti? Ako anjelská bytosť,“ zamyslel som sa nahlas.

Luisa mlčky prikývla.

„Viete o mojom otcovi,“ vydedukoval som.

„Povedal si mi o ňom,“ prisvedčila.

Povedal som jej – teda vlastne, poviem jej o ňom.

Začínal som tušiť, na akú otázku dostanem odpoveď: Je možné, aby som zdedil niečo po otcovi?

Áno – „Čo?“

„Si  omnoho silnejší ako ktorékoľvek Svetlo doteraz, pretože máš dar nie len od Boha, ale aj od svojho otca,“ povedala mi opatrne.

Naťahuje ma?

Prečo mi nepovie, ako to je?

 Vďaka otcovi viem cestovať v čase?

„Breen, nevieš cestovať v čase,“ vyslovila, akoby mi čítala myšlienky.

ČO?!

Vidlička s kúskom koláča mi vykĺzla z ruky a s cinknutím dopadla na tanier.

Neviem cestovať v čase? AAAA! Pani, halóó, tu človek z 21. storočia!

Pretrel som si palcom a ukazovákom obočie.

„Stará mama,“ nazval som ju opatrne, ale pevne: „myslím, že ti uniká taký mierny detail,“ povedal som jej šialene frustrovaný z tejto situácie.

Na malý moment som si fakt myslel, že dostanem nejaké odpovede, ale ona je jednoducho len šialená.

„O žiadnom uniknutom detaile neviem,“ nechápala zmysel  mojej frustrácie nad jej vysvetľovaním.

Ach bože!

Ukázal som na ňu prstom, že jej to vysvetlím, ale akoby som jej to mal povedať?

„Viete...“ skúsil som začať, ale vzápätí mi pripravená veta neprišla celkom správna a skúsil som to inak. „Uvedomujete si, že som tu? V tomto roku? V oblečení z 21. storočia? Som človek z 21. storočia! Ja som tvoj vnuk! Hoooodne vzdialený,“ hovoril som k nej čím ďalej tým viac ako k senilnej osobe a ona sa iba usmievala. Zložil som ruky k sebe, splietol si prsty a vzdávajúc sa, oprel o ne hlavu.

Smeje sa. Som zavretý v dome so šialencom. Help!

„ Breen,“ oslovila ma, aby som sa na ňu opäť sústredil.

„Ach! Moja riť Breen,“ šomral som si ďalej frustrovane.

„Počúvaj,“ skúsila opätovne získať si moju pozornosť a z jej hlasu bolo priam cítiť, ako sa baví. „Nevieš cestovať časom. Je to trochu zložitejšie, tak ako som ti povedala pri našom stretnutí predtým, v kláštore. Ja cestujem časom, ale tvoja schopnosť sa od tej mojej líši. Dokáže cestovať iba tvoja... inu duša,“ vysvetlila mi. 

(Dočasný výpadok v sieti Breen)........... Hm? ....... (Dočasný výpadok v sieti Breen)........ Duša...... (Dočasný výpadok v sieti Breen)........... Inu....... (Dočasný výpadok v sieti Breen)....... len duša......

„Čože to?“ zahabkal som, ako by som ju práve nepočul.

Chcela mi to zopakovať, ale ja som chápal, čo mi povedala.

„Takže som umrel a uletel?“ spýtal som sa trochu viac zaskočený a gestom ruky zahral lietanie.

„Nie, isteže nie,“ odpovedala mi okamžite.

Trochu mi odľahlo.

Trochu.... Všimla si vôbec toho, že jej tykám? Som ľudský odpad. Spoločenské chovanie nula bodov.

Okrem toho som si už začínal myslieť, že ma tá rana od sestry nejako zabila. To by bolo vážne trápne. Fúúú.

Ale, keď som neumrel, tak potom bolo všetko v poriadku.

Teda až na to, že  som očividne nebol vo svojom tele a napchával som svoju dušu čokoládovým koláčom, ktorý napiekla moja stará mama z úplne iného storočia.

Napriek tomuto bolo všetko v poriadku.

„Takže moja duša cestuje v čase?“ zopakoval som tak pre istotu.

„Áno, a rovnako tak tiež vieš posielať iné duše do rôznych časových období,“ dodala mimochodom.

 Popravil som sa na stoličke, aby som z nej nepadol. Posielam... uhm... Potreboval som sa napiť. Duše. Um. Natiahol som sa po šálke s čajom a napil sa. Bol vriaci a ja som si popálil celé ústa.

Rýchlo som vrátil čaj späť do šálky.

„To páli!“ vystrelil som a jazyk som si pritlačil o chrbát pravej ruky.

„Si v poriadku?“ spýtala sa Luisa a chcela mi nejako pomôcť. Spoločenské správanie sú v mínusových hodnotách.

„Žautueš? Popauil som si jazyk,“ odpovedal som s jazykom prilepeným na chrbte svojej ruke ako jedinou možnosťou schladenia si ho.

„To bola moja chyba. Zabudla som na ten čaj,“ ospravedlnila sa a odtiahla ho k sebe.

 Prestal som si neslušne olizovať ruku a na chvíľu som sa nad jej slovami zamyslel.

A konečne už niečo začalo dávať zmysel.

„Vtedy, v tom kláštore...To som urobil ja?“ opýtal som sa pre istotu.

„Áno,“ prikývla, „takže teraz už vieš, ako je to všetko možné.“

 To som teda už vedel. Ale napriek tomu bolo ešte množstvo otázok, ktoré odpovede nemali. A keď hovorím množstvo, myslím tým množstvo.

„Asi mám pár otázok,“ oznámil som jej zamyslene, ako som tak nad tým uvažoval.

„Som si celkom istá, že máš. A ja ti môžem sľúbiť, že na väčšinu z nich mám odpoveď,“ povedala mi sebavedome.

Isteže má. Pravdepodobne som sa bonzol.

„Ak teda vieš, na čo všetko sa chcem spýtať, prečo rovno neprejdeme k odpovediam?“ navrhol som. „Skrátime tým čas.“

Luisa sa po prvýkrát vedľa mňa uvoľnila a mierne sa oprela o opierku stoličky.

„Nemôžeš do doby kedy žiješ, pretože tvoja duša sa nemôže rozdvojiť v jednom čase. Keď sa tvoja duša prenáša, tvoje telo zostáva v bezvedomý a bezbranné, ale časom sa naučíš čiastočnému rozdeleniu medzi dvoma časmi. Hra s časom je veľmi nebezpečná a niektoré veci sa zmeniť nemôžu. Veci, ktoré sú zapísané v našich osudoch, nemôžeš zmeniť ani tak, že by si sa pred nimi vopred varoval. Niektoré časti života, ako Elias, nie sú pevne zapísané, a preto do nich môžeš zasiahnuť, ako si to urobil. Ale v budúcnosti musíš prísť a splniť všetko tak, aby sa dokončil kruh udalostí. Viem, že chceš vedieť, ako sa ti vôbec podarilo dostať sa sem, a ako je možné dostať sa späť. To ti vysvetlím, ale najskôr mám pre teba jednu radu. Od dnes si vždy zapíš, do ktorého času si vkročil. Je dôležité, aby si nebol v rovnakom čase dvakrát. Teda aspoň nie na dvoch miestach naraz. To je veľmi nebezpečné. Viem, že máš schopnosť predvídať budúcnosť. Všetko, čo uvidíš, je krehká štruktúra času, s ktorou môžeš narábať, ale opatrne s tým, ako to robíš. Niekedy je robenie pravého opaku presne ten smer, ktorý dosiahnuť nechceš,“ hovorila a ja som sa snažil stíhať. 

Naozaj odpovedala na veľký poddiel otázok.

„Než sa spýtaš, prečo nikto nevedel, že si Svetlo, keď to viem ja, odpoveďou je, že  som do toho zasahovať nesmela. To bol ten osud, ktorý nesmel byť narušený,“ odpovedala mi na otázku, ktorú som si ešte len formuloval v hlave. Ok. Jej presnosť odpovedí na moje otázky ma začínala desiť, ale istým spôsob  to bolo neuveriteľne cool. Akoby som sa rozprával so svojim inteligentným ja.  Nemohol som uveriť (pravdepodobne by tomu neveril ani Alexej), že sa mi niečo také môže stať.

„Prečo ty?“ opýtal som sa než pokračovala.

„Pýtaš sa, prečo si sa stretol prvýkrát somnou a nie len raz, ale opakovane? Inu, ani ty ani ja na to nepoznáme správnu odpoveď, ale zdá sa, že to bude asi kvôli tomu, že máme podobnú schopnosť a ja ti tak vďaka tomu môžem pomôcť s tou časťou toho daru, ktorý nedokážeš skrotiť,“ odpovedala mi celkom logicky.

Ale malo to jeden háčik, ja som nedokázal skrotiť ani jednu schopnosť. Bol som tak žalostným prípadom.

Slabo som si vzdychol.

Musel som sa vrátiť  do minulosti, aby som našiel odpovede na svoju budúcnosť. To je mi paradox.

„Ach! Takmer by som bola zabudla,“ narovnala sa prudko. „Porozprávajme sa o Alexejovi,“ vyhŕkla na mňa vážne. 

Úplne ma tým šokovala. Ak by som práve pil, určite by som sa udusil na jednom hlte vody.

„Prečo?“ zamračil som sa odťažito. Mal som obavy, že na mňa padá veeeeľmi ťažká klietka.

Pripadal som si ako na sedení so psychiatrom, ktorý mi začne tvrdiť, že potláčam svoju agresiu.

Pravdepodobne  som aj, ale o to vôbec nešlo.

 Toto časovanie bolo jednoducho úžasné a stavil by som sa, že ani toto nebola náhoda.

Kopem si poza chrbát vlastný hrob, že je to tak?

„Sľúbila so ti, že sa k nemu dostaneme,“ pripomenula mi až príliš milo. No, no, no... veď ja si to pamätám.

„To áno, ale tiež si mi sľúbili návod k mojej superschopnosti,“ pripomenul som jej.

Nemal som tomu možnosť vyhnúť sa.

Aká je vôbec šanca, že mám aj iné možnosti? Asi hodne pod bodom mrazu.

„Súhlasím. Bohužiaľ, odpovede mám ja, a tak nemáš na výber, len sa riadiť podľa mojich rozhodnutí,“ dostala ma pevne pod svoje opraty.

Avšak ja mám stále voľné nohy a môžem si viesť tento rozhovor tam, kam len budem chcieť.

„To znie ako vyhrážka,“ upozornil som ju.

„To je vyhrážka,“ odpovedala mi okamžite.

Učila sa rýchlo.

„Kde sa stratila spoločenská etiketa?“ zaujímal som sa, akoby mimochodom.

„Na teba sa nevzťahuje. Nepatríš do môjho času,“ odvetila mi.

 Je jednoducho dobrá.

Z nejakého dôvodu som mal pocit, že som bol práve dvakrát urazený. Plus, začínal som konečne vidieť, prečo sme rodina.

„Čo Alexej?“

„Pre neho platí to isté. Nepatrí do tohto času,“ zabŕdol som si, i keď som dobre chápal, na akú časť témy naráža.

„Mala som namysli, či mi o ňom niečo povieš,“ vyjadrila sa presne a z môjho podhľadu úplne zbytočne. Nemalo predsa zmysel púšťať sa do tohto typu rozhovoru. Čo čakala, že jej poviem? 

„Myslím, že to nemá zmysel. Nie je čo povedať. Poznám Alexeja, pracujem s ním a to je asi tak všetko,“ povedal som chladne a oprel sa s prekríženými rukami o stoličku. Naozaj sa ma snaží dostať do klietky.

„Naozaj?“ spýtala sa tak, aby mi bolo jasné, že mi neverí. Nepohodlne som sa pomrvil.

Bude somnou hrať nejakú tú policajnú hru na vypočúvanie ako rodičia, keď zisťujú, prečo deti smrdia od cigariet? A som si na sto percent istý, že ten,v tej nepohodlnej polohe, budem ja. NA toto som až príliš dospelý. O čo horšie. Bonzákom som celý čas ja. JA! To mi sedí. Bodnúť sa priamo do chrbta! Akoby som tam tých nožov nemal už dosť. Ešte trochu sa stane sa zo mňa stojan na nože.

„Pozrite,“ začal som pokojne (Dokážem predsa akosi prešťať sám seba, či?), „ak začínaš tento rozhovor, pravdepodobne som už povedal dosť. Keď sa vrátim domov, natlčiem si hubu o stenu. To môžem sľúbiť. Okrem toho, nemala by si veriť ničomu, čo poviem. Ha,“ hovoril som pravdivo a Luisa mi na moja slová dokonca aj prikývla, než povedala: 

„Máš pravdu, úplne vo všetkom, a práve preto ti neverím.“ 

Neverí?

Dokáže si ma teda pekne podať, keď jej podávam informácie. TO NIE JE FÉR! Prečo sa moje budúce ja spriahlo proti môjmu súčasnému? Stavím sa, že sa cíti ako blbec, keď spätne premýšľa nad tým istým, ako ja teraz.

Sledoval som Luisu a tá sledovala mňa.

 Ako veľmi sme si vlastne blízky? Prečo jej verím až za hranice toho, že jej poviem absolútne podrobnosti?  S opatrnosťou na prudké pohyby som sa odtiahol od opierky a naklonil sa k stolu so stále prekríženými rukami.

„A teraz vážne, čo všetko som ti povedal?“ zaujímal som sa.

Nemal som z tohto príliš dobrý pocit.

Otázka ani neznela,  či vedela niečo viac ako ja, ale skôr ,o koľko viac toho vedela. 

„Povedz mi o Alexejovi,“ neodpovedala a držala si vážnu tvár. Ako veľmi je dôležité viesť tento rozhovor pre mňa, pre ňu alebo pre budúcnosť?  Znova sme sa na seba mlčky pozerali.

„Aaach, s tebou sa nedá vyjednávať,“ vzdal som sa v tejto tichej očnej vojne a vrátil sa do predošlej polohy. 

„Nie, učil si ma,“ podotkla. Naozaj? To som teda iný pán.

„No nie som úžasný?“ zašomral som ironicky a odvrátil svoj pohľad. Začínalo to byť vážne nepríjemné.

„Prečo je ti tak nepríjemné baviť sa o Alexejovi?“ spýtala sa ma priamo.

Prečo je mi...? NIE JE! Toto je proste hlúposť! V prvej rade, prečo by sme sa mali o ňom vôbec baviť?

„Nie som si istý, či je toto to správne miesto, čas a aj spoločnosť, aby sme sa o ňom bavili. Okrem toho, nie je neslušné baviť sa o človeku, ktorý nie je prítomný,“ vyjadril som sa odmerane. Ten chlad, ktorý vládol okolo stola a hlavne medzi nami, bol extrémnejší ako zima na severnom póle.

Nechcela ustúpiť a ja som už vôbec nechcel ani začať.

Znova som bol tlačený do kúta.

Čo to s tými ženami v poslednom čase je? Majú málo času, alebo až priveľa, na to, aby uvažovali nad takými kravinami?

„Vyhýbaš sa mojej otázke,“ upozornila ma na očividné.

Naozaj? To je tak vtipné. 

„A bolo by to neslušné v prípade, ak by si ho chcel urážať. Ale to ty nechceš, že?“ zaútočila svižne.

 Musím uznať,  v učení toho, ako  dostať sám seba do patovej situácií, som najlepší. Nemôžem sa ani sám sebe povyhrážať, pretože to nemá zmysel. 

„Zdržím sa odpovede,“ odvrátil som sa aj telom.

„Je ti nepríjemné baviť sa o ňom, alebo o tvojich pocitoch k nemu?“ dala mi láskavo na výber. Vôbec tie možnosti nevylepšila, každá bola nahovno.

Jedna  viac, druhá menej. No obe pekne smrdeli hlbokými  sračkami, do ktorých som pomaly, ale isto klesal. I napriek faktu, že sa tomu moja myseľ sa ešte stále snažila vyhýbať, bolo jasné, o čo mi, resp. jej, išlo.

To však neurobím. Nebudem nad tým ani premýšľať.

„Stará mama,“ oslovil som ju vážne a  zameral som sa na dospelé vyjednávanie. Nemohol som  uveriť, že som nad použitím serióznosti čo i len premýšľal.

Vidíš Alexej, čo všetko musím kvôli tebe urobiť?! 

„Ja len, že je od teba hlúpe, byť tak detinský a hlúpy,“ vyslovila skôr, než som stihol sformulovať vlastné myšlienky.

Čože som?

No tak to moment.

„Hlúpy? Žartuješ?“ zasmial som sa v jemnom rozčarovaní.  „Nie som dievča, aby ste na mňa narukovali so zamilovanosťou. Ja,...“ zastavil som sa, aby som sa nadýchol a vydýchol.

Nebudem sa nasierať. Nemá to zmysel. Nemá. Proste nemá. „...ja,“ zopakoval som pokojnejšie,  „som muž. Nemám potrebu hovoriť o ružiach a sviečkach. Moje telo túži po reprodukovaní a nie po vankúšovej bitke so šťastným koncom,“ vysvetlil som jej s jemným, ale naozaj len jemným podráždení. Asi s takým, ktoré po vzplanutí dokáže zaručiť katastrofu rozmerov Černobilu. Naozaj miernym.

„Takže, je to len o sexe?“ spýtala sa pokojne.

O sexe?! Ona sa mi snáď len zdá! Tá ženská je proste sen. Ženy z minulosti asi nemajú žiadny ostych.

„Panebože, kde sa to v tebe berie?!“ vyslovil som ohúrene.

 No ale vážne! Som jej vnuk! To je, akoby sa ma otec pýtal na podrobnosti o sexe. A čo horšie, ona je ešte aj žena, ktorú NEPOZNÁM a k tomu, vyrukuje s tým na mňa tak pokojne.

„Chceš sa baviť o sexe?“ spýtala sa ma priamo.

Zahanbený za nás oboch som si skryl oči pred jej pohľadom do dlane.

„Bože! Len to nie! V žiadnom prípade!“ zavolal som absolútne zničený z jej dokonale mierených podpásoviek.  „Okrem toho, máš vôbec tušenie, ako to funguje?“ doložil som tichým hlasom skôr básnickú otázku. 

„Iste,“ vyslovila sebaisto Luisa.

Pozrel som sa na ňu pomedzi prsty. Všimla si môj pohľad a za pomoci rúk spustila:

„ Ide o...“

„Stačí!“ zastavil som ju veľmi ostro. Naozaj som nepotreboval sexuálnu výchovu za pomoci použitia krúžku vytvoreného zo spojenia ukazováka a palca a i-čka iba z ukazováka.

Ahmmmm..... Prečo ja?

 „Počúvajte,“ skúsil som ísť na to naďalej rozumne a pokojne. „Ja a Alexej sa nikdy nestane. Rozumiete? Z poslednej chyby sa môžem iba poučiť a rozhodnúť sa iba tak, aby to nespôsobovalo problémy. Dúfam, že to dáva zmysel,“ povedal som jej úprimne.

Nech bolo ako chcelo, zdalo sa, že ak sa nebudem k Alexejovi pchať a budem si udržiavať dostatočný odstup, všetci budú spokojní. Moja sestra nebude toľko vyvádzať a moja matka ma nebude považovať za absolútneho kreténa, ktorý im ničí rodinné renomé. Plus, nikto sa nikdy nedozvie o tých zadných dvierkach, ktoré sme využili pomocou krúžku a I. 

„Iste. Ustupuješ,“ zhodnotila urážlivo.

O čo jej ide? Nechcela presne toto počuť? Že sa rozhodnem tak, aby sme všetci našli kľud a boli spokojní?

„Jasné, ustupujem,“ pripustil som trochu nakrknuto. Toto som potreboval? No povedz,Bože! Potreboval?!

 Luisa ma pozorovala, akoby mi malo každú chvíľu niečo narásť na hlave. 

„To nie je správne rozhodnutie,“ ozvala sa, keď mi na nej ani po dvoch minútach nenarástlo nič.

Toto je jednoducho šialené.  

 „Čo teda čakáte, že poviem?“ opýtal som sa jej s kapituláciou v hlase. Pripadal som si, akoby sa mi snažila vytiahnuť žuvačku z vlasou, ale tá sa iba poriadne naťahovala. A to naozaj poriadne.

 Beznádejné ťahanie veci, o ktorej som zjavne nemal ani zdania.

Luisa sa zrazu postavila od stola. Jej ničím nemotivované konanie ma trochu prekvapilo, ale nie až tak, aby ma to zdvihlo zo stoličky spolu s ňou.

Sledoval som očami, ako prešla zo svojej strany na tú moju. Dlaňou sa oprela o stôl. Mlčky som vyčkával naďalší z jej zvláštnych výpadov. A nemýlil som sa, aj teraz na mňa jeden čakal:

„Snažím sa dopracovať k tomu, aby som ti ukázala, čo za neskutočného hlupáka a sebca si,“ povedala vážne. Z toho, ako sa na mňa pozerala, to nemyslela ako urážku, ale ako fakt, ktorý by som mal byť schopný  prijať, spracovať a následne zmeniť.

 Bol v tom však problém.

Nechápal som, prečo si to myslí, a prečo by som s tým práve ja mal niečo urobiť.

„Uhm?!“

„Nechápeš,“ vydedukovala s mojej  odpovede. Očividne. „Aký má k tomuto rozhodnutiu postoj Alexej?“ opýtala sa ma viac konkrétne.

V tom momente sa v mojej mysli zjavil iba jediný krátky obraz. Ten, v ktorom som ho odmietol vypočuť a rozbehol som sa za Aileen.

To bolo jednoducho hlúpe. Zmietol som predstavu, že by som sa snáď mal snažiť pochopiť, o čo tu ide a ďalej som sa tvrdohlavo hral na hlupáka.

„Prosím?“ vyslovil som nechápavo.

„Presne! Nejde len o teba! Nikdy nejde len o teba a tvoj život! Vždy je to o dvoch stranách. JA, ja, ja...  to je všetko, na čo sa upínaš,“ hrešila ma zo svojej, určite výhodnejšej, pozície, nakoľko mala navrch nie len po fyzickej ale aj psychickej stránke.

Táto celá situácie bola úplne mimo a na smiech.

V prvom rade: Neupínam sa na seba. Ak by tomu bolo tak,  a ja by som sa upínal iba na seba a zaujímal sa iba o to, čo chcem ja,tak by som... no ... ja by som... Haha... Nie.

„Tak to nie je,“ upozornil som ju a zahodil nastrčenú pointu.

 Pochopil som.

Bol som si plne vedomí vlastnej pozície v tomto šialenom rozhovore.

Pozrel som sa jej do tváre a ona  zmenila svoj pohľad na víťazný. Akoby o tom chvíľkovom zlyhaní vedela. Naozaj to tak nie je. Táto situácia stále nemá pointu.

„Nie? A ako to teda je?“ opýtala sa priamo mierenou otázkou.

Prečo stále zabúdam, že ten v nevýhode som tu len ja a to len a len kvôli sebe? Dúfam, že ako zjavný kretén viem, čo robím a prečo to robím! Nemá ani zmysel sa hádať sám so sebou. Toto je jednoducho absurdné.

„Aby si vedela... Toto je absolútne smiešne. Povedz mi namiesto toho, ako sa vrátim,“ požiadal som ju s jasným odmietnutím pokračovať v tejto hre ďalej.

V prvom rade som nemal ani najmenšiu chuť baviť sa o hlúpostiach a v tom druhom, naozaj som mal pocit, že sa mi niekto práve pokúšal vylisovať pľúca a to sa mi vôbec nepáčilo.

„Nie! Povedz mi, čo si myslíš, že chce Alexej,“ neprestávala a zatlačila ešte prudšie.

Ruku posunula bližšie mojim smerom.

Moja myseľ opakovala stále dokola to isté. Pekne , trpko a nesmierne pomaly, ten istý moment do tých najmenších detailov.

Pozrel som sa cez jediný kúsok škáry, ktorý mi hovoril, že tam, za ňou, bol nejaký priestor pre útek.

„Nechajte ma ísť,“  požiadal som ju so sileným, pokojným úsmevom.

Čakal som nejakú okamžitú reakciu.

Tá však neprišla.

Namiesto toho sa iba viditeľne nadýchla. Musel som jej  z nejakého dôvodu liezť na nervy.

Keď to vzdá, bude to mať jednoduchšie. 

„ČO – CHCE - ALEXEJ!?“ skríkla na mňa v momente, keď som na chvíľu stratil niť.

K tomu všetkému ešte  oboma dlaňami buchla do stola tak silno, že šálka na podšálke trocha nadskočila a nedosadla poriadne späť.

Niekto tu má zjavne väčšie nervy ako ja.

„Čo to do teba vošlo?“ opýtal som sa prekvapene. „Nie sme v dramatickom krúžku. Tu nemusíš udierať do stola,“ dodal som.

Nebavila sa.

„Odpovieš mi alebo nie?“ zaujímala sa.

Sedel som tam a hlúpo civel na to, ako sa mi všetky moje istoty trúsia medzi prstami. Strácal som pevnú pôdu pod nohami, a to iba kvôli svojim klamstvám. Bolo mi jasné, že to všetko bolo iba kvôli nim. Musel som si priznať, chytil som sa za vlastný chvost. Tú odpoveď, na ktorej  tak nástojila, som vo svojom vnútri poznal veľmi dobre. Lenže ona  ju potrebovala počuť. Vedela, že toto bol jediný  spôsob odpovede, ktorý nebudem môcť vziať späť.

Koľko odvahy potrebujem, aby som vyslovil nahlas pár slov? A čo viac, koľko zapierania a sily som vynaložil, aby som ich nevyslovil, resp. na ne vôbec nemyslel?

„Pustíte ma z tohto blázinca domov?“ položil som posledné kritériu, za ktoré som bol ochotný zapredať sa.

„Iste,“ súhlasila bez najmenších problémov. „Takže, čo chce Alexej?“ spýtala sa príjemne a pomaly.

 Ách!

Po niekoľkýkrát som mu v mojej pamäti odrazil ruku, keď sa ma snažil zastaviť. Dlane sa mi pri formulácií slov spotili za menej než stotinu sekundy.

 „Možno,“ začal som neisto a narazil pri tom na dva hlavné problém. Po prvé: práve som si zatĺkal posledný klinec do rakvy, z ktorej sa nebudem môcť už nikdy dostať, a po druhé: až keď som to vypúšťal nahlas, uvedomil som si, ako neskutočne hrozne to znie „... mňa?“ dokončil som.

Ak niekomu príde trápne, byť prichytený na vecku počas svojej potreby, a teraz je úplne jedno či ští alebo serie, tak to sa ešte pravdepodobne otvorene nepriznal k homosexuálnej náklonnosti svojej niekoľkokrát starej mame, ktorá o tom už aj tak vedela od vášho budúceho ja. 

„Možno?“ dobiedzala.

Noták! Nestačilo už? Pravdepodobne zo mňa už prší voda a neznalec ľudského tela by si ma takmer určite pomýlil s variacim sa čajníkom.

„Pozrite, bol to priateľ mojej sestry,“ snažil som sa, ako inak, vykľučkovať  z danej situácie. 

„Presne, BOL,“ prisvedčila mi a stiahla sa, aby mi dopriala väčší priestor. ĎAKUJEM!

„Nechytaj ma za slovíčka. Je,“ opravil som sa spupne.

„Nie je a ty to vieš. Tak isto ako si uvedomuješ, čo chce Alexej. Buď k sebe úprimný. Čo chceš ty?“ prehovárala mi do srdca.

Už  nepotrebujem počuť nič!

Mám toho dosť!

Dostala ma plnej čiare, to jej musím nechať.

„Vypadnúť z tejto manželskej poradne,“ odpovedal som jej a ona na moju ironickú poznámku iba s úsmevom podotkla: „Som rada, že to chápeš.“

Oh! Tomu ver, že chápem! Rozhodne viem, kedy je čas vypadnúť. Som si istý, že to pripomína útek, ale o útek nejde, len o návrat. – Jop! Výhovorky! -

„Povedz mi, ako sa dostanem späť. Prosím,“ požiadal som ju milo. Nič iné mi ani nezostávalo. Po tom pekle, ktorým som si vďaka nemenovaným osobám (uhm-hm JA a ONA) prešiel.

„V poriadku,“ súhlasila bez ďalšieho premýšľania.

Zjavne s tým už  žiadny problém nemala. Takže svoj plán dosiahla.

To bolo celé?

Zrazu mi to prišlo až príííliš jednoduché (sarkazmus). „Ale,“ ozvala sa zrazu a pomaly na mňa ukazovala prstom, „sľúb mi, že pri ďalšej príležitosti sa rozhodneš správne,“ požiadala ma.

Vyvrátil som oči v stĺp.

„Toľko kecov,“ posťažoval som si vo veľkom geste.

 Oprel som si lakeť o stôl a podoprel si hlavu tak, aby som ju nespustil  z očí.

„Mám mu snáď vyznať lásku hneď, ako ho uvidím?“ opýtal som sa ironicky s  úškrnom.

„Prečo nie?“ odpovedala okamžite veľmi vážne. Hlava sa mi šmykla z ruky a ja som ňou takmer vrazil do stola. Vydal som zo seba jeden z tých zvukov, ktoré pripomínali poslednú fázu pre udusením.

Ha! Ako keby som sa chystal! HA- ha- ha ! Ách, to som ale v riti, čo?

Môj mozog automaticky prepol do režimu hľadania argumentov a obranných frázy, ktoré by jasne bojovali proti tak absurdnému tvrdeniu.    

„Najlepšie bude vrátiť sa z druhého poschodia,“ zavolala za mnou, kým ja som i naďalej stagnoval na stole. Zrazu už neutekáš domov, hm? Odhodlane som sa postavil a nasledoval ju. Ako toto len vysvetlím Alexejovi? Vysvetlíš čo?  Ako sa k tomu všetkému postavíš ty?

Prečo nezačať ospravedlnením, že si kretén? Použiť pár lacných fráz bla, bla a potom v úplnej  pohode na neho vybaliť : Pozri, vyzerá to tak, že máme o seba navzájom záujem, tak prečo to neskúsime?

Plus,  ako bonus môže dostať jeden darčekový poukaz na sex zdarma.

Ako sme vystupovali po schodoch hore, frustrovane som si pretrel čelo. Bolo priam neuveriteľné, že cestovanie duše časom už nebolo tak podstatné ako to, že by som si mal vyriešiť svoj sexuálny život.

To je ohromné! Toto píše sám život a poriadne sfetovaný.

„Breen,“ zastavila ma zrazu. Prestal som polemizovať na tým všetkým a pozrel sa na ňu. „Ber to tak, že tvoj problém so sestrou je vyriešený. Nepoužívaj ju ako výhovorku a buď kvôli láske sebecký. Ak ho skutočne chceš, tak mu to povedz. Ak ho nechceš, povedz mu to tiež,“ poradila mi opätovne.

Natiahla ku mne ruku a jemne mi zovrela plece. Takmer nepostrehnuteľne sklonila hlavu a očami sa dodatočne spýtala: „Chápeme sa?“

Áno.

„Koľkokrát mi to ešte budete opakovať? Nie som mentálne chorý, viem si dať dve a dve dokopy. Sú to tri. Dah!“ zavtipkoval som. 

„Vtipné,“ nezasmiala sa. „Je ľahšie odísť ako prísť. Na príchod je dôležitý dôvod. To si pamätaj! Ak máš dôvod odísť a vieš, kam chceš ísť, so správnym prístupom sa zo svojho tela dostaneš. Nájdi môj diár. Napísala som ti doň inštrukcie,“ informovala ma. „ A teraz sa postav sem,“ ukázala na miesto, kde som padol a... vstal. Konala rýchlo, pravdepodobne mala pádny dôvod, a ja som sa jej tempu podvolil., „Iste,“ odvetil som a postavil sa na to miesto: „čo teraz?“

„Zavri oči,“ požiadala ma a počkala, kým tak neurobím. Až potom pokračovala: „Telo je vždy zviazané s dušou a nech je kdekoľvek, obe sa k sebe priťahujú. Je to ako hľadať vôňu alebo zvuk. Hľadaj to,“ rozprávala priam hypnoticky.

V tomto mala pravdu. Bolo to ako hľadať niečo známe a bolo to omnoho jednoduchšie ako prísť. LENŽE...Ja sa ešte vrátiť nemôžem! Čo mu asi tak poviem?

„Moment,“ roztvoril som oči, že sa jej na to opýtam. Keď už mala toľko rečí ohľadom môjho emočného žitia, mohla by vedieť aj toto.

Moje oči narazili na plafón v  izbe.

Neskoro.

Bol som späť.

Zostal som strnulo ležať a počúvať.

Ticho.

Odvážil som sa zodvihnúť hlavu, aby som skontroloval aj svoje okolie.

Nič.

Hral som sa na špióna. Moc možností som nemal. Buď budem vojakom alebo agentom.

Vzduch bol čistý. Otočil som sa doprava a skotúľal sa z postele. 

Rýchlo som si zhrnul všetky svoje možnosti. Vlastne ich zas až tak veľa nebolo. Mohol som sa v pokoji rozhodnúť pre ignoráciu toho všetkého, čo bolo povedané, alebo sľúbené, a tak ďalej klamať seba i Alexeja. Alebo som to mohol urobiť tak, ako to malo byť už na začiatku. Povedať pravdu. Neklamať, nepodvádzať a hlavne, nevyhovárať sa, že robím niečo pre niekoho iného. A namiesto toho som skončil pod vlastnou posteľou sledujúc a načúvajúc, či náhodou niekto nejde.

 Veľmi dospelé, Breen.

Zodvihol som sa. Bolo jasné, že nikto v mojej izbe nebol. 

Potreboval by som návod na to, ako a čo mám urobiť ďalej, pretože som sa ocitol v situácií, kedy to neviem. Najjednoduchšie, ale nie najrozumnejšie a už vôbec nie najúprimnejšie, by bolo ujsť .

Postavil som sa k dverám, položil na ne dlaň a potichu pootvoril. Jedným okom som nakukol na chodbu.

 „Čo tu stváraš?“ opýtal sa Alexej spoza moja chrbta.

Vydesil ma tak silno, že som takmer vyskočil z vlastnej kože. Zvalil som sa na dvere a tie sa pod mojou váhou zabuchli. Moja úniková cestaaaa.

Namiesto ruky som sa o ne oprel chrbtom, a tak som sa mu znenazdajky ocitol tvárou v tvár.

 Zdal sa pokojný, ale jeho oči tykali po mojej tvári, akoby na nej hľadali náznak vysvetlenia. Okrem toho nič nepovedal, iba čakal moje vysvetlenie. Lenže  ja som sa na chvíľu stratil niekde medzi: „BÉÉÉÉÉŽ!“ a „Vždy sa tváril takto?“

„Čakal som,“ odvetil som stále zahľadený do jeho tváre.

Chce mňa?

Alexej, naozaj ma toľko chceš?

Si naozaj ochotný vztiahnuť svoje ruky na niekoho ako som ja?

Si šialený?

Čo na mne vidíš? – A čo na ňom vidíš ty? ... Všetko! Boha, je to ALEXEJ!

„Načo si čakal?“ zaujímal sa snažiac sa pochopiť môj súčasný status. Veru, veru... načo ... ?

„To by som aj ja rád vedel,“ odpovedal som zabraný do jeho očí.