Zvrtol som sa, no vtedy sa mi zavreli dvere pred nosom. V tom momente som si všimol niečo divné. Žiadna kľučka.

 „Alexej!“ vykríkol som. „Hej, čo to robíš!“ buchol som do dverí. „Alexej!“ zavolal som znova. No on sa neozýval. ČODOPEKLA...!

„Hej! Parchant! Vraj dôverovať ti! Hej! Pusti ma!“ rozkrikoval som sa a bezvýsledne udieral do drevených dverí, ktoré sa na drevené iba hrali, ale rozhodne nimi neboli. No za herecký výkon by si zaslúžili Oscara.

„Kriste! To je deň! ... Hej! Počuje ma niekto!? Halóóó!“

Ten parchant, ktorý mi prišiel ako stelesnenie mojej vysnenej sexuality, ma práve zavrel v nejakom väzení.

To sa mi snáď , DOPEKLA, zdá!

Zostal som nehybne stáť pol metra od dverí a vytrvalo na ne hľadel.

Toto mi bude musieť pekne vysvetliť!

Stál som tam hádam dobrých päť minút a začínal sa obávať, že je to márne, keď som započul dianie spoza dverí. Ostražito som ich pozoroval  pripravený brániť sa, ak to bude nutné.

Dúfal som však v opak, nakoľko v obrane som vážne hrozný.

Jediný východ sa otvoril a  v ňom stál Alexej s knihami.

„Ty!“ vyštekol som. „Vieš o tom, že si ma tu vymkol a nie je tu žiadna kľučka, alebo iný východ?“ spýtal som sa ho naštvane. Jasné, že to vedel, idiot!

„Viem,“ odpovedal mi pokojne. Vzápätí sa na mňa usmial. Položil knihy na zem, nohou ich posunul k stene a znova zavrel.

„Hej!“ skočil som k zatvárajúcim sa dverám. Nestihol som to. „Alexej!“ zjapal som naštvane, ale veľmi rýchlo mi dochádzalo, že to nepomôže. „Alexej!“ zavolal som už prosebnejšie. „Pusť ma! Povedal si mi, aby som ti dôveroval a ty si ma zavrieš... sem,“ prehovoril som k zavretým dverám a dúfal, že to počuje.

„Pomáham ti,“ ozvalo sa tlmene z druhej strany. „Pred nejakou dobou som v tej miestnosti strávil týždeň,“ dokončil.

Týždeň?!

„Týždeň? Zbláznil si sa? Chceš ma tu držať celý týždeň?“ pýtal som sa vydesene, a pritom naštvane za to, že so mnou vypiekol.

„Budem ťa tam držať tak dlho, ako to bude nutné. Ak sa naučíš ovládať svoje schopnosti, pustím ťa,“ odpovedal mi vážne spoza dverí.

To si musí robiť srandu? Ovládať svoje schopnosti? Veď ja o žiadnych neviem. Okrem tých vízií. A ako mám asi zabrániť víziám a námesačnosti?

„A ako to mám asi tak urobiť, keď ani neviem, kto som a čo viem?“ spýtal som sa zúfalo.

Bokom tela som vrazil do dverí, ale nič sa nestalo. Iba to, že ma začal bolieť.

Keď tie dvere otvorí, tak ho zabijem. Zožerem ho aj s tými jeho amazonovými očami!

Bol som blbec, že som sa vôbec niekedy pocítil vzrušenie, keď bol  pri mne. Som Blbec! Blbec! Blbec!

„Knihy  ti pomôžu,“ vyslovil pokojne.

„Áno?“ zasmial som sa ironicky. „Ako? Mám si nimi vytĺcť svetlo z tela?“ spýtal som sa.

Opierajúc sa čelom o dvere som si začínal pripúšťať myšlienku, že už som zase v pasci.

„Volá sa tomu štúdium! Musíš sa sústrediť. Potrebuješ informácie a k tomu ti môže dopomôcť poskytnutá literatúra,“ poúčal ma. Skĺzol som  na podlahu a pozrel na hromadu kníh, ktoré mi doniesol ako študijný materiál.

„A prečo to musím robiť práve tu?“ zaujímal som sa zadržiavajúc svoju zlosť.

Natiahol som ruku po jednej  z kníh a vzal si ju. Možno by som to mal skúsiť...

„Tá miestnosť nie je trestom. Celá táto stavba je postavený na siedmych najmocnejších božských relikviách a práve na tom mieste, kde si, je ich moc najviac sústredená. Centralizuje nie len tvoje sústredenie, vďaka čomu budeš môcť rýchlejšie nájsť svoj systém a manuál k svojmu božiemu svetlu, ale ťa i chráni,“ vysvetlil mi.

Takže tu budem trčať!

Frustrovane som hodil knihu, ktorú som držal v rukách,  cez miestnosť.

„Žartuješ?! Porušuješ moje ľudské práva!“

Dobrá správa bola, že neletela príliš dlho, nakoľko hádzanie tiež nepatrilo medzi moje prednosti.

„Pomáham ti prežiť,“ protirečil mi odhodlane.

„Parchant,“ zašomral som.

„Prídem hneď, ako to bude možné,“ dodal povzbudzujúco.

On odchádza preč?

„Moment!“ treskol som dlaňami o „oscarové“ dvere. „Hej! Alexej! Odchádzaš preč? To ma tu naozaj necháš?“ spýtal som sa s obavami, ktoré začali narastať do obrovských rozmerov. Naozaj ma tu nechá a k tomu samého?

Myslel som, že zostane aspoň v budove a bude sa snažiť  pomôcť mi. Alebo bol toto, nebodaj,  iba nejaký zasväcovací rituál, pri ktorom sa po nejakom čase otvoria dvere a  s tortou a klobúčikmi budú kričať:

„Vitaj medzi nami!“

„Budeš  v dobrých rukách. Nič sa ti tu nestane,“ ubezpečil ma. To nebolo to, čo som chcel počuť!

„Áno, pretože som zavretý v cele v zasranom kláštore, dopekla!“ vyštekol som  rozzúrene, ale to sotva mohol počuť, pretože odišiel ešte pred tým, než som to stihol dokončiť.

Perfektné. Je to proste úžasné!

Sedel som na chladnej zemi v takmer prázdnej miestnosti a opieral sa hlavou o dvere, ktoré ma tu väznili.

Dočerta, dočerta! DOČERTA!

To, ako som zúril a šalel z toho, čo sa bude diať ďalej, mi veľmi nepomáhalo. Práve naopak. Bol som si celkom istý, že tieto emócie ma tu udržia dlhšie, ako keby som sa upokojil a podriadil jeho „dobrému úmyslu“.

Keď som nad tým tak uvažoval po pol dni zavretom v ochrannej cele  , pripadal som si ako Natascha Kampuschová. Až na to, že som mal o niečo viac priestoru a jedlo  ako kráľ.

To mi ale na  nálade nijak nepridalo. Vlastne i zvyšok dňa som presedel opretý o stenu oproti dverám a nerobil nič. Absolútne nič.

Myslel som si, že tým spustím nejaký druh revolty, ale stálo to za veľkú belu. Jediný, kto pozoroval môj zbytočný štrajk, bol farár Peter, ktorý mi nosil množstvo  jedla a pýtal sa, či nič nepotrebujem.

Isteže, bol som viac než sarkastický a nie veľmi vyberaným spôsobom mu vysvetlil , že to jediné, čo môže urobiť, je pustiť ma a ostatné si môže strčiť doriti.

Nakoniec som to, ako inak, oľutoval. Vybíjal som si zlosť na zlej osobe a on mi to ani nezazlieval.

Čo ma ako inak dožieralo ešte väčšmi.

Ku sklonku dňa som nedokázal zaspať aj napriek tme ako v diere, ktorá vládla v miestnosti. Jediné dva zdroje svetla boli umelá napodobenina  slnka a lampa na stole. Tá mi bola, zase raz, k ničomu.

V bdelom stave ma držal strach z toho, čo sa stane, keď zaspím. Námesačnosť už nemusela byť problémom, vzhľadom k tomu, že som bol uväznený. Ale samotná podstata snov áno. Čo ak ma vďaka môjmu snu dostane? A čo horšie, to svetlo, ktorým ma obdaroval Boh za trest, bude dôvod mojej smrti.

V hĺbke svojho ja som z toho pociťoval strach. Možno to bol pravý dôvod, prečo som ho nechcel, a nedokázal, prijať. Predsa len, bezpečie má svoje hranice, ktoré sa nesmú porušiť.

Nad ránom, pri východe slnka, sa automaticky zaplo  umelé osvetlenie. Opláchol som sa v studenej vode a to mi trochu pomohlo od únavy. Aj keď nie až na toľko, aby som nevyzeral ako mŕtvola.

Raňajky som vynechal, rovnako ako aj akýkoľvek hnusný prístup k Petrovi. Prehodili sme iba zopár  nutných viet, z ktorých časť sa  líšila len formou, pričom obsah zostával rovnaký: Ako sa cítim.

No, nič moc, Peter, nič moc.

Hnev ma úplne prešiel až k večeru, kedy som doslova vzdal  boj s únavou a tvrdo zaspal. To, čo ma prekvapilo bolo, že som sa ráno zobudil a ...

Žiaden sen! Nič. Ani náznak.

Po niekoľkých mesiacoch spánkového deficitu sa nič nestalo. Nič sa mi nesnívalo. Akoby všetko zrazu zmizlo.

Znamená to, že mám všetko pod kontrolou a môžu ma pustiť?

V logickej časti mozgu, tam kde som bol sám k sebe úprimný, som vedel, že to nič neznamená. Možno som bol iba natoľko unavený, že som sa na nič nezmohol, hoci predtým mi svetlo vo mne nezabránilo vnuknúť nočné prechádzky a … Sex.

Bol čas na raňajky. I tentokrát sa Peter ukázal včas.

Moment...!

PANE BOŽE!

Uvedomil som si ako civím na farára, ktorý zostal v pomykove i s mojimi raňajkami.

Ak bol môj predošlý sen skutočný, tak potom sex s Alexejom... bol skutočný tiež?

„Breen,“ oslovil ma Peter opatrne. Ak je to pravda, v tom prípade...

„Som v hajzly,“ vyslovil som zasnene.

Petra to zaskočilo. Alebo lepšie povedané, zaskočil ho výber mojich slov.

„Breen, poprosím ťa o slušnosť. Sme na svätom mieste,“ vysvetlil mi trpezlivo.

„Kde je Alexej?“ spýtal som sa netrpezlivo očakávajúc  odpoveď.

„Má nejakú prácu,“ zahovoril a položil jedlo na stôl. „Príde hneď, ako bude môcť,“ ubezpečil ma.

Až tak moc nemôžem vedieť kde je ? Má snáď na práci nejaké Akty X? Vlastne by ma to vôbec neprekvapilo...

Zostával som v tranze a snahu farára, nadviazať somnou komunikáciu, som nevnímal. Bolo jasné, že  moje rozpoloženie postrehol.

Nuž, práve mi došlo, že som sa naozaj vyspal s Alexejom. Alebo, čo by bolo ešte horšie, možno sa mi zdalo, že je to Alexej a nakoniec to bol iba nejaký bezďák. Ugh...!

„Nechám ťa teda. Najedz sa. Je to pre tvoje telo dôležité,“ staral sa.

Pre moje telo je dôležité spomenúť si, čo do pekla som stváral!

 Kvôli svojim myšlienkovým pochodom som sa na neho mračil ďalej.

Tak počkať! Lenže ja som sa zobudil uprostred cesty zatedy, čo v sne sme boli takmer na konci. Je možné, že by to bolo posunuté, alebo  to bolo predvídanie budúcnosti a ja si to s ním ešte len rozdám?

To ťažko! Všetky tie sny s ním trvali mesiac a ja som pochyboval, že sme mesiac na seba len zízali cez ulicu.

Záver analýzy ma trochu upokojili, pretože to znamená, že to nebolo skutočné a ani nebude, ale hlboko vo mne sa zakorenil plamienok neistoty. V každom prípade, či už to bolo pravé alebo nie, Alexej je problém a ja som ho potreboval od seba držať čo najďalej. I keby to celé bol výmysel, jedna vec zostala. Moja živočíšnosť voči nemu. Hnev, ktorý som pocítil pri myšlienke na to, ako ma oklamal, bol pochovaný do zeme pri spomienke na to, ako ma uspokojil. Prečo? Pretože som úplný  idiot, ktorý sa necháva ovplyvňovať aj svojim rozkrokom. Možno by som si to mal dať ako varovanie na svoj profil.

Naštvane som  zamieril k sprche a namočil si tvár do ľadovej vody.

Nymfoman. Prečo som si na to vôbec spomenul?

Celé to vyhýbanie, ktoré mu tak prekáža, má zmysel. Možno si myslí, že pre neho nie, ale pre mňa rozhodne má. Nie je to správne. Tak to je a bude. Som prekliaty zatiaľ čo on je svätým posolstvom samotnej božej sily. Nech ma berú ako nositeľa svetla, ale ak ho mám ja, určite nebude také úžasné ako bolo po celé generácie Eliorových. Prečo? Pretože moje prekliate ho pošpinilo, a akoby potom mohlo byť božský čisté? Nijako.

Takže celé toto: Chcem ti pomôcť, nauč sa ovládať svoju moc... Je úplne zbytočné.

Raz to pochopí, keď uvidí skrz celú pravdu, a potom ma vypustí na slobodu ako divoké zviera: „Bež si slobodný!“  a mňa pri prvej možnosti niečo zabije. Verím, že to tak je.

Moje myšlienkové pochody ma strašne unavovali a hlavne rozlaďovali. Zamieril som k posteli a nechcene zakopol o  knihu ležiacu mi v ceste.

Zastal som s pohľadom na nej. Povzdychol som si.

Výborne. Moje samoštúdium.

Pred nedávno som si myslel, že sa zbláznim z toho, ako nič neviem, a teraz? Čo  môžem povedať teraz?

Všetko sa  rapídne posralo. Nad svojou úbohou situáciou som si mohol  iba povzdychnúť. Pozrel som na zostávajúce knihy vedľa mňa, ktoré ešte nestihol postihnúť môj hnev.

Chcel som odpovede? Chcel. Tak tu ich mám. V bibliotékove.

Zobral som jednu do ruky a poddal sa Alexejovmu rozkazu.

Urobím to. Prečítam si ich. Naučím sa, čo bude potreba, a potom, keď budem voľný, odídem.

Preč.

Ďaleko od všetkých tých vecí a hlavne od svojho predurčenia, ktoré mala plniť sestra.

Popravde? Nebavilo ma to. No čítal som. Učil a sústredil sa tak dôkladne, že čas mi utekal veľmi rýchlo  bez toho, aby som si vôbec všimol návštevy farára Petra s jedlom. Musel som sa pochváliť, aký pilný študent som bol.

Vinu som pocítil až v momente, keď som sa začal učiť iba veci, ktoré som potreboval k svojmu únik z tohto sveta. Napríklad zapečatenie môjho svetla. Ak som  čítal správne, bolo to poriadne zložité a nie zas až tak výhodné, ako som si najskôr myslel. Na dokončenie celého toho procesu som potreboval niečo, čo je veľmi špecifické a nenahraditeľné . Alexeja.

Kapitoly o astrálnom cestovaní, víziách a ďalších schopnostiach, ktoré sa objavili v našom rode, boli ako predloha na fantasy seriál. Celé to čítanie mi prezradilo čím som a kde presne sa v celom tom bláznovstve nachádzam.

Bolo to ako čítať manuál: Ako sa nezblázniť po tom čo zistíte, že v sebe niečo máte a pásomnica to nieje.

Dokonca som pochopil varovné signály svetla, o ktorých sa zmienil Alexej.

Boli tri stupne. Prvý: Bolesť, ktorá predurčovala prítomnosť zla. Druhý hovoril o oslabení životnej sily, z ktorej čerpalo svetlo a tretí, tak prirodzený, ako keď vás niekto prehodí cez miestnosť.

V knihách však nebolo takmer nič o tom, čo ma napadlo. Stále sa opakovalo niečo o tieňoch, tme a zle, ale reálne tu nebolo nič konkrétne. Aj Alexej spomínal, že svetlo vo mne predtým plnilo svoje poslanie, hľadanie tmy a zla, ale nič to tu nevysvetľovalo.

Skôr by som povedal , že zameranie celej mojej povinnej literatúry bolo o mne a Alexejovi.

Zvládol som to prečítať za tri dni. Aj tak som nemal na práci nič lepšie.

Ku sklonku piateho dňa bez Alexeja, bez kníh a bez akéhokoľvek náznaku existencie svetla vo mne, som sa začal nudiť.

Nieje nič horšie, ako nudiť sa a byť zavretí v miestnosti, kde je iba minimum predmetov na pozorovanie. Znudene som klepal prstami o stôl a rozmýšľal nad plánom, ako si skrátiť čas. Na spánok som bol príliš živý a mohol za to práve ten pokoj. Celá ťažoba spojená so svetlom bola medzi týmito stenami preč.

Pri každom otvorení dverí, a prepustení okolitého sveta do miestnosti, som cítil, ako na mňa všetko to zlé a temné čaká vo vzduchu.  V momente, keď vyjdem tými dverami, nebudem chránený a zavalí ma balvan toho, pred čím sa tak ukrývam.

Možno mal nakoniec Alexej pravdu. Toto nebol trest.

Nie som žiadna Natasha, ale diamant, ktorý je ukrytí pred svetom. A možno som si iba začínal uvedomovať, že to tak chcem. Zostať naveky ukrytý v tejto miestnosti, nemusieť bojovať s tým strachom, bolesťou a únavou.

Isteže, každým úderom  srdca som chcel vyletieť. Dobre som si uvedomoval, že mám iba dve možnosti.

Po A: vzdám sa života a budem na kolenách  prosiť, aby ma tu nechal zavretého až kým neumriem, alebo po B: podarí sa mi  tá pečať na božie svetlo.

Na to som však musel cvičiť. Nič sa nepodarí na prvýkrát.

Vďaka ochote farára Petra som dostal kriedu na krátenie času a tá mi práve teraz padla vhod.

Pri čítaní som pochopil, že precíznosť slov a dokonalosť ich využitia má vplyv na výsledok. Moje písanie do kruhu bolo otrasné. Vlastne to ani nebol kruh ale ovál. Skúšal som to stále dokola, až kým na podlahe nezostávalo takmer žiadne miesto. Blízko pri východe mi zostalo ešte niekoľko centimetrov, ktoré som mohol využiť. Odvrátený od dverí som sa zohol a sústredil sa, aby mi to tentokrát vyšlo. Urobil som krok vzad, uvoľňujúc si tak priestor na písanie pod nohami, a zadkom vrazil do niečoho pevného.

Neubránil som sa grimase.

Prosím, nech je to stena.

Prosím.

Vopred som však vedel, že keď sa otočím, ona to určite nebude.

„Na čom pracuješ?“ spýtal sa ma Alexej. Jemne sa dotkol mojich bokov tak, aby ma posunul a mohol sa  dostať dnu. Bolo príjemné cítiť ľudský dotyk, ale dlho som sa z toho netešil.

„Alexej,“ vydýchol som a  vystrel sa ako pravítko skôr, než ma dokázal odpratať z cesty.

To mu však nezabránilo držať ma naďalej. Naopak. Zdalo sa, že si ten dotyk užíva.

Ja nie! Po pravde  som sa o tom snažil silou mocou presvedčiť.

 Zaujímalo by ma kde sa pominul ten hnev: Rotrhám ho v zuboch!

Zahnal som v sebe ten pocit bláznivej panny, keď sa jej prvýkrát dotknú.

Začínal som cítiť teplo jeho tela a moje prichádzajúce pudové pocity. Chuť po uspokojení.

Nie. V žiadnom prípade! Už nie! V rýchlosti som sa zamyslel: Kedy som si naposledy vyhonil? Asi to už bude doba.

Zvrtol som sa a tým striasol zo seba jeho ruky. Stál som pred ním v jeho intímnom  priestore.

Dôkladne ma pozoroval a ja som sa sledoval v odraze jeho očí. Mimochodom, to, čo som videl, sa mi vôbec  nepáčilo.

Vytrhol som sa z jeho blízkosti a urobil medzi nami neviditeľnú čiaru.

„Si späť,“ vyslovil som pohŕdavo.

„Prišiel som hneď, ako som mohol,“ vyslovil s očami preskakujúc z jedného pokusu na druhý.

„Začínam to počúvať až príliš často,“ zamrmlal som a potláčal náhlu nevoľnosť. Dvere boli otvorené.

„Čo je to?“ spýtal sa bez reakcie na moju predošlú poznámku.

„Nič,“ odvetil som. Jedna časť mňa sa mu chcela postaviť do záberu a zakryť úplne celú zem ale tá druhá časť, ktorá sa ma snažila ochrániť pred vonkajším svetom vyhrávala.

Stiahol som sa viac do vnútra miestnosti a on ma nasledoval.

„Vieš, to, že nechápem zmysel tvojho odstupu ešte neznamená , že nepoznám, kedy mi klameš,“ poznamenal rozladene.

„Pán chytrý. Keď už sme pri tom vyhýbaní. Nie si to ty, kto sa doteraz hral na pána okúzľujúceho a zrazu je pán nedostupný?“ zvrtol som pozornosť k nemu.

To ho na chvíľu zabaví.

„Myslíš si, že to robím naschvál?“ odpovedal mi otázkou.

„Isteže nie, máš dôvod. Tak isto ako s tým držaním ma tu, nie? Je ti nanič z toho, že som to ja, kto má svetlo,“ vyslovil som to, čo som v skutočnosti cítil.

Nemohol poprieť, že na tom niečo je.

„Narážaš na to, že som k tebe zmenil prístup? Chceš, aby som bol na tebe znova milý? Jedno ti však poviem: mýliš sa. Ak by som na teba nebol prísny, nikdy by si mi nedôveroval a nezveril mi svoj život. Chcem, aby si ma rešpektoval. Iba tak pochopíš, že sa ti snažím naozaj pomôcť,“ hovoril rozvážne a bolo očividné, že svojím slovám veril.

To bol ale v tejto miestnosti jediný.

„Ako keby moja viera v teba nebola po každé zničená,“ usekol som prudko.

„Obaja vieme, že si už pochopil, prečo bolo správne zavrieť ťa tu,“ poznamenal.

To je recht. Odvrátil som od neho pohľad. Tak ľahko sa nepoddám.

„To však neznamená, že ti odpustím ten princíp. Som tu už šesť dní,“ zabojoval som za svoje.

Začínal sa ku mne blížiť mrazivý vzduch, ktorý mi spôsoboval zimomriavky. Obzrel som sa k východu.

Dvere boli stále dokorán.

„Mrzí ma, že som nemohol prísť skôr, ale naozaj to nešlo,“ ospravedlnil sa. Vrátil som sa pohľadom k Alexejovi. Je to len pocit! Len pocit. Dýchaj!

„Dostal som správu od predstavenstva, aby som s tebou prišiel na zasadnutie. Chcú sa porozprávať. Tak som tu,“ rozprával ku mne priateľsky.

„Moment,“ zastavil som ho, než by sa rozhodol podať mi viac informácií, ako som skutočne chcel počuť.

„Takže, ak to chápem správne, neprišiel by si, ak by si ma nepotreboval na to ... čože to? Zasadnutie?“ opýtal som sa ho štipľavo.

„Tu ťa zastavím. Nechcem sa hádať,“ zasiahol pán priateľský.

Ohhh! To ma vytočilo ešte viac. Nie len, že nedokáže zavrieť tie prekliate DVERE, ale teraz ma ešte aj potrebuje na nejaké blbé zasadnutie mimo túto miestnosť. Nežiada priveľa?

„Výborne. Tak to sme dvaja. Zavri za sebou dvere z vonka a  tým pajácom odkáž, že nemám vôbec chuť plniť svoje poslanie, alebo čo to vlastne je,“ vysvetlil som mu dôrazne  a rukou  mu distingvovane naznačil východ.

„Breen,“ zvýšil na mňa hlas.

Nereagoval som na neho. Nechcel som.

To ho vyprovokovalo k činom. Živelne ma zachytil a uväznil mi ruky. Zovrel mi zápästie do svojich dlaní a pevne ma držal, aby som sa nevyšmykol.

Srdce sa mi rozbúchalo z jednej polovice zlosťou a z druhej jeho akciou. Oh-ho-ho.Predohra?

Hrdo som zdvihol bradu nechcúc sa podvoliť.

„Nerob to. Príjmy to skôr, než bude neskoro,“ požiadal ma. No ja som svoj názor nezmenil. A nikto ma neprinúti vybrať si to.

 Tieto bláznovstvá nie sú mojim životom. Patrím do fabriky za pás, kde sa udriem k smrti a nie k … ani neviem k čomu presne a... k nemu.

Sledoval som jeho pevnú, vážnu tvár a napadlo ma to jediné, čo ma v poslednom čase dokázalo trápiť.

Náš (ne)sex. Iste úplne odveci celej tejto situácie ale prišlo mi dôležité dostať sa tomu na kĺb.

„Sú všetky moje vízie skutočné?“ spýtal som sa ho bez záujmu o jeho preslov do mojej duše.

„Prosím?“ prekvapene zdvihol obočie.

„Počuješ, nie? Vieš viac ako ja a určite na toto poznáš odpoveď. Takže, sú?“ naliehal som.

„Je viac druhov vízii. Sú tie, ktoré sa skutočne dejú. Potom sú takzvané paralelné vízie, ktoré sa splnia, ale nie do detailov a nakoniec sú tu jasnovidné,“ odpovedal mi stále trochu zaskočený.

To som si už prečítal aj sám. Ale do čoho z toho spadá – me my?

Neprestával ma pozorovať. Tak ako vždy sa snažil vyčítať, čo si myslím.

„Breen, zdalo sa ti niečo, čo by som mal vedieť?“ opýtal sa ma už ustaranejšie, akoby videl moje znepokojenie.

„Prečo si myslíš, že tu niečo také je?“ zastrel som. Pritom som sa znova pokúsil dostať z jeho zovretia.

Prestal som nad tým premýšľať, než sa v tom začne viac vŕtať.

„Cítim tvoje obavy, nejasnosť a, ako inak, silný odstup,“ odpovedal mi úprimne.

Cíti?

No jasné. I sila má isté špecifické schopnosti, teda okrem zdatnosti a inštinktoch v boji.

„Čo všetko dokážeš?“ zaujímal som sa. Cítil som, ako jeho zovretie trochu povoľovalo.

„Liečiť a čítať ľudskú energiu.“

„Ako to funguje?“ zbieral som informácie a ďalej ho zabával. Celkom rýchlo sa nechal zviesť z cesty.

„Tak, napríklad čítanie ľudskej energie chce veľa tréningu. Musel som dokázať rozpoznať tú energiu, ktorá vytvára emócie. Čím je človek komplikovanejší, tým je pre mňa ťažšie, tak povediac, ho prečítať,“ vysvetlil mi, pričom som videl, že to, čo mi hovorí aj cíti.

Našiel systém ako využiť to, čo mu bolo dané. Bodla ma žiarlivosť pri myšlienke, že z tohto hľadiska stojím zahovno. Ale ja som sa ani nesnažil. Bola to iba hlúpa ľudská súťaživosť, ktorá ma nútila cítiť sa žiarlivo voči jeho harmónii, keď sa mi to snažil vysvetliť.

„Prepáčte,“ prerušila naše spoločné hriadky neznáma mníška, „už vás očakávajú v primárnej hale,“ dodala zdvorilo.

Nás? Čakajú?

„Áno, ďakujem,“ odpovedal jej rovnako úctivo a očami sa vrátil ku mne.

„Tu?“ dostal som zo seba úzkostlivo.

„Iste. Je to tu najbezpečnejšie. Hádam si si nemyslel, že pôjdeme niekam ďaleko,“ vyriekol pobavene Alexej. Medzitým sa ma pokúšal dostať k dverám s akademickou cenou.

„Práveže tak trochu myslel,“ zasmial som sa chabo snažiac sa bojovať s jeho silou až do momentu, kedy ho to prestalo baviť.

„Čo je to tentokrát?“ vykypel držiac svoj pravý hnev hlboko v sebe.

Na sekundu som si pomyslel, že by som mu mohol povedať pravdu o tom, prečo nechcem zo svojej klietky odísť. Veľmi rýchlo som si to rozmyslel  a pritom si  nebol istý prečo...

„Stavím sa, že budem zase ako exponát v múzeu. Nebudem príjemný, a ak na mňa budú civieť, odídem,“ varoval som ho držiac svoje práve obavy hlboko vo mne.

Alexej nadomnou iba pokýval hlavou a zdvorilo ma požiadal, nech ho nasledujem.

Zdalo sa, že ho moja odpoveď uspokojila, ale dobre som videl, aký je i napriek tomu neistý a napätý.

Zmienka  o nich a čakaní ho  poľudštila takmer až na moju úroveň.

Prekročili som prah dverí. Srdce sa mi rozbúchalo adrenalínom, akoby ma malo z každej strany niečo napadnúť. Ale ten pravý nepriateľ, moje svetlo, sa na mňa nalepil už dávno. Než sme sa dostali k vstupným dverám kláštora, známa bolesť číslo dva, ma začala ťahať z nebeského pokoja späť do pekiel.

V snahe  potlačiť ten pocit, som sa zhlboka nadýchol. Môj mozog predĺžil chodbu takmer o pol kilometra.

Toto bude fuška.

Než som sa však nazdal, stáli sme pred masívnymi dvojkrídlovými dverami. Nedal mi ani šancu požiadať ho o chvíľu psychickej sily, zaklopal a v tom momente sa pred nami otvoril priestor. Doslova.

Miestnosť, s obrovskými vysokými stropmi s gotickou úpravou, bola zaplnená literatúrou a pár predmetmi, ktoré mi pripomenuli zlozvyk zbierať starožitnosti a vystavovať  ich v obývačke.

Vlastne, keď som tak nad tým uvažoval, myslím, že nejaké ohavnosti sme mali doma vystavené aj my.

Okrem tej knihy. Tá bola ukrytá pred všetkými.

V strede miestnosti bol dlhý stôl. Zavrchom stola sedel starší muž a po oboch stranách rôzni, pre mňa neznámi, ľudia v strednom veku. Muži aj ženy. Aura, ktorou všetci ovplývali, mi až bolestivo pripomínala matku.

„Alexej, konečne sa znova stretávame. Vyzeráš dobre,“ prehovoril muž za vrchom stola.

Alexej zastavil a v úcte sklonil bradu. Nemal som najmenšiu chuť, ani dôvod, urobiť to isté.

Zostal som stáť vedľa neho a ešte raz si prezrel tých stúpencov sekty. Bolo to fér. Očividne som ich zaujal.

 Je to tu. Robia si zo mňa exponát.

„Ďakujem, pane,“ vyslovil škrobene.

Takže toto sa bude očakávať aj odomňa. Štekliť gule nejakému páprdovi, ktorý sedí vždy za vrchom stola a ostatní ho počúvajú na slovo?

Zasmial som sa popod nos.

Alexej to započul. Očami ku mne vzhliadol. Nič nepovedal, ale jasne mi dal najavo, aby som  sa ani len nepokúšal myslieť na to, čo som sa chystal urobiť.

„Brý,“ pozdravil som obecenstvo a mávol k ním rukou.

Bože, tie pohľady mi za to stáli. Chceli ma tu? Tak ma tu majú.

Na druhom konci stola zostali posledné dve voľné miesta. Bez nejakých okolkov som sa k nim pohol a Alexej ma iba nesúhlasne pozoroval.

Dal som mu jasne najavo, čo si o celom tomto svete myslím. Takže varovaný bol. Okrem toho som objavil ďalší spôsob úniku, takže som mal už tri.

Po C: Ak ma budú nenávidieť, nebudú ma chcieť. A to znamená: voľnosť!

Dva v jednom!

Muž za vrchom stola sa snažil svoje zneuctenie zakryť, a tak sa iba usmial a ponúkol mi stoličku skôr, než som si stihol sadnúť. Nabudúce si pobehnem, aby som tam bol skôr!

Alexej sa o chvíľu zložil vedľa mňa. Jeho napätie nepovolilo rovnako, ako u mňa nepoľavoval príchod vízií snažiacich preniknúť ku mne. Brániac sa ich vpádom som sa na nich viac nesústredil a pracoval na svojom probléme.

„...radi by sme sa zoznámili s našim svetlom,“ preniklo ku mne, kým som sa zabával vo svojom vlastnom svete.

„Čo?“ opýtal som sa neslušne a dal som si poriadne záležať na tóne.

Muž za vrchom stola sa opäť zasmial. Celé jeho obecenstvo behalo očami zo mňa na neho.

Cítil som sa ako na tenisovom zápase. Až na fakt, že naším tenisákom boli slová.

Zagánil som . Povedal som snáď niečo vtipné?

„Aký máš pocit z toho, že si nové svetlo. Stavím sa, že to pre teba musel byť šok, tak ako pre nás. Predsa len, tvoja setra by bola úžasné svetlo,“ vyslovil diplomaticky.

Alečo? Aspoň  niekto tu hovorí o tom, čo má na srdci.

Ironicky som sa na neho usmial.

Alexej sa vedľa mňa nadýchol, ale bol zastavený ešte pred tým, než začal.

„No, áno. Je to úžasné asi tak ako žuvačka na topánke. Vlastne je mi toto všetko ukradnuté, takže ak už ma máte všetci dosť, tak ako ja vás, mohli by sme sa rozísť, nie?“ rozhovoril som sa opovážlivo.

Svoj účel to splnilo. V miestnosti sa zdvihla vlna protestu.

Presne toto som potreboval, mať proti sebe väčšinu. Dokonca aj „Pán Hlavný“ sa prestal „roztomilo“ usmievať.

„Veľmi ma to mrzí,“ zakročil okamžite Alexej ospravedlňujúco.

Bolo mi jasné, že moju snahu okamžite zneguje.

„Je toho na neho moc. Musíte pochopiť, že svoj strach a neistotu sa snaží obaliť do sarkazmu. Určite to však nemyslel vážne,“ vysvetľoval úporne.

Prečo sa tak veľmi snaží udržať ma v tomto zmätku? Jedno mu však musím nechať. S tým sarkazmom sa trafil. Naozaj sa ním snažím ochrániť.

„Myslím,“ vyslovil som nezaujato.

Alexej sa predo mňa postavil a zabránil mi tak akejkoľvek interakcií s ľuďmi v miestnosti.

„Áno, máš pravdu. Predsa len, muselo byť ťažké zvládať také bremeno sám a bez akýchkoľvek informácií. Mrzí ma, že z tohto hľadiska vyvíjame  taký silný tlak,“ súhlasil s Alexejovým najnemožnejším ospravedlnením.

„Si myslíš,“ odvrkol som.

„Breen,“ otočil sa ku mne varovne Alexej. Pevne zovrel sánku a nadvihol obočie.

Odvrátil som od neho pohľad a rezignovane sa stiahol. Fajn. Budem mlčať.

Lakťom som sa zaprel o opierku a podoprel si hlavu.

Trešťalo mi v nej. Nervózne som cukal nohou a modlil sa, aby túto frašku ukončili čo najrýchlejšie.

„Teraz by som veľmi rád prešiel k dnešnej hlavnej téme stretnutia. Alexej,“ oslovil ho, akoby sa chcel o niečom presvedčiť.

Ja som medzitým rozptyľoval bolesť a v duchu sa zabával spievaním pesničky od LeslieGore - It's my Party.

A že to bol celkom vtipný výber.

„Všetko je vybavené, pane. Nevznikli žiadne veľké rozpory a dohoda prešla bez problémov,“ uistil ho Alexej. Takže nakoniec sa naozaj potreboval o niečom presvedčiť.

„To je výborná správa! V tom prípade sa môže konať slávnosť spojenia,“ odvetil s úľavou.

To ma okamžite prebralo.

Slovo spojenie a slávnosť vyvolávali vo mne len jednu konkrétnu spomienku. Zväzok Alexeja a Aileen.

„AKO?“ skočil som do ich rozhovoru.

„Breen,“ oslovil ma Alexej.

Vedel som o čo sa pokúšal. Zastaviť ma.

Pochopil, že tuším o čo sa tu začína jednať a snažil sa zastaviť moje vyskočenie z kože.

„Alexej bol požiadať o zvrátenie zväzku a tvoja sestra súhlasila.“

Takže tam bol šesť dní? U mňa doma? Zradca!

„Odprosili Boha o odpustenie a vďaka tomu sa môžete spojiť. Stanete sa partnermi tak, ako to má byť. Všetky generácie svetla a sily  prijímali tento zväzok, aby sa vytvorilo silnejšie puto a vznikla tak Sila svetla,“ vysvetlil mi veľmi jednoducho.

Óóó, ale toto  ja chápem veľmi dobre.  On sa ma snaží duchovne „oženiť“ s Alexejom!