Sedeli sme potichu v aute. Alexej nič nenamietal a všetky svoje myšlienky si nechával pre seba. Chápal som to ako znamenie potreby dať si pár vecí dokopy, respektíve zorientovať sa.

Nebolo toto najlepšie, čo sa mohlo stať, ale stále mohlo byť aj horšie.

Napríklad tá možnosť, že v skutočnosti niekto umrie.

Zrazu, akoby sa rozhodol, že má tohto miesta dosť. V pochmúrnej nálade opätovne naštartoval a vyšiel na cestu. Ani som si nevšimol, že rádio prestalo hrať. Teda až do momentu, keď  s chrčaním opäť naskočilo a ja s ním. Namrzene som si na pár sekúnd schoval tvár do dlaní.

Naletím na lacný hororový trik. Šuštiace  rádio. Breen, vzmuž sa!

Alexej ho vypol bez toho, aby čo i len na sekundu odvrátil pohľad od cesty.

„Alexej,“ oslovil som ho po druhýkrát. Jeho zaryté mlčanie, spojené s mračením, ma trochu psychicky deptalo. Nie, skôr mi potvrdzovalo príchod ďalšej zlej správy, vzhľadom k tomu, že ich bolo stále menej a menej. Nervózne som  medzi prstami žmolil jeho prívesok a nespúšťal ho z očí.

Nič.

Ani ho nenapadlo, že by som možno chcel vedieť, kvôli čomu tak mlčí.

„Alexeeeeeeeej,“vyvolával som ho a tým sa pokúšal zachytiť jeho reakciu. Vytláčal som na neho svoj sústredený pohľad a dúfal, že to zafunguje skôr, než mi vypadnú oči.

Konečne to ucítil a kúskom oka ku mne zablúdil.

„Je to ešte päť hodín cesty,“ prehovoril zrazu. „Ak nebudú na ceste problémy, stihneme prísť pred raňajkami,“ oznámil mi vecne.

 Jeho vážny pracovný mód fungoval ako švajčiarske hodiny. Sexepíl  sa rozplynul ako tieň.

„Ale?“ vyslovil som s výdychom. Vedel som, že je toho oveľa viac. Videl som to. Cítil som to. Nenávidel som to.

„Nepredpokladám, že nenastanú problémy,“ odvetil stručne a pri tom sa neustále pozeral pred seba. A je to tu!

„Bude to ťažká noc,“ dodal a  pevnejšie zovrel volant.

Pochopil som, čo mi mimovoľne podsunul. Jednoduchý preklad: Sme v hajzli.

„Čo keby som využil svoje schopnosti? Možno by som videl, či to dopadne dobre,“ navrhol som.

O tom, že som Eliasa už v jednej z vízii mŕtveho videl, som radšej pomlčal. Rovnako ako aj o tom, že som sám seba prišiel varovať. Pointa? Zjavne v jednej realite určite umrel.

Pozitívne  vyhliadky. To je to, čo práve v takejto situácii potrebujeme.  V podstate som mu o tom povedať ani nechcel.  Dva v jednom, komu je lepšie?

Hm..?  Asi všetkým ostatným.

„Veľmi oceňujem tvoju snahu zapojiť sa, ale tak to nefunguje. Tvoje schopnosti sú komplexné. Ak je presne stanovené, čo sa  naozaj stane,tak to môžeš vidieť. Napríklad, ak sa rozhodnem, že si kúpim zmrzlinu, uvidíš ma kúpiť si ju. Ale ak mám chuť na niečo sladké, nemôžeš vidieť ako presne sa rozhodnem, až do posledného momentu, keď po tom siahnem,“ vysvetlil mi to tak, aby som to veľmi rýchlo pochopil.

Ako debilovi.

Komplexné schopnosti? No to určite. Sú mi tak na dve veci, keď  pomocou nich nedokážem zistiť ani takú dôležitú vec.

„Moje schopnosti sú nahovno,“ skonštatoval som kriticky.

Alexej sa na dlhšiu chvíľu ku mne obrátil a tým si vyžiadal moju pozornosť.

„Tak to preháňaš,“ upozornil ma dôrazne. „Len si v tom... nový,“ povzbudzoval ma neefektívne.

 Čo tá pauza?! Nechci ma nasrať!

„Vieš, že každá Sila a Svetlo majú primárne a sekundárne vlastnosti? Ja dokážem vidieť auru ľudí, cvikom som dosiahol schopnosť ovládať ju a čítať v nej. Ako sekundárnu schopnosť mám liečenie a väčšiu odolnosť v boji,“ snažil sa mi vysvetliť, aké dôležité môžu byť.

„To znie ako pokemon kartička,“ skomentoval som jeho pokus. Začínal si na moje poznámky zvykať a nereagovať tak, ako bol pôvodne zvyknutý.

„Tvoja primárna vlastnosť je spojená s ilúziou,“ vyslovil veľmi dôrazne.

„Ilúzia?“

„Áno. Vďaka nej dokážeš vidieť budúcnosť a jej jednotlivé scény z rôznych uhlov. Či dokonca vytvoriť fiktívny svet. Je to výborná vlastnosť, Breen. Len ju musíš vedieť zvládnuť, pretože všetko má svoju tienistú stránku,“ rozprával naďalej veľmi rozhodne.

Tušil som, že toto všetko vedel už nejaký ten piatok.  Nemalo význam zaťažovať si hlavu myšlienkami o tom, že mi to mohol povedať aj skôr. Mali sme evidentne problém s komunikáciou. A obaja by sme sa zhodli aj na fakte, že ten problém bude kvôli mne.

„A čo je moja sekundárna vlastnosť?“ spýtal som sa so záujmom.

„Dokážeš vycítiť tmu a vyháňať ju vnútornou silou. To ale bude chcieť ešte veľa tréningu,“ dodal vážne na záver.

Isteže... Mohlo mi to dopnúť. Mimo to,  mal som pocit, že raz sa mi to s tým vyháňaním už podarilo.

Jasné svetlo.

Jop, to bolo v momente, kedy som mal na mále.

Bolo dobré vedieť, že dokážem vypúšťať zo seba niečo ako elektro-plastické gule, či ako sa im hovorí.

„A potom ma predáte do cirkusu, aby som predvádzal svoje kúsky,“ zasmial som sa.

Nemyslel som to ako kritiku, nakoľko si ma nemohli dovoliť predať. Teda, mama by to asi skúsila. Stop!

Obdaril ma jedným z tých  výchovných pohľadov.

Obraňoval som sa nevinnosťou.

V každom prípade, pretrvávajúca situácia mi bola viac než  jasná. To všetko, čo dokážem, alebo sa musím naučiť dokázať, ma akosi nechávalo na neutrálnej psychologickej pôjde. To, čo zostalo ako zatrpklý kazič nálady, bola veta: „Dokážeš toho viac.“

Znamená toto všetko niečo viac?

Nie. Neznamená.

Ak som sa stretol s mŕtvou prababičkou, musí tu byť ešte niečo, čo nevie ani Alexej. No aspoň, že toho nieje viac. Myslím tým... teda, no viac. Kriste!

Kým som sa snažil nájsť správny ekvivalent toho, čo som mal namysli, Alexej stočil volant na benzínku.

 Ako jediný zdroj svetla v tme však neposkytovala tú zázračnú auru záchrany. Skôr by som povedal, že pôsobila ako miesto, kde vás navedú k domu Jasona Voorheesa, dobre známeho týpka z Piatku trinásteho. Fajn.

„Potrebujeme natankovať,“ vysvetlil mi, keď si všimol moje jasné nadšenie. Povedal by som, že to zo mňa sršalo ako z fotky na občianskom. Poznáme to, celý svet na nich vyzerá ako vrah.

„Vieš, že to tu vypadá skoro ako narafičené. Takže vážne...“ nedokončil som, nakoľko moje dobre mienené varovanie, ktoré sa z jeho strany nestretlo s nejak zvlášť veľkým ohlasom, prerušil. Spolupráca, hm?

„Takže vážne potrebujeme natankovať. A... viem to. Jednoducho nebudeš vystupovať z auta,“ rozhodol. Opätovne pridávam: Že sa vôbec snažím...

„To je riešenie tvojho problému?“ spýtal som sa ho pokým sa chystal vystúpiť.

Ja osobne som preferoval  rovno rýchlo vypadnúť. On si však iba skontroloval zbraň a nabil. V momente, ako si ju schovával, odhodlane na mňa pozrel.

„Nie, to by som ťa musel nechať v kláštore,“ odpovedal si sám presvedčený o tom, že je vtipný.  

Nasilu som sa usmial. Výborne Alexej, už nám pomaly vyliezaš zo zadku.

„Skoro som sa zasmial,“ odvetil som, „nebyť tohto očividne posraného miesta,“ dodal som šomrajúc sám pre seba.

Nešlo neurobiť opakovaný záber na priestor okolo, ako to býva vo filmoch rovnakého žánru. A tak som si to miesto prezrel celé ešte raz. Podozrievavo. Predsa len. Nebol som nijako zvlášť nadšený z predstavy zhebnúť na takom mieste.

Alexej zabuchol dvere a naklonil sa k oknu. Stiahol som ho iba tak, aby som si vypočul, čo mi chce povedať.

„Informuj ma podľa radaru,“ požiadal ma.

„Nenávidím ťa,“ odpovedal som mu presvedčivo.

Mávol mi na pozdrav a obehol  voz, aby začal s tankovaním.

Oprel som sa o svoje sedadlo a neustále som sa sústredil. Pripadal som si ako sova v lese. Obrovské oči, postoj ako chvíľu pred posraním. (Tak trošku som bol chvíľu pred posraním). Najhoršie ale bolo, že som nič necítil. Akoby  všetko to nebezpečenstvo bolo vyvolané iba mojimi hlúpymi hodinami napozeraných hororov.

Lenže ja osobne som v danej situácii neveril ani tomu blbému svetlu, ktoré slabo svieti nad číselníkom pumpy. Určite aj to ťahalo so záporákmi.

Prečo by inak svetlo vypadávalo vždy, keď je ho najviac treba?

Ako práve teraz.

Vypadlo. „Ono vážne vypadlo!“ pomyslel som si posmešne.

Nie len to jedno, ale aj zvyšok osvetlenie. Zradcovia! A k tomu tak obrovské klišé...

Výborne, mohol som si myslieť niečo o ...o svetle?

Otvoril som dvere a vystrčil z auta von hlavu. Musel som uznať, že hoci môj radar nezachytával nič konkrétne, na toto mi ale stačil aj selský rozum.

„Myslím, že toto je dosť výrazné znamenie,“ povedal som k miestu, kde pred chvíľou stál a tankoval.

Až v momente, kedy som zahájil mód paniky po tom čo neodpovedal, mi začalo zvoniť na poplach.

Trošku neskoro.

Jedným slovom: Úžasné!

A tým som nemal namysli žiadne super veci ako lietajúci ľudia a podobne.

Nijak zvlášť som sa nesnažil vyhnúť obrannému pocitu, pretože... hm.... ani by mi to nepomohlo. Naopak som sa snažil zostať obozretný voči všetkému, čo sa dialo. I vďaka tomu som si  všimol, keď slabé ťukanie pretáčania natankovaných litrov zrazu zastalo.

Zostalo obrovské ticho. Hluk sa premenil na ešte hlučnejšie ticho.

„Alexej!“ zavrčal som po tom, čo sa neozval.

Ticho.

Buď sa ma snaží dohnať k mŕtvici alebo som sa ocitol v situácii keď ma schmatne a unesie sériový vrah.

Omyl!  V tom to prípade nejaký tieň, Breen. Opatrne na  pojmy.

Riskol som to a trochu viac sa vystrčil dúfajúc, že budem počuť a cítiť zo svojho okolia viac.

Vtedy sa náhle jeho tvár zjavila pred tou mojou.

Bol ako ninja. Bem! Zažiadalo sa mi vynadať mu do kreténov, ale  rýchlo mi zakryl ústa.

„Ticho,“ zašomral.

Na pár sekúnd sa začúval do okolia a  nechápajúc sa spýtal: „Prečo si vonku?“

Odtiahol trochu  svoju ruku z mojich úst, aby som mohol odpovedať.

„Som v aute,“ odpovedal som mu a pripravoval si plán  zahryznutia mu do dlane.

„Nie si. Zalez,“ rukou ma zatlačil do auta a jemne ich privrel.

Chápal som jeho snahu ušetriť na každom zvuku ako najviac mohol. Poriadne som sa vystrel, aby sa mi podarilo z okna pozorovať, čo robí.

Ale bolo to  nanič, lebo som videl veľké hovno (pekne povedané). Jediné, čo som vnímal, bol môj vlastný dych.

Zovrel som v rukách jeho retiazku a čakal, že každú chvíľu sa zjaví na svojej strane auta.

Podľa správnosti by mal.

Varovanie sa stávalo nevydržateľným. A v momente, keď som si na pár sekúnd pomyslel, že už nemôže byť horšie, tak na just bolo. Zozadu ma niekto uväznil rukami o sedadlo.

„Pšššt,“umlčal ma dlaňou cez ústa. A ďalší! Neviem, čo  je to za blbý zvyk!  Zjavne niekomu vôbec nevadí, že tú ruku používa na vecku. Ale mne áno!

Naštvane som sa vzoprel.

„Dobre ma počúvaj. Chcem, aby si si potichu presadol na sedadlo vodiča a vycúval späť na cestu,“ požiadal ma Alexej so šepotom pri mojom uchu. To ma trochu upokojilo. Nie to šepotanie do ucha ale vedomie, že ma väzní človek, ktorého (intímne) poznám. Nie, že by to bola o niečo lepšia správa. Na také sexuálne hrádky som ešte nedozrel alebo veľa nevypil.

Snažil som sa pohnúť naznačiac mu spoluprácu.

Pustil ma.

Momentík, hovoril som mu, že je to blbý nápad?

Oh! Hovoril!

„Ale teraz vážne,“ nasledoval som tón jeho hlasu a začal sa opatrne presúvať na druhé sedadlo.

„Čo je to za blbý zvyk pchať mi tvoju špinavú ruku na ústa? Vieš vôbec, kde si ju mal predtým?“ sťažoval som si.

„Na tvojich ústach?“ spýtal sa ma a rýchlim pohľadom sa obzrel za naše chrbty. “Chytráčisko...“.

Navôkol nás bola tma, akoby všetky okná boli na komplet zatemnené.

Čo ma núti k otázke, ako to, že vnútri je LEN väčšie šero?

„Výborný vtip. Dobre ma počúvaj. Musíme si vyjasniť náš vzťah. Ty si ten múdry so svalmi a ja ten vystrašený s vtipom,“ objasnil som mu ten fakt veľmi potichu ale striktne.

Nič na to nepovedal. Bol zamestnaný neustálou kontrolou nášho okolia. Vložil som sa teda do splnenia jeho príkazu a nohami našmátral pedále.

Bola to už doba, čo som šoféroval, ale hádam stále platilo pravidlo: Čo sa naučíš, nezabudneš.

„Breen,“ oslovil ma s predstieraným pokojom. „Naše auto som posvätil a bude trvať len niekoľko pár minút než si uvedomia, že som ich oklamal, a práve preto by bolo najlepšie, keby si už konečne vyšiel na tú prekliatu cestu,“ vyjasnil mi veľmi dôrazne.

To dávalo zmysel. Spravil okolo nás neviditeľný plášť. Veľmi chytrý ťah.

„Dobre,“ povzdychol som si. Rukou som našiel zapaľovanie s visiacimi kľúčmi a moje “nadšenie“ z blížiaceho sa výkonu. Na cestu nebolo vidieť ani na desať centimetrov!

Zhlboka som sa nadýchol a ľavou rukou potiahol pás.

„A zapínaš si pás,“ vyrazil zo seba ohromene. Ignóóór chlapče...

Trafil som sa presne do pracky a naštartoval. S autom sme mali vlastne celkom šťastie, nakoľko(neuveriteľne) chytilo na prvýkrát.

„Bezpečnosť nadovšetko, nie?“ odvetil som.

Chrbtom ruky som ťukol do svetiel, ktoré sa ihneď zapli. Netvrdím, že to bolo rozumné, chytré a nakoniec to najlepšie, čo som mohol urobiť, ale  nijak zvlášť to neublížilo. A hlavne ani nepomohlo.

V tme som zaradil spiatočku a vyrazil plnou parou vpred.

Doriti!

Celou silou som stúpil na brzdy. Bezpečnostný pás ma zasadil späť do sedadla, ale Alexej pristál pri mojom boku.

„Čo to stváraš?!“ vyslovil podráždene.

„Bol som v tom, že je to spiatočka,“ odpovedal som rozladene.

Alexej obratne napravil moju chybu a zavrčal: „Choď už.“

Tentokrát to vyšlo.

Auto sa pohybovalo dozadu, čomu nasvedčoval nie len charakteristický zvuk, ale aj moja snaha vyšoférovať to preč.

Po prvé: mohol som vidieť asi len päť percent toho, čo sa deje a po druhé: išlo mi to neskutočne.... hrozne.

Bol som v tom mizerný. Jednoducho prirodzený talent.

Kolesá vybehli na pevnejší povrch a obom nám zrazu bolo jasné, že tá horšia časť je za nami.

Alexej sa automaticky ujal páky a prehodil spiatočku na jednu z rýchlostí. Vyrazili sme šmykom vpred, a než som sa stihol oklepať zo zážitku Rýchlo a zbesilo, priestor pred nami sa rozprestrel do nočných farieb ako: Halelujanebezký bože!

„Si hrozný vodič,“ prehovoril zrazu Alexej. Prehodil nohu cez stred a prehupol sa na sedadlo spolujazdca. Pootvoril dvere a buchnutím ich dovrel.

„Mal si šoférovať ty!“ ohradil som sa držiac v rukách volant, oči na ceste a nohy na pedáloch.

Veľmi dôležité rozhodnutie.

„Nič som nevidel. To ty si svetlo! Máš vidieť svetlo na konci tunela,“ odpovedal mi obviňujúco.

Koho chyba to bola v prvom, a vlastne aj vo všetkých ostatných radoch?!

„Ani ja!“ zvýšil som na neho hlas a následne sa pokojne nadýchol. Šoférujem, to chce pokoj. „Moment, to si ma posadil za volant iba na základe tejto teórie?! Chcel si nás zabiť?!“ uvedomil som si znenazdajky.

„Netušil som, že si tak hrozný vodič!“ bránil sa.

To bol celkom správny postreh.

„Asi by sme si mali spísať zoznam toho, čo dokážeme a čo nie,“ vydýchol a pohodlnejšie sa oprel o sedadlo.

„Ja ten tvoj vôbec nepotrebujem,“ odvetil som okamžite. Venoval mi urazený pohľad.

„No čo? Obaja dobre vieme, že ovládaš asi všetko. Jediné, čo by si nemusel vedieť, je spievať...Vieš spievať?“ položil som mu rýchlu otázku.

„Čože?!“ nechápal.

„Vieš ako kamufláš. Keď budeš vedieť spievať ako Beyonce, všetkým bude uriti, že tvoj partner zatiaľ vykráda pokladňu. Všetci budú čumieť na teba,“ vysvetlil som mu svoju predstavu využitia takéhoto talentu.

„Pozeráš priveľa filmov,“ odvetil na to fádne a priam som dokázal vyčítať z jeho pohľadu: „Breen a tie jeho myšlienkové pochody.“

Nah!

Pretočil som oči a pokračoval vo svojej role šoféra.

Rozhodol som sa nerušiť náhle ticho, ktoré medzi nami zavládlo, hoci tém na provokovanie som mal. Zlatá zásoba na celých päť hodín, až do cieľovej stanice. Ale videl som, ako si užíval ten moment, keď sa zbavil zodpovednej práce a mohol si na chvíľu odpočinúť. Nechcel som mu to pokaziť.

Nezaspal, ani nič podobné. Čo by vzhľadom k mojim šoférskym schopnostiam, nebolo veľmi rozumné rozhodnutie. Iba sa díval pred seba. Noc mu pri tom dokonale dokresľovala črty tváre.

Nebudeme si klamať, boli pekné. Mužné, silné a výrazné. V Londýne by si ho určite pomýlili so šľachticom, ale mne nikdy neušiel ten prostý fakt, že  to bol v podstate kretén. S ktorým som sa vyspal. Detail. Bolo aj horšie.

„Sústreď sa na cestu,“ požiadal ma pevne.

„Sústredím sa,“ bránil som sa okamžite. V podstate. Ešte šťastie, že vôkol nás nič nebolo a on nezaspal.

„To áno. Síce neviem  na čo, ale na cestu to rozhodne nieje. Nezabúdaj, tvoja aura neklame,“ prezradil mi svoj trik.

Zasraná aura! Usmial som sa a zameral sa na to dôležitejšie. Cesta. Sústreď sa na cestu.

Vôbec netuším, čo nás čaká.

Cesta.

Ani neviem, čo má TEN tieň zalubom.

Cesta.

Určite nič dobrého, keďže nemá city.

Cesta.

A čo Elias? Mám panický záchvat už len pri myšlienke, že táto cesta bude zbytočná.

Presne: cesta.

„Keď ti poviem, zájdi ku krajnici,“ ozval sa.

Prikývol som. Konečne výmena.

„Tu,“ ukázal na svoju stranu vozovky a ja som sa sústredil na to, aby som pedále púšťal správne a neurobil blbosť. Zase.

„Výborne,“ okomentoval Alexej moje pristávanie. „Vymeníme sa,“ vyjasnil mi svoj plán. Nenamietal som.

Bolo to asi to najrozumnejšie, čo dnes navrhol.

Vystúpil som  do príjemného večera a prechádzal okolo auta. Diaľkové svetlá mi osvetľovali istý širší pás vozovky, vďaka čomu som mal istejší krok.  

Pridobre som si uvedomoval ten pocit sledujúcich očí. Tisícky sledujúcich očí. Takmer neuveriteľnou rýchlosťou som si nastúpil.

Alexej  na mňa iba pozrel. Bavil sa na tom, že pred tmou som unikal ako dieťa. Keď ono je to tak nechutný pocit. Už len z myšlienok na to mám zimomriavky.

„Ideme?“ spýtal som sa zastierajúc svoj nepokoj.

Bez rečí sme sa vrátili na cestu. Tentokrát som si to užíval ja.

Nejakú dobu som mlčal hlavne preto, že  Alexej sa rozhodol od druhej rána držať bobríka mlčanlivosti. Úprimne? Skôr som ho upodozrieval z toho, že sa neustále modlí ako efekt k tomu, že zastavoval každú hodinu, aby posvätil autu.  Tak ako nás dostal z benzínky. Zmazával tým našu stopu, čo nás chránilo od ďalších problémov.

Mimochodom, ja som dostal pozíciu: čuš a nehýb sa.

 No celá to neurčitosť a očakávanie niečoho hrozného ma nedokázalo udržať tichého príliš  dlho.

Stavím sa, že sa modlí k tomu nemému ja, ktoré sa mu vyhýbalo.

„Len tak, zo zaujímavosti a dlhej chvíle: Aký máš plán?“ zaujímal som sa. Svojho bobríka prehral, keď prehovoril: „Zväčšiny je založený na tom, aby dnes nikto neumrel,“ objasnil mi.

Okúzlený jeho veľmi rozsiahlym a podrobným opisom som mu uznanlivo prikývol. Je to proste šéf, čo si budeme klamať.

„No tak to je fakt prepracovaný plán. Dobrá práca. A čo si naplánoval z menšiny?“ zaujímal som sa ďalej veľmi pokojne. Hádam nebudem míňať svoje nervy na … na nič... radšej.

„Držať ťa čo najďalej od problémov,“ odpovedal.

Bolo by to veľmi romantické, keby išlo o môj život, ale tak povediac, práve teraz išlo skôr o život Eliasa a Alexeja. Pomyslel som si, že opäť som bol na vinne, ako inak, ja, pretože on to nevedel. A možno práve preto tá čízi (cheese) poznámka.

„Definuj, ako ďaleko to má byť, pretože pochybujem, že toto auto má viac ako dva metre na šírku,“ poznamenal som a pozorne sledoval jeho reakciu. Žiadna zvláštna sa nedostavila. Iba ku mne pozrel vyrovnanou tvárou. 

„Vraciaš úder?“ spýtal sa a obom nám bolo jasné, že odpoveď by bola kladná.

To má za ten vtip s nechaním v kláštore.

Zastavil pri krajnici po tretí alebo štvrtýkrát. Sledoval som, ako sa rukami oprel o kapotu a sklonil tvár.

Bože, požehnaj tomuto stredne rýchlemu autu a ľuďom, ktorí v ňom cestujú na popravu. Amen. Je to tak správne?

Keď opätovne nastúpil, zostávala asi hodina a pol. Približne. Takže pridáme trochu dramatickej hudby a šliapneme na plyn.

Nebol som si istý, čo som si vlastne mal myslieť, cítiť alebo vedieť, keď sme sa blížili k cieľovému miestu.

Bolo veľmi ťažké zatriediť  ten pocit míňajúc tabuľku s nápisom mesta, kde sme sa potrebovali dostať. Parkovať pred domom, kde nás nečakajú a netušia, čo im hrozí.

Vedeli sme, že každá minúta sa môže zvrtnúť na boj o niekoho život a posrané na tom bolo to, že hoci sme to vedeli, nemohli sme nič urobiť. Iba čakať, že sa to poserie. Čo sa určite stane...

Akonáhle sme zastavovali pri neznámom dome, bolo ráno už v pokročilom štádiu, rovnako ako smrad v mojich ústach a všetky ostatné životné potreby.

V rýchlosti som si obzrel stredne veľký pozemok s udržiavaným priestranstvom a nasledoval Alexeja, ktorý sa náhlil k dverám.

Všetko vo mne sa zvieralo nervozitou a strachom. Taký ten slabý podtón adrenalínu z toho, že vám dvere môže otvoriť zubatá s kosou.

 Zastavili sme pred dverami a Alexej nijak zvlášť nepremýšľal nad slovami pri uvítaní.

Načo aj? Myslím, že jednoduché: „Tiene prišli zabiť vášho syna.“ bolo dostatočne dobrý dôvod na šťastné znovu stretnutie rodiny.

Nikto nám neotváral. Nebral som to ako dobrú správu, ale zároveň som sa uisťoval pocitom, že nič zvláštne necítim. Okrem hladu, nutkania na vecko a rôznych ďalších pocitov, ktoré ma nútili štipľavo poznamenať:

„Prekvapuje ma, že už si neskočil cez okno.“ Á bože, je mi to tak ľúto.

„Teraz sa to vážne nehodí,“ vyslovil Alexej, stlačil zvonček ešte raz a vzápätí ďalšíkrát. „Cítiš niečo?“ obrátil sa ku mne s potrebou naliehavej odpovede.

Zhlboka som sa nadýchol. 

„Myslím, že rannú rosu,“ vydýchol som a znova sa nadýchol, „a drevo,“ dodal som.

„Breen,“ vyslovil prudko s výstrahou. Varovne ku mne zdvihol ruku. A jéj, niekto tu dostane po hube. „Mohol by si...“ začínal mi dávať prednášku, keď sa zrazu otvorili dvere.

„Alexej,“ vyslovila nadšene, a trošku prekvapene, žena v stredných rokoch.

„Práve včas,“ zašomral som si popod nos.

„Ahoj,“ objal ju okolo ramien. Ona mu objatie opätovala. Zablúdila ku mne ľahkým pohľadom, a potom sa od seba odtiahli.

Presne tak, žiadna žiarlivá scéna sa nekoná. Smola.

„Ahm, poďte ďalej. Vôbec som nečakala, že sa zastavíš. Keby som to vedela, urobila by som...“

„S tým si nerob starosti,“ zastavil ju zdvorilo a naznačil mi nech vstúpim pred ním. Nezostali sme stáť v menšej chodbe, ale viedla nás do obývačky zariadenej v príjemných farbách. Nebola moderným výdobytkom, skôr rodinným miestom. Tie kecy ako miesto pre rodinný krb a tak. V skutočnosti žiarlim, lebo mi sme ho nemali. 

„Tak rada ťa vidím, už je to doba. Elias bude nadšený,“ rozprávala a snažila sa nás usadiť zatedy, čo sa ponáhľala,  asi, do kuchyne. Oh! To sa rýchlo zmení .Vzhľadom k tomu, že  každú chvíľu začne štvanica na jej syna. Alexej ju v jej vytržení veľmi rýchlo zastavil.

„Milly, toto je Breen,“ predstavil ma slabo. Používal ten typ hlasu, ktorý hovorí: „Je nám to ľúto, ale nezvládol to.“  Smutné.

„Rada ťa poznávam,“ natiahla ku mne ruku a venovala mi veľmi milý úsmev.  Bohužiaľ, toho istého gesta som  schopný nebol.

„Milly,“ oslovil ju vážne, „kde je Elias?“ spýtal sa  a ona začínala chápať celý scenár prepadovky.

Áno, presne tak devče, je to zlé.

„Ahm, spí...“ odpovedala s pohybom ruky na poschodie. „Deje sa niečo?“ spýtala sa hneď s obavami.

Ruky si prekrížila na prsiach a dúfala v dobrú odpoveď. Ja som sa do toho neplietol.

Rozhodne by to nebol  dobrý nápad. Scéna: Čuš a nehýb sa po druhé!

„Som tu pracovne,“ vysvetlil jej a ona si priložila roztrasenú ruku k ústam. Alexej ju povzbudzujúco chytil za plece.  „Všetko bude v poriadku,“ snažil sa ju ubezpečiť.

„Aahm, o tomto nie som až tak presvedčený,“ pomyslel som si, ale navonok som sa usmial, aby som podporil jeho hroznú lož. Pretože ako pravda by to bolo neskutočné. Lenže klamár Alexej. Kde bol ten sexy poliš: Spútaj ma a uži si so mnou prosím?

„Mami?“ zavolal spoza našich chrbtov malý rozospatý chlapec. No, zdá sa, že už nespí...

Okrem toho moja stupnica posranosti práve explodovala pod náporom. Fakt je to on. Samotný červený gombík do pekla s nápisom: Nestláčať. No veď to poznáme. 

„Elias, poď sem,“ Milly si čupla a roztvorila náruč pre svojho syna, ktorý túto možnosť okamžite využil. Nervózne som postával medzi dverami a cítil, ako mi Alexejov chladný amulet jemne prekĺzava pomedzi prsty. Bol to iba moment dlhý asi ako čas medzi nádychom a výdychom, kedy som ucítil ich prítomnosť, ale ten sa každou sekundou predlžoval.

„Sú tu,“ vyslovil som zaťažený váhou svojho alarmu.

„Zober Eliasa a držte sa, čo najďalej od tieňov,“ prikázal Mille, a potom sa otočil ku mne. „To platí aj pre teba,“ vyjasnil mi vážne.

No vtedy sa okolo nás zhromaždilo stádo čiernych tieňov. Vyzerali skôr ako čierna voda v hustejšej forme. Môžem povedať, že vyzerali ako chodiace hovná? Myslím, že to by ich asi urazilo.

„Asi ste si zmýlili dom. Stretnutie anonymných kreténov je vedľa,“ vyslovil som jasne pre všetkých.

Nik sa však nebavil.

Iba Alexej tichšie vyslovil. „Breen, toto nieje správny čas.“

„To nieje nikdy,“ posťažoval som si v momente, kedy  celá miestnosť zastala v čase.

„Chceme iba toho chlapca,“ ozval sa novo prichodiaci tieň. Určite im hralo do kariet, že nemali čistú formu.

„A ja chcem šoférovať Mustanga a vedieť lietať. Bohužiaľ ani jedno z toho sa nikdy nestane, takže...“

Len sekunda mimo tému: Keď som bol odhodený cez miestnosť a priletel na gauč, z ktorého som následne zletel, sa do lietania nepočíta, že?

„Breen,“ zastavil ma Alexej varovne. Aha no jasné.

„Nesprávny čas, že?“ spýtal som sa s úplnou istotou jednoznačného áno.

S Alexejom sme sa jemne dotýkali rukami a neďaleko nás Milly držala svojho syna v náručí. Snažila sa mu zakryť výhľad na celú tu toaletu v jej obývačke.

„V mene cirkvi a jej službe k Bohu vás žiadam, aby ste odišli v pokoji,“ prehovoril Alexej exorcisticky.

„To odíde, až keď získa Eliasa,“ zašomral som mu na jeho trápny príhovor, ktorý, mimochodom, vôbec nezafungoval.

„Breen,“precedil pomedzi zuby. Ja viem. Nesprávny čas. Viem!

„Ten tvoj Boh, o ktorom rozprávaš, mi je ukradnutý,“ odpovedal a vrhol sa na Millu a Eliasa.

Alexej  zareagoval okamžite a v sekunde vytiahol zbraň, z ktorej následne vystrelil na tieň. Neviem, čo v tej zbrani mal, ale zafungovalo to a po tieni zostal len čierny trblietavý prášok. Oh! Gaystuff.

Vtedy sa všetko zvrhlo.

Nebol som nejak zvlášť pripravený, ani zaškolený, na to, čo mám v takejto situácii robiť. Vedel som však, že: Panikáriť, pobehovať ako sliepka bez hlavy či stáť ako socha, nepatrilo medzi správne možnosti.

Celkom jasná mi bola len jedna vec a to, že ten chlapec dnes MUSÍ prežiť. I keby to malo znamenať, že budem znova vracať cez zábradlie.

Zachytil som Milly za lakeť a vytiahol ju z mely okolo Alexeja. Niečo urobiť musím.

 Ranné svetlo prestalo prenikať cez okno a mne bolo jasné, že utekať von by bolo úplne zbytočné.

Zvuky strieľajúcej zbrane sa mi v ušiach miešali  s hrozným hučaním môjho alarmu.

„Kamže, kam?“ postavila sa pred nás dvojica tieňov. Na sekundu som zaváhal. Iba natoľko, aby som mohol zvážiť svoje možnosti. Nebol som zvlášť silný ani rýchly, takže  spoliehať som sa mohol iba na hubu.

„Neuveríte, ale TAM,“ ukázal som im smer von a náročky sa pozrel tým istým smerom. A oni, kreténi, sa vážne pozreli!

Posotil som Milly nech pokračuje ďalej. Rozbehla sa, na čo sa oni obaja spamätali. „Ste debili,“ zasmial som sa na upútanie ich plnej pozornosti, za čo som schytal pekne cez držku.

Poznámka mimo záznam: Dnes som si o to už koledoval.

Ich sila ma odhodila cez malý priestor a pomohla mi pristáť na dlážke. To už sme tu mali. I believe I can fly... ? V skrátenej verzii. Nič nového.

Bolestivo som vydýchol s pohľadom upreným na celkom pekný luster. Vysraté časy.

Alexej vymenil zásobník a bránil sa silou. A ja?  Nemohol som si dovoliť ani len tak ležať na podlahe a nič nerobiť, keď tu Alexej vyrábal tmavé očné tiene z tých hovien.

Ihneď som sa posadil a všimol si, ako sa tí dvaja idioti rozbehli po Milly a Eliasovi.

Doriti!

Vyskočil som na nohy a snažil sa ignorovať bolesť, ktorá rástla s každým mojim pohybom. Vyhýbal som sa všetkému útočnému a palebnej trajektórii Alexejovej zbrane tak dokonale, že som sa takmer bez problémov dostal von z miestnosti. Skoro ako šampión. Presne tak, skoro ako....

Pretože z rohu chodby sa vynoril tieň a než som zareagoval, zaútočil na mňa. Bola to len sekunda.

 Zalial ma studený pot a v obrane som dvihol ruky. Keď mi začalo spúšťať premietačku z premiérov: Breenov  dodrbaný život,  sa ten tieň vyparil na prášok.

„Alexej,“ uvedomil som si. Vďaka ti bože!

 Pozrel som sa jeho smerom a zacítil bodavú bolesť na boku krku.

„Si v poriadku?“ ponáhľal sa ku mne. To bol zjavne posledný tieň na jeho zozname.

 Srdce mi divoko bilo a ruky sa mi triasli ako vibrátor na najvyššej rýchlosti.

„Áno,“ odpovedal som priškrtene a priložil roztrasenú dlaň na bok krku. Naozaj ma „to“ vydesilo.

So slabým výkrikom, ktorý prenikol do chodby z poschodia som si uvedomil, že ešte nieje koniec.

„Milly,“ pomenoval som hlas z poschodia.  „Pomôž Eliasovi,“ vyslovil som okamžite a naliehavo ukázal na poschodie, aby som ho dostal z môjho priestoru a ja sa mohol začať aspoň trošku droliť.

Alexej  na môj návrh  nepotreboval vôbec čakať. Rozbehol sa na poschodie s úmyslom skoncovať s útokom.

„No chlapci, vy ste sa teda vyriadili,“ poznamenal ten môj vrah. „Ahoj,“ dodal a zjavil sa predomnou v tele toho istého okupovaného mladíka a k tomu sa tváril ako blbá zamilovaná pubertiačka. A to jeho oblečenie. Kriste to oblečenie bolo hrozné. Niečo na spôsob: Ísť na Adama by bolo lepšie rozhodnutie.

„Zase Vy?“ vydýchol som  otrávene. „Už chápem, prečo mi je navracanie,“ dodal som s ironickým úsmevom. 

Ak neomdliem, tak niekomu nakopem riť!

„To je kruté,“ posťažoval si na moje privítanie. Priblížil sa ku mne a jediné, čo  som mohol, bolo okúsiť nepriechodnosť steny. Áno, bol som v hajzli, ale zas tak špatné to byť nemusí.

„Ale, ale...to je strašné,“ skonštatoval s predstieraným záujmom. „Asi to bude chcieť pár štichov,“ upozornil ma, s pohľadom na mojom krku. 

„Dotkni sa ma a NAKOPEM ti riť!“ varoval som ho s trhnutím hlavy smerom k nemu, keď sa o to pokúsil.

„Oh! Taký agresívny. Tvoj partner by ti mal dať náhubok,“ povedal mi rozladený z môjho chovania.

Neviem, či očakával, že mu začnem bozkávať zadok, alebo snáď plakať šťastím vďaka tomu, že ho uvidím.

„V každom prípade,“ nadýchol sa opäť celý rozžiarený, „si pripravený?“

„Na čo? Odchádzate sa snáď zabiť na most?“ opýtal som sa ho hlasom plným opovrhovania.

„Nie,“ zamračil sa. Dlaňou sa zaprel vedľa mojej hlavy a následne sa zoširoka usmial. „Na SVOJU smrť,“ zašomral mi ako sladké milenecké vyznanie. 

Nie, vôbec to nebude zlé. Kdeže...