„Nie,“ zamračil sa. Dlaňou sa zaprel vedľa mojej hlavy a následne sa zoširoka usmial. „Na SVOJU smrť,“ zašomral mi ako sladké milenecké vyznanie. 

Nie, vôbec to nebude zlé. Kdeže...

Hoci mi mozog dlho zastával nad dejúcou sa situáciou, stále som ako tak dokázal rozmýšľať. Poradie mojich myšlienok bol asi následovný:

To akže myslí úplne vážne? Zomriem? Vyhráža sa mi... už zase? Debil!

 To v tom oblečení bol naozaj medzi ľuďmi?

„Alex!“ zavolal som na pomoc ale on sa ku mne pritisol ako zapnutý vysávač k ústam.  

„Pšššt,“ vyslovil zostra a položil mi svoj ukazovák na pery.

Oh! Vážne? Vážne!? Na toto začínam byť vážne alergický.

„Ty si taký malý bonzák, čo?“ spýtal sa ma vzrušene s exkluzívnym úsmevom.

Rozbijem ho!

Úprimne, vážne by som ho zlinčoval. Teda keby som sa po A) vedel biť a po B) zároveň vedel, že to bude fungovať. V každom prípade odsunul som túto možnosť bokom už len preto, že žijem veľmi rád.

Ako náhradu za natrhnutie jeho hnusnej rite som si pripravil  niečo na odvrknutie. Slabo som sa nadýchol pod váhou jeho tela a on ma zastavil. Nechcel počuť nič z toho, čo som si pripravil. Vyslovil slabé EE a následne sa očarujúco usmial.

Óh, ten ma tak serie. Kretén jeden nedonosený. Keď už inak nedá mohol by sa ma aspoň prestať dotýkať. Nie som japonka v preplnenom vlaku.

V našom okolí alebo lepšie povedané na mieste kde ma držal sa rozliehalo ticho. (Pripomínam, že nenarážam na žiadne zvrhlé držanie. )

Vstupná chodba tak bola pohltená iba do zvuku nášho striedavého dýchania. Isteže môj mozog potreboval pracovať a tak mi začal veľmi hlasno nadávať a sťažovať si na náš spoločný mizerný život. Veľmi príhodné, presne to som potreboval: výčitky. Jéj teším sa.  

On, myslený ako pán kretén, sa zrazu zasmial ako by som práve dokončil ten najlepší vtip. Pričom podotýkam, že som neotvoril ani ústa. Takže nechápem, čo mu je DORITI smiešne.

„Prepáč, ale ten tvoj výraz je k nezaplateniu,“ vysvetlil mi baviac sa ďalej. Mám ten pocit, že mi práve ušla jedna časť pointy. „Bol to vtip,“ zavolal dôležitejšie a zatriasol mnou aby som sa smial sním.

Aký vtip? Čo za vtip?!

Stotina sekundy výpadku.

Chápem, to zabíjanie...

„Vážne sa ma snažíte NASRAŤ!“ precedil som na neho cez zovreté zuby. Bolo to úžasne vtipné. HAHA. 

„Čo je? Bol dobrý, nie? Som síce začiatočník a mám pocit, že mi to stále tak celkom nejde,“ zamýšľal sa naďalej prilepený ku mne.

To je neuveriteľné. On je snáď retardovaný. Majú takéto tiene niečo ako ceduľku: Pozor som nebezpečný sám pre seba i pre moje okolie... Alebo niečo? No určite by mali mať. On výhradne!

„Rozhodne bude na vine atmosféra. Je to akoby terorista rozprával vtipy o bombových útokoch,“ odpovedal som mu nevraživo a snažil sa ho zo seba striasť. Tým som sa však postaral iba o jeho väčšiu blízkosť.

Napätie vo mne trochu povolovalo. A nemám namysli uvoľnením napätia, že som sa pošťal.

„Nemyslím, že to bude tým. Nechýba to mu niečo iné...?“ premýšľal úporne. Etika? Správny moment na vtipy? Mohol by sa na mňa prestať lepiť. Nemôžem poriadne dýchať. Smrdí ako mačací moč.

„Áhm, myslím že nie,“ hral som jeho hru aby ma prestal otravovať svojou telesnou prítomnosťou.

Zažmúril na mňa jeho prebodávajúcim pohľadom. Nežral mi to a ja sa mu nečudujem.

„Ty hráš Štokholmský syndróm, že mám pravdu?“ snažil sa ma prinútiť k úprimnosti. Na to sa mu môžem vysrať.

Opatrne skĺzol rukou nižšie a takmer sa dotýkal spodkom dlane môjho zraneného krku. Zostril som pozornosť.

„To by som musel mať v prvom rade aspoň trošilinku chuti umrdať vás k smrti,“ vyslovil som veľmi ostro. 

So mnou vydrbávať nebude! Na to som ešte dosť spôsobilý. Hoci to už pravdepodobne robí... Som úbožiak.

„A nemáš? V tomto prevleku vyzerám šukateľne, nie?“ reagoval takmer okamžite. Kretén, to nemá ani tušenia!

„Na žiacko-učiteľské porno určite,“odpovedal som obratom a on sa nahnevane zamračil.

Urazilo ho to snáď?

Úúú, volajte políciu máme tu urazenú primadónu.

 Vtipné, že som to trafil.

Letmo som sa pousmial a on rýchlym pohybom zaútočil  na môj zranený krk. Prstami sa zaboril do mojej kože a pritlačil na moju ranu.

„Au!“ vykríkol som. „Debil pošahaný!“a začal automaticky nadávať. Pričom to toho kreténa robilo až neskonale šťastným. „Kriste! To bolí,“ posťažoval som si s pohľadom priamo do jeho tváre.

Dobre si bol mojej bolesti vedomí. Možno sa mu z toho aj postavil. Kto vie?  

Rukami som sa chcel brániť pred prípadným pokračovaním v jeho útoku ale on mi nedal príležitosť. Zmaril môj pokus o ochranu zraneného miesta a namiesto toho ho opatrne skryl do svojej ľadovej dlane. Pravdepodobne aby ma mal v hrsti. Vlastne určite to bude preto...

„Isteže to bolí,“ ozval sa obviňujúco akoby to bolo celé moja vina. „Je to predsa otvorená rana a k tomu vytvorená tieňom. Veľmi nepríjemné,“ konštatoval nevinne.

To, že to bolí ako sviňa a krváca ešte viac je jeho prekliata vina!

„O čo vám ide?!“ syčal som na neho zúrivo. Musel som pri tom vyzerať ako vystrašené mača. To, čo ma mätie je jeho postoj. Najskôr sa správa ako samaritán a potom ako tyran a stále dokola. Bláznivý kretén. Preskočilo mu! Celému zasranému svetu preskočilo! Okrem toho kde je Alexej tak dlho, nevšimol si snáď, že mu už dlhú dobu niekto nenadáva?!

„Keď som započul, že sa niečo na vás dvoch chystá dostal som chuť na parazitovanie z tak ohromnej zhode náhod a hovorím si: Oh! Konečne mám príležitosť získať to po čom tak bažím,“ vysvetľoval mi nadšene. „Jasné, že to beriem aj ako proti platbu za informáciu zo včera. Nie som predsa tak nenásytný,“ dodal po pár sekundách premýšľania.

„To je celé?“ zabával som sa pričom mojou krvou kolovalo totálne nasranie. Bál som sa, že by v tom mohlo byť niečo viac ako napríklad iný vrah, ktorý sa nás snaží znič. Presne! Tragický filmový príbeh môjho života: Ako chcel osud vymrdať z Breenom.

„Panenstvo mi ukradol už iný kretén,“ odpovedal som mu cynicky. Zostávala však jediná vec o ktorej som si nebol istý: Po čo si teda prišiel? Keďže zabíjanie mal v pláne už niekto úplne iný.

Začínam uvažovať, že si rozdelím svoj život do dvoch koleniek. Prvá bude: Ľudia, ktorí sa snažia urobiť zo mňa totálneho debila. (Ako tento zmrd) A druhá bude: Ľudia, ktorí po mne idú.

Otázka bude, ktorá bude skôr napraskaná.

Znova sa na mňa pousmial a mne bolo z jeho pohľadu jasné, čo urobí. Zatlačil opätovne na moju ranu.

„Špina jedna!“ zaškrípal som zubami. V tom momente sa priestor niekoľko krát okolo mňa otočil a nohy si hovorili: Pre dnešok to vzdajme, áno?

Ale on ma vytrvalo na nich držal ďalej.

„Čo by som s tvojim panenstvom robil?“ spýtal sa ma keď mu bolo jasné, že ho opätovne vnímam. V opare niekde medzi myšlienkou na to, že si potrebujem sadnúť a, že ma unavuje premýšľať, ma napadla jedna veľmi trefná poznámka ako odpoveď, ktorú som však z vlastnej bezpečnosti  nezverejnil.

Plytko som vydýchol, hlava mi klesla k hrudi. Videl som ako sa na mojom tričku začala objavovať krvavá škvrna.

Kto toto operie?

Násilne mnou mykol aby som sa mu venoval. Rozmaznaný fracok.

„Sústreď sa keď ti chcem poďakovať,“ karhal ma neodôvodnene.

„Čo ešte chcete?!“ vyprskol som v obrane.

„Už som to dostal,“ vyslovil so širokým úsmevom a odtiahol sa. Moje telo akoby zrazu stratilo všetku silu a šmyklo sa k podlahe. „Takže ďakujem za tak veľkú ochotu. Vážim si to, bez teba by to nešlo,“ hovoril na rozlúčku a zamával mi výrazne s mojou krvou na ruke.

Moja krv.

O to mu išlo.

Chcel moju krv.

Super!

Pošahaný, zasraný zmrdi. Bodaj by ťa...

 Alexej...

„Hej! Ty! Stoj!“ zakričal Alexej zo schodov a pomaly ich začal schádzať. Aká náhoda, mešká asi päť minút.

„Hej? Ty? Stoj?“ zopakoval tieň pobúrene. „Som snáď pes?!“ naštval sa ale neurobil ani jediný pohyb. Stavím sa, že to má niečo spoločné z jeho dodrbanou osobnosťou, ktorá sa rada zahráva.

„Čo si spravil?!“ vyzval ho Alexej zbraňou k odpovedi. Tieň zdvihol okamžite ruky do vzduchu. Pričom jednu mal označenú mojou krvou.

Obom nám bolo jasné, že sa zabáva a nemyslí spoluprácu vôbec vážne. Nebojí sa. Ako to, že sa nebojí umrieť?

„Ja? Toto tu bolo už keď som prišiel,“ hral sa na nevinného.

„Breen,“ oslovil ma.

 Letmo som sa na neho pozrel a mykol mu hlavou aby sa sústredil na toho idiota. Priložil som si ruku ku krku a asi sa snažil zachrániť svoje zranenie.

„Ah! Myslíš Svetieľko?“ vyslovil zrazu tieň, keď spozoroval náš spoločný komunikačný pohľad.

Alexej mu priložil varovne hlaveň bližšie k hlave. Tieň sa pomaly pozrel na oceľ a predstieraným strachom odpovedal: „Nič! Prisahám, že to bol niekto iný!“

Alexej sa ocitol na rozcestí kedy vedel, že nemal najmenší dôvod neveriť mu, pretože bol pri tom keď ma zachránil pred pravým útočníkom. Avšak nevedel ako tam zapadá on.

 „Ale ten pracoval pre mňa,“ zašomral zákerácky tieň, čím mu odpovedal na otázku.

 Alexej sa prudko strhol a bez premýšľania, či najmenšieho zaváhania stlačil spúšť. Guľka sa zavŕtala do steny. On už tam dávno nebol.

Otvorene sa nám vysmieval. Teda Alexejovy mne je ukradnutý jeho šialený zadok aj oufit.

„Breen,“ oslovil ma a zameral svoje sústredenie iba na mňa. No, tak sa na to pozrime.

„Kde si bol , doriti, tak dlho?“ oboril som sa na neho zoslabnuto.

„Ukáž mi to,“ požiadal ma výslovne. Pričom sa očividne vyhýbal mojej odpovedi. Pretočil som nad ním očami.

„Choď dočerta,“ zamrmlal som a snažil sa ho prinútiť postaviť ma.

Odmietol.

Idiot.

„Nebuď za kreténa a pomôž mi,“ zvýšil som na neho hlas. 

„O to sa snažím. Ukáž mi to,“ sklonil sa do mojej roviny aby lepšie videl. 

„Chceš si snáď spraviť fotku?“ spýtal som sa ho provokačne.

Zachytil ma za zápästie pritláčajúcej ruky a pridal váhu do svojho pohľadu. Varoval ma.

Pozrime sa na to ako náš tínedžer krásne dospieva.

„Nebuď sarkastický,“ pokarhal ma v momente keď mi stiahol ruku z krku aby skontroloval moju ranu. Jeho oči sústredene prešli po rane a nedali mi ani len malú zámienku na obavy.

Povzdychol som si a vtedy obrátil svoj pohľad ku mne. Chladný a predsa tak sexi. Pousmial som sa nad celou svojou situáciou.  Z tejto blízkosti som dokonale sledoval každý jeho pohyb tváre a tak mi neuniklo ani také slabé gesto ako cuknutie obočím, keď nepochopil môj smiech.

„Vyzeráš ako idiot,“ objasnil som mu. Pretiahnuteľný idiot. O tom však už obaja niečo vieme.

„Nechcem byť voči tebe neslušný ale ním si práve ty. Nechať sa zraniť,“ pripomenul mi šľachetne.

„Nepokúšaj moju dobrú náladu. Mám poškriabaný krk, krvácam ako ženská vo svoje dni a k tomu sa nás snaží stále niekto zabiť. A to tento deň považujem stále za tie vydarené,“ vysvetlil som mu veľmi jasne pričom on ma akoby vôbec nepočúval. Hral svojimi pohybmi takú tu hru ako rodičia  kedy prikyvujú na všetko, čo povie ich dieťa ale pritom vôbec nevnímajú.

Pocítil som veľmi slabý dotyk jeho prstov na zranení, ktoré mi vytvorilo jeden z tieňov.

„Budem ti to musieť vyliečiť inak to neprestane krvácať. Niektoré zranenia hoci i takéto škrabnutia môžu byť pre teba nebezpečné,“ informoval ma pričom jeho hlavným zámerom bolo odpútať moju pozornosť.

Nie som si istý, či mu na ten trik skáčem ale dajme tomu.

„Mám sa báť?“ spýtal som sa ho provokatívne. Tá otázka mala byť žart. Isteže sa budem báť. ŽARTUJEM! Nebudem...Teda možno...

„Tvoje zloženie a zloženie tieňov sú kompletné protiklady preto sa dokážete zničiť navzájom. Isteže neumieraš ale pravdepodobne ťa to na nejakú dobu oslabí,“ vysvetlil mi pričom pokračoval v zatajovaní informácii.

Bavíme sa robotoch alebo ľudskom tele? Ty jeden parchantík!

„Oh! Ešte nikdy si ma nespravil šťastnejším,“ odvrkol som mu pripravujúc sa na čokoľvek, čo mi tajil, „btw. Isteže nepočítam orgazmus,“ dodal som.

Pozrel sa mi na krátko do oči. Jeho dúhovky boli zrazu sýte zelené. 

„Breen,“ vzdychol si a ja by som prisahal, že jeho oči dokázali ten podráždený povzdych zahrať. Milujem to ako nenávidí moje sexuálne vtipy. (A pritom to je on kto ma stále tlačí do „interakcie“ s ním.) 

„Toto bude tvoj trest za cynickosť,“ vyjadril sa nejasne. „Toto?“ chcel som sa spýtať.  

A Toto, bol v podstate pekne posraný spôsob ako ma kompletne nasrať.

Pevne dlaňou zatlačil na moju ranu a vtedy sa vo mne začínala rozpínať kombinácia bolesti ktorá mi pripomínala pretláčanie pero mojím krokom spojenú s násilným česaním sa s želazným hrebeňom na krku. Dalo by sa tvrdiť, že ma tá bolesť tak trošku viac vzala, ale len naozaj trošku- troliliničku.  Prudko som ho od seba odtiahol a udrel. Predsa len som bol naučený základom  slušnosti a tak som sa mu snažil pekne poďakovať za tak príjemný zážitok, ktorý mi poskytol:

„Zrbe ti! Máš tušenia jak debilne to bolí. MADRF!“ za podporu svojej vďačnosti som ho dodatočne kopol. Držal sa nízko pri dlážke a pozeral na mňa obviňujúcim pohľadom, akoby som to bol JA kto je na vine.

„Čo sa tu deje?“ vrhala v pravú dobu na scénu  Milly.  Obaja sme sa válali po zemi a gánili na seba v zápale hnevu.

„Malé nedorozumenie,“ uzavrel Alexej a veľmi rýchlo sa pozbieral, „Ako je Eliasovi?“ spýtal sa ustarane a odvrátil jej pozornosť od mojej maličkosti.

„Nuž, je v šoku a má strach. Schoval sa v skrini a nechce vyliezť,“ odpovedala mu s povzdychom.

Nie je tam náhodou ešte jedno voľné miesto? Pre mňa?

Zdvihla jednu neidentifikovateľnú časť nábytku zo zeme a pozrela sa na Alexeja.

„Čo to má vlastne znamenať? Čo mám teraz robiť?“ prechádzal jej hlas do hnevu. Vlastne sa jej ani nečudujem. Keby som ja mal upratovať to, čo zostalo po obývačke, tiež by som bol naštvaný.

„Porozprávame sa, ale,“ otočil sa ku mne. Čo je? „Breen, prosím ťa, mohol by si si ísť umyť ... krk,“ naznačil mi s prestávkou na ukážku ktorú časť krku mal namysli.

Zložil som si ruku z rany a sledoval ako mi začína schnúť vlastná krv na rukách.

Hm?  

Znova som si pre istotu priložil ruku späť na zranené miesto ale to už bolo dávno stuhnuté z uschnutej krvi a bez náznaku zranenia.

No to ma poser! On vážne... Ako to urobil?

„Breen,“ oslovil ma po tom, čo sledovali už po tretí krát ako odkladám a prikladám ku krku ruku, úplne vykoľajený z jeho kúzla. (Nie z toho kúzla. Ok?)

„Jasné,“ snažil som sa zodvihnúť.

Ešte stále som bol dosť roztrasený a malátny ale aspoň to išlo.

„Tam,“ naznačil mi smer a čakal kedy sa vytretím z izby.

Cesta TAM išla ako tak. Nohy sa mi trochu plietli jedna pod druhú. Rovnováha si kúpila letenky na Hawaii a odcestovala. A môj zmysel pre realitu spáchal samovraždu.

Dostal som sa TAM do kúpeľne. A v tedy mi trkol zmysel jeho správania. Dosť by ma zaujímalo, prečo by som nemohol počuť tento rozhovor.

 Sklonil som sa nad umývadlo a natočil krvavý krk k zrkadlu.

Nič.

Spustil som vodu a hádzal si ju v hrstiach na zakrvavenú kožu. Ľadová voda ma veľmi rýchlo stužila a vrátila do správnej myšlienkovej sféry. Voda v umývadle začínala pomaly strácať svoj červený odtieň a ja som sa s neistotou znova pozrel na to isté miesto. Až teraz bolo vidieť znamenie, že ten útok nebol iba v mojej hlave.

Na mieste kde bola predtým bolestivá rana zostala asi sedemcentimetrová ružová jazva, ktorá ešte potrebuje trochu času na doliečenie.

Priblížil som sa ešte bližšie a dotkol sa ľadovými rukami svojej prvej bojovej jazvy.

„No, len sa na to pozri Breen, takto skončíš.“

 Moje vlastné oči sa na mňa v zrkadle vystrašene pozerali. Toto je to čo dostaneš keď niekomu stúpiš na chvostík. V hlave sa mi pár krát zomlela tá istá scéna z chodby.

„Breen,“ vydesilo ma Alexejove zaklopkanie na dvere.

„Čo je?!“ zahromžil som naštvane aby som schoval svoju rozdrbanú časť osobnosti, ktorá bola pravdepodobne na ceste do skrine za Eliasom.

„Si hotový? Musíme vyraziť,“ oznámil mi spoza dverí.

Mal aspoň toľko slušnosti, že nevyrazil dvere a nenatlačil sa dnu.  

„Kam zase?“ vložil som silu do svojho hlasu a upravil si vlhké oblečenie od vlastnej krvi. „Sám si sa rozhodol. Je to ako život akčného hrdinu. Až na to, že si smrteľný.“ PŠšššt. Ako akčný hrdina!

Toto ako povzbudenie moc nefunguje. Aké sklamanie.

„Domov,“ odvetil mi stále stojac za dverami.

„Kam?“ otočil som sa k zavretým dverám s obavami, že som zle počul.  Povedal práve:

„K vám domov,“ zopakoval hlasnejšie. Fakt hej?

Prudko som otvoril dvere. Prekvapilo ho to. Trochu cúvol a zachoval postoj, ktorý mal spacifikovať čokoľvek, čo by sa na neho vrhlo.  

„Domov?  Berieš ma domov?“ spýtal som sa hlúpo.

V tom bude určite nejaký háčik. Čert to ber. DOMOV!  Už len počuť to je ako balzam na dušu.   

„Áno?“ odpovedal otázkou. Hádal, či je to dobrá alebo zlá odpoveď.

Veľmi rýchlo som skrotil svoj entuziazmus a vlažne povedal: „Dobre.“   

Podľa toho ako sa tváril, keď som prechádzal okolo neho môžem s istotou tvrdiť, že som ho evidentne zmiatol. Vydal som sa na cestu prvý a snažil sa tak vypadnúť z celej tejto časti môjho nového života.

 Nasadol som do auta a tešil sa, že odtiaľto vypadnem. Nepamätám si ani, či som prešiel okolo Milly alebo obývačku.

Nepokojne som naskakoval na sedadle kým on ešte len vychádzal z dverí. Snažil som sa ho tlačiť očami. Nepomáhalo to.

Pozrel sa ku mne a znova späť k Milly. O niečom ešte v rýchlosti diskutovali.

Teda.

To Alexej skôr rozprával a Milly prikyvovala vždy keď jeho slovám rozumela a súhlasila.

Toľko k diskusii.

„Nedokážeš pokojne čakať?“ oboril sa na mňa hneď pri nasadaní do auta. Kto nepokojne čakal? - Breen.

„Nie,“ nesnažil som sa klamať ani predstierať. Nemalo to príliš veľký zmysel. Aj tak mám tých klamstiev narováši dosť. Hlavne nech už odtiaľto vypadnem. Neodpovedal a sústredene pokračoval v jeho práci.

Nemal chuť so mnou argumentovať či pokračovať vo výuke správneho chovania. Ale keď už išlo iba o tom na mňa brať ohľady vôbec nemusel. Kľudne by som sa s ním pohádal. 

„Ako sa cítiš?“ zmenil radšej tému.

„Naštvane, unavene, zradene, rozhodene a podvedene,“ zhrnul som to, čo najpresnejšie k svojim skutočným pocitom. 

Autom sme sa dostali na hlavnú cestu a ja som nepocítil nutkanie obzrieť sa. Nepotrebujem si zachovať spomienky na nič z dnešného rána. A rozhodne sa už nikdy nechcem vrátiť. Žiadny Elias. Žiadne úmrtia. Žiadne výčitky. Žiadny super hrdinovia. A prosím už žiadne posolstvá z úst starej mami odomňa! 

„Fajn. To znamená, že si pripravený na ďalšie kolo,“ vyhodnotil z mojej odpovede.

Ako na takú blbosť prišiel z tak krátkej odpovede?

Snáď som ho neudrel tak silno až sa mu to tam hore pomiešalo.

„Aké kolo? Chceš sex v aute?“ provokoval som ho sarkasticky. Sexuálny vtip na jeho osobu. Určite vybuchne.  BOOM!

Ale mimo to nebudeme si klamať. Začínam si uvedomovať, že sa viacej hodín na prácu jeho šľapky ako svetla. Na druhu stranu. Byť hrdinom je super ale nie keď to bolí ako sviňa.

To, že ma berie späť domov je pre mňa obrovský krok vzad. Pretože viem, že hoci to bolo zlé. Hlavne po tom fiasku s ich zásnubami, ktoré išli na môj účet. Viem, že toto je ešte horšie.

I keď.

Ako tak premýšľam nad matku, zrazu mi nepripadá až tak zlé zostať hádzaný cez izbu alebo okradaný o krv. To ona sama mi pije krv.  

„Som za. Pristavím auto ku krajnici,“ odpovedal a zahol volantom na moju stranu ale potom opäť vyrovnal. 

„Neprestávaš ma udivovať, čo sa týka tvojho oponovania mi,“ povzdychol som si.

Toľké sklamanie. Čakal som reakciu o veľkosti atómového hríba.

„Prečo sa vlastne vraciam domov?“ vyvalil som na neho.

„Vyzdvihnúť knihu Svetla,“ skrátil svoju dlhú reč, ktorú mal určite pripravenú. (Určite nie.)

„A?“

„A využiť ju,“ dodal na moje vypočúvanie.

Zjavne sa mu o tom nechcelo moc hovoriť, ale to ma chlapec smolu. Osobne som kompletne ponorený v sračkách, moje výčitky mi tvoria obrovské žalúdočné vredy a strach ma ešte bližšie približuje k infarktu. A k tomu všetkému tie klamstvá. Úúú...

„NA?“ natiahol som. „Ide to z teba ako z chlpatej deky,“ posťažoval som si. 

„Mám dôvod domievať sa, že sa nás niekto pokúša zabiť. Než podotkneš ironicky: „Vážne? Nehovor?“  Mám namysli viac ako zvyčajne a dokonca mám obavy, že dokáže manipulovať s tvojimi schopnosťami,“ vychrlil zo seba rýchlo.To je všetko? 

„Oh. Tak,“ vzdychol som sklamane. Vážne som čakal niečo horšie. Toto už je staré.

Naše oči sa stretli a ja som si všimol, že sa tváril nejako medzi pocitmi podráždenia a nechápania. Boom, hm?

„To áno a chce,“ prisvedčil som mu aby som ho trochu upokojil, že mi to nie je uriti.  „Plus uzaviera zmluvu s tieňmi lebo tie na to tak chytré a odhodlané nie sú. Keďže som sa zjavil. Badass!“ doplnil som nezaujato.

Alexej hneď na to nahlas vyprskol: „Čože?“

Otočil sa pohľadom ku mne a znova rýchlo späť k ceste.

„Ten tieň, ktorý nás varoval využil útok aby získal moju krv ale útok naplánoval niekto iný. Podľa toho ako o tom rozprával, niekto asi „vyššie“ postavený,“ osvetlil som mu jednoduché fakty.

„BREEN!“ zahromžil a zrazu sme prudko brzdili na kraji cesty. Kamienky a prach z bokov cesty sa dvihli do vzduchu a vytvorili slabý prach. Rukou som sa zachytil o palubnú dosku aby som si o ňu nerozbil nos.

Čo to robí!?

„Čo? Čo je?“ otočil som sa k nemu naštvane. Skoro som preletel cez predné sklo! Snaží sa nás zabiť?

„Čo všetko presne mi tajíš?!“  Veľmi dominantne prevzal kontrolu nad priestorom v aute.   

Bolo mi úplne jasné, že som zhodil kocku, ktorá držala základy mojich lží. Povedal som totižto pravdu. Veľkú pravdu.  Začal som sa smiať. 

„Toto je celkom vtipné, že sa pýtaš.“ Nedokázal som sa prestať smiať tejto situácii.

Ách, bože ja som tak v riti.

„Ale dosť,“ dodal som pravdivo.

Stuhnutý a uväznený v prekvapení ma pozoroval a preto ma tak prekvapilo keď sa z nič ho nič pohol rukami ku mne. V sebaobrane som si chcel skryť do tvár ale on mi obopol prstami obe zápästia a stiahol mi ich dole.

Chcel na mňa vidieť. Na toho tajnostkára a klamára, ktorým som bol.

Jeho sila, ktorou ma zvieral mi pomaly začínala ubližovať. Nerobil to naschvál.   

„Ah! Opatrne,“ snažil som sa ubrániť pred jeho hnevom ale i pohľadom. Už teraz viem, že tento obviňujúci a sklamaný pohľad, ktorým sa na mňa pozerá budem navždy nenávidieť.

Plus mám kvôli tomu ešte horšie výčitky. Je zo mňa absolútna baba.

„Rozprávaj!“ trhol so mnou a nedbal o to, že ma to bolí. Ale za to si môžem asi sám.

Nemal som ani tušenie ako ďaleko som vlastne chcel dôjsť s tou hrou na klamára prezlečeného za neviniatko. Prinútený pozerať sa na neho som v jeho očiach uvidel ako sa mám zachovať.

Povedal, že tu stále bude nech spravím čokoľvek, nie?  

„Fajn! Ježíš!“ rozhodil som rukami a on ma uvoľnil iba zo svojho zovretia . Naďalej ma však držal svojimi zelenými očami a tesnou blízkosťou. Pričom si nie som istý ako presne sme sa dostali až k nej.

„Tak po prvé: Nie som tak šľachetný človek ako si možno myslíš. Rozhodol som sa, že budem svetlom. Pretože som videl, čo sa stane keď to odmietnem,“ sypal som zo seba a začínal som byť hlúpo naštvaný. „Chceš spoiler?“ opýtal som sa uštipačne so sileným úsmevom na tvári. „Zbláznim sa a zastrelím ťa tvojou vlastnou zbraňou,“ povedal som mu narovinu a pozrel sa k miestu kde ju nosil. Vôbec sa nedržal mojej prosby. Jeho tvár na chvíľu prepustila prekvapenie. Nečakal to.  „Jop! To je ale posrané, čo?“ potvrdil som, že ho neťahám za nos.  „A chceš počuť ešte  niečo šialenejšie?“ položil som mu básnickú otázku. Začínal som prepadať z hnevu do beznádeje. Odtiahol som sa viac k dverám aby som našiel vlastný priestor. „Moja mŕtva prababička ma varovala na MOJE vlastné naliehanie aby som išiel s tebou za Eliasom. To je sila, čo? Vlastne ani neviem, čo z toho bolo horšie. Tá babička alebo to, že je strácam kontrolu nad sebou samým,“ zasmial som sa nad vlastnou úbohosťou. Alexej sa nepatrne odtiahol z môjho priestoru a vrátil sa na jeho sedadlo. Bol kompletne omráčený.

Výborná práca, Breen!   

„Prečo si mi tom všetkom nepovedal skôr a hovoríš mi to až teraz?“ zamračil sa do diaľky cez predné sklo a potom stočil ku mne jeho pohľad.

 „Prosím ťa,“ otočil som svoj pohľad od Alexeja.

Viem, že ma pozoroval a čakal na odpoveď. Ale, čo som mu asi tak mal povedať? Že strácam prehľad nad vlastným životom a začínam si pripúšťať ako moc ma desí prebudiť sa do ďalšieho dňa. Viem aká je šanca, že sa zo mňa môže stať blázon. A horšie je, že moje rozhodnutia majú dopad na budúcnosť iných ľudí. A to ma desí. Príšerne ma to desí. No ale toto určite nepoviem. Nie som posraná kvetinka. Okrem toho určite by ma neprepustil z kláštora keby som mu to všetko objasnil.

„Breen,“ oslovil ma empaticky keď som dlho neodpovedal.  Sakra!

„Prosím ťa, nepokúšaj sa byť sentimentálny a radšej mi sľúb, že keď sa to zvrtne zabiješ ma skôr než vyhrá to, čo mám v sebe.“

Otočil som sa neho s prosbou, ale než som sa dopracoval k jeho odpovedi mal som JEHO pery na ústach.

Skoro som vyletel z kože. Len tak z ničoho nič?! Nie. Nie. Nie.

Na sekundu som si myslel, že to vážene urobím. Že sa poddám. Jemu. Zase.

No, Breen! Som sklamaný z vlastného neprofesionalizmu.

Zaklonil som hlavu a rozladene si povzdychol. Profesionalizmus.

„Priznaj sa, že to robíš len preto aby si mi pil krv,“ vzbúril som sa.

Revolta! Yeah! Pričom každému v mojom veku ide iba o tom aby spal so všetkým čo sa hýbe. Ja sa tomu bránim. Som to ja ale rebel. Bože, to vyznelo tak úbožiacky!

Bránim sa iba jemu. Ježišikryste veď je to (niečo ako) priateľ mojej sestry!

„To ti ale moc nevadilo, keď ťa klátil na stole.“  Pššššt!

„Krv,“ zopakoval očami na mojich perách.

Úporne sa zamyslel.

 „Povedal si predtým, že ti zobral krv?“ spýtal sa znova úplne profesionálnym prístupom.

A že ja mám divoké myšlienkové pochody.

„Áno?“ nebol som si vôbec istý na čo naráža. Alexej sa veľmi rýchlo odtiahol akoby som si usral. 

„Dočerta!“ zaklial a rýchlo sa vrátil k práci šoféra. Snažil sa naštartovať a neprestával si mrmlať popod nos ako starý dedo.

Preladene som sa hodil telom do svojho sedadla a pripútal sa. Zdá sa, že vyrážeme. Takže nakoniec z toho sexu naozaj nič nebude? (Netvrdím, že by som sa nebránil.)

Nepokúšal som sa ho opýtať, čo to má vlastne znamenať. Načo. Dobre viem, že by som sa viac narobil ako k niečomu skutočne dopracoval.

„Tvoja krv je veľmi silná ingrediencia ak bude využitá na rituál. Napadá ma hneď niekoľko veľmi zlých scenárov, ktoré ju potrebujú na realizáciu,“ rozhovoril sa sám od seba.

To ma prekvapilo.

Niekoľko krát som zažmurkal a poštípal sa aby som si bol istý, že sa mi to nesníva.

„Takže mi sa už odteraz otvorene bavíme o tom nad čím uvažuješ?“ vyhŕkol som šokovane.

Veď som takmer z toho prekvapenia chytil infarkt. Zostalo desať sekundové ticho. Nesprávny čas. Chápem.

SOM SNAĎ ÚPLNE NEPOUČITEĽNÝ BLBEC?!  „Nie. To som nechcel.. Napadajú ťa aj nejaké dobré?“ zmenil som svoju výpoveď. Ale prešiel som vďaka tomu iba z blata do kaluže. „Prosím neodpovedaj,“ snažil som a zastaviť vlastnú lavínu.

„Nemal som to ani v tom najmenšom úmysle,“ vyslovil veľmi dôrazne. Už znova bol podráždený.

Takže je opäť vo svojej koži. Super.

„Mám len jednu otázku a sľubujem, že nemá v sebe blbú poznámku ani sexistický vtip,“ prerušil som ďalšiu fázu jeho mlčania.

„Nemôžem sa jej dočkať,“ povedal bez entuziazmu.

„Čo je obsahom najhoršieho scenára?“

„Dominancia sveta,“ odvetil okamžite.

„Len toľko?“ zasmial som sa. „Tak to stihneme aj zastávku na obed,“ dodal som.

„Veľmi vtipné,“ vyslovil ako dokonalý protiklad k tomu, čo si skutočne myslel.

„Chápem, takže bez obeda,“ odškrtol som si v neviditeľnom kalendári.  

To znamená, že domov nejdem? Eeeeeeeh... SAKRA!