„Skrátime to na desať sekúnd,“ rozhodol vážne.

Pozrel  mi hlboko do očí a vyslovil: „Desať.. deväť...“

Okamžite som sa strhol a vybehol na chodbu so vstupnými dverami.

Ten beh mi trval takmer večnosť. Aby toho nebolo málo, v tú „najvhodnejšiu“ chvíľu som sa potkol o kraj koberčeka.

Stratil som nad svojim telom kontrolu, ako aj rýchlosť, ktorú som stihol nabrať.

Zapotácal som sa a plnou silou vrazil plecom do vchodových dverí.

Výhodou bolo, že vďaka tomu som sa dokázal pomerne ľahko dostať do svojich koľají.

Chytil som kľučku na dverách, odhodlane ju stlačil a potiahol.

Nič.

V zhone som to zopakoval ešte niekoľkokrát, ale zostalo iba pri márnych pokusoch.

Zamknuté dvere.

Ten parchant!

V tom momente som mal iba jedinú možnosť, vymyslieť nový plán. Zlá správa. Nič ma nenapadalo a dochádzal mi čas.

„Desať! Ujdený-neujdený, idem!“ zakričal z kuchyne.

Pohľadom som švihol ku vchodu do kuchyne a rozbehol sa do obývačky.

Krúžiť po dome ma nezachráni, ale možno mi získa čas.

Na čo? Mám snáď pocit, že môžem proti nemu vyhrať?

 Podarilo sa mi dostať sa až pred krb s rodinnými fotografiami, keď sa z nenazdajky zjavil pred mnou. Vrazil som do neho plnou parou, ale s ním to ani nepohlo.

Zato ja som sa takmer posadil na zadok.

Chytil ma za plecia a silou odhodil ku gauču. Z priestoru sa stala jedna šmuha. Preletel som ten malý priestor a narazil bokom do opierky. Zachytiť som sa nestihol, a tak som sa cez ňu prevrátil. Ruky sa mi rozleteli do vzduchu, akoby som sa snažil vzlietnuť.

Nestalo sa.

V pohybe som zhodil rukou lampu a ona sa rozplácla na zem spolu so mnou. Nohy mi viseli z gauča a  rameno, s ktorým som najskôr vrazil do dverí a následne dopadol na podlahu, ma bolelo.

 Útrpne som si povzdychol.

„Ale, ale... ublížil si si?“ spýtal sa s predstieraným záujmom.

Najskôr som si všimol špičku jeho topánky, potom nohy a nakoniec jeho tvár.

Usmieval sa.

Okrem podobných čŕt sa na príjemného pána z fotografií už ničím nepodobal. 

„Asi som si vykĺbil rameno,“ skonštatoval som sucho.

Čo to zase meliem za nezmysli?

„Nie, to asi nie. Dával som pozor,“ ubezpečil ma. Pomaly si ku mne kvokol a pozoroval, ako ležím na podlahe.

Takže toto je ten moment kedy zomriem? Takto to skončí?

„Čo so mnou urobíte?“ spýtal som sa vážne.

 Bolo mi jasné, že život mi nedaruje. Potom, čo zabil tú starú pani a využil telo jej manžela, som pochyboval, že by ma čakal krajší osud.

„Priviažem si ťa na vodítko a naučím ťa štekať,“ odpovedal mi s rovnakou vážnosťou.

No, tak to znie úžasne. Čas umrieť.

Povolil som tlak na boľavé rameno. Ruka mi skĺzla k telu a prstami narazila na kostru lampy.

Alebo nie?

Díval som sa mu do očí a čakal, ako to ukončí. Medzi tým som rukou začal pomaly  zovierať lampu, až kým som ju nemal pevne v rukách.

Zabiť ho nemôžem, ale  aspoň omráčiť, nie?

„Pripravený?“ zaujímal sa.

„Ešte nie,“ zašomral som.

Prudko som sa zvrtol k lampe. Nabral silu z dráhy náprahu, prudko sa otočil a udrel ho lampou do tváre. Dostal priamy zásah.

Plus celkom pekná rana.

Môj optimizmus pohasol rovnako rýchlo ako vzbĺkol, nakoľko ho môj úder neuspal. Ale aspoň spomalil na čas, ktorý  som potreboval na dostanie sa z jeho spárov.

 Lampu som neprestával  držať  pevne v rukách. Bol to jediný predmet, ktorý som mal na obranu. Musel som si pripustiť, že už aj tak som vyznel dosť biedne.

Po niekoľkých sekundách, pokým sa jednou rukou držal na slychoch a druhou zeme, ku mne zdvihol tvár.

„Chcel som byť milý,“ prehovoril tvrdo, takmer neprirodzene, „ale začínam zisťovať, že to nemá zmysel,“ dopovedal  sklamane.

 Pomaly som sa presúval vzad dúfajúc, že je to smer, ktorým sa od neho dostane čo najďalej. „Vy, ľudia, ste tak nevďační, čo sa umierania týka,“ posťažoval sa.

 Postavil sa zo zeme bez jediného náznaku predošlého napadnutia.

Jasné, naštval som ho.

„To bude asi súvisieť s tým, že máme radi život,“ argumentoval som, „teda okrem samovrahov, ako inak.“

„Ako inak,“ pripustil s hraným pokojom.

Dostal som sa až na úplný koniec miestnosti.

Stena.

 Odtiaľto už nebola žiadna priama cesta. Utiecť na strany bolo v danom štádiu nemožné, a tak som tam iba stál, pripravujúc sa na koniec.

Raz sa vzdať musím. Predsa len, ako dlho mu chcem utekať?

Čím bližšie bol, tým ťažšie to bolo pre mňa prijať. Nesústredene som sa všade možne obzeral dúfajúc, že v poslednej chvíli prídem na niečo, čo ma zachráni ako v americkom filme. Postrehol to.

S prehľadom vo mne čítal. Zdvihol ku mne ruky a ukázal mi ich. Akoby sa snažil naznačiť, že nemá žiadnu zbraň.

Neupokojilo na to, takže lampu som si nechal.

„Hlavne žiadne prudké pohyby. Môže sa ti to stať osudným,“ varoval ma stíšeným hlasom. Nasucho som prehltol a nepokojne si poťažkal v rukách lampu.

Len si poď po mňa, ty grázel!

Usmial sa. Akoby počul, čo som si pomysel. Zastal odomňa len tak ďaleko, aby som ho nemohol zasiahnuť.

„Tak, kde je to pozlotky?“ spýtal som sa, keď nepodnikol žiadnu akciu.

 Niežeby som po tom prahol, ale to čakanie ma začínalo desiť tak trochu  viac.

„Oh! No iste, prepáč, moja chyba,“ ospravedlnil sa trpko a urobil ku mne mierny krok.

 Zahnal som sa a chcel ho udrieť.

Mojej rane uhol s dokonalou presnosťou. Pevne zachytil lampu v pohybe a zatiaľ, čo mi ju vytrhol,  druhou rukou ma stihol sknokautovať.

Zložil som sa k zemi a tvár mi začala horieť teplom, ktoré vytvárala pulzujúca krv.

Hlasno si povzdychol a rozbil zostávajúcu časť lampy o vedľajšiu stenu.

„Vieš, celkom sa mi páčila,“ priznal sa mi.

Čo keby prestal rozprávať a jednoducho ma zabil?

Položil mi ruku na hlavu a zhlboka sa nadýchol.

„Pozdravuj odomňa,“ požiadal a prsty mi zaryl do hlavy.

Vnímal som neznesiteľnú bolesť.

O tom, že niekto začuje môj krik, som pochyboval.

A keď som myslel, že nastal koniec, odrazu sa zbehlo hneď niekoľko vecí.

Po prvé: mal som pocit, že mi lebka pukne ako zrelý melón.

Po druhé: okno, necelý meter odomňa, sa roztrieštilo.

Po tretie: preskočil cezeň nejaký ninja.

A nakoniec po štvrté: celú miestnosť zaplavilo oslepujúce biele svetlo.

Nasledujúce sekundy som si nebol vôbec ničím istý. Viem, že vražedná bolesť ustala v momente, kedy ma  jeho ruka pustila. Žiaľ, dlhého potešenia z toho sa mi nedostalo. Hneď potom som totiž vrazil bokom hlavy o stenu s následným pádom o podlahu.

Aspoň nie som mŕtvy.

Myslím.

Kyslík začal byť plne dýchateľný a rovnako tak zmizli aj všetky vedľajšie efekty, ako pišťanie v ušiach, či bolesť tela.

Nehýbal som sa a čakal, či moju smrť niekto potvrdí, alebo vyvráti. Obával som sa, že ak otvorím oči a zistím, že som duch, respektíve niečo také, budem sa vidieť ležať s vybuchnutou lebkou na zemi a povraciam sa.

Môže sa duch povracať? A ak nie, nezostane ani ten dávivý pocit?

„Hej, Breen,“ oslovil ma Alexejov hlas.

Výborne, ešte toto mi chýbalo. Alexej.

 Vzduch okolo mňa sa pohol a ja som  ucítil jeho vôňu. Sklonil sa ku mne.

Zo strachu, že by ho náhodou napadlo dotknúť sa ma, alebo ešte horšie, dať mi dýchanie z úst, som okamžite obživol.

 Otvoril som oči a  uvidel jeho tvár.

Pohľad som mal trochu skreslený, kvôli úderu do hlavy, ale v zásade  to nebol ten najhorší obraz, ktorý sa môže človeku naskytnúť po tom, čo sa ho niekto, lomítko, niečo pokúsilo zabiť.

 Svoj podiel na tom mal aj  fakt, že ešte stále som bol trocha mimo.

Nad čím to premýšľam?

Keď som v strese, alebo mám strach, správam sa ako idiot. Nehovoriac o myšlienkach. Absolútny kreténizmus.

„Si v poriadku?“ prebehol ma pohľadom.

NO, to je otázka!

Zhlboka som sa nadýchol a začínal si uvedomovať, že som sa práve vynoril z totálnych sračiek. Posadil som sa tak prudko, že Alexej musel trocha ustúpiť.

Všetko mi pomaly začínalo dochádzať. Do detailov a to masívnych.

„Ja? Práve sa ma pokúsil niekto... niečo zabiť, a potom je tu...mŕtvola,“ chŕlil som zo seba a všimol si mŕtveho staršieho pána, ktorého telo sa ma pred chvíľou pokúsilo zabiť. „Vlastne dve,“ opravil som sa okamžite.

„Vidím, že si celkom výrečný,“ podotkol s pohľadom upreným na moju tvár.

Tváril sa ako trestajúci učiteľ.

Prvých pár sekúnd som nechápal, o čom to dopekla hovorí, a potom mi svitlo.  V odraze jeho amazonového zraku som postrehol veľké oči s grimasou, ktorú som na neho spravil.

Toto bolo prvýkrát, čo som na neho prehovoril.

Oficiálne som bol totiž nemý. Aspoň, čo sa týkalo jeho.

„To nič,“ odsekol s rýchlym úsmevom, „rozprávaš zo sna,“ dodal a snažil sa mi pomôcť na nohy.

 Včerajšia noc. Mohlo mi dôjsť, že to dlho nevydrží. Hrať sa na nemého,  taká blbosť. Ale dnes som ju prekonal pozvaním sa k vrahovi.

S ťažkosťami ma postavil.

„Si niekde vážne zranený?“ spýtal sa, keď zaregistroval moje grimasy počas vstávania.

„Nie. Je mi úplne fajn. Potom, čo som prepadol cez mŕtvolu, vrazil do dverí, preletel cez miestnosť a niekoľkokrát si udrel hlavu. Ak budem vracať, volaj pohrebák,“ odvetil som mu ironicky a trhom sa zbavil jeho rúk.

Znova prevládol môj Pavlov reflex.

„Keď si bol nemý, bol si príjemnejší,“ podotkol.

I on, keď si myslel, že naozaj som.

Pozastavil som sa nad tým. Nechcel som byť ironický ale:

„Prepáč, že potom, čo sa stalo, nemám chuť na skupinové objatia a spievanie pri táboráku.“ Chvíľu váhal, či má reagovať, ale nakoniec to vzdal.

 Držal si svoju tvár „som priateľ so všetkými“ a zachytil ma za lakeť.

„Mali by sme ísť.“

„Myslíš?“ hundral som.

Oči mi spočinuli na celom tom bordeli, čo tu bol. I bez jeho návrhu by som najradšej vypadol. Práve som videl niečo otrasné a moja fasáda „je mi znova fajn“ sa začínala rozsýpať ako hrad z piesku. Jedna mŕtvola pri mojich nohách a druhá v ďalšej miestnosti. To pre dnešné dobrodružstvo úplne stačí.

„Odveziem ťa niekam do bezpečia,“ informoval ma.

Toto všetko je jeden veľký vtip! Celý môj život bol postavený na klamstvách. Mal som v sebe niečo, čo som pomaly ani nevedel pomenovať a nech som nad tým  akokoľvek premýšľal, nazvať to „svetlom“ mi prišlo,  akoby som bol „veliteľ spolku panicov“.

Takže, okrem toho, sú tu ľudia... nie, neľudia, ktorí ma chcú zabiť?

Asi budem mať  záchvat paniky.

Začal ma ťahať k dverám. Boli zamknuté, tým som si bol istý.

„Moment,“ zastavil som ho, pozerajúc sa na vietor, ktorý hýbal so záclonou v rozbitom okne. „Ako si vedel kde budem a ako si sa sem dostal?“ spýtal som sa  a snažil sa sústrediť na niečo iné, než na kompletný obraz toho, čo sa stalo.

Predsa len, videl som niekoho preskočiť cez okno.

„Na to nieje čas. Vysvetlím ti to neskôr,“ odpovedal a snažil sa ma popohnať do kroku.

„Si ninja,“ vyslovil som bez akéhokoľvek premýšľania.

Vlastne som na nič, okrem toho, ako veľmi som bol práve v hajzli, nemyslel.

„Čo?“ spýtal sa nechápajúc.  Zastavil pred dverami a posunul ma  nabok.

„Si ten, čo sem vletel oknom, nie?“ premýšľal som nahlas.

Alexej držal pevnú, sústredenú tvár a rukou siahol za svoj chrbát. Vytiahol zbraň.

„Čo s tým budeš robiť?“ zvýšil som hlas s očami na zbrani.

„Musíme ísť,“ odpovedal v skratke a ťuknutím ju odistil. Ruku natiahol vzad, aby sa presvedčil, že stojím za ním, a potom vystrelil do zámky. Dvere  povolili a poodchýlili sa.

Vtedy ma Alexej vytiahol na verandu. Srdce mi bilo ako divé a v ušiach sa mi hlasno ozýval výstrel zo zbrane.

Nedokázal som prebrať kontrolu nad ničím, čo sa dialo a to ma dosť frustrovalo.

Bol som ako sáčok vo vetre. Neschopný ovládať vlastný život. Myslím, že to bola tá povestná posledná kvapka pred preliatím.

„Robíš to často? Skákanie k ľuďom cez zavreté okná?“ spýtal som sa opierajúc sa o drevené zábradlie a predychávajúc všetko, úplne všetko, čo sa stalo.

To, čo sa zo mňa práve teraz dralo ale nebola panika.

„Je ti naozaj dobre?“ zaujímal sa, pričom urobil ten svoj múdry pohľad, ktorý sám o sebe vypovedal, že o mojom klamstve vie.

Mal pravdu. Klamal som. Zdvihol som ruku s ukazovákom, aby chvíľu počkal na odpoveď.

„Hneď po tom, čo sa vyvraciam,“ odpovedal som už v predklone.

Stačilo sa len v ten správny čas otočiť.

„Uhm-hm,“ pochopil Alexej. Nechal mi pár sekúnd, než som sa zbavil všetkého, čo som mal v žalúdku. „Výborne, takže je ti už lepšie, alebo chceš ten pohrebný ústav, pretože by sme už vážne mali ísť, “ poznamenal spoza môjho chrbta ironicky. No, toto je naozaj irónia.

„Kde presne to „bezpečné miesto“je?“ spýtal som sa stále prehnutý cez zábradlie.

 Potreboval som tak trochu čas, aby som mal možnosť znova sa nadýchnuť a zbaviť tej odpornej chuti v ústach.

Už si ani nepamätám, kedy som zvracal naposledy.

Takmer by som neveril aký hnusný je to pocit.

„Blízko. Pár kilometrov na východ,“ odpovedal mi trpezlivo.

 Fajn. Povzdychol som si a nasledoval smer jeho ruky. Nebol som si istý, či je to dobrý nápad, ale práve teraz bol jediným človek, ktorý tu mal dopravný prostriedok a mohol ma dostať preč z tohto šialenstva.

Aspoň som v to dúfal.

Ukázal na auto zaparkované pred tým šialeným domom.

Malátne som nastúpil dozadu a hodil sa na sedačku. Sadol si za volant a mlčky naštartoval.

Keď som sa tak zamyslel.Potreboval som pár odpovedí.

Znamená to, že po mne teraz pôjde polícia? Už sa nevrátim domov? Čo vlastne bude ďalej? Ako to všetko vedel? A moja sestra?

Niečím som začať musel. Rozhodol som sa, že najlepšie to bude skúsiť hneď z kraja.

„Ako si ma našiel?“ spýtal som sa.

 Mlčal. Preradil rýchlosť a ja som ho pozoroval v spätnom zrkadle. Tváril sa neprístupne.

 Ani ja  som z tohto celého nebol dvakrát nadšený. Byť s ním zavretý v pohybujúcom sa aute nebolo mojím snom. Ale mať s ním sex v cudzej záhrade očividne bol.

„Myslíš potom, čo si zbabelo utiekol a takmer sa nechal zabiť? Tušil som, že budeš hlupák a necháš sa zmanipulovať svojou mocou. Vieš, to, že to neovládaš, je pre teba veľmi nebezpečné. Tvoje svetlo sa prebudilo a inštinktívne pracuje na svojom poslaní. Vysvetlím ti to veľmi v skratke. Vaša rodina je špeciálna. Dedí sa v nej svetlo. Každá z generácie má inú moc. Môže ísť o čokoľvek. Telekinéza, spojenie s prírodou, a tak ďalej... Jedno je však rovnaké. Svetlo dokáže vycítiť tmu a zlo. Tvoje sny a námesačnosť, to nie je choroba, ale moc svetla. Včera v noci si v tom dome našiel temnotu a dnes si ju nevedomky nasledoval znova. Pretože to je jeho poslanie, nájsť všetko zlo vo svete. Lenže ty nemáš ani potuchy o sebaobrane. Mohol si sa zabiť,“ vyslovoval obviňujúco.

„Výborne. Takže je to nakoniec moja chyba,“ urazil som sa.

Akoby som za všetok ten zmätok mohol ja. Veď do dneška som ani nevedel, že existuje niečo ako temnota a svetlo. Myslel som si, že sme iba nejaký náboženský kult, alebo niečo.

„Svetlo v tebe má obrannú schopnosť. Ak si bol blízko k nebezpečenstvu, určite ťa varovalo.“

Oh! Takže všetky tie príznaky typu bolesti tela, pišťania v ušiach a dusenie je varovným signálom? No, to mohli vymyslieť lepšie symptómy, niečo ako poplašný zvon.

 To by dávalo väčší zmysel.

Bolesť? Čo je to za varovanie?

„Super,“ zašomral som namrzene.

Všetko to smeruje dočerta.

Auto začalo spomaľovať a hladký asfalt pod kolesami sa zmenil na štrk.

 Zastavili sme. Posadil som sa a poriadne sa pozrel, kde sme.

 Cez okno som uvidel vysokú vežu kostola.

Ďalší kostol? To si zo mňa robíte srandu!

Alexej vystúpil a naznačil mi, aby som urobil to isté. V blízkom okolí nebolo nič okrem stromov, parku a ticha.

„Kde to sme?“ spýtal som sa Alexeja a zabuchol dvere na aute.

Zamkol.

Nepočul som ani zvuk áut. Nič, čo by nasvedčovalo okolitému životu. Iba vietor a vtáky.

„V bezpečí,“ odsekol.

Zamieril po štrkovej ceste do parku, z ktorého trčala kostolná veža.

Nebol  som si vôbec istý, či chcem Alexeja nasledovať aj naďalej. To jediné, o čom som bol presvedčený bolo, že toto nieje dobrý nápad.

Nemám tu čo robiť. Nie som nič špeciálne. Teda až na to, že mojim skutočným otcom je sexuálny násilník. Veď, kto by sa už len tým mohol pochváliť?

Určite sa všetci iba pomýlili. Nemôžem byť svetlo a bodka. K tomu, čo moja sestra?

 Zviazali sa v tom zväzku. Nieje to dôležitý záväzok?

Tak prečo tu ešte je?

„Alexej,“ oslovil som ho, keď sme sa blížili k budove.

 Nebol to tak úplne kostol, ako som si pôvodne myslel. Bola to cirkevná stavba, to áno, ale skôr niečo ako zrenovovaný kláštor.

Zastavili sme.

Nechcem nič z tohto! Žiadne nepochopiteľné, myseľ gumujúce skúsenosti ani schopnosti.

Nič!

Chcem sa vrátiť a zabudnúť, že sa vôbec niečo stalo. Nechcem stáť vedľa neho a vždy si spomenúť, aký je to pocit dotýkať sa ho.

„Áno?“ obzrel sa za mnou s trpezlivým výrazom v tvári.

„Prepáč, ale ja nemôžem,“ zasekol som sa neisto.

„Čo nemôžeš?“ spýtal sa nechápavo a pozeral priamo na mňa. Mykol som plecami a niekoľkokrát som sa v mysli nazval kreténom, hlupákom a zbabelcom, než som sa zvrtol a rozbehol preč.

Veľmi dospelé riešenie mojej situácie.

Lenže on nechápal, že ja to nechcem.

Nedokážem.

Moja matka ma nenávidela ešte viac, pretože ja som mal to, čo chcela pre sestru.

Sväté svetlo od Boha. Seriem to všetko!

„Breen!“ rozkričal sa za mnou. Počul som jeho zrýchlený dych, ako za mnou uteká. „Zastav!“

A čo potom? Sadneme si pri čaj a budeme riešiť naše pocity?

„Breen!“ zaznelo blízko za mnou.

Keď som sa obzrel, mal ma už na dosah ruky. O pár sekúnd na to sa natiahol a chytil ma. Uzamkol ma v zovretí svojich rúk.

Na svojom chrbte som cítil ako rýchlo dýcha. V tomto sme na tom boli narovnako.

„Toto tvoje problémy nerieši,“ povedal pevne, i napriek udýchanosti.

 Kvôli behu a potu začala na mňa pôsobiť jeho vôňa, ktorá ma, bez možnosti úniku, obklopila. Viazal ma s bonusom dva v jednom. Vôňou i silou.

„Ale aspoň k nim nebudeš patriť ty,“ odpovedal som a snažil  sa zbaviť jeho zovretia.

Nešlo mi to.

Pochopiteľne sa ma hneď snažil upokojiť: „Nie som tvoj problém. Snažím sa ti pomôcť. Ochrániť ťa.“

Lenže ja nemám panický záchvat ale reálne zmýšľanie. A to mi kričí: „Bež ty kretén, než sa to zle skončí!“

„Oh! Fajn. Pretože je to v popisu tvojej práce ako sily?“ púšťal som sa sním do hádky.

Na mojom mieste by mala byť moja sestra a nie ja! Nech si z nej urobia svetlo. Ona po tom aj tak túži. Tak kde je problém?

„Myslíš, že to necítim? Ako sa mi neustále snažíš vyhnúť?“ obrátil náš rozhovor zase proti mne.

„Čo je na tom zlé chcieť sa niekomu vyhnúť?“ neprestával som sa hádať.

„Nič, ale ty to robíš celou svojou bytosťou. Ako naprogramovaný.“

Alias Pavlov reflex. O tom-potom. Zmena témy.

„A práve teraz myslím na to, aby si ma pustil. Toto držanie nieje nutné,“ bláznivo som sa mykal a dúfal, že nakoniec to vzdá. Ale on nie, držal ma ďalej.

„Ale práve naopak. Je. Si zvláštny charakter, vieš to? Máš priveľa strachu, obáv a neistoty. Bývaš kvôli tomu sarkastický, ale na mňa to neplatí. Dokážem to z teba vycítiť,“ odvetil,  ale znelo to skôr ako vyhrážka.

„Aha, takže už z toho všetkého zrazu nemáš divný pocit a dokážeš sa dostať do mojej duše?“ spýtal som sa ho nahnevane.

Presne to si o mne myslel, keď ma naposledy väznil, v mojej izbe.

Jeho telo stuhlo pod otázkou, ktorú som mu položil. Pevne a o trochu viac násilnícky  ma k sebe otočil.

Pobavene sa usmieval.

„Môžeš sa tomu brániť ako chceš, ale ty si nositeľom svetla a dokazuješ mi to neustále, či sa ti to páči alebo nie! A nie, nemám z toho divný pocit. Navyše,  v tvojej duši som už bol. Dovolil si mi to. Nespomínaš si? Včera,“ hovoril ku mne nadradene.

 Dobre som vedel o čom hovorí. O tom, ako mi pomohol. Netušil som akú schopnosť zo svojej  sily na to použil, a ako presne mi pomohol ukončiť tú bolesť zmiešanú so strachom a zmätením, ale veľmi dobre som vedel, že tam bol.

Niekde hlboko a so sexom to nemá nič spoločné.

„Bastard,“ precedil som pomedzi zuby naštvane.

Vôbec ma nebral na zreteľ. Akoby som bol iba rozhnevané dieťa.

„Dobre. Teraz, keď si si už  zarebeloval, ma počúvaj. Ešte nikdy som ťa  neoklamal, a i teraz som k tebe úprimný, a hovorím ti, že ak teraz odídeš, pravdepodobne sa nedostaneš ani k ďalšiemu mestu, pretože ťa niečo zabije. Tam,“ hovoril ku mne s vážnosťou, jednou rukou ma pustil a ukázal k budove za stromami, „budeš v bezpečí. Je to najbezpečnejšie miesto na celom kontinente. Neviem ako veľmi je pre teba celá táto situácia ťažká a ver, že to nebudem ani predstierať, ale môžeš mi prosím ešte chvíľu dôverovať a dovoliť mi urobiť moju časť práce a chrániť ťa?“

„Naozaj to nechcem! Kľudne si to svetlo zober a daj ho mojej sestre! Je mi to jedno,“ vyslovil som namiesto toho, aby som akceptoval jeho slová.

„Také jednoduché to nieje. Je tvojou súčasťou. Tvoja duša bola vyrobená z božského svetla. Nemôžeš sa zbaviť niečoho, čo je tvojou pevnou súčasťou a myslieť si, že budeš žiť ďalej,“ vysvetlil mi trpezlivo a opatrne ma pustil.

„A čo môžem urobiť?“ spýtal som sa zúfalo.

„Prijať to. Naučiť sa ovládať svoj dar a stať sa následníkom vašej generácie,“ znela jeho odpoveď.

Nenadchla ma.

„Žartuješ? Som blbý vtip. Nie som dievča a okrem toho, nemám, tak povediac, „čistú krv“,“ pripomenul som mu.

„Si prvorodené dieťa a máš svetlo. To je to na čom by malo záležať,“ vyslovil s hĺbkou  hlase.

 Znel ako kresťanská viera. Nezničiteľne. Neochvejne.

Vedel som, čo sa mi snažil povedať. Dobre som to vedel.

Ujdem a zomriem. Zostanem a prijmem to, čo mi bolo nadelené. No nieje to úžasné?

Vzdal som sa a sklopil oči k naším nohám.

„Fajn,“ povzdychol som si, „veď ma,“ požiadal som ho.

Mykol hlavou správnym smerom a povzbudzujúco sa na mňa usmial.

Vie byť veľmi presvedčivý. Stavím sa, že svoje rozhodnutie oľutujem.

No, pre tentokrát nemám na výber.

 Kráčal som za ním a už sa nepokúšal ani len myslieť na útek.

Sledoval som chodník pod svojimi nohami a prírodu okolo seba. Tá sviežosť a pokoj boli dokonalým liekom na rozcuchané nervy. Vzhliadol som pred seba a všimol si, že kláštor bol od nás už iba niekoľko metrov. Budova vyzerala veľmi podobne ako Balmoralský zámok v Škótsku. Teda až na skutočnosť, že na okolo bolo veľké množstvo stromov, ktoré ho takmer úplne skryli,  vežičky, podobajúcej sa na kostolnú vežu a rozlohu, nakoľko tento kláštor bol oveľa menší.

Zastal som s Alexejom pri dverách a on na ne klopadlom zabúchal.

Okrem ozveny, rozširujúcej sa do okolia,  sa nič nestalo.

„Asi nikto nieje doma,“ poznamenal som. Alexej ku mne stočil svoj vážny pohľad.

„Nezačínaj,“ požiadal ma a natiahol sa druhýkrát po klopadlo.

Poslúchol som a čakal. V tom momente sa dvere s vŕzganím pootvorili. V špáre sa zjavila ženská tvár v mníšskom oblečení.

„Ako vám môžem pomôcť?“ spýtala sa spoza poodchýlených dverí.

„Et lux in tenebrislucet, ettenebraeeam non comprehenderunt,“ odpovedal jej Alexej plynule latinsky.

Vtedy som k nemu vzhliadol s jasným posolstvom: WTF, chlape?

Mníška takmer okamžite otvorila dvere.

„Len poďte ďalej. Zavolám Petra,“ oznámila nám, keď sme vošli do predsiene.

Zem bola vydláždená čiernym a bielym mramorom, a to som nemusel byť ani znalec, aby som to poznal.

Všetko okolo bolo vyrezané z dreva. Steny pokrývali rôzne ornamenty a to som sa bál pozrieť, čo je na strope.

Akože toto je vážne úlet!

 Interiér kláštoru bol ako vystrihnutý z Downton Abbey.

„Ústa,“ upozornil ma Alexej so stíšeným hlasom.

Okamžite som ich zavrel a prebudil sa. Netušil som, že takéto miesta existujú mimo obrazovku a múzea.

„Čo si povedal tej mníške?“ spýtal som sa, kým sme znova čakali.

„A svetlo v tmách svieti, a tmy ho neprijali,“ preložil mi to rovnakým tónom, akým to diktoval mníške.

Aha, zaujímavé. Nemal som tušenia, čo tým myslel.

„Je to tajný kód?“ vyzvedal som zaujato.

„I tak sa to dá brať. Znamená to, že si bol napadnutý a potrebuješ skryť,“ vysvetlil mi v rýchlosti, pretože sa k nám blížil farár s tou istou mníškou.

Bol to, na moje prekvapenie, celkom mladý muž s čiernymi vlasmi. Na jednej ruke mal omotané drevené pátričky, ale inak vyzeral presne tak, ako si človek predstaví farára.

Čierne oblečenie a výraz milosrdenstva.

„Alexej,“ zvolal a usmial sa na neho priateľsky, „rád ťa opäť vidím,“ podal si s ním ruky.

„Už je to nejaká doba,“ súhlasil Alexej. Okamžite bolo jasné, že sa poznajú. Logicky. Pohupoval som sa na svojom mieste a čakal, kým si ma všimnú.

„Ťažkosti pri prípade?“ spýtal sa ho s pochopením.

„To  nieje úplne presné. Tu,“ ukázal ku mne, „toto je Breen Elior, nové svetlo,“ predstavil ma aj s titulom. Cítil som sa ako hlupák.

Breen Elior, rovná sa, úplny debil...

Videl som, ako Alexejovému pobožnému priateľovi zamrzol úsmev. Pozrel sa zmätene na mňa a potom spätne na Alexeja, či si náhodou z neho nestrieľa.

Nerobil to.

„Ach! Skutočne,“ zakryl to za smiech a potriasol si somnou rukou. „Rád ťa poznávam. Ja som Peter,“ predstavil sa mi.

Snažil sa byť zdvorilý, ale ja som dobre vedel, že tiež chce moju sestru.

„Breen, ten, ktorý ho nechce,“ zopakoval som ironicky a Alexej sa rozosmial.

„Prepáč, je trochu nesvoj,“ ospravedlnil sa.

„V poriadku. Chceš ho tu ukryť?“ spýtal sa so záujmom a už sa  otáčal k mníške pri svojom boku, keď Alexej vyslovil hlasnejšie:

„Chcem ho učiť.“

Peter sa k nemu stočil.

„Ak vieš, čo mám namysli,“ dodal Alexej sprisahanecky.

Pripadal som si ako človek vo švédskej trojke, ktorý vôbec netušil, ako som sa v nej ocitol.

„Iste. Tak to ma nebudeš potrebovať. Trafíš aj sám,“ pochopil Peter.

Pričom ja som stále nechápal.

„Poď,“ požiadal ma Alexej a ukázal mi, aby som išiel doľava. Preč od Petra a jeho mníšky.

Zastavil na širokej chodbe takmer pri posledných dverách.

Otvoril ich.

„Až po tebe,“ povedal mi milo.

Ochotne som vstúpil do izby a následne si všimol, že tu nebolo takmer nič. Posteľ, stolík, lampa a množstvo textu na stene. Mal dokonca aj malú hygienickú bunku. Napadlo ma:

Bunker alias ako prežiť apokalypsu.

Zvrtol som sa, no vtedy sa mi zavreli dvere pred nosom. A vtedy som si všimol niečo znepokojivé. Žiadna kľučka.

„Alexej!“ vykríkol som. „Hej, čo to robíš!“ buchol som do dverí. „Alexej!“ zavolal som znova. No on sa neozýval. ČODOPEKLA...!