„Čakal som,“ odvetil som stále zahľadený do jeho tváre.

Chce mňa?

Alexej, naozaj ma tak veľmi chceš?

Si vážne ochotný vztiahnuť svoje ruky na niekoho ako ja?

Si šialený?

Čo na mne vidíš? – A čo na ňom vidíš ty? ... Všetko! Boha, je to ALEXEJ!

„Načo si čakal?“ zaujímal sa, snažiac sa pochopiť môj súčasný status. Veru, veru... načo ... ?

„To by som aj ja rád vedel,“ odpovedal som zabraný do jeho očí.    

S ľahkým nepokojom som sledoval, ako skĺzol očami k mojim perám. Okamžite ma popadlo nutkanie navlhčiť si ich. Urobiť všetko preto, aby náš bozk chutil dobre.

Táto situácia bola priam stvorená na olizovanie. A presne tam to všetko smerovalo.

Oprel som sa hlavou o dvere a nepatrne nadvihol bradu, aby som vytvoril správny uhol. Chápal ma tak dobre ako aj ja jeho. Urobil ku mne len polkrok. Veľmi rýchlo som sa nechával vtiahnuť do jeho blízkosti a popritom mi unikal jeden malý fakt. Jeho prístup sa nezmenil, ale ten môj áno.

Svojim kolenom sa dotkol mojej nohy a v tom momente sme si boli istý, že takáto blízkosť nám na pohodlného vymieňanie telesných tekutín stačí. Sklonil ku mne hlavu a ja som mu automaticky vyšiel v ústrety. Až v okamihu ako som ucítil jeho dych, som zavrel oči a nechal to prejsť na ďalšiu úroveň.

Tá sa však nedostavila.

Hlavne nie po tom, čo sa prudko nadýchol. Hovorí sa, že niektoré veci sú až príliš dobré na to, aby to bola pravda.

Nie, že by som si sťažoval. Nedostať bozk od chlapa by ma vlastne nemalo vôbec frustrovať.

„Nechceš mi niečo povedať?“ spýtal sa dosť zaujato a trošku podráždene. Odtiahol odomňa svoju tvár a pozrel mi priamo do očí takým prenikavým pohľadom, ktorým mi naznačoval ,Viem o všetkom‘.

V prvom momente ma to zmiatlo. Vie o všetkom? Hovorím zo sna? Či??

Zamračil som sa.

Čaká snáď, že mu poviem  výsledok nátlakovej metódy  mojej starej mami? Pridám tých pár sladkých slov a budem sa tváriť, že moje doterajšie počínanie bola chyba?

-  Len tak, medzi nami:  zjavne bola. Ale nieeee! To nieeee!

Skúmal som, čo si myslí a ani omylom som na to nemohol prísť. Čo to bolo?

Jeho vážnosť a neústupnosť ma nechávala jemne, jemnúčko vykoľajeného. Len do tej miery, aby sa mi spotili dlane.

Pousmial som sa, a následne aj zasmial, v nesmelom tóne. Atmosféru to vôbec neobmäkčilo. 

„Ach... nie,“ uťal som dosť presvedčivo.

Nemám mu čo povedať!

Takto nejako som sa teda snažil oklamať nie len sám seba, ale aj jeho. Pravdou bolo, že som mu to nechcel povedať.

Vyzeral by som ako absolútny kretén. Z toho všetkého od: Nie, poďme si len občaszašukať na rôznych miestach, až po: Prosím, buď mojim partnerom do sklonku môjho života.

Ach, toto je tak frustrujúce!

„Nie?“ spýtal sa ešte raz varovne. Rukami ma pohladil po tvári a skĺzol až k mojim pleciam. Netreba ani pripomínať, že moje telo na to reagovalo po svojom a vôbec sa nesnažilo v tejto situácií spolupracovať. Zjavne malo úplne u riti, že sme už niekoľkýkrát v tomto dni pritlačený v rohu.

Uvažoval som nad tým až príliš dlho a z mojej strany to pomaly začalo vyznievať ako príprava na ďalšie klamstvo.

Alexej sa odtiahol.

Zjavne ho moje hry prestali baviť. A ja som sa mu vlastne nečudoval. Babka mala pravdu. Pri svojich klamstvách som nikdy nebral do úvahy jeho city, ktoré som musel raniť –už zase.

Dupol som si iluzórne nohou.

„Dobre,“ vyslovil som rozhodne. Vzdávam sa! Keď to má byť trápne, tak nech to teda je. „Pozri...“ začal som. Nikdy som sa nikomu nevyznal. Bol som si celkom istý, že toto bude to najhoršie,a pravdepodobne aj neskutočne trápne, vyznanie v histórií.

Ale keď to má tak byť, tak nech je!

Natiahol som k nemu ruku, aby som na seba opätovne upútal jeho pozornosť.

Urobil som veľa nesprávnych a zlých rozhodnutí, dokonca aj čo sa môjho chovania  týkalo, ale keď už som to chcel napraviť, tak by mi mohol aj trošku pomôcť, nie?

 „Alexej,“ oslovil som ho. Pravdepodobne bude veľmi rád počuť svoje meno a letmý úsmev ho tiež upokojí.

Milo som sa  usmial.  Podozrievavo sa zamračil.

To je hovado! Tak ja sa snažím a on sa tvári ako po výplachu žalúdka. 

„Ty!“ okríkol som ho, keď môj milý prístup zjavne nezabral. „Chápem to dobre. Sme rozdielne osobnosti a ja nie som typ na večery pri sviečkach, ale chcem, aby si vedel, že ...že to beriem a chápem,“ rozprával som, čo možno najdospelejšie. Na takéto kecy som nebol.

„O čom to hovoríš?“ prerušil ma nechápajúc  moje chabé vyjadrovanie.

„O čom?“ spýtal som sa v obrovskom geste. On to vôbec neoceňuje!

Pozrel som sa k nemu. Pomaly si zložil ruky na prsia, stále podráždený, ale aspoň čakajúc moje vysvetlenie. A vtedy mi to došlo. Veci sa zmenili pre MŇA,nie pre NEHO!

„Ow,“ zasekol som sa vo svojom pochybení. Pýtal sa na vysvetlenie toho, čo sa stalo, nie toho, na čo som počas mojej krátkej cesty do minulosti prišiel.

Toto je tááák trápne! Takmer som sa mu vážne vyznal! Už mi chýbali asi tak dve-tri vety, než by som sa dostal k tej osudovej pasáži.

Nevedomky som zakňučal ako zranený pes a trošku si ponadával – ako inak, už otočený chrbtom k nemu (Aspoň natoľko, ako mi to dovoľoval jeho náhly záujem).

„Chceš vedieť, čo sa stalo,“ vyslovil som pochopiac skutočnú otázku, na ktorú chcel vedieť odpoveď.

„Presne tak. Z tvojej aury som nedokázal nič prečítať, akoby tu ani nebola. Na to celý čas narážam,“ pritakal mi, že už konečne netrepem od veci. 

„Isteže áno,“ mávol som pobavene rukou, aby som zakryl ten úžasný trapas. „Ja som len trošku zaostalejší a najskôr mi to nedošlo,“ zašomral som si, ako  keby mi to mohlo pomôcť. 

Nespúšťal ma z očí, a tak mu neušiel žiadny detail môjho chovania. Pravdepodobne si môj omyl aj tak prečítal cez auru.

„Na čo som sa podľa teba pýtal?“ zaujímal sa zrazu. Oblial ma studený pot pri myšlienky, že by sa dožadoval odpovede. Zahraj to do pohody, Breen. Stačí aspoň toľko.

„A-ha-ha,“ rozosmial som sa a podišiel k nemu, „Alexeeej!“ natiahol som jeho meno, čím som ho úplne zmiatol. Potom prišla ďalšia fáza - útok a lá ,Len tak mimochodom’: „Pamätáš sa, ako si sa otca opýtal, či som náhodou nezdedil niečo aj z jeho strany?  No, zdá sa, že poznáme konečnú odpoveď,“ rozprával som veľmi energicky, aby som zakryl všetky ostatné nedostatky.

Nič mi na to nepovedal, a tak sme sa ocitli v tichosti. Naozaj som dúfal v dajakú reakciu, ale on sa na mňa iba podivne díval, než znova začal reagovať. Prudko sa pohol mojim smerom.

Moja hlava si vytvorila veľmi živý obraz toho, ako ma stína dole s ľahkým erotickým nádychom a množstvom postranných úmysloch. Vďaka tomu som na stotinu sekundu  zaspätkoval. Ale tá predstava vlastne nebola až tak špatná, a tak som mu i ďalej stál v ceste.

Než ma obišiel.

Vrhol sa na dvere so slovami:

„Okamžite potrebujeme tvoju Knihu Svetla!“

To vysvetľuje mnoho.

„Prečo?  Práve sme tu mali menšiu atmosféru. Ty a ja,“ naznačoval som mu pohľadom, o čom rozprávam.

„Na toto nemáme čas,“ uťal v rýchlosti.

Zrazu!

Rozhodil som ruky. Nasledoval som ho chodbou. Išiel naozaj rýchlo. Akoby mu horelo za zadkom. Pekným zadkom. „Ak zistia, že  tvoja krv je silnejšia, ako by mala byť, začnú skutočné problémy. Musíme čo najskôr zistiť kto a kde ju má a dostať ju späť. Za ten čas, čo si bol mimo, som prešiel tvoju knihu a veľa možností nemáme, “ informoval ma pri schádzaní dole schodmi. Znelo to logicky až na jedno:

„Nemyslíš si, že na to je neskoro? Nie som pesimista... Len hovorím, že ak už chceli urobiť čokoľvek, pravdepodobne to už urobili. Vieš, kvôli tomu, že sa vedia teleportovať,“ pripomenul som mu. Zastavil na poslednom schode a prudko sa ku mne otočil. Zabodol do mňa nepekný pohľad.

„Ja len tak,“ dodal som rýchlo, keď mi došlo, o aký pohľad sa jedná, a ako blízko bol.

„Prečo si tak pokojný? Obyčajne v tejto dobe zúriš,“ opýtal sa ma podozrievavo.

„Naozaj? Hm? Za tú hodinu som sa až tak moc nezmenil, nie?“ zamyslel som sa nad jeho otázkou.

V jednej veci mal ale pravdu. Bol som pokojný, a tak povediac, zmierený. Lepší výraz ako to by však bol: ,Bolo mi úplne uriti, čo zamýšľajú urobiť s mojou krvou’.

Mal som na pláne lepšie veci. Trochu záškoláctva a hľadanie zápisníku, uvedomovanie si vlastných pocitov a možno sem tam nejaký ten sex. Okrem toho, koniec sveta sa neblížil, pretože som si cez starú mamu posielal správy.

Logický záver: Nech si ju barz aj strčia do riti.

„A prečo nie? Nie je to tak, že by sa mohlo stať niečo horšie ako to, že umriem-e,“ podotkol som s úsmevom. Áno Breen, veľmi optimistický prístup. Palec hore.

„Aj tvoja aura... Je pokojnejšia ... utriedená,“ hovoril stále nechápajúc a naďalej ma podozrievajúc.

Je to možné. Dostal som po prstoch. Isteže budem vo svojich myšlienkach istejší.

„Naozaj?“ pozrel som sa na ruky, akoby som to mohol vidieť. Nebolo na nich vidieť ani hovno.

„Myslím, že sa tomu hovorí, mať absolútne uriti. Je to ten najlepší pocit na svete. Mal by si ho niekedy skúsiť,“  odporučil som mu, keď som videl, ako mu mozog znova šrotuje na plné obrátky.

 Potrebuje sa uvoľniť. A VÔBEC nenaznačujem, pri čom by to bolo najlepšie.... 

Masáž! Rozhodne masáž.(Isteže som myslel sex!)

„Keď sa tvoja aura vrátila, zmenila sa. Je iná. To znamená, že sa niečo stalo. Čo dokážeš a čo si vlastne zažil?“ dobiedzal.

Ááááá – Sakra. Boli sme tam zas. Vyžadovanie odpovedí.

Udržoval som s ním očný kontakt, aby nepostrehol moju neochotu. KNIHA! 

„Nešli sme práve pre Knihu?“ opýtal som sa s prudkým máchnutím ruky smerom k ... vlastne, kdekoľvek inam od neho.

Prerušil náš očný kontakt a skĺzol k mojej stále ukazujúcej ruke. Chytil ma za predlaktie a dal si záležať, aby mi ju dal dole veľmi pomaly. 

Nie, nie, milý Breen, dnes to fungovať nebude. Eh. Nebolo to tak, že by som mu to nemohol povedať.

„Máš pravdu, ak už bol ich plán akýkoľvek, určite ju použili. Od získania prešli takmer štyri dni. Takže, čo je to tentokrát?“ vrátil sa menšou okľukou späť. 

„Musel si mať v škole samé jednotky, čo?“ zažartoval som na účet jeho príliš nepotrebnej chytrosti.

„Mal som súkromných učiteľov,“ vyviedol ma z omylu. Uznanlivo som prikývol. Mal bod.

Zostával ticho a nechával to na mňa.

„V skratke, áno?“ vyslovil som a spravil slabé gesto v znamení ,Prosím’. „Moje duša vie cestovať do minulosti a  tiež vie, pravdepodobne, posielať ostatné duše mimo ich čas,“ skrátil som veľmi stručne.

Díval som sa na jeho tvár a nezdalo sa, že by ho to nejako zvlášť rozhodilo. „To je všetko,“ pridal som, keď sa nezapájal.

„Iste...“ nadýchol sa. „Vlastne...“ skočil som mu rýchlo do reči a položil mu ruky na plecia.

Úplne zmrzol. A tým ÚPLNE som mal na mysli  aj jeho životné funkcie.

„Okrem toho, musím nájsť zápisník mojej starej mamy,“ pridal som, ako mi to došlo na rozum. Žiadne klamstvá. Priateľský som ho znova podlapkal, ale tentoraz na oboch pleciach. Veruže, dotýkať sa  ho nebol až taký zlý pocit.

„To vysvetľuje tvoju starú mamu,“ povedal zasnene skôr pre seba.

Má vážne celkom dobre vypracované plecia.

 „To je všetko?“ opýtal sa vzápätí. Prstami som skúmal jeho svaly.

Je toho snáď málo? Plus. Ako to, že sa nezasekol na mojej extra vyšperkovanej schopnosti?

Ako často cvičí, že má tak vypracované ramená.

„Čo iného by ešte mohlo byť? Kedy stíhaš cvičiť?“ opýtal som sa na sto percent zabraný do sústredeného mačkania jeho pliec.

Privrel oči a vydýchol: „Bavíš sa?“

Zdalo sa, že jemu to neprišlo natoľko uspokojivé ako mne.

„Áno,“ odpovedal som pravdivo bez ostychu.

„Jednu otázku si kladiem už niekoľko minút,“ vyslovil a vzpriamil sa. Pozrel sa na mňa a  zložil zo seba moje ruky: „Si pri mne prekvapivo pokojný. Neváhaš ma pobozkať ťa v tvojom dome bez toho, aby si sa vyhováral na plný dom, alebo svoju sestru. Neodťahuješ sa. To mi nedáva zmysel. Pred tým som tvoje chovanie z časti nechápal, ale mám pocit, že v momente, ako som mu začal rozumieť, si kompletne zmenil taktiku,“ uvažoval nahlas. Výborná analýza. Správam sa ako povoľná štetka ale to bude vďaka tomu ako som opitý endorfínmi. Som vlastne veľmi rád ako to dopadlo. Veľmi rád. Takže a?

„JA nie,“ obránil som sa, „moja stará mama áno. Z tej ženskej mám zimomriavky,“ dodal som len tak do vetra. Zatváril sa nechápavo, akoby sa pýtal: Z koho?

„Moc nad tým nepremýšľaj,“ poradil som mu. Moc otázok škodí. „Ver mi, nemá to zmysel. Kniha?“ navrhol som.

„Iste,“ povzdychol si a pre tentokrát ten boj vzdal. Otočil sa a viedol ma ďalej.

 Chyba!

Takto som mal dokonalý výhľad na jeho zadok. Také nešťastie! Žiadne upnuté džínsy!

Nemal som ani tušenie, čo sa dialo počas väčšej častí posledných  dní v mojom skutočnom okolí. A to hlavne preto, že som bol takmer stále v bezvedomí. Práve preto som fungoval skôr ako prívesok, ktorý bol ťahaný z jedného miesta na druhý a to nie len teraz, ale aj predtým. Niežeby som bol doteraz príliš zabraný do testovania a napĺňania mojej sexuality, aby som si nevšimol, že bol vlastne večer.

Tiež to nebolo tak, že by to tak nebolo.

V dome bolo ticho a nič sa nedialo. Iba ja a on sme sa hlučne pohybovali po dome.

Bola tu celkom tma (bol predsa večer), ale my sme si logicky zapínali svetlá. Zrazu sa ku mne Alexej otočil už po druhýkrát. Šliapol som na brzdu a zastavil som skôr, než som si otrel bradu o jeho hruď. 

„Vlastne si myslím, že by  som mal ísť po knihu ja a ty za svojim otcom. Chcel sa presvedčiť, že po tom, čo sa preberieš, budeš v poriadku,“ povedal mi priamo.

Ok.

To znelo ako otec.

 Ustúpil mi z cesty, aby som mohol prejsť do chodby, ktorá viedla k otcovi.

Jeho ustúpenie bolo až pomaly do Číny.

„Nie som v poriadku. Som príšerne hladný,“ informoval som ho tak, aby som mal posledné slovo. Cúval som dozadu, aby nemal takú príležitosť, akú som dostal ja. A tiež preto, aby som ho dobre videl, ak by mal za lubom niečo iné. Otočil som sa až v momente, keď som mu nebol schopný vidieť do tváre.

Chodba bola zahalená tmou, až na jediný pás svetla, ktorý viedol z otcovej pracovne. Hneď mi bolo jasné, kam smerujem.

Povzdychol som si. Nešlo o nič veľké. Vedel som, že mu budem musieť poskytnúť vysvetlenie môjho postoja voči jeho príbehu na dobrú noc. Zastavil som pri dverách a zaváhal.

 Prečo by som sa mal cítiť previnilo?

Zaklopal som. Pridržal som sa dverí a dnu som vopchal  iba hlavu.

„Môžem?“ spýtal som sa. Otec sedel za stolom. S okuliarmi takmer až na konci nosa čítal noviny. Pri mojom pomalom vpáde zdvihol oči a rýchlo zložili noviny na stôl.

„Si hore,“ povzdychol si s náhlym pocitom pokoja.

„Už to tak vyzerá,“ pripustil som.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa hneď na to.

„Ide to. Všetko je hore nohami, ale mám pocit, že už som konečne našiel strop, po ktorom môžem chodiť,“odpovedal  som mu pozitívne. Doteraz som sa prehadzoval medzi otázkami mojej existencie a možností, ale posledné štyri dni som na všetko dostal smer. Čo bola výborná správa. Dovtedy.

„Vieš, že toto som pre teba nikdy nechcel. Vlastne, ani pre tvoju sestru,“ priznal mi veľmi otcovsky a zároveň ľútostivo. Všetko z jeho postoju mi hovorilo, že má chuť  ospravedlňovať sa mi stále dokola. Čo by bolo úplne zbytočné, pretože mi  to v samotnej podstate bolo jedno. Nič z toho som nemohol  zmeniť.

„Isteže nie. To by si bol otec  tyran,“ poznamenal som automaticky. To pomohlo otcovi  trocha sa uvoľniť. 

„Ale somnou je sranda. Funky, mám pravdu?“ opýtal sa vo veľmi divnom štýle s použitím hip-hop gest rukami.

„Nie. Prosím, len to nie,“ snažil som sa ho zastaviť so smiechom. Bol to maximálne chabý pokus tváriť sa cool. Ale dostatočne dobrý zo strany môjho anjelského otca.  Nech bolo ako bolo,otec bol ten jediný človek, kvôli ktorému by som sa pokúsil všetko vrátiť na predošlé miesto. Tak trochu bolo pre mňa ťažké odísť.

„Vlastne, Alexej išiel po  knihu a potom...“ prehovoril som na otca, ktorý konečne prestal robiť hlúposti a pre jednoduchšie dosiahnutie cieľa tejto vety som si pomohol ukazaním za seba, „... vieš. My sa tak trochu musíme vytratiť,“ dokázal som sformulovať jasnú informáciu.

Otec na to iba smutne prikývol. Chápal to. Nemohol ma tu držať rovnako tak,ako som tu ja nemohol zostať.

Urobil som pár krokov k dverám s vedomím, že takáto rozlúčka bola z mojej strany slabá ako vajcový likér.Dokonca aj ten bol vo svojej podstatne hustejší  než ja.

„Breen,“ ozval sa zrazu otec, akoby to predsa len chcel trochu vylepšiť, „ty a Alexej,“ začal a nevylepšil. Skôr zhoršil. Zase toto. Nebolo toho už pre dnešok dosť?

Pripadalo mi to, akoby všetci dostali zadarmo lístky na divadelnú hru,Poďme sa rozprávať o láske’. 

„Otec prosím,nebavme sa o mojom milostnom živote,“ zasekol som ho striktne.

Veruže som ho zasekol až príliš dobre, pretože sa musel nadýchnuť, než dokázal  prekvapenevyhŕknuť : „Milostnom?!“

Žeby som to odhadol zle? Žeby, Breen, žeby?

„Chcel som povedať, o akýchkoľvek vzťahoch. Lepšie?“ opravil som sa.

Nenapadlo ma skrývať a zatajovať pravdu. Nie pred otcom. On to aj tak vedel. Určite áno. Len asi dúfal, že to nevie.

O tom to celé bolo. Otec sa nadýchol a veľmi razantne vyslovil: „Čo chcem povedať je, že ...“

Áááá zase to tu máme. Ver si – Bla, bla. Nenechaj so sebou vyjebať. Bla- bla. Viem, viem.

„Chceš, aby som bol ohľadom svojich pocitov sebecký a robil, či sa rozhodoval tak, aby som bol šťastný,“ prerušil som ho nevďačne a monotónne zopakoval poučku ,Ako získať srdce vašej prvej lásky’.

„Nie,“ vyslovil veľmi jasne a nahlas otec. Nie? No tak to je celkom trápne. Trochu?

„Si – si proti?“ opýtal som sa ho veľmi pomaly s úprimným záujmom.

„Nie,“ odpovedal o niečo menej nesúhlasne.Som nechápavý, alebo to, čo práve povedal, nedáva zmysel? „Videl som vás oboch a hlavne vidím, ako sa  k tomuto všetkému stavia Alexej. Ale chcem, aby si vedel, aké je to ťažké. Pocity a život aký musíte žiť budú darom ale i prekliatím. Chápeš ma? “ dodal s dotazom.

Pevne som zovrel pery. Slabo som prikývol.

Chcel povedať, že mať s ním sex, bude ťažké, pretože budem mať veľa práce? Nad tým som veru neuvažoval. Asi by som mal, čo? Mohlo by to byť tak, že navrhnem nejaký druh rozvrhu a organizácie. Ale to bola kravina. Mohli by sme  skončiť ako ženské, čo nosia gaťky s nápismi jednotlivých  dní v týždni.

„Vlastne, ani veľmi nie,“ odvetil som mu úprimne.„Ale som si istý, že mi to dôjde, keď bude po všetkom,“ dodal som optimisticky s myknutím pliec.

„Nebuď tak ironický. Buď vážny a rozhoduj sa dospelo,“ prehovoril na mňa otec, akoby som nechcel jesť zeleninu. A keď sa bavíme o zelenine, kto má tú najlepšiu zeleninu? – Nie, tento vtip nespravím. -

„Ale oteeec. Čo to?“ natiahol som ako syn, ktorý tú zeleninu jesť nechce.

„Pre teba to možno ešte mnoho neznamená, ale Alexej musí znášať veľké bremeno,“pokračoval otec.

Mal som pocit, že sa mi snažil ukázať cestu k niečomu, čo sa volá zodpovednosť, ale ja som o tom nikdy nepočul. Bál som  sa, že v mojom živote aj tak už dávno vyhynula.

Nepovedal práve, že Alexej musí znášať? No, leda tak vajce.

„A čo to moje? Otec, tvoje gény sú na hovno,“ posťažoval som si detinsky.

Otec nadvihol obočie a dodal pobavene: „Hovoril som o tebe.“

Nechci ma rozosmiať!

„JA som bremeno?! To sním je ťažké žiť!“ nesúhlasil som.

Otec ma znova obdaril pobaveným pohľadom. Nechal ma tak zamyslieť sa nad otázkou,Naozaj?’.Bavilo ma, že si predomnou nedával servítku.Bolo to, akoby som nikdy neodišiel a on nikdy neodhalil, že bol anjelom.

„Naozaj si úplne ako tvoja mama. Preto ťa žiadam, daj mu možnosť dýchať,“ požiadal ma o službu. No to je jednoducho úžasné! 

S chuti som sa zasmial. Vždy si vedel nájsť priestor ako prekvapiť.

„Prečo ho obraňuješ? Ja som tvoj syn,“ pripomenul som mu pobavený jeho veľmi otcovským prístupom. Otec sa tiež začal smiať a vyslovil: „To teda si a práve preto mi ho je ľúto,“ bavil sa ďalej. 

Hej! To celkom dávalo zmysel. Bol som až príliš veľké hovädo na to, aby mi uverili, že som normálny.

„Neskutočné!“ zažartoval som vo veľkom geste a hral túto hru na urazeného syna ďalej. I tých pár viet dokázalo povedať viac, než vážnejší rozhovor.

Obaja sme sa chichotali, priam to bolo divné. Ale čo nebolo v mojom živote divné?

„Viem, že musíš znova odísť, ale naozaj na seba dávaj pozor a chráň svoj život,“ skĺzol do vážnejšej témy.  Kiež by to bolo tak jednoduché a kiež by som to nemusel vôbec riešiť. Bolo by omnoho ľahšie neexistovať, ako sa trápiť s týmto všetkým. Na druhú stranu by tu ale nebol Alexej.

Nechápal som svoje myšlienkové pochody, ktoré dávali práve tieto dve premenné do pomeru. O čo horšie, vždy, keď so to tak urobil, zrazu bolo pre mňa ťažké rozhodnúť sa pre tak jednoduchú voľbu.

Musel som byť šialený.

Šialene buchnutý. 

„Neboj sa, budem. Na to tu mám ešte jednu osobu navyše,“ odpovedal som mu čo najpresvedčivejšie. Nemohol som mu sľúbiť, že keď prídem na budúce, budem celý a už vôbec nie, že prídem. Žil som vo vojnovej zóne bez zbrane. To nebol hazard. Bola to samovražda.

„Isteže áno,“ súhlasil otec skleslo. Uvedomoval si presne to isté, čo ja.Je to buď alebo. „Aby som nezabudol. Napíš, alebo zavolaj. Bolo by fajn vedieť, kde sa túlaš a čo robíš,“ poprosil ma. Keď to vyslovil, prišlo mito ako samozrejmá vec.

„Spoľahni sa. Tvoj syn ti zavolá,“ odpovedal som mu so zreteľným dôrazom na „tvoj syn“. Ako odpoveď zdvihol ukazovák a slabo mi ním pohrozil.

Bude mi chýbať.

Ľahostajne som mykol plecami a zamával mu. Vedel som, že aj ja mu budem chýbať. Otočil som sa k dverám a potichu vyšiel von.

No, hádam sa nám len nerozplačeš.Ahm. Potlačil som tlak na svoj nos a oči. Zovrel som ruky v päsť a skúsil  to zastaviť. Asi sa zo mňa vážne stala ženská so všetkým tým  PMS.

„Áno?“  započul som Alexejov hlas z diaľky. Bol na chodbe. Jeho hlas ma na chvíľu rozptýlil.

Dostal som možnosti a ja som si vybral vrátiť sa do Alexejovej blízkosti.  Hovorí sa, že ak sa niečo stratí, niečo iné sa získa. Zrazu  to bolo až príliš smutné. Nebolo to však zlé. Budem s ním, to predsa nemôže byť nikdy smutné.

Prikradol som sa k nemu.

V jednej ruke držal moju knihu Svetla a v druhej  pri uchu telefón. Netušil som, že má mobil. Pretože to človeka normálne v 21. storočíprekvapí. Nikdy som ho nevidel použiť ho.

Pri rozhovore sa nehýbal. Niečo veľmi logicky, a pre mňa neuveriteľné nudne, vysvetľoval volajúcemu. Isteže som dostal chuť  vystreliť si z neho. Bol ku mne otočený chrbtom a k tomu  dokonale vystavoval ten svoj zadok. Muselo  byť jasné, že ma to napadne.

Potichu som sa plížil ako šelma na love. Bol som už takmer priňom. Srdce sa mi rozbúchalo a zrazu som mal nelogickú potrebu  zasmiať sa.

Priam som si medlil dlane, ako som bol nadšený vo svojej vlastnej detinskosti.

Zakusol som si do pery a zahnal sa rukous myšlienkou: Ej ,ta sadne!

Pár milimetrov pred plesknúcim dopadom sa zvrtol a zastavil moju ruku. Pevne ma zovrel za zápästie. 

„Starší vás hľadajú a ja už nedokážem dlho zatĺkať to, že ste obaja odišli navlastnú päsť nevedno kam. Chcú čo najskôrzahájiť prípravy na rituál,“ozývalo sa z reproduktora mobilu.

Alexej sa na mňa díval a ja som sa iba usmial. Prichytený. Bol to čistý fail.

„Peter moment, hovoril som, že ....“začal hovoriť do mikrofónu a o niečo pevnejšie ma zovrel. Zabodával do mňa svoje zelené oči.

Knihu mal, akoby magickým zázrakom, pod pazuchou. Trochu mnou trhol a počas toho, čo efektívne (výmluvne) argumentoval, stíhal ma jemne kopať kolenom do zadku.

Bol to trest. Snažil som sa mu vykrútiť a pritom mu to vrátiť, ale on sa vždy veľmi elegantne zvrtol.

„Dobre,“ zvolal hlasnejšie. Zložil mobil a naznačil mi, nech ho nechám hovoriť:„Máme taký menší problém,“ skočil do stredu problému. A.K.A nič nové.

„Zistili, že sme zdrhli,“ vydedukoval som z jedinej vety, ktorú som z rozhovoru ako tak započul.

„Vlastne áno,“ priznal bez okolkov.

„Idú sa z toho posrať,“ dodal som doplňujúco svojim zvyčajným flegmatizmom. Chytajú ich infarktové stavy, lebo veci nie sú  podľa nich. Starí a bohatí, najhoršia kombinácia. 

„Breen,“ pokarhal ma zvyčajným tónom hlasu. No čo, nebolo mi to ľúto. „... ale vlastne máš pravdu,“ skúsil nebyť osina v zadku. Teraz bola správna doba vysloviť ,Ja som to ti hovoril’. Ale to by sa urazil. 

„Fajn, tak to mám čas ísť sa ešte pobaliť a najesť, no nie?“ opýtal som sa rozhodnutý, že nepotrebujem odpoveď. Rovno tam som sa vybral priamo do kuchyne. Prežili to doteraz, tak to ešte chvíľu prežijú.

„Snažíš sa ma psychicky zničiť,“ zašomral podráždene a vliekol sa za mnou.

„Rozhodne NIE, ale hádam nepôjdem na cesty sprázdnym žalúdkom,“ odvetil som mu za seba. Vybral som si niečo kaloricky hodnotné a najedol som sa tak, aby mi bolo špatne a celú cestu mohol prevracať cez otvorené okno. Ja tie koberčeky v aute predsa tepovať nebudem.

Alexej nado mnou iba kýval hlavou a ja som mu to oplácal obrovskými očami. Stále dokola listoval v mojej knihe a  nech hovoril čo chcel, v samotnom jadre nenamietal. 

Nemohol  ma predsa nechať hladovať a k tomu chodiť v jednom a tom istom oblečení.

Keď ma o dve hodiny dostal šomrajúc do auta, bol som pripravený začať znova. Čerstvo nabudený a pripravený prebrblať aj túto cestu.

To sa mi však nepodarilo, a tak som väčšinu času strávil zízaním na neho. Robil ten svoj zvyčajný rituál s tichým modlením, aby zamietol stopy a pritom nechal čo najtichšie pustené rádio zo svätosťvillu.

Bola to nuda.

Obrovská nuda.

Až taká, že som začal uvažovať nad tým, či je možné vyfajčiť mu počas toho, čo bude šoférovať. Veď, prečo nie? Bola by to nová skúsenosť. Malo to však háčik: bezpečnosť. Čo iné by mohlo hrať proti tomu? Možno ešte tak blízkosť volantu k jeho trupu.Neviem, či by mi tam vošla hlava. 

Takéto perverzné myšlienky ma zabavili na nejaký ten čas jazdy, ale nakoniec to bola iba otrava. Hlavne v momente, keď sa môj vták rozhodol, že sa mu také myšlienky páčia. Ešte šťastie, že to do toho kláštora trvalo  len cca tridsať minút.

Auto pod jeho vedením prešlo ľahko z asfaltu na štrk. Zaparkoval presne tam, kde v prvý deň, čo ma sem priviedol. Vystúpil som a nechal Alexeja, nech mi zoberie zbalenú tašku.

V noci to tu vyzeralo rovnako hrôzostrašne, ako sa dalo očakávať. Jediným zdrojom svetla bol náš cieľ.

„Prečo neparkuješ pri vstupe? Minule sme odtadiaľ nastúpili,“ posťažoval som si, keď sme sa púšťali do tmy.

„Pretože  každé auto musí byť skontrolované na cudzorodú elektroniku alebo mágiu. Ak bude čisté, môže prejsť na pozemok,“ vysvetlil mi. Prehodil si tašku cez plece a bez obáv kráčal do hĺbky.

„Tiene sa vedia teleportovať. Myslím, že im je zbytočné dávať ti do auta kameru,“ zašomral som si. Jedine, že by ich zaujímal náš spoločný sex na zadnom sedadle.

„Nikto tu nehovoril o tieňoch a o kamerách,“ opravil ma stručne zahľadený do diaľky.

Nepokračoval.

„A čo teda,“ brblal som neuspokojivo. A...Aha...„Počkať, to akože po nás idú aj nejakí ľudia?“ vybuchol som na tichej, nočnej ceste. Otočil som sa k nemu celým telom a poskakoval bokom. Díval som sa na tú dokonalo vystretú figúru, keď mi iba odpovedal : „Bezpečnosť je dôležitá.“

Podráždene som sykol. Prebehol som ho nesúhlasným pohľadom. Neušlo mi, že sa vyhol jasnej odpovedi.

„Kde je to áno alebo nie?“ opýtal som sa ho neľútostne a vrátila sa späť k bezpečnému spôsobu kráčania. Oči dopredu.

„Nemusíš sa báť. Kým som s tebou, nič sa ti nestane,“ ubezpečil ma s rezkým krokom. Vtedy sa však pod mojou nohou ocitol väčší kameň a môj členok na pár sekúnd vypovedal službu. Letel som priamym smerom vpred.

Vyrovnal som to s naštvaným: „Naozaj, ALEXEJ?“ Ten sa mi však iba vysmial.

„Nemôžem za to, že nevieš chodiť.“

„Bol to kameň,“ informoval som ho jasne a podráždene.

„Iste,“ zasmial sa.

Vtedy sme však už konečne prichádzali ku vchodu, na ktorý v tme svietilo mdlé osvetlenie.

„Počuj,môžem povedať teraz to heslo ja?“ opýtal som sa Alexeja skôr, než stihol zaklopať na dvere. Pod slabým svetlom nad vchodom som videl, ako ma nie veľmi nadšene vyzval. Teraz sa dívaj na tohto mistra!

Zaklopal som na dvere a vopchal sa pred Alexeja, aby ma bolo vidieť skôr než jeho.

„Si si  istý, že to zvládneš?“ podpichol ma.

„Za koho ma máš?“ vysmial som ho pre istotu ja. Mykol plecami na znak: V poriadku.

Posledné, čo som si stihol všimnúť,než sa dvere pohli, bol jeho úsmev.

„Dobrý večer ako môžem pomôcť,“ spýtala sa mníška, ktorá nám otvorila. Nevedel som, či je to tá istá alebo iná. Vlastne na tom ani nezáležalo, pretože mne došlo úplne niečo iné. Ja som si vlastne nepamätal, čo za blbé heslo to bolo. Niečo ako Luminus, blavla, exodusfolus tralala. A tak sme tam v pološere na seba zízali.

„Sezam otvor sa,“ vyslovil som do trápneho ticha.

Mníška predomnou sa však vôbec neusmiala. Chcel som iba pobaviť. Bolo mi jasné, že to správne znenie nebude.

„Alexej,“ oslovil som ho, „nič nepovieš?“ spýtal som sa ho s ľahkým úsmevom venovaným mníške. Po hmate som našiel jeho telo a strčil ho pred seba.

„Dobrý večer,“ pozdravil milo. „Asi nás už všetci očakávajú. Et lux in tenebrislucet, ettenebraeeam non comprehenderunt,“ dodal na záver vety.

Takže takto to bolo. Niet divu, že som si to nepamätal. Taká hatlanina. Bolo by jednoduchšie, keby to zmenili na štyri nuly.

Mníška sa zrazu usmiala a pustila nás milo dnu.

Zrazu! No len si neroztrhni rodidlá.

„Vieš, mohol si mi trochu pomôcť,“ zašomral som na neho vo vstupnej hale.

„A prísť o všetku tú zábavu? Nie,“ bavil sa. „Sezam otvor sa,“ prešiel okolo mňa a neskrýval svoje pobavenie.

Zasmial som sa tiež.

„Musíš uznať, že to bol dobrý vtip,“ nasledoval som ho.

„Alexej, Breen,“ zvolal na nás zo schodov páter Peter. Akurát, keď som skoro dosiahol jeho uznanie. Vždy v nesprávny čas.

Obaja sme zastavili pred schodiskom.

„To je dosť, že ste konečne prišli,“ zdvihol obe dlane do vzduchu a teatrálne tleskol.

Hej, hej. Vychádzka. Taký problém. Iba sme si spravili okružnú jazdu peklom a niekoľkokrát pri tom umreli.

Zastavil blízko pri Alexejovi a priateľsky, ale s karhajúcim podtónom,  k nemu prehovoril: „Alexej, Svetlo nie je pripravené chodiť do sveta.“

Haló! Som tu! Stojím priamo vedľa!

„Iste, Peter. Práve preto som mu dal ten talizman,“ informoval ho. Petrovi padli oči na môj krk.

„To ako argument nebude stačiť,“ pripomenul mu sprisahanecky. Keď sa snaží nevyzerať  v Petrových očiach zle, znie tak isto blbo ako ja. Ha! Alexej. „Odložte si veci nabok. Ihneď zvolám hlavu predstavenstva, aby sa s vami stretol. Bude to trvať iba pár minút,“  začal nás riadiť a uvádzať do všetkých tých rádových sračiek, ku ktorým zjavne musím patriť.

Zavolal na tú istú mníšku a tá sa pohla k nám. Alexej jej s neochotou podal moje veci. Okrem knihy.

Gentleman sa necítil na zaťažovanie dámy a dokonca jej ani natoľko neveril, aby jej podal knihu. Na druhú stranu, keď som bol malý, tak som aj ja skoro prišiel o ruky, keď som sa jej takmer dotkol. TAKMER!

„Ak je to nutné,“ súhlasil nenadšene Alexej.

„Vieš, že sú rozhnevaní. Práve preto je najlepšie robiť to čo najrýchlejšie,“ vysvetlil mu veľmi stručne.

„Tak tu prosím vás počkajte. Nehýbte sa,“ požiadal nás jasne narážajúc na to, že sme im zmizli z pod nosa.

Museli hrozne nariekať, že sa zbavili tak zlého svetla ako som ja, že tu pravdepodobne žúrovali celé dni.

Peter sa vydal preč s mníškou  v pätách.

„On nikdy nespí?“ zašomral som s pohľadom na jeho chrbát. Alexej ma počul.

„Neviem,“ odvetil s výdychom.

Potom sme sa ocitli sami. Len ja a Alexej vo veľkej, zvučnej hale, v ktorej som si nemohol dovoliť prdieť pazuchami, aby som náhodou niekoho nerozhneval. Stál som ticho a snažil sa nepôsobiť problémy.

Nechcelo sa mi stretnúť s tým dedkom, a ani s nikým iným z toho rádu kreténov. Najradšej by som to pre dnešok zalomil. Bolo toho už celkom dosť. Pozrel som sa smerom k Alexejovi a ten len mlčky stál ako stĺp.

Vyzeral, ako inak, úplne úžasne. Prstami sem tam poklepal po mojej knihe, ale zato ju starostlivo chránil v dlaniach.

To by som si nechal páčiť.

Stále som nevedel, prečo by ma chcel. Prečo by chcel mňa, prečo sa rozhodol byť bližšie mne ako mojej sestre. Iste, ona by mu možno nedala análny sex, ale podľa toho, ako mi to všetko  okolo bolo vysvetlené, to vyzeralo, že mu nejde len o sex. My dvaja. JA a Alexej by sme mali byť teda pár. Nech už to znelo akokoľvek zateplene.

Pri myslení na to som si povzdychol. Teraz, keď som videl, že mal väzby iba ku mne, cítil som, ako vo mne narastá ten hlúpy pocit menejcennosti. Presne ten, ktorý mi moja sestra tak láskavo predostrela pred oči. Endorfíny už nefungovali. Menejcennosť spôsobovala, že som chcel vycúvať už nie pre moju sestru alebo hanbu, ale preto, že to nebolo  uveriteľné. Vytváral som si vlastné sny, kde ma preťahoval, aby som si splnil túto potrebunetušiac, že to bol skutočne on. A teraz, keď  to mohla byť skutočnosť,  bál som sa, že ňou nie je.

Nie. Skôr to bolo tak, že som sa bál, že sa zobudí a odíde.

Menejcennosť!  Menejcennosť!  Bože ako som ju nenávidel!

„Alexej!“ vykríkol som energicky, keď mi to začalo stúpať do hlavy.

„Áno,“ otočil sa ku mne ihneď v strehu. Pozrel sa mi priamo do tváre a hľadal vo mne známku bolesti, alebo nejakého iného posraného syndrómu mojich schopností.

Nič také sa nedialo. Mal som až príliš mnoho času na premýšľanie a to nikdy nebola dobrá správa.

„Nebaví ma tu čakať, a tak mám menší plán,“ spustil som.

„Zahrňuje to prdenie rukou, aby si otestoval ozvenu?“ opýtal sa ma skôr, než som pokračoval. Á, pozná ma tak dobre.

„Nie,“ natiahol som s úsmevom od ucha k uchu. „Je to lepšie. Navrhujem muchlovanie v rámci, povedzme desiatich minút, niekde v zákryte,“ načrtol som mu svoj plán veľmi živo .

Mlčal. Pozorne si ma prezrel.

Mykol som plecami na znak – čo ty na to?

Menejcennosť si môže vylízať.

„Desať minút?“ položil kontrolnú otázku.

Ticho som prikývol. Tušil som, že sa chytí. Dal si knihu pod pazuchu a chytil ma za ruku. Trochu ma tá jeho akčnosť prekvapila, ale rozhodne neznechutila.

Potiahol ma k najbližšiemu slepému miestu, ktoré poznal a hrubšie ma zvrtol k stene. Vrazil som do nej chrbtom  a musel sa znova nadýchnuť. 

„Ideš na to celkom prudko,“ zasmial som sa.

„Sám navrhuješ 15 minút v raji. To musím využiť skôr, než si to opäť rozmyslíš,“ odpovedal, keď sa postavil blízko predomňa. Pomaly, neprerušujúc pohľad, položil knihu na zem vedľa mňa. Bradou sa takmer dotkol môjho rozkroku.

Musel som zatajiť dych. Ak bude takto pokračovať, tak z 15 minút v raji bude zakázaný sex niekde pod schodiskom.

Vyrovnal sa tak, aby ma mal v plnej moci. Ruku mi položil na krk.

„Len poď do mňa. Dnes je tvoj šťastný deň. Necuknem,“ vyslovil som, pričom pauzy medzi slovami som využil na navlhčenie pier. Všetka krv mi prúdila do môjho vtáka a to som si tie bozky ešte len predstavoval.

Sklonil sa ku mne so jemným úsmevom a ja som privrel oči v momente, keď sa naše pery mali stretnúť.

Ucítil som iba jeho dych. Pootvoril som znova oči, aby som vedel, kde sa stala chyba.

Úmyselne sa  stiahol späť, aby vo mne vyvolal ten sexuálny pud natiahnuť sa po ňom. Urobil som to. Tvárou som sa vydal k nemu a on mi na pol ceste bez postranných úmyslov odpovedal. Priložil svoje pery na moje a vsal ich. Ucítili som, ako sa mi jeho prsty nakrku prudšie zaborili do kože. Vydýchol som nosom a rovnako sa aj nadýchol. Moja ruka vyšla automaticky k jeho telu. Objal som ho okolo krku, a tak prekonal ďalšiu bariéru priestoru, ktorý nás ešte rozdeľoval.

Dusili sme sa navzájom tým, ako ani jeden z nás nebol ochotný pustiť toho druhého.

Breen, ty máš jednoducho božské nápady!

Alexej sa trochu sklonil, pustil vrch môjho tela a rukami mi zovrel stehná zozadu. Tlakom dlaní mi naznačil, nech naskočím. Slabo som sa odrazil, a vtedy sme prvýkrát stratili kontakt ústami.

Roztvoril som oči a pozrel do tých jeho. Videl  som v nich to, čo som doteraz nechcel prijať a ignoroval tak správne dešifrovanie. Túžbu po mne. Iba po mne.

Objal som ho nohami okolo bokov, aby som neskĺzol a on sa zaprel telom o to moje.

Neviem ako, ale 15 minút v raji dostávalo nový a pekne zvrhlý rozmer. Dúfam, že na jeho konci nebudeme vyzerať ako v KylieJennerLipsChallenge.Vyšiel som po ďalší bozk, ale Alexej sa nečakane stiahol.

„Vlastne,teraz je dobrá príležitosť vyjasniť si, že ak sa i po tomto všetkom ešte raz rozhodneš chovať tak, akoby medzi nami nič nebolo, prisahám, že to bude koniec,“ vyslovil vážne do mojich pier.

Zastal som s očami na jeho ústach. Takže predsa len ho moje odmietnutie bolelo. Ach, je tak sexy keď sa hnevá.​

Ooooo! Moje zamilované dievčatko! Usmial som sa.

„Alexej,chceš sa rozprávať?“ spýtal som sa stále pritlačený jeho telom o stenu. Oprel som si o ňu aj hlavu, aby som na neho dobre videl. Ja som sa nechcel rozprávať. Rozhodne nie. A podľa toho ako dravo dýchal ani on nie. 

„Len aby bolo jasné,“ vyslovil ešte raz trochu zakríknuto. Možno čakal, že si to rozmyslím, alebo sa začnem hnevať na to, že ma tlačí do rozhodnutia, ktoré by som rozhodne neurobil. Ale tam som už  dávno nebol. 

Neutekám, alebo snáď áno?

Presunul som svoju dlaň do jeho vlasov a ucítil, ako sa mu napli svaly na ramenách.

„Tik-tak,“ vyslovil som veľmi pomaly.