Rýchlym pohybom ma oprel o dvere šopy a dychtivo pobozkal. Skôr, než som sa pokúsil akokoľvek brániť, zovrel mi zápästia a pritlačil ma dravšie. Hltavo si bral moje ústa a ja, hlupák, som bol rád za ten pocit, ktorý vo mne vyvolával. Vzrušenie, impulz.

Napäto som sa vystrel a odtiahol od dverí. Panvou som narazil do jeho tela a on ma svojím  pritlačil späť.  Kolenom mi zašiel medzi nohy a stehnom zatlačil na môj rozkrok.

Do hlavy sa mi dostala popudlivá myšlienka: Musím sa ovládať. Musím sa...

Otvoril som oči a díval sa na špičky svojich nôh.

Oh! No to je úžasné!

Sedel som na betónových schodíkoch a prerývane dýchal. Tak sa zdá, že moje sny nakoniec môžu byť aj niečím horším. Napríklad halucinácie. Z nedostatku spánku.

Možno som iba na chvíľu zaspal?

Pretrel som si unavené oči a náhle si uvedomil, že predchádzajúca bolesť tela zmizla. Podvedome som vzhliadol k domu a všimol si, ako ku mne kráča Alexej. Déjàvu vo mne rozpútal pocit totálneho zdesenia.

Pozeral sa smerom ku mne a odhodlane kráčal ďalej.

Vie to? Zopakuje sa to isté, čo sa mi zdalo? Ako ma môžu napadať také hlúposti? Alebo nie...?

Vydesene som sa postavil. Moja halucinácia sa akoby začala napĺňať. V momente toho strachu,  ktorý mi rýchlo pumpovalo moje srdce, som sa ešte stále mohol rozhodnúť.

Utečiem - zostanem...

A zrazu bolo na akúkoľvek ďalšiu úvahu neskoro.

„Breen,“ oslovil ma.

Ľahostajne som k nemu vzhliadol. Kým si nebudem istý, čo v skutočnosti chcem , bude lepšie držať sa čo najďalej.

Aspoň zo začiatku.

„Breen!“ prerušil ho z diaľky hlas mojej mamy.

Znela, akoby bola v núdzi. Nebudem si klamať. Bola pre mňa vyslobodením.

Nevýraznou mimikou som sa mu ospravedlnil.

Neodpovedal a už len vďaka tomu sa mi  pred ním veľmi dobre utekalo. 

„Dovnútra,“ prikázala mi s očami upnutými do záhrady a mlčky ma odprevadila do kuchyne.

„Neželám si, aby si sa zdržoval v okolí Alexeja,“ upozornila ma, ako už niekoľkokrát predtým.

„To on prišiel za mnou,“ poukázal som na fakt, ktorý jej ušiel.

Priznávam, prišlo mi vhod jej paranoidné zasiahnutie, ale školenie som k tomu zrovna nepotreboval.  

„Ale ty si sa nijako zvlášť nebránil. Myslíš si, že to nevidím?“ poznamenala výstižne.

Takže jej to nakoniec neušlo.

„Nevidíš čo?“ spýtal som sa hlúpo.

„Snažíš sa zničiť to, na čom sme tak dreli,“ zvýšila svoj varovný hlas, ale vzápätí ho okamžite stíšila. Stále sa obávala, že nás začuje niektorí z hostí.   

„V žiadnom prípade! Neviem, ako  ťa mohlo niečo také napadnúť. Som tvoj syn a moja rodina je pre mňa rovnako dôležitá. Okrem toho, vy ste nemuseli robiť vôbec nič. Aileen dostala svoje schopnosti vďaka dedičnosti,“ vypustil som z úst nevďačne.

Nemal som v pláne byť nepríjemný, ale akosi mi to  nevyšlo. O tom ma  presvedčil aj matkin  pohľad.

„Snažíš sa zľahčovať rodinnú povinnosť?“ zahromžila ticho.

Isteže nie. Som len unavený, zmetený a práve teraz je celá táto udalosť iba tŕňom v mojom oku.

„Zase sa hádate,“ vstúpil do miestnosti otec.

„Povedz mu niečo drahý,“ zapojila ho do nášho rozhovoru. Už len z letmého pohľadu na otca som vedel, že ho to vôbec nezaujíma. Prišiel sa iba napiť. Využíva akúkoľvek príležitosť vykrútiť sa zo spoločnosti „svokrovcov“, pretože nie je, a ani nebude, spoločenský typ.

„Niečo,“ zamrmlal otrávene, že ho do toho zatiahla.

Tak ako som si myslel.  Nad tým úplne hlúpym klišé vtipom som sa zasmial popod nos. Vybral si vysoký, sklenený pohár, aby sa napil.

„Naozaj? To je všetko?“ dupla  na protest mama.

Otec len sťažka skrýval, ako rád by pretočil oči. Odložil prázdny pohár nabok. 

„Prečo ho stále dusíš? Nevšimol som si žiadne previnenie z jeho strany. Si v strese a potrebuješ si to na niekom vybiť. Ale, miláčik, teraz nie je správna doba a ani správny človek,“ snažil sa ma brániť.

Mama prešla  pohľadom na otca.

„Nič si nevybíjam. Breen sa rozprával s Alexejom,“  vyslovila, akoby to bola katastrofa.

Otec ju povzbudivo pohladil po krížoch.

„Dobré pre neho, no nie? Vzhľadom k tomu, že je nemý, “ vyslovil pobavene a tľapol ma druhou rukou po pleci. 

Venoval som mu úsmev.

„Rob ako myslíš,“ zašomrala podráždene. 

„Ale no ták, miláčik. Pozri, Breen pôjde teraz do svojej izby a zostane tam, čo ty na to?“ Otec sa celým svojim telom naklonil k mame. Síce na neho reagovala zamietavo, ale  ten náznak ich manželského spojenia, ktoré medzi nimi vládlo, mi neušiel.

„Musíme sa vrátiť k hosťom.  Teba nevynímajúc,“ oznámila už o niečo spokojnejšie.

Otec sa vedel dostať mame pod kožu. Práve preto, že manželstvo možno nie je o získaní za pravdu ale práve o výhradách lásky.

„Drahá,“ usmial sa na ňu očami. Znelo to, akoby hovoril: Hneď tam budem, choď prvá.

Len čo sa stratila za dverami, stočil svoj pohľad ku mne. Tváril sa až nevšedne starostlivo. 

„No, nie som ten najlepší otec na svete?“ spýtal sa ma, očakávajúc poklonu. Musím uznať, že to bola pre mňa obrovská výhoda. Skrývať sa vo svojej izbe mi pripadalo nanajvýš výhodné, ale to som mu predsa nemohol povedať len tak.

„Moc otcov nepoznám,“ odpovedal som mu skepticky.

Plamienky v jeho očiach slabo pohasli. „Ale verím, že i keby som poznal, ty by si bol stále číslo jedna,“ dodal som napriek svoju pôvodnému zámeru.

Zamieril som priamo do svojej izby a otec išiel hneď za mnou. Snažil sa o nahrabanie nejakého toho času pre seba.

„Dúfam len, že chápeš, prečo som to navrhol. Nechcel som ťa upratať,“ ozval sa úprimne, keď zastal medzi dverami do izby.

„I keby to tak bolo. Som rád, že sa tu môžem schovať,“ poďakoval som mu bez očného kontaktu. Až po tejto vete som sa odhodlal otočiť k nemu tvárou tvár. „Naozaj som nemal v úmysle naštvať mamu. S tou vecou ohľadom Alexeja a sestry,“ priznal som mu ospravedlňujúco.

„Ja to viem,“ odvetil. „Keby si potreboval našu pozornosť, pravdepodobne by si si vymyslel niečo zákernejšie, no nemám pravdu?“ zasmial sa, aby ma povzbudil.

Už som si zvykol na ten pocit, keď sa ma takto snažil rozveseliť. Patrilo to k nemu ako farby k dúhe. 

„Snažíš sa ma nahovárať na zlé veci?“ pristúpil som na jeho hru, ale bolo vidieť, že ma okamžite prehliadol.

„Chcem, aby si sa bavil. Už pár mesiacov sa tváriš ako stelesnenie samotnej katastrofy,“ vrátil sa k svojmu vážnemu, rodičovskému ja.

Prinútil som sa do nejakej činnosti, aby som sa vykrútil zo slušnosti okamžite odpovedať. Buď sa vyhovorím, alebo mu vysypem moje problémy. Možno na niektoré pozná odpoveď. „To bude asi tým, že už nejakú dobu poriadne nespím,“ vyslovil som trochu slabo, no on to aj tak počul.

„Nespávaš dobre? Prečo si mi o tom nepovedal?“ spýtal sa ma starostlivo. Vošiel do izby a zavrel dvere. Oddelil nás od okolia, aby sme sa mohli porozprávať.

 Nebol som si istý, či sa dokážem rozprávať o všetkom.

„Vlastne som si myslel, že to nie je niečo, z čoho by som mal robiť veľkú vec. Hlavne teraz,“ snažil som sa ospravedlniť moje jednanie hoci som dobre vedel, koľko dobrých príležitostí na zdôverenie som mal.

„Nespavosť je vážny problém,“ vysvetlil mi otec.

Posadil som sa na posteľ. Vedel som to. Práve preto som bol prinútený zdôveriť sa.

Mal som strach, čo bude nasledovať. Včera ma takmer zrazilo auto. Obával som sa, že horšie od toho bude už len to, keď sa to naozaj stane.

„Netvrdím, že je to nespavosť, skôr námesačnosť,“ snažil som sa zvládnuť situáciu. 

„Takže si námesačný?“ zvýšil svoj hlas s očividným prekvapením. Zaujímalo by ma, či je za tým pohľadom plným údivu viac, ako sa zdá. Nestihol som to však zistiť, a ani odpovedať. Pretože do mojej izby niekto vtrhol.

 „Oh! E, prepáčte,“ zasekol sa Alexej medzi dverami, „nevedel som, že...“

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa  otec, aby mu celú tú vec uľahčil.

„Nie. Vlastne,“ Alexej sa odvážil vojsť o kúsok viac dnu, „potrebujem použiť toaletu a bol som navedený niekam sem. No, zdá sa, že som zablúdil,“ dokončil zahanbene.

„Aha, tak. Môžeš použiť Breenovu kúpeľňu. Jemu to nebude prekážať, že nie?“ otočil sa na mňa s otázkou, ale bolo mi úplne jasné, že už rozhodol aj za mňa.

Z povinnej zdvorilosti som súhlasne prikývol a ukázal na dvere, kam má ísť.

„Ďakujem,“ poďakoval ako za narodeninový dar a vydal sa smerom, ktorý som mu ukázal.

S otcom sme z neho nespúšťali  oči. Bol som si celkom istý, že pri pohľade na neho každý myslíme na niečo úplne iné.

Dvere do mojej malej kúpeľne sa zavreli. Otec sa ku mne pohotovo naklonil a zašomral:

„Pôjdem, lebo mama po mne vyhlási pátranie,“ znova ma potľapkal otcovsky po ramene, „zabávaj sa,“ dodal.

Zabávať sa? Na čom? S čím?

Otec mi tie otázky priam čítal z mysle a pozrel k dverám do kúpeľne.

Hádam si nemyslí, že urobím tú istú chybu a priblížim sa k Alexejovi? Žiadne interaktivity neprichádzajú do úvahy. Budem sa tváriť, že neexistuje. Tak, ako to má byť.

Otec mi na rozlúčku zamával a zavrel za sebou dvere s tým istým odkazom na tvári.

Ži! Bav sa!

Prečo si myslí, že Alexej by mal byť ten správny typ na priatelenie? My dvaja by sme ani nemali existovať  v tej istej galaxií.

Započul som slabé spláchnutie. Napočítal som ešte dvadsať sekúnd navyše, kým si umýval ruky, a potom sa objavil v mojej izbe.

 Boli sme tu zavretí. Teda, iba dovtedy, kým neodíde. Na chvíľu sa na mňa zahľadel  tým istým pohľadom aký mal, keď bol v záhrade, ale ten sa vytratil hneď, ako sa rozhliadol okolo seba.

„Toto je tvoja izba?“ vyzvedal a zároveň sa zaujímal o priestor okolo seba.

Hlavne ani muk.

„Máš to tu pekné,“ snažil sa byť milý. Po tom všetkom nevysvetliteľnom, čo sa dialo, nemal som z jeho prítomnosti dobrý pocit.  Snažil som sa tváriť zaneprázdnene, aby dostal nutkanie moju izbu opustiť.

Nestalo sa. 

„Moja prítomnosť ťa núti cítiť sa nepríjemne, nemám pravdu?“ preskočil na iný level rozhovoru.

Kruh okolo mňa sa natesno uzatváral. Dobre som vedel, že uniknúť mu nebolo možné. Nemohol som ho vyhodiť. Ak sa mal chuť rozprávať, musel som ho poslúchnuť. 

Bolo to naozaj len minimálne vysvetlenie toho, ako som sa v skutočnosti cítil.

Vzhliadol som k nemu. Na  tvári sa mu zračil nepreniknuteľný výraz. Mal som tušenie, že sa nadomnou sťahajú husté mračná. Prepadával ma mrazivý pocit. Akoby som sa mal každú chvíľu ocitnúť vo svojej halucinácii. 

„Viem, že to tak je,“ odpovedal namiesto mňa.

Neisto som od neho odvrátil pohľad. Nemal som silu, zápasiť s ním. Vzduch okolo mňa sa rozvíril.

Pohol sa ku mne.

Celkom pohltený  ostražitosťou voči jeho pohybom, som zareagoval nevhodne. Nepatrne som  uhol bokom. Rukami som chytil okraj svojej prikrývky, ale venoval som jej iba minimum  pozornosti. Urobil ku mne ďalší krok a ja som cítil jeho uprený pohľad. Svaly na tele mi stuhli. Bol som loveným zvieraťom, ktoré nevedelo, či mu ide o život.

Nebol som si vôbec istý, čo môžem nechať na sebe vidieť.

  „Breen?“ vyslovil takmer nečujne moje meno. Otočil som sa za ním. Jeho oči ma sústredene pozorovali.

Zasiahlo ma to oko blesk z jasného neba ešte skôr, než prehovoril. Už vtedy bolo neskoro. 

„Spomenul som si,“ vyšlo z jeho úst.

Moje nohy sa automaticky pohli k dverám, aby som mu unikol. Dostihol ma pri nich a vrazil do mňa  výrazným a prenikavým: „Počkaj!“

Na šiji som ucítil  jeho dych. Zo všetkých síl som sa snažil  potlačiť ten pocit, keď ma pohladil po koži.

„Počkaj,“ zopakoval ešte raz tichšie. Znelo to, akoby ma hlasom chcel požiadať, nech mu nevzdorujem. Mohol som klamať. Povedať mu, že nič z toho čo tvrdí, neexistuje.

Ale ako mu to  vysvetliť bez použitia jediného slova?

„Pozri sa na mňa,“ požiadal ma nenásilne. Nedotýkal sa ma. Dával pozor, aby mi nechal priestor na dýchanie. Hľadal som dôvod, možnosť ako mu uniknúť. Žiaden tu nebol.

 Pomaly som sa otočil s očami namierenými do tých jeho. Vzdorovať mu môžem iba priamo. Chrbtom som sa opieral  o jediný východ a nechával sa pozorovať jeho očami. Boli veľmi dôkladné a ja som z nich v tom momente mohol vyčítať aspoň jednu vec.

Vedel to, už vtedy na záhrade, ale nedostal šancu. A teraz ju mal. 

Napadlo ma: Stratil sa snáď úmyselne?

„Si to ty,“ vzdychol si, akoby  mu odľahlo, že na to prišiel. „Vedel si, že ťa poznám, už keď sme do seba vrazili, preto si sa ma snažil odbiť,“ veľmi rýchlo si spájal jednotlivé časti. Sklopil som oči a on to bral ako odpoveď.

Zaregistroval som pohyb. Uvoľnil jednu ruku a dotkol sa mojej brady, aby mi ju nadvihol.

Odbil som  ju skôr, než to stihol. Nechcel som, aby sa ma dotýkal. Nebolo to správne.

„Si úplne rovnaký ako v tom sne,“ zamrmlal zabraný do situácie, v ktorej sa ocitol.

Toto nebolo správne. Bol takmer niečo ako manželom mojej sestry.

Zo svetského hľadiska boli už svoji. Od dnes.

„Cítil som, že je tu niečo zvláštne, keď som ťa stretol. Myslel som, že si iba v mojej hlave. Nikdy by ma nenapadlo, že existuješ a už vôbec nie, že pracuješ v tomto dome,“ hovoril rozčarovane.

Vôbec nechápal, aké to bolo príšerné. Nevidel pravú stránku toho, čo to znamená? Možno, že pre neho to bol len hlúpy sen, ktorý s realitou nemá nič spoločné, ale pre mňa to znamenalo, že som porušil zásady svojej rodiny. Hoci to mohol byť naozaj iba hlúpy, príliš skutočný sen.

„Chápem,“ zrazu sa odtiahol. Založil si ruky za chrbát a nechal ma slobodne stáť. Natiahol som sa po kľučku na dverách a on opätovne zareagoval.

„Nie,“ zastavil ma opäť. Pozoroval som jeho ruku, ktorá držala dvere, a očami postupne prešiel až k jej vlastníkovi. „Chcel som ťa uvoľniť, nie pustiť,“ vysvetlil svoje jednanie. Malátne som pustil kľučku a on stiahol svoju ruku. V tomto momente som nevedel presne odhadnúť, či mi vraví pravdu, alebo je to iba ďalší z nápadov jeho mysle.

„Myslím, že viem veľmi dobre odhadnúť, čo si o mne myslíš. Desím ťa tým, ako ťa dusím. Nebolo  v mojom pláne prinútiť ťa udržať v tvojej izbe. Ver mi. Nechcem ťa zabiť, ani nič podobné. Chcem sa porozprávať. Predsa len, kedy sa mi naskytne príležitosť spoznať niekoho zo svojho sna? Musím priznať, je to nanajvýš zvláštny pocit,“ rozprával ku mne ďalej.

Sebec. A čo ja? Moje pocity a túžby nie sú dôležité?

Čo sa týkalo Alexeja, mama mi vštepila Pavlov reflex. Keď ho vidím, mám chuť zdrhnúť. A to je správne. Viem, že to tak má byť.

„Breen,“ oslovil ma znova. Všimol si môj postoj voči tomu, čo mi hovoril.

„Chcem ísť von! Pusť ma!“ opakoval som v hlave stále dokola, pričom som sa vyhýba pohľadu na jeho tvár.

„Mrzí ma to,“ vyslovil, „nemal som tušenie, že je ti to tak veľmi nepríjemné.“

Mykol som hlavou do prudkého súhlasu. Bolo.

Začal som cúvať a on ma už viac nedržal, nebránil mi. Vlastne, jeho postoj a tvár hovorili za všetko. Neúmyselne prekročil hranicu a mrzí ho to.

„Nemusíš ísť preč. Je to tvoja izba. Takže, ja som tu asi ten, čo by tu vlastne nemal čo robiť,“ ospravedlnil sa a pohol sa smerom von. Keď prechádzal okolo, slabo mi položil ruku na rameno.

Nepozrel  na mňa, no v jeho slovách bola cítiť úprimnosť:

„Prepáč mi to.“

Snažil som sa zabrániť akémukoľvek pocitu, ktorý by sa ku mne cez ten dotyk mohol predrať. No nevedel som sa ubrániť všetkému. Bolesť a slabosť, ktorá prichádzala a odchádzala rovnako rýchlo ako moje pomätené výplody fantázie, bola späť.

 Hlasno som zadržal dych a vzoprel sa. Veľmi rýchlo ma pustil a vytratil sa z môjho priestoru. Malátne som sa posadil, zložil si hlavu do dlaní a privrel oči.

„Nie je to tvoja vina,“ ozval sa Alexej akoby z diaľky.

Odišiel, nie?

Zdvihol som oči k dverám. Stál k nim otočený tvárou a držal ma...

„Pozri sa na mňa,“ požiadal ma opäť tým istým tónom.

Čo sa to deje? Toto...toto sa už predsa stalo.

Pozeral som  na ten absurdný výjav.

,Prečo sa mi o ňom zdá?´ vyslovil Alexej nechápavo.

Ale toto predsa nepovedal.

Postavil som sa z postele a s obavami prešiel k našim postavám. Nevšimol si ma. Ani on, ani ja sám. Akoby... akoby som ani neexistoval. Stáli pred mnou ako v hmle a predsa. Dokonale som videl každý detail toho, čo sa stalo.

,Nikdy predtým som ho nevidel. Tým som si istý. Tú tvár... Takú tvár by som si zapamätal. Musí v tom byť niečo viac. Ale určite je to on! Ten z toho sna! Musí byť! Tá podoba... je až neuveriteľná. Nemôžem sa mýliť,´ rozprával ale jeho ústa sa neotvorili ani jedinýkrát. Potom prehovoril:

„Si to ty,“vzdychol si.

Ó, Pane Bože, to sú jeho myšlienky! Vydesene som pred ním cúvol. Ako môžem vedieť, čo si myslí? Ako? Čo to znamená?

Scéna, ktorú som predtým  prežil, sa odohrávala ďalej.

,Cíti sa nepríjemne. Trestá sa,´zamyslel sa.

V momente, ako som to počul, sa mi sústredenosť vrátila. Uvoľnil ma, tak ako predtým, a pokračoval:

„Chápem.“ ,Prečo to robí? Prečo sa mi toľko vyhýba? Čo predo mnou skrýva? Pokúša sa uniknúť.´ „Nie,“ zastavil ma presne ako vtedy.

Ako to všetko dokáže odhadnúť? Ako vie, čo sa deje v mojom vnútri?

,Musím vedieť, čo to je? Uniká pred mnou. Je vydesený, ale nie  zo mňa. Nedokážem to spojiť,tie city, tak, aby mi vytvorili obraz. Musí byť zmetený.´

„Chcel som ťa uvoľniť, nie pustiť,“ vyslovil. ,Nemôžem to nechať  len tak. Chcem poznať, musím vedieť  ten dôvod, prečo sa pred mnou skrýva. Je to, akoby vedel niečo desivé. Mám z toho všetkého zvláštny pocit. Nedokážem sa dostať do jeho duše. To by sa mi pri obyčajných ľuďoch nemohlo stať. Jedine...“

Jedine čo?

„Myslím, že viem veľmi dobre odhadnúť, čo si o mne myslíš. Desím ťa tým, ako ťa dusím...“

„Jedine čo?“ spýtal som sa ho nahlas. Nepočul ma a zrazu sa všetko stratilo. Stál som na tom istom mieste, ako keď som sa na nás díval, ale my sme tam už neboli. Všetko bolo preč.

Neviem, čo sa stalo.

Nedáva to zmysel. Vrátil som sa v čase a čítal, počul jeho myšlienky. Ako sa to mohlo stať? Čo sa to so mnou deje? Musím blázniť! Musí to mať nejaké vysvetlenie!

Potreboval som si sadnúť.

Všetky tie šialenosti sa dejú vždy, keď sa s ním stretnem. Musí to robiť on. Veď, ako môže niekto normálny cítiť to, čo si myslí niekto iný...?

Moje sny! Aj tie spôsobil on? Nič z toho nedáva zmysel. On nič nevie. Jedine, že by chcel, aby som si to myslel.

Zúfalo som si zovrel  hlavu v rukách.

 Nechápem to. Nič nechápem!  

Nespávam mám halucinácie a teraz i problém menom Alexej. Ak nenájdem vysvetlenie za chvíľu sa zbláznim. Takto nebude môcť ísť ďalej.

Zhlboka som sa nadýchol a snažil sa upokojiť. Prešiel celkom dlhý čas, kým som sa presvedčil, že to všetko je iba v mojej hlave a  prestal som na to stále myslieť. Kým som na to nemyslel veril som, že je všetko v poriadku. No niekde hlboko vo mne som vedel, že to tak nie je. A vedel som aj to, že Alexej na tom nemá ani zďaleka taký veľký podiel, aký som mu pripisoval.

K večeru som si dodal odvahu aspoň natoľko, aby som sa išiel najesť. Nepozorovane som sa vkradol do kuchyne  a rovnako tak aj z nej.

Neprekvapovalo ma, že hostia sú ešte stále u nás. Mama mala v pláne, ešte pred ich príchodom, že všetci zostanú aspoň cez noc. Podľa toho, ako sa všetko vyvíjalo, sa jej to s najväčšou pravdepodobnosťou aj splní. Pred desiatou  som sa osprchoval a pri pohľade na posteľ som sa snažil  potlačiť stres. Už len myšlienky na spánok ma desili. Pripadalo mi nemožné zvládnuť to všetko sám aj naďalej.

Do izby prenikol zvuk slabého zaklopania.

„Smiem?“ spýtal sa otec.

„Iste,“ pozval som ho dnu. Pár sekúnd stál pri dverách a premýšľal, ako má začať.

„Ako ti môžem pomôcť?“ spýtal sa ma zrazu.

Vedel som na čo naráža, ale nedokázal mu na to odpovedať.

„Neviem,“ vydýchol som si a posadil sa na posteľ.

„Mám tu zostať a ...“ snažil sa mi navrhnúť riešenie.

„Nie. Chcem, aby si sa vyspal,“ odmietol som.

Nechcel som byť zase bremenom. Už aj tak som ním bol dosť dlho.

„Tu nejde o mňa, ale o teba. Ak si námesačný, bude lepšie, ak niekto zostane s tebou v izbe,“ snažil sa ma presvedčiť.

Vedel som, že má absolútnu pravdu. Už len pri tom, ako mi to navrhol, ma kúsok toho strachu opustil.

„Mama by si myslela, že preháňam a nahnevala by sa aj na teba. Nechcem, aby sa znova naštvala,“ hlúpo som hľadal  všetky nedokonalosti  jeho plánu.

„Si moje dieťa a vidím, kedy potrebuješ pomoc. Tvojej sestre, Aileen, pomáhame neustále. Teraz chcem pomôcť aj tebe. Takže,  o hnev svojej matky sa nestaraj,“ pousmial sa na mňa a žmurkol.

„Donesiem si nejaké veci na noc a vrátim sa,“ oznámil mi, keď za sebou zatváral dvere.

Bol som až nevhodne pokojný a spokojný s otcovým rozhodnutím. Prvýkrát som cítil, že by som sa mohol pokojne vyspať. Otec sa vrátil behom siedmych minút a nenaznačil nič, čo by mi mohlo napovedať o stave, v ktorom zanechal mamu v spálni.

Stavím sa, že zúri.

„Spím na posteli,“ informoval ma takmer okamžite. Zasmial som sa na tom, ako mi to celé podal. Nemal som v pláne nechať svojho otca spať na zemi. Vedel som, že má zlé kríže.

„Nemám nič proti. Poslúž si.“

Zahniezdil sa a čakal už len na to, kedy sa rozhodnem zaľahnúť. Odkladal som to tak dlho, až to nakoniec už viac nešlo. Natiahol som sa na zem a veľmi dlho pozoroval tmavý strop vo svojej izby.

 Počúval som, ako otec prechádza z ospalosti do hlbokého spánku. Lenže ja som sa tomu môjmu poddať nedokázal. Mal som strach poddať sa mu. Mal som strach zo všetkého, čo sa dialo. Môj terajší život bola zmesou podivných situácií, námesačnosti a chaosu. A potom, keď už moja vlastná bdelosť prehrávala, zabudol som na ten príšerný strach a hlúpo zaspal.

Znova som bol na ulicu a predieral sa nocou. Triasla ma zima, ale kráčal som čím ďalej tým viac preč. Hlboko do neznáma, kde som musel ísť. Viedlo ma tam podvedomie a nedávalo mi na výber.

Tento sen bol iný ako tie predošlé. Všetko na ňom bolo iné. Nebol tu žiadny Alexej. Vlastne tu nebol nikto. Sprevádzalo ma tlmené svetlo  pouličných lámp a nočný vánok niesol zvuky mojich krokov. Hľadel som do tmavých okien domov a niečo som hľadal. Niečo zlé.

Na konci ulice sa týčil evanjelický kostol. Smeroval som k nemu, ale môj cieľ to nebol. Ťažoba, ktorá na mňa začala padať  pár metrov späť, bola zrazu k nevydržaniu. V tom  istom momente som zároveň vedel, že som v cieli. Zastavil som pred domom, ktorý stál tesne vedľa kostola a díval sa do okien, v ktorých nebol ani náznak života. Zdalo sa, že celý priestor pohltila ešte hlbšia tma a vidieť bola iba moja svetlá odhalená koža.

„Dúfal som, že ma nájdu,“ ozval sa spokojne mužský hlas. Prichádzal z tmy, kde len pred malou chvíľou stál dom. Snažil som sa zaostriť a zazrieť postavu, alebo aspoň niečo iné ako tmu. Nedarilo sa mi to.

„Prekvapuje ma, že je to po takom dlhom čase a len jeden,“ priznal sa. Pocítil som neistotu. Niečo nebolo v poriadku. Moje telo bolelo podobne ako chvíľu predtým, než upadnem do tých halucinácií.

„Kto ste?“ spýtal som sa  a z tejto jednoduchej otázky sa dali dokonale vyčítať všetky moje emócie.

„Kto...som?“ začal sa mojej otázke smiať. Vzápätí sa tma rozvírila ako hmla a z nej vystúpila postava. Ako sa ku mne blížila, bolesť sa zväčšovala.

„Si chlapec,“ vyslovil prekvapene, „zaujímavé.“ Urobil okolo mňa kruh a ja som cítil jeho skúmavý pohľad po celom tele. „Oh,“ povzdychol si, akoby po dlhej dobe vypil veľký dúšok vody.

„Ty si,“ zaváhal akoby chcel povedať niečo, čo nesmie, „novo prebudený“,“ zhodnotil a neprestával sa pri tom usmievať. Pozeral som do tváre muža, ktorého som nikdy v živote nevidel.

„Čo som?“ nechápal som.

„Takže ty ešte nič nevieš? Ako je to len možné?“ zamyslel sa. „Len tak, mimochodom, teraz spíš?“ vyzvedal.

Mlčanie by bolo tým najrozumnejším rozhodnutím, ale mal som taký pocit, že vie, prečo sa mi to všetko deje.

„Áno,“ odpovedal som a on sa v tom momente začal neprekonateľne radovať.

Je snáď retardovaný?

„Neuveriteľné,“ bavil sa, pričom mu vôbec neprekážalo, že bol jediný. Keď som pred chvíľou čo i len pomyslel, že by mi mohol odpovedať na nejaké moje otázky, musel som mať záchvat šialenstva.

„Musíš byť veľmi špeciálny. Vycítiť ma hneď po „prebudení“ Vieš, čo? Budem tu na teba čakať. Teším sa na naše ďalšie stretnutie,“ hovoril ku mne a pomaly začal cúvať k domu. Neprestával sa usmievať popod  nos. „Mal by si sa prebudiť,“ započul som jeho radu skôr, než ho tma pohltila úplne.