Premýšľal som: Je to predsa úplne jednoduché. V skratke: „Zbláznil som sa,“ vyšlo zo mňa.
„Čo že to?“ obrátil sa ku mne muž. Bol chabo oblečený a ruky mal doráňané. Pomohol mi vstať.
„Ahmm,“pozeral som okolo seba, „nič.“
Rozprávky typu Alica v ríši divov som mal rád, ale ocitnúť sa v dianí. No áno, zbláznil som sa.
Musel som sa smiať sám na sebe.
A teraz vážne, čo sa stalo?
Neznámi muž mi pomáhal oprášiť sa. Keď sa priblížil až príliš blízko k mojím partiám odsunul som sa z jeho dosahu. „To je dobré, ďakujem.“
„To je v poriadku, no, mal by si byť viac opatrný,“ jemne sa uklonil a poberal sa preč.
Mal pravdu mal byť som byť opatrný. Zišiel som z cesty s ktorej ma práve pozbieral. Zostal som stáť na jej kraji v tráve. Čo teraz?... Pravda, musím dýchať a to riadne zhlboka. Prejdem si situáciu od začiatku. Hlavné otázky: 1.Kde som?
Poobzeral som sa dookola. Bol som niekde na vidieku, ktorý sa nachádzal v kotline. Všade okolo boli vysoké vrchy. Cesta na ktorej som sa ocitol viedla z ľavej strany od vidieku a z pravej do centra vidieku. Dobrá správa je, že aspoň sa viem orientovať. Zlá je, že toto asi nebol, len tak, nejaký vidiek. Zdá sa až moc rozľahlí a tichý.
Áno, to ticho.
Odpoveď: Neviem kde som. DOČERTA!
Zhlboka som sa nadýchol, ale pre istotu som si sadol.
2.Ako som sa sem dostal? Zapojil som celý rozum, ale nevedel som si spomenúť.
3.Kto teda som?... neviem
4...Ja, už ani vlastne neviem.
Bolo mi do plaču. Nemám na výber. Vstal som, aj napriek vode v mojom mozgu. Bolo mi ťažko. Vydal som logiky na cestu do vidieku, pretože odtiaľ som predpokladám prišiel. Mám na sebe tmavé gate, ktoré mi siahali pod kolená, bielu košeľu a vestu zladenú z čiernymi topánkami. Košeľa mi bola na rukávoch väčšia, čiže musím pochádzať odtiaľto. Veľa okolo idúcich malo podobné oblečenie.
Dorazil som. Domy sa líšili výškou , stavbou, ale aj úpravou.
Zastavil som prvého človeka, ktorý prešiel okolo mňa.
„Prepáčte!“ žena vo vrstvenej sukni a s košeľou v korzete sa otočila.
„Áno?“ spýtala sa milo.
Mala čierne vlasy zviazané do úhľadného chvosta. Vlastne som ani nevedel čo sa mám opýtať. Začnem asi od začiatku. Po prvé:
„Hm,“ neisto som začal, „kde som?“ Najprv si ma očami prešla od spodku až po hlavu.
„Toto je Pristell, rodné sídlo rodu Brehemových,“ ukázal niekde za seba na domy. Prikývol som s tupým úsmevom. Práve teraz som sa stratil ešte viac.
Otočila sa a odišla skôr, než som dospel k číslu dva. Budem teda pokračovať smerom ,ktorým predtým ukázala. Pokojne som si prezeral okolie. Dom, dom, plot, ulica, dom , dvor, studňa. Z toho tranzu ma prebral šialený jazdec na koni. Presvišťal tak blízko mňa , že som sa skoro druhý krát pomiloval s cestou. Mám zlý deň.
„Kai. Kai! HEJ!“ začal hulákať za mňa, kým sa snažil otočiť koňa znova na mňa. „KAI!“ zreval. Otočil som sa, aby som videl na koho to vykrikuje, ale nikto tam nebol. TU-DUNG! Doplo mi. Ukázal som na seba nemo prstom. To kričal na mňa? Pozná ma?
Jazdec prevalil oči a popohnal ku mne koňa. Zastal, keď ma jeho tátoš takmer pobozkal.
„Čo tu robíš braček?“ zasmial sa.
To ma takmer posadilo. Braček?
Obzrel som si ho v úplnej rýchlosti. Podľa všetkého je vyšší než ja, má hnedé krátke vlasy, ja ich mám rovnakej farby, ale moje sú dlhšie až takmer po šiju. Je oblečený rovnakým štýlom, no z drahšej látky. Má tvrdšie mužnejšie rysy a je o niečo mohutnejší. Takže je starší brat. Milé.
Keďže neviem odpovedať zahájim útok. „A ty?“
„Keď otec zistí, že si bol opäť pomáhať roľníkom zbije ťa do modra,“ škeril sa na mňa ako by ho ten fakt tešil. Sadista. Môj brat je sadista čo ďalej? Och, áno môj otec je tyran. Dovtedy sa to vyvíja dobre možno bude moja matka vrahyňa.
„Mal by si sa poponáhľať, aby si neprišiel neskôr než ja. Dnes totižto nemám chuť kryť ťa,“
Trhol opratami aby popohnal koňa do cvalu. „
Tak doma , soplíček!“ mávol mi v jazde na pozdrav. Môj brat ma asi nemusí. A k tomu dostanem bitku lebo neviem kde bývam.
Keď myslím na to ,že dostanem bitku zmocňuje sa ma pocit, že to asi nieje prvý krát. Stretnutie s mojím bratom mi však privolal aj iný pocit, akoby by mi boli osoby ako otec, brat a v poslednom dôsledku aj mama úplne cudzí. Prečo mám dve protichodné emócie a prečo si nespomínam úplne na nič?
Zostáva mi jedna možnosť, zistiť to.
Kráčal som teda radšej smerom, ktorým odišiel môj brat. Ľudí bolo na ulici pomerne málo, na to ,že tu bolo celkom dosť domov a k tomu s hospodárskymi dvormi. Začal som sa opäť strácať na križovatke ciest. Oproti mne sa blížila pomaly strašia žena. Krívala na nohu a chrbát mala plný bochníkov chleba. Šedé vlasy mala upravené a prikryté šatkou. Bola oblečená rovnako ako žena z predtým až na to že nemala korzet. Skočil som jej do cesty.
„Ja vám pomôžem,“ urobil som to inštinktívne. Mal som pocit, že ju poznám.
Zdvihla ku mne tvár a zoširoka sa usmiala.
„Áá, Kai dieťa moje. Kdeže sa túlaš?“
„Ani sám neviem,“ odpovedal som pravdivo.
„Dnes nám chleba zo starkým veru ide. Musela som upiecť ešte viac než minule. Bol si u Rychtárov?“ pomaly ma viedla cestou medzi domami.
Pozná ma, takže mi vie povedať kto som. Možno si spomeniem aj sám ,keď mi to porozpráva.
„Neobávaj sa, ja to neprezradím ani živej duši, ešte by ťa otec zmárnil. Preto hovorievam, že si celá mama, aj tá vedela podať ruku chorým a slabým. Veru chlapče, dobré srdce máš ,no, rodinu si nevyberieš.“
„Poznáte ma veľmi dobre však?“ starenka sa iba zasmiala. „Chlapec môj, čo si už nepamätáš ako si k nám potajomky chodil? Len, čo si múr prešplhal už si sa aj v múke váľal,“ smiala sa akoby sa práve pozerala na toho chlapca zaprášeného až po prsty na nohách od múky.
Takže môj dom je hneď vedľa jej, ale ako je možné že si na to nespomínam a ani na vlastnú matku?
Prišlo mi nevoľno z toľkého premáhania spomenúť si na niečo, čo mi prišlo nepredstaviteľné.
„Počkajte,“ vydýchol som zúfalo.
Zastala pri mne a s obavami na mňa pozerala.
„Nevyzeráš nezdravo. Stalo sa niečo?“ natiahla ku mne ruku a starostlivo sa dotkla môjho predlaktia, akoby ma chcela pridržať pred pádom. Nestihol som reagovať, keď ulicou prešiel záprah 2-ch párov koní s kočom.
V tedy sa to stalo. Spomenul som si.


Dnes je piatok takže ak pôjdem najprv do školy a potom do práce, nakoniec stihnem v sobotu pomôcť na akcii pre dom dôchodcov.
Rýchlo som si to poznačoval do mobilu v kalendári aby mi nič neuniklo. Meškal som do školy, takže by sa to v tom zhone stratilo. Stál som na prechode pre chodcov, lebo bola červená.
Dopísal som poznámku, pozrel na hodiny ,ešte 10minút.
Nervózne som si prehodil vak na druhé plece. Stále červená. Ľudia sa zbiehali okolo, takže za chvíľu už bude konečne zelená.

Zamyslel som sa nad rozdelením výplaty, ktorá má dnes prísť.
Ak bude otec znova opilý, možno by som hu mal nechať v banke na učte, ale potrebujeme zaplatiť nájom, elektrinu a tento mesiac vychádza aj zaplatiť poistka.

Prebral ma krik. Na cestu vybehlo z druhej strany dieťa. Strhol sa ruch.

Bežím mu oproti. Zachytávam ho vo chvíli, keď ho auto v brzdnom šmyku takmer vzalo zo sebou. Pritiahnem si ho k nohám. Minie, ale cítim ako sa o nás obtrel. Zo mňa i z okoloidúcich opadlo napätie. Na krátku chvíľu si vymeníme pohľady a v ten istý moment si uvedomujem, že vodič ďalšieho auta nestihol zareagovať na situáciu, pred sebou. Nedokáže zastaviť.
Odťahujem od seba dieťa sotím ho ku krajnici, ktora je mu meter vzdialená. Ja už som sa neuhol alebo skôr, nestihol. To čo viem určite je, že ma obe autá zovreli ako by som bol v lise na cesnak. Za tých pár stotín sekundy kedy sa to všetko stalo si uvedomím ,že som to mal niekde v osude už dávno napísané.

Nakoniec som to do školy asi nestihol.

Počul som ako hystericky dýcham.
Už viem. Už to viem. Naozaj som sa zbláznil.
„Kai?“ ozvala sa.
Pravda, nie som tu sám. TU.
„Aj vy už ste umreli?“spýtal som sa chrapľavo. Tá otázka ju dosť prekvapila, až nie vydesila.
„Prečo sa také niečo pýtaš? To nieje dobrá otázka na chlapca ako si ty,“ nakláňala sa nad mnou.
„Ja chcem vedieť, kde som v nebi, v pekle. Iba potrebujem...“
Jemne sa dotkla hánkami mojej tváre a tým ma umlčala.
„Stále žijem, tak ako ty, vo svete ľudí.“
Pozrel som jej priamo do očí.
„Ale toto nieje skutočné ,ja som nikdy nepiekol chleba ,nebol u Rychtárov a nemám brata. Žijem v 21.storočí, v meste len s otcom. Chodím do školy a vypomáham v reštaurácii a v sanatóriách. Práve ma zrazilo auto, cestou do školy, takže musím byť mŕtvy ,a vy tiež ,a to to je len nejaké mesto, kde žijú ľudia po smrti , nie?“
Úbohá žena na mňa pozerala, ako na človeka v halucináciách.
„O čom to hovoríš, Kai ja ti nerozumiem,“ krútila hlavou.
Dosiahol som konca. Zrútil som sa a začal plakať.
„Čo je sanatóriách? Neplač,“ utierala mi slzy.
Ako je to všetko možné?! Ak nie som mŕtvy a vyzerám ako ja, tak potom...
„Aký je dnes dátum?“ vychrlil som.
„Dnes?“ zhlboka sa nadýchla a začala premýšľať.
Dychtivo som ju pozoroval.
„Áno, dnes je 2.9.1789 ,aspoň dúfam, pretože pán a paní Brehemový by sa mali vrátiť domov.“
„1789!“ vyletel som na nohy.
18. storočie? Ako? A prečo práve sem ? To znamená len jediné, cestoval som v čase alebo niečo také...
Žijem svoj minulý život, ale spomienky mám z budúceho života to je … mám v tom guláš.
Pozeral som na ženu, ktorá práve bola svedkom pravdepodobne niečoho divného.
Pozorovala každý môj pohyb. Zodvihol som náklad pečiva v koši.
„Si v poriadku, Kai?“
Oprášila mi bok nohavíc.
Som v poriadku? Ani ja sám neviem. Teraz som Kai. Mám rodinu a pravdepodobne, mi Boh dal druhú šancu z nejakého dobrého dôvodu.
„Áno. Len som sa na chvíľu stratil,“ zasmial som sa nervózne, ale ju to prekvapivo upokojilo.
Pomohol som jej až k tržnici. Vyložil som náklad, zoznámil sa s jej mužom a pri tom som si uvedomil, že som to niekde v duši cítil, že moje staré ja, nieje až tak rozdielne od toho nového.
„Kai, chlapče mal by si sa vrátiť domov inak sa tvoj otec opäť nahnevá.“
Jej manžel mal pravdu. Musím sa vrátiť, inak ma zbije. Aj keď mám pocit, že tomu sa už nevyhnem.
Túlal som sa ulicami dúfajúc, že nájdem cestu domov, ale tá cesta si ma našla sama.
„Kde sa flákaš chuligán jeden!“ vykríkol na mňa pri dverách do domu.
Hneď ako som ho uvidel, uvedomil som si , že život a osud sú pre mňa naozaj záhadou.
Vyzeral ako môj skutočný otec, možno len, teraz bol viac upravený.
„Otec.“
Aj napriek budúcnosti a minulosti som pocítil úľavu keď som ho uvidel.
„Aký otec! Ja ti dám otca! Flákať sa s chudobnými ľuďmi a ruky im podávať, no FUJ!“ Odpľul si na mňa.
Zo mňa ,náhle ten euforický pocit zo stretnutia odpadol.
Zdrapil ma za vlasy a ťahal do domu.
„Vraj otec! Celé dni len s chátrou bývaš a večer za otcom dolezeš!“ hodil ma na drevenú podlahu v malej hale medzi schodmi.
Na schodoch mal niečo zavesené. V zúrivosti to zvesil a chytil tak, aby to mohol použiť. Napriahol sa a udrel ma prvý krát.
Zakryl som si tvár rukami v obrannom geste. Rana ma švihla po ruke a zanechala štipľavú bolesť. Dovolil som si nakuknúť.
Udrel ma jazdeckým bičíkom. Napriahol sa po druhý krát.
„Koľko krát! Povedz: KOĽKO KRÁT! Ti to mám opakovať, aby si ma konečne poslúchal?!“
Udrel ma dvakrát celou silou. Bolelo to tak, že som musel vykríknuť od bolesti vždy po zásahu kože na mojich rukách či chrbta. Mal som v očiach slzy bolesti.
„Nešetri ho otec. Inak ti prerastie cez hlavu, uvidíš,“
Môj brat stál na schodisku a vyžíval sa vo zvuku, ktorý zanechával bičík po údere.
„Prečo nemôžeš byť ako svoj brat?!“ zúrivo máchal bičíkom.
Pri čom sa ten sadista príjemne zabával.
Nechápem, čo je zlé na tom, pomôcť tým, čo pomoc potrebujú? To bil tak aj mamu? Čo všetko vytrpelo moje staré ja? Prečo ma môj otec nenávidí, či už tu alebo tam? Možno si nepamätám ako to bolo, ale necítim vinu za to , že by som spravil niečo zlé.
„Odpovedaj keď sa ťa niečo pýtam!“
„Presne, prečo nič nehovoríš ? Ako vždy ,soplíček, príjmeš svoj trest bez obrany?“
Zišiel dole a pozrel sa na rany, čo mi spravil otec. „Otče nabudúce buď prísnejší.“
Vzal otcovi bičík. Myslel som, že ma prišiel zachrániť a iba to hrá. Mýlil som sa, vystrel ruku a silu, ktorú v nej našiel využil na to, aby ma bičíkom udrel po tvári. Prekvapilo ma to a sprvu ma toto prekvapenie ochránilo pred krutou bolesťou, ale tá si našla ku mne cestu.
Rukami som si prikryl tvár dúfajúc, že uhasím oheň v mojom pravom líci. Ležal som na zemi.
Prekročili ma ako zdochnuté zviera a odišli spolu do zadnej časti domu.
Chvíľu som ležal a chladil si na zemi rany. No, keď bolesť nechcela ustúpiť, vstal som a zamieril von. V hlave som mal prázdno. Neviem či som chcel ujsť alebo proste len odísť na vzduch, no, chcel som preč. Von z tohto všetkého. Už som cítil bolesť, ktorú vie spôsobiť ruka otca, ale ešte som necítil bolesť, keď ma udrie rodina, ktorá ku mne necíti žiadny kladný cit.
Vyšiel som na ulicu a oprel sa o múr, po ktorom som sa hneď šuchol až na zem.
Dnes som pravdepodobne umrel a znova ožil.
Pozoroval som cez diery v košeli krvavé rany na rukách.
Po chodníku z kameňa sa konský krok začal ozývať ešte viac. Spozoroval som postavu kráčajúcu vedľa koňa a aby som nemyslel na všetko, čo sa dnes prihodilo, upnul som na ňu pohľad.
Pretože, mám obavy, že to dobre nezvládnem a znovu sa zložím v slzách.
Ten rytmický krok ma ukľudňoval ako dážď. Čím bližšie bol, tým pokojnejšie som sa cítil.
Muž v hnedom plášti si všimol môj pohľad a usmial sa. Ako by sa z jeho úsmevu nakazili aj jeho zelené oči a tak sa smiala celá tvár. Jednoducho mal pekný úsmev. Vyzeral mlado. Mal neupravené, vlhké, čierne vlasy.
Asi stretol niekde dážď.
Bol takmer pri mne. Zastal. Jeho kôň sa nepokojne obtrel o jeho tvár.
Postavil som sa.
Prečo na neho stále civím?
Uhol som pohľadom a neúspešne som sa pokúsil vytratiť. Vzhľadom k tomu, že som si nevedel vybrať stranu do ktorej zdrhnúť, zostal som radšej stáť s pohľadom hypnotizujúc kameň pod nohami.
Dúfam len, že nezmizne inak..
Prehovoril pokojným a vyrovnaným hlasom, keď sa mu podarilo, znova zachytiť môj pohľad:
„Ja alebo môj kôň?“ spýtal sa.
„Čože?“ vyšlo zo mňa.
Usmial sa. Zelené oči zažiarili.
„No, jeden z nás ťa zaujal a ja sa pýtam, či som to bol ja alebo môj kôň.“
Pozerali sme si do očí.
Toto bolo prvý krát, čo som ho stretol, tým som si istý. Neznámi a bez mena.