Päť dní po tom, čo sa mu podarilo ma vystresovať, a tak chytil svojho strýka Arnolda za zradu a jeho komplicov za vraždu a pokus o vraždu, som konečne trávil čas s Patricom, tak ako som si to predstavoval. Iste ešte vždy bola jeho matka nešťastná a jeho brat Henry, ktorý uviazal svoje garde o strom, nemohli uveriť, že lepší z dvojičiek je toho schopný.

Pozoroval som tieň našich spojených rúk na stene.

„Vezmeš ma na kone?“ spýtal som sa ho.

„Chceš ísť na kone?“ odpovedal mi otázkou.

„Áno.“

„Tak pôjdeme,“ zasmial sa.

Počúval som jeho smiech.

„To akože hneď teraz?“začal, keď som nič nepovedal.

„Nie, čo by to bolo za jazdu v tme?“ smial som sa.

„Milujem ťa,“ povedal mi vážne a zároveň úplne od veci.

„Máš niečo za lubom, čo mi uniká?“ otočil som sa na brucho a položil mu bradu na hruď.

„Máš tvrdú bradu,“ zaprotestoval.

Zatlačil som na jeho hruď a on sa prehodil cez mňa. Úplne ma zaľahol.

„Mali by sme ísť spať za chvíľu svitá. Už sme hore dva dni,“ hovoril medovo pomedzi bozkami.

Mal pravdu už som takmer neudržal otvorené oči.

„Musíš zo mňa ale zliezť,“navrhol som mu.

Prikývol  naklonil ku mne hlavu a uhryzol ma jemne do krku. Bolelo to.

„Patric!“ vykríkol som. Začal sa smiať.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa nevinne s perami na uhryznutom kúsku kože.

„Nehryz ma, dobre?“ varoval som ho prísne.

„Dobre,“ odvetil predstieraným súhlasom. Hneď po jeho odpovedi som ucítil jeho zuby.

„Patric!“ varoval som ho už po druhý raz. „Nesprávaj sa ako pes!“ hrešil som ho.

Zdvihol tvár k mojej.

„Správam sa snáď ako pes?“ zvýšil na mňa hlas.

Zazrel som na neho cez privreté oči. Vedel, čo chcem povedať a oblízal mi pery.

„Ágh! Ale teraz vážne Patric,“ utieral som sa rukami a on sa príjemne bavil.

Zliezol zo mňa a ľahol si unavene vedľa mňa.

Hrozné!

Vzal som jeho košeľu zo zeme a utrel so do nej.

„To berieš ako trest?“ spýtal sa na moje jednanie.

Hodil som po ňom košeľu a ľahol si do jeho náručia.

„Neslintaj na mňa,“ unavene som si položil hlavu k nemu.

Pohladil mi vlasy a založil ich za ucho. Za tú dobu čo som tu, už o niečo narástli. Zavrel som oči a dovolil si pospať.

Ráno alebo už takmer obed tu bol iba žmurknutím oka a ja som ľutoval, že som vôbec zaspal. Vzhliadol som k Patricovi.

Spal. Mal pootvorené ústa.

Vyzeral vtipne a to nehovorím o tom ako roztomilo.

Zavrel som oči ale nedokázal som už zaspať a tak som iba počúval jeho dych so srdcom.

Je to úžasné.

Chcel som ho prebudiť, ale nedokázal som to.

Pri pomyslení na neho mi zvieralo hruď a bol som šťastný ,a to mi nedovoľovalo spať. Tie pocity ma tak napĺňali , že ma to až desilo. Nevydržal som to a pomaly si sadol tak aby som ho nezobudil. Obliekol sa a rozhodol sa trochu prejsť, aby som všetko vytriasol z mysle.

Vyšiel som kompletne ustrojený na chodbu a prechádzal sa po nej. Nazeral som z okien a zapamätával si každý aspekt prírodnej scenérie.

„Už ste vstali?“prebudila ma z myšleniek Kaila.

„Ahm.. nie iba ja,“ odpovedal som jej.

„Hladný?“ spýtala sa ma. Obrátil som sa k nej.

„Trochu,“ vyslovil som zamyslene.

„Pre niečo ti behnem,“ otočila sa na odchod.

„Nie, počkaj. Môžem ja?“ spýtal som sa.

Zamyslela sa nad mojou prosbou.

„Dobre, ale pôjdem aj ja aby ťa nenapadla nejaká hlúposť,“ zdvihla na mňa varovne prst.

Zasmial som sa.

„Dobre,“ prikývol som na jej podmienku.

Išli sme mlčky.

Vždy to bude takéto. Navždy budem mať taký strach z toho ako ho milujem?

Podvedome som vzdychol.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa ma starostlivo Kaila. Vysvetlil som jej môj problém a ona sa iba zasmiala.

„A to si predstav keby si mal ešte aj deti,“ smiala sa.

Zišli sme po schodoch, ktoré mi poskytovali vždy toľko slobody. Otvorila pre mňa dvere.

Zostal som v ruchu bežného diania. Usmial som sa a vstúpil do toho rámusu a nechal svoje pochyby na schodoch. Ja sem chodím relaxovať a niekto sa tu ide zodrať.

No tento krát to bolo iné, služobníctvo si ma všímalo uhýbalo mi, utíchalo. Dianie sa zastavilo a ja som si uvedomil, že som práve mohol urobiť chybu.

Došiel som až do kuchyne.

Všetci tam pracovali ako predtým, len ja som tam bol ako niekto iný.

Toto by som chcel vrátiť. Neboli ku mne otvorený. Aj keď sa správali priateľsky, dávali pozor na to čo povedia.

Stratil som priateľov a získal Patrica. Príde mi nefér mať len jednu vec.

Nakoniec som bol rád, keď sme odtiaľ odišli. Vrátil som sa do izby s porciami pre nás oboch.

„Už som premýšľal nad tým, kde si sa stratil,“ vyšiel mi naproti, nahý.

„Raňajky?“ spýtal som sa.

Vrhol sa na ne a ja som mu ich odtiahol.

„Prosím, najprv sa obleč.“ prehltol.

„Vadí ti to?“ dráždil ma.

„Rozptyľuje ma to,“ usmial som sa na neho.

Poslúchol a obliekol si rýchlo na seba nejaké veci.

„Takže dnes chceš jazdiť,“ uisťoval sa.

„Áno,“odpovedal som prehliadnúc ten dvojzmysel.

Nadvihol obočie a mne to až vtedy došlo. On je vážne....

Odtiahol sa od stola a roztiahol trochu nohy.

„Na koňoch,“dodal som.

„Ty a tie tvoje kone,“ povedal sklamane.

Postavil som sa a prešiel k nemu. Natiahol ku mne ruky a ja som si mu sadol do lona.

Nečakal, že budem tak spolupracovať?

Pomaly som sa priblížil k jeho perám a zašepkal.

„Hijé,“pohol som sa proti nemu a on sa usmial. Ukončil ten priestor a pobozkal ma.

Niekto zaklopal na dvere a ja som ho objal okolo pliec, aby som mal lepšiu stabilitu v jeho lone.

„Viem, že ste tam,“ zavolala cez dvere Kaila, „slušne som zaklopala aby som nevpadla nevhod,“ varovala nás pre blížiacim sa prepadnutím.

Odtiahol som sa od Patrica a sadol si na svoje miesto v momente keď vošla dnu.

Pozerali sme sa na votrelca a ona si bola úplne vedomá, že urobila dobre, keď zaklopala na dvere.

„Prepáčte mi, že vyrušujem ale poslala po vás Patricova matka,“ hovorila ku mne vážne.

„Po mňa?“ spýtal som sa prekvapene.

„Áno,“ zjavne bola aj ona prekvapená takýmto rozhodnutím.

„Čo od neho chce moja matka?“spýtal sa jej Patric.

„Keby som to vedela nemusela by po neho poslať a rovno by som mu to odkázala,“odpovedal mu uštipačne.

„Dobre, idem,“ vstal som od stola. „najedz sa a stretneme sa vonku?“ opýtal som sa ho keď som nad ním stál.

Prikývol.

„Budem hneď späť,“ naklonil som sa po pusu kým kráčala Kaila k dverám.

Vonku bolo stále veľmi pekne. To znamená, že sa bude dať perfektne jazdiť.

Kaila zastala a ukázala na dvere do známeho modrého salónika. Na malí moment som dúfal, že tentokrát neprišiel môj otec, ale keď sa dvere otvorili a ja som vošiel sedela tam Patricova matka úplne sama.

„Posaď sa prosím,“ukázala na kreslo vedľa nej a ja som nenamietal. Mlčky som sa usadil a čakal, čo bude ďalej.

„Rada by som sa s tebou porozprávala v súkromí,“začala.

Mlčky som prikývol a počúval čo mi chce povedať.

Zmĺkla a iba ma chvíľu pozorovala až kým som sa nezačal cítiť hlúpo.

„Dáme si čaj?“ spýtala sa nakoniec.

„Iste, Mylady,“ prikývol som.

Vstala a zazvonila na obsluhu. Mlčky sme čakali kým sa neobjavila a potom si opäť sadla na svoje miesto.

„Povedz Kai,“ rozhodla sa opäť prehovori,. „čo si myslíš o našej rodine?“ dopovedala milo.

Neviem čo chce počuť, ale rozhodne sa posnažím odpovedať, čo najlepšie.

„Vaša rodina ja veľmi dôležitá a všetci poddaný Vás milujú,“ skúsil som.

Dosť ma stresovalo, že som tu len ja a ona. Asi by som tu zrazu bral aj môjho otca .

Usmiala sa.

„Asi to tak bude,“ odvetila unavene.

Jej brata čin na jej krásnej tvári nechal veľa únavy a nie len jej krása upadla.

Do izby vošla služobná a zmizla hneď čo nás obslúžila. Vzala si šálku čaju a ja som ju po jej dlhom pohľade nasledoval.

„Moja rodina bola vždy z tých najváženejších v krajine,“ odchlipla si z čaju a ja som počúval.

Určite potrebuje niekoho z kým sa môže porozprávať.

Prikývol som, že to chápem a ona monotónne pokračovala: „Ale teraz mám obavy, že už si nás nikto nebude vážiť…“

Sklopil som zrak a pozrel do svojej šálky.

Jeho mama bola tak smutná. Tak rád by som jej nejako pomohol.

„Aby som sa ale dostala k tomu prečo si tu,“ hovorila ďalej.

Pozrel som sa k nej.

„V ten deň a musíš pochopiť, že to nemyslím zle...“

Čo mi chce tak vysvetliť?

Vrátil som sa k svojmu čaju a pozeral na dno šálky. Zrazu mi to všetko došlo a ja som sa musel zasmiať. Bolo to tak jasné.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa zmetená mojou reakciou na jej monológ, ktorý už nieje nutný.

„Nie. Vôbec nie,“ povedal som odhodlane.

„Nechutí vám snáď môj čierny čaj?“spýtala sa a ja som už nad tým nepremýšľal.

Ukončíme to.

Priložil som si šálku k perám a vypil ju do dna. Položil som ju na stôl a ona sa na mňa prekvapene pozerala.

„Tak a teraz mi povedzte: koľko?“ opýtal som sa drzo.

Nemo na mňa pozerala.

„Prosím?“ podarilo sa jej nakoniec zareagovať.

„Koľko času ešte mám,“ vysvetlil som jej po lopate a jej tvár sa náhle zmenila na kameň.

„Ako si na to prišiel?“hovorila tvrdo a neskúšala sa ma už oklamať.

„Nie som hlúpy. Tak koľko?“ ruky sa mi triasli ale snažil som sa to skryť.

„Možno 12 hodín, viac ale aj menej,“ odpovedala konečne na to čo som sa pýtal.

„Povieš to môjmu synovi?“ spýtala sa s obavami.

„Čo? Že ste ma otrávili? Nie, nepoviem. Ak ho prinútite sa oženiť. To je predsa to čo chcete,“ odvetil som a zdvihol sa na odchod.

„Ak si to vedel, prečo si ten čaj vypil?“ dvihla sa z pohovky aby som jej odpovedal na jej poslednú otázku.

Otočil som sa k nej a pozrel sa jej do tváre.

„Nech by som sa na to pozrel akokoľvek dopadlo by to rovnako alebo nie? Ak by som odmietol čaj mohli ste ma k tomu prinútiť, vypiť ho. Ale aj keby sa to dnes nepodarilo, možno by som to mal zajtra v jedle alebo by na mňa vaša rodina opäť poslala vraha? Vy ste sa ma rozhodli zbaviť a ja som Vám to uľahčil,“ odpovedal som jej.

„Urobila som to iba pre svojho syna. Dúfala som, že to medzi vami po pár dňoch skončí ale on …on kvôli tebe odmietol svadbu a ja som nevidela iné riešenie,“vysvetlila mi svoje počínanie.

Mlčky som prikývol a odišiel.

Ako môže byť taký hlupák a odmietnuť tú svadbu? Kedy mi to chcel vôbec povedať?

Toto rozhodnutie som oľutoval pred napitím aj po vypití. Pravdepodobne to bolo to najzbrklejšie rozhodnutie aké som spravil, ale aspoň dúfam, že bolo správne. Ako náhle sa za mnou zavreli dvere mojej starej izby, pustil som všetky svoje emócie von.

Zložil som sa a plakal.

Ako som to mohol urobiť? Ako som mohol byť tak hlúpy? Čo poviem Patricovi? Musím mu vôbec niečo hovoriť?

Som na to sám a ja viem ako moc mu ublížim. Viem ako moc nám ublížim. Je to však moje rozhodnutie a ja sa zaň musí postaviť. Rozhodol som sa tak už pred pár dňami. Odídem a Patric sa ožení.

Dnes je ten deň a takto vyzerá naša dohoda, ktorú sme spolu uzatvorili.

Utrel som si tvár a čakal kým ju prestanem mať tak červenú. Nemôžem strácať už ani minútu.

Nemôžem uveriť, že je to tu tak skoro.

Zhlboka som sa nadýchol a odišiel za Patricom.

Nech sa stane dnes čokoľvek urobím všetko preto aby bol šťastný. Dnes je jeho deň a ja splním čo bude chcieť. Pretože už sa sem nikdy nevrátim.

Potlačil som príval sĺz a zamával mu. BUĎ SILNÝ!

„Čo ste robili tak dlho?“ spýtal sa ma rozžiarene.

Usmial som sa.

„No vlastne sme pili čaj a tvoja mama sa chcela len porozprávať,“ odpovedal som mu.

„Naozaj?“usmieval sa a nosom mi hladil tvár.

„Áno, tvoja mama je naozaj úžasná,“prichýlil som sa k nemu.

„Som rád, že sa ti páči,“ povedal šťastne. „Tak a teraz ideme na tie kone,“ zvolal energeticky.

Otočil sa ku stájňam.

„Patric,“zavolal som na neho. „Čo by si chcel z celého srdca?“ spýtal som sa a on sa na mňa otočil.

„Prečo sa ma pýtaš?“ zastal a čakal kým k nemu neprídem.

Kúsok z jeho energie vystriedalo prekvapenie.

„Iba by som to hrozne rád vedel a raz aj splnil“ prehovoril som veselo.

Ubíja ma, že mu to robím.

Skryl som to za úsmev.

„Môže to byť čokoľvek?“naťahoval ma.

Dotkol som sa jeho tvár a pohladil ju. Vždy bola tak pekná? Pozoroval som jeho oči a zapamätával si ich odlesky. Sú tak žiarivé. Mlčal a nechal ma kochať sa.

„Čokoľvek,“ odvetil som mu.

Naklonil sa ku mne a pobozkal ma jemne na pery. Bál som sa toho pocitu ako moc ho milujem ale teraz sa bojím, že ten pocit stratím.

„Chcem aby si somnou zostal. Odídeme kam len budeš chcieť,“ hovoril mi svoju túžbu a ja som musel skloniť hlavu aby nevidel, že je to tá jediná vec, ktorú už nemôžem spraviť. Pevne som zovrel zuby a dýchal. Musel na to myslieť celý čas a preto sa postavil proti matkinmu rozhodnutiu.

„Patric,“ prehovoril som, keď som si bol istý, že mi nezakolíše hlas, „to neurobím.“ vydýchol som.

Povedať to bolo ťažšie ako po prvý krát vysloviť, že ho milujem.

„Povedal si, že to môže byť čokoľvek,“ zvýšil hlas nahnevane.

Dýchaj.

Oprel som si o neho hlavu ale on mi oporu neposkytol. Chcel vedieť, prečo som sa tak rozhodol. Keby sa ma to opýtal včera povedal by som áno.

„Vyber si niečo iné,“poprosil som ho.

„Nie! Povedal si, že to môže byť čo chcem a ja chcem byť s tebou,“ nedal sa odradiť.

Krv mi stúpala do hlavy a ja som z toho zrazu nedokázal vykorčuľovať.

„Prosím, želaj si čokoľvek iné,“ nariekal som.

Sucho ma pozoroval. Nechcel zmeniť svoje rozhodnutie a ja ho nemôžem splniť.

„Nie!“ odvetil prísne.

Odstúpil odomňa a chcel odísť.

„Patric,“ zavolal som na neho.

„Teraz nie. Daj mi nejaký čas,“ zavolal na mňa počas chôdze naspäť do domu. Čas je to jediné čo nemám.

Viem,že to vyzerá ako by som ho zradil a nemal ho tak rád ako on mňa .

Začal ma bolieť žalúdok.

Nesmiem sa s ním teraz hnevať. Nechcem mu dať čas dýchať. Prešiel som po štrkovej ceste a vybehol si to po schodoch po dvoch. Najprv som sa vrátil do izby ale tam som ho nenašiel. Nebolo veľa miest kam by sa predomnou mohol skryť.

Prebehol som si to do jeho pracovne a ja som v tej prázdnej miestnosti pochopil, že možno existuje možnosť ako sa predo mnou skryť. Možno by Kaila mohla vedieť kde je. Snažil som sa ju zastihnúť. Tak veľa času strácam a on sa tak rýchlo míňa.

Nedokážem ani vysvetliť aký je to pocit cítiť, že umieram. Nieje to rovnaké ako predtým. Cítim ako mi z časom ubúdajú sily. Ubehli takmer dve hodiny než sa mi ich podarilo oboch nájsť.

Bol som zúfalý.

Videl som ako kráčajú po chodbe. Obaja diskutovali. Stratil som svojou chybou dve hodiny. Oprel som sa o stenu aby som nabral stratenú silu a čakal kým prejdú okolo mňa. Už boli blízko a mne sa zdalo, že ma na malí moment proste obíde. Zastavil ale ani sa na mňa nepozrel.

„Áno?“ spýtal sa povýšene.

Všetko mi to dávalo riadne zabrať. Zaprel som sa nohami a zem. Všetko na mňa dopadlo.

„Odpusť mi to,“ poprosil som ho.

Otočil sa ku mne telom.

„Nemal som ťa o niečo také požiadať,“ ospravedlnil sa.

V hrdle mi uviazol hlas a ja som si musel odkašľať ale hrča sa zväčšila a ja som sa skôr dusil než kašľal.

Okamžite sami snažili pomôcť ale nemali ako. Ucítil som v ústach chuť železa a radšej si sadol na zem.

„Kai! Čo sa deje?!“ snažil sa nájsť vystrašený odpovede, ktoré som mu ja nechcel dať.

Chytil ma za zápästie a snažil sa ma prinútiť k rozhovoru. Otočil mi ruky a po pohľade na vykašlanú krv už odpovede nepotreboval.

„Kai,“ zúfalo ma objal asi pochopil. A mňa ten boj o dýchanie vyčerpal.

Prebudil som sa, aspoň podľa stropu, v Patricovej posteli. Až na bolesť v žalúdku mi bolo opäť celkom dobre.

Otočil som hlavu aby som videl či som tu sám.

Nebol. 

Patric sedel vedľa postele a nervózne trhal nohou. Natiahol som k nemu ruku a zastavil ho. Otočil ku mne oči.

„Vysvetli mi to, prosím ťa. Pretože ja to nechápem!“ kričal na mňa z prirodzeného strachu.

„Dnes odídem,“ povedal som mu pokojne aby som ho nestratil.

„Ale ty umrieš, neodídeš!“ kričal ďalej.

Usmial som sa a vzal jeho tvár do dlaní.

„Zavolám doktora aby ťa vyliečil,“začal na hlas premýšľať o mojej záchrane.

„Nie. Ak to urobíš prežijem, ale ty ma musíš nechať odísť,“poprosil som ho aby zostal silný aj za mňa.

Snažil sa odvrátiť odomňa pohľad. Nesúhlasil.

„Ešte neubehol mesiac,“zúfalo hľadal chyby v mojom pláne.

„Ja viem,“ vzdychol som. „ale môžem ťa o niečo požiadať?“ spýtal som sa ho.

Smutne sa pousmial.

„Čo je to?“

„Chcem ísť pod ten strom,“ vyslovil som.

„Chceš tam umrieť?“ spýtal sa ma potichu.

Nemám dvanásť hodín mám oveľa menej.

„Áno,“odpovedal som mu na jeho najhoršie myšlienky.

Neurobil to rád, ale vypočul ma. Nepredstieral ani sebaistotu ani odhodlanosť. Trucoval.  

Celú cestu mlčal a hneval sa. Musel som sa na tom smiať. Bol ako rozmaznané dieťa, ktoré nemôže mať čo chce. Užíval som si to húpanie na konskom chrbáte.

„Nehnevaj sa na mňa,“ zamrmlal som keď sme tam už skoro boli.

„Nie som nahnevaný,“zamrmlal nahnevane.

Usmial som sa. Pozeral som do diaľky na krajinu pred nami.

„Patric, ja ti to sľubujem,“ povedal som.

„Čo?“ spýtal sa jemnejšie.

„Zostanem s tebou navždy. Keď sa vrátim späť, budem ťa hľadať po celom svete kým ťa nenájdem. Nájdem ťa v budúcom živote,“ povedal som mu.

Mlčal. Ťažko som sa nadýchol.

„Musíš mi však sľúbiš, že sa oženíš a budeš mať deti. Ak to splníš som si istý, že ťa môžem nájsť,“ hovoril som ďalej sám.

Nič nehovoril. Plakal?

Chcel som sa otočiť ale on ma napravil.

„Dobre,“ odvetil rýchlo.

„Povedz, keď tam prídeme,“ zašepkal som.

Zatvoril som oči. Vánok mi strapatil vlasy a Patricova prítomnosť ma hriala. Na malý moment som zaspal a hneval sa sám na seba, že som si to dovolil.

Otvoril som oči a uvidel biely strop nemocnice.

NIE!

Pevne som zavrel oči.

Ešte nie!

Plakal som a slzy mi stekali do vlasov.

Ešte sme tam neboli!

 Zrazu som si uvedomil, že už sa nemôžem vrátiť. Žil som opäť v 21. storočí a Patric umrel približne pred dvesto rokmi. Hystericky som plakal a nedokázal sa upokojiť.

Chcel som mu povedať ešte hrozne veľa vecí.

Prístroj upozorňoval na moje zmeny stavu a po chvíli do mojej izby vošli ľudia. Niekto sa nado mňa nahol ale ja som kvôli slzám takmer vôbec nič nevidel.

Ešte nie.

„Aiun, všetko je v poriadku. Upokoj sa,“ hovoril ku mne príjemný ženský hlas, ktorý som poznal. „Dýchaj zhlboka,“viedla ma.

„Chcem sa vrátiť späť,“opakoval som monotónne dokola.

„Pošlite núdzovú správu doktorom a tom, že sa pacient prebral z kómy,“ hovorila na niekoho v miestnosti a zároveň hovorila ku mne.

„Aiun, Aiun!“ opakovala to isté meno stále dokola.

Kto je Aiun!

Musím nájsť Patrica. Sľúbil som mu to.

Snažil som sa postaviť ale bol to iba chabý pokus. Moje telo bolo malátne a svaly unavené.

Žena ma zovrela za plecia prinútila ma dávať pozor.

Môj pohľad sa vyjasnil. Bola to pevná dáma s príjemnou tvárou.

Mal som pocit, že ju poznám.

„Pokojne,dýchaj,“ prehovorila na mňa a ja som vedel odkiaľ.

V ten moment keď som tu bol uväznený v mojom tele bola to práve ona kto bol na mňa milý. Poslúchol som a začal dýchať podľa jej pokynov.

„Vieš kde si?“ spýtala sa ma pokojne.

„V nemocnici,“ odpovedal som v slzách.

„Vieš prečo si tu?“ pýtala sa ďalej.

„Stala sa mi nehoda,“ hovoril som. Viem všetko. Pamätám si všetko.

Prikývla.

„Vieš aký je dnes deň?“položila zákernú otázku.

Pokýval som v nesúhlase hlavou. Keby sa ma opýtala na rok pravdepodobne by som odpovedal 1789 aj keby som vedel, že je to nesprávne.

„Dobre. To vôbec nevadí. Povieš mi svoje celé meno?“

„Kai,“ odvetil som inštinktívne.

Sestrička zostala v pomykove.

„Voláš sa Aiun,“ vysvetlila mi pokojne.

No iste.

Nechcem žiť ako Aiun!

Zavrel som oči a sústredil sa. Musím sa dať dokopy. Skôr než sa znova zosypem.

„Viem ako sa volám. Som Aiun. Chodím na strednú školu. Mám len otca a pracujem v reštaurácii,“ hovoril som bez života.

Zrazu mi však prišlo, že práve tento život je vymyslený. Možno sa mi podarí nájsť aspoň kúsok z toho minulého sveta.

„Dobre. O chvíľu by mal prísť lekár. Vyšetrí ťa aby sme vedeli či si v poriadku. Bol si v kóme a mal si pár ťažkých operácii, ktoré si však zvládol veľmi dobre,“ bola prívetivá a milá.

Nedokázal som však reagovať rovnako milo ako ona. Viem čo robím, podvedome sa ubíjam.

„Oddýchni si,“navrhla mi, „ak by si sa cítil nejako zle alebo by sa ti zdalo, že niečo nieje v poriadku zazvoň na zvonček a ja okamžite prídem,“ vysvetlila mi a ja som nemo prikývol.

Nechala do mojej izby otvorené dvere. Všetky zvuky sa dostávali dnu a ja som z nich šalel. Keby som to dokázal ušiel by som. No bez síl to nezvládnem ani z postele.

Samota bola pre mňa horšia a horšia. Ležal som v tej istej póze.

Zbláznim sa z tejto nemocnice! 

Zatvoril som oči, že si pospím a možno tak príde sen s Patricom, ale nedokázal som zaspať.

„Kedy sa prebral?“ ozval sa mužský hlas z diaľky.

„Už je to bude hodina,“ odvetila žena.

„Povedal niečo?“ spovedal svoj doprovod.

„Nie, pán doktor. Iba na čo sa ho pýtali,“ hovorila v rýchlej chôdzi.

Vošli do mojej izby ako rozbehnutá voda. Pozrel na mňa cez okuliare a mlčky sa pozrel do papierov.

„Vítaj medzi živými,“ zavtipkoval a podal kartu svojmu mladému doprovodu.

Bol to starší lekár a ja som si bol istý, že poznám aj jeho.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa škrobene.

Nečakal na odpoveď a odkryl mi nohy. Bolo to dosť nepríjemné.

„Pohni nohami,“skôr mi to prikázal než poprosil. Posnažil som sa a moje prsty sa lenivo ohli.

„Dobre,“ povedal, „teraz rukami,“ kázal ďalej.

Urobil som to ako len to šlo.

„Fajn. Cítiš nejaké závrate, nevoľnosti, bolesti hlavy alebo návaly tepla?“ vyslovoval rýchlo.

„Nie,“ prehovoril som po prvý krát na neho.

„Dobre. Urobíme testy a ak budú v poriadku pôjdete na rehabilitáciu." Obrátil sa k žene a tá si to zapísala.

„Ešte sa uvidíme.“ S tými slovami odišiel z mojej izby.

Tak to mu sa hovorí rýchla prehliadka.

Otočil som sa na dvere a snažil sa zachytiť čokoľvek živé. Aby som sa nenudil začal som cvičiť prstami na rukách. Musím sa rýchlo zotaviť aby….

Len spomienka na neho mi sťažovala žiť.

Postrehol som pohyb vo dverách a uvidel v nich stáť Patrica v bielom plášti.

Bola to len sekunda ale ja by som dal čokoľvek za to, že sa to naozaj stalo.

„Patric!“ zakričal som k dverám ale nikto sa tam nevrátil. Keby ma počul volať vrátil by sa nie?

„Patric,“ vyslovil som jeho meno. Nezdalo sa mi to nie? Alebo už sa somnou zahráva aj vlastná hlava?

Pokúsil som sa zabojovať a nejako sa dostať na nohy alebo aspoň z postele. Bol to márny boj a ja som vyhral iba malú útechu. Spolupracovali len moje ruky. Zahnal som sa, prevrátil som sa na bok s tým, že som nepočítal z dĺžkou postele.

Uvidel som dlážku a bol si istý, že na ňu dopadnem. Zakričal som si pre seba a vtedy som sa zošuchol pomaly na zem. Bez nejakých väčších odrenín som ležal na zemi a uvedomoval si, že to nieje len tak. Niekto ma počul padať a zjavne ma zachytil.

„Mal by si byť opatrný!“ zamumlal nahnevane mužský hlas v ďaka ktorému som pocíti všetky zlé príznaky.

Zalialo ma teplo a následne zima.

Otočil som sa za hlasom a mne sa zdvihol žalúdok.

Patric.

Karhavo ma pozoroval.

Bol to on! Takže sa mi to nezdalo.

Zdvihol ma do postele.

„Udrel si sa?“ nahodil profesionálny hlas.

Nedokázal som sa udržať a jednoducho sa rozreval. Nakoniec ma našiel aj tak on. Chváľabohu existuje.

„Bolí ťa niečo?“ pýtal sa keď videl, že práve nie som v stave kedy mu poviem niečo konkrétne.

„Aiun?“ vyslovil moje meno a ja som si uvedomil, že mi niečo v pláne nevyšlo.

On si ma vlastne vôbec nepamätá. Nevie kto som a ja dokonca ani neviem či je to vnútri niekde Patric.

„Ako sa voláte?“ spýtal som sa ho. Možno je na čase to zistiť. Jeho zelené oči sa na mňa pozerali a ja som po nich túžil. Chcel som v nich vidieť tie odlesky, ktoré som si zapamätával do detailov.

„Dr. Adrew Huxley,“ predstavil sa.

„Máte koňa?“ spýtal som sa od veci.

Zasmial sa a jeho oči aj tak zažiarili.

„To je ale netradičná otázka,“ odpovedal mi bez odpovede. „a ty mi nepovieš tvoje meno?“ zdvihol obočie a podal mi ruku.

Som si istý, že ho vie. Ak je to ten istý pán doktor Huxley, ktorý zaspal u mňa v izbe.

„Ja som Kai..“ HEJ! „Aiun“ Bože! Toto sa mi stalo aj na začiatku.

Zasmial sa spolu somnou.

Držal ma za ruku a ani jedného z nás nenapadlo ju pustiť ani v tomto storočí.

„Pomýlil si sa vo svojom mene?“ Naklonil sa ku mne.

Ucítil som jeho voňavku.

„Stáva sa ti to často?“ spýtal sa.

Nemohol som uveriť, že existuje niekto tak podobný Patricovi. Nie, nemôžem uveriť, že Patric existuje v mojej dobe.

„Čím ďalej tým viac,“odpovedal som rovnako ako po prvý krát.

Pustil mi ruku a vyrovnal sa. Stratil som s ním kontakt.

Pozoroval som jeho oči. „Asi mi neuveríte keď vám poviem, že toto nieje prvý krát čo nás osud spojil,“ povedal som bez rozmyslu, že by sa mohol nahnevať.

Mlčal. Otočil sa k dverám a vyzeralo to, že sa rozhodol odísť. Nakoniec však iba zavrel dvere.

„Čo ak poviem, že tomu verím?“ spýtal sa.

Prešiel znova k mojej posteli. Prekvapene som na neho pozeral. Myslel som si, že ma vysmeje.

„Ako?“ opýtal som sa.

„V sedemnástich som mal nehodu a počas nej som na jednu minútu umrel,“ prehovoril rozhodne, „ V tedy sa mi zdal sen o tebe a v ňom si hovoril, že ma nájdeš v budúcom živote,“ urobil pauzu a ja som nemal slov asi tak ako on. „Vždy som na teba čakal.“ zašepkal.

„Vždy?“ spýtal som sa.

Pousmial sa.

„Kedy si ma stretol?“ odpovedal mi otázkou a neodpovedal.

Nechápavo som sa na neho pozrel.

„V ktorom roku,“ upresnil.

„1789,“ Zamračil sa, pretože tentokrát som nechápal ja.

„Nestretli sme sa len raz. Do teraz sme sa stretli približne 4-krát,"vysvetlil mi pokojne, no aj tak ma vykoľajil.

„4-krát?“zopakoval som obarene.

„Áno. Každý jeden krát si mi sľuboval tú istú vec, že ma nájdeš a tak som vždy čakal kým sa neobjavíš. Každý jeden krát nám nebolo súdené stráviť spolu dlhší čas,“počúval som ho a nemohol uveriť tomuu, čo hovorý. Ak je to pravda potom som vždy umrel a nechal ho žiť jeho život do konca úplne samého.

„Prepáč mi to,“ ospravedlnil som sa chabo za tých dvesto rokov.

„Po tom, čo sa mi stala tá nehoda a ja som bol nútený opäť čakať som sa rozhodol stať sa doktorom aby si tentokrát mohol uniknúť tvojmu osudu,“ pohladil ma po vlasoch, „zdá sa, že nám to podarilo,“ zakryl ma prikrývkou.

„Vždy si ochránil ty mňa tak tento krát to nechaj na mňa, dobre?“

Čakal na mňa dvesto rokov. Urobím čo len si bude želať.

Prikývol som.

„Kedy sme sa ešte stretli?“ spýtal som sa ho. Usmial sa.

„Raz ti to poviem ale teraz si oddýchni. Čaká nás ešte veľa prekážok.“

„Milujem ťa.“ zamrmlal som.

„Ja viem.“