„Čo to robíte?!“ zavolal rozrušene mužský hlas. Nedokázal som ho identifikovať spod vankúša. „Hej! Čo to robíte?!“ kričal už nahnevane. Vankúš povolil a ku mne zavial studený vánok rovnako ako pred tým. Otočil som hlavu k dverám aby som videl kto ho zastavil, ale dvere boli otvorené a nikto v nich nestál. V hlave mi hučalo a ja som sa nevedel nadýchnuť. Štípalo ma v krku a nedokázal som dýchať bez toho aby to nebolelo. Otvorené dvere na mňa volali a ja som k nim stále blúdil očami až kým som si nevšimol lekársku tašku pri zárubni. Bol to doktor! Tak ako sa mi to podarilo dnes večer som sa posadil na posteľ. Musím mu pomôcť! Určite sa mu niečo stane. Zvesil som nohy z postele a dotkol sa zeme. Všetko sa kolísalo. Rýchlo som sa snažil vyčistiť si hlavu. Zamieril som oči na svoj ciel a uvidel, že k nim dobehla nejaká postava. Vydesene som sa strhol.

„Kai!“ skočil ku mne Patric cez otvorené dvere a okamžite prehliadol izbu očami. „Čo sa stalo?“ spýtal sa v obavách. Zovrel mi tvár do dlaní a pozrel sa na mňa.

„Doktor.“ zachripel som.

„Hm?“ nerozumel.

„Doktor!“ vykríkol som bolestivo.

„Chceš doktora?“ spýtal sa nechápavo. Pokrútil som hlavou. „Čo teda?“ nechápal netrpezlivo. Rukou som mávol k dverám kde ležala jeho taška. Uvidel hu. „Bol tu ?Kde je?“ chŕlil na mňa otázky jednu za druhou.

„…Pomôcť mu.“ to bolo jediné čo som zo seba ako tak dostal.

„Ja mu mám pomôcť?“ vydedukoval správne a ja som mu to potvrdil. Prezrel si ma a potom vybehol trochu neochotne na chodbu. Pozoroval som dvere aby ma už nič neprekvapilo. Sedel som a čakal. Skrz pootvorené dvere sa po chodbe začal tiahnuť tieň. Niekto kráčal so svietnikom po chodbe. Napadlo ma či by nebolo lepšie sa schovať, ale už len obyčajné sedenie na kraji posteli mi robilo problémy. Nakoniec sa ukázalo, že to bola Kaila. Stretla Patrica po ceste do mojej izby a požiadal hu aby somnou zostala. Vysvetľovala mi to keď zavrela dvere. Priniesla do izby svetlo a ja som sa ním hypnotizoval.

„Zostanem tu s tebou, dobre?“ spýtala sa ma aj keď to nevyznelo, že by chcela moje povolenie. Podišla ku mne a ja som z nej nespustil oči. Vystrela ku mne ruky aby ma zatlačila, no ja som sa zrazu neubránil pocitu, že ma chcela udusiť. Odtiahol som sa a ona prekvapene stiahla ruky. „Nie je ti dobre?“ spýtala sa. Prikývnutie jej muselo stačiť. Cítil som sa hrozne stuhnutý. “Práve sa ma niekto pokúsil zabiť!“ preletelo mi mysľou. Stále som cítil ten tlak ktorý mi bral kyslík z pľúc. Prečo sa ma všetci pokúšajú udusiť? Začal som sa triasť. Prvotný šok sa vytrácal a ja som bol späť v realite.

„Ste v poriadku!“Patric vbehol do izba a lapal po dychu. Pozrel do izby ku mne a skontroloval, že stále sedím na posteli. Nemohol si nevšimnúť ako na mňa Kaila s obavami hladí. Tá sa na neho otočila.

„Áno. Prečo? Čo sa deje?“zakolísal jej hlas. Patric pozrel na mňa a ja som videl, že svoju odpoveď prehodnotil.

„Nič.“ odpovedal predstieraným kľudom. Vedel som prečo to povedal, respektíve nepovedal. No ani nemusel ja už som to tušil.

„Doktor je mŕtvy.“povedal som potichu tak ako sa mi to dalo vysloviť. Kaila sa na mňa vydesene pozrela.

„Mŕtvy?!“ otočila sa na Patrica aby to vyvrátil ale ja som vedel, že to neurobí. Moje najhoršie myšlienky sa vyplnili . Mlčky prešiel ku mne.

„Našli sme ho vonku. Vypadol z okna.“ odvetil. Kaila si zakryla ústa.

„Ako je to možné?“ spýtala sa nechápavo. Bolo to veľmi jednoduché: „Zabil ho.“ vysvetlil som jej. „Doktor ho videl a tak ho zabil.“ objasnil som sucho. Patric sa postavil tesne predo mňa.

„Čo sa bude diať teraz.“ otočila sa na Patrica celá bez seba. Pozeral sa na mňa a mne sa zdalo akoby sa ma opýtal: “V poriadku?“ Privrel som oči a oprel sa o jeho telo čelom. Ľavou rukou som chytil jeho košeľu a zovrel hu v rukách aby ma náhodou neopustil. Nemal to v pláne, zdvihol ku mne ruku a vplietol mi ju do vlasov.

„Chytím toho bastarda.“ zavrčal. Všetci sme zostali na chvíľu v tichu. Až kým sa Kaila nerozhodla, že prehovorí:

„Ak by to nevadilo, asi by som odišla.“ skúsila. Patric neodpovedal iba prikývol. Nakoniec sme zostali už len mi dvaja. Chcel som plakať alebo aspoň prejaviť niečo, no nedokázal som to. Kým som bol takto vedel som, že neexistuje možnosť aby sa mi teraz niečo stalo a ja nemám strach pred ktorým by ma mal ešte ochrániť.

Zostali len vyblednuté spomienky.

„Milujem ťa.“ zamumlal som mu do košele.

„Aj ja teba.“ odvetil akoby mimochodom. No ja som to počul. Nepovedal, že ma miluje ale aj napriek tomu sa po mojom tele šírili zimomriavky. A zrazu som mal dôvody prečo plakať v jeho náručí. Nerozplakal som sa lebo som už nemal dostatok síl ani sĺz, ale nemohol som sa ubrániť úsmevu , ktorý bol k okolnostiam síce vulgárny tak ako to, že som sa cítil šťastný. No kto by sa bránil pocitu byť milovaný?

„Usmievaš sa?“ spýtal sa vzápätí.

„Nie.“ pritlačil som tvár do jeho hrude aby to nezahliadol.

„Ty si sa ucucoval.“ vyslovil neveriacky.

„Ucucoval?“ zasmial som sa chabo.

„Smial.“ opravil sa. Ten malý kúsoček šťastia spôsobil, že mi nič nebolo, aspoň do chvíle než ma všetko rozbolelo od prudkých pohybov. Nemohol som si pomôcť a zastonal som. Bohužiaľ Patric si to všimol a tento moment skončil.

„Ľahni si.“ prikázal mi jemne a už ma ukladal do postele. Nesťažoval som si, aj keď som nebol nadšený z jeho príkazu. Nechcem aby to skončilo tak rýchlo.

„Umrel kvôli mne.“ vyslovil som svoje trápenie. Patric mi ustielal deku.

„Dúfam, že si to chcel formulovať ako otázku pretože ja by som na ňu odpovedal, že to vôbec, ale vôbec nie je pravda. Zhrniem to od začiatku: Zachránil si ma a teda si hrozbou pre človeka ktorý sa pokúsil ma zabiť. Z toho vyplíva, že čo sa teraz deje ide na moju zodpovednosť.“ vysvetlil mi. Mohol dobre vedieť, že mu to aj tak nezožeriem.

„Nemôžeš to zastaviť?“ spýtal som sa. Zjavne to bol chúlostivý bod. Vzdychol.

„Ani netušíš ako moc by som chcel, ale nemôžem konať bez toho aby som mal dôkaz a bol si úplne istý ktorý zo strýkov sa o to pokúša, ba dokonca či v tom nejdú spolu.“ zamyslel sa nahlas. Keď som sa nad jeho slovami chvíľu porozmýšľal aj ja zistil som, že mal pravdu mohlo to byť viac zamotané než sa zdalo, ale tí dvaja ktorí majú dostať zaplatené by mohli vedieť kto je ich šéf.

„A čo tí dvaja?“ ozval som sa po tichu premýšľania.

„Aký dvaja?“ prekvapene sa na mňa pozeral a mne až teraz došlo, že som mu o nich nepovedal vlastne ani nebol čas mu to celé vysvetliť. Práve teraz bol ten čas aby všetko vedel.

„Nemal som čas ti vysvetľovať veci do podrobností ale teraz by ti tie informácie boli v hod.“ začal som. Sedel nado mnou a počúval ma čo mu chcem povedať „Stratil som sa v chodbe pre služobníctvo a náhodou vliezol do zlej izby, konkrétne do izby tvojho strýka. Rozprával sa s nejakým chlapom o , no o tom čo má spraviť. Stačilo mi vedieť iba toľko a chcel ťa ísť varovať ale odpadol som…“

„Moment ty si odpadol?“ prerušil ma rozrušene. Zamračil som sa.

„To je jediná vec ktorá ťa na tom skutočne zaujala?“ Neuveriteľné!

„Dobre teda a čo bolo ďalej?“ naliehal z nutnosti.

„Varoval som ťa, ale túto časť vieš aj ty sám. Lenže čo nevieš je, že cestou lesom som natrafil na toho muža s jeho komplicom ako sa presúvali na miesto určenia.“ dokončil som svoje rozprávanie. Patric mlčal. Občas ma začal pozorovať a potom sa vrátil s očami na stenu.

„V ktorej izbe si bol?“ spýtal sa ma zrazu. Prekvapilo ma to. Chcel som mu odpovedať ale neviem ktorá izba to je. Môže to byť veľa izieb. Snažil som si spomenúť ako vyzerala keď som do nej vpadol. Bol som v tedy trochu mimo. Pomaly som sa rozpamätával.

„Bola zelená!“ vykríkol som radostne, že som utriedil fakty. Patric prikývol stále zamyslený. „A ešte niečo. Ten muž mal jazvu na tvári.“ rukou som mu na mojej tvári naznačil jej miesto. Dúfal som, že to pomôže. Nemo prikývol do súhlasu.

„Odpadol si?“ vrátil sa k tomu akoby to bolo niečo neuveriteľné. Nemohol som si pomôcť a prevrátil oči v stĺp.

„Naozaj, Patric?“ chcel som sa stratiť pred jeho očami. Robil to zase, prebodával ma nimi a ja som sa cítil nepríjemne.

„Iba som sa opýtal.“ povedal nevinne. Pokrčil ramenami a ďalej ma hypnotizoval.

„Odpadol som.“ vyslovil som odhodlane. Určite to chce rozprplávať.

„Tvoja ruka?“ naznačil mi ktorú ma namysli.

„Moja ruka.“ odvetil som otrávene. Nechápem prečo je to také dôležité. Viac ako to, že žije pod jednou strechou z vrahom a ešte aj s príbuzným vzťahom.

„Čo ma dostáva k tomu ako sa vlastne začalo.“ nadvihol obočie a mne začalo dochádzať kam tým miery. Aj tak to nebolo tak dôležité ako jeho strýkovia.

„Čo začalo?“ hral som sa na hlúpeho a naťahoval čas. Nakoniec môžem povedať, že som unavený.

„Tvoje rameno.“ nehral somnou.

„Som unavený.“ zazíval som. Nadýchol sa prudko aby som to počul. Môžem sa tiež vyhovoriť, že ma všetko bolí. Nebola by to až taká lož.

„Chceš zahovárať?“

„Môžem?“ neodolal som jeho hre a potom si za to vynadal. Keby som ešte chvíľu hral určite by mi to prešlo.

„Nie. Čo to zranenie?“hovoril ku mne prísne.

„Skôr než sa začneš hnevať a hrešiť ma alebo tak, mal by si vedieť, že to bola nehoda.“ chcel niečo namietnuť k mojej vete a ja som ho prerušil. „Bolo to niečo čo som musel urobiť pre niekoho kto to potreboval. Nebolo to hlúpe ani nerozvážne.“

„Preto si mi to nepovedal?“ bral to s pokojom a hádal celkom správne.

„No. Mál som obavy, že by nebol dobrý nápad pri našom prvom stretnutí po dlhšej dobe povedať: Patric vieš neuposlúchol som tvoje rozkazy, ktoré si mimochodom posielal cez Kailu, čo ti neodpustím, a vychádzal zo svojej izby aby som pracoval so služobníctvom.“ hovoril som ironizujúcim hlasom v zápale.

„Vieš čo si práve povedal, že?“zasmial sa. Ja som sa vrátil na začiatok a skoro ma kleplo. Povedal som všetko čomu som sa chcel vyhnúť. Nemyslel som, proste som to chcel uťať, no takto nie. Zavrel som oči a pevne stisol pery. „Ďakujem ti za úprimnosť.“ zabával sa. Vedel, že práve toto mu malo byť skryté. Ja som ale vôl.

„Teraz, keď už som sa absolútne prezradil, môžem ísť spať?“

„Iste, že môžeš.“ usmial sa a pobozkal ma na čelo.

„Už nemáš horúčku.“ informoval ma. Držal som ako hluchý dvere. „Zajtra už bude len lepšie uvidíš.“ zodvihol sa na odchod. Vzhľadom k tomu všetkému čo sa okolo mňa stále v poslednom čase deje je vidieť odchádzať Patrica ťažšie a ťažšie. Horšie je, že cítim, že to nieje jediný krát čo ho budem musieť nechať. No tentokrát ho nechcem nechať odísť, nie kým mám dosť síl zastaviť ho a privlastniť si ho pre seba. Som úbohý a k tomu závislí na jeho prítomnosti , čo ma robí ešte väčším chudákom.

„Keď sa ma pokúsil dnes uškrtiť, na chvíľu som mal pocit, že ma našiel Brendon.“ povedal som jeho chrbátu potichu. Zastavil.

„Nikdy by som mu nedovolil aby sa k tebe ešte niekdy priblížil.“ reagoval nahnevane. Mlčky som prikývol. Vedel som, že to tak je. Vrátil sa k mojej posteli a zaprel sa kolenom o madrac, vystrel ku mne ruky a podobral ma aby si ma vyhodil do náručia. Na ten moment keď som stratil pod sebou istotu som dúfal, že to nedopadne ako minule keď si prišlapil prehoz a takmer sme zleteli.

„Čo robíš?“ spýtal som sa prekvapene. Jedno mi však bolo isté nech robí čokoľvek môžem si byť istý, že sa mi to bude páčiť. Prichytil som sa okolo jeho krku.

„Dnes budeš spať u mňa.“vyslovil. Nemohol som si pomôcť a potešil sa. Akoby nebolo jedno kde budem spať? Bol som vtipný sám sebe. Taká blbosť! Snažil som si rozptýliť myšlienky aby ma to nenapadlo. Aj tak ma to napadlo. Stavím sa, že sa ma aj tak nedotkne.

„Vieš, že môžem ísť aj po svojich?“ nadhodil som pri dverách keď zápasil z dverami.

„O tom vážne pochybujem.“ nedal sa. On a tá jeho mužnosť. Popravde aj ja by som o tom mal asi pochybovať. Stále mávam teploty a okrem toho je mi zle. No aspoň mám viacej sily ako predtým. Nakoniec sa prebojoval až do jeho izby. Bola tlmene osvetlená kvôli sviecam na stolíku a podstavcoch na stene. Muselo to byť veľmi nebezpečné. Jeho izba je veľká. Prešiel som očami z jednej strany na druhú. Oprava! Je obrovská ale aj napriek tomu príjemne teplá. Veľké izby bývajú chladné a bezcitné, no jeho izba bola pravým opakom mojich myšlienok už len preto, že jeho veci sa váľali takmer všade.

„Nedbáš moc na poriadok, že nie?“ doberal som si ho. Pozrel sa po izbe a bez slova ma zaniesol do jeho veľkej postele a položil ma na ňu. Bola studená.

„Nemám rád keď mi niekto chytá moje osobné veci. Dokážem si upratať aj sám.“obraňoval sa.

„Takže nemáš vlastnú služobnú?“ prekvapilo ma, že on sa môže obliekať a starať sa o seba sám a ja nie.

„Ale, mám.“ vyviedol ma z omylu. „Lepšie povedané, musím. Mám pravidlá, ktoré musím dodržiavať či sa mi to páči alebo nie. Väčšinou však iba na obliekanie a prípadne iné predpisy.“ dodal. Začal som sa zohrievať pod prikrývkou. Patric prešiel k stolíku a preniesol svietnik pri posteľ. Všetko bolo prevoňané jeho telesnou vôňou. Na malí moment na mňa opäť doľahol spánok, ale Patricovi sa podarilo ho zahnať, keď som si všimol ako si vyzliekol košeľu. Vedel som to! Všetko čo spraví sa mi bude páčiť a je to tu. Pozoroval som ho ako dáky stalker z prítmia a vôbec mi to neprišlo nevhodné. Prečo aj ? Vtedy ma to napadlo.

„Takže ťa tvoja služobná videla nahého?“ opýtal som sa prekvapene žiarlivo. Popravde tá predstava ma nijako nepotešila. Otočil sa ku mne a rukami si pridržiaval rozviazané nohavice.

„Skutočne ťa to zaujíma?“ vyskočilo mu obočie. V prítmí jeho izby len ona a on.

„Skutočne.“ odvetil som rovnakým tónom. Prešiel bližšie k posteli kde sa tiene sviečky hrali z jeho pokožkou.

„Videla ma holého a nie raz.“ zvýraznil každé slovo. Musel tušiť, že to vo mne vyvolá neskutočné množstvo reakcii. Zamračil som sa na neho a on sa usmieval. Chcel som mu to nejako vrátiť, ale on somnou ešte neskončil. Uvoľnil svoju dlaň v ktorej držal nohavice a tie mu spadli. Isteže som sa pozrel a hneď na to som si uvedomil, že by som sa mu mal mračiť do tváre. Nezdvihol som svoj pohľad dostatočne rýchlo a tak mu prihral do kariet.

„Chceš k tomu niečo povedať?“ spýtal sa a ja som vedel, že skrýva to ako sa baví. Prehral som, tak akoby som sa na neho mohol hnevať? Nemohol som si pomôcť bolo to sexy. Odvrátil som od neho oči.

„Nie.“ odvrkol som oduto.

„Nie.“zopakoval mojím hlasom.

Šuchol sa ku mne do postele a pritiahol sa bližšie ku mne. Ovial ma čerstvý závan jeho vône. Začal som sa cítiť ohromne trápne. Predsa len ležal pri mne úplne nahý!

„Nič si na seba nedáš?“ spýtal som sa aby som nemusel myslieť na tak ukrutný fakt.

„Nie“ zamrmlal. Odtiahol hlavu aby na mňa videl. „Vadí to?“ dodal. Cítil som jeho telesné teplo na celom boku môjho tela a až nemožne ma to rozrušovalo. Stúpal mi z neho tep aj napriek stavu v akom som bol.

„Nie.“ vzdychol som rezignovane a snažil sa zachytiť motív fresky nad jeho posteľou. Zavrel som oči a pokúsil sa zaspať, predsa len je to asi najlepšie čo môžem urobiť aby som sa zbavil toho pocitu jeho sexuálnej blízkosti. Položil si hlavu pri mňa a určite naschvál mi dýchal do ucha. Chvíľu som to trpel.

„Patric“zavrčal som. Otočil som sa k nemu tvárou a obtreli sme sa nosmi. Nedýchal mi do ucha on mi do neho fúkal! Ja mu už asi ublížim.

„Prečo to robíš?“

„Chcel som ešte chvíľu tvojej pozornosti.“ priznal sa mi šepotom. Nadýchol som sa aby som mal dostatok kyslíka na bozk. Naklonil sa nižšie a pobozkal ma. Jediné na čo som myslel bolo: Uhm hm, áno! Ruky sa mi inštinktívne vydali k nemu. Pravou rukou som sa k nemu načiahol a po prvý krát za nejaký čas som pocítil ťahavú bolesť. Nechcene som sa odtiahol.

„Toto nieje dobrá poloha. Takto ma bolí v krku a nemôžem sa ťa ani pomaly dotknúť.“posťažoval som si.

„Chceš sa ma dotknúť?“ flirtoval.

„Rád by som.“ odvetil som mu. Uvoľnil si hlavu a ľahol si na svoju ruku. Privrel oči a zašomral: „Keď sa tvoja rana na ramene zacelí tak potom alebo aj nie. Môžeš to brať ako trest ak chceš.“

Zízal som len chvíľu. Myslel to určite úplne vážne. Zaspal a ja som ešte pár minút radšej rozoberal blbosti v hlave než som zaspal aj ja.

Chlad prišiel nečakane. Snažil sa mi dostať pod kožu, ale ja som ho vytrvalo odmietal aby som nemusel vstať.

„Nemusela si ma prepadnúť v izbe.“ ozval sa niekde v mojom okolí Patric.

„Ako by ste zareagovali vy keby ste ho nenašli v izbe? A po tom včerajšku by vás nenapadlo určite nič rozumnejšie.“ ohraďoval sa nahnevane ženský hlas.

„Súhlasím, že by som reagoval neprimerane. To však neznamená, že by som neslušne vkročil niekomu do izby keď spí.“ reagoval na jej argumenty. Naozaj nechcem ani len myslieť o čom je reč. Chcel som si cez hlavu prehodiť prikrývku ale nemohol som hu nájsť. Pootvoril som oči a zistil prečo. Vôbec tam nebola, oddiaľ tá zima.

Kaila a Patric medzi sebou stále “diskutovali“ čo bolo nové slovo pre hádku keď obaja jeho účastníci povedia, že sa nehádajú. Takže obaja ďalej diskutovali a ja som sa snažil uchovať si teplo. Začali mi liezť na nervy. Zobral mi teplo a tým ma zobudil s príjemného spánku, ktorý som si nedoprial nejakú tu dobu a ona to začala. Snažil som sa pretočiť nejako tak aby som ich nepočul.

Niekoľko hodinový kvalitný spánok mal za následok, že som sa necítil zle a nemal dolámané celé telo, ale aby som sa neradoval príliš skoro ma pri pohybe bolela ruka. Je nad slnko jasnejšie, že ja sa proste nemôže zobudiť aspoň raz bez toho aby ma niečo nebolelo. Bral som to tak kriticky. V skutočnosti som bol v hĺbke svojho srdca tak strašne rád za to ako sa mi polepšilo, no to by som nemohol byť násilne zobudený. Chcem spať niekoľko dní v Patricovej posteli akoby som bol uväznený v jeho objatí. Preto ma to tak štve a k tomu som hladný, musím ísť na vecko a pravdepodobne ich zastaviť skôr než sa zbláznim.

Posadil som sa a zamieril na nich oči. Trochu som sa triasol ako známka chudokrvnosti a prekonaných horúčiek. Mlčal som a dúfal, že si ma všimnú. S mojim prekvapením sa tak nestalo. Nervózne som sa vyhrabal z postele.

„Obaja, prestaňte!“ zakričal som. Pomohlo to na druhú. Po prvé prestali a po druhé mne sa trochu uľavilo.

„Už si sa zobudil?“ spýtal sa ma Patric predstierajúc, že sa nič nedialo. Kaila mala rovnaký výzor anjela plného neviny.

„Áno.“ odpovedal som. Popravde som skôr chcel reagovať: A koho je to vina ? Ale rozmyslel som si to. Viem , že ma to naštvalo iba kvôli hladu a ruke inak by som nebol takýto.

„Ako sa cítiš?“ testoval ma ďalej. Pozrel som sa ku Kaile, ktorá mlčala a potom znova na Patrica. Na malý moment som mal pocit, že mi niečo ušlo. Patric prešiel pár krokov ku mne aby nemusel rozprávať cez celý ten priestor a ja som si až teraz všimol ako je lajdavo oblečený. Určite ho načapala nahého somnou v posteli. Úžas!

„Kde je prikrývka?“ reagoval som uštipačne ignorujúc jeho predošlú otázku. Nečakal takúto odpoveď.

„Uhm..“ rozhliadol sa po izbe aby mi mohol správne odpovedať. „Á, tam je.“ ukázal víťazne ku komode. Váľala sa na zemi. No iste, to som si mohol myslieť. Radšej som si ľahol. Vďaka dobrému obväzu som dokázal pohodlne ležať aj na ramene bez toho, aby ma to bolelo ešte viac. Výborná práca môjho ošetrujúceho doktora. Až po malom momente mi došlo, že je vlastne mŕtvy a zase po ďalšom mi došlo všetko ostatné. Nálada mi klesla.

„Kai?“ ohlásil sa mi Patric z reality.

„Som hladný.“ odpovedal som mu potichu na jeho otázku.

„Máš na niečo konkrétne chuť?“zažiaril na mňa očami.

„Nie.“

„Niečo zoženiem.“ odvetil už v odchode.

Vedel som, že nie som sám. Prešla až ku mne.

„Vedela som, že ma nepočúvneš, ale Kai ty si sa zbláznil!“ zasyčala potichšie ak by bol Patric náhodou ešte blízko. Otočil som k nej hlavu. Dobre viem na čo naráža.

„Spal som v jeho posteli nič iné.“ obraňoval som sa bez toho aby to malo nejaký efekt.

„Nehovorím, že nie iba hovorím, že toto som vidieť nemusela.“ zmenila tón. Takže ja som na vine, že ho videla nahého a spať vedľa mňa?

„Ani ja nie.“ odvetil som uštipačne. Ani ja som nepotreboval aby spal nahý. Nehovorím, že som bol proti, len ma to toľko nerozhorčilo ako Kailu.

„Ty si vážne myslíš, že vám to prejde?“ začala sa hádať. Čo má dneska za deň? Fajn keď sa chce hádať prečo nie?

„Nie viem, že neprejde, ale čo mám podľa teba robiť? Vyhýbať sa mu?“

„Nehovorím aby si ho úplne vyškrtol. Iba hovorím aby si sa sním nezbližoval. Správaj sa ako sa máš podľa pravidiel správať.“

„Ja viem, že mi chceš dobre ale nemyslí, že chápeš celkové okolnosti.“ bránil som môj vzťah z Patricom aj keď som vedel, že v tomto storočí je takmer nemožné aby boli dvaja muži spolu.

„Okolnosti? Žiadne okolnosti nie sú. Iba hlúpa myseľ!“ zvýšila na mňa hlas. Prekvapene som na ňu pozrel a sadol si. Naozaj práve povedala…

„Nazvala si ma hlupákom?“ rovnako som začal kričať. Asi si svoju chybu uvedomila lebo preťala náš oční kontakt.

„Tak som to nemyslela. Nechcela som ťa nazvať hlupákom ale ty robíš samé chyby a nepočúvaš ma keď ťa chcem ochraňovať.“ zmenila svoj prístup ako by som bol jej dieťa. Iste mal som hu počúvať ale moje rozhodnutia museli byť také, inak by toto všetko dopadlo inak.

„Dobre fajn“ rezignovane som dvihol ruky na znak, že sa vzdávam. „ A pred čím ma chrániš teraz? Pred tým aby som nemohol milovať?“ vrátil som jej to kruto. Hanbím sa za to.

„Nie. Nechcem ti zobrať človeka ktorého miluješ. Chcem aby si urobil odstup od človeka ktorý ti ublíži.“

„Aha, takže teraz to nechápem! Stále hovoríme o Patricovi, nie? Tak ako by mi mal ublížiť?“ oboril som sa na ňu. O čom to stále hovorí? Zhlboka sa nadýchla a dotkla sa mojej tváre.

„Vzťah s Patricom ti iba ublíži.“ vtĺkala mi to do očí tým ako prikyvovala aby som jej veril. Snaží sa ma zhypnotizovať. O čo jej ide? Začala ma desiť. Striasol som jej ruky.

„O čom to hovoríš?“ odtiahol som sa od nej čo ju nepotešilo. Na malí moment sa jej v očiach zablíslo niečo čo ju trápi, ale ja som to nestihol vylúštiť. Sklopila oči.

„Nie som človek ktorí by ti to mal povedať, ale Patric je v tom tak tvrdohlavý. Beriem ťa ako moje dieťa a nechcem ťa vidieť trpieť ešte viac, keď to zájde ďalej…“

„O čom to hovoríš!“ srdce mi bilo až príliš rýchlo. O čom to hovorí? Desila ma.

„Čo vieš o svoj práci garde?“ odpovedala mi otázkou a ja som hu neveriacky pozoroval. Chcel som aby to už konečne povedala. Mám s ňou zatriať aby to vyslovila. Napadlo ma čo ak to bude nejaká blbosť čo už viem alebo tak? Kvôli tomu som sa rozhodol hrať podľa jej pravidiel.

„Skoro nič.“ odvetil som na čo som sa zmohol. Začala hovoriť pomaly akoby sa bála, že to nepochopím.

„Keď sa hľadá pre bohaté dieťa garde znamená to, že jeho rodičia ho zasnúbili.“ Nechápem! Ak mám mozog stále zdravý znamená to, že Patric sa bude čoskoro ženiť?!