„Čo sa to tu stalo?!“ započul som krik. Otvoril so oči a zamieril ich na Kailu. Stála v tajných dvierkach a pozorovala moju spúšť. Sadol som si a pretrel si oči.

„Čo?!“ trvala na odpovedi.

„Trochu som chytil nervy a vymklo sa mi to z podkontroly.“ odvetil som nevinne. Mimochodom za to môže ten tajnostkár Patric, keby bol úprimný od začiatku nestalo by sa to. Budem sa mu musieť ospravedlniť zato, že som ho udrel. Predsa len aj ja klamem časťou o tom kto som. A k tomu sa cítim vinne za to, že som si o ňom urobil včera večer zlú mienku. Mal som mu lepšie načúvať. Nemá zmysel plakať nad rozliatym mliekom a preto mu to budem musieť vynahradiť.

„Je mi to ľúto. Prepáčte.“ povedal som zahanbene. „Musíte pochopiť, včera so toho veľa prihodilo a tak.“ vysvetľoval som počas upratovania.

„Nechaj to radšej tak. Čo si dáš na raňajky?“ spýtala sa.

„To je jedno, niečo jednoduché?“skúsil som. Pokrútila nado mnou hlavou.

„To síce nieje jedno, ale dobre.“

Pomohla mi obliecť, aj keď som tým nebol vôbec nadšený. Najedol som sa a nevedel vyčkať kedy budem mať príležitosť sa mu ospravedlniť za to všetko. Predsa len mám byť jeho garde.

„Čo budem robiť teraz?“ spýtal som sa Kaili keď odchádzala. Otočil sa na mňa. „Mladý Pán povedal aby som ťa nechala odpočívať v izbe kým ti nebude lepšie.“ povedala. Zamračil som sa.

„Ale mne nieje zle.“ Vyskočil som na nohy. Trochu sa trápim a tápam v citoch ale potrebujem len zájsť za Patricom a všetko bude znova dobre. Smutne sa na mňa pozrela.

„Oddýchni si. Potrebuješ to.“

Bol som v poriadku. No a čo . Tak ma oklamal, ale to aj ja jeho. Odišla a ja som osamel v tejto izbe. Možno ma v pláne sa somnou stretnúť neskôr. No ta myšlienka ma ihneď opustila keď som tu bol zavretý celý deň. Neprišiel a ani mi nedal nič vedieť. Na druhý deň tak isto. Trávil som celé dni pri okne alebo pozorujúc strop. Išiel som sa zblázniť. Bol som v tej izbe tak dlho, že sa mi začalo zdať ako na mňa anjeli z fresky na strope prehovorili. Jediné ho človeka ktorého som stretal bola Kaila, a to keď ma budila alebo mi doniesla jesť z odkazom, že mám byť v izbe. Začínam mať pocit, že sa mi vyhýba. Asi som ho zranil viac ja, ako on mňa. Nevedel som, že mal dobré úmysly.

Počul som ako Kaila prišla z raňajkami. Nadšene som ju pozoroval. V tomto čase bola jedinou možnosťou na ľudský rozhovor.

„Nemôžem ísť aspoň von?“ spýtal som sa. „Inak sa tu zbláznim.“ Položila jedlo na písací stolík ignorujúc moju otázku.

„Kaila.“ zavolal som na ňu. Otočila sa.

„Kai, je mi to ľúto, ale ja ti také povolenie nemôžem dať.“

„A kto teda?“ spýtal som sa podráždene.

„Páni domu.“ odvetila.

„A ako mi ho dajú keď sa so mno ani nestretávajú?“ spýtal som sa. Taká blbosť mi nejde do hlavy. Zabudli snáď, že tu už 5 dní bývam?

„Bohužiaľ, ak na teba nebude mať Mladý Pán čas, tak tu budeš musieť byť.“ vysvetľovala mi pokorne.

„A kedy to tak asi bude?“

„Neviem, v poslednom čase dosť pracuje býva zavretý v knižnici. Mylady prišli na návštevu bratia a požiadali o poľovačku, možno na ňu pôjdeš lebo Patric ako dedič musí aj keď nerád trávy čas zo strýčkami.“ snažila sa ma rozveseliť. Poľovačka? Čokoľvek nech už tu nemusím byť zamknutý.

„Dobre“ odvetil som smutne. Povzbudivo sa usmiala.

„Musím ísť od vtedy čo prišli je tu hrozný zhon.“ hovorila v rýchlom odchode. Zase som osamel.

Pozrel som sa na jedlo a prešla ma chuť. Nechcem si ani priznať ako mi chýba. Povedal som mu hrozné veci je jasné, že sa mi vyhýba, ale je predsa chlap tak prečo sa mi nepostaví čelom. Vzdychol som. Bodaj by som sa aj ja nezastavil ako Kaila. Túžim po tom aby ma boleli nohy, ruky a padal vyčerpaním. A prečo nie? Ak sa vyhnem Kaile. Nikto iný zo služobníctva ma tu predsa nepozná. Od začiatku som zavretý tu v tejto izbe. Hlavnými dverami sa nikdy nedostanem von keď sú zamknuté, ale cez služobníctvo. Pozrel som sa dvere v stene. Viem, že ich za sebou zaisťuje. Potlačil som ich ale žiadny náznak, že by som zaistenie mohol pretlačiť. Nemajú zámku tak ako ich potom zaisťuje? Západkou? Pritlačil som sa okom o škárku vo dverách. Nič nevidím, ale dá sa, že sú uzamknuté iba háčikom a tak stačí aby som ho cez dvere niečim tenkým nadvihol. Čím? Prešiel som sa po izbe a hľadal niečo čo sa zmestí do takej škáry a je to dosť silné aby nadvihlo železný háčik. Nakoniec mi oči padli na tanier s príborom. Nožík, to je ono. Zastrčil som ho do škáry v strede dverí a pomali ho ťahal smerom hore. Zavadil som o niečo a tak som prudšie potiahol hore. Bol to slabý zvuk víťazstva keď sa háčik obtrel o dvere a druhej strane. Nožík som si ihneď schoval do stolíka s papiermi na listy.

Otvoril som si dvere a srdce mi takmer vyskočilo z hrude. Bola tu vážne veľká tma, vlastne som mohol iba tápať kadiaľ ísť, ale doľava určite nie tam je Patrikova izba a ak by sa niečo pokazilo nechce aby ma videl pri nedodržaní jeho žiadosti ,predsa len som jeho dlžníkom. Zaistil som dvere a zabočil doprava. Cesta bola dlhá ako moja izba a potom zabočila. Chvíľu som išiel slepecky dopredu a potom takmer padol zo schodov keď som bol na konci. Viedli dole a na ich konci bolo konečne svetlo. Iba som dúfal, že nie do nejakej izby alebo salóna kde sa práve nachádzajú Brehemový a ich návšteva. Spomalil som na poslednom schode a pootvoril dvere. Za ním sa odohrával veľký zhon. Raj pre moje uši, ktoré takýto zhon nepočuli od doby, keď som pracoval v reštaurácii. Vošiel som do chodby a zmiešal sa z pracujúcimi ľudmi. Nosili potraviny do skladov, žehlili, prali, varili, šili alebo čistili vzácne kusy majetku Brehemových. Nasledoval som nosičov potravín a ty ma vyviedli až na schovaný časť dvora. Stáli tu koče z predajcami ovocia, zeleniny a ďalších surovín. Uvidel som predajcu ako sa dohodol z mužom stojacím vedľa voza. Ten mávol k domu a niekoľko chlapov sa vrhlo na vykladanie tovaru. Vrhol som sa im na pomoc. Hurá do práce! Niekoľko krát som sa musel vrátiť a takmer vypustil dušu pri ťahaní tých dební po hodoch až do pivnice.

„Chlapče!“ zavolal niekto za mnou. Zľakol som sa, že by ma náhodou predsa len spoznali, možno jeden z tých ochrancov. Otočil som sa. Starší muž na mňa mával aby som mu pomohol s vrecom. Usmial som sa. Planý poplach.

„Idem.“ zavolal som naspäť k nemu. Opláchol som si rýchlo tvár od potu a napil sa vody. Triaslo sami celé telo od toho ako som nevládal.

„Si tu nový? Ešte som ťa tu nevidel.“ spýtal sa zo záujmom.

„Áno.“ pritakal som.

„Pracovné ruky sa vždy zídu. Staré ruky toho už veľa nespravia.“ zasmial sa. Prehodil som čakajúcemu mužovi vrece cez plece. Bol som rád, že to nerieši.

„Rád pomôžem ak je s čím.“ vrátil som mu úsmev.

„Veru chlapče tu je vždy s čím pomôcť.“ zoskočil bez problémov z už prázdneho voza. A ja som ho nasledoval. „Nezájdeme na jedno pivo?“spýtal sa ma. Zdalo sa, že už je všetko na svojom mieste upratané. „Rád.“ odpovedal som.

„Chlapi!“ zakričal na partiu s ktorou som sa stretával pri vykladaní. „Ideme si dať za jedno. Idete si pripiť na nováčka?“ muži sa hlasno zasmiali. Všetci zamierili naspäť do vnútra a ja som ich sledoval. Vtipkovali a smiali sa aj napriek tomu, že museli byť už vyčerpaný k smrti.

„Berta.“ zavolal do kuchyne. Otočila sa jedna z žien. Bola to stredne vysoká, čiernovlasá žena zo svojimi kilami navyše, ktoré ju robili pôvabnou. „Pripíjame na nováčka.“ potiahol ma dopredu pred všetkých a rukami okolo mojich ramien sledoval ako sa im plnia poháre pivom. Aj ja som dostal svoj pohár.

„Akože sa voláš?“ spýtal sa. Nebol som si istý či mám odpovedať pravdivo, ale potom prečo nie?

„Kai.“ zavolal som aby všetci počuli, zdvihol som pohár nad hlavu a všetci ma nasledovali.

„Tak teda na tvoje zdravie.“ zvolal straší muž vedľa mňa a napil sa zo svojho pohára. Všetci sa potom rozprávali o prípravách, alebo rodinách. Počúval som ich a konečne som si pripadal, že niekam znova patrím.

„A čo tvoja rodina?“ prerušila ma Berta s rozjímania. „Taký mladý chlapec ako ty musí mať rodinu.“ To ma vrátilo do reality. Nechcel som klamať a zároveň som nemohol povedať pravdu.

„Moja mama zomrela, ale môj otec a brat žijú.“ to znelo trochu blbo , ale aspoň som neklamal. Berta sa usmiala.

„Prečo mám pocit, že nežiješ so svojou rodinou?“ spýtala sa milo.

„Nežijem. Rozhodol som sa odísť a pracovať a tak som tu.“ to tiež nieje až taká lož. Naliala mi ešte trochu piva a povzbudzujúco sa na mňa usmiala. Z kuchyne sa pomali začali vytrácať všetci nosiči až som zostal len ja a ten starší muž. Prisadol si ku mne a hovorili sme a maličkostiach. On mi porozprával o svojej rodine, ktorej sa vždy zídu peniaze nielen pre vnúčatá , ale aj pre seba. A ja som mu na oplátku povedal, že nechcem zaplatiť dnešnú prácu a sľúbil som, že všetky moje peniaze ktoré si odpracujem mu dám. Najprv nesúhlasil, ale po pár ďalších pohároch piva na to pristál. Mne budú v izbe na dve veci. Pomáhal som ešte s prácami na obed a nakoniec som pomohol nosiť drevo do tajných truhlíc pod oknami, ktoré na to slúžili. Ako som chodil po chodbách vždy som sa snažil nestretnúť Kailu alebo niekoho ešte horšieho. Čo mi však vôbec nedošlo bolo, že som zmeškal obed aj večeru vo svojej izbe. Keď som sa na večer vrátil tmavou chodbičkou do svojej izby, čakalo na mňa milé prekvapenie. Kaila sedela na posteli a mračila sa. Zavrel som dvere a odolával po kolenačky prosiť nech ma nebije.

„Kde si bol?!“ zahromžila. „A ako to vyzeráš? Pozri na tu košeľu, môžem ju rovno vyhodiť!“ poťahala ma za ňu.

„Prepáčte mi.“ urobil som psie oči.

„Vieš aký som mala strach?“ povedala už o niečo milšie. Pomohla mi do postele a nechala ma niečo malé zjesť. Ja som jej za tu dobu porozprával o dnešku. Mlčala iba občas niečo zamrmlala. Nakoniec mi zobrala svietnik zo stola.

„Som rada, že si šťastný, ale mal by si dávať pozor nech nikto nezistí, že nie si sluha inak budeš mať problémy.“ potom odišla a už po sebe nezaistila dvere. Bol som rád, že to tak dobre zobrala a tak som vyčerpaním zaspal.

Zobudil som sa a mal svalovicu na celom tele. Obliekol som sa skôr ako prišla Kaila a rovnako rýchlo sa vytratil cez dvere von. Zašiel som do kuchyne a Berta mi dala raňajkovať chleba a sýr. Posťažoval som sa na svalovicu a ona sa mi iba s jej kuchtičkami smiali.

Dnes som teda pracoval na oddelení čistení zeleniny. Bol som najlepšou témou pre mojich včerajších pracovníkov, ale mne to nevadilo vlastne som bol rád, že som vôbec tu.

Na druhý deň som pracoval pri hospodárskych zvieratách z čoho Kaila nebola vôbec nadšená asi chápem prečo. Celý deň som mal na dohľad stajne a chce ísť pozrieť Odysea, ale radšej som neriskoval.

Česala mi vlasy a náročky ma za ne ťahala aby ma mohla potrestať, za vykrádanie sa každé ráno. Dnes to nevyšlo a práve preto pikám tak kruto. Pozeral som do zrkadla aby som videl ako sa tvári asi ju to naozaj trápilo.

„Kaila,“ prehovoril som na ňu a ona sa na mňa pozrela do zrkadla. „viem, že ti robím iba starosti, ale ja naozaj potrebujem niečo robiť aby som sa nezbláznil.“ Naozaj ako som tu vydržal trčať osamote zo svojimi myšlienkami. Keď som sa zastavil nemohol som uniknúť pocitu úplnej beznádeje. Už len myšlienka jeho meno mi spôsobovala problémy. No musím sa zmieriť s tým, že už ma jednoducho nechce ani vidieť.

„Chápem.“ prestala ma česať. „Mladý pán očakáva tvoju prítomnosť na dnešnej spoločnej večery a tak isto si pozvaný na hon jeleňov.“ povedala jedným dychom. Prekvapene som sa zvrtol na stoličke.

„Čo?“ spýtal som sa prekvapene, ale s istým nadšením. Patric predsa len nezabudol, že ma tu väzní. Za to ako dlho ma tu väzní ho potrestám, hneď keď ho uvidím, poďakujem a ospravedlním sa. Dnes. Hurá. Srdce mi poskočilo. „Konečne.“ dodal som keď mi to chcela povedať ešte raz.

„Už by si dnes nemal nikam ísť aby si náhodou neprišiel neskoro na večeru.“ navrhla. Zvážil som to.

„Nemôžem dnes príde zelenina keď skončím tak sa hneď vrátim, sľubujem.“ položil som si ruku na srdce. Neochotne prikývla. Pripadal som si ako by som sa chystal na dlho očakávané rande, až na to, že nie je. Zišiel som po schodoch dole a bral ich po dvoch. Na chodbe už bol zhon kvôli potravinám ktoré pred chvíľou prišli.

„Kai!“zavolal na mňa jeden z nosičou cez dav a ukázal na zemiaky. Odniesol som ich a vrátil sa. Dnes tu bolo ešte živšie ako kedy predtým. Doniesli vo veľkých debniach ryby, ale neboli podľa zoznamu ktorý vyžadovali a tak sa na dvore hádali , že dodávku v žiadnom prípade nepreberú. Bolo to celkom zlé. Vyzeralo to, že sa strhne bitka. Teodor, muž s ktorým som sa dohodol, že moja výplata je jeho, sa rozhodol zakročiť. Bol to rodený diplomat a slovne si to trojica mužov v pokoji vyjasnila. Nakoniec sa dohodli, že zoberú polovicu jeho nákladu a druhú si zoberú jedine za polovičnú cenu.

Na chvíľu som si sadol k rade dební postavených na odvoz. Tvorili celkom vysoké komínky opreté o múr kuchyne.

„Myslel som, že sa sním už ani nedohodneme.“ Teodor sa na pil z vedra vedľa studne. „No nakoniec ste to dokázali.“ zavolal som k nemu. Otočil sa na mňa.

„No áno, ale to neznamená, že ty sa môžeš flákať keď mne sa niečo podarí.“ so smiechom mi ohrozil. Vozy s koňmi sa začali otáčať a odchádzať z dvora. Uhol som sa aby mali viac priestoru.

„Máš niečo ešte v pláne alebo zájdeš s nami na pivo?“ spýtal sa ma v hluku hrkotajúcich vozov. Otočil som sa k nemu a pozeral smerom na kuchyňu.

„Vlastne dnes nemôžem ale nabudúce určte pôjdem.“ odpovedal som mu. Podal mi ruku a potriasol ňou.

„Tak zajtra chlapče.“ potľapkal ma po ramene a išiel preč. Posledný voz sa otočil na ceste a nechtiac vrazil do dební pri kuchynskej stene. Tie zavrávorali a vrchné debne sa oddelili od steny, celý rad sa začal sypať. Pozoroval som ako sa pomali rúcajú k zemi a v ceste im zavadzia jediný človek: Teodor.

„Pozor!“ zakričal som a vbehol mu do cesty. Bedne sa z rachotom rozsypali okolo nás a stiahli zo sebou druhý rad. Vedel som čo príde zvrtol som Teodora na stranu so spadnutými debnami. Jedna ma stiahla k zemi a omráčila.

„Kai!“ začal som reagovať na svoje meno. Cítil som vôňu hliny, vlhka a železa. Bolela ma ľavá ruka a chrbát. „Kai!“ trosky debne sa mi strácali z pohľadu. Nepamätám sa, že by tu bolo tak moc ľudí. Asi som pri zásahu na chvíľu omdlel. Objavovali sa okolo mňa známe tváre a pomáhali mi vstať.

„Zaneste ho dnu, rýchlo.“ zavelil Teodor. Som rád, že je v poriadku. Keď otváram druhý krát oči sedím na stoličke v kuchyni a niečo hnusné mám pod nosom. Trhnem hlavou aby som sa toho pachu zbavil. Z mdlím vedomím som skontroloval škody. Bolesť z chrbáta sa zmenšila iba na jedno miesto. Začal som cítiť tupú neustupujúcu bolesť v pravom ramene. Ľavá ruka ma už takmer nebolela vôbec.

„Sú všetci v poriadku?“ spýtal som sa ignorujúc rameno.

„Áno, ale ty si si zranil rameno a zdá sa, že ti tam zostali zapychnuté nejaké trosky.“ povedala znepokojene Berta.

Otočil som hlavou aby som si videl na pravé rameno, ale bolesť mi v tom zabránila. Vzdychol som od bolesti. „Teodor išiel zavolať doktora, za chvíľu tu určite bude.“ hovorila na mňa povzbudivo. Izba sa mi otriasala v základoch a ja som sa zachytil rukou aby som nespadol zo sedačky. Bolesť mi mlžila zmysli, ale jeden mi pustil alarm. Ak zavolajú doktora všetci sa dozvedia kto som. Brehemový sa kvôli nemu dozvedia o nehode a ja som vážne …

„To nieje nutné.“ zavolal som rýchlo.

„Ale si zranený.“ oponovala mi. Musel som si podoprieť hlavu. Zaťal som zuby. Dýchaj! Inak asi odpadneš. Štípe to teda riadne.

„Nikto iný nieje zranený ,tak ja si zájdem k nemu sám. Nieje to tak vážne ako to vyzerá.“ hovoril som čo najpresvedčivejšie a klamal až sa hory zelenali.

„Ak je to tak, chceš aby ti tam niekto pomohol ísť? Si bledý a pravdepodobne by si odpadol kým by si tam prišiel.“

„To sa len zdá. Bledý som iba kvôli šoku. Je to len škrabnutie, nič viac.“ presviedčal som Brendu. Moc mi neverila a tak mi zostávalo jediné ukázať im to. Hbito som sa postavil a odolával pokušenie zavrávorať.

„Asi by som mal ísť tomu doktorovi, nie?“ spýtal som sa veselo. Brenda sa usmiala , ale obaja sme vedel, že mi neverí.

“Dávaj na seba pozor.“ požiadala ma. Prikývol som a zamestnal sa jednoduchou myšlienkou dostať sa preč.

Keď som sa dostal dosť ďaleko aby ma pozorovali kadiaľ idem zabočil som na schodisko pre služobníctvo a po schodoch sa liepal do svojej izby. Pridržiaval som sa stien a ďakoval, že je tu celkom tma inak by som bojoval aj s pohyblivými stenami. Zranenie nemuselo byť tak zlé ako bolestivé. Našiel som svoje dvere a vyčerpane nimi prepadol do izby. Spadol som na zem a zostal ležať. Na chvíľu som zavrel oči a zaspal.

„Pane Bože!“ zobudila ma Kailina reakcia. Otvoril som oči a pozoroval koberec podo mnou. Cítil som sa stŕpnuto ,ubolene a hrozne unavene. Počkal som kým prejde na moju stranu, bál som sa totižto pohnúť. Kľakla si ku mne, asi chcela skontrolovať či dýcham, ale keď uvidela, že ju pozorujem zamračila sa.

„Čo sa stalo?!“ zhukla na mňa a v mojej hlave vznikla nepríjmná ozvena.

„Bola to nehoda.“ zašomral som do koberca.

„Áno? A ako mám tu nehodu vysvetliť Mladému pánovi a jeho rodine?“ spýtala sa podráždene.

„Nič nevysvetľujte, ja tam pôjdem.“ mrmlal som.

„Ako?“ zakvílila. Chytila ma za zdravú ruku a chcela ma zdvihnúť.

„Vyčistite mi ranu aby prestala tak hrozne páliť a potom tam pôjdem.“ mrmlal som.

„Môžeš aspoň chodiť?“ skúšala byť už na mňa jemnejšia.

„Nie.“ odvetil som a užíval si pohodlie na zemi. Nevšímala si moju odpoveď a ďalej ma ťahal k posteli.

„Stále to krváca, pohni nech to obviažem a ošetrím.“ syčala. Druhou rukou ma chytila za ucho a potiahla.

„Au.“ zdvihol som sa na kolená a ona ma za ucho dotlačila na posteľ. „To bolelo.“ osopil som sa na ňu.

Vzdychla. „Zaslúžil si si to! Pozri ako vyzeráš!“ kričala a rukou mi jemne sťahovala dotrhanú košeľu z ramena.

„Čo sa vlastne stalo?“ začala ku mne hovoriť aby som nemyslel na jej ošetrujúce ruky. Moc som to aj tak vytesniť nemohol.

„Nič“ odsekol som aby som sa mohol utápať v mdlobách.

„Máš tam triesky a rana je špinavá.“ skonštatovala.

„Ja viem,“zaplakal som. „Urob čo musíš.“ Prikývla a odišla len na takú chvíľu aby zbehla po vodu čistú látku, masť a pravdepodobne male klieštiky na vyťahovanie trosiek z môjho ramena. Namočila jednu z látok do vody a utierala mi chrbát zospodu na vrch. Voda sa farbila rýchlo do červena a mňa ten pohľad desil. Zavrel som oči.

„Už to takmer prestalo krvácať.“ prikladala opatrne na ranu plátno.

„Musíš vybrať triesky.“ začal som. „Aj keď omdliem, alebo čokoľvek, dokonči to.“ hovoril som potichu cez zatvorené oči. Nebola tým nadšená. Roztrasenou rukou chytila kliešte a zaútočila na mňa. Prudko vytrhla jednu zo zabodnutých triesok a ja som sa pretočil z krikom na chrbát čo bolelo ešte viac. Anjeli na strope niečo spievali a ja som stratil vedomie z nedostatku krvi a bolesti.

„Kai.“ budila ma dlaň na mojej tvári. Opatrne ma hladila a ja som sa strhol. Ležal som na bruchu. Vonku bolo stále svetlo. „Musíš sa napiť.“ ukazovala mi pohár s vodou. Nechcel som piť. Zavrel som oči dúfajúc, že to vzdá.

„Ako dlho som bol mimo?“ hlas som mal tichý.

„Asi tak štyri hodiny.“ odvetila z pohárom na mojich ústach. Pevne som zovrel pery a neprepustil vodu dnu.

„Musíš sa napiť, stratil si celkom dosť krvi.“ velila mi. Sám to dobre viem, točí sa mi hlava aj keď ležím a žalúdok mam na vode.

„Pomôž mi sadnúť si, musím sa rozhýbať.“ začal som sa snažiť, ale bez jej pomoci by som to nezvládol. Keď som sedel začal som padať do boku. Prudko som sa chytil okraju postele a zistil, že ma mozog oklamal. Podvolil som sa a vypil pohár vody.

„Kedy začne večera.“ spýtal som sa jej.

„Za hodinu.“odvetila neprítomne. To už za hodinu?! Začal som sa zbierať, ale Kaila ma zatlačila naspäť.

„Nemáme veľa času,“ protestoval som. „musíme si pohnúť.“

„Zájdem zo nimi pred večerou a poviem im pravdu.“ vysvetľovala smutne.

„Nie!“ vykríkol som. To by znamenalo, že ju potrestajú. Mala ma držať v izbe a ja som išiel proti nej. Nakoniec by som schytal aj ja. „Všetko bude dobré, pár dni odpočinku a rana sa úplne zahojí bez toho aby to niekto vedel. Teda okrem nás.“ zachytil som jej ruku. „Súhlasíš?“

„To nieje správne. Tvoje rameno je veľmi zranené a niektoré triesky tam zostali lebo sú príliš hlboko.“

„Všetko dobre dopadne. Pomôž mi sa obliecť. Zvládnem to a do poľovačky budem v absolútnom poriadku.“ ubezpečil som ju. Nebola tým nadšená a nerobila to rada. Obviazané rameno a hrudník mi schovala pod košeľu, vestu a tmavšie sfarbené sako. Teda ja to volám sako neviem ako oni. Nohavice a topánky boli najmenší problém. Kým som odišiel z izby musel som vypiť ešte minimálne jeden pohár vody a učesať sa. Keď som zachytil svoj obraz v zrkadle a videl ,ako som bledý, pochopil som prečo sa toľko obáva. Trochu som sa triasol, ale aspoň dokážem stáť na vlastných nohách.

Cesta do jedálne sa zdala až neznesiteľne dlhá. Pár krát som zastal a oprel sa. Ešte šťastie, že som sa ta dostal včas. Skupina ľudí postávala pri dverách a čakala kedy sa začne večera. Posledný krát som si oddýchol a zamierili k dverám. Konečne uvidím Patrica. Už je to večnosť.

Pohľady skupinky vyobliekaných ľudí sa na mňa pozreli a ja som v nej rozoznal aj zelené oči. Začal som mať pocit, že to nakoniec nebol dobrý nápad, ale tak by som ublížil Kaile takže nech sa deje čo chce, ideme na to. Patricova matka moju prítomnosť ihneď využila a začala ma predstavovať jej bratom. Boli to vysoký muži v strednom veku. Dvojčatá. Obaja mali čokoládové vlnité vlasy a zvláštnu farbu zelených očí. Nie takú čistú akú mal Patric. Jeden sa volal Arnold a druhý Harry, ale nie som si už istý ktorý. Ďalej ma predstavila Patricovmu otcovi. Patric bol jeho vernou kópiou. Len mladšou. Jeho otec bol odmeraný a asi nemal v prvotnom pláne účasniť sa tejto večere. Volal sa Henry. Na rade boli manželky a priatelia. Dokopy 15 ľudí. Z celého predstavovania si pamätám iba poklony a problémy pri vystieraní sa. Keď sa konečne otvorili dvere hrbil som sa ako hrbáč z Lagardere. Pravidla stolovania mi neboli cudzie a k tomu bolo už aj určené kto kde sedí. Po dlhom čase sa mi pošťastilo a sedel som po Patricovej pravici. Celý čas sa tváril prísne a nedostupne. Možno sa mi po tejto večery začne znova vyhýbať a tak som mal vlastne len jedinečnú príležitosť ospravedlniť sa. V hrdle som mal hrču a sedel som na ihlách. Bol som v strese nedokázal som sa k tomu dokopať. Doniesli jedlo a u mňa nastal ďalší problém. Najesť sa príborom bez toho aby mi každú chvíľu nevypadával z ruky. Nemal so v pravej ruke žiadnu silu a ľavá ma nechcela poslúchať. Vzdal som to a radšej iba predstieral, že jem. Čím viac som bojoval ,tým horšie som sa cítil. Rodina živo koketovala a ja som tancoval. Už zase sa mi točila hlava.

„Tak sa Kai stal garde môjho syna.“ prebudilo ma vyslovenie môjho mena. Otvoril som oči a videl ako sa na mňa pozerajú. Nasilu som sa usmial.

„Ako hovoríte, Mylady.“ uklonil som sa hlavou. Ani som nebral na vedomie , že vedľa mňa niekto sedí kým sa nenaklonil bližšie a povedal: „To musí byť veľká česť. Však chlapče.“ zasmial sa a otcovsky mi zovrel pravé plece. Vybilo mi to dych a ja som vydal neidentifikovateľný zvuk ako keď sa pridrhne kačica. Zosunul som sa trochu nižšie a upútal nechcenú pozornosť, ale aj tu Patricovu. Ihneď som sa posadil rovno a nedýchal. Nedokázal som sa prestať triasť. Rana so totižto znova pálila a možno aj začala krvácať.

„Si v poriadku chlapče?“ spýtal sa ma prísediaci muž.

„Áno, iba som to nečakal. Prepáčte.“ po mojej reakcii sa znova vrátili k jednej zo svojich tém a môj sused už na mňa ani len nepozrel. Nakoniec už konečne prišiel na rad dezert. Hlava mi klesala do kokteilového pohára s ovocím. Nech už to tu konečne ukončia! Krv mi presiakla cez všetky vrstvy a chladila ma.

„Presunieme sa do salóna?“ spýtala sa hostiteľka a ja som po nej hodil škaredý pohľad. Všetci sa začali zdvíhať len ja som klesal. Sedel som tam a čakal kým všetci odídu. Patric sa rovnako vôbec nedvíhal. Po poslednom z hostí som klesol čelom na stôl a chladil si ho. Po prvý krát od tej doby na mňa prehovoril.

„Si v poriadku?“ chcel mi pomôcť, ale ja som mu ľavou rukou naznačil aby počkal. Mlčal a čakal. Nadýchol som sa a ako vzdušný hrad aj ja som sa nafúkol a vztýčil do výšky.

„Áno.“ odvetil som. Nastalo trapné ticho. 1,2,3. „Prepáč mi.“nevydržal som to. „Zle som to pochopil a potom sa ti nemohol ospravedlniť a vlastne ešte som sa chcel aj poďakovať. Ďakujem.“ ticho. Pozrel som sa na neho kútikom oka a on sa akurát vtedy otočil.

„Nevyzeráš dobre.“ povedal sucho. To je prvé čo mi povie?

„Držal si ma zavretého v izbe. Čo si čakal.“ odvrátili sme sa od seba. Som rád, že je tak úprimný. „Mohol si aspoň prísť na kus reči.“ oboril som sa.

„Mal som veľa práce.“

„Z väznením ma?“

„Chceš aby som sa ospravedlnil?“

„Nie.“

To bola rýchla konverzácia, bez jediného pohľadu.

„Keď máš tak veľa práce, nechaj ma aspoň chodiť na prechádzky.“ nadhodil som po chvíli.

„Utečieš?“ spýtal sa. Prebehol som ho rýchlim pohľadom. A kam?

„Nie.“ odvetil som.

„Môžeš chodiť na prechádzky. Ešte niečo?“

„Nie.“

Zodvihol sa na odchod. „Počkaj!“ skúsil som ho zastaviť. Nevidel som ho predsa tak dlho. Neotočil sa ani nezastavil.

„Ospravedlň ma.“ stými slovami odišiel z jedálne. Má to jednu výhodu aspoň som sa stihol povedať čo som chcel. Chápem, že sa hnevá. Ja som mu odpustil a potom urazil jeho hrdosť. Mám sa začo hanbiť. Chcem aby mi odpustil.

Až neuveriteľne som sa dotackal do svojej izby a takmer okamžite zaspal. Ráno som ležal úplne paralizovaný, hladný a k tomu mi treštilo v hlave. Rameno na tom nebolo o nič lepšie ako včera a aby mi to nebolo málo rana sa mi asi začala zapaľovať pretože mám horúčku.