Moja náladovosť. Postavil som sa a oprášil si nohavice je čas urobiť prvý krok.

„Ďakujem ti za rozhovor.“ pohladil som Odysea a odišiel do toho počasia ktoré bolo zrazu dokonalé. Mám vlastný život a teda aj vlastné rozhodnutia. Odbočil som do zadnej chodby namiesto schodiska. Obzeral som si obrazy, ktoré zobrazovali olejomaľby rôznych ľudí a ich činností ,asi rodokmeň. Došiel som podľa vône až do kuchyne. Za veľkým dreveným stolom sedela postaršia žena a čistila zeleninu. Nevedela o mne a tak som zakašlal aby som osobe dal vedieť. Otočila sa.

„Prepáčte,…“ prehovoril som.

„Kto ste a čo robíte v mojej kuchyni?“nahnevane ma prerušila. Rozhorčene si ma premeriavala pohľadom.

„Ja som Kai.“ uklonil som sa zdvorilo. „Teší ma.“ dodal som. Zvraštila obočie.

„Čo si želáte?“ spýtala sa o niečo pokojnejšie. A ja som začal zo svojou premyslenou požiadavkou.

„Ak by ste bola taká dobrá ako vidíte rozbil som si nechtiac hlavu a potreboval by som na to nejakú hojivú alebo čistiacu masť.“ požiadal som zdvorilo a ona sa takmer úplne uvolnila zo svojo prvotného šoku, ktorý som jej spôsobil.

„Iste mám tu masť z kostlivcov a nechtíkov na rany a popáleniny.“ prešla ku skrinke a podala mi železnú nádobku.

Pozrela mi na čelo. „Nevyzerá to hlboké určite sa vám to po tomto zahojí.“ zdvorilo dodala s úsmevom. Opätoval som ho a poďakoval za masť. Vyšiel som späť do izby a premýšľal, že by som sa mal ospravedlniť za náhli útek, ale potreboval som si roztriediť myšlienky a to sa mi podarilo. Z náhlej depresie som prešiel k revolucionárovi,ale aspoň už mám v pár veciach jasno. Bolo to ťažké? Áno, ale verím, že moje rozhodnutie bude stáť zato. Aspoň dnes.

Vošiel som dnu, ale nikto tu nebol. Prešiel som k posteli a zistil, že Patricove veci sú preč. Zachvátil ma pocit počiatočnej paniky.

„Patric?“ zavolal som. Ticho. Možno tu niekde je len to nepočul.

„Patric?!“ zavolal som hlasnejšie. Nie, nieje tu. Vlaste si zato môžem sám nemal som tak zdrhnúť, a jednoducho mu povedať, že potrebujem trochu času sám pre seba. Náhle sa dvere rozrazili a v nich stál udýchaný Patric. Oči mu padli na mňa.

„Kde si bol?!“ vykríkol zdesene. Prezrel som si ho vyzeral akoby behal maratón. Vlasy strapaté a šaty neupravené.

„A ty?“ zvrtol som otázku. Zavrel dvere a mračil sa.

„Išiel som ťa hľadať vyzeral si bledo a smutne, bál som sa.“ vysvetľoval udychčane. Z nejakého dôvodu ma zahrialo pri srdci a ja som sa nevedomky usmial.

„Bol som pozrieť Odysea.“ odpovedal som polopravdu, ale nechcem mu klamať tak som to povedal celé. „A tiež som potreboval byť chvíľu sám aby som sa dal trochu dokopy.“ vysvetľoval som. Chcel ísť niečo povedať, ale ja som ešte neskončil. „Chcel som ešte toto.“ zodvihol som škatuľku v ruke tak aby ju videl.

„Čo to je?“ vzal mi to z rúk a otvoril.

„Masť na rany.“odvetil som a mykol plecami. Pozrel na mňa, zavrel škatuľku a podal mi ju.

„Mohol si mi to povedať, myslím to, že chceš byť sám. Už si si premyslel čo si potreboval premyslieť?“ spýtal sa starostlivo.

„Áno, vlastne som sa rozhodol ukázať ti búrku.“ díval som sa na neho a čakal ako zareaguje. Usmial sa na mňa zelenými očami.

„Do toho.“podporil ma. Na chvíľu som si to chcel rozmyslieť, ale už je to aj tak jedno. Čo sa môže stať. Chytil som si košeľu a tak ako on predtým som si ju vyzliekol a hodil na zem. Pozoroval som ho a on bol v úplnom šoku. Zatiahol som za šnúrku na nohaviciach a tie sa povolili a spadli zo mňa. Bol som pred ním opäť nahý. Nie som vodcovský typ a tak vlastne neviem ako toto dopadne. Nervozita ma úplne ničila.

Prezrel si ma ako by ma videl po prvý krát, usmial sa. „A ďalej?“ spýtal sa zo zdvihnutým obočím. Tentokrát šokoval on mňa. Oklepal som sa. Prešiel som k nemu so širokým úsmevom. Postavil som sa k nemu, chytil ho za ramená a postavil sa na špičky tak aby som mu mohol zašepkať. „A ukážem ti niečo po čom už nebudeš myslieť na nič iné než na mňa.“ Odtiahol som sa od neho a díval sa do jeho očí. Odrážalo sa v nich prekvapenie. Škatuľku, ktorú si predtým požičal som mu vrátil. Zovrel hu v ruke a nespúšťal ma z očí. Uvidel som ten hladný pohľad, ktorý mal aj môj brat, ale tento pohľad ma vzrušoval. „Čo chceš so mnou robiť?“ zaujímal som sa. Prehliadol si ma.

„Chcem ťa dráždiť ako predtým.“ usmial sa pri tej predstave a aj ja som sa pri nej usmial. Urobil krok k môjmu nahému telu a ja som o krok ustúpil. Zastal, nečakal, že ho odmietnem.

„Áno? A čo ešte?“ pýtal som sa opĺzlo. Cítil som sa trápne, ale zároveň ma to vzrušovalo keď mi odpovedal tak zmetený a vzrušný.

„Chcel by som ťa olizovať ako pes.“ povedal mi bez hanby. Hral som ďalej. Srdce mi bilo až v hlave.

„Kde?“ nenechal som ho odpovedať. „Tu.“ ukázal som na svoj krk. „Alebo tu?“ pohladil som si bradavky. „A možno..“ nadvihol som obočie. Patric vzrušene vyčkával čo bude ďalej . „Tu.“ ukázal som už na svoj stoporený penis. Zahryzol som si do pery. Vždy som sníval o sexuálnej hre. Je to viac vzrušujúce než sa zdá.

„Áno, áno a ÁNO.“ povedal. Opatrne urobil ku mne krok a ja som necúval. To na teraz stačí. Prišil až ku mne a naklonil sa. Chytil ma za zadok a pevne ho zovrel. Natiskol sa ku mne akoby mi chcel povedať: „Pozri čo si spôsobil!“. Ale ja som to chcel vidieť na vlastné oči. Známa šnúrka sa mi opäť dostala do rúk a ja som bez ostychu potiahol. Zastali bohužiaľ na ňom držať kvôli erekcii. Zasmial som sa tomu a stiahol ich. Naklonil sa ku mne a pobavený vtipnou príhodou mi olizol krk. Dotkol som sa ho a on jemne vyšiel proti mojej ruke. Asi je čas.

Nervózne mi zvieralo žalúdok. Vzal som krabičku a vykrútil som sa mu. Prešiel mlčky k posteli a on ma nasledoval. Vyzliekol si košeľu a už po druhý krát sme boli nahý. Nie som si istý ako to mám urobiť čo najpohodlnejšie nikdy som nič z toho nedočítal dokonca. Čítal so m tie rubriky zo zvedavosti, ale vždy som sa dozvedel dve veci po prvé stojí to zato a po druhé bude to bolieť. To ma desí.

Zatlačil som ho na postel a sadol si na jeho stehná. Ukázal mu krabičku a otvoril ju. Nechápal ,a ja som dospel k tomu bodu.

Nevydržal to. „Čo ideš urobiť?“spýtal sa. Zavrel som oči a vyklepane som si nabral masť na končeky prstov pravej ruky. Určite ma pozoroval. Chcel som vedieť aké to je a chcel som to robiť s ním. “Začiatok.“ povedal som si.

Nadvihol som sa na ňom aby som mal lepší prístup.

„Vyvolávam búrku.“ odvetil som. Rukou ma pohladil po tvári a potom ma zovrel na bokoch. Pritiahol ma vyššie a ja som sa musel zachytiť oboma rukami jeho pliec aby som na neho nepadol.

„Urobíš aj ty niečo pre mňa?“ spýtal sa. Oči mu žiarili a pery sa leskli ako si po nich prešiel jazykom. Stratil som niť v iniciatíve a chytil sa tej jeho.

„Áno. Čokoľvek.“ zahryzol som mu do pery a potom hu len jemne vsal. Chytil ma za zadok a pevne ho zovrel.

„Ah“vzdychol som mu do úst a on sa usmieval. Surovo mi vpadol do úst a plienil ich. Hýbal som sa mu v rukách.

„Posaď sa na mňa.“ zavzdychal keď som sa oňho obtrel stehnami. Len letmo som si sadol na jeho erekciu. Viem čo chcel. Tak ako včera som sa kolísal v jeho lone a dráždil ho svojimi partiami. Zaklonil hlavu, pevne mi zovrel boky a pritlačil ma tuho k sebe tak, že ho to muselo bolieť. Cítil som aký je tvrdý. Vyrazilo mi to dych. Vraciam sa k pôvodnému plánu a trochu ho mením. Zastal som a vyhľadal masť a podal mu ju.

„Namasti si prsty.“ rozkázal som mu. Pozeral na mňa neochotne to urobil. Vzrušoval ma pohľad na to ako nimi hýbe. Chytil som ho za zápästie a viedol ho k tomu citlivému miestu. Zaviedol som ho popod mňa. Zaujato ma pozoroval. Už vedel čo má urobiť.

„Nebude ťa to bolieť?“ spýtal sa. Chabo som mykol plecami.

„Teba chcem viac.“zašepkal som v očakávaní. Vpíjal som sa do jeho zelených očí a on do mňa vnoril prsty. Bolestivo som vzdychol. Celé telo sa mi pod tlakom a bolesťou roztriaslo. Trhavo som sa nadýchol a pridržal sa jeho ramien. Zastal, nemohol urobiť žiadny pohyb. Zvieral som ho a on trpezlivo čakal. Zhlboka som vydýchol a bokmi som natlačil na jeho ruku. Stále ma pozoroval a druhou rukou ma masíroval na mojej ľavej polke. Zahrýzol som si znútra do pery a uvoľnil sa. Zvykol som si na veľkosť jeho prstov. Zodvihol som sa v kolenách a tým mu naznačil, že môže pokračovať. Ohýbal vo mne prsty a trel ich o citlivé steny. Dych sa mi uspôsobil jeho pohybom a ja som nenasýtne vrtel bokmi. Potreboval som viac.

„Je to dobré.“ zašepkal vzrušene. Hrubo ich prirazil dnu, zatajil som dych.

„Áno.“vydýchol som prudko. Potreboval som čerstvý kyslík. Zovrel som mu plecia a v hlave som mal iba jeho. Ako sa mohla stať z bolesti rozkoš? Nečakane vo mne roztiahol prsty, vykríkol som. Bolelo to.

„Si horúci.“ zašomral „… a tvrdo ma zvieraš.“

„Musíš ísť hlbšie.“ namietol som nespokojne. Poznal som to vzrušené šteklenie, ale on ho rukou nedosiahol. Úplne som preniesol váhu na kolená a on zo mňa vykĺzol. Patricova neprítomnosť vo mne ma zarazila. Chýbal mi, ale ja som sa to rozhodol napraviť.

„Čo sa deje?“ prekvapene vyhŕkol. Oboma rukami ma zovrel v bokoch akoby sa bál, že odchádzam. Zacítil som svoju telesnú teplotu z jeho prstov na mojom boku. Pozrel som sa na jeho penis a presunul sa aby som mal k nemu lepší uhol.

Z krabičky som znova ukradol trochu liečivej masti a dotkol sa jeho erekcie. Zovrel svaly. Jemne som ho pretrel po dĺžke.

„Oprieš sa trochu vyššie?“ spýtal som sa ho. Poslúchol nespúšťajúc zo mňa ruky. Trasúc sa vzrušením som sa proti nemu nastavil. Zadržal som dych a Patric ma nasledoval. Bol hrubší ako jeho prsty ale podanejší a dlhší. Posúval som nižšie. Prešla mno bolesť a ja som ho bolestivo zovrel. Zalapal po dychu a prstami sa mi zaboril do kože ako aj ja na jeho ramenách.

„Ah.. si úzky.“ vzdychal. Naklonil som sa k nemu a hľadal oporu pre moje roztrasené telo. Našiel som ju v jeho rukách. Pridržiaval ma. Otvoril som zovreté oči a pozrel sa na Patricove brucho. Nepravidelne sa nadvihovalo. Už len kúsok, ale ja mám pocit, že to nedokážem. Rozhodol za mňa. Prudko vyšiel proti mojej panve a zasunul celú svoju dĺžku. Bolesť ma zmohla a ja som dopadol na jeho hruď. Objal ma rukami a pritlačil k sebe.

„Prepáč, bolelo to, že?“ prehovoril previnilo. Jeho jednoduché ospravedlnenie ma upokojovalo. Z očí mi vypadlo pár sĺz. V skutočnosti ma ten nový pocit skôr prekvapil než silne zabolel.

„Áno, ale to je dobre.“ je to tak vždy. Písali, že to vždy bolí či už prvý krát, alebo tisíci. Stačí si zvyknúť. Upokojil som sa a bol pripravený. Odtiahol som sa od bezpečia, ktoré vytvoril vo svojom objatí opieral som sa otvorenými dlaňami o jeho bradavky. Trochu som ich pošúchal a oni sa mi odvďačili.

Pohol som bokmi dopredu ako on poháňal Odysea. Páčilo sa mu to a nechal ma udávať rytmus. Rukami ma hladil po tele a ja som pomaly kĺzal hore a znova dolu z jeho menom na perách. Šomral som ho tak aby ho počul.

„Si tak..“prehovoril cez zovreté zuby. Skĺzol som dolu a zovrel ho na koreni. Umlčalo ho to. Vydýchol keď som ho uvoľnil. Rukami znova zavítal na môj zadok. Zovrel ho oboma rukami a zoprel sa proti mojím dlaniam. Nečakal som to. Prevalil ma na chrbát. Vyrazilo mi to dych, ale len na chvíľu než znova prehovoril.

„Už to dráždenie nemôžem vydržať.“ zapriadol. Naklonil a ľahol si na mňa aby mal lepšiu polohu.

Začal sa pomaly hýbať. Pozoroval moju tvár. Bolo to dobré, zatajil som dych. Vnikol hlbšie a ja som zacítil ako sa celé moje telo zatriaslo. To bolo to miesto ktoré malo zmeniť pravidlá hry. Zakňučal som keď vrážal do toho istého miesta prudšou silou. „Patric!“ zakričal som. Spomalil.

„Nepáčilo sa ti to?“spýtal sa.

„Tak to nieje.“zamrmlal som zahanbene. Náhla zmena jeho tempa ma obrala o orgazmus. Počul som ako dychčím. Zovrel som ho nohami a krúžil bokmi od náhleho nepokoja. Oblizol som si suché pery. „Práve naopak.“ dodal som.

Díval sa na mňa a moja odpoveď ho potešila. Cítil som ako vo mne cukol ani on už nebol zjavne ďaleko. Nahol sa po bozk a ja som ho hltavo prijal. Do svojho predošlého tempa sa dostal rýchlo. Oddelili sme sa perami lebo ani jeden z nás nedokázal normálne dýchať. Vymieňali sme si vzrušené horúce vzdychy. Rukami som ho objal okolo krku.

Nedokázal som kontrolovať svoje telo. Vlna sa vo mne začala opäť zdvíhať. Zatajil som dych a on ma dvoma prudkými prírazmi zhodil z útesu. Zovrel som ho. Neviem či som zakričal jeho meno alebo len vzdychol pretože sa moja myseľ ocitla v tme. Prebudil ma volanie môjho mena. Patric sa napol, zaklonil dozadu a rovnako ako ja pred par sekundami aj on spadol z toho istého útesu. Klesol na moje telo a mňa zalial pocit bolestivého tlaku a horúčavy. Moje vnútro aj s penisom sa stále zvieralo v rovnakých intervaloch.

„Nemôžem dýchať.“ zachroptil som. Ležal na mne celou váhou. Zamrvil sa a rozklepaný ako ja sa odvalil nabok vedľa mňa. „Ts.“skrivil som tvár keď ma opustil. Ani som si neuvedomil ako som tam zostal tak citlivý.

„Si v poriadku?“ spýtal sa. Prikývol som, ale Patric sa nepozeral.

„Áno“odvetil som v skratke. V hlave sa mi hromadili všetky vnemy, bolo to úžasné. Som vyčerpaný, roztrasený, špinavý, upotený, ale aj napriek tomu šťastný. To je ten začiatok, ktorý potrebujem.

Ležali sme potichu, počúval som ako Patric dýcha a rozmýšľal či spí.

Do izby sa už pomaly znášala tma a s ňou na mňa padala únava, ale takto predsa nemôžem ísť spať.

S problémami som sa postavil a našiel niečo čo som si na seba prehodil cez nahé telo.

„Ideš niekam?“ spýtal sa zaujato. Nechcem sa vytratiť tak ako predtým ak má o to obavy.

„Nie.. teda áno. Idem sa umyť.“zamieril som k dverám.

„Teraz? Stmieva sa a okrem toho nemyslím si, že po dnešku by bolo dobré sa kúpať v studenej vode po tom čo si pred pár hodinami zmokol do morku kosti.“ Jeho pripomienka bola úplne na mieste.

„To je mi úplne jasné, ale nemôžem ísť spať s týmto.“ ukázal som mu necudne zozadu na stehná. A okrem toho začína má to štípať.

„Máš pravdu,“ pritakal. „ale pôjdem s tebou.“ Pozrel som von oknom a za náš krátky rozhovor sa rozliahla tma. Stáli sme v tme.

„Dobre.“ počkal som kým si neoblečie nohavice a za jeho príjemného doprovodu sme vyšli von. Po dome už svietili sviece a ako tak nám lemovali cestu von.

Vonku bolo tak chladno, že mi okamžite nabehli zimomriavky.

„Počkaj.“ objal ma okolo ramien a tak mi daroval svoje teplo. Viedol ma k studni aby sme sa opláchli. Nabral vodu do vedra a vytiahol ju zo studne von. Rukami si nabral plnú dlaň a chrstol si ju tváre. Spŕška kvapiek dopadla aj na mňa. Voda bola ľadová.

„Je studená.“ skonštatoval. Usmieval sa a ja som mu opätoval ironický pohľad. „Ešte sa stále chceš umyť alebo počkáš na teplú vodu do zajtra?“

Pozeral som ako mu steká voda z tváre po tele. Pripadal som si ako v gotickom románe a chcel tie kvapky rozotrieť rukami. Pritiahol som k sebe plachtu aby som zamestnal ruky. Pozrel som mu späť do očí. Krásne žiarili do zelena. Zvládol to on zvládnem to aj ja. Pustil som plachtu na zem a zachytil jeho pohľad, ktorý ma sleduje. Jeho pohľad mi opäť prišiel vzrušujúci. Na chvíľu ho prekvapilo moje odhodlanie a potom sa usmial a naklonil k bozku. Perami sa mi obtrel o moje. „Pripravený.“ upozornil ma šepotom. Začala ma byť ukrutná zima ako som tam stál nahý.

„Môžeš.“ odpovedal som odhodlane. Pevne som zavrel oči a objal sa rukami. Počul som ako uchopil vedro do svojich rúk.

„DOČERTA!“ zakričal som pod nájazdom ľadovej vody. Prišla mi tak studená až ma stret s ňou zabolel. Zuby mi hlasno drkotali a ja som si aj tak odhodlane umyl špinavé miesta, ale chladne počasie spôsobilo, že za okamih som mal všetky svaly stŕpnuté na kameň. Cítil som všetky rany na svojom tele.

„Nechápem ako si sa k tomu odhodlal.“ smial sa ako som tam zostal stáť drkotajúc. Zodvihol zo zeme mokru plachtu a prehodil ju cezo mňa by ma chránil aspoň trochu. Jeho dotyk bol zrazu horúci. Plachta bola studená. Nalepil som sa na Patrika. Ako som predpokladal zahrial ma. „Nestoj tu inak nachladneš.“ skonštatoval už vážne.

„Je t-t-tu váaa-žne z-z-ima.“

„Ti si vážne hlupák.“ chytil ma a vyhodil si ma na plece ako vrece. „Kľudne by to do zajtra počkalo. Aspoň sa poučíš.“ hovoril na mňa cestou do izby. Všetko sa somnou kolísalo keď ma takto niesol. „V kachliach už pravdepodobne vyhorelo.“ vošiel do izby a položil na postel a začal baliť do vrstiev prikrývok. „Musím uznať, že si vyzeral hrdinsky.“ prešiel ku kachliam a pozrel dnu. Vhodil tri polená a zavrel dvierka. Otočil sa videl ako ho pozorujem.

„Tak čo pôjdeš sa ešte niekedy v noci umývať k studni?“ spýtal sa šibalsky. Pri spomienke mnou prešla zima.

„N-nie.“ zadrkotal som. Zasmial sa. Prečo som vlastne niečo také vôbec chcel urobiť? Neviem čo som tým chcel dokázať. Začalo sa mi zívať a zo sedu som unavene padol na bok. Pozoroval som ako ku mne ide a potom som zaspal.

Tretí deň v cudzom prostredí je asi najdivnejšia divočina. Otvoril som oči a uvedomil si, že som v hostinci. Spomienky prešli cez mňa ako ruský tank. Brat sa ma pokúsil znásilniť alebo zabiť. Vlastne oboje. Patric. Spomenul som si na sex. Prudko som sa posadil. Zacítil som nepohodlie. V izbe bol celkom neporiadok. Otočil som sa a Patric ešte spal. Čo som… Vstal som a nohy sa mi zatriasli. Zachytil som sa o posteľ. Ja som ho zviedol? Áno, chcel som nový začiatok. A ako sa mu mám teraz pozrieť do očí po tom všetkom čo som povedal a prinútil ho urobiť. Ale bolo to dobré ozval sa hlások v mojej hlave.

„Už si hore?“ zamrmlal rozospato z postele. Zamrzol som prilepený o bok postele. Cítim sa tak trápne.

„Si v poriadku?“ spýtal sa po žiadnej odpovedi z mojej strany. Zameriaval som sa na všetko okolo aby som sa mu nemusel pozrieť do očí. Takto končí polovica môjho včerajšieho odhodlania. Ako som sa mohol pred ním vyzliecť len tak. V duchu som si nadával. „Kai?“ posadil sa na posteli. Čo mám urobiť? Myšlienky mi bežali pred očami ako vystrelené guľky zo zbrane. Takto to nejde. Prudko som sa k nemu otočil.

„Patric, mňa to strašne mrzí. Nechcel som to urobiť…. Teda áno, ale to som nebol ja vlastne som bol v koncoch pretože som bol hrozne na dne a nadržaný a..“ chŕlil som jednu blbosť za druhou a robil zo seba zase idiota. „… chápem ak sa nahneváš a tak vlastne toto nebol vôbec dobrý nápad lenže ja sa nemôžem vrátiť domov a tak som myslel, že vlastne som v živote nadal nikdy na lásku a nejak som stratil rozum a proste ťa chcel a ..“ postrehol som jeho pohľad. Mal zdvihnuté obočie a potichu sa dusil smiechom. Zmĺkol som strnuto. Čo? Vyplašene som na neho pozeral.

„Skončil si?“ spýtal sa so smiechom. Zmĺklo som prikývol. „Ty si jednoducho neuveriteľný. Toto si jednoducho ty, však? Začo sa ospravedlňuješ? To čo sa včera stalo bol najlepšie čo sa mi stalo od doby keď sme sa stretli v noci pred tvojim domom. Ak sa za to cítiš trápne myslím, že je pochopiteľne aj ja sa cítim zraniteľne vzhľadom k tomu ako sme zdieľali svoju blízkosť.“ jeho vysvetlenie situácie ma dostalo z toho besnenia. Má pravdu cítim sa voči nemu zraniteľne videl ma ako ešte nikto nikdy. Natiahol sa ku mne. „Ešte máš niečo na srdci?“ spýtal sa. Pozoroval som ho očami. Ako je možné, že som nikoho ako on ešte nestretol. Prečo som musel umrieť aby som našiel človeka, ktorý ma utešuje a rozveseluje bez toho aby to chcel naspäť. Zrazu som dostal strach, že nieje skutočný. Chytil som ho za ruku a pritiahol sa k nemu. Bol skutočný. Kde bol doteraz? Bol som tak osamelý a unavený zo skrývaní že som si neuvedomil ako mi chýba ľudská blízkosť. Pripadám si ako princezná ktorej sa splnili sny. Aj napriek tomu , že mi odhodlanie a odvaha klesla jedno bolo isté. Svoju búrku som našiel a nie len to aj ten začiatok.

„Ako môžeš byť tak dokonalý?“ spýtal som sa čo mám na srdci. Zmiatlo ho to.

„Nie som dokonalý. To ty ma robíš dokonalým.“

„Perfektná odpoveď.“ zamrmlal som.

„Ďakujem snažil som sa.“ odvetil pobavene. Pustil ma a ja som osamel. „Kai,“ vzdychol. „ja nie som dokonalý“ zosmutnel. Začal sa obliekať a ja som sa rozhodol pre rovnakú činnosť. Nemotorne a z problémami som sa ohýbal a obliekal. „To nikto.“ skúsil som zmierniť jeho náladu. Pozrel ku mne už oblečený.

„To je pravda. Pôjdem nám zobrať niečo na raňajky.“ povedal a ja som zacítil pri spomienke na jedlo hrozný hlad. Otočil sa, že odíde. Cítil som sa hlúpo, ale nechcel som aby odišiel takto. Mysliac si, že je najhorší na svete.

„Patric,“ zavolal som jeho meno. Otočil sa. „Ďakujem za všetko. Za to, že si mi pomohol a aj za to ako sa ku mne chováš.“ chabo som sa usmial a on mi obetoval rovnaký úsmev. Prešiel ku mne.

„Prestaň ďakovať a ospravedlňovať za veci, ktoré sú samozrejmosťou.“ díval sa na mňa.

„Ide o to, že som sa opakovane ocitám v dianí, ktoré som nikdy nezažíval a zrazu mi vo všetkom pomáhaš. Úprimne?“ zneistel som a on sa ma dotkol končekmi prstov na líci. „Mám strach ,včera som mu prepadol a potom asi zošalel a dnes ráno som nevedel čo mám urobiť lenže ty si mi zase pomohol. Včera som si povedal, že sem budem patriť a postavím si svoju novú budúcnosti, ale nech sa pozerám na to ako chcem nedokážem nič urobiť bez tvojej pomoci. Som stratený a zatlačený do rohu. Jediné čo teraz mám…“ pozeral na mňa ja som sa odhodlane na neho pozrel. „…si ty. Už môžem byť len s tebou. Asi to znie otravne a poznáme sa tri dni, ale napriek tomu ..“ naklonil sa ukončil môj šialený preslov bozkom.

„Pomôžem ti vo všetkom. Zostanem pri tebe.“ odpovedal na nepoloženú otázku. Moc som sa do všetkého zamotal. V pocitoch v udalostiach vo všetkom, ale teraz je tu on.

„Ďakujem.“ odvetil som vďačne. Zaškeril sa.

„Raňajky?“ spýtal sa.

„Áno.“ odvetil som. Potom odišiel a ja som už nemusel šalieť. Je jedno ako sa na to dívam. Milujem ho. Neviem ako si to vysvetliť, zmieriť sa stým, ale kým bude pri mne asi to nebude dôležité. Čakal som kým sa vráti a aby som si čakanie skrátil trochu som dal dokopy izbu. Vrátil sa z tácom naloženým zeleniny a kukuričných placiek. Vôňa mi vyprovokovala žalúdok a ten mi začal škŕkať. Položil tác na stolík a čakal kým si nesadnem prvý. Sadol si oproti mne.

„Dobrú chuť.“

„Dobrú chuť.“ bez ďalších rečí sme sa do toho pustili. Pozoroval som ako raňajkuje. Sedel vystretý a zeleninu si zabaloval do placky s maslom. Vyzeral ako vystrihnutý z časopisu pre gurmánov. Oči sa nám stretli. Neuhol som tak ako aj on. Neprehovoril tak som to urobil ja aby som zničil to ticho.

„Čo bude teraz?“spýtal som sa. Zjavne nad tým ani on nerozmýšľal. Okolo nás sa stále znášala pochmúrna atmosféra.

„Ešte som nad tým moc nepremýšľal, ale budem musieť ísť niečo vybaviť a keď sa vrátim. Už by som mohol mať jasno. Ak by si bol tak ochotný a počkal na mňa v hostinci bol by som rád.“

„Iste“ znel som asi trochu sklamane. Zaujíma ma ako to skončí. Dojedli sme v tichosti. Nakoniec som sa nevládol ani pohnúť. Oprel som sa a díval sa ako si zobral plášť a vlastne všetko čo mu patrí. Trochu ma to zneistilo. Napadlo ma: Čo ak sa nevráti? Asi si to všimol.

„Vrátim sa čo najskôr.“ uistil ma. „Sľubujem.“ dodal nakoniec.

„Dobre.“ Chvíľu sme na seba pozerali. Ani jeden sme sa nemali k činu. Nevydržal som to prvý, vstal som a prešiel k nemu. „Dávaj na seba pozor.“

„Aj ty.“ otočil sa na odchod a ja som sa v tedy rozhodol, že pôjdem ešte kúsok s ním.

Keď paholok uvidel Patrica, doniesol mu už osedlaného Odysea. Chytil som ho za ramene okolo tlami a Patric sa vyšvihol do sedla, vzal opraty do rúk a vyčkal kým mu otvoria bránu.

„Uvidíme sa.“ mávol mi na pozdrav. Odcválal a ja som osamel na dvore. Za jedinú noc som sa k nemu upol viac než je zdravé. Uvedomil som si, že nemám čo robiť a tak som prechádzal hore a dolu dúfajúc, že sa naskytne nejaká príležitosť. Patric zamestnával moju myslel. Povedal som mu, že po tom čo mu ukážem už bude myslieť iba na mňa, ale mám pocit, že to fungovalo opačne. Vrátil som sa do izby, vrátil tác do kuchyne aj s masťou. Cítil som sa trávne vediac na čo som hu použil, ale vrúcne som poďakoval a nerozoberal to. Rozhodol som sa zamestnať a tak sa priplietol k sluhom v záhrade a pomohol im trhať zelinu v mokrej pôde.

Na dvoru sa začalo niečo diať. Zdvíhal sa veľký rozruch a rovnako ako ostatných aj mňa zaujalo čo sa vlastne deje.

Vo dvore stála vysoká žena v tmavých zelených šatách a klobúku z ktorého jej vytŕčali hnedé vlnky. Okolo nej bolo niekoľko strážnych v hnedých, kožených oblečeniach. Za koženým opaskom mali v púzdre ťažké zbrane. Musela to byť veľmi dôležitá žena keď má toľko ochrancov. Žena ktorá nás včera ubytovala s ňou hovorila, ale zdalo sa, že ju dáma vôbec neberie na vedomie. Zastavila jej monológ a niečo povedala. Otázka však znie: Prečo prišla sem? Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Hostinská sa pozrela do davu a zostala na mne stáť pohľadom. Myslím, že sa nemýlim keď poviem, že mám problém. Ľudia okolo mňa sa akosi vytratili a ja som tam stál sám. Dáma na mňa ledabolo mávla rukou a ja som chcene- nechcene prišiel k nej bližšie. Nervózne som očami tykal po okolí. Čo mám robiť? Zostal som stáť a poklonil sa.

„Voláš sa Kai, správne?“ spýtala sa povýšene. Odolal som pokušeniu vystrieť sa.

„Áno.“ odvetil som.

„Áno, pani.“ pošepkala mi správnu odpoveď hospodárka. No iste. „Pani.“ dodal som oneskorene. Zostalo ticho. Stál som tam v predklone a čakal. Vôbec netuším čo sa deje.

„Váš otec,“ začala po čase. „vás predal do mojich služieb.“ dopovedala chladne. Predal? Vystrel som sa a pozrel jej do očí.

„To nieje možné on..“

„Ako sa opovažuješ bez vyzvania prehovoriť. A takým tónom.“ zahučal ochranca z rukou na zbrani. Otočil som k nemu hlavu, ale nebral som ho na vedomie. Predal?!

„Pani,“skúsil som to zdvorilejšie. „myslím, že musela nastať nejaká chyba…“

„Nie nenastala.“ prerušila ma sucho. „Ak sa bránite svojim povinnostiam voči rodinne bude fyzicky potrestaný.“ Čo? Telo sa mi roztriaslo. To nieje možné, alebo áno? Zmetene som pozoroval očami dámu v zelenom a jej gardu.

Musím predsa niečo urobiť. Nemôžem odísť. Nechcem odísť z hostinca.

„Ja.. to je nedorozumenie.“ skúsil som to. Dáma otrávene vzdychla.

„To stačí. Odveďte ho.“ mávla za mňa a v tom momente som bol v zajatí dvoch chlapov. Začali ma ťahať z dvora.

„Nie! Počkať!“ bránil som sa. Snažil som sa vytrhnúť, ale držali ma pevne a čím viac som sa zvŕtal tým viac mi drtili ruky. Nemôžu ma len tak odtiahnuť. „To nieje pravda! Pustite ma! HEJ!“ kričal som a ľudia sa len bezmocne pozerali. Možno to pre mňa nieje normálne ale u nich je to úplne normálne. Zastali sme kým dáma nasadala do koča. Teraz alebo nikdy. Kopol som jedného do lýtka celou svojou silou. Uvoľnil svoje zovretie a druhého som chcel rovnako odzbrojiť, ale ten už bol pripravený na kop a zvrtol mi ruky za chrbát.

„Si v poriadku.“ spýtal sa ho. Druhy si pridržiaval nohu.

„Umlč toho bastarda inak ho zabijem.“ precedil cez zaťaté zuby. Chcel som mu to vyhovoriť štipľavou poznámkou, ale ten čo ma držal za ruky bol rýchlejší ako môj jazyk a udrel ma silno zozadu do hlavy. Takmer okamžite som sa zložil. Patric kde si?