A potom sa nič nedialo. Otvoril som oči a dopadol späť na päty. Usmieval sa. V jeho zelených očiach sa lesklo šibalstvo. ČO­DO­PEKLA! Myslel som že, no že, mi dá pusu!

„Prepáč.“povedal iba. Zložil zo mňa ruky. Aj ja som ho uvoľnil. Tak to je trapas. „Cítiš sa nepríjemne?“

„Úprimne? Áno. Je to trošku hlúpe, nemyslíš?“ narástli mi rožky. Takto ma strápniť. Mal mi aspoň naznačiť… no aspoň niečo!

„Vlastne som chcel vidieť ako to vyzerá keď vypukne búrka.“ Búrka! Prinútil ma cítiť to čo som cítil aby otestoval moje reakcie? „Urazilo ťa to?“ zamyslel som sa nad tou otázkou. Stáli sme tam oproti sebe a ja som v tento moment za celé dva životy zistil že, som nebol nikdy tak odhodlaný ani spontánny ako teraz. To bolo prvý krát kedy som zariskoval a chcel niekoho tak moc pobozkať ako práve jeho. Nie nebol som urazený vlastne ma to vystrašilo. Lebo som sa mu otvoril. Na ten moment som povolil ostrahu.

„Nie.“ uistil som ho. Spontánne som sa znova uzavrel a on to videl.

„Kai?“ usmial sa akoby mal niečo za lubom. „viem,že som to skazil dáš mi druhú šancu?“

„Nie.“ vychrlil som. Hlasno sa zasmial. Zapískal na svojho koňa. Ten zodvihol hlavu a priklusal ten kúsok k nemu. Patric na neho ukázal.

„A jemu? Jemu dáš druhú šancu.“ Čo to skúša? Pozrel som jeho veľké čierne oči.

„On ju nepotrebuje, nič totižto nepokazil.“ Prišiel som k nemu a poškrabkal ho na čele. „Že?“ prehovoril som k nemu. Patric mu držal hlavu hore aby som ho mohol hladiť bez rizika uhryznutia.

„Odys, tak sa volá môj kôň.“ povedal mi. Pozoroval ako sa na jeho koňa vyškieram. Jednoducho som si nemohol pomôcť. Ešte som nikdy nehladil ani nevidel kone tak zblízka.

„ Prečo Odys?“ spýtal som sa tentokrát Patrica. Opätovali sme si niekoľko krátkych pohľadov.

„Odyseus.“

„Ten grécky hrdina?“

„Čítal si to?“ prekvapilo ho, že poznám ten epos. Mal som to ako povinné čítanie, ale to mu nepoviem.

„Áno.“ odpovedal som teda stručne. Chytil a zložil moju ruku z Odysea. Položil ju na svoju tvár aj z jeho rukou.

„Máš rád kone?“ spýtal sa. Usmial som sa.

„Tajne sa mi páčia.“ zašepkal som sprisahanecky. Medzi nami bol Odys a trhal hlavou hore­dolu. Vyzeralo to jako súhlas. Obaja sme sa na tom zasmiali.

„Odys súhlasí.“ priložil som k Odyseovi tvár. Patric je úžasný. Hlavne keď ma pozoruje svojimi zelenými očami. Padám znova do jeho okúzlenia. Chytil Odysea pod pysk a mňa sa už dneska po druhý krát pokúsil opantať. Prestal som sa o Odysea opierať tvárou. Patric sa naklonil a tentokrát ma pobozkal. Jeho pery boli teplé. Rukami mi zovrel tvár. Bozkávali sme sa. Hrali sme hru: Si to! Oplácali sme si bozky. Zachytil som jeho košeľu a pritiahol si ho k sebe. Pravou rukou ma pohladil a zastal až na mojom krku. Pootvoril som ústa, nezaváhal. Obom nám došiel kyslík a vtedy to skončilo. Jeho pery sa odtiahli a ja som cítil svoje srdce až v krku. Bláznilo a potrebovalo k tomu, bohužiaľ, kyslík.

„Tentokrát som to neskazil. To znamená, že tu druhú šancu som nakoniec dostal?“ usmieval sa. Mal napuchnuté pery ale to asi aj ja.

„Nebuď pyšný inak ti narastie nos.“

„Ale čo? … Aký krutý, nie?“ usmial sa a ja som mu úsmev opetoval. Sme hlupáci. A ja sa aj tak cítim šťastne. Pravdepodobne by som bol schopný aj vyskočiť z kože ale asi je vhodnejšie neurobiť to. Aspoň za tedy. Slnko začalo zapadať a to znamenalo, že sa musím vrátiť. Či už chcem alebo nie. Jeho dotyk na mojej tvári zoslabol a nakoniec sa úplne vytratil.

„Musím sa už vrátiť.“ oznámil som mu.

„Viem. Aj ja už musím ísť.“ odišiel z môjho dosahu a obliekol si veci ktoré mal predtým oblečené. To je asi zakončenie dnešnej spoločnej chvíle. Pohladil som Odysea a vydal sa späť k dedine, mestu záleží na uhlu pohľadu. Pre mňa tie stavby z diaľky predstavovali vlastnú predstavu pekla. To znelo až moc kriticky. Necítil som nenávisť k Pristellu, cítil som strach. Patric na mňa prehovoril z chrbta jeho koňa a tým ma prebudil z myšlienok.

„Zveziem ťa.“ natiahol ku mne ruku.

„Nie, to je dobré. Prejdem sa.“ pri predstave, že mám vyliezť hore som spanikáril. Ani neviem ako. Uvidel, že som si neistý.

„No tak, bude to rýchlejšie. Nenechám ťa ísť po tme samého.“ prstami na ruke mi naznačil nech k nemu nasadnem, ale to asi nepôjde. Nemám na výber, takto by sme sa nikam nedostali.

„Vlastne,“ začal som. „ide o to že, som na koni nikdy nesedel.“ mumlal som zahanbene popod nos. Hlasno sa zasmial.

„Žartuješ?! Nikto taký na svete predsa neexistuje.“ príjemne sa bavil.

„Ale existuje: Ja.“ skúmal moju tvár či to myslím vážne. Myslel som to vážne. Rozhodol sa, že tomu bude veriť, že bude veriť mne. Zoskočil z koňa hneď vedľa mňa. „No tak teda.“ prezrel si ma. „Vážne?“ spýtal sa pre istotu. Iba som prikývol. „Čítal si Odysea, ale nikdy si nejazdil. To je neuveriteľné.“ smial sa mi tými jeho očami.

„Som rád že sa bavíš.“ zamrmlal som otrávene.

„Prepáč. postav sa k nemu bližšie.“ posunul ma k Odyseovi.

„Prečo?“ spýtal som sa zmätene.

„Najvyšší čas naučiť sa to. Nie? “ znova ma zvrtol ku koňovi. Dotkol sa mojej pravej ruky. „Pravú na zadnú rázsochu a ľavú na prednú rázsochu.“položil mi ruku na zadok sedla a ja som druhú ruku položil na predok sedla.

„A teraz?“spýtal som sa stále v koncoch z nedostatku informácii. Usmieval sa.

„Nohu na strmeň.“ ukázal naň. Nevedel som sa rozhodnúť ako to mám spraviť aby som sa úplne nestrápnil. Odys je vysoký to nedám!

„Ktorú nohu?“ položil mu tú najblbšiu otázku.

„Ľavú.“ odvetil pokojne. Hrozne sa bavil keď ma videl v koncoch. Zachytil som sa pevnejšie rukami o sedlo a snažil sa založiť si do strmeňa. Je to vysoko aj z mojich špičiek. To nedám! Mám na to ťažký zadok! Už som sa videl ako vyzerám. Začal som sa cítiť trápne. Sledoval ma zo založenými rukami na prsiach a k tomu tým obrovským úsmevom, ktorý ma už veľa krát okúzlil. Vzdal som to.

„Ale no táák!“ smial sa. To nieje fér! Otočil som sa na neho.

„Ja to nedám.“ zaprotestoval som voči jeho učebným metódam.

„Skús to ešte raz.“

„Je to vysoko.“protestoval som. Stisol pery.

„Tentokrát ti pomôžem.“ vydal sa mi na pomoc. Postavil sa za mňa. Zopakoval som jeho rady a zasekol sa na rovnakom probléme. Posunul sa ku mne. Bol tak blízko že sa ma dotýkal svojou hruďou na chrbáte. Reagoval som na neho, ale to, že som mu bol otočený chrbtom ma zachránilo.Cítil som ako mi dýcha do vlasov.

„Keď ti poviem tak sa odrazíš nohou od zeme a pokúsiš sa ju prehodiť cez koňa, dobre?“ na zátylku som pocítil zimomriavky. Nezmohol som sa na slovo a tak som prikývol do súhlasu.

„Teraz.“zavelil pevným hlasom. Odrazil som sa. On ma zachytil za zadok a potlačil do sedla. Sedel som na koni!

„Som hore!“ zajásal som. To je super! Ešte šťastie že Odys tak poslušne držal.

„Výborne.“ tešil sa z môjho úspechu akoby to boli moje prvé kroky.

„Je to vážne super!“ Obzeral som sa zo sedla a držal sa sedla aby som nepadol. Bolo to vážne iné. Dokonca som cítil ako Odys dýcha.

„Dobre, ale teraz daj dole nohy zo strmeňov a podaj mi pravú ruku.“

„Ale nepadnem, že nie?“

„Nie, stačí keď sa budeš poriadne držať sedla.“ vysvetlil mi.

„Dobre.“dal som nohy dole. Zrazu mi bolo nepríjemné takto sedieť. Pripadalo mi že, sa šmyknem dole. Podal som mu ruku. On bez problémov vyložil nohu na strmeň, chytil sa mojej ruky a vyšvihol hore. Sedel za mnou. Privinul sa.

„Podáš mi opraty?“ vystrel zozadu ruky. Opraty boli prichytené o sedlo. Vzal som ich a podal mu ich do ruky. Trochu sa popravil. „Môžme?“ Ruky mal opreté o moje boky a držal v nich opraty.

„Áno.“Tu už necúvnem. Panvou sa pohol dopredu. „No poď, Odys“ prehovoril a Odys sa pomaly pohol a potom sa pohol do cvalu. „Čo na to hovoríš?“ začal rozhovor. Kým ja som sa oťukával.

„No, hlavne ma nestrať.“ poprosil som ho. Zasmial sa mi do ucha a mňa to pošteklilo.

„To ti neurobím, sľubujem.“

Cesta bola kratšia a kratšia. Rozmýšľal som čo mu mám povedať než sa rozdelíme. Vlastne jediné čo chcem vedieť je či sa uvidíme aj zajtra, ale mám obavy opýtať sa ho a tak mlčím. Pozerám pred seba. Za chvíľu sme pred vstupom.

„Zrazu tak mlčíš. Máš strach?“ pokúsil sa nadviazať rozhovor už po druhý krát. Ráta sa aj ten strach, že by sme sa už nikdy nestretli?

„Nie.“ Pokýval som v nesúhlase.

„Tak ťa niečo trápi?“snaží sa ďalej.

„Nie.“a ja mu to kazím. Ozvena kopýt na kamenej ulici sa vracia ku mne. Čas v jeho spoločnosti sa kráti a ja to nemôžem vydržať. „Teda,“ trochu som sa pootočil v sedle aby som na neho videl. Ne chvíľu som zachytil jeho pohľad. „stretneme sa ešte?“ viem ako hlúpo mu to muselo znieť , ale ja to potrebujem počuť skôr než znova odíde.

„Zajtra? Rovnaké miesto?“ zhodil mi ťarchu zo srdca. A ja som si zase užíval, že tu sním sedím.

„Poobede?“ zaútočil som aj aj otázkou.

„Dobre.“ súhlasil. To bolo jednoduchšie než sa zdalo. Začali sme spomalovať. Bol som takmer doma. Poskočilo mi srdce, že ma budú čakať vonku pred bránou. Ale nikto tam nebol. Zastal a zoskočil. Vystrel ku mne ruky a pomohol mi z koňa. Bola už tma no napriek tomu som ho zreteľne videl. Asi preto že, stál blízko predo mnou.

„Ďakujem za dnešok.“ nechcel som sa rozlúčiť a tak som ešte chvíľu zdržoval.

„Aj ja som si to dnes užil.“ zasmial sa a naznačil ako mi pomohol do sedla. Až teraz mi vlastne došlo, že ma chytil za zadok. BOŽE! Zahanbene som odvrátil zrak.

„Radšej by som mal ísť.“ nikdy som sa nečervenal, no ak by som sa niekedy červenal tak práve teraz by si ma pomýlili s Hellboyom. Obrátil som sa na odchod.

„Ani sa nerozlúčiš?“ zavolal na mňa. No vlastne áno, je nezdvorilé odísť bez rozlúčenia. Vrátil som sa tie dva kroky k nemu.

„Dobrú noc.“ podal som mu ruku. Prijal ju so smiechom. Stisol mi ju a potiahol si ju k sebe. Nečakal som, že niečo také urobí a vrazil som do neho. V tom momente kedy som sa snažil vyjsť zo situácie to využil a letmo sa dotkol svojimi perami tých mojich.

„Aj tebe.“ odvetil nevinne. Zamrzol som.

„Ď­ďakujem.“ zase kokcem ako včera. Spamätaj sa! Uvoľnil mi ruku.

„Zajtra.“ zažiaril na mňa očami a vysadol do sedla. Zdvihol som ruku v pozdrave a on potom popohnal koňa. Zostal som stáť pred problémom. Rozmýšľal som či by som nemal vliezť oknom alebo sa jednoducho nejako potajme dostať do izby. Čo ak ma čakajú? Čo ak tam striehne. Viem, že som porušil pravidlá ktoré tak chceli aby som dodržoval a nakoniec som sa ani nevrátil urobiť im večeru. Dostanem tým bičíkom alebo niečím horším. Nohy mi vrástli do zeme. Nedokázal som sa pohnúť ale ja viem, že musím. Prinútil som sa prejsť až k dverám a tam som zastal s rukou na vchodových dverách do domu. Cítil som ako ma strach z vnútra dusí. No ták! Aiun…uhm…Kai čoho sa tak bojím proste to zvládnem. Otvoril som dvere. Vnútri bolo ticho. Potichu som stúpal hore schodmi. Zastal som a nakukol či presvitá svetlo. Nepresvitalo. Prešiel som aj posledné schody. Dá sa povedať, že po špičkách som prechádzal okolo Brendnovej , otcovej izbe a nakoniec som bol už v bezpečnej zóne. Dvere sa otvorili, ale nie tie moje. Otočil som sa za zvukom otvárajúcich sa dverí. Brendon. Uvidel ma. Oblial ma studený pot keď sa na stotinu sekundy naše oči stretli. Jeho oči zahoreli plameňom akoby uvidel koriť. Brendovo telo sa naplo a ja som videl ako ku mne beží skôr než sa ku mne rozbehol. Rýchlo som vbehol dnu a v napätí s roztrasenými rukami som otočil kľúčom vo chvíli keď do nich vrazil. Ten náraz ma vydesil. Odsotilo ma to od dverí a ja som videl ako ku mne beží. Chváľa bohu to sa nestalo.Iba som si to predstavoval. Drevené dvere ho odo mňa delili. Stihol som ich zamknúť. Bol som v bezpečí, aspoň teraz. Zlostne udieral telom do dverí. „Otvor!“ zakričal cez ne. Zaťahal za kľučku. Roztrasený a vydesený som pozeral jako sa trasú a prehýbajú pod jeho útokmi. Čo ak povolia? Chrbtom som sa o ne oprel aby som mu odporoval.

„OTVOR!“ zreval ešte zúrivejšie. „Počuješ? Fagan jeden usoplený? OTVOR­TIE­DVERE!“ bol nepríčetný akoby ho chytil amok.

„Nie.“ zavolal som aby to počul na druhej strane dverí.

„Otvor!“

„Nie.“

„OTVOR!“

„NIE!“ nechcem otvoriť. Tlačili sa mi do očí slzy ako som mu odporoval. Vedel som, že takto to všetko iba zhoršujem, ale strach a pud sebazáchovy mu nechcel podľahnúť.

„Fajn.“ na druhej strane nastal kľud. Stále tam však stál opretý o moje dvere. Počul som ako dýcha. Snažil sa ukľudniť. „Kai, ak teraz otvoríš dvere, tak zabudnem na to, že si mi odporoval a budem sa správať rozumne.“ Povedal to takmer diplomaticky. Chcel som mu normálne uveriť, ale to by som nesme poznať rozprávku O siedmych kozliatkách. Utrel som si slzy a nos do rukávu. Medzi dverami nastalo ticho. Nevedel som odhadnúť ako presne zareaguje, ale aj tak som odpovedal: „Neotvorím.“ Na druhej strane bolo ticho. Nepočul ma?

„Neotvorím, neotvorímti, NIKDY TI NEOTVORÍM!“ kričal som. Hlasno zareval. Hodil sa do dverí tak silno, že ma to odsotilo niekoľko centimetrov od nich. Schúlil som sa pri ne a hlavu si schoval do dlaní. Brendon mal pravdepodobne hysterickymzáchvat. Nezrozumiteľne mi nadával a pochodoval mi pred dverami. Chcem aby odišiel. Chcem aby prestal a odišiel. Nechcem tu byť ,chcem ísť preč. Plač ma vyčerpal až som zaspal na zemi pred dverami. Ani neviem kedy to vzdal. Druhé ráno v cudzom prostredí je asi najťažšie. Prebudil som sa na zemi. Z takéhoto spánku ma bolelo celé telo. Vonku sa zmrákalo. Vyšiel som na dvor. Ponaberal som vodu na rannú rutinu. Umyl som sa. Nachystal raňajky. Každú minútu sa mohli prebudiť a tak som robil všetko čo bolo v mojich silách aby som nespravil niečo čo ich mohlo rozhnevať. Nakŕmil som zvieratá a vtedy začalo popŕchať. Rýchlo som pozvešal včerajšie suché prádlo a nachystal ho ako oblečenie na dnes. Dúfal som, že si to nevšimnú. Nakoniec to prišlo. Otec vstal prvý. Pomohol som mu obliecť. Nič si nevšimol. Nebavil sa somnou ani slovom mi nenaznačil čo vlastne cíti. Včera to určite počul no aj napriek tomu to na sebe nedal poznať. Odišiel na raňajky a ja som mohol v pokoji upratať jeho izbu. Čím neskoršie bolo tým sa ma zmocňoval väčší nepokoj. Brendon ešte spal ale dokedy? Upratoval som otcovu časť dojedených raňajok a on sa odobral čítať starú verziu dnešných novín. Rozhodol som sa teda začať variť obed. Z toho čo som mal po ruke som sa obával katastrofy, ale musel som niečo robiť. V záhrade bolo už mokro a ja som bojoval aby sa mi podarilo vydolovať nejakú zeleninu zo zeme. Nie som si vôbec istý ako tu prebieha stravovanie a stolovanie preto som sa rozhodol pre takmer všetky chody až na predkrm. Zeleninová polievka, pečené zemiaky s rybou a nakoniec jablkový koláč. Mäso tu bolo uskladnené v drevených bedniach plných soli. Piekol som v „trúbe“,ktorá dosť podobala na kachlový sporák. Trvalo to dlhšie než som si myslel.

„Brendon ešte spí?“ vystrašil ma príchod otca do kuchyne. Trochu som nestíhal. Vo varení som nevynikal vedel som základy ale to bolo asi tak všetko. Nikdy som nemal dosť času na varenie.

„Áno.“ odvetil som mu bez opetovania akéhokoľvek pohľadu.

„Keď tu skončíš choď ho zobudiť.“ tým si vyslúžil moju pozornosť.

„Ale ja..“ skončil mi do reči.

„Ale ty pôjdeš.“ otočil sa na odchod no vo dverách si to rozmyslel. „Aby som nezabudol. Včera si sa bavil dobre?“ hovoril chladne. Cítil som ten chlad až v končekoch prstov na nohách. „Ak predpokladáš, že z toho vyjdeš bez trestu, mýliš sa a to celkom škaredo. Nebudem sa rozčuľovať nad synom , ktorý mi prináša len sklamania. No varujem ťa, urob ešte raz takýto prešľap a ver tomu, že to budem tentoraz já kto ťa uškrtí.“ hodil noviny predo mňa na dosku s šupami od zeleniny a jabĺk. „Uprac ten bordel.“ odišiel. Stál som tam bez slov a pozoroval dvere do kuchyne aj keď už odišiel. Nakoniec som ho poslúchol a upratal. Chcel som zdržovať čas, ale ten sa rútil rýchlo vpred. Dokončoval som obed, už zostal len dezert. Koláč sa dopiekol až príliš rýchlo. Všetko som nechal na kraji železných platní tak aby to zostalo čo najdlhšie v teple. V dome je ticho . Otec odišiel preč asi pol hodiny potom čo na mňa prehovoril.mPráve teraz som tu s ním sám. Nechcel som ísť hore. Príde no to otec, že som ho nezobudil? Zdržoval som prehliadkou prízemia. Vstúpil som do salóniku kde sa predvčerom toľko zdržovali. Veľké hodiny v rohu ukazovali takmer obed. Nervózne som prešľapoval namieste. Musím ­nemusím. Nejdem. Všetko tu bolo zladené do karamelovej farby no kvôli dažďu farby chytali zlovestný tmavý odtieň. Dal som do poriadku salónik a on sa za ten čas prebudil. Nevedel som to. Až kým ho nevidel stáť medzi dverami do salónika. Úporne ma pozoroval. Obliekol sa sám. Do klasického oblečenia na všedný deň. Košeľu a nohavice. Košeľu mal neupravenú, trčala mu z nohavíc. Oči mu zbĺkli tým ohňom , ktorého som sa tak bál. Dúfal som, že by som nejako mohol prebehnúť okolo neho. On sa usmial. Vedel na čo myslím. Rozpažil ruky a zaberal celú šírku dverí. Naklonil hlavu.

„Kde je otec?“ zamumlal. Išlo z neho niečo hrôzostrašné. „To je vlastne jedno. Prečo si včera neotvoril tie…dvere?“ zasekol sa pri konci akoby mu robilo problém vysloviť to slovo. Pozrel som sa okolo seba dúfajúc, že nájdem akékoľvek možnosti čí už úniku alebo obrany. Urobil ku mne krok a ja som rovnaký spravil dozadu. Bože pomôž mi aj tentokrát, prosím! Mlčal som. Urobil som krok vzad on vpred. „Neštvi ma. Aj tak ťa dostanem a zato, že si neotvoril sa ti ešte trpko pomstím.“hovoril na mňa potichu ako na lovenú zver. Začal sa pomaly približovať.

„Kde si včera bol?“ už stál takmer pri mne. Zbesilo sa proti mne rozbehol. Chcel som sa rozbehnúť ale chrbtom som vrazil do steny. „ČO?!“ zreval. Vyzeral ako pomätený. Lapil po mne rukou, mal ma na dosah. Rýchlo som sa uhol na bok a prešmykol sa okolo neho. Bežal som k dverám. „ZASTAV KAI!“ zareval. Neurobil som to. Ušiel som mu. Aspoň som si to pomyslel na pár sekúnd. Niečo ma zozadu silne udrelo to zátylku. Zotmelo sa mi pred očami, rýchlo som sa snažil rukami o niečo zachytiť. Nestihol som to a tvárou tvrdo narazil o roh rámu dverí a rozbil si čelo. Vyjasnilo sa mi až keď ma otáčal na chrbát.

„Pozri čo si spôsobil.“ kýval nado mnou hlavou. „Takto sa zašpiniť.“ Kľakol si na jedno koleno vedľa mňa a prstami zatlačil bolestivo ranu na mojom čele. „No pozri.“snažil sa mi ukázať svoje prsty od mojej krvi. On po mne niečo hodil?! Mohol ma zabiť! Pozrel som sa mu pohŕdavo do očí. Prečo to neukončí?!

„Musel som to urobiť. Chápeš to nie? Nezastavil by si?“ hovoril ako šialenec. Cítil som ako mi tečie krv do vlasov. Položil mi dlaň na ranu a rozotrel mi krv po líci. Potom si ju zdvihol k očiam a fascinovane pozoroval ako moja krv schne. Privoňal k nej a nakoniec si ju priložil k ústam. Naplo ma. Zvrtol som sa na bok a rýchlo sa snažil pokolenačky odplaziť. Zachytil ma za členok a pritiahol ma späť. Pevne ma zovrel v bokoch a pritlačil si ma na lono.

„Čím viac sa brániš tým viac ťa chcem.“ Správal sa ako nadržaný pes. Smrdel. Celou váhou som sa položil na zem, otočil sa a odkopol ho od seba nohou. Dostal som čas, vyštveral sa na nohy, ale tie ma zrádzali rovnako ako hlava. Cítil som sa akoby mi ju niekto prebodol zo zadu až dopredu. Zotmelo sa mi. Bežal som cez chodbu pridržiavajúc sa stien. Kto mi pomôže?! Pribehol som úspešne do kuchyne. Chytil som dych a konečne sa mi začalo rozňasievať. Okamžite som sa zameril na dvere. Bol pár krokov za mnou. Vybehol som proti dverám a vybehol do dažďa. Nezastavil som ani na chvíľu bežal som preč bez toho aby som si premyslel kam idem. Dokonca ani neviem či išiel za mnou. Vybehol som na ulicu a schovával sa v uličkách. Dážď sa začal meniť na jemné smoklenie. Začal som si uvedomovať, že ma nenásleduje, ale čo ak ma hľadá? Zostávam stáť medzi dvoma domami. Priestor tu bol ledva pre jedného človeka. Adrenalín ma držal v strehu a na nohách. Cítil som to, bol to pocit keď mi bolo nevoľno a bojoval so situáciou aby som prežil aj napriek tomu, že nemám síl. Siahol som si na ranu na zátylku. Krvácala rovnako ako na čele. Utrel som si ich vlhkým rukávom. Musím odísť a HNEĎ! Prešmykol som sa na druhú stranu ulice a vybral sa na jediné miesto na ktorom som teraz skutočne chcel byť. Při strome s Patricom. Vonku bolo mŕtvo jedine čo ma sprevádzalo bol ten šum keď sa malé kvapôčky dažďa rozfŕkli. Začínalo mi byť zima len v mokrej košeli. Adrenalín upadal. Všetko to na mňa padalo. Triaslo sa mi telo. Objal som sa rukami. Potreboval by som si sadnúť. Chem to vzdať. Nohy sa mi rozchádzali ako by som chodil po ľade. Ako je to ďaleko? Očami som skenoval kmitajúce okolie. Nevedome som sa tackal. Ja tam nedôjdem. Nedokážem to. Premáhal ma smútok. Cez opar som uvidel ten strom. Stál tam a mne sa zdalo,že tam na mňa čaká Patric. Pridal som do kroku akoby som chytil druhý dych. V hlave som mal prázdno a pred sebou jediný obraz: Ten strom s ním. Chlad zmizol rovnako ako všetko okolo Brendna. To čo som cítil, bolo odhodlanie. Mokrá tráva ma zmáčala na nohách ako som sa cez ňu dostával k cieľu. „Ja si ťa chytím!“ zavolal za mnou Brendon. Automaticky som pootočil hlavu. Cválal za mnou na koni a nebol jediný. Zavolal si pomoc?! Neuniknem mu, teraz už nie. On je na koni a ja ledva stojím. Nemám kam utiecť. Zamotali sa mi nohy a ako mŕtvola som dopadol do mokrej trávy. Zoskočil vedľa mňa. Obkročmo sa nado mňa postavil a otočil ma tvárou hore. Pomaly si na mňa sadol, rukami my zovrel zápästia a vytiahol mi ich nad hlavu. Zasmial sa môjmu chabému pokusu.

„Nechaj ma prosím.“ snažil som sa uvolniť z jeho zovretia. Naklonil sa k mojej tvári. Druhý jazdec došiel tiež. Začal som sa metať. „Prosím, prosím… pusť ma.“ Zovrel ma svojím telom. „Nie.“ odvetil perami na mojom krku.

„Myslím, že by si to mal urobiť.“ Pozrel som sa na nohy, ktorím patril ten hlas.

„Čože?“ Brendon sa naštvane vystrel a pozrel mu do zelených očí. Patric. Takže sem nešli spolu. Pozerali na seba a jeho stisk povolil. Vytrhol som si ich z jeho zovretia. Brendon to porušil prvý: „Kto si?“ Patric na mňa pozrel. Kývol ku mne bradou.

„Nechaj ho ísť.“ znel chladne. Takmer akoby to ani nebol on. Stále si vypaľovali diery do očí.

„Hmph.“ usmial sa na Patrica slizký. Nakoniec Brendon zdvihol zadok, no zostal nado mnou kľačať. Nečakal som. Lakťami som sa nadvihol a pomohol si nohami, aby som sa dostal z pod neho. Trhane som dýchal. Okolo sa začala dvíhať napätá atmosféra. Pozviechal som sa. Nevedel som ako sa mám medzi nich postaviť, ale musím to zastaviť, musí to už skončiť. Hľadal som oporu u Odysea. Brendon vstal a takmer sa nalepil Patrikovi na tvár. Boli skoro rovnako vysoký.

„Skončime to.“ začal Patric.

„Kto si myslíš, že si, hm?“ Skočil mu do priestoru aby Patrica vyprovokoval. Zastavil ho vystretou dlaňou na jeho prsiach. Pobavene sa mu zdvihol pravý kútik.

„To by som sa mal pýtať ja.“ Hrali na mužskú hrdosť. Kto to povie prvý ten prehrá. Tu to zastavím. Toto je ten moment. Ukázal som na svojho brata.

„Toto je môj brat, Brendon.“ stočil som ruku k Patricovi. Zatriasla sa mi. „A toto je Patric.“ obrátili ku mne pohľady akoby si len teraz uvedomili, že ich sledujem. Skazil som tu atmosféru. Obaja sa prestali na seba hrbiť.

„Rád ťa poznávam.“ Patric sa usmial, no jeho tvár sa neusmievala. Podal mu ruku. Nečakal som, že sa tak ovládne a urobí také gesto voči Brendnovi. Pozoroval som čo sa stane. Brendon sa však nenechal zahnať a potriasol mu rukou.

„Aj mňa teší.“ odvetil milo. Pozoroval som ako oheň a voda spolu spolupracujú. Kedy sa to stalo? Z toho pohľadu ako sa tam spojili dva živly som strácal zem pod nohami. Pustil som sa Odysea a sadol si do trávy. Premerali sa.

„Čo tu vlastne robíš?“spýtal sa Patric. Pustili si ruky.

„Rovnaká otázka.“odporoval neslušne Brendon.

„Som na výjazde s koňom.“ naznačil rukou k Odyseovi.

„Na prechádzke s bratom.“ ukázal tým istým smerom ku mne.

„A ten druhý kôň?“ nespúštali zo seba oči. Zase bojovali.

„Stratil sa nám, tak sme sa ho vydali hľadať.“ nevzdával sa Brendon. Sprosto mu klamal do očí aj napriek tomu čo sa stalo pred pár minútami. Patric prikývol do súhlasu akoby mu to veril. „Nepôjdeš ho zaviesť domov aby sa nezatúlal ešte raz?“ nadvihol obočie.

Patric ho dostal do úzkych a Brendon prehral. Obaja sa pozreli na mňa a predstierali, že sledujú koňa. Počul som jako sa Brendon zhlboka nadýchol. Bolo to ako včera v noci, snažil sa tak upokojiť. Naštvaným krokom vyšiel oproti mne. Postavil som sa. Nezašiel až ku mne, chytil opraty, prehodil ich na koňa a vyskočil. Za ten čas ma ani raz nespustil z očí. Nemohol som sa nadýchnuť.

„Hijé!“ zreval na koňa a vyšiel k dedine. Uľavilo sa mi a mňa ten pocit rozplakal. Pozeral som ako odchádza.

„Si v poriadku?“ podišiel ku mne, chytil ma za plecia. Nahol sa aby mi videl do očí. „Už odišiel.“ povedal jemne. Oprel som sa o neho hlavou a on ma objal okolo pliec. „Dobre.“ pritiahol si ma bližšie a ja som ho obopol. Nič som nehovoril, ohrieval som svoje studené telo tým jeho.

„Neplač. Uvádzaš ma do rozpakov.“ zašepkal. Rukou mi trel chrbát aby mi bolo teplejšie.To ma rozplakalo ešte viac. Všetko to zo mňa odpadávalo a ja som sa rúcal v jeho náručí.