Ako by to dopadlo keby som to stihol. Možno by som sa toľko nenávidel a možno by som dokázal žiť pokojnejšie. Ak by som aspoň jeden krát spravil to o čo ma požiadala Kaila a poslúchol jej želania, možno by bol teraz na žive. Díval som sa do svojho lona . Patricove mŕtve oči na mňa hľadeli a ja som od nich nedokázal odtrhnúť zrak. Palcom som mu zotieral krv z úst a vytvoril na jeho bledej tvári výraznú šmuhu. Prečo on? Ako sa to mohlo stať tak rýchlo? Toto mi nemôže urobiť nemôže len tak zomrieť.

„Zobuď sa!“ zakričal som na Patrica. Nefungovalo to. Zovrel som ho pevnejšie a zatriasol ním. Nemôže byť mŕtvy!

„Zobuď sa!“ Patric sebou trhol a jeho oči bez života a plné zlosti ma prepálili.

„Toto je tvoja vina.“ zahučal mrazivo a ja som sa vtedy prudko posadil. Zalieval ma striedavo studený a horúci pot.

„Upokoj sa, áno? Nič sa nedeje.“ Kaila ma zatláčala do postele a ja som ju prebehoval pohľadom. Čo? Ako? Patric on…

„Je mŕtvy, on… ja som to nedokázal zastaviť.“ chytil som ju za ruky. Musí to pochopiť. Ona však stále na mňa nechápavo hľadela a snažila sa ma upokojiť. Podarilo sa jej zatlačiť ma aspoň na vankúš.

„O čom to do pekla hovoríš? Upokoj sa. Druhá služobná ťa našla ležať v chodbe a bola taká dobrá, že najskôr prišla za mnou aby mi to oznámila. Pomohla mi ťa odtiahnuť do tvojej izby.“ zvýšila hlas aby som sa prestal brániť. Tontokrát som to bol ja kto skutočne nechápal.

„Nie?!“ bránil som sa. Zdvihla ku mne ruku a celou silou ma udrela po tvári. Znehybnel som s jej ľadovou rukou na líci.

„Bol to len sen nikto neumrel. Tak už sa prestaň brániť.“ pomaly mi vtĺkala svoje slová do hlavy.

„Sen?“ odľahlo mi. Zrazu ma prepadla únava a mne pripadalo, že som sa vážne zbláznil.

Bol to len sen. Iste len sen. Patric nieje mŕtvy. Snažil som sa úplne zbaviť toho pocitu, že mi niečo uniká. Viem že si musím súrne spomenúť. Hľadím na Kailu a pomali mi to z drvivým pocitom všetko dochádza. Prudko sa napnem.

„Kde je Patric.?!“ kričím na ňu a nedokážem sa ovládať. Pohľad na to ako besním ju zjavne vydesil. Zarazene sa na mňa dívala a ja som chytil tik v prstoch. Prečo neodpovedá. „Kde je?“ posúrim hu. Pár krát v rýchlosti žmurkne a začína konečne reagovať.

„Túto dobu asi na čaji v salóne pred lovom, prečo?“ zakončila svoju odpoveď otázkou. Začal som sa súkať z postele. Moc mi to nešlo. „Kam ideš?“ začala so mnou zápasiť. Bolo to pre ňu jednoduché víťazstvo, ale aj napriek tomu som sa nevzdával a snažil so ju od seba odtrhnúť. Ona to jednoducho nechápe.

„Pusť ma!“ zavrčal som keď som už nedokázal bojovať s jej silou. Nieje čas na nejaké hry, pretože ak Patric odíde na lov už sa mi ho nepodarí varovať, a on umrie. „Musím ho varovať.“ vykríkol som už úplne vyčerpaný z jej sily.

„Už ťa nepustím nikam. Máš vysokú teplotu, rana sa ti zapálila a možno sa ti už aj začal šíriť zápal do krvi. Musíš si uvedomiť, že to to nieje hra Kai už dávno nie. Dnes keď odídu na lov pošlem po lekára aby ťa vyšetril. Neviem ťa vyliečiť a ak to takto nechám aby to pokračovalo, tak sa pravdepodobne do večera zabiješ sám a ak už nie sám tak ťa zničí tvoje zranenie.“rozprávala na mňa rýchlo a hlas sa jej pri jednotlivých slovách chvel. Viem, že hovorí úplnú pravdu. Cítim to. Ak dnes budem budem ignorovať všetky náznaky a znova ju neposlúchnem tak čoskoro umriem. Prestal som sa jej brániť aby ma uvoľnila. Urobila tak a ja som sa na ňu usmial. Som tak rád, že som stretol niekoho ako ona. Tak rád by som hu poslúchol ale ja nemôžem. Nie ak mi nepomôže.

„Patric nesmie ísť na ten lov.“ povedal som.

„Prečo?“ prerušila ma skôr ako som jej to stihol vysvetliť celé. Ako moc je nebezpečné zdôveriť sa z tak nebezpečnou informáciou Kaile? Nieje to tak, že jej neverím, skôr mám strach čo sa stane ak sa niekto nemenovaný dozvie, že to vieme. Musím sa rozhodnúť rýchlo a rozumne. Premyslel som si to len na taký moment aby som to mohol trochu premyslieť.

„Niekto sa ho pokúsi na love zabiť.“ odpovedal som. Vynechal som pár informácii a zostala len kostra pravdy. Keď som si prvý krát pomyslel, že som hu vydesil tak práve teraz som zistil, čo je to vydesiť človeka. Nemala slov a tak som sa rozhodol reagovať namiesto nej. „Musí sa to dozvedieť. Nesmie odísť.“

„A ako mu to mám povedať?“ jachtala. Začala sa dostávať zo šoku ktorý som jej spôsobil. To je pravda je možné, že jej nebude veriť. Nemôže mu vysvetliť aké je to vážne. Neviem ani či uverí mne.

„Pravda. Poviem mu to ja, ale budete mi musieť pomôcť.“

„Nie. Určite si všimne, že si zranený a potom už nás nebude počúvať vôbec.“ začala namietať.

„Inú možnosť nevidím.“

„Kai, neviem odkiaľ to vieš ale z takouto informáciou by sme sa nemali dohadovať. Sám sa nedostaneš z postele a ja nie som osoba, ktorá by mu to mala zdeliť. Myslí, že by bolo najrozumnejšie zájsť za Milady. Povieš jej o čo tu ide a ja som si istá, že sa všetko tým vyrieši.“ snaha akou mi to hovorila sršala z celej jej osoby. Myslí to dobre a však netuší, že Milady neuverí tomu kto je vlastne za týmto všetkým a nieje ani čas vysvetľovať. Veď koľko môže trvať taký čaj.

„Viem, že to teraz vyznie dosť zle ale nemyslím si, že je dobrý nápad zaťahovať do tohto aj Milady.“ vysvetlil som jej. Rozmýšľala nad tým čo jej tajím a pomáhala mi na nohy. Vzdala to s presviedčaním ma a radšej sa rozhodla mi pomôcť kráčať. Toto už po niekoľký krát čo nedokážem stáť. Opieral som sa o ňu a ona ma bez ďalších návrhov pridržiavala.

„Dokážeš sa aspoň hýbať?“ spýtala sa kým ma prakticky ťahala k dverám na chodbu.

„Pokúšam sa.“oponoval som. Dýchal som a držal sa na nohách. Boli to dve z najťažších veci ktoré som musel robiť postojačky. Tackali sme sa po chodbe a protestoval som vždy keď ma chcela nechať oddýchnuť. Keď sme došli k jedálni bol som vlastne celkom rád, že sa nám to podarilo a však to by som musel mať až neuveriteľné šťastie aby sme tam aj niekoho našli. Sluha nám hrdo oznámil, že už odišli na dvor odkiaľ čoskoro vyrazia. Popravde mal som chuť nadávať. Patric ani netuší čo sa na neho chystá a k tomu mám tak šťastný deň. Dole schodami sme skôr leteli než išli. Kaila nebola nadšená mojim prvkom ktorý zdolával schody po dvoch , ale aspoň nenamietala, že by som sa mal vrátiť do izby. Vôbec mi nedochádzalo, že ju vlastne zdržujem. V celom kaštieli bolo šero , ale keď sa nám podarilo dostať von slnko ma rezalo v očiach. Asi som sa začal stavať upírom. Bledý a na slnku ma ide poraziť. Kaila ma potajomky uvoľňovala z jej opory a ja som sa snažil kráčať. Všetci boli nachystaný a čakali kedy sa lov začne. Ja som nečakal na nič a skôr než Patric stihol vyskočiť na koňa za zvuku trúbenia, vyraziť na svoju poslednú cestu v živote.

„Patric!“ snažil som sa krotiť svoju hystériu. Všade okolo bolo veľa očí a k tomu všetkému tu stáli obaja strýkovia a jeden z nich je potenciálny vrah. Pozrel na mňa ponad chrbát koňa a ja som sa zastavil. Kaila stála za mnou pre prípad, že by som hu potreboval veľmi súrne. Tak tiež, že aj áno, potrebujem. Usmial sa.

„Kai!“ zavolal na mňa a takmer okamžite ku mne prišiel. Zdvorilo ma pozdravil a chytil ma za lakeť. Všetci sa na nás pozerali. Predpokladám, že tvrdil ako hrozne mi je a a ja nemôžem ísť na lov. Vlastne som spôsobil celkom divokú konverzáciu medzi mužmi, ale to sa bude riešiť neskôr. „Čo tu robíš?“ zavrčal pomedzi umelý úsmev.

Pevne ma držal a viedol trochu ďalej od čakajúcich divákov.

„Musím s tebou hovoriť.“ vyhŕkol som rýchlo.

„Je to dôležité?“ spýtal sa s rovnakým tónom. Očividne mal naponáhlo ,ale to aj ja.

„Smrteľne.“ zdôraznil som svoju odpoveď. Zastavil a pootočil sa ku mne. Asi tušil, že neklamem.

„Čo tým myslíš?“ stíšil hlas. Skrátim to. Pozrel som na neho vážne.

„Niekto sa ťa pokúsi zabiť.“ vyslovil som. Opätoval mi trochu zmetený pohľad. Na moment asi nevedel čo odpovedať lebo mlčal.

„Mňa?“

„Áno.“prikývol som.

„Žartuješ?“ zasmial sa potichu. Myslí si, že by som o takomto niečom žartoval? Zamračil som sa a vytrhol sa z jeho zovretia.

„Nie! Myslím to úplne vážne.“snažil som sa ho zastaviť. Prestal sa baviť a tvár mu stvrdla.

„Ako o niečom takom vieš?“ spýtal sa chladne.

„Počul som ako sa o tom rozprávajú.“ vysvetlil som mu bezvýrazne.

„Kto?“ pýtal sa ďalej. Mal by som mu to povedať? Je to dobrý nápad?

„A nieje to jedno? Proste tam nechoď.“ Zovrel mi ruky.

„Koho si počul sa o tom baviť, Kai?“ očami sa mi to snažil vyčítať z mysle a ruky mi bolestivo drtil. Snažil som sa mu vyvliecť.

„Patric, bolí to.“ sťažoval som sa aby ma uvoľnil. Trochu povolil zovretie, ale len málo tak aby to nebolelo.

„Odpovedz mi!“ zasyčal. Prebehol som očami k ľudom a uvidel ako sa jeho strýkovia bavia medzi sebou. Obaja mi naháňali hrôzu. Vrátil som sa k nemu pohľadom.

„Čo ak ti to nemôžem povedať?“skúsil som . Neviem čo sa bude diať ak na to príde a čo sa stane ak sa to jeho strýkovi nevydarí. Stál mlčky. Rozmýšľa čo spraví?

„V tom prípade nebudem brať na vedomie čo si mi povedal.“ odpovedal rozhodne. Neverím tomu čo práve povedal. Radšej sa nechá zabiť? Pustil mi ruky a chcel odísť.

„Patric!“ snažil som sa ho zastaviť. „Patric, prosím! Počúvaj ma.“ zachytil som ho a on zastal. Otočil sa ku mne s nápisom v jeho očiach: Povedz mi kto to bol.

„Tvoj strýko.“ odpovedal som mu. Neznesiem myšlienku, že by zomrel aj keď som ho mohol zachrániť. Radšej pre to urobím čo môžem kým mám ešte možnosť.

„Ktorý?“bradou mi naznačil ich smer. Začal som byť zúfalí. Ak mu neodpoviem bude to ignorovať.

„Lenže ja to neviem.“ zaplakal som. Vedel som, že toto je koniec môjho pokusu. „Naozaj neviem.“ držal som sa jeho rukávu a dúfal, že mi uverí. Neklamem, neviem ktorí. Zovrel moju ruku na jeho rukáve a oči mu zjemneli.

„Dobre, vráť sa do izby máš horúčku.“ Pohľadom zašiel na Kailu a ta pochopila, že mi ide pomôcť na späť dnu.

Mal by som sa cítiť odľahčene a dobre ale jediné čo cítim je strach, že ma ja tak nepočúvne. Kaila ma prebrala z jeho rúk a ja som sa díval na to ako sa vracia z úsmevom k svojej povinnosti. Prehodil nejaké vtipné ospravedlnenia a vyskočil na koňa. Srdce mi nebilo. Díval som sa ako sa rozhodol aj napriek mojej prosbe. Prečo to robí? Dych sa mi skrátil a ja som sa ocitol vo svojom sne ako ho mŕtveho držím. Myslím, že ma začína chytať panika a ja sa nedokážem sústrediť na nič len na to, že som zlyhal. Toľko krát ma zachránil a ja som to nedokázal ani raz a dokonca to bolo tak jednoduché. Mal by som zájsť až na okraj svojich síl aby som ho ochránil a ja sa iba dívam. Zaťal som zuby a vymanil sa z Kailiných rúk. Jediný kto ešte neodišiel bol mladý sluha z občerstvením, ktoré sa ešte len pripravovalo v kuchyni. Zamieril som až k nemu. Zovrel som jeho koňovi opraty a prehodil ich dozadu. Prekvapene na mňa zízal.

„Potrebuje koňa. Dúfam, že to nevadí ak si ho požičiam.“ vysvetlil som rázne. Jeho ústa sa pár krát bez slovna pohli. „Kai! Čo si myslíš, že robíš?!“ zakričala Kaila. Zdrapila ma za zápästie a snažila sa ma zastaviť. Sluha nás pozoroval.

„Musím ho zastaviť!“ opätoval som naštvane.

„Nie nemusíš.“ bojovala. „Ledva stojíš, ako chceš jazdiť!“ pajedila sa aby ma zastavila. Mala pravdu, ale ja ho musím zastaviť proste musím. Prekvapený sluha bol stále v šoku a ja som si všimol jeho zaujatosť akou sa na mňa pozerá.

„Pomôž mi vysadnúť.“prikázal som. Natiahol ku mne ruky a Kaila mu ich odstrčila.

„Opováž sa mu pomôcť.“ zasyčala a sluha sa stiahol. Potrebujem jeho pomoc. Zagánil som na ňu a nespúšťajúc z nej oči som mu znova prikázal mi pomôcť. „Nehýb sa!“ varovala ho. Nikdy som si ani nepomyslel, že ju tak kruto zradím ale Patric je v nebezpečenstve.

„Mám vyššie postavenie a teda musíš poslúchnuť mňa.“ otočil som sa na neho lebo som sa nedokázal už dlhšie Kaile pozerať do očí. Musel som to urobiť. Podrazil som hu. Nič neodpovedala iba potichu odstúpila od koňa a nechala sluhu nech mi pomôže. Keď som sedel hore nemohol som si pomôcť a pozrel som sa k nej. „Prepáč.“ povedal som pre ňu a potom popohnal koňa.

Nie som si istý či viedol kôň alebo ja, ale predpokladám, že skôr on. Myslel som si aké to bude hrozné viesť sa zranený na koni , ale v skutočnosti je ten rytmus príjemne uspávajúci. Kĺzal som raz na jednu a potom na druhú stranu jediné čo ma držalo v sedle bolo poslanie, ktoré ma vlastne dostalo až takto ďaleko. Dostať sa im rýchlo na stopu nebolo až tak ťažké. Štekot psou bol hlasný a miešal sa spolu z ľudskými pokrikmi. Teraz mi už len zostávalo neprísť neskoro. Narovnal som sa v sedle tak ako mi to dovolilo moje telo a vydal sa oblúkom pred nich. Bežať cez les bolo celkom nebezpečné. Niektoré stromy boli tak blízko, že som prechodom medzi ne, šúchal nohami o ich kôru. Lov sa stupňoval a rovnako aj môj strach. Viem, že sa to stane, no neviem ako. Predo mnou sa objavil spadnutý strom a ja som rýchlo zareagoval. Zvrtol som smer aby ho kôň obišiel. To môjho koňa spomalilo a on prešiel z behu do cvalu a z neho do pomalého kroku. Asi to bol príliš prudký pohyb než som chcel.

„Nezaostávaj! Už sme tam dávno mali byť.“ blízko mňa sa z pomedzi stromov vynorili dvaja muži. Rýchlo som sa zohol a ľahol si až na jeho hrivu.

„Veď idem. Vieš aké bolo ťažké vyšpárať len pol jedeného radu?“ mrnčal na neho detinsky.

„Na čo sa to hráš? Dostaneš za to zaplatené tak prečo si sťažuješ?!“postrčil ho dopredu. Boli odo mňa len niekoľko metrov ak by sa pozreli medzi stromy som si istý, že by ma uvideli. Bože, len to nie. Zavrel som oči dúfajúc, že by som mohol zmiznúť, ale čarovať som sa ešte nenaučil.

„To síce áno ale celkom nechápem ako si predstavuješ uvoľniť zvyšok.“

„To nechaj na mňa.“ odpovedal mu otrávene.

Začali sa vzďaľovať ale aj napriek tomu ich bolo ešte niekoľko metrov počuť ako sa bavia. Vystrel som sa aby som skontroloval ako ďaleko zašli. Pár krát som sa nadýchol aby sa mi vrátil čistý zrak a potom vyrazil krížom cez stromy kam mierili tí dvaja. Les okolo mňa začal až vražebne tíchnuť. Asi som si len myslel, že viem kam mieria. Srdce mi zvieralo strachom. Naozaj som sa stratil? Ak je to tak tak potom čo ak sa môj sen sa vyplní. Popohnal som koňa a začal jednať impulzívne a bez rozmyslu. Mal by som sa vrátiť alebo ísť stále dopredu? Otočil som sa a skontroloval svoje okolie, možno sa nejako zorientujem. Ozval sa hvizd a vo mne svitla nádej, že nie som až tak ďaleko. Zmenil som smer trochu doľava a popohnal ho. O chvíľu sa medzi stromami začali zjavovať pohybujúce objekty. Už som blízko, tak blízko.

Hluk lovu bol neprehliadnuteľný, no mne sa podarilo ho ignorovať hneď keď som pochopil význam útočníkových slov. Patric s jeho skupinou prechádzali cestou ktorá spájala dve časti lesa. Tam kde sa tieto dve časti stretli stál tehlový stĺp, ktorý vyzeral, že už tu je nejakú dobu. Časti z niektorých tehál už povypadávali a zostávali po nich len priehlbiny. Ak by niekto “vyšpáral pol radu“ tehál. Stĺp by zostal nestabilný. Rozhliadol som sa, ale nevidel som objednaných vrahov. Aj tak tam niekde sú a čakajú na svoju šancu. Všetci začali zastavovať a Patric zoskočil z koňa. Prečo zišiel dole! Približoval som a potom som ich uvidel iba kútikom očí. Stáli za stĺpom kde ich nemohol Patric ani nikto zo sprievodu vidieť. Pevné lano bolo uviazané medzi dvoma stromami a držali ho napnuté.

„Patric!“zakričal som aby zastavil. Ak útočníci preseknú to lano strom udrie do tehlového stĺpu a ten takmer určite spadne a zabije všetkých čo pri ňom budú. Patric sa zvrtol za svojím menom a videl, že sa k nemu blížim. Nebol však jediný koho som zaujal. Nemal som čas váhať ani premýšľať. Zoskočil som s koňa rovno na Patrica a stiahol ho k zemi. Tehlový stĺp sa zosypal ako domček z karát. Odpadávajúce časti na nás padali aj napriek tomu, že sa mi ho podarilo stiahnuť z nebezpečnej zóny. Všade sa odohrával ruch. Celá stavba spadla určite za menej než 15 sekúnd no ja som to vnímal ako minúty. Prach, ktorý nás úplne zahalil mi škrípal pod zubami. Štípali ma oči a ťažko sa mi dýchalo, ale určite lepšie ako Patrikovi na ktorom som ležal. Počul som jeho srdce a nádychy. Bol v poriadku. Bol som rád, že sa mu nestalo.

„Pane! Pane ste v poriadku.“všetci sa začali strachovať. Prach začal usadávať. A ja som si musel nájsť pre istotu inú polohu. Prevalil so sa a ľahol si na chrbát. Kamene ma tlačili do chrbáta a chladili. Bola mi zima. Cez prach sa začal objavovať svetlo a bodalo ma do očí. Privrel som ich a sledoval listy na stromoch. Bolo to krásne akoby vetvy tancovali vo vetre.

„Kai?“ Patric sa rozkašľal a hľadal ma v okolí svojho telesného priestoru. „Si v poriadku?“ Našiel ma a vztýčil sa nado mňa a zakryl mi výhľad. Bol biely a jeho vlasy boli zrazu šedivé. Keď sa hýbal pomaly sa mu prach sypal z hlavy. Paralizoval ma až natoľko, že som sa nemohol pohnúť.

„Áno.“ povedal som bezhlasne. Tak som to skúsil druhý krát. „Áno“ to už znela ako odpoveď. „A ty?“

Usmial sa. Sprievod nás našiel a začal ratovať. Patric sa im snažil vysvetliť, že je v poriadku. Dokonca aj obaja strýkovia sa zdali byť vystrašený. Otočil som hlavu aby som videl na to čo zostalo po zrútení stĺpu. Moc toho nezostalo. Iba základy a veľký bordel. Tak a zrazu to vyzerá horšie ako sa mi na prvý pohľad zdalo, že to je. Piští mi v ušiach a prepočujem svoje meno. Znova ma prestane zohrievať slnko a zaleje ma chlad. Otočím sa aby som videl na osobu čo mi zaclonila. „Vstaň zo zeme, prosím.“ hovoril ku mne milo. Natiahol ku mne ruku ale ja som sa nechcel postaviť. Nechcel vlastne znamenalo nemohol. Kto vie čo sa teraz bude diať. „Kai.“ súril ma trochu menej trpezlivo. Podal som mu moju ruku a on ju zovrel. „Zachránil si mi život.“ povedal a potiahol ma aby ma postavil na nohy.

„To bolo najmenej.“ zamrmlal som. Prikývol. Otočil sa odo mňa a diplomaticky začal hovoriť na všetkých čo sa tu nachádzali: „Sú všetci v poriadku?“ všetci sa poobzerali okolo seba a prikývli alebo odpovedali jednoducho: „Áno.“ Patric spokojný, že to tak je, prikývol. „Dobre. Vrátime sa naspäť do sídla.“

Pozoroval som jeho chrbát. Začal sa oprašovať od sutín. Bol to božský pohľad a ešte lepší pocit vedieť, že je v poriadku. Znova som počul to hrozné pišťanie v ušiach. Podlomili sa mi kolená a oškrel si ich o kamene. Naklonil som sa dopredu a aby som sa neprevážil a zachytil som sa rukami o zem. Pozoroval som svoje uprášené ruky na zemi. Triasli sa a ja som to ani necítil. Zhlboka som dýchal aby som sa zbavil stupňujúceho tlaku v hlave. Toto nebolo dobré a to som si ešte nevšimol ako sa mi pravá ruka farbí krvou. Úprimne ma to vydesilo. Necítim to. Celé moje telo zachvátil zvierajúci strach. Malo by to bolieť! Začal som mať sucho v ústach. Zdvihol som tvár k Patricovej siluete. Ešte stále tam bol. Pohľad na neho ma upokojoval. Až na pár sluhov, ktorý ako vždy stoja poďalej sme osameli. „Ideš?“ spýtal sa ku mne bez toho aby sa na mňa pozrel. Nie, už ďalej nepôjdem. Prepáč mi to.

Nedostal hlasnú odpoveď a to ho naviedlo sa na mňa otočiť. „Kai?“ spýtal sa akoby som sa mu stratil v lese z dohľadu. Sklonil som hlavu. „Kai!“ vykríkol. Počul som ako ku mne beží. Cez tehelné časti ktoré škrípali. Chytil ma za lakte a prinútil ma sa na neho pozrieť. V tedy som v jeho očiach videl obavy . Bolelo ma, že sa na mňa takto pozerá a tak som sklopil zrak. Oprel som sa hlavou o jeho telo.

„Prepáč.“ zašomral som. „Ja nejdem.“ Zatriasol so mnou akoby mi to malo pomôcť.

„Čo to hovoríš.“ hneval sa na mňa.

„Nemôžem, Patric, ja som unavený.“ pokúsil som sa o neho oprieť ale on sa mi uhol a ja som kývol hlavou do prázdna. Uvoľnil mi pravú ruku.

„Krvácaš.“ vydesene sa pozrel na svoju ruku a potom na moju. „Kde si zranený?“ pýtal sa nepokojne. Chytil ma za ruku a vytiahol rukáv aby videl zdroj toho krvácania. Pozrel som sa mu do očí. Nech to tak nechá. Asi uvidel, že ja som to vzdal. „Kai!“ zvýšil na mňa hlas aby ma zastrašil a priviedol k rozumu. Nechcem aby sa na mňa hneval. Netiahol som k nemu ruku. Nespúšťal zo mňa oči ani keď som ho pohladil po tvári. Zanechal som tam stopu svojej krvi. Nie, to som nechcel. Zúfalo som sa ju pokúsil dostať dole ,ale on si moju ruku pritlačil k lícu. Mal ho trocha pichľavé. „Prečo si to urobil?“ spýtal sa zúfalo. Klesol som mu na hruď a on ma objal okolo ramien jeho druhou rukou. Pomaly som začínal zaspávať. Zacítil som jemný dotyk na mojej rane. „Tvoje rameno…“ oddialil ruku a predpokladám, že pohľad na jeho ruku mu všetko vysvetlil. „Hej! Pomôžte mi!“ zakričal k svojim sluhom. Cez tehly sa ozval zvuk ďalší beh dvoch ľudí. „Pomôžte mi postaviť sa a dať ho na koňa.“ velil. Cítil som ako sa mi stratil z blízkosti. Na chvíľu som sa strácal v čase a znova precital. „Kai?“ ozvalo sa mi pri uchu. Hlavou som udrel o Patricove plece.

„Prosím, otvor oči. Urob to pre mňa.“ požiadal ma. Hovoril tak pokojne a ja som teda otvoril oči. Išli sme na koni a obzor mi klesal a stúpal. Železná brána do sídla bola otvorená. „Už sme tu.“ oznámil mi. Štrk pod kopytami Odysea sa v pohybe rozmazával, ale kde tu zostali po kopytách otlačky. Sluhovia nás predbehli a došli skôr.

Začali sme spomaľovať a ja som až zase začal cítiť ako ťažko sa mi dýcha.

„Kde je doktor?“ zakričal a ja som sa trhol.

„Henry, zlatko, čo sa deje. Všetci hovoria, že niečo spadlo.“ hlas Patricovej matky ma prinútilo uvedomiť si, že sme späť v sídle.

„Nemám čas s tebou hovoriť. Kde je?“ odpovedal prísne Patric. Začal som mať nepríjemný pocit, že padám do boku.

„Vo vnútri.“ odvetila urazene.

Môj pocit bol správny. Padal som do boku ale len preto že ma stiahli z koňa. Okolo mňa sa dialo veľa vecí a ja som nedokázal prinútiť otvoriť oči. Viem, že na mňa hovorilo viacero ľudí, ale neviem čo. Vedel som, že ak prestanem vnímať tak pravdepodobne umriem. Nastalo ticho a potom mi otvoril starší muž viečka. Bolo to nepríjemné precitnutie.

„Je pri vedomý.“ skonštatoval. „Vonkajšie poranenie na ramene a pleci krváca a rana je silne zapálená.“

„Je to staršie zranenie. Podľa okolitých jaziev, ktoré sa hoja typujem okolo týždňa.“ profesionálne vyslovoval svoje zistené informácie a svojom pacientovi a zdieľal ich niekomu kto tam bol s ním.

„Chlapec je v zlom stave, Pane.“ povedal nakoniec Patricovi.

„Môžte mu pomôcť? Ste predsa lekár.“ ozval sa napäto.

„Pane, jeho rana je zapálená. Je dosť možné, že neprežije noc.“oznámil mu. Ozval sa hluk.

„Urobte čo bude vo vašich silách aby prežil. Je to jasné.“ vrčal na doktora. Nechcel som aby sa kvôli mne správal takto. Keby som umrel už pri páde tých dební alebo stĺpu bolo by to lepšie.

„Nie!“vykríkol známi hlas. Patril Kaile. Musel som stratiť na nejakú dobu vedomie. „Je to moja chyba.“ vzlykala. Prebodol ma náhli pocit viny a bolesti. Myslel som na to ako som to mohol urobiť lepšie aby som nikomu neublížil a ani som si neuvedomil ako som sa opustil. Premýšľal som o Patricovi a vzdal som sa aj toho posledného zmyslu a zaspal.

Vediac, že teraz už nenastane ďalšie ráno.