Umriem? Ak sa mi rana naozaj zapáli, bez antibiotík pravdepodobne umriem. Neznesiem však myšlienku, že by som umrel stým, že ma nenávidí.

Posadil som sa a v tedy vošla Kaila. Položila moje raňajky na stolík a otočila sa ku mne.

„Pane bože!“ zašomrala vystrašene. „Vyzeráš ako duch.“ dodala.

„Nieje mi moc dobre.“ odpovedal som jej na nepoloženú otázku. Prešla ku mne a priložila mi ruku na tvár.

„Celý horíš!“ pritlačila mi prudšie ruku na čelo. „Musím ísť okamžite zavolať doktora.“ otočila sa a ja som hu zachytil za sukňu.

„Nie.“ pokýval som hlavou. „Nemôžete inak ma bude nenávidieť ešte viac.“

„Ale ak máš horúčku môžeš..“

„Nie.“ prerušil som hu. Unavene som si ľahol. „Nevolaj nikoho.“ šomral som z driemot. Pozorovala ako zaspávam. „Vlažnú vodu..“prehltol som na sucho. Musím jej povedať aby ma ošetrila a ranu vydezinfikovala než začne hnisať. „..cesnak na ranu.“

Naklonila sa aby počula.

„Mám ti dať cesnak z vlažnej vody na ranu?“ spýtala sa. Pokýval v nesúhlase hlavou.

„Uvarený… a vodu na teplotu.“

potom si pamätám len útržky. Ľadovú látku. Cesnak. Kaila mi niečo hovorila. Pil som vodu a niečo mrmlal. Znova som zaspal.

Niečo spadlo na zem a ja som sa trhol na posteli. Hľadal som zdroj hluku. Tác s rôznymi vecami na ošetrenie skončili na zemi.

„Prepáč.“ ospravedlnila sa Kaila keď videla, že som hore. Prevrátil som oči. „Ako sa cítiš?“ spýtala sa. To ma prinútilo skontrolovať škody. Prikývol som, že dobre. „Horúčka ti včera klesla. Ten cesnak asi funguje.“ zbierala veci. „Neskôr ti to znova previažem. Včera sa mi podarilo vybrať ešte jednu triesku.“ informovala ma. Nepamätám sa, že by to robila asi som bol riadne mimo. „Zajtra je už lov.“ začala. „Čo chceš urobiť?“ prišla ku mne a nadvihla látku aby videla na ranu. Zaštípalo to.

„Pôjdem.“odvetil som.

„A ako si to predstavuješ?“ hovorila ku mne potichu a pomaly.

„Vstanem a pôjdem.“ zasmial som sa. Nesmiala sa.

„Mal si dva dni horúčku. Myslela som, že umrieš a ty sa smeješ?!“ kričala zúfalo. Dva dni? Som mimo už dva dni?

„Je mi už celkom dobre. Nie som síce v poriadku, priznávam, ale je dôležité aby som išiel.“ chlácholil som ju. Bola to však pravda. Nieje mi zle a dokonca sa mi už netočí ani hlava. Som síce malátny a bolí ma od ramena celé ruka, ale aspoň už nemám horúčku. „Musím sa prejsť po čerstvom vzduchu a nabrať trochu síl.“ pochopila ma a vytiahla ma do sedu. Pomohla mi z jedlom, pitím a obliekaním.

„Nie si v poriadku.“ vyhrešila ma. „Iba si sa vrátil do stavu v ktorom som ťa našla na zemi.“ mumlala podráždene. Prudko mi zapínala gombík na košeli. „Ja len dúfam, že dostaneš rozum.“ uhladila mi vlasy.

„Dnes nie.“ odvetil som jej a vstal. Musel som sa podoprieť, ale na moje prekvapenie som sa cítil lepšie a silnejšie.

„Nenamáhaj sa. Mal by si proste zostať ležať a nepokúšať svoj osud.“ chcela ma zatlačiť späť.

„Nie, musím sa rozhýbať.“ obišiel som hu ako alkoholik.

„Nemusíš, ale ja viem, že ma neposlúchneš tak si aspoň dávaj pozor.“ varovala ma.

„Budem.“ pritakal som. Dvere už neboli konečne zamknuté a ja som sa nemusel vykrádať von. Zašiel som si do záhrady a sadol si na najbližšiu lavičku. Musím uznať, že je prechádzka vlastne dosť náročná. Ohrieval som si tvár na slnku a regeneroval boľavé telo. Začal som sa nudiť a tak som zamieril ku zvuku zvierat. Nemohol som sa ísť pozrieť do kuchyne takto oblečený. Kvádrová budova sa mi vynorila hneď ako som zabočil za roh. Stajne. Nerozmýšľal som už nad ničím iným, mal som vytýčený smer.

Rodina Brehemových mala viac koní ako som si myslel. Len pri vchode bolo pár voľných boxov. Dva rady s koňmi ,to je ale pohľad. Prechádzal som z jednej strany na druhú aby som našiel Odysea. Nakoniec sa mi to podarilo až na druhý krát. Niektoré kone si boli až moc podobné a nevedel som ich rozoznať až neskôr som si všimol, že osem koňov má na boxe aj svoje meno.

„Odys“ zavolal som na neho a on zdvihol hlavu a pozrel na svoju návštevu. „Ako sa máš?“ spýtal som sa ho ako by mi mohol odpovedať. Prestrčil pysk cez mriežku a ja som ho ľavou rukou pohladil po nose. „Dobrý chlapec.“ Chvíľu som ho iba hladil a potom som mu rozprával o tom čo sa stalo kým som sem prišiel. Znova sa mi podarilo zbaviť sa akýchkoľvek starostí. Zatúžil som sa na ňom previesť alebo aspoň vysadnúť. Dobre som však vedel, že s mojím ramenom sa naňho nedostanem.

„Čo tu robíte?“ spýtal sa ma koniar a ja som vydesene vyskočil. Nečakal som, že sem niekto príde.

„Ahm.. iba som chcel vidieť kone.“ odpovedal som ešte stále úplne vydesený.

„To je kôň Mladého Pána, prosím aby ste ustúpili od boxu.“ bolo to upozornenie s varovaním. Poslúchol som.

„Prepáčte, nechcel som.“ ospravedlnil som sa. Prešiel až ku mne a otvoril Odyseov box. Vyviedol ho von a zamieril s ním preč.

„Kam s ním idete?“ opýtal som sa zaujato. Neodpovedal a tak som ho začal sledovať. Zistil,že to tak nenechám a budem ho sledovať až kým mi neodpovie.

„Mladý Pán chce jazdiť.“ odvetil sucho a začal Odysea ustrájať. Takže čaká na koňa. Ihneď som zamieril von zo stají. Stál pred vchodom oblečený v jazdeckom úbore a živo diskutoval so svojím strýkom. Spomalil som a chcel sa zvrtnúť, že odídem, ale uvidel ma. Útek bol marný.

„Aha kto tu je?“ zasmial sa jeho strýko. „Tvoje garde, ak sa nemýlim.“ hovoril to ako urážku.„Svoje prvé garde som priviazal o strom a nechal ho tam dva dni.“ smial sa hlasno pri tej spomienke. Pritisol som si zranenú ruku bližšie k sebe a rozhodol sa odísť. Nepotrebujem aby ma niekto urážal. Uklonil som sa im. „Patric,“ povedal keď som okolo nich prešiel. „tvoje garde zdrhá.“ smial sa na svojom úžasnom vtipe. Zasekol som sa, ale zase sa rýchlo rozhodol ísť. Trochu ma sklamalo, že ho Patric nezastavil.

Svoju časť si začalo vyberať aj moje zranenie. Urobil som len toľko ďalších krokov, koľko som potreboval aby som si mohol sadnúť. Celkovo som vo veľmi dobrej kondícii. Aspoň to ma utešovalo. Oprel som si hlavu o železnú opierku aby som trochu odľahčil tlak na ranu. Je to iba o dýchaní a výdrži. To zvládnem.

„Trucuješ?“zavolal na mňa Patrik a ja som zdvihol zrak. Približoval sa po štrkovej ceste a mne sa to na malí moment zdalo ako deja vú.

„Nie.“odvetil som keď už bol dosť blízko na to aby som nemusel kričať. Pozoroval ma a mňa to začalo znervózňovať. „Nejdeš si zajazdiť?“ presekol som ticho.

„Áno, ale najprv som chcel zistiť či si si nebral strýkove slová príliš k srdcu.“hovoril na mňa neutrálnym hlasom. Už nie sme taký ako predtým.

„Som v poriadku, až sa ma na to pýtaš.“ odvetil som vecne. Podľa mňa je nefér, že ja na neho myslím ale on si na mňa ani nespomenie. Zrazu ľutujem, že som s ním mal sex. Aspoň by som sa necítil tak na nič keď cítim jeho chladný postoj. Prešiel som ho pohľadom a na malí moment zastal v jeho rozkroku. Možno by mi tak nechýbal jeho dotyk. Nad čím vôbec premýšľam? Ihneď som vystrelil svoj pohľad na jeho tvár. Mal kamennú tvár.

„Zastav sa u mňa v študovni za hodinu.“ pozoroval som ako to jeho pery vyslovovali. Zdá sa, že je to hrozne dávno čo sa ma dotýkali. Kai!

„Dobre“odvetil som prirýchlo. Som snáď sexuálne frustrovaný keď ho pozorujem? Odvrátil som od neho tvár a on dovtedy nasadol na Odysea.

„Ak budem meškať počkaj tam.“ dodal a odišiel. Kým sa mi nestratil z očí sledoval som ho a potom som sa pomaly vytratil aj ja.

V izbe som sa natiahol na postel zjedol som trochu z obeda, vypil nejaký horký čaj čo mi nechala Kaila pri posteli a zaľahol do postele s vlhkým obkladom na hlave. Prechádzka mi trochu prospela aj napriek tomu, že ma takmer úplne obrala o všetky moje sily. Keď som stretol Patrica neviem či mi to prospelo alebo uškodilo. Zaujíma ma prečo chce aby sme sa stretli v študovni. Možno ide o zajtrajší lov alebo ma chce pokarhať za to, že som sa nesprával primerane pri každom rozhovore ktorý sme spolu viedli? Moment! Kedy vlastne ubehne jedna hodina? Nepozrel som aký bol čas tak ako to mám vedieť? Posadil som sa. Možno už aj hodina prešla? Vyšiel som z izby a zamieril do študovne ktorú som objavil pri prechádzkach s drevom. Radšej skôr ako neskoro.

Jeho študovňa, tak ako hu on sám nazval, bola vlastne jedna väčšia izba s vysokým stropom, pripomínajúca zemepisnú učebňu. Tlmené svetlo sem cez hrubé závesy dopadalo len mierne. Ako tu číta pri takom šere? Všetko tu bolo z dreva počítajúc knihy. Pred krbom bol stôl zaplnený od papierov po rôzne druhy spisov a učebníc. Isteže k veľkému stolu aj patrilo veľké kreslo potiahnuté s krvavo červenou kožou. Nakoniec tu predsa len nieje všetko z dreva. Väčšia knižnica bola vsadená do steny. Vlastne to tu bolo všetko zahádzané knihami až na pár portrétov. Čerešňou na torte však bol tmavý glóbus. Takmer okamžite som si ho zamiloval. Isteže ako každé dospelé dieťa, ktoré má vysokú inteligenciu som ho pár krát roztočil a zastavil s blaženým pocitom radosti.

Sadol som si do kresla trochu nabok kvôli ruke. Nepokojne vyzerám na dvere a počítam minúty od svojho príchodu. 20 minút, nič. Začínam sa celkom nudiť a tak prehadzujem papiere na stole aby som sa aspoň nejako zabavil. 30 minút nič. Našiel som napodobeninu redispera a tak som si z atramentom čarbal ľavou rukou guličky do rohu jedného z papierov. Vytrvalo som sa snažil aby boli rovnaké.

„Nudíš sa?“ nadskočil som v kresle a pozrel k dverám. Patric. Zatvoril ich a prešiel ku mne. Postavil sa pred stôl a oboma rukami sa oprel, nahol sa bližšie nado mňa aby videl môj výtvor. Rýchlo som odsunul papier aj s perom.

„Trochu, Prepáč.“ dosadla na mňa vina. Sedel som a díval sa na neho. Mlčal. To nič nepovie? „Chceš so mnou o niečom hovoriť?“ spýtal som sa aby reč nestála. Mlčal. Z jeho pohľadu mi naskakovali zimomriavky. Zablúdil som ku glóbusu. Mal som pocit, že tu niečo nehrá. Pozrel som k nemu, stále sa pozerá a uhol pohľadom „Ak nie tak potom prečo som tu?“ začal som už bez odvahy. To ako mlčí ma fakt desí.

„Pozri sa na mňa.“ prehovoril pevne konečne. Poslúchol som. Pozrel som sa na neho a kĺzal očami po jeho tvári. Zalial ma dusivý pocit lásky. Asi budem mlčať aj ja. „Odpovieš mi úprimne a čo najkratšie, súhlasíš? Áno alebo nie?“ hovoril rovnakým tónom akým na mňa prehovoril pri príchode do izby. Je to divné keď až teraz spoznávam všetky jeho povahy, ale aspoň už niečo hovorí a neignoruje ma.

„Áno.“ Vyjadril som sa rozhodne.

„Cítiš ku mne stále ešte niečo?“ opýtal sa a ani len nezmenil tvár. Prečo sa ma to pýta? Zaváham.

„Nieje to trochu osobné?“ vytláčam zo seba neisto. Isteže nieje.

„Je to veľmi jednoduché Kai, áno alebo nie?“chladný ako ľad. Stisol som pery.

„Áno.“ kapituloval som. Jeho tvár sa na sekundu zmenila.

„Prečo si si potom niečo také o mne myslel?“ preskúmaval moju tvár. Naráža na ten deň.

„Povedal som, že ma to mrzí, v jeden deň sa ti úplne odovzdám a na druhý zistím, že si barón, alebo čo, a k tomu si nahovoril môjho otca aby ma predal. No tak mi prepáč, že som zle odhadol situáciu.“ začal som nevedome na neho zvyšovať hlas. Bolo mi hlúpo a smutne a k tomu som ho vlastne zase urážal a odháňal od seba.

„Urobil som to pre teba.“ zasyčal.

„Ja to viem.“ zakričal som.

„Tak prečo si stále naštvaný?“ zvýšil na mňa hlas. Ja nie som naštvaný. Zaráža ma , že nevidí ako ma to mrzí už som sa mu predsa ospravedlnil.

„To ty si tu naštvaný? Zámerne ma ignoruješ aj napriek tomu, že už som sa raz ospravedlnil!“

„Isteže som naštvaný! Kto ťa ignoruje?!“ začal hovoriť hlasnejšie. Ako to?! Postavil som z kresla a nespúšťajúc z neho oči som zastal pred ním.

„Áno? A čo tie posledné dni?! Alebo ešte lepšie, prečo si odišiel z jedálne aj keď si jasne vedel, že sme ešte nedohovorili?“ žmúril som na neho oči a jeho sánka sa zovrela.

„Z čistej zdvorilosti.“ odpovedal pokojne. „Bolo predsa jasné, že ani jeden z nás neodpustil tomu druhému.“ dodal. Nepočúval ma v tedy?

„O čom to hovoríš? Ja som ti odpustil hneď ako si mi to vysvetlil. Uvedomil som si aký som bol hlupák. Ochraňoval si ma už od začiatku a zrazu by si mi mal ublížiť? Ja vlastne neviem prečo som si o tebe niečo také pomyslel.“ vysvetľoval som a začal krotnúť. Dávno som s ním stratil očný kontakt a teraz som tápal pohľadom medzi našimi telami. Vzhliadol som k nemu. „Chceš aby som sa ospravedlnil ešte raz?“ spýtal som sa ho.

„Nie už žiadne ospravedlnenia.“ vzdychol. Zovrel mi bradu a nadvihol moju tvár aby si ju obhliadol. Mal teple prsty a ja som ten letmý dotyk cítil po celom tele.

„Tvoja zranenia na tvári sa už úplne zahojili.“ skonštatoval. „Tak prečo si tak bledý a krehký ako by si mal každú chvíľu odpadnúť?“ spýtal sa. Nie som si však istý či to bola rečnícka otázka. Nebol až tak ďaleko, aj keď na odpadnutie my zrovna teraz nebolo. Srdce mi rýchlo pumpovalo krv do tela a ja som sa stal až neuveriteľne čulím. Stiahol svoju ruku a u mňa nastalo prudké sklamanie. Keď bol teraz ledva 20 centimetrov odo mňa všetky moje zmysli boli v pozore. To iba ja sa cítim tak sexuálne napätý? Nehýbali sme sa. Chcel som si to zopakovať. Necudne a tu medzi knihami. Nemôžem uveriť, že na to myslím. Po tých najdlhších 5 sekundách v mojom živote sa konečne začalo niečo diať. Naklonil sa ku mne ja som takmer skočil po jeho perách. Ucítil som jeho dych a vtedy sa znova uhol. Bože. „ Dnes.“ začal. Pozoroval som jeho pery. „Si si ma obzeral, že?“ zamrmlal svojim hlbokým hlasom. Prešli po mne zimomriavky a mňa v tedy ani na moment nenapadlo klamať.

„Áno. Pozeral som sa.“ odvetil som.

„Dúfal som, že to z teba budem musieť vypáčiť ,ty zvrhlík.“ jemne sa naklonil k môjmu uchu a pohladil ma svojím dychom. Zavrel som oči a užíval si jeho nepriami dotyk.

„Smola. Mňa neobalamutíš, zhýralec.“ zašepkal som. Potichu sa zasmial.

„Už sa stalo.“ Dotkli sme sa nosmi. Vystrčil som k nemu bradu aby som ho bozkal.

„Kretén.“ povedal som mu to do pier.

„Hlupák.“ odpovedal mi rovnako a potom sa naše pery spojili. Pootvoril som ústa a pocity ma pohltili. Rukami sa začal posúvať po mojom tele. Vyšiel som k nemu rukami aby som sa k nemu dostal bližšie, bolestne som cukol a takmer ho pohrýzol do jazyka. Nedokážem zdvihnúť ruku. Nič si nevšimol a prstami si pomali odhalil cestičku pod moju košeľu a stúpal svojimi dlaňami po mojich rebrách. To ma prebralo. Obväz! Zvrtol som sa mu v rukách a oddialil sa. Stretli sa nám oči a ja som dostal strach, že to zle pochopí.

„Chcem ťa vyzliecť prvého.“ vzrušene som dýchal a už by bolo neskoro prestať. Prešiel som za neho a a jednou rukou mu vytiahol košeľu nad gate. Stál pokojne. Rukou som zašiel pod ňu a prechádzal mu špičkami prstov po stavcoch. Naznačil som mu nech si ju vyzlečie a on ju prehodil cez hlavu. Naklonil som sa k nemu a podvedome vdychoval jeho vôňu. Jeho osobná teplá vôňa má vzrušovala na celom tele. Ako mi len chýbala jeho blízkosť. Takmer som neodolal a privinul sa k jeho chrbátu. Tak dlho ma nechal samého. Pohladil som ho po zadku a prešiel znova pred neho. Siahol si po šnúrke na gatiach a ja som zachytil jeho ruku. Usmial sa.

„Na čo mám čakať?“ spýtal sa ma. Pobozkal som ho a s jeho pomocou som zasunul ruku hlbšie do jeho nohavíc. Nebolo tam pre moju ruku už takmer žiadne miesto. Pevne som ho zovrel v ruke a Patric sa ku mne pritlačil. Cúvol som a našiel jeho stôl. Oprel som sa o jeho okraj a pomali skúmal jeho horúce miesta. Dravo mi odviazal nohavice. Neprotestoval som a nechal sa odhaliť. Bol som vzrušený rovnako ako on. Zovrel mi tvár a obmeňoval svojimi perami. Horel som po jeho dotykoch. Uvoľnil som ho zo svojej ruky a zvrtol sa mu chrbátom. Uvoľnil si nohavice. Rukami ma pohladil po zadku a obtrel so oň svojou erekciou. Zacítil som šteklenie až v krku a zahryzol si do pery aby som nezavzdychal. Zaútočil opäť na moju košeľu.

„Kašli na košeľu.“ zasyčal som. Predklonil som sa a oprel sa hruďou o prázdne papiere.

„Nedočkavý?“ znel rovnako nedočkavo ako som bol ja. Cítil som ako ma jednou rukou hladí a druhá si našla cestu k mojej dierke. Prenikol do mňa ja som vzdychol. Položil som čelo na stôl a vstrebával jeho prítomnosť. Bolelo to, ale nevedel som , že to bolí o polovicu menej ako prvý krát.

„Môžeš.“ popoháňal som ho svojimi bokmi. Naklonil sa nado mňa.

„Pozri sa na mňa.“ poprosil ma. Otočil som k nemu tvár. Pridal druhý prst a urobil niečo čo som nečakal. Roztiahol ich vo mne. „Aw!“ zahrýzol som si do pery pod pocitom ako sa všetko vo mne stiahlo. Urobil to naschvál! „Ty … urobil si to na-schvál.“ obvinil som ho. Usmial sa a pobozkal ma na tvár.

„Ale tá reakcia.“ zazubil sa. Ľavou rukou sa hral s mojou erekciou a ja som sa už nesnažil skrývať ako si to užívam. Vzdychal som a s ľavou rukou som krčil listy, ktoré som podo mnou nahmatal. „Patric.“ vzdychol som.

„Chceš mňa?“ spýtal sa. Pokýval som hlavou v súhlase a on ma opustil na taký moment aby sa ku mne nastavil. Zdvihol som sa na špičky. Nadýchol som sa a on jemne zatlačil. Zovrel ma v bokoch aby mal lepší uhol.

„Aké to je?“ spýtal sa a zadržiaval dych.

„Dobré.“

Nadvihol som sa a zaprel sa lakťami. Rameno ma začalo bolestivo páliť a ja som zacítil ako som ho v sebe uväznil. Vydýchol som. Kašlať na na ruku. Prehol som sa proti nemu a on môj pohyb zastavil.

„Urobím ťa ja sám.“ upozornil ma. Nedočkavo som očakával jeho pohyb ale on sa naň nemal.

„No ták, Patric.“ pohupoval som sa nedočkavo na špičkách a on ma udrel cez zadok. „Ah!“ vydýchol som protestujúc. Všetko sa vo mne búrilo a on ma necháva čakať. Pomaly sa začal hýbať von a dnu. Robil to neznesiteľne pomali. Hrýzol som si peru a počúval jeho vzrušený dych keď do mňa opakovane pomali preniká celou dĺžkou. Nespokojne som sa triasol, cítil som každý jeho pohyb. Začal som mať pocit, že sa z jeho tempa zbláznim. Dotýkal sa toho miesta tak jemne, že som chcel kričať. Nevydržal som to a zavrtel bokmi. Vzdychol.

„Mám pocit, že sa zbláznim ako moc ťa chcem.“ zašomral. Prehol som sa v chrbáte.

„Tak mi to ukáž.“ zabručal som. Pevne ma zovrel v bokoch a prudko do mňa začal dorážať. Kĺzal som sa po papieroch a takmer sa neudržal na lakťoch. Triasol som sa a začal prežívať svoj prichádzajúci orgazmus. Počul som ako sa naše hlasné vzdychy vracajú od políc plných kníh. Patric mi bolestivo zaryl prsty do bokov a vyvrcholil do mňa. Triasol sa. „Poď.“ prehovoril udychčane takmer bez hlasu. Roztrasene som sa znova postavil na špičky a položil hlavu na stôl. Vnútro sa mi bolestivo zovrelo kvôli Paricovi a jeho tlaku a ja som vyvrcholil bez pomoci na jeho stôl. Dychčal som a celé moje telo to zrazu vzdalo. Ležal som na stole a Patri sa o mňa opieral. Cítil som na chrbáte ako mu bije srdce. Keď chytil dych, uvoľnil jeho tlak a mňa zaliala horkosť. Mal som nepríjemný pocit ako mi stekal jeho orgazmus po stehnách. Odtiahol sa a mne sa podlomili nohy, skĺzol som na zem. Rozlieval sa vo mne pocit absolútnej ľahkosti. Srdce mi divoko bilo a celé telo ma svrbelo. Začal som sa vracať do reality. Natiahol si svoje nohavice a nechal ma chvíľu oddýchnuť. Mne bolo mdlo. Zaťažil som svoje rameno a v ruke mi bolestivo trhalo. Zohol sa ku mne.

„V poriadku?“ spýtal sa ma starostlivo. Pohladil ma po hlave. „Môžeš vstať?“ Prikývol som a natiahol som k nemu ľavú ruku. Vytiahol ma na nohy. Oprel som sa o teraz už špinavý stôl. Podal mi moje nohavice a ja som si ich len zobral a priložil k telu.

„Ten stôl ma mrzí.“ nadhodil som. Pozrel sa za mňa.

„To je dobré. Neskôr ho upracem. Ani si nevieš predstaviť ako si my chýbal.“ zovrel moju tvár a pozeral sa mi do očí. „Nechcem aby sa ešte niekedy opakovalo takéto nedorozumenie.“ oprel sa o mňa čelom. Dýchal v mojom priestore.

„Dobre a ty ma už nikdy neodstrkuj. Nemohol som zniesť pomyslenie, že už ma nikdy nebudeš chcieť ani vidieť. Vlastne je mi jedno kto si .Kým budeš rovnaký a hlavne somnou.“ povedal som len pre neho. Usmial sa, ale nič neodpovedal. Stiahol svoje teplé ruky a objal ma okolo ramien. Zavrel som oči a vstrebával jeho energiu. Je to prvé objatie po tak dlhej dobe. Nohavice mi spadli z rúk. Pevne ma k sebe pripútal. Srdce mi kvôli nemu divoko bilo. Zatajil som dych a vypustil z hlavy všetko čo ma trápilo. Práve teraz som zostal zaseknutý v priestore kde by som bol ochotný zomrieť bez výčitiek svedomia, ale ta chvíľa ubehla až príliš rýchlo a ja som zostal živý až príliš. Bez jeho tepla mi zostávala hrozná zima.

„Kai?“ rukami ma pohladil po vlasoch. Opieral som sa o neho a počúval zvukom jeho srdca a dychu. Je mi taká zima. „Trasieš sa,“ nahmatal mi ruky „ máš ľadové ruky“ zovrel mi ich aby ma zohrial.

„Je mi trochu zima.“ prisvedčil som trochu neprítomne.

„Tak sa už obleč. Stojíš tu stále polonahý.“ rozkázal mi milo. Keby som to tak dokázal. Som taký unavený a zmrznutý ako by som mal každú chvíľu zmrznúť. Čakal, že sa oblečiem, ale ja som zatvoril oči a zaspával aspoň tak som sa cítil. „Nieje ti dobre, že nie?“ prehovoril a jeho hlas príjemne zavibroval v jeho hrudi. Než som odpovedal začal ma pridržiavať na sebe.

„Nie nieje.“ priznal som mu takmer nepočujne.

„Prečo si mi to nepovedal predtým.“ zvýšil hlas a tým aj zosilnelo vibrovanie.

„Nieje to až tak vážne,“ urobil som prestávku lebo sa mi rozišli myšlienky. „ iba na mňa niečo lezie.“ prinajmenšom horúčka. Podľa necitlivosti možno aj niečo horšie. „Stačí keď sa vyspím.“ na malý moment som sa stratil až kým si o mňa neoprel bradu.

„Dobre verím ti, ale zajtra zostaň ležať a keď sa vrátim z tej poľovačky prídem ťa pozrieť.“ jeho hlas ma šteklil vo vlasoch. Prinútil som sa otvoriť oči a pozrieť sa na neho.

„Kedy sa zajtra vrátiš?“

Pozeral na mňa a povzbudivo sa usmial.

„Neviem.“ sklonil sa a pobozkal ma na tvár. „Ale vrátim sa hneď ako to bude možné. Počkáš na mňa pár hodín, nie?“ Prikývol som. Oprel som sa na svoje staré miesto a nakoniec zablúdil už úplne.

Neviem ako dlho som bol stratený, ale prebudil ma nepríjemný pocit, že padám. Trhol som sa aby som nepadol. Ležal som v posteli prikrytý po bradu dekou. Sám som sa sem nedostal takže mi do postele pomohol nakoniec Patric. Uvedomil som si, že ležím na chrbáte. Nedokázal som sa pohnúť. Prebehol som očami po izbe a začali ma páliť. Zavrel som ich. Som tak unavený, ale musím si nasadiť nohavice skôr než príde Kaila. Nerád by som to vysvetľoval. Už som si naložil dosť. Nedal som si pozor a mám znova vysokú teplotu a k tomu rana ma nebolí a to ma desí ešte viac. Mala by byť neznesiteľná, ale ja ju necítim.

Na silu som sa posadil, zdvihol sa mi žalúdok. Zadržal som dych a všetko v sebe udržal.

V opare si začal hľadať nohavice. Boli prehodené na konci postele. Načiahol som sa k ním. Žalúdok sa mi po druhý krát dvihol a tentokrát som už také šťastie nemal. Pripadal som si ako ožran až na to, že som vlastne vôbec opitý nebol. Nakoniec sa mi podarilo obliecť sa a stiahnuť špinavé prestieradlo. Schladil som sa vodou a netrpezlivo čakal. Prestieradlo začalo po mne páchnuť a mne sa z toho opäť dvíhal žalúdok. Keď ma naplo po tretí krát už som to nevydržal a vyšiel do vlhkej chodby pre služobníctvo. Oprel som sa o stenu a chladil som svoju horúčku. Možno by bolo lepšie ju vyhľadať. Nechcem umierať sám. Pridržiaval som sa steny a postupoval dopredu len pomaly. Prekvapuje ma, že dokážem vôbec stáť. Na konci som vyšiel dvierkami a zistil, že som sa stratil v chodbách. Toto nebol priestor pre služobníctvo, ale veľká zelená izba. Tá sa mi kruto zatočila a ja som sa zložil k podlahe. To ma presvedčilo o tom, že ju nebudem už dneska hľadať a radšej sa aj plazením vrátim do svojej izby. Zatvoril som oči a zhlboka dýchal aby som sa trochu spamätal.

„Nemyslím, že mi rozumieš.“ zabrblal mužský hlas za dverami. Tie sa pootvorili a ja som si uvedomil, že som asi niekomu cudziemu vbehol do izby. Nebolo by asi najlepšie a najjednoduchšie vysvetľovať čo tu robím. Zaprel som sa pätami o podlahu a prešmykol sa do otvoru. Chytil som dvierka, že ich zavriem, ale nepodarilo sa mi ich zacvaknúť. Srdce mi začalo biť rýchlejšie pri myšlienke, že ma tu nájdu. Dvere sa za mužom zavreli a rozhovor pokračoval. Nebol v izbe sám.

„Hovorím, aby si to urobil poriadne. Nepotrebujem nejaké problémy.“ rozprával v hneve. Chcel som odísť ale potom som započul Patricove meno a ja som primrzol k stene. „Chcem aby ste to urobili čisto. Potrebujem si overiť, že ste pochopili celý plán.“

„Áno, pane.“ prehovoril druhý mužský hlas.

„Pôjdeme popod horu a potrebujem aby to bola nehoda, nechcem aby bol ktokoľvek z vás chytený. Zaplatím vám potom, až to urobíte poriadne.“zahromžil prvý hlas.

„Ako si môžeme byť istý, že dostaneme zaplatené?“ spýtal sa druhý hlas. Pritiahol som sa k dverám a pozrel cez presvitajúci pásik svetla do izby. O čo tam konkrétne ide? Videl som ako tam stoja dvaja muži. Jeden bol vyšší, ale skromne oblečený. Mal holú hlavu a zjazvené pravé líce. Druhý muž bol menší a mal drahé jazdecké oblečenie. Cez čapicu mu presvitali vlnené čokoládové vlasy. Nevidel som mu do tváre, ale mne sa vybavili zvláštne sfarbené oči. To bol jeden z Patrikových strýkov!

„Ak nič nepokazíte a Patric Brehem umrie, ja všetko zdedím a o peniaze nebude núdze. To mi verte.“ zasmial sa chladne. Srdce sa mi rozbúchalo. Chcú zabiť Patrica! Na poľovačke a tak aby to vyzeralo ako nehoda. Musím ho varovať! Ďalej som sa im už nevenoval. Zachytil som sa rukami a postavil na nohy. Srdce mi divoko bilo a ja som postupoval dopredu poslepiačky. Začal mi dochádzať dych. V žalúdku sa mi usadil ťažký kameň a v ušiach mi začala hlasno cirkulovať krv. Zažmurkal som do tmy aby som sa zabavil toho tlaku v ušiach. Nepomohlo to a ja som padol v strede cesty. Teraz nie! MUSÍM ÍSŤ ĎALEJ INAK PATRIC UMRIE! Nedokázal som to a stratil vedomie.