Bolí ma hlava. Cit do tela sa mi vrátil až nechcene rýchlo. Otvoril som oči a začal skúmať prostredie. Tie minajprv padli na zeleno-hnedú tapisériu a dubový šatník. Krv sa mi nahrnula do hlavy a ja som musel znova zavrieť oči. Otočil som sa na chrbát. Ležal som na posteli, bola trochu tvrdá. Nad mojou hlavou sa vznášala scenéria spievajúcich anjelov. Vzdychol som a skontroloval pravú stranu svojho väzenia. Rovnaká tapiséria, ale tu stál malí písací stolík so svietnikom o necelí meter boli drevené dvere, ktoré vyzerali naozaj pevne. Izba bola priemerná. Musel som nadvihnúť hlavu a do oči mi udrelo svetlo. Cez otvorené okno sem prúdil vzduch. Zvonka sa neozýval žiaden život. Kde to som?

Zvesil som nohy z postele a posadil sa. Izba sa zatočila a hlava mi takmer padla na zem keby nebola pripevnená ku krku. Vzdychol som a nasal čerstvý kyslík. Pocítil som smäd. V ľavom rohu vedľa šatníka stál džbán s toaletným stolíkom na hygienu. Rozhodol som sa prejsť k nemu. Boli to ťarbavé kroky, ktoré ma doviedli až k cieľu. Napil som sa a myseľ sa mi o trošku vyjasnila. Uniesli ma snáď? Prešiel som k oknu a vyzrel von. Bol som vysoko. Scenéria okolo bola zelená až nad biely štrk pod oknami. Dozadu sa tiahol už len les. Rozmýšľam či mi pomôže kričať. Asi nie. Stiahol som sa späť do izby a vrhol sa na dvere. Ani neviem ako dlho som bol mimo. Patric sa už možno vrátil späť a nenašiel ma tam. Čo bude teraz? Musím sa vrátiť nech to stojí čo chce. Zatlačil som kľuku na dverách a skúsil potlačiť do oboch strán. Nečakane bolo zamknuté. Možno nie je až tak zlý nápad zakričať. Zúrivo som do nich kopol. „Pustite ma!“ prechádzal som hore dolu pred posteľou ako nepokojný tiger a čakal na príležitosť keď niekto otvorí dvere a ja vybehnem. Opakovane som kričal a zostal pripravený vybehnúť proti dverám.

„Ospravedlnte ma.“ zaštebotal ženský pevný hlas. Prudko som sa zvrtol doprava. V malých dvierkach v stene, kúsok od postele a stolíka, stala žena okolo 26 rokov. Krémové vlasy sa jej vlnili ako po pokazenej trvalej. Jednoduché šaty jej siahali po členky a zvýrazňovali jej útlu a malú postavu. Stále stala v miernom predklone a ja som jej nevidel do tváre. Prekvapilo ma to. Ona ma prekvapila. Zmohol som sa len na bezhlasé: „Ehm.“ Aj keď pred pár minútami som mal hlasu celkom dosť. Zdvihla hlavu. Naozaj bola drobná. Prekvapene som hu pozoroval. Jej srdcovú tvár jej zdobili lesklé hnedé oči a malé pery, na nose mala pár nezbedných pieh. Nebojí sa, že by som jej mohol ublížiť? Pozrel som inštinktívne za ňu odkiaľ prišla. No jasné, tajné dvere pre služobníctvo.

„Od dnes vám budem pomáhať.“ skromne sa uklonila.

„To nebude nutné vlastne práve odchádzam, ak ma ospravedlníte.“ odhodlane som sa okolo nej prešmykol do otvoru v stene.

„Ale to nemôžete.“ v chvate ma chytila pevne za ruku. Už som bol takmer v chodbičke. Nebudem sa s ňou predsa biť. Aj keď na um mi to prišlo.

„Prečo nie?“ spýtal som sa nevrlo.

„Mylady my prikázala aby som vám od dnes slúžila ako komorná. Tak tiež som bola poprosená o vašu účasť v modrom salóniku, kde sa stretnete s Mylady a Mladým Pánom.“ vysvetľovala pokorne no zároveň prísne. Vyplietol som si ruku a pozoroval hu. Moja komorná? Prečo by ma unášali a dávali mi izbu a komornú? Nemal som slúžiť na kaštieli? Zamračil som sa. Na akú úlohu som bol údajne predaný? Zahryzol som si zvnútra do pery aby som sa zbavil toho sužujúceho pocitu.

„Som si istý že toto je len omyl a tak sa nemusíte namáhať.“ vysvetlil som jej a ju moja veta prekvapila. Sklonila v poklone hlavu. A vysvetlila. „Nemali by ste ma oslovovať ako rovnocennú osobu.“ Čo? Oslovenie. Je komorná no a? Zhlboka som sa nadýchol, asi nemám moc na výber. Hneď ako sa stretnem s Mylady, ktorej meno mi uniklo, toto všetko skončí.

„Ako by to teda malo byť?“ znel som otrávene, ale ja sa proste musím dostať preč. Patric, iba boh vie čo asi teraz robí.

„No, mali by ste ma volať menom, alebo ma oslovovať podľa vlastného uváženia.“ hovorila striktne. Na jej výzor bola skutočne silná osobnosť. Prišlo mi nevhodné aby som staršiu osobu volal menom a ona mňa s vykaním.

„To asi nepôjde. Bol som vychovaný úcte k starším.“ Pevne ma zovrela. Jej oči ma prehliadli od vrchu až po spodok nôh. Zavrela dvierka a naklonila sa.

„Na tvojom mieste, iste so všetkou úctou, by som na to zabudla. Ak by ťa počuli páni domu, pravdepodobne by ste dostal trest za nerešpektovanie spoločenských postavení. Od dnes si dávaj pozor na to čo si myslíš a hovoríš. Varujem ťa vopred, pretože sa nezdáš ako zlý človek. Čím viac budeš rešpektovať ich požiadavky na teba, tým lepšie tu budeš žiť“ varovala ma potichu. Nechcem tu žiť. Toto všetko začína byť veľký problém. „Som Kaila.“ dopovedala už v normálnej vzdialenosti. „Volaj ma tak a ja ťa budem oslovovať tvojim menom.“ hovorila prísne, ale ja som to vnímal ako záchranu. Chcela mi pomôcť aj keď ma nepozná?

„Ja sa volám Kai.“ povedal som. Natiahol som k nej ruku v pozdrave. Pozrela na mňa a silno ma po nej udrela.

„Nepočúval si.“ zasyčala ostro. Ušlo mi, že podanie ruky je znakom rovnocennosti medzi mužmi.

„Mrzí ma to.“ zamrmlal som. Vzdychla.

„Dobre počúvaj v tomto dome je veľa očí a uší. Od dnes som tvoja komorná a mojou úlohou je starať sa o teba. Neviem prečo je tu chlapec ako ty, ale viem, že to bude pre teba ťažké. Neviem k to bola tvoja rodina a mne je to jedno no jedno ti poviem…“ výhražne na mňa zdvihla prst. „… V súkromí budem k tebe úprimná. Ak by to však niekto počul alebo videl môžem byť za to zbitá na smrť.“ odtiahla prst ktorý mala položený na mojom nose a potom sa usmiala.

„Ospravedlňujem sa za svoje správanie aj za svoj nevhodne oslovenie.“ dodala milo. Pozoroval som ako sa z poslušnej slúžky stala karhajúca matka, a aj napriek tomu som bol rád, že som stretol niekoho ako ona. Videla, že som úplne vyvedený zmiery, chytila ma za zápästie a posadila na posteľ.

„Čo tvoja hlava?“ spýtala sa.

„Bolí.“ posťažoval som si. Očami ma preskúmala.

„Nuž zdá sa, že si dostal celkom dobrú ranu.“ zasmiala sa pri pohľade na moju tvár. „Ty dvaja čo ťa doviedli hovorili, že si zápasil.“ namočila kúsok látky do džbánu s vodou a utierala mi starostlivo tvár.

„Nemám tu vôbec byť mal by som sa vrátiť do hostinca.“ vzdychol som nešťastne. Začal som sa v jej prítomnosti uvoľňovať. Chytil som látku s ktorou mi čistila ranu zo včerajška.

„Udreli ma zozadu.“ zamrmlal som a ukázal na svoje čelo. „Túto mám zo včerajška.“ zostala nado mnou stáť. Zdala sa úprimne zaujatá čo sa mi vlastne stalo pred príchodom sem. Neviem či to chcem vôbec vysvetľovať.

,,Ako dlho som tu?“ spýtal som sa po chvíli ticha.

,,Asi hodinu.“ odvetila. Prešla za mňa a z šatníka vybrala jednu z košieľ a nohavíc. Ani jedny nepatrili mne. Pozoroval som ju, došlo mi, že ma bude chcieť vyzliecť.

,,Dokážem sa obliecť aj sám.“ vyhŕkol som skôr než ma stiahla z košele. Uvolnila zo mňa ruky.

,,Iste.“ zamrmlala akoby mi neverila. Pozorovala ma a ja som sa moc nemal do prezliekania. Ako tu tak stojí nemôžem pochopiť: ,,Prečo ste ku mne milá a pomáhate mi?“. Jej oči zmäkli.

,,Už pri prvom pohľade na teba si mi pripomenul môjho syna. Na chvíľu som mala pocit, že je to on..“ to čo mala pred momentom v očiach zase zmizlo ,…a okrem toho som tu dosť dlho nato aby som vedela rozoznať kto je zlý a kto nie. Neprezlečieš sa?“ Prebudila ma z myšlienok.

„No rád by som to urobil osamote. Je mi nepríjemné keď sa pozeráte.“ zamrmlal som si popod nos a Kaila sa hlasno zasmiala.

„Drahý môj, nemáš nič čo by som už v živote nevidela, ale ak si to tak želáš počkám za dverami.“škeriac vyšla za dvere pre služobníctvo. Rýchlo som sa prezliekol do čistých vecí. Boli mi trochu veľké, ale nebolo to nič čo by nevyriešil opasok alebo šnúrka. Toto je vážne šialené. Ako sa môže toto všetko diať len mne. Z hlasný povzdychom som otvoril dvere za ktorými pokojne vyčkávala moja komorná. Aspoň to tvrdí. Prezrela si ma.

„No obliecť sa vieš, ale upraviť už nie. Čo tie vlasy?“ ukázala na hniezdo v mojej hlave. Vlastne ani neviem ako vyzerám. Otočil som sa na toaletné zrkadlo. Po včerajšom sviežom kúpeli sa mi vlasy zlepili do pramienkov a trochu sa zvlnili. Tvár som mal trochu opuchnutú, ale ranu po bičíku vystriedali škriabance a odreniny. Trochu ma to zarazilo.

„No ,nevyzerám najlepšie.“ priznal som si. Až teraz som si uvedomil koľko rán som za posledné dni schytal. Ani som si v tom zhone udalostí neuvedomil ako ma bolí celé telo. Najhoršie na tom bola hlava. Asi som na to ani nemal čas, vlastne ani teraz nemám čas lízať si rany. „Čo navrhujete?“ otočil som sa k nej odhodlane. Ešte ma čaká dlhý a ťažký rozhovor. Verím, že sa všetko vyrieši. Vytiahla zo zástery drevený hrebeň a naznačila mi nech sa učešem. Rozčesal som si hrivu a dal sa znova trocha dokopy. Pozorovala ma so súcitom v tvári. „Mám pocit, že mi chcete niečo povedať.“ prikývla.

„Dávaj si pozor. Viem, že chceš aby toto bol len zlý sen, ale nesmieš byť sklamaný ak to nevyjde. Nedaj im poznať ako ťa to zraní. Máš pravdu, že ťa nepoznám, ale videla som umierať už veľa ľudí kvôli hlúposti…. A nepoužívaj voči mne zdvorilostnú frázu!“ dokončila nahnevane. Nemôžem zato, skutočne nie. V zámke sa ozval kľúč a potom sa otvorili. Stál v nich jeden z tých mužov čo ma uniesli, teda aspoň tak bol oblečený. Pozrel na Kailu a ta sa uklonila. „Je pripravený stretnúť sa s Mylady.“ znova hrala poslušnú komornú. Muž na ňu takmer ani nereagoval. Asi vie čo robí.

„Tadiaľto.“ škrobene sa postavil do dverí a ukázal doľava. Musím byť poslušný, aspoň nateraz. Vyšiel som do chodby širokej asi meter, ktorá sa hneď stáčala do pravej strany. Oproti mojím dverám boli ďalšie s rovnakou rezbou. Obzrel som sa či ma nasleduje. Bol tam. Za ním bola už len stena. Zabočil som a ocitol sa na rovnej chodbe s lesklou bielou dlážkou. Zľava boli okná a napravo kde tu dvere. Chodba končila rovnako dvojkrídlovými dvermi. Je to tu už od pohľadu veľmi veľké. Popohnal ma a ja som sa prestal rozplývať nad monumentalitou kaštieľa. Ak je to naozaj kaštieľ.

Zaviedol ma k dverám na konci chodby a zaklopal. Dvere sa pootvorili. Von vykukla staršia hlava muža. Väčšia časť jeho hlavy bola pokrytá šedinami. Mal oblečené čierne nohavice, košeľu, vestu a na rukách biele rukavice. Sluha.

„To je on. Milady ho očakáva.“postrčil ma k dverám aby si ma starý muž prezrel.

„V poriadku. Odtiaľto to zvládnem. Ďakujem .“ odvetil sucho. Muž ktorý ma vyslobodil z izby hlavou naznačil poklonu a otočil sa na odchod. Sluha sa zastrčil späť a mňa nechal v napätí čakať pred dverami bez toho aby mi povedal čo i len slovo. Pozoroval som zavretá dvere za ktorými zmizol a snažil sa prekonať nutkanie utiecť. Zachytával som hlasný rozhovor na druhej strane. Žeby sa tam hádali? Zrazu nastalo ticho po ktorom nasledovalo otvorenie dverí. Od prahu som videl do salóna. Podlaha bola bledo drevená a pokrýval ho belasý koberec. Všetko sa zdalo byť zladené do modra, preto ten názov: Modrý salónik, a je to tu. Zhlboka som sa nadýchol aby som neomdlel od nervov. Na tomto rozhovore záleží celá moja budúcnosť. Či ma tu uväznia navždy alebo pustia, aj a sa vrátim do hostinca. Komplikujem to? Asi trochu. Odvážil som sa na pohľad k osobám, ktorým som teraz mieril. Boli dve, žena ktorá prišla na ten dvor a muž otočený chrbátom. Živo diskutovali alebo lepšie povedané, hádali sa. Vraciam sa očami k svojím špičkám na nohách.

„Nemám v úmysle zájsť tam.“ zasyčal potichu muž.

„Á, už je tu.“ zvolala zvesela žena. Nepozerať sa, nepozerať sa. Uklonil som sa a zostal v predklone. „ Nebuď nezdvorilí, syn môj. Toto je Kai. Syn Terona, vieš toho úradníka so zahraničným obchodom. Mimochodom veľmi zdvorilí a milý pán. Jeho najstarší syn nás privítal späť v sídle.“ vysvetľovala jednotvárne. Brehemový? Ak áno tak Brendon je ten syn čo ich privítal a to znamená, že toto nieje chyba a otec ma naozaj predal. Keď mi to zrazu dochádza, že sa ma vzdal ako syna, a aj napriek tomu, že bol ku mne zlý, bolí to. Skutočne to bolí. Premohol som vlnu beznádejného zúfalstva, ktorá prišla v momentoch ticha. Možno čakala, že niečo niekto na to povie. Nestalo sa tak. Okolo mňa sa vinuli vône ktoré dôverne poznám a upokojovalo ma to. „Ale ako by si to mal vedieť keď si na naše privítanie ani neprišiel, však?“ vyčítala mu. Budu sa znova hádať? Ticho. „No nič, hovorila som s Teronom aký mám problém nájsť ti tvojho osobného garde sluhu a on bol tak šľachetný a povedal mi o svojom synovi. Vraj je veľmi… poslušný.“ počúval som jej jednostraný rozhovor a cítil sa čim ďalej tým horšie. To je všetko? Poslušný? Predal ma lebo som poslušný. Čože?

„Tak a to ma privádza k pointe tohto stretnutia. Kai bude od dnes tvojím novým garde sluhom.“ Zajasala nad svojou genialitou. Nič sa nedialo a mne sa zdá , že jej syn je rovnako nadšený ako ja. Možno to bude jednoduchšie ukončiť než sa na prvý pohľad zdalo. „Kai.“prehovorila prvý krát priamo ku mne. Sklonil som hlbšie hlavu. „Tvojou úlohou bude robiť spoločnosť môjmu synovi. Naučíš sa všetko čo bude potrebné. Tvojou náplňou práce bude ho sprevádzať ako manželka , kým sa nezasnúbi.“ vysvetlila mi prísne. Toto robiť nebudem.

„Prepáčte,“prehovoril som. Teraz, alebo nikdy. „ak budem nezdvorilí, ale ja nemôžem pre vás pracovať. Veľmi sa za to ospravedlňujem a ak ste za mňa zaplatili som ochotný vám tie peniaze vrátiť späť.“ nevidel som nikomu do tváre, kvôli hlúpej etikete, ale zdalo sa, že sú všetci v šoku z môjho vyjadrenia. Jaj, keby som sa tak mohol pozrieť.

„Chápem zle, že ideš proti rozhodnutiu svojho otca? Snažíš sa ho znemožniť ešte viac než si to urobil keď si ušiel do hostinca pred svojim osudom. Vieš ako to poznačí tvoju rodinu keď sa ľudia dozvedia, že si odmietol slúžiť svojím pánom?“ stála blízko mňa, videl som vzory na jej drahých šatách. Tak takto som nad tým nepremýšľal. Istým spôsobom má pravdu. „Vážne ma zaráža, že si niečo také vyslovil. Budem predstierať, že som to nepočula pretože mám tvojho otca rada.“ hovorila pokojne. Toto vôbec nevyzerá dobre a však, ak ma nepustia, tak proste ujdem. To bude jediným riešením.

„Keď už sme si všetko vyriešili, vrátim sa tam kde som skončila. Toto je môj syn.“ naznačila mi aby som sa zdvihol a tak sa zoznámil s človekom kvôli ktorému tu som. Urobil som tak. Otočil som sa k mužovi vedľa nej.

„Patric Henry Brehemm. Môj jediný syn…“

Stál som tam dívajúc sa na muža, ktorého som poznal. Patric. Slová ktoré hovorila jeho matka zrazu prehlušila otravná osa v mojej hlave. Vymazávala všetko čo tam bolo svojím hlučným, bzzzz. Ani vlastne neviem čo mám urobiť. Odpovedám na otázku ktorú mi položila jeho matka, ale neviem čo hovorí a čo ja odpovedám. Neviem čo robím. Ani neviem či dýcham. Jedinú vec ktorú skutočne viem je: Ako to bolí keď zrazu nieje žiadna nádej. To keď zostane človek vnútri prázdny. Je to vlastne pocit, ktorý núti ľudí postaviť sa na rímsu vysokej budovy a skočiť. Dívam sa pred seba a precitám. Nemôžem sa ubrániť a hlasno sa zasmejem. Bože ja som ale hlúpy. Smejem sa a oni ma prekvapene pozorujú. Všetko to predsa dávalo celý čas zmysel. Ako by si mohol dovoliť študovať po mestách a zaplatiť takú izbu keby nebol bohatý.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa prekvapene s náznakom pobúrenia. Otočil som sa k jeho matke a úplne ho vytesnil z mojej mysle. Zrazu sa vo mne rozlieval severský chlad.

„Ale vôbec nie, Mylady. Iba som si spomenul na jeden celkom krutý vtip. Raz vám ho poviem ak budete chcieť.“ usmieval som sa a ona prikývla.

„A prečo nie teraz, keď je tak čerstvý? Rada by som sa zasmiala.“ zdvorilo prikývol hlavou na jej prosbu.

„To síce je ,ale na taký vtip potrebujeme väčšie publikum. Mrzí ma ak som vás sklamal.“

„Ale vôbec nie. Musím ísť ešte na čaj so svätým otcom tak nás môžete pobaviť neskôr.“ mávla rukou k Patricovi a on prikývol. Vedome som sa vyhýbal kontaktu jeho očí. Postrehol to. Hlboko som sa uklonil na pozdrav odchádzajúcej dámy zo salóna. Nastalo ticho. Ktoré preťal Patric.

„Kai.“ zavolal ospravedlňujúco moje meno. Bolí to. Bože ,ako to len bolí. Potláčam slzy a chladím svoje emócie v srdci hrubým ľadom. Otočil som sa k nemu. A uklonil som sa na znak poddanosti. Už predsa nikam neponáhľam alebo nie? Zaťal som zuby a usmial sa.

„Áno, môj pane.“odpovedal som chladne, ale hlas mi zakolísal a tak som to zahral na kašeľ.

„Vypočuješ ma? Všetko vysvetlím.“ hovoril potichu akoby mi oznamoval tajnú správu. Iste, že sa o tom čo sa stalo medzi nami nesmie nikto dozvedieť. Zaťal som prsty do pästí. Nechcem to počuť.

„Ako si želáte, môj pane.“ odvetil som škrobene. Zelené oči mu zablýskali.

„Kai.“ skúšal ma nájsť pod hrúbkou ľadu. „Nechcem aby si si myslel…“ musím ho zastaviť inak tu asi omdliem. Horko som prehĺtol. Nič rozumné ma nenapadalo.

„Odpuste mi pane,“ prerušil som ho rýchlo. „ale nemyslím, že by sa stalo niečo čo potrebuje vysvetlenie.“ hral som. Potrebujem odísť. Je mi zima. „Tak ak ma ospravedlníte musím ísť niečo..“ plný ľútosti ma pozoroval a mne sa rozpadával ľad. Prečo sa na mňa pozerá ako na zranené zviera. „.. urobiť.“ roztrasene som zamieril k dverám. Nechal ma ísť a ja mám v mysli iba ten pohľad. Som stroskotanec.

Stojím na chodbe a dívam sa na druhý koniec. Hýbe sa predo mnou celý priestor. Pohybujem sa rýchlo a zachytávam sa stien po mojej pravici. Nemôžem sa nadýchnuť. Dopadám na kolená a znova sa štverám. Prečo sem prúdi tak vydýchaný kyslík! Potrebujem kyslík! Som zavesený na dverách a tie ma pustili do izby v ktorej som bol predtým. Pamätám si na kyslík, ktorý vial z otvoreného okna a zaútočím naň. Nefunguje to! Prečo to nefunguje! Vzlykám a lapám kyslík. Nahnem sa viac z okna. Musím sa upokojiť! Je to iba panika. Sadám si na drevený rám a zapieram sa kolenom o bok okna.

„Všetko je dobre.“ povedal som si. Pomaly sa dostávam späť k sebe. Bol to prvotný šok. Vynoria sa mi všetky spomienky a škeria sa na mňa, s tým aký som len sprostý.

Uvedomujem si prítomnosť kyslíka v mojich pľúcach a zrazu to bolí viac ako dusiť sa. Keď som si povedal: Čo horšie sa môže stať? Už to viem. Toto. Je to moja chyba. Mal som viac rozmýšľať než som sa rozhodol konať. Yspal som sa sním a takmer aj ušiel. Zvesil som pravú nohu z okna tentokrát sa zaprel ľavou. Keď umriem druhý krát bolí to rovnako? Pozrel som pod seba. Taká hlúposť. Nechávam si to preležať hlavou a vraciam sa myšlienkami za ním. Klamár! A čo je horšie aj ja som ním ,a rovnako ako on aj ja klamem o časti svojej osobnosti, ale zo všetkého najhoršie asi je, že ma bolí ako ma ľutuje tými očami keď už viem kým je. Musí si myslieť, že ho nenávidím, ale vlastne to tak nieje. V skutočnosti ho aj tak milujem. Bože odpusť mi za to aký som hlúpy. Aj napriek tomu kým je by som bol ochotný s ním odísť ak by ma požiadal. Zasmejem sa. No, niečo sa predsa len zmenilo. Cítim sa zrazu voči veciam okolo chladný. Ochladol som aj voči nemu. Hnevám sa. Nie, je to niečo horšie, niečo čo som objavil až teraz. Prudkú zlosť. Lepšie znie keď poviem, že ma to serie ,a neuveriteľne ma serie! Áno, to je to. Otočil som sa späť do izby a skenoval ju očami. Bolestivú zimu vystriedal prudký nával tepla. Všetko čo sa doteraz dialo ma zraňovalo, a ja sa pýtam: Prečo sa to všetko deje len mne? Postavil som sa. Mal som sa odvážne zmeniť, ale osud sa somnou zase pekne zahral. Pekne. Už mám toho ale dosť! Fakt ma to všetko nasralo a ešte aj k tomu sa mi ten kretén, čo ani nevie čo je doriti, snaží ospravedlniť. Zalievala ma trpká horkosť. Postavil som sa pri zrkadlo. Stratil som všetko a aj tak mi osud ešte aj nasral do cesty. Smial som sa aby som sa nerozplakal. To je tak úžasné. Chytil som opatrne džbán z vodou a pozoroval jej kvety. Ani si neuvedomujem ako dlho mám v sebe toľko zlosti. Obrátil som ho v ruke. Zasraný život!

„Augh!“ zreval som a hodil džbán o zatvorené dvere. Roztrieštil sa a voda v pár kvapkách dopadla až na mňa. Zachytil som okraj toaletného stolíka a zhodil si ho k nohám. Začal som rujnovať izbu kúsok po kúsku. Vyhodil som celý šatník a zrazu som stál uprostred izby a všetko okolo bolo odrazom toho ako si pripadám vo vnútri. Cítil som ako zrýchlene dýcham. Ruky sa mi triasli. Pozoroval som črepiny na zemi a cítil sa lepšie. Nemôžem uveriť aký pokoj mi to prinieslo. Zlosť vystriedala ľútosť nad spáchaným. Vlastne som nemal v pláne zničiť to tu. Sadol som si späť do okna pretože inak som nemal kde. Pozoroval som okolie a zamýšľal sa nad každým detailom aby som nemusel myslieť na svoje problémy. Nakoniec začalo zapadať slnko a s večerom prichádzal aj chlad. Asi by som mal upratať izbu. Zosunul som aj druhú nohu a pohupoval nimi vo vetre. Dvere do izby sa otvorili a odsunuli môj bordel do strany. Otočil som hlavu aby som videl na prichádzajúceho. Nevidel som, mal som tam krídlo dverí. Črepina pod hosťovými nohami zaškrípala a úplne sa rozpadla. Posunul som sa viac von z okna aby ma nebolo vidieť od dverí. Moc sa mi totižto nechce diskutovať. Aj tak mi to nepomohlo, počul som ako sa dvere zavreli, ale osoba zostala.

„Kai.“ zavolal Patric moje meno. Ani ho nenapadlo sa pozrieť k oknu. Rozmýšľam či sa mám ozvať. Dočerta stým aj tak je to moja vina. Ja som to skomplikoval. Mal som sa držať ďalej a nič by sa z tohto nemilého odhalenia nebolo stalo.

„Áno?“ vzdychol som otrávene. Otočil sa mojim smerom a ja som sa otočil čelo do izby.

„Čo tam robíš?“ stiahol ma do vnútra naštvane.

„Sedel som.“ odvetil som.

„Si snáď blázon? Mohol si spadnúť.“ durdil sa. Pozoroval som jeho tvár. Je to naozaj pravda? Musí byť dedič?

„Ako vidíte nemal som si kam inam sadnúť a okrem toho, pane, bolo by o pár problémov menej, nie?“ hovoril som uštipačne. Chcem aby to tak nebolo. Chcem aby sa to vrátilo späť do momentu keď pristúpil ten prehoz.

„O čom to preboha hovoríš?“ zatriasol somnou. Chce ma snáď súdiť za to, že som v takomto rozpoložení. Kto si myslí, že je? To kvôli nemu mám hlavu ako balón. Vytrhol som si prudko ruky z jeho zovretia.

„Začnem tým , že sa opýtam prečo si mi nepovedal kto si?!“ zreval som na neho. Ako by na tom teraz už záležalo, ale potrebujem počuť prečo mi to nepovedal. Zaváhal.

„Bál som sa.“ povedal zrazu. Bál sa?

„Čoho?“ spýtal som sa neuveriteľne.

„Ľudia ma poznajú kvôli mojej rodine. Nieje ľahké byť jediným synom. Všetci očakávajú, že budeš dokonalý. Prišiel som deň pred plánovaným príchodom aby som sa vyhol takémuto posudzovaniu a stretol som teba. Lenže som sa bál, že ak ti poviem úplnú pravdu o tom, kto skutočne som tak to využiješ.“

„Takže si mi neveril.“skonštatoval som ublížene.

„Vyrastáme medzi ľudmi ktorým nemožno veriť.“odvetil pokojne akoby mu vôbec nevadilo, že ma vlastne nazval nedôvery hodnou osobou. „Je mi ľúto, že som ti to nepovedal.“ ospravedlňoval sa. Ja som sa mu úplne odovzdal a on .. to je ale kretén.

„Chcel si sa vôbec vrátiť a ísť somnou?“ spýtal som sa ho. Mám strach, že odpovie nie. Mlčal. Už zase tie oči. Dočerta s tým! Patric! Povedz aspoň niečo! Prosím! Nevydržal som to. Ani by mi na um nenapadlo, že to niekedy urobím. Udrel som ho.

„Veril som ti, vieš!“ zakričal som na neho. Zachytil moju ruku a pritiahol ma k sebe.

„Ja viem.“povedal. To je všetko? Chcel som sa mu vytrhnúť, ale držal ma pevne. „Pusť ma!“

„Nie.“ odvetil.

„Nechaj ma ísť , nechaj ma proste odísť. Vieš, ako to bolí? Veril som ti vo všetkom, otvoril som sa ti dúfajúc, že to neoľutujem. A ty si všetko zničil. Chcel si ma tam nechať!“ kričal som a trhal sa mu z rúk.

„Nenechal by som ťa tam!“ zreval. „Nikdy by som ťa neopustil.“ povedal tichšie keď si vyslúžil moju pozornosť.

„Preto som presvedčil tvojho otca aby ťa predal do mojich služieb. Mal to spomenúť pred mojou matkou. “dokončil. Pozeral som na neho. ČO-ČOŽE?! Za týmto je on? To by vysvetľovalo ako ma našli tak rýchlo. Ochabol som. Pridržiaval ma.

„Pusť ma.“ zavelil som bez hlasu. Poslúchol, uvoľnil ma. Prečo ma zradil a urobil niečo také za mojim chrbtom. Išiel by som za ním aj do pekla, tak prečo?

„Máš pravdu, že neexistuje človek ktorému veriť.“ zamumlal som. Chytil moju tvár do dlaní a zodvihol ju aby sme si videli do očí.

„Potreboval som ťa.“ sklonil sa k mojej tvári. Stál som tam a mne to dochádzalo zašiel za mojou rodinou aby ma mohol vlastniť. Uvidel, že som pochopil jeho konanie.

„Som rád, že to chápeš, tak sa nehnevaj sa a odpusť mi to.“ zašepkal prosiac. Žijem v živote plnom lží. Sklonil sa bozkal na pery. Bolo mi do plaču. Nechal som ho nech si berie čo si sám ukradol. Bozkával ma, zavrel som oči aby nevidel ako ma to všetko bolí. Prstami mi preskúmaval telo pod košeľou. To ho ihneď spoznalo. Rozplakal som sa. Na chvíľu bol tým najlepším čo ma stretlo. Nohami som zaprel o posteľ a obaja sme na ňu padli. Ta chvíľa sa už asi nevráti. Myslel som, že ho poznám aspoň trochu, ale zrazu si tým nie som istý. Rozviazal mi nohavice. Mal som byť múdrejší. Úplne som uvoľnil svoje telo aby mal prístup. Od dnes mu malo patriť. Aspoň na moment som bol vďaka nemu šťastný a taký aký som vždy chcel byť. Odpustil som mu a vždy to urobím. Pretože ho milujem.

Zrazu sa ma prestal dotýkať. Odtiahol sa a prešiel ma pohľadom. „Už nikdy mi neodpustíš.“ skonštatoval zrazu. Zakryl som si dlaňou oči.

„Zradil si ma.“ zašepkal som.

„Nechcel som ťa zradiť, ale zachrániť. Ak by som to tak neurobil tvoj brat by ťa raz zabil. To dúfam chápeš.“ povedal smutne. Posadil som sa.

„Chcel si ma zachrániť pred mojou rodinou?“spýtal som sa prekvapene.

„Áno.“ odvetil. „Ale iba som ti ublížil a nemôžem to vrátiť späť.“ zdvihol sa a odišiel z mojej izby. Iste, že to urobil aby mi pomohol. Tak prečo som si myslel, že to urobil aby si ma privlastnil ako Brendon? Cítim sa voči nemu hlúpo, ale zároveň mi vadí, že mi neveril a potom ma uniesol od rodiny, nech už účel svätí prostriedky alebo nie. Zotmelo sa a ja som zaspal uprostred toho neporiadku s myšlienkou, že sa mu musím zajtra ospravedlniť za to aký som hlupák a poďakovať za ďalšiu záchranu v mojom živote.