„Ja nechápem.“ vytlačil som zo seba zarazene. Kaila ma utešujúco zovrela za ruky.

„Patric sa bude ženiť.“ vyslovila smutne. Ja to nechápem! Vytrhol som sa jej z rúk. Pozoroval som ako sa na mňa pozerá. Chce ma utešiť a mne je z toho pohľadu na vracanie. Odvrátil som sa.

„Ako to myslíš, že sa bude ženiť?“ spýtal som sa aj napriek tomu,že mi to až také nepochopiteľné neprišlo. Celé to dávalo zmysel. Do jeho svadby som mal byť prechodnou stanicou pre jeho manželstvo. Vlastne ja som sa nad týmto ani nezamyslel. Ako som si pre boha myslel, že toto skončí? Neodpovedala. Vedela, že som skutočne nechcel vedieť ako to myslí. Prečo mi to nepovedal? Nepozrel som sa na ňu ani kútikom oka.

„Ako dlho,“ zlyhal mi hlas. Teraz nie. Nadýchol som sa. „Ako dlho už je zasnúbený?“dokončil som odhodlane a pevným hlasom. Mlčala bolo jasné, že nechce odpovedať. „Ako dlho?“ zopakoval som pevnejšie.

„Od narodenia.“odvetila. Z nejakého dôvodu mi trochu odľahlo. Teraz už zostávala len jedna otázka.

„Kedy?“ vzdychol som aby som ustálil moje telo a city. Nechcel som odpoveď. Chcem aby povedal niečo záporné niečo pre mňa výhodné.

„Možno za mesiac.“ odvetila. Otočil som sa na ňu ako na paranormálny jav. Stále mala ten pohľad. „Kai, už vieš prečo som tak proti.“ vysvetľovala svoje jednanie. Natiahla ku mne ruky na útechu ale mňa pri tej myšlienke striaslo od nechuti. Odtiahol som sa ešte ďalej. „Kai..“ nadýchla sa aby sa ospravedlnila ale ja to nechcem počuť. Nechcem to počuť! Tušil som to niekde hlboko vo vnútri a to ma bolí ešte viac. Skôr než začala znova hovoriť dvere sa otvorili a vošiel Patric. Svet zmrzol a mi sme zostali vo svojich pozíciách.

„Doniesol som niečo sladké a trochu ovocia.“ oznamoval nám radostne. Mlčali sme. Pozrel sa k nám a usmial sa.

„Zmeškal som niečo?“ spýtal sa zo smiechom. Prešiel k nám a strčil mi pod nos ovocie. Nedokázal som sa mu pozrieť do očí. Som naštvaný na Kailu, na Patrica a samozrejme na mňa. Viem, že ani jedného z nich to nieje chyba ale obaja mi klamali a ja som bol naivný. Panica ma opäť našla a ja sa snažím dýchať príliš riedky kyslík.

Neexistuje žiadna šanca. Chcem ho nenávidieť aby to toľko nebolelo. Zachytím okraj jeho podnosu a vyšvihnem mu ho z ruky. Z rachotom dopadne na zem a uvoľní mi priestor na únik.

„Svadbu?!“vydýchol som takmer bez hlasu a dostal sa po dlhej dobe na nohy. Sklamali ma a ja som takmer spadol. Patric ma zachytil a udržal tým, že ma k nemu pritiahol. Nebolo to romantické bolo to dusivé.

„Čo?..“začal, ale potom mu padli oči na Kailu.

„Ako si mohla!“ zavrčal naštvane. Položil ma na postel ako hračku a otočil sa hrozivo na Kailu.

„Musela som. Kai je ako môj syn nechcem ho vidieť po tom všetkom ešte viac zraneného.“bránila sa pevne.

„To ti nedáva právo! Povedal som ti aby si mlčala!“ zjapali zase po sebe.

Sedel som na posteli a mne bolo všetko jasné.

„Dohadovali ste sa už o tomto za mojím chrbtom.“ prerušil som ich z hlasom plným neuveriteľnosti. Neodpovedali. „Kedy si mi to chcel povedať?“ spýtal som sa. Pozrel kútikom oka na Kailu a tá asi vedela, že teraz tu už nič nespraví. Otočila sa a on čakal z odpoveďou kým neodišla z jeho izby. Dvere sa zavreli a on ešte pár sekúnd mlčal. Možno hľadal nejaké dobre uveriteľné klamstvo.

„Áno, mal som ti to povedať a teraz to zo mňa robí klamára ale vedz, že som to neurobil z rovnakého dôvodu prečo to urobila Kaila.“ povedel pokojne. Rozhodne vedel ako hovoriť.

„Takže ty ma tiež berieš ako syna?“ vŕtal som sa v medzere, ktorú nedomyslel. Zasmial sa.

„Bože to nie!“ zvolal.

„Som rád, že sa bavíš.“zamumlal som nahnevane.

„Kai.“ jemne ma chytil a ja som sa nebránil prečo aj? Zachytil môj pohľad a nepúšťal ma z jeho zovretia.

„Pred tým než sa začneme znova hádať mal by si vedieť, že ju nemilujem.“ povedal rovnako diplomaticky a vyrovnane.

„To ja viem. Bolo by naozaj hlúpe keby si priznal, že k nej niečo cítiš a pritom by si ma klamal. Nemyslíš?“

odpovedal som. Prikývol.

„Máš pravdu.“naklonil sa ku mne a bolo jasné, že mi ukradne ústa. Pevným odhodlaním som zabojoval a zvrtol tvár. „Čo? Ty sa stále hneváš?“ spýtal sa hlúpo.

„Áno. Myslel si si, že to nechám len tak?“ napadol som ho s otázkou. Naozaj si myslí, že som až taký hlupák aby som mu naletel na jeho sexy hormóny? No to určite.

„No vlastne som v to dúfal.“ odvetil.

Je pravda, že ma zranil a ja ho vážne potrebujem aspoň na malý moment nenávidieť, lenže ja to nedokážem. Proste to tak je, ja nemám žiadne šťastie. Nemôžem predsa chcieť aby som v tejto dobe žil šťastne až na veky vekov. Čo je horšie vlastne som v to dúfal až tak moc, že som si vsugeroval, že je to možné. Pravdou je že nieje. Nemôžem žiť s Patricom. Je niečo čo mu život somnou nikdy nedá a to rodinu. V tejto dobe je to jedna z najdôležitejších vecí, ktoré ja nedokážem.

Odtiahol som sa od neho dosť ďaleko aby ma jeho prítomnosť neovplyvňovala. Uvedomujem si ako nás všetko od seba oddeľuje. Všetko to čo sa teraz deje mi iba ukazuje skutočnosť ktorú som prehliadol. Nepatrím sem. Myslel som si, že nemám na výber ale čo ak skutočnosti mám? Stále žijem v budúcnosti a to ma od Patrica odtiahlo ešte o niečo viac.

Možno, že je načase trochu ustúpiť.

„Nerob to.“ prerušil moje myšlienky ako by ich videl.

„Hm?“ otočil som sa na neho.

„Viem o čo sa pokúšaš a ja ťa varujem ak sa o to pokúsiš budem ťa v mojej izbe držať aj násilím. Po tom všetkom mi bude jedno či ma za to znenávidíš.“ priťahoval sa ku mne varovným hlasom.

„Chcem ťa nenávidieť.“ odvrkol som.

„Tak to urob.“ zvolal nezaujato. „Kľudne ma nenáviď a nadávaj mi . No neopúšťaj ma.“ dokončil prosebne. Zaťal som zuby. Prečo to robí? Prečo ma núti milovať ho viac ako je zdravé.

„Nechcem ťa opustiť, no to ty opustíš mňa.“ vyčítal som mu. Podarilo sa mu dostať až do môjho osobného priestoru. Položil ruky na môj krk a chránil mi ho jeho teplom. Naklonil sa k mojej tvári a ja som potreboval aby to nerobil. Nechcem sa nechať zviesť. Nie teraz. Neskoro.

Obtrel sa o mňa tvárou ako mača a ja som ho musel vnímať, moje telo to vyžadovalo. Môj celý človek to potreboval.

„Neožením sa.“ vzdychol. A mne poskočilo srdce pri predstave, že je len môj a moje sny sú zrazu možné. Musím myslieť rozumne!

„Nie.“ vzdychol som plačlivo. Ani neviem ako sa to mohlo stať a hlavne ako sa to stalo? Ale ja som mal zrazu všetky odpovede. Vedel som čo musím urobiť. „Ty musíš.“ opätovával som mu jeho blízkosť. A išiel proti vlastnej bolesti. Musím ho nechať ísť. To bola jediná správna odpoveď.

„Prečo?“ spýtal sa s mojim pramienkom vlasov v prstoch. Zovrel som pevne oči.

„Ja ťa nemôžem mať. Nepatríš mi.“ obtieral som si pery o jeho strnisko na líci. Rukou zašiel hlbšie do mojich vlasov a zamotal sa v nich aby ma k sebe pripútal.

„Čo mám urobiť aby som ťa zbavil takýchto myšlienok.“trhal mi opatrne vlasmi. Priadol a ja som držal svoju myseľ pokope len veľmi ťažko. Nemusí toho urobiť veľa aby som zabudol. A ani neurobil. Jeho jazyk bol horúci. Prechádzal mi po perách a moja hruď bolela vzrušením. Podvoľoval som sa. Prudko som vydychoval aby som dokázal zvládať jeho nápor. Potrebujem prestať! Musím prestať! Rukami som sa ho držal a snažil sa držať odstup iba aby som cítil lepšie, že sa snažím bojovať. Prešiel mi po krku a jeho cestička, ktorú urobil ma chladila. Nepokojne som hýbal prstami na nohách.

„Patric.“ odhodlal som sa prestať. Jeho ruky sa stratili z mojej tváre a našli si ďalší objekt na mojom tele. Zadržal som všetky city. „Patric!“ zaprotestoval som hlasnejšie a on zastal. Odtiahol sa len toľko aby sa ma nedotýkal perami. No jeho dych ma stále hladil.

„Áno?“ spýtal sa zrýchleným dychom.

„Nerob to.“ snažil som sa ho varovať. Neznelo to tak. Všetko hralo proti mne a tá jediná časť ktorá išla proti svetu bojovala ďalej.

„Nechceš to?“ začal so zákernými otázkami. Ako sa to môže opýtať? Vyprodukoval som množstvo energie a urobil si rukami medzi nami priestor.

„Chcem a ty ani netušíš ako moc.“ odpovedal som mu podriadene. Bral to ako áno a začal sa pretláčať pomedzi moje ruky. Ako ho mám zastaviť keď ho skutočne tak moc chcem? Podvedome som roztiahol nohy a tak sa ku mne dostal ešte bližšie. Chcem to vzdať! Vzdávam to! Povolil som ruky a kvôli náporu ktorý na mňa vytváral sme sa prevrátili na postel. Vnoril sa mi do úst a ja som sa snažil spomenúť si prečo som bojoval. Kvôli tomu, že sa ožení? No a čo, ale stále môže byť môj aj tak povedal, že to nespraví. Moja hlava premýšľala iba nad výhovorkami aby sa ten posledný dielik vzdal úplne. Kai, KAI mysli!

„NIE!“ vykríkol som nahlas a on sa odtiahol. Triasol som sa od vzrušenia. „Nemôžem.“ dodal som potichu. Zhlboka sa nadýchol a chápavo sa odtiahol.

„Chápem.“ povedal rovnako s pochopením. Zbieral sa zo mňa a ja som to začal ľutovať. Nemal som to zastaviť.

„Môžem pre teba ešte niečo urobiť?“ spýtal sa bezvýrazným hlasom. Musí vedieť a pochopiť prečo som sa ho snažil zastaviť.

„Milujem ťa. To sa nezmení.“ povedal som pravdivo. Ja viem čo je správne urobiť a viem ako toto skončí. Tak ako Kaila predpokladala a ja som to tušil. Nechám ho ísť, ale som príliš sebecký aby som to urobil hneď teraz.

Počúval.

„Aby to bolo fér.“ začal som. „Musím ti niečo povedať. Nebudeš mi veriť a pravdepodobne si budeš myslieť, že to hovorím iba preto aby som to ukončil, ale nieje to tak. Neviem ako ti to mám povedať…“

„Povedať čo?“ prerušil ma.

„Ja nie som z tadiaľto.“ pomáhal som si rukami ale bolo vidieť, že to nepochopil.

„Akože nie z tohto mesta?“ skúsil trafiť do čierneho.

„Nie. Z tejto doby.“ odpovedal som. Sklonil mlčky hlavu a upravil si palcom a ukazovákom obočie.

„Neviem čo mi chceš povedať. Akože z inej doby?“ spevňoval svoj hlas a ja som tušil, že už ho strácam.

„Narodil som sa v roku 1993.“ povedal som. Zdvihol prst a umlčal ma. Na čele sa mu robili vrásky. Je jasné, že to nechápe ani ja by som to asi nepochopil nie tomu ešte aj veril. Zdvihol ku mne oči.

„Kai, keď sa ťa opýtam aby si mi povedal pravdu?“

„Poviem to isté.“ prerušil som ho. „Toto je pravda. Ani ja to nechápem, neviem ako je to možné, že som sa tu ocitol ale stalo sa. Je to to najlepšie čo sa mi stalo aj napriek všetkým tým problémom som pri myšlienke na to, že som ťa tu stretol skutočne šťastný. Milujem ťa aj keď to nieje správne.“ Pozrel som sa k nemu a zdalo sa, že ma nepočúva.

„Dobre ,fajn. Dajme tomu, že hovoríš pravdu ,aj keď ja tomu veriť nedokážem asi si vieš predstaviť ako nemožne to znie. Čo to pre mňa znamená?“ spýtal sa. Je čas povedať mu moje riešenie. Či už mi verí alebo nie.

„Zo začiatku som si myslel, že tu budem musieť zostať až do smrti, ale nieje to tak“ začal som a on sa ku mne znova staval otvorene. „Istým zmyslom.“dodal som šomrajúc sám pre seba. „V deň keď sa oženíš ja odídem.“ dopovedal som. Neviem ako to funguje, ale niečo mi hovorí, že jediná šanca ako sa vrátiť späť do súčasnosti je umrieť. Veď keď som bol na hrane smrti nejako som sa ocitol v inom čase. Musel som sa nejako spojil zo svojím starým ja a to znamená, že si musím vybrať. Buď umriem tam a navždy zostanem v minulosti alebo umriem tu a už nikdy sa nebudem môcť vrátiť späť.

„Nechcem sa oženiť. Čo ak to neurobím?“ skúšal.

„Urobíš.“ odpovedal som mu. Musí to urobiť či už z vlastnej vôle alebo na silu a ja to nemôžem zmeniť. Moja túžba tu nehrá žiadnu rolu. Stále som mal v hlave ako mi povedal aby som ho neopúšťal, ale ja to nemôžem splniť. Nedokážem žiť po jeho boku keď budem vedieť, že mi vlastne nepatrí. Sklonil som porazene hlavu.

„Nechcem to urobiť, no v tomto čase nemáme vôbec žiadnu šancu. Myšlienka, že to musím urobiť ma ničí, ale ty sám dobre v srdci vieš, že je to rozumné.“ naschvál som skrýval svoje padajúce slzy. Po tom ku mne natiahol ruku a z hlbokým nádychom ma skryl v jeho objatí.

„Viem to.“ odpovedal. Začal ku mne potichu hovoriť: „Ak teraz nemôžme byť spolu čo v tedy keď si sa narodil? Tam budem môcť byť z tebou aspoň v budúcnosti?“ spýtal sa utešujúco. Boli to vlastne veľmi dobré otázky. Je možné, že tam Patric niekde je a ja som ho celé dni stretával? Ak je to možné, mohol by som ho tam nájsť a byť s ním?

„Áno.“ vzdychol som trhane. Ak taká možnosť existuje určite by som po nej skočil. Utrel som si o neho slzy aby som nevyzeral tak úboho.

„To znamená, že si budeš držať odstup?“ spýtal sa ma vzápätí.

„Nie.“ odpovedal som rýchlo a pravdivo. Keď sa mám zničiť tak nech to stojí za to. Mám len mesiac. Nič iné už nikdy nedostanem. Zodvihol som k nemu hlavu. „Zostáva jeden mesiac a ja sa ho nechystám premárniť aby som sa nenávidel, že som nemohol byť s tebou dlhšie.“ vysvetľoval som mu.

„Ako môžeš byť k tomu, že ma opustíš tak chladný a bezcitný?“ divil sa. Bola to jednoduchá odpoveď.

„Nie som bezcitný ani silný v skutočnosti som sa k tomu tak postavil iba preto aby som sa nezbláznil.“ zašepkal som mu. Naklonil sa bližšie a pobozkal ma do vlasov. A mmožno len jednoducho nechápem dopad svojho rozhodnutia.

„Môžem si tú techniku požičať?“ zasmial sa a ja som sa musel usmiať.

„Áno.“povolil som. Náš vzťah bol zrazu založený na dohode, ktorá nás oboch zničí. Zdvihol som bradu a pozrel sa mu do očí. Prečo som sa k tomu tak postavil? Nechcem to tak, nechcem aby sa to stalo. Stále sme sa pozorovali a on sa posmelujúco usmial. Keď som ho získal ,musím ho stratiť. Vystrel som sa by som bol vyšší a pobozkal ho na pery. Uvoľnil trochu zovretie a ja som sa k nemu otočil telom aby sme k sebe mali lepší prístup. Opätovával mi bozky pomaly, precízne a s intenzitou. Bol to najlepší bozk aký sme spolu mali. Prišlo mi, že takto chutí posledný bozk. Rýchlo som to zahnal. Dýchal som nosom aby som ho nemusel opustiť. Bolo to zložité ale bolo to to jediné čo mi zostávalo. Moje myšlienky ma zožierali ako kyselina a ja som chcel zabudnúť na všetko a pamätať si iba toto. Prítomnosť. Nič iné. Vypustil som všetko z hlavy a nechal ho ovládnuť ma. Rukami znova prebúdzal moje citlivé miesta a zažil chvíľkový výpadok. Otvoril som privreté oči a precitol v momente keď sa nado mňa nakláňal.

„Nebudem ťa šetriť.“ vyslovil to ako ospravedlnenie.

„Ani to od teba nechcem.“ upokojil som ho a nechal som zo seba opadnúť aj tie posledné problémy, ktoré nás obklopovali. Vyhrnul mi voľnú košeľu na hruď.

„Pripadá mi to tak strašne dávno.“ šomral mi na kožu na bruchu. Stiahol som ho. Ono to bolo dávno.

„Vezmi si ma už.“ zamrmlal som. Chcel sa hrať, ale to by musel prestať dráždiť ma jeho telom. Usmial sa.

„Predsa len mi tak rýchlo odpustíš.“ zasmial sa. Všetko hádžem za hlavu a on mi stále otvára rany.

„Moc pri tom hovoríš.“ pokarhal som ho.

„Ešte posledná veta.“ držal sa nado mnou rukami a vlasy mu padali všade okolo tváre. Videl, že neprotestujem. „V budúcnosti existuje mnoho zaujímavých veci, že? Učíte sa dejiny ako mi? Ak áno vieš predpovedať budúcnosť?“ videl som ako mu priam sršelo z očí ako moc ho odpoveď na tie otázky zaujíma. Dalo by sa povedať , že až tak moc , že ho to vzrušovalo. Dúfal som síce, že to budem ja kvôli komu stvrdne a nie nejaká predstava nadprirodzena.

„Naozaj ma sklamalo, že si stvrdol pri myšlienke na niečo iné ako na mňa.“ neodpovedal som mu.

„Nie, myslel som na to ako si ťa beriem.“povolil svoje ruky a bokmi sa natlačil do môjho priestoru. Cítil som ho na sebe ako ma tlačí. „Ale toto mi preletelo hlavou a musel som sa tej myšlienky zbaviť.“ dopovedal a ja som vedel, že to tak je.

„Ak ťa to tak moc zaujíma poviem ti o budúcnosti, ale neskôr nie teraz.“ pokojne som ho schladil a snažil sa dostať sa k nemu do nohavíc. Včera som sa ho nemohol dotknúť, ale dnes už môžem. Nadvihol som boky a on sa trošičku odtiahol ako som očakával. Ihneď som vsunul ruku medzi nás a potom našiel okraj jeho nohavíc. Uvoľnil mi priestor aby som mu do nich mohol vkĺznuť. Zovrel mi rukami boky a hral sa z mojím telom kým ja som sa hral s ním. Uvoľnil zovretie a presúval sa rukami hore po mojom tele. Prehol som sa v chrbáte a potom sa trochu nadvihol aby mi prevliekol košeľu cez hlavu. Vrátil som sa rukou k nemu, ale on ma zastavil a tiež si vyzliekol košeľu. Bol polonahý rovnako ako ja. Natiahol som sa k nemu a on sa prisunul k mojej ruke. Jeho koža mi hladila dlaň. Pohladil som mu prsia a sledoval jeho bradavky. Reagovali na mňa. Nadvihol som sa k ním a uhryzol najprv jednu a potom aj druhú. Boli pevné. Stiahol hruď a položil ma na posteľ. Vrátil mi moju pozornosť a stiahol mi impulzívne nohavice. Zalievala ma horúčava. Pozeral som na fresku nado mnou aby som sa trochu upokojil. Odmenil ma bozkom a potom sa mi stratil z dohľadu. Nevidel som ho, ale ucítil. Oblizol mi moje vzrušenie a zubami mi prešiel po jeho špičke. Vyhŕkol som niečo nezrozumiteľné aj mne samému. Nedokázal som sa ubrániť tomu dráždeniu a zovrel k sebe nohy. Zastavil ma rukami a roztvorili ich aby mal ku mne ešte lepší prístup ako predtým. Jemne ho bozkával a láskal. Hral sa somnou, vzrušoval ma, ale ja som to nechcel. Jeho pozornosť bola intímna a neuveriteľne príjemná, ale moje vnútro bolo žiadostivejšie, hladnejšie.

Zabojoval som proti nemu a nadvihol sa na lakťoch. Zareagoval a pozrel mi do očí.

„Nepáči sa ti to?“ spýtal sa.

„Nie bolo to viac než dobré.“ takéto typy otázok ma vážne znervózňovali, ale povedal som pravdu. To čo by ma však zaujímala je akoby sa tváril keby som ho ja urobil iba ústami. Predstava ako mi zoviera moje vlasy a volá moje meno ma bolestivo vzrušovala. A ja som pocítil jeho neprítomnosť ešte horšie ako kedykoľvek predtým.

Zamyslel som sa ako mu to vyjadriť čo najmenej trápne. Patric ma však predbehol a prečítal si to v mojich očiach.

„Si vždy tak neuveriteľne opĺzli?“ padol som naspäť na posteľ a prehol sa v chrbáte.

„Nie to len s tebou.“ Očakávaní som sa nadýchol a čakal kým ten teplý pocit ako sa na mňa nastavil zmení na horúci príval pocitov. Zachytil som si nohy a Patric z hlasným vzdychom zatlačil proti mne vo chýli keď niekto zaklopal na dvere.

„Mladý pán? Môžem vstúpiť?“ ozvalo sa z poza dverí a ja som stuhol. Otočil som hlavu k dverám dúfajúc, že nevojde hneď ako to povie. Aj Patric zastal na malí moment.

„Ak neodpoviem odíde.“ zašepkal mi. Prebodol ma ten hlúpy zvláštny pocit, ktorí sprevádzal práve takúto situáciu. Niekto stojí za dverami a ja som nahý a vzrušený. Čo ma vydesilo ešte viac bol fakt, že sa mi predstava ako tam niekto stojí vzrušuje.

„Mladý pane je to dôležité.“ naliehala ďalej. Patric vzdychol a ja som pochopil čo sa chystá. Stačilo len tak trochu aby sa do mňa ponoril aspoň raz. Zovrel som ho rukami na chrbáte. Prosím aspoň raz. Prehol som sa ešte viac v chrbáte a premiestnil svoje ruky z jeho chrbáta na jeho zadok. Pevne som ho zovrel.

Podarilo sa mi docieliť iba malé víťazstvo. Vkĺzol do mňa špičkou. Zabojoval som ešte viac a Patrik ma jemne uhryzol do pery. Možno aby nedal najavo svoju prítomnosť v izbe, ale ja som jeho prítomnosť aj tak cítil celkom zreteľne.

„Pane.“ ozvalo sa po kratšej odmlke. Patric podráždene odtiahol odo mňa jeho pery.

„Čoje?“ zakričal k zavretým dverám. Prerušil našu intímnosť.

„Musíte sa okamžite dostaviť do uvítacej siene.“vysvetľovalo dievča. Patric pozoroval moju tvár a asi čakal, že si na nej prečítal čo by som v takejto situácii spravil ja. Neposlal som mu žiadnu správu. Jediné na čo som pomyslel bolo, že keď rozpráva so služobnou a je stále vo mne pripadá mi akoby tu stála v izbe a pozorovala nás.

„Čo je také dôležité, že to nepočká.“ zavolal rovnako podráždene.

„Vaši muži sa vrátili aj so zajatcom.“ oznámila. Podľa toho ako reagoval na tú správu som pochopil, že to bola pre neho dôležitá informácia.

„Povedzte im nech počkajú, že som na ceste.“ odpovedal už príjemnejším tónom. Vrátil sa ku mne. Urobil na mňa psie oči.

„Musím ísť. Nebude ti vadiť ak to nedokončím?“ spýtal sa hlúpo. Pozeral som sa mu do očí a videl v nich ako to myslí úplne vážne.

„Nevadí.“ odvrkol som. Moje vzrušenie zo sexu aj tak opadlo.

„Naozaj?“ ešte blbšia otázka. Odvrátil som pohľad.

„V pohode.“ tento rozhovor bol naozaj trápny a ja som sa k tomu cítil nedôležitý a tak trochu odmietnutý. Vymenil ma za stretnutie s mužmi a ich zajatca tak to je naozaj smutné .

„Toto mi ešte pripomenieš, že áno?“ Vstal z postele a obliekol si košeľu. Zostalo mi chladno. No tak tomu ver, že áno.

„Áno.“ odvetil som. Našiel moje veci a podal mi ich aby mi nebola zima. Začal sa upravovať.

„Aby si to pochopil a nemal mi to až tak za zlé. Včera som im prikázal aby mi našli toho chlapa čo sa ti pokúsil ublížiť a zabil lekára.“

„A našli ho?“prekvapilo ma jeho vysvetlenie. Dúfam, že ho chytili.

„Neviem a to musím zistiť.“ otočil sa ku mne v odchode. Než som zareagoval dvere sa za ním zabuchli. Osamel som. Zostal som zaseknutý v myšlienkach nikde medzi dverami a posteľou. Hlavu som nenapĺňal zbytočnými myšlienkami a radšej sa rozhodol začať fungovať. Predtým než som ohlásil služobnú som sa obliekol. Po nejakej dobe do izby vošla žena v stredných rokoch a rozhodne to nebola tá istá žena, respektíve dievča, ktoré tu bolo pred chvíľou. Na malý moment ju prekvapilo, že ma uvidela v Patricovej izbe ale aspoň na nej nebolo vidieť čo si o tom myslí ďalej. To už nepotrebujem vedieť.

„Ako vám môžem pomôcť?“ zdvorilo sa uklonila a zostala v predklone. Táto etiketa je taká blbosť.

„Rád by som požiadal, teda ak sa neurazíte, o ohlásenie Kai… mojej služobnej.“ isteže som sa pomýlil, ale aspoň sa mi to podarilo povedať čo najzdvorilejšie. Kývla hlavou.

„Iste. Ako si želáte.“ odpovedala. Zacúvala k dverám a odišla otočená ku mne tvárou. Sedel som na posteli a čakal. Ak jeho stráže chytili toho vraha, čo bude ďalej? Ako sa zatvária strýkovia keď sa to dozvedia?

Myslím si, že nastávajú v tejto domácnosti tiché boje a ja budem rozhodcom pretože ako jediný, teda okrem samotného vraha, viem ako ten komplic vyzerá. Z toho mi vyplýva, že som naozaj veľkou hrozbou.