Myslel tu otázku vážne? Ťuklo mu kútikom keď videl ako bojujem z jeho otázkou. Žartuje.

„Kôň.“ odvetil som odhodlane. Znova nasadil kamennú masku.

„Ale k tomu by si sa nemal priznávať verejne, že sa ti páčia kone.“ znel ako karhajúci učiteľ. Svojimi očami ma trestal. Zase sa somnou hrá, že je to tak?

„Iste Zoofília, že áno?“ Jeho výraz sa zmenil. Napadlo ma že slovo Zoofília asi ešte nieje. „Myslím tým..“ snažil som sa opraviť skôr než sa na to nejako spýta. „…že nemám rád zvieratá.“ rukami som gestikuloval, aby sa mi podarilo vykľučkovať.

„Takže nenávidíš zvieratá? Si bez citu?“ zmiatlo ho to.

„Nie!“ vykríkol som. „Ja mám rád zvieratá…“

„Počkať!“ zodvihol ruku a umlčal ma. „pred chvíľou si tvrdil, že nemáš rád zvieratá.“

„No áno,“ kývol som na súhlas. Rýchlo mi však doplo , že to znie blbo. Urobil som krok k nemu akoby to z blízka lepšie pochopil a nemal by ma za úchyla alebo nejakého blbca. „.. TEDA! Nie, ja mám rád zvieratá len..“ ako to vysvetliť. „ja…hmm….totiž.“ No super začal som koktať. Fakt úžas. Pozrel som sa na neho ako čaká na odpoveď a stratil som sa niekde medzi úchylom a jeho zelenými očami. „Čo?“ spýtal som sa ho akoby on vedel kde som skončil.

Začal sa smiať.

„Iba som ťa skúšal kam to dotiahneš, ale stratil si sa skoro.“ Skúšal ma? Zase?! Stratil?

„Čo?“ zaťal som znova. V hlave som mal prázdno. Zelené oči. Kto má také zelené oči.

„Som Patric.“ vystrel ku mne ruku. Aspoň niečo nepokazím. Pozeral som sa mu do očí. Opätoval som mu ruku.

„Ja som Ai..“ HEJ! Zamotal som sa. „Kai.“ Bože! Nedokážem sa bez chyby ani predstaviť. Takmer som sa predstavil starým menom.

Pobavene na mňa pozeral. Držal ma za ruku a ani jedného z nás nenapadlo pustiť sa.

„Zase si sa stratil? Dokonca vo svojom mene? ..“ naklonil sa ku mne. Cítil som z neho pach zmoknutej látky, ale ten pach prebíjal konský pot. „..Stáva sa ti to často?“ videl som ako mu na krku drží plášť pripnutý len s jednoduchou brošňou. Ako sa ku mne pritiahol ,na jeho krku vystúpili svaly.

„Čím ďalej tým viac.“ odvetil som zasnene.

„Ka-ai! Viem, že si tam – niekde – vonku.“Moje rany sa ozvali. Striaslo ma keď som počul toho sadistu volať. Prikrčil som sa pri múr. Uvedomil som si, že aj Patric to počuje a vidí.

Rýchlo som sa zodvihol a tváril sa akoby nič.

„Kto to bol?“

„Môj brat.“ odsekol som v skratke.

Ticho ma pozoroval.

„To…“ukázal na rany na rukách a tvári „..urobil on?“

„Je to zložité,“ čo to kecám ani ho nepoznám „..vlastne to bola nehoda.“

„Mne to tak nepríde.“ prehodil opraty na koňa. Otočil sa ku mne. „Musím už ísť. Dávaj na seba pozor.“ Vyložil nohu na strmeň a ladne vysadol do sedla. „Uvidíme sa.“

„Ako? Keď sa ani nepoznáme.“ pozoroval som ako si popravil plášť.

„Zajtra sa vracajú do sídla Brehemový, nie?“ ale starenka hovorila že:

„Nemalo to byť dnes?“

„Nie, dnes je prvého v mesiaci ,až zajtra. Uvidíme sa tam ak pôjdeš.“ Chcem sa sním stretnúť.

„Pôjdem a kam?“ spýtal som sa.

„Myslím, že toto ti neunikne.“ popohnal koňa. Neunikne? Prečo? Sledoval som ako odchádza. Patric. Zopakoval som si jeho meno. Patric.

Vrátil som sa do domu. Nepamätám si kde mám izbu. Mal som strach .Môj brat aj s otcom sú v dome a predpokladám, že nespia na to je málo hodín. Veď len pred asi hodinou zapadlo slnko. Ten sadista určite nespí keď na mňa kričal. Zastal som na chodbe so schodmi tam kde som dostal bitku. Chodba viedla až úplne dozadu domu. Vybral som sa po schodoch. Krok za krokom aby ma nebolo počuť.

Záludne som sa zakrádal ako líška. Uvidel som svetlo pomedzi špáry vo dverách. Ja nesvietim, takže to bude jeden z nich.

Na poschodí zastala teda už len trojica dverí. Rovno a na ľavo štyri lenže v najbližších sa svietilo takže…

Pohol som sa dopredu. Začal som z dverami oproti schodisku.

Myslím, že ma ešte v mojom živote nenapadlo premýšľať nad hygienou v 18.storočí. V tomto dome nebola keramická misa ani šuflíky, vlastne to vyzeralo ako latrína v dome. Nech žije 21.storočie!

Tak rýchlo ako som ich otvoril som ich aj zavrel. Asi tam niekto bol pred 5-timi minútami alebo to je už proste prirodzený smrad? Napadlo ma, ak som na poschodí kam to teda vedie. Eeh! Radšej nič.

Prvé dvere od „toalety“. Potichu som otvoril dvere. Nakukol som dnu. Bola tma ale v šere sa tu nachádzala posteľ, oproti komoda a vedľa okno. Ticho. Vošiel som dnu a zavrel dvere.

Asi som sa tentokrát trafil. Prešiel po špičkách až ku komode a skontroloval oblečenie v nej. Veľkosť mi padla , takže hurá , trafil som .

Vedieť, že mám vlastnú izbu a v nej si môžem vytvoriť vlastný svet ma upokojil. Po tom všetkom čo sa dnes stalo som upadol do spánku aj o takejto hodine. Myslím, že si ten spánok zaslúžim no, nie?

Prvé ráno v cudzom prostredí je asi najhoršie. Otvoril som oči. Do izby svietilo slnko len v jemných odleskoch. Bolo skoré ráno. Zívol som a natiahol sa. Všetko prichádzalo na raz. Rany na rukách iba potvrdili, že som si to len tak z hlavy nevymyslel.

Pri dverách bol toaletný stolík a v ňom bola naliata voda. Zdala sa čistá.

Umyl som si tvár aj ruky a pazuchy. Obliekol si čisté oblečenie a roztrhanú košeľu dal na posteľ. Obávam sa toho čo sa stane keď vyjdem zo svojej izby. No, nemám na výber.

V dome bolo ticho, asi som bol hore prvý a to my umožňuje výhodu. Zišiel som po schodoch a rozhodol sa preskúmať ostatné časti domu. Vzadu sa nachádzala kuchyňa, jedáleň a nakoniec predpokladám podľa nábytku, že spoločenská miestnosť. Z kuchyne sa vychádza dozadu na dvor. V prístavbe bola stajňa a za ňou záhrada. Podľa mňa sme neboli nijak bohatý ale ani chudobný. Zariadenie domu a dvora ma presvedčovalo, že moja rodina v minulosti patrila do strednej vrstvy spoločnosti.

A teda chápem, že stretávanie sa z nižšou bolo tu asi akýmsi gestom pohŕdania spoločnosťou akú vytvoril v tejto dobe kráľovský dvor. Uvedomil som si, že by bolo dobré v rámci aklimatizácie uvedomiť si kde som zastal v dejinách. Nie som dobrý v dejepise, ale podľa toho čo si pamätám by malo byť obdobie vládnutia Márie Terézie práve v tom najlepšom. Nie ,omyl. Mária je mŕtva. Moment. Chodil som po záhrade hore-dole a zúfalo sa snažil spomenúť si na históriu. Aby som vedel čo ma čaká alebo už prešlo.

Ako to bolo. Umrela v okrúhlom roku. 1770 alebo 80. A najťažšie učivo: Francúzka revolúcia , hlad a beznádej. To bolo niekedy teraz. Áno, už viem ,Terézia je už mŕtva 9 rokov. Takže 80. a nachádzam sa v dianí Tretej fázy revolúcie. Je to asi jediné učivo, ktoré som sa naučil na spamäť. Práve teraz ,v tomto období medzi septembrom a decembrom sa ukončí úplne vo Francúzku kráľovská vláda čo ovplyvní ,a to dosť, celkový rozvoj či už v literárnej tvorbe alebo v priemysle. Je to sila keď si pomyslím, že práve žijem v takom čase a môžem vidieť ako to vyzeralo.

V Amerike práve skončil prvý prezident a o Napoleonovi ešte nikto určite pomali ani nepočul.

Netuším kde presne sa nachádza poloha Pristell. Názvy miest sa môžu dobou meniť. No keď som si urovnal myšlienky, pochopil som aj fakt, že sa lepšie cítim keď to všetko viem. Ak by som sa lepšie učil stal by sa zo mňa v tomto období jasnovidec. Husté!

Slnko už vyšlo na oblohu. A zo slnkom sa začali budiť nie len ľudia ale aj zvieratá.

„Kde je ten chlapčisko!“ Satan vystrčil hlavu z okna. „Hej! Kde mám oblečenie a raňajky, ty hňup!“ začínam chápať, že mávam v tomto dobe istú rutinu. Prebehol som cez dvor. V kuchyni rýchlo naaranžoval na odloženú tácku niečo malé k jedlu. Šplhal som rýchlo po schodoch aby sa jedlo dostalo včas k majiteľovi, a v ten moment ,akoby som pracoval opäť v reštaurácii.

Ak by som sa na jeho raňajky vykašlal rovnako ako na všetko okolo jeho, asi by som schytal ďalší trest aj napriek faktu, že včerajšie rany nestihli ešte ani dozrieť.

Vbehol som do jeho izby. Tipoval som ju na tú v ktorej sa včera svietilo. Mal na sebe len spodné prádlo. Úctivo som sa otočil a položil tác s jedlom na stolík pri posteli.

„Čo si robil celé ráno?! Kde mám veci na prezlečenie?“ Prešuchol som sa chrbtom okolo aby som mu v skrini našiel oblečenie. On by to asi sám nezvládol alebo možno len chcel byť zaujímavý.

Vybral som jednoduchú kombináciu akú mal včera a v rukách, v sklone som mu ich podával. Neviem prečo som to tak urobil, asi to bol len zvyk.

„To si mám obliecť TOTO!“ reval tak hlasno, že to museli počuť až na tržnici. Chytil oblečenie a hodil ho na zem.

„Ako si predstavuješ svoje dnešné oblečenie?“ spýtal som sa potichu , stále v tom istom hlbokom úklone.

„Dobre vieš, že som dostal tú česť privítať za všetkých ľudí v dedine Brehemových.“ hovoril to hrdo. Ani ma to vlastne neprekvapuje.

Chytil ma pod krk a pritlačil ma ku stene svojim telom. „Urob stým niečo skôr než ti zlámem ruky. Potom už totižto nebudeš môcť.“ hrozil mi a ja už chápem , že sa ma nesnaží oklamať. Otočil hlavu k jeho raňajkám. Pritlačil ma ešte pevnejšie. Nedokázal som sa nadýchnuť. „Čo si mi to doniesol?“ odtiahol a následne ma znova pritlačil k stene.

„Ra-raňajky.“dýchal mi na krk. Nezažil som ešte pocit pri ktorom som cítil, že by bol človek schopný zabiť. Práve teraz to bolo ďalšie po prvý krát. Cítil som to z neho. Bol napnutý a jeho ruky ma kŕčovite zvierali. Moje ja sa mu nedokázalo vzoprieť.

„Raňajky?.. Pripadám ti snáď ako niekto kto by žral niečo také?“ nosom sa dotkol mojej tváre. Zachvátila ma panika. Cítil som jeho dych , páchol lebo ešte nejedol. „Čo! Mal by si sa vedieť poučiť zo svojich chýb.“ hovoril ľadovo. Mám z neho strach a nebojím sa priznať to.

Uvoľnil svoje zovretie a rukami mi zovrel tvár.

„Si tak krehký a hrozne hlúpy.“ prstami na rukách mi prechádzal po krku. Zvrtol som svoj pohľad.

„Nechaj ma isť, prosím.“ Iba sa sadisticky usmial.

„Prečo by som to robil ?“ zastal a už sa ďalej neposúval. Malíčkom sa obtieral o moju kľúčnu kosť. Bolo mi to nepríjemné je príliš blízko. Toto nebola bratská láska ani doberanie si. On ma chcel. Čím bližšie bol tým viac som si bol istý. Je to divné, sme predsa bratia. Vzoprel som sa a chcel ho odtlačiť. Zhlboka sa nadýchol a prevahou svojho tela sa na mňa nalepil ešte viac, ak to vôbec šlo. Ruky na mojom krku zosilneli. On . On ma udusí. Otvoril som ústa, že zavolám o pomoc. Spozoroval to. Odtiahol sa telom a vystrel si ruky tak získal ešte väčšiu silu v zápästiach.

V sebaobrane som sa mu snažil rukami aj nohami zabrániť udusiť ma. Naťahoval som sa k nemu aby som ho od seba dostal. Nemal som kyslík. Uvidel som to znova. V jeho tvári. Ten výraz vraha.

Udieral som okolo seba rukami ale jeho to akoby ani nezasiahlo. Prosím Bože. Potrebujem kyslík. Prosím.

„Brendon? Je tam s tebou Kai, nemám v izbe oblečenie.“ náš otec stál za dverami a klopal na dvere.

„Áno, je tu somnou.“ Zavolal naňho. Pustil ma a ja som sa skĺzol po stene až na zem. Ešte pár sekúnd som sa nedokázal poriadne nadýchnuť pred očami sa mi rozlievala tma. Kašlal som. Vzduch mi uviazol v krku a neprešiel do pľúc. Bolelo to. Pokúsil som zmeniť polohu ale moc to nepomáhalo.

„Vypadni z mojej izby.“Kopol ma do nôh aby ma popohnal, no ja som tu aj tak dvakrát nechcel zostávať.

„Vypadni!“ cez otvorené dvere som takmer preletel. Nohy ma nechceli držať. Spadol som sa na kolená a nakoniec si ľahol na zem. Dvere hlasno treskli. Otec sa nado mňa postavil.

„Čo ste tam ,preboha živého, robili?“ zalomil rukami. Díval som sa mu do očí.

„On,“ roztriasol som sa. Šok upadol a na mňa začala doliehať krutá pravda. Slzy mi padali sami, nedokážem ovládnuť svoje roztrasené telo. „..on.. on.. ma chcel udusiť. Chcel.“ Prečo to urobil? Podoprel som sa lakťami.

„A čo ja mám stým? Dones mi šaty.“ moje srdce vynechalo úder. Otec sa ma nezastal ,úplne nijako.

Ležal som na chodbe a moja „rodina“ sa mi už po druhý krát otočila chrbtom. Nemýlil som sa ,nenávideli ma. Ale prečo? Prečo? Ruky sa mi príšerne triasli, pritisol som si ich k telu a vstal.

Obliekol som najprv otca a nakoniec aj Brendona. Prichystal som raňajky a nakŕmil zvieratá. Urobil poriadok v izbách a potom všetkom som sa potajme najedol. Vtedy mi to došlo. Zohrával som rolu, ktorú mala predtým moja matka.

Cítil som sa vyčerpane. Brendon ma zlomil. No koho by to nezlomilo. Počul som ako spolu bavia o dnešnom výnimočnom dni v salóniku. Vyhýbal som sa tomu miestu oblúkom.

Kým boli obaja zaujatý meraním svojich predností ,vybehol som von z domu. Bol to útek z vezenia. Nedokážem uveriť, že som prežil takýto život. Keď som začal žiť ako Kai, neuvedomoval som si aké to je ťažké. Bol som Aiun. To bolo moje meno. Žil som len z otcom, v byte ktorý bol menší než kúpelňa v apartmáne. V živote kde existujú vymoženosti som sa učil a pracoval. Možno to neznie ako život ale ja som stým bol spokojný. Prestal som sa užierať vlastnými myšlienkami.

Nohy ma zaviedli na hlavnú ulicu ktorá bola už plná ľudí. Už chápem čo myslel tým, že to asi neminiem. Po dĺžke ulice boli ponaťahované stuhy. Ulicu kompletne vyčistili. Kto sú vlastne Brehemový? Ľudia dreli akoby mal prísť kráľ s kráľovnou. Sú snáď následníkmi trónu? To je ale blbosť nie? Väčšina kráľovstiev už zanikla.

„Kai! Prišiel si nám pomôcť?“ oslovila ma žena. Bola upravená do najmenších detailov. Podľa toho ako vyzerala som ju tipoval, možno, na krčmárku?

„Áno“ usmial som sa a ona mi úsmev opätovala. Spravíš vstup do sídla, dobre?“ viedla ma a ja som iba prikývol. Cudzí ľudia ma milovali ale vlastná rodina ma nenávidela. Atmosféra na uliciach bola úžasná a príjemná. Každý chcel nechať svoj znak o pričinení sa.

Podala mi koš zo stužkami a druhý s nastrihanými kvetmi. „Ako to mám spraviť?“ spýtal som sa.

„Ty to zvládneš, tak ako minulý rok.“ pohladila ma po pleci a odišla. Pozrel som sa na to nadelenie a začal s výzdobou.

Aranžovanie ma úplne zamestnalo. Keď sa začalo spievať pochopil som , že už tu budú každú chvíľu. Dokončil som svoju prácu a prekľučkovával pomedzi ľudí ,ktorý už očakávali domácich. Začal som mať strach, že tu stretnem tých dvoch, a čo spravia keď ma uvidia? Prešiel som očami cez dav. Nevidel som ich. Zabočil som von z dediny a kráčal som. Čím menšia sa zdala tým pomalšie som išiel. Okolie bolo úžasné. Zelené a tiché. Sadol som si do trávy pod strom o ktorý som sa hneď aj oprel.

Zrazu som bol na svete sám. Nikto len ja a šum. Ta únava ma skolila a ja som zaspal.

Zobudil ma dupot konských kopýt. Strhol som sa na predstave, že ma našiel Brendon. No predo mnou zastal povedomý kôň. Jazdec zoskočil. Patric.

„Už nejakú dobu ťa hľadám a ty si tu spíš.“ zasmial sa. Vykoľajene som ho pozoroval. Sadol si vedľa mňa do trávi. Mal dlhé čierne nohavice z bledým prúžkom na boku, jazdecké topánky a vestu s tenkým kabátom. Dosť sa to podobalo na jazdecké oblečenie z 21.storočia až na vestu. „Myslel som, že aj ty privítaš Brehemových.“ po očku som ho pozoroval keď ma mňa opäť prehovoril.

„No akosi som sa k tomu nedostal.“ smutne som sa usmial.

„To je smutné. Pán a pani Brehemový tentokrát priviedli aj svojho syna. To bol pohľad.“ cítil som o čo sa pokúša. Snaží sa ma rozveseliť. To ma potešilo. Zasmial som sa.

„Čo som spravil zle?“ otočil sa na mňa telom.

„Nič“ smial som sa. „nemusíš to robiť.“

„Robiť čo?“ hral sa zase somnou.

„Rozveselovať ma. Ani sa nepoznáme.“

„Keď ty mi nedávaš ani šancu.“ jeho oči sa zaleskli. Ách! Tie očí. Ako bol tak blízko, pohľadom som kĺzal po jeho tvári a zastavil sa na perách. Svoje som si inštinktívne oblízol. Usmial sa. Odvrátil som pohľad. Ja som ale! Hovorím, že sa ani nepoznáme a potajme ho okukávam.

„Stretli sme sa už niekedy?“ preťal som ticho. Odtiahol sa.

„Možno.“ Možno? Čo je to preboha za odpoveď. Ucítil som pohyb. Vyzliekol si vrch aj z vestou a zostal v iba v košeli ako včera.

Zase som civel! Ata-ta-ta-ta-ta! Odvrátil som sa a zabodol pohľad do jeho koňa ako sa snaží pásť aj so zubadlom. Snaha sa cení no u mňa zostala cena neocenená. Vyhral som iba spomienky na jeho pery a krk. STOP! Pozorujem trávu Zamestnávam myseľ. Myslím na: aehhhhhh… Nepomáha. Prečo si to robím? Prečo si to zhoršujem tým, že si pripúšťam fakt, že sa mi páči. Vždy som ten pocit potláčal. Nechcel som aby sa mi páčil muž alebo spolužiak. Cítil som jeho pohľad. Bolo to k nevydržaniu. Prudko som vstal. „Ááh“ otrávene som s tým bojoval.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa ustarane. Postavil sa.

„Nie“ odvrkol som.

„Ale stalo.“mal posledné slovo. Prešiel som k jeho koňovi a opatrne sa ho dotkol. Reagoval priateľsky.

Patric ho pohladil z druhej strany. Zase stál oproti mne. Naše ruky sa stretli na jeho nozdrách.

„Tvoj kôň je veľmi krásny.“ snažil som sa z toho vyhovoriť. Zachytil môj pohľad. Chcel som cuknúť, ale on ma udržal v tej zelenej farbe.

„Áno,“usmial sa „veď si včera z neho nepustil zrak, nemýlim sa?“ Oči mu začali planúť. Prečo mi to robí? Odtiahol som svoju ruku.

„Áno.“

„Nemusíš sa držať pri zemi. Chcem vidieť aký si.“hovoril na mňa priateľsky. Prišlo mi to vtipné. Včera som ho snáď zhypnotizoval keď som tak na neho civel?

„Práve teraz som popravde stratený ,ani ja sám neviem aký som.“

„Keď som ťa včera videl ako ma pozoruješ, vyzeral si úplne pokojný ,ale vnútri si mal búrku. A teraz je tam niekde zase.“ Pozeral sa mi úprimne do očí. Desilo ma, že pozerá až do môjho srdca. Chcel som sa otočiť a újsť jeho pohľadu, ale ona ma chytil za plecia a otočil k sebe. „Modrina na tvojom krku, aj to bola nehoda tvojho brata?“ Cukol som rokou ku krku. Prekvapil ma náhlou zmenou v jeho hlase , tvári ,ale aj postojom akým ma držal. Nepozná ma ,no napriek tomu sa k sebe správame tak dôverne. Prečo?

„Bola to nehoda.“ zaklamal som.

„Takže, a ako sa to dá aby ťa niekto škrtil, a popritom to bola nehoda?“ nahneval sa. Polichotilo mi to,že sa o mňa bojí. „Prečo ti niečo také robí?“ uvoľnil zovretie na mojej ľavej ruke. A opatrne akoby sa bál,že sa mu vytrhnem položil ruku na môj krk. „Chcem to vedieť aby som ťa poznal.“ uisťoval ma. Sklopil som zrak.

„Asi len túži vidieť ako niekto trpím.“ odpovedal som pošepky.

Zovrelo mi hruď a bolo mi do plaču z toho pocitu čo vyvolával dotyk jeho ruky na mojom krku. Bol to iba dotyk. Jednoduchý a jemný. Ak tento pocit znamená, že som gay, tak sa tomu nechcem brániť. Nechcem sa brániť pocitom, ktoré mi ukazuje. Naklonil sa.

„Dovolíš mi ťa zachrániť?“ povedal len pre mňa. Zdvihol som k nemu pohľad. Bol blízko ,no jeho blízko bolo iné ako Brendovo. Bolo príjemné. Možno až moc.

„Toto nieje správne.“ snažil som sa uzemniť to čo sa okolo nás deje. Chytil ma tuhšie.

„Úprimne Kai, čo si cítil pri našom prvom stretnutí?… Keď som odchádzal, až dovtedy kým som ťa neuvidel spať pod týmto stromom som na teba myslel. Je to akoby si bol zo všetkých ľudí práve ty jedinečným.“

„Aj tak to nieje správne.“Bojoval som. Usmial sa.

„Takže to vieš. Tiež si to cítil.“ Áno cítil som niečo. Ubíja ma ako sa zvrtá môj svet, ale mal pravdu. Je to všetko hrozne divné. Voľnou rukou som sa dotkol jeho lakťa na pravej ruke, ktorú mal stále na mojom krku. Usmial som sa ,pretože som vedel naisto, že zariskujem a nechám sa uniesť touto chvíľou.

„Takže sa mi vyznávaš?“ Moja otázka ho rozosmiala.

„Dúfam, že si si to zapamätal lebo už to nikdy nezopakujem. Nie som taký druh muža.“

„A aký teda druh muža si?“

„Na to príď sám.“ Naklonil sa ku mne ešte trochu viac. Zovrel som mu košeľu na lakti. Nadvihol som sa na špičkách aby som zničil ten priestor medzi nami. Zavrel som automaticky oči. Jeho dych ma pohladil na tvári. Najprv som ucítil ako sa ma dotkol nosom. A potom.