Dýchalo sa mi ľahko. Okolo mňa bolo len mierne prerušované ticho šumom. Bol to známi šum a po jeho detekcii ma jeho zaradenie vydesilo.

Bol to zmiešanina telefónov, rozhlasu a pohotovosti. Chcel som otvoriť oči a presvedčiť sa ale nemohol som, to ma začalo desiť ešte viac. Čo sa to deje?!

Môj zmysel ma varoval pred zvukom otvárajúcich dverí. Do vnútra preniklo trochu ostrejšieho zvuku a náhle sa znova stratil.

Jediné čo ma presvedčilo, že niekto vošiel boli kroky. Osoba prešla okolo mňa z pravej strany do ľavej a podľa zvuku si niekam sadla. Nič sa nedialo a človek, ktorý tu bol práve teraz so mnou mlčal. Počul som iba návštevníkov dych. Keď sa nič nedialo myšlienkami som sa vrátil na poslednú vec čo si pamätám. Mal som horúčku a nakoniec som z vyčerpania zaspal a keď som nadobudol vedomie ocitol som sa tu. Podľa všetkého v 21. storočí. Aspoň dúfam. Dvere sa druhy krát otvorili, ale ja som nepočul nikoho prejsť okolo mňa. Žeby niekto druhý?

Z príchodom druhej osoby prišiel aj závan vzduchu. Skôr než druhá osoba prehovorila som vedel kde sa nachádzam. V nemocnici.

„Pán doktor.“ zavolal do izby ženský hlas. „Viem, že ste unavený, ale máte na starosti aj iných pacientov. Pani, Kapligonová čaká na výsledky testov a..“ žena alebo podľa hlasu mladé dievča náhle prestalo hovoriť. Prešla pár krokov.

„Pán doktor?“ vyslovila hlasnejšie. Po tom nastalo chvíľkové ticho. „Pán doktor!“ zavolala. Návštevník mojej izba zaspal. Neviem prečo mi to príde vtipné. Ozvalo sa bručanie. „Prepáčte, ale naozaj potrebujem aby ste išli somnou.“ dodala potichu. Potom obaja odišli a ja som zostal sám v tme, ktorá vládla všade okolo mňa. Jediné čo mi tvorilo obraz boli zvuky a vône. Bol som tak rád, že som sa vrátil späť. Neviem ako ani prečo, ale bolo úžasné počúvať ten hluk. Nebol som v neustálom nebezpečí a dokonca som žil. ÁNO ŽIJEM! Čo znamenám, že som pri tej autonehode neumrel? Začal som si uvedomovať čo mi do teraz ušlo. Myslel som si, že som mŕtvy a nevediac ako som sa ocitol v minulosti. Ale ja som neumrel. Ak je to tak ako je možné, že som žil zároveň v budúcnosti. Niekto opäť vošiel a vyrušil ma z myšlienok. Nebol to ten lekár lebo kroky boli kratšia a ani ta sestra. Tá mala jemnú dezinfekčnú vôňu. Ozvalo sa tiché klepnutie a šuchnutie.

„Tak ako sa dne máš Aiun?“ prehovorila neznáma žena po prvý krát. „Už vyzeráš dobre. Si síce trochu bledý ale tvoje škrábance na tvári sa takmer zahojili. Viem, že som to to hovorila aj včera.“ prihovárala sa ku mne a zjavne nečakala odpovede. Prešla úplne ku mne a začala mi popravovať deku, vankúš.

„Videla som, že ťa bol pozrieť aj doktor Huxley. Skontroloval tvoj stav?“ spýtala sa a ozval sa ten cinkavý zvuk. „Nie.“ odpovedala si.

„Taký mladý chlapec a v kóme. Musíš sa prebudiť a ešte veľa toho stihnúť.“ povedala mi. Som v kóme? Prerušil som počúvanie. Takže celý ten čas som bol v kóme a to čo sa doteraz stalo bol len sen? Tak prečo sa neprebudím? Musí predsa existovať nejaké normálne vysvetlenie. Mohol som si vymyslieť a predstaviť hocičo ale Patric, ten nemôže byť vymyslený. Jeho dotyk nemôže byť ilúzia. Nič z toho nieje ilúzia. Pri spomienke na Patrica mi zrazu neprišli zvuky a vône také domáce a uspokojivé. Nechcem sa prebudiť a zistiť, že nieje.

Zostal som uväznený vo svojom tele a zažíval aký je to pocit byť v kóme. Nebol som ani mŕtvy ani živý. Ak sa teraz prebudím už tu zostanem navždy? A ak nie, čo sa stane ak sa nepreberiem? Mám vážne obavy. Ja som stratený nemôžem sa ani len pohnúť. Mám pocit, že sa udusím.

Zacítil som dotyk na svojom predlaktí.

„Prečo ste zazvonili?“ spýtal sa mužský hlas.

„Keď sam si pozerala na záznam činnosti srdca boli tu nezrovnalosti.“ odpovedal známi hlas ženy, ktorá tu bola už nijakú dobu.

„Pustite ma k tomu.“ požiadal muž a vôňa sa okolo mňa zmenila.

„Máte pravdu, tu je jeho rytmus klesol a náhle stúpol , ale nie sú to veľké odchýlky. Je mi ľúto ale ten chlapec nevykazuje žiadne prvotné známky prebudenia. Viem, že je pre vás ťažké vidieť mladých ľudí v takomto stave, ale musíte s zvyknúť. Toto je vaša práca nie rodina.“ poučoval ju. Jeho monológ nasledovalo iba ticho.

„Dobre. Choďte späť pracovať.“ prikázal jej už jemnejšie a ona zjavne poslúchla lebo dvere sa otvorili a nečujne zavreli.

V tichu sa ozývali tiché zvuky pohybu a činnosti, ktorú som nedokázal identifikovať.

„Ešte nieje tvoj čas.“ prehovoril na mňa drsnejšie a potom ma poštípal na chrbát ruky. Prečo by to robil? No až neskôr keď som začal strácať svoje jediné zmysli som si uvedomil, že mi niečo v pichol. “Nieje môj čas.“ pomyslel som si na jeho slová. Neviem prečo to povedal, ale nezdá sa mi, že to myslel dobre.

O niekoľko hodín možno dní som znova cítil svoje telo a vedomie. Bol to krutý dopad. Nedýchalo sa mi ľahko a už vôbec som sa necítil dobre. Všetko ma bolí a je mi zima. Možno sa aj trasiem.

„Prežil noc a to je dôležité.“ oznámil známi mužský hlas lekára. Bol som naspäť v minulosti! Ako?! Musel som sa o tom presvedčiť. Podarilo sa mi pootvoriť oči a ja som uvidel tú maľovanú fresku s anjelmi v mojej izbe. Aspoň nejaký pokrok. Náhle mi odľahlo, že som to dokázal. Bol som späť a mňa to zrazu tešilo viacej ako prebudenie v nemocnici.

„Patric…“ vyslovil som jeho meno podvedome. Dúfal som, že tu je, že za tú dobu čo som bol “preč“ sa nevyparil.

„Prosím?“ spýtal sa ma lekár. Naklonil sa k mojej tvári a ja som cítil jeho dnešné jedlo. Nadýchol som sa, že to zopakuje ale dych mi uviazol v krku a vytvoril tam hrču. Začal som sa dusiť. „Pomaly. Ak chceš niečo povedať hovor pomaly.“ vysvetľoval mi stále ku mne naklonený.

Hrča povolila a ja som postupoval podľa pokynov, pomaly.

„Patric..“ vyslovil som odhodlane. Bol som na seba hrdý ako dobre som to zvládol. Pootvoril som oči a uvidel lekárovu šedú bradu. Otočil hlavu a pozrel sa za seba.

„Z niekým sa práve rozpráva za dverami.“ odpovedal. Odtiahol sa a videl, že sa pozerám k dverám. „Pred chvíľou odišiel.“ vysvetlil mi. Namočil handru do vody a vyžmýkal ju. Položil mi ju na čelo a ja som cítil zápach bieleho vína. Asi si všimol moju reakciu.

„Pomáha to pri znižovaní teploty. Ešte je vysoká ale to, že si sa prebral je prvý úspech.“hovoril nadšene. „Znížiť horúčku a vyliečiť zával bude druhý.“dodal. Menil mi handry na čele a rukách. Bol starostlivý. Celý čas som ho pozoroval čo ak by bol ako ten doktor z nemocnice. Zdá sa, že ma nemal v láske. Ostražitosť ma vyčerpávala, no ja som nechcel spať. Chem počkať na Patrica, ale čo ak sa nevráti. Musí byť nahnevaný keď zistil, že som mu klamal o tom zranení. Zjavne nieje až taký dobrý nápad tešiť sa.

Rozhodol som sa prejsť na šetriaci režim, zavrel som oči a predstieral spánok tak dôkladne až som zaspal.

Zobudil som sa až keď ma začali budiť. Triasol som sa ako epileptik a zuby mi drkotali. Keď som otvoril oči v šere som nad sebou uvidel toho lekára.

„Musíš sa napiť.“ prikázal mi. Zodvihol mi pohár vody k perám. Pri pohľade na vodu sa mi zdvihol žalúdok.

„Nie.“ zaprotestoval som chabo. „Ja nechcem.“ vrtel som hlavou aby sa mu nepodarilo mi naliať vodu nasilu do úst.

„Počkajte.“ zastavil ho Patric. Na chvíľu som sa prestal brániť. „Môžem?“ ukázal na pohár z vodou a doktor mu ho bez zaváhania predal.

„Patric…“pokúsil som sa ho uprosiť. Nechcem vracať a už vôbec nie pred ním. „..nie, nechcem.“ fňukal som ako decko. Nič nepovedal, nekarhal ma a bez slova zasunul pravú ruku na moju šiju a nadvihol ma. Sadol si na moju posteľ a oprel mi hlavu o jeho rameno. Chcel mi to uľahčiť. Odvrátil som hlavu aby mi nevidel na ústa a tak mu zabránil v pokračovaní.

„Musíš sa napiť, Kai.“

„Ja nechcem.“

„Kvôli teplote musíš piť.“ vysvetľoval mi.

„Je mi zle.“ protestoval som.

„Tak sa napi tej vody a bude ti lepšie, sľubujem.“sršala z neho jemnosť a ja som ho strašne rád počúval ako na mňa hovoril. Cítil som vibrácie z jeho hlasiviek,tlkot jeho srdca a vôňu jeho tela. Urobil som to. Verím, že mi bude lepšie lebo aj on tomu verí. Nakláňal mi pohár a ja som pil až kým tam nezostala ani kvapka. Pochválil ma ako malého chlapca a odložil pohár. Nehýbal sa iba občas sa popravil aby sa mi lepšie o neho opieralo. Chcel som mu toho toľko povedať ale zároveň som nevedel čo. Lekár nadránom odišiel s tým, že ak by sa niečo zmenilo ma ho okamžite zavolať.

Hlava mi unavene klesala na bok a to ma prebralo z driemot. Pri svite horúčka takmer úplne klesla a ja som sa konečne prestal triasť. Bol som unavený no aj napriek tomu som nedokázal tvrdo zaspať. Patric tu celý čas bol a ja sa bojím, že ak zaspím on odíde. Videl ako bojujem a zjavne sa už na to nemohol pozerať.

„Ak si unavený kľudne si pospi.“ prehovoril. Nadýchol som sa a pokýval hlavou.

„Prečo nie?“ spýtal sa.

„Nechcem aby si odišiel.“ prezradil som mu. Tlmene sa zasmial.

„Neodídem.“uistil ma. No ale stále čo ak odíde?

„Sľubuješ?“ spýtal som sa detinsky ako by to bolo to posledné čo ma môže uistiť.

„Sľubujem.“ odpovedal na moju hlúpu otázku. „A teraz,“ opatrne si ma chytil a odsunul sa odo mňa. „si pospíš.“ položil ma na vankúš. Pozoroval som jeho tvár keď so mnou opatrne zaobchádzal. Bol úžasný aj napriek jeho výraznému strnisku. Odhrnul mi vlasy z čela a skontroloval mi dlaňou teplotu potom ma pohladil po vlasoch. „Oddýchni si.“ vzdychol mi na čelo svojimi perami. A ja som už vedel čo mu chcem povedať.

„Milujem ťa.“ vyhŕkol som. Zmrzol a jedine jeho oči vyjadrovali, že ešte reaguje. Trvalo to len sekundu a on znova rýchlo odmrzol. V svite nového rána sa na mňa usmieval jeho zelenými očami.

„Skutočne?“ spýtal sa. Díval som sa na neho a nevedel ako mám zareagovať. Naozaj práve povedal: Skutočne? Asi som si to predstavoval moc romantický ale toto som nečakal.

„Skutočne?“ spýtal som sa ho podráždene. Ja som sa takmer nevrátil, umrel a vyznal. To slovo som takmer okamžite znenávidel. Videl, že ma to podráždilo a naklonil sa ku mne. Zazeral som na neho.

„Povedal som aby si spal.“ zahováral.

„Skutočne?“ vrátil som mu to. Vydýchol a usmial sa. Pobozkal ma jemne na pery a ja som ich protestujúc zovrel.

„Ak je to tak,“začal provokatívne hovoriť k mojím perám. „tak prečo ma ani nepobozkáš?“ dodal pobavene.

Bol tak blízko, že som mu nevidel dobre do tváre.

„Pretože ja som SKUTOČNE nečakal, že ma takto odbiješ.“ mrmlal som so zovretými perami. Nosom mi prechádzal po mojom. Vedel, že ma to rozptyľuje.

„Neodbil som ťa.“začal „Len nechcem aby si si myslel, že to potrebujem vedieť pretože si skoro zomrel.“

„Nepovedal som to len kvôli tomu, aj keď priznávam aj to trochu pomohlo.“ sústredil som sa na svoje slová a na hru na mojej tvári.

Pobozkal ma na nos.

„Takže priznávaš, že si to povedal pod nátlakom a môžeš zmeniť svoje slovo hneď ako sa vyliečiš?“ mrmlal ďalej. Dychom ma hladil po tvári. Zavrel som oči a on ma pobozkal na viečka. Nedotýkal sa ma no predsa som ho cítil na svojom tele.

„Áno.“ vydýchol som na jeho otázku. V hlave mi zostalo prázdno a nevedel som ani čo sa spýtal. Dúfal som však, že som odpovedal správne.

„Myslel som si.“odpovedal už prudšie a odtiahol sa. Otvoril som prekvapene oči. Prečo prestal?

„Čo?“ spýtal som sa.

„Choď spať. Neskôr sa porozprávame.“ povedal diplomaticky bez náznaku emócii. Ide o to, že mi neverí v tom čo k nemu cítim? Otočil sa na odchod. Je možné aby sa cítil neistý kvôli tomu že som sa mu vyznal? Takto vyzerá keď je prekvapený a nevie čo povedať? Nechcel byť krutý ani nezdvorilí len nevedel ako sa zachovať.

Popravil si rukávy na košeli. Usmial som sa unavene. Dostal som ho do kúta. Zasmial som sa. Bol som šťastný a rozhodne som chcel využiť tento stav kedy vyhrávam.

„Milujem ťa!“ zavolal som na neho hlasnejšie ,ale tak aby to bolo medzi nami stále súkromné. Zastavil sa prstami na rukáve. „To už nezmením.“ dodal som potichu. Až teraz som mohol pokojne zaspať. Nedokonalý Patric bojoval s košeľou otočený chrbtom a ja som sa na neho díval až kým som nezaspal, spokojný sám zo sebou.

Patricove mŕtve oči na mňa hľadeli a ja som od nich nedokázal odtrhnúť zrak. Palcom som mu zotieral krv z úst a vytvoril na jeho bledej tvári výraznú čmuhu. Prečo on? Ako sa to mohlo stať tak rýchlo? Toto mi nemôže urobiť nemôže len tak zomrieť.

„Zobuď sa!“ zakričal som na Patrica. Nefungovalo to. Zovrel som ho pevnejšie a zatriasol ním. Nemôže byť mŕtvy!

„Zobuď sa!“ Patric sebou trhol a jeho oči bez života a plné zlosti ma prepálili.

Spadol som do vody a snažil sa plávať. Viem plávať no aj napriek tomu som sa topil akoby ma niečo ťahalo ku dnu. Rukami som odhŕňal vodu tá ma však zalievala. Voda sa menila na betón a ja som sa nedokázal pohybovať. Potrebujem pomoc!

Trhnutím som sa zobudil vo svojej posteli. Ležal som naboku a prudko šúchal nohami o matrac.

„Kai,“ Patric ma upokojujúco pohladil o pravej ruke. „Sníval sa ti zlý sen.“upokojoval ma. Lapal som po dychu. Sníval sa mi ten istý sen. Ten hrozný sen. Otočil som sa na neho a videl ako ma pozoruje. Neodišiel a ja som zrazu nedokázal potlačiť náhlu úľavu, rozplakal som sa. Zakryl som si tvár rukou aby to nevidel. Znova som ho videl mŕtveho. „Čo sa deje?“ spýtal sa ma. Vedel, že plačem a nechával si odo mňa odstup.

„Ja .. už nechcem aby sa mi to snívalo.“ vdýchol som prudko kyslík.

„Čo sa ti snívalo?“ spýtal sa ticho. Nechcem aby si robil väčšie starosti než už ma. Mlčal som a radšej sa pokúšal na silu prestať. Zovrel mi zápästia a otočil mi ruku dlaňou hore. Pobozkal ma na dlaň a potom postupoval vyššie na moje predlaktie.

„Neplač. Vieš, že to nemám rád.“ povedal. Zadržal som dych aby som prestal, pomohlo to. Keď som otvoril oči a uvidel ako sa hrá z moju rukou znova som tomu nedokázal zabrániť.

„Čo to bolo za sen?“ spýtal sa znova už pevnejšie.

„Ty si um-“nechcene sa mi podarilo prehltnúť pár slabík kvôli vzlyku. „umrel.“ opravil som sa.

„Ja?“ spýtal sa hlúpo aj keď dobre počul. Chcel som odpovedať kladne.

„To je hlúposť,“ smial sa mi. „ ja som predsa tu. Tak ako by som mohol umrieť v tvojom sne.“ skúsil ma chabo rozveseliť. Kyslo som sa na neho pozrel a on pochopil, že to nemusí robiť. „Vydesilo ťa to až tak moc?“ spýtal sa starostlivo.

„Vidieť ťa mŕtveho? Iste, že ma to vydesilo.“ oboril som sa na neho. Vzdychol a uvoľnil moju ruku.

„Tak už vieš aký je to pocit.“ nadhodil chladne. Oči sa nám stretli. „Lenže ja som ho musel zažiť naozaj.“ dopovedal. Viem na čo poukazoval. Sucho som prehĺtol. Vedel som, že príde aj na toto téma. Zase som myslel najskôr na seba.

„Prepáč mi to.“ skúsil som sa ospravedlniť, ale on mi priložil ruku na ústa.

„Zase sa ospravedlňuješ? Prestaň to robiť.“ zahromžil. Sadol si na moju posteľ a pozrel niekam smerom do okna. Už bol obed a Patric tu stále bol ako mi to sľúbil. „Vieš aký hrozný pocit je to keď ťa vidím v takomto stave? A čo je horšie nieje to prvý krát kedy viem, že ti nemôžem pomôcť. Stále dokola vidím ako na mňa skočíš a stiahneš ma a ja neviem čo mám robiť. Všade okolo je prach a ja nedokážem vymyslieť nič. Nakoniec si uvedomím, že si sa stratil a ja dúfam, že si v poriadku lebo ťa nevidím. Bol som tak rád keď som videl, že žiješ. Zachránil si mi život.“ otočil sa ku mne a usmial sa smutne. Opätoval som mu ten úsmev a on mi ho zotrel končekmi prstov. „Vtedy,“pokračoval monotónne. „keď som sa otočil a videl, že si ma klamal. Začal som sa nenávidieť, mal som ťa zastaviť alebo aspoň urobiť niečo iné a nie ťa odbiť. Dobre som vedel, že sa o niečo pokúsia a ja som za svoju nerozvážnosť zaplatil tvojou krvou. Nevedel som čo mám urobiť. Mal som hrozný strach. Nikdy som nezažil taký pocit bezmocnosti keď som nemohol zastaviť to aby si umrel. Doktor mi povedal, že umrieš a ja som ho chcel zabiť pretože povedal to čoho som sa najviac bál. Neochránil som ťa.“ dopovedal vyčerpane. Ležal som a mlčal. Nedokážem si ani predstaviť ako dlho sa utápal. Som hrozný človek.

„Patric?“ chcel som povedať niečo rozumné aby som mu pomohol ale mal som v hlave úplne prázdno. Vzhliadol som k nemu a on zaspal po sediačky. Pravdepodobne to povedal už v polospánku ale aj napriek tomu som bol rád, že viem čo cíti. Zrazu si pripadám k nemu bližšie ako kedykoľvek doteraz. Nieje ani zďaleka taký jednotvárny a dokonalý.

Posunul som sa na posteli tak ako to bolo len možné a usmernil jeho pád do postele. Zaujímalo by ma ako dlho bol hore. Pozoroval som ako spí a rytmicky sa nadychuje a vydychuje. Oprel som sa o neho hlavou, bol príjemne teplý. Opakoval som jeho rytmus a znova zaspal, ale tentokrát úplne pokojným spánkom.

Prebudil ma tlmený rozhovor v mojej izbe. Stále som sa hlavou opieral o spiaceho Patrica a ľavú ruku som mal položenú v jeho dlani. Uvedomil som si, že mi je divne od žalúdka ale to je mi v posledných dňoch stále.

Pootvoril som oči aby som videl kto je v mojej izbe. Bol už takmer večer. Musel som otočiť trochu hlavu aby som zistil, že je to Kaila.

Stála pri dverách a nechávala ich privreté aby nikto nevidel do izby. Niečo v rýchlosti potichu vysvetľovala a potom ich zavrela úplne. Prešla k posteli a prebudila Patrica.

„Mladý Pane, vaša matka je veľmi nepokojná a chce s Vami hovoriť.“ zašepkala. Patric reagoval veľmi nevhodne. Otočil sa ku mne tvárou a pritiahol sa. V tedy Kaila uvidela, že som hore a obdarila ma nebezpečným pohľadom. Obaja sme vedeli, že z tohto sa nedostanem. Pochopila úplne všetko a zjavne mi má k tomu čo povedať.

Kaila sa nadýchla,že to skúsi druhý raz, ale ja som hu predbehol.

„Patric.“ šťuchol som ho rukou do brucha a on sa prebral blízko pri mojej tvári. „Čo sa deje? Bolí ťa niečo?“ spýtal sa ustarane. Rukou mi prešiel po tele aby skontroloval čo na ničo nenarazí a Kaila sa celý čas pozerala. Vydesene som roztvoril oči a snažil sa zbaviť inak jeho príjemnej ruky. „Nie, tvoja matka.“ povedal som rýchlo a on zamrzol zo svojou rukou na mojom boku. „Chce aby si za ňou išiel.“ dopovedal som. Vydýchol. „Neskôr.“ odvetil.

„Hneď.“ skočila do situácie Kaila. Patric sa prudko otočil a takmer spadol z postele. Posadil sa a ustál to. Vysilene som sa nadvihol ľavým lakťom a posadil sa. Dosť ma ten pohyb vyčerpal.

„Kaila.“ vyhŕkol prekvapene Patric. V izbe bolo ticho a obaja sme boli pod rentgenom.

„Choďte za svojou matkou a vrátite sa aj z dobrým príbehom.“ odvetila bez zábran. Myslím, že aj z Patricom mala iný druh vzťahu než bol povolený. Patric vstal.

„Nebudem nič vysvetľovať.“odvetil prísne.

„Mne nie.“ vzhliadla mu do očí a ja som si bol istý, že asi nastávajú ďalšie zlé časy.

„Kaila..“ skúsil som sa zapojiť ale ani jeden z nich na mňa nereagoval. Posunul som sa bližšie k okraju postele. „Môžem to vysvetliť.“ pokúšal som sa ďalej neúspešne.

„Pôjdem.“ odvetil Kaile a ona iba mávla hlavou. Počkať! Bez ďalších pohľadov opustil moju izbu a ja som tu osamel so samotným diablom.

„Chceš niečo povedať?“ spýtala sa nahnevane. „Teraz máš príležitosť.“dodala.

„Viem, že to vyzerá zle.“ začal som. Kaila si však neprístupne prekrížila ruky na prsiach a ja som vedel, že to nemá celu. Zmĺkol som.

„Počúvam.“pobádala ma nahnevane. Nemá to cenu určite už všetko vie alebo aspoň základy. „Už nič nepovieš takže môžem hovoriť ja?“ spýtala sa sama seba a horlivo začala artikulovať.

„V prvom rade, neviem čo si si myslel a kde si nechal hlavu! Vieš s kým sa zahrávaš keď lezieš do kukurice ktorá ani nieje tvoja? Po druhé: Ako si mohol urobiť takú sprostosť a takmer sa zabiť! Chceš aby som zomrela na infarkt alebo niečo?“ prudko mi popravila plachtu. Pozeral som na ňu zo psími očami. „Ľahnúť!“ rozkázala. Poslúchol som a ona ma zakryla. „Neuveriteľné. Dúfam, že si nespravil niečo horšie ako to čo som videla.“ poznamenala a mene sa nechcene vybavili intímne scény s Patricom. Pozrela sa na mňa akoby som to akurát všetko premietol vo svojich očiach.

„KAI?!“ vykríkla zdesene. „Bože!“ a zakryla si tvár dlaňou. Snažil som sa zachytiť jej pozornosť. Odvrátila sa mi chrbtom. „Vieš čo by sa stalo keby vás tu našiel takto niekto iný alebo, že by na to prišla Patricová rodina? Premýšľaj nad tým trochu Kai.“ otočila sa na mňa s vydesenou tvárou. Mala pravdu ja viem, že je to hodne zlé.

„Nikomu to nepovieš, že nie?“ prosil som. Pozrela sa mi do očí a snažila sa presvedčiť samú seba prečo by to nemala urobiť.

„Nie.“ vzdychla nakoniec. Uvolnila ruky a zvesila ich porazene k telu. „Mám vás oboch príliš rada aby som niečo také urobila. Len ti pripomínam, že z tohto vzťahu nezíde nič dobré.“ povedala očividne sklamaná zo mňa ako aj z jej samej. Prešla ku mne a skontrolovala mi teplotu. Doniesla mi pohár vody a prinútila ma ho vypiť potom mi pomohla sa prezliecť a nakoniec odišla za doktorom aby ma prišiel skontrolovať.

V tedy som prvý krát po dlhej dobe osamel. Ticho ma prenasledovalo rovnako ako aj samota. Skúmal som svoje prostredie a slnko pomaly zapadalo. Nakoniec som zostal v tme. Nemohol som sa nikoho dočkať a tak som sa rozhodol ísť spať. Pokúšal som sa o to, ale nemohol som.

Osamocene som pozoroval anjelov na strope. Až kým sa úplne nezotmelo. Z privretého okna ku mne dovial chladný závan vzduchu. Zhlboka som ho vdýchol. Nikoho som nepočul vstúpiť a netušil, že tu somnou niekto je až kým sa nado mnou nevynorila čierna postava a zovrela ma pod krkom. Okamžite som sa pokúsil brániť. Dopadol na mňa strach, že ma tu našiel Brendon. Rukami som zovrel útočníkovi zápästia a pokúsil sa ho odo mňa odtlačiť. Bez úspechu. Pred očami sa mi stratil aj posledné zbytky obrazu čo som videl. Nedokázal som sa nadýchnuť a pľúca ma začali z nedostatku kyslíka bolieť. Zaťal som nechty do jeho rúk a poškriabal ho. Zovretie povolilo a ja som pocítil v pľúcach trochu kyslíka. „Hajzel!“ zahrešil a stiahol mi z pod hlavy vankúš. „Zomri!“ zahučal a pritlačil mi vankúš k tvári. Rukami som sa k nemu natiahol aby som mu ublížil ale už som ho nenašiel. Všetko sa sústreďovalo iba na to aby som prežil. Sily mi ubúdali a na mňa doľahla beznádej.