„Už som tu.“ vbehla dovnútra izby s plným nasadením. „Dúfam, že sa nič nestalo.“ hovorila ku mne kým sa približovala. Ak si odmyslím skoro všetko do teraz, tak nie.

„Nie. Teda dovtedy nie.“ odpovedal som.

„Mám sa na to spýtať?“

„Nie.“ odsekol som.

„S čim ti môžem pomôcť?“ zrazu bola plná života. Neviem ako rýchlo mohla zabudnúť na dnešné ráno, ale toto je naozaj excelentný hraný výkon.

„Kaila,“ pozrel som sa na ňu. „ Patric mal pravdu. Nemala si právo povedať mi to.“chcem aby to vedela. „Ale ja ti ďakujem, že si mi to aj napriek tomu povedala.“ pozoroval som ju a Kaila mlčala. Znamenalo to, že súhlasí?

„Nebudem to už rozoberať. Nikdy. A však, je ešte niečo čo by som mal vedieť?“keď už máme takýto deň možno by bolo dobré dozvedieť sa všetko.

„Nie. Nemyslím.“ naozaj sa zamyslela a keď povedala nie bol som rád.

„Fajn. Môžeme teda začať od znova?“ musel som sa nejako zabaviť takejto atmosféry.

„Súhlasím.“ odpovedala.

Všetko je vyriešené a ja začínam teraz s novým štítom, a aj keď už nieje úplne ráno, aj nový deň. Nechcem sa hádať. Nechcem už nič počuť, chcem si toto všetko užiť kým môžem. Cítim sa síce akoby som sa snažil byť šťastný na silu, ale aspoň sa snažím.

Kaila mi pomáhala po zbytok dňa, ktorí som strávil v izbe. Najedol som sa umyl, oddýchol si a celkovo sa zotavoval. Pred večerom som sa snažil nabrať do nôh síl. Deň sa príliš rýchlo zmenil na noc a ja som si mohol odpočítať ďalší z dní ktorý som tu strávil. Neviem kde bol Patric ani neviem čo robil celý deň po tom čo odišiel. Vrátil sa neskoro v noci a ja som sa zobudil iba nato, že si ľahol do postele. V ten moment som si prišiel veľmi osamelý. Mohol som byť s ním, ale nebol a tak sa mi podarilo premárniť teraz už drahocenný čas.

Ráno bolo už ku mne prívetivejšie. Vracalo sami zdravie, ale aj Patricova pozornosť. Keď som otvoril oči díval som sa na nezáživnú tapetu, ktorá vďaka mojim pocitom hrala spektrom farieb. Ležal som na bruchu a po mojom holom chrbáte sa premávali prsty. Chodili hore a dole. Zanechávali za sebou šteklivú cestičku a mne vyskakovali zimomriavky.

„Čo robíš?“ zamumlal som do matraca. To, že som sa spýtal neznamenalo, že som chcel aby prestal. Na mojom mieste by som takto chcel premárniť celý jeden deň.

„Kontrolujem tvoj chrbát.“ zašomral.

„A prečo?“ kládol som mu dôležité otázky.

„Aby som si bol istý, že je v poriadku.“ odvetil. Látka pod nami sa napla a Patric zmenil polohu. Zavrel som oči a nechával sa prekvapiť.

„Čo máš v pláne?“ nedalo mi neopýtať sa. No kto by už len vydržal iba čakať?

„Ospravedlniť sa za včerajšok?“ odpovedal krátko a nakoniec to stočil do otázky.

„A za čo konkrétne sa chceš ospravedlniť?“hral som na hlúpeho.

„Za všetko?“spýtal sa.

„To sa ma pýtaš?“vrátil som mu to.

„Iba zo zdvorilosti.“ zaštebotal hrdo. Musel som sa usmiať.

„Čo ak poviem nie?“ otočil som sa a ľahol si na chrbát. Zostal na do mnou visieť rukou. Našpúlil pery.

„Budem veľmi smutný.“

„Tak smutný.“ zopakoval som ironicky.

„A tiež nahnevaný.“ dodal vážnou tvárou a ja som sa musel nahlas zasmiať.

„Toto myslíš ako úplne vážne?“smial som sa.

„Úplne.“ odsekol. Naklonil sa bližšie a pobozkal ma najprv na tvár a potom na pery. Roztiahol som nohy a Patric sa úplne natlačil do môjho priestoru. Zakryl som mu rukou tvár a odtiahol ho od mojich úst.

„Počkať.“snažil som sa ho zastaviť ale on sa zase snažil pretlačiť moje ruky.

„Čo?“ prestal bojovať a zamrmlal nespokojne. Vyškeril som sa. Musím si byť istý,že to nedopadne ako včera.

„Čo ak znova niekto príde? Hm…?“oboril som sa na neho. Zachytil mi predlaktia a uväznil mi ich jeho rukami k posteli.

„Tak počká.“nadhodil zvesela. Nenechal ma už nijako zaprotestovať a nahol sa pre ďalší z bozkov. On je vždy tak energetický. Hlavne čo sa týka rána.

Ako sa dalo čakať spal opäť nahý a ja som videl všetko na jeho tele tak ako som len mohol. Vymanil som si ruky z jeho zovretia a snažil sa ukradnúť čo najväčší kus z jeho tela. Tak ako on aj ja som skúšal jeho záhyby na bokoch, prsiach, zadku a ramien. Bol to on, bol to jednoducho Patric. Pri dotýkaní jeho tela som sa cítil akoby som ho skúmal po prvý raz. Vždy som mal ten prvotný dravý pocit nájsť miesta, ktoré mu spôsobia šialenstvo. A však moje telo si ho pamätalo. Všetky cestičky čo urobil, všetky miesta čo objavil či navštívil, to všetko ho po každý jeden krát čo sa ma dotýkal a bozkával vítalo. Bol som otrokom svojej vlastnej túžby a ani som sa jej nechcel brániť. Nemalo to cenu chcel som tu túžbu, chcel som to a bolo mi absolútne jedno ako sa ku mne dostane, ako si ma vezme, hlavne nech ma vlastní: Tu teraz a navždy.

Pritiahol som sa k nemu a až teraz som si uvedomil, že nás rozdeľujú moje nohavice. Urobili šialenú vec a zato bol na ne uvalený trest. Chváľa bohu neroztrhol ich iba mi z nich pomohol von. Všetko to vzrušenie sa zo včerajšku nahromadilo a ja som vedel, že nemáme na čo čakať. Bojovali sme so našimi dychmi. Ani jeden z nás nedokázal spracovať túžbu v našich telách. Patric sa zachytil o čelo postele a ja som ho zovrel nohami v bokoch. Celé telo mu horelo.

Zatlačil proti mne a takmer okamžite do mňa prenikol. Roztriasli sa mi nohy a musel ho povoliť okolo bokov. Patric sťažka vydýchol. Zastal a ja som si pritiahol jeho tvár aby som mu mohol vrátiť jeho nehu.

Srdce mi divoko bilo akoby kričalo, že toto je ono, toto je to čo potrebujem.

Pohyboval sa vo mne pomali a podľa mojich kladných odpovedí stupňoval jeho tlak. Nebavili sme sa verbálne no jeho oči, ruky a dotyky hovorili za všetko. Odpovedal som im a komunikoval som z celým jeho telom, ktoré ma drtilo. Rukou som sa zachytil plachty. Vedel som, že ten pocit , ktorý sa vo mne stupňoval príde rýchlejšie než som chcel. Snažil som aspoň vysloviť jeho meno, ale v krku mi vyschlo a ja som iba nemo vzdychol do ticha izby, ktorá pohlcovala naše vzdych a zlievala ich dokopy ako môj orgazmus naše telá. Vtedy sa ku mne pritiahol a prudšími nájazdmi mi zobral aj tú poslednú schopnosť, dýchať.

Nohy sa mu striasli a na pár sekúnd zostal v úplnom napätí . Vyvrcholil, trhane sa nadýchol, povolil ruky v lakťoch a ľahol si vedľa mňa. Mlčal som ešte stále som ho cítil v mojom tele. Počul som ako vedľa mňa dýcha a ja som sa prispôsoboval jeho tempu dychu. Ako po každý jeden krát aj teraz si ma našla zima. Otočil som sa nabok a pritiahol sa k Patrikovi ani jemu nemohlo byť úplne teplo. Objal ma rukou a natočil sa ku mne telom.

„Je ti už zima?“ spýtal sa.

„Trošku.“pritlačil som sa k nemu. Dovolil mi to.

„Potrebujem aby si pre mňa niečo urobil ak ti to nebude vadiť.“ zašepkal mi do vlasov. Nech je to čokoľvek.

„Čo je to?“ nemusel som sa spýtať, ale aj tak som to urobil.

„Moji muži včera priviedli muža a podľa tvojho popisu mal strýkov poskok jazvu na tvári, je tak?“ hovoril to opatrne akoby sa bál, že cuknem. Nemal som to v pláne. Nadvihol som sa na lakťoch.

„Má jazvu?“ prerušil som ho a trochu samu vymanil zo zovretia. Pozrel sa mi to očí a pritiahol ma späť k sebe.

„Áno.“ prisvedčil. „Ale aj tak potrebujem aby si mi povedal či je to naozaj ten istý muž.“

„Urobím to.“ skočil som mu do reči odhodlane. Hlasno si vzdychol.

„To som rád ale vieš aké to môže byť nebezpečné? Uvedomuješ si o čo ťa žiadam? Ak je to on a ty to potvrdíš. Šliapnem jednému alebo obom strýkom na nohu a to ich riadne vytočí. Ten muž môže byť kľúčom k problému to však neznamená, že sa všetko vyrieši.“ vysvetľoval. A ja som začal chápať, mal pravdu. Ak na neho ukážem prstom zdvihne sa vlna ktorá sa môže obrátiť na hotovú katastrofu.

„Čo teda chceš aby som urobil?“ spýtal som sa dúfajúc, že má lepší nápad. „Ak povieš aby som ukázal na tvojho strýka tak to urobím.“ prevrátil sa späť na chrbát. Mlčal. Otočil som sa na bruchu a podložil si hlavu rukami. Premýšľal.

„Nie, keď to urobíš bude to slovo proti slovu.“ hovoril svoje myšlienky nahlas. Mal pravdu. A nakoniec by aj tak vyhral jeho strýko.

„Tak čo by sa stalo keby som na neho ukázal ja a aj ten vrah, ak je to teda on.“ zamyslel som sa spolu s ním. Otočil ku mne hlavu.

„To je vlastne dobrý nápad.“ usmial sa na mňa. „Ale aj tak to bude ťažké.“ varoval ma.

„Urobím čo bude v mojich silách aby toto konečne skončilo.“ snažil som sa ho ubezpečiť. On mi prikývol na súhlas.

„Ja viem.“ pobozkal ma na čelo. „Naraňajkuj sa keď bude všetko pripravené prídem pre teba.“ informoval ma.

„To už odchádzaš?“

„Chce aby to čo najskôr bolo za nami. Čím dlhšie tu bude v dome tým horšie sa budem cítiť.“odsunul sa odo mňa.

Toto chápem ale aj tak by som ešte rád zostal sním proste ležať. Bez ďalšieho zaujímania sa rozhodol obliecť sa.

Prešiel k skrini a snažil sa v nej nájsť niečo čisté na oblečenie. Ako dlho sa budem cítiť takto blbo?

Vstal som z postele. Po včerajšej rozcvičke svalov to nebol problém. Zdá sa, že okrem ramena už nemám nijaký problém. Prehodil som si cez seba moju košeľu a vydal sa po jeho stopách. Sústredene si zapínal vestu a ja som sa k nemu zo zadu priblížil.

„Mal by si sa zbaviť toho blbého zvyku opúšťať ma po sexe.“prehovoril som na neho. Otočil sa na mňa.

„Máš pravdu. Nemal som to v pláne…“ dokončil svoje zapínanie a pohladil ma po tvári. „.. ale vždy to nejako blbo vyjde.“

„Nie že ma znova necháš zavretého v izbe a zabudneš na mňa.“ varoval som ho.

Mlčky prikývol. „Vrátim sa hneď ako to pôjde.“

„To si povedal aj včera.“pripomenul som mu.

„Vynasnažím sa aby sme to mali za 20minút za sebou.“ ubezpečil ma. Zahryzol som si z vnútornej strany do pery.

Čo ak sa niečo pokazí. Nepáči sa mi, že bude s tým mužom v kontakte. Mračil som sa na Patrica.

„Nerob si o mňa také starosti. Všetko vyriešime.“ Objal ma rukami aby ma upokojil. Rukami zišiel dole na môj zadok. Jeho ruky ma príjemne hriali a on si toho musel byť vedomý pretože to využil proti mne a hral sa s ním.

„Je to príjemný pocit?“ spýtal sa úlisne.

„Ani nevieš ako.“ zamrmlal som.

Hrubo mi ho stisol. „Aú, prečo si to urobil?“ oboril som sa na neho.

„Musím už ísť.“ použil to ako svoju odpoveď. Zaškeril sa, vlepil mi pusu na ústa a odišiel.

Neuveriteľné. Nestihol som sa dať do kopy a do izby vošla Kaila. Takmer okamžite som zareagoval a schoval si svoje drahokamy do rúk.

„Naozaj by si občas mohla klopať.“ zakvílil som. Ukryl som sa jej pohľadu a rýchlo sa obliekal.

„Ako by som nič také v živote nevidela.“ smial sa.

„To nieje vtipné. Možno ti to nevadilo , ale ja nie som až tak nadšený.“hovoril som stále rozrušený. Urobila kyslú grimasu a položila mi raňajky na stôl.

„Najedz sa dám ti urobiť kúpeľ.“ ukázala mi jedlo a ja som nenamietal. Zjedol som všetko čo mi pripravila.

Keď som sa kúpal mi vysvetlila, že mi bude robiť raňajky tak aby sa mi obnovili v tele všetky dôležité látky tak ako jej to vtĺkal do hlavy doktor, predtým než zomrel. Na ten moment do izby došla pochmúrna atmosféra ale ja som hu zahnal myšlienkou, že toho kto mu to spravil dostihne spravodlivý trest.

Kaila ma po dlhšej dobe rozčesala a upravila. Konečne sa zo mňa stával človek a ja som bol za to hrozne rád. Obliekol som sa do čistého oblečenia a prinútil Kailu aby mi porozprávala a ľuďoch zo služobníctva. Dúfal som, že sa majú dobre a všetci sú v poriadku. Podla jej rozprávania sa nič zlého nestalo a tak mi bolo lepšie na duši. Na konci nášho rozhovoru mi však prezradila, že už o mojej identite všetci vedia. To ma trochu sklamalo.

Keď som osamel sadol som si do kresla a snažil sa nejako zabaviť. Našiel som nejaké knihy a jednú z nich listoval odzadu. Nezdalo sa mi, že by som ich aj tak dokázal čítať.

„Kai.“ Patric vbehol do izby a zaostril na mňa ako sedím v kresle. Jeho náhli vpád ma trochu vydesil. Prešiel ku mne. „Poď.“ chytil ma za ruku a viedol k oknu. Silno odhrnul záclonu a otvoril okno. Stále som nechápal o čo mu presne ide. Vyklonil sa z neho a potom ustúpil na bok.

„Za chvíľu prejdú pod oknom aj s tým mužom. Pokús sa ho rozpoznať.“ vysvetlil mi jeho zbrklé chovanie. Neveriacky som sa na neho pozrel.

„Mám sa na neho pozrieť z diaľky a povedať ti: Áno, to je on?“

„Áno.“odpovedal na moju otázku. Ako si môže byť taký istý, že ho spoznám s takejto diaľky. Nadvihol obočie a čakal čo urobím, či poviem. No čo aspoň to skúsim. Postavil som sa do okna a čakal na sprievod. Ten na seba nenechal dlho čakať. Viedli ho štyria muži popod naše okná. Netušil som ako i táto vzdialenosť stačila. Keď som uvidel jeho tvár nemal som pochýb o koho ide. Mal rovnako tvrdý a bezcitný pohľad ako predtým. Ruky mal zviazané a spútané. Nepotreboval som už ani pochybovať. Na jeho rukách mal škrabance po tom ako sa ma pokúsil udusiť. Vyschlo mi v krku. Otočil sa mojím smerom. A ja som ani nemal tušenie aký strach vo mne vyvolá len jediný pohľad na toho muža. Netušil som ako to skrivilo moju psychiku. Zacúval som do izba a skryl sa pred jeho očami. Ak by sa mu podarilo uniknúť určite by už druhý krát nesklamal.

„Kai?“prehovoril ku mne opatrne. Prebudilo ma to.

„Je to on.“vyslovil som sucho a tak na hlas ako mi to len hrča v hrdle dovolila. Patric si okamžite všimol, že niečo nieje v poriadku. Tak ako aj ja som si to rýchlo uvedomil.

„Si v poriadku?“ natiahol ku mne ustarane ruku. Rukami som sa snažil nahmatať pevný bod.

„Ja si asi sadnem.“ odvetil som. Sadol som si okamžite na nízky stolík, ktorý bol najbližšie. Netušil som čo sa stane.

„Prepáč,“ začal. „nemal som ťa o to žiadať.“ ospravedlňoval sa s pohárom vody. Ani ja som nevedel čo presne sa stane a ani on to nemohol vedieť. Zobral som si od neho vodu a vypil ju do dna.

„To je v poriadku iba som nečakal, že ma pohľad na neho tak vydesí.“ vysvetlil som mu príčinu môjho zlyhania.

Nebolo až také ťažké predýchať to.

„Ďakujem.“ odvetil a zdá sa, že mu odľahlo. Toto je všetko čo som pre neho mohol spraviť. Teraz mu už len zostáva prinútiť ho hovoriť a obrátiť ho proti jeho strýkovi. Pozoroval ma mlčky a takmer stepoval na mieste len tak-tak , že to udržal. Uvedomujem si, že tu stále je len kvôli tomu ako som sa reagoval. Pravdepodobne potreboval súrne odísť a spracovať toho chlapa kým to je ešte horúce.

„No tak už choď.“ navrhol som mu. Pokýval nesúhlasne hlavou.

„Zostanem kým…“

„Kým mi nebude lepšie? Ale prosím ťa. Postaraj sa aby všetci dostali to čo si zaslúžia.“ usmial som sa na neho.

„Ale si si istý, že je v poriadku keď odídem?“ skúšal ma. Prikývol som. „Dobre, ale pošlem pre istotu Kailu aby ti robila spoločnosť.“ dodal kým sa ponáhľal k dverám. To nebolo nutné.

„Patric, tie škrabance na rukách sú odo mňa.“ zavolal som k dverám kým sa nezavreli. Dúfam, že to bude môcť použiť proti nemu. Po zavretí dverí som dostal nepríjemný pocit, že sa udusím. Boli to len moje myšlienky. Spôsoboval to strach, možno samota. Otočil som sa k oknu a nemohol som sa ubrániť pocitu, že každú chvíľu vylezie oknom aby to dokončil. Nevydržal som to a vrhol som sa k oknu. Rýchlo som ho zavrel akoby išlo o sekundy. Nedokázal som sa pozerať dolu ani cez zatvorené okno a radšej som ho zastrel. Uľavilo sa mi iba na toľko aby som mohol dýchať. Zhlboka som dýchal a opakoval si fakty, že som v poriadku. Predsa len už ho chytili. Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Konečne sa to Kaila naučila. Musel som sa pousmiať, že sa to naučila celkom neskoro a pri príležitosti kedy to ani vlastne nieje nutné. Prešiel som k dverám a otvoril. Nestála v nich Kaila. Žena vo dverách sa uklonila.

„Ste Kai?“ spýtala sa zdvorilo.

„Áno.“ odpovedal som. Prečo tu vlastne je? Chcel som sa jej to spýtať ale asi by to bola na nič určite má v pláne mi to povedať.

„Boli by ste taký láskavý a nasledovali ma?“ ukázal rukou do chodby. Pozrel som sa tým smerom a zaváhal.

Nenapadá ma nič prečo by ma zavolali po služobnej. Zavrel som za sebou dvere.

„Kto ma hľadá?“ spýtal som sa jej , ale ona bola predo mnou už pol druha metra. „Počkajte.“ zavolal som na ňu a ona nepočúvala. Tak toto je vážne podozrivé a ja by som sa mal zvrtnúť a vrátiť alebo aspoň počkať na Kailu. To je ono! „Moja služobná ma vlastne čaká takže asi by som sa mal najprv vrátiť a potom..“

„To nieje nutné už vás čakajú.“ prerušila ma.

„Kto?“ spýtal som sa už trochu vykoľajene. Neodpovedala a zastala. Pozrel som sa kde sme skončili. Nestáli sme pred salónom ani pred jedálňou. Vlastne si nevybavujem čo sa nachádza za dverami a však nech sa stavím o čo chcem asi mi to nezostane dlho zatajené.

„Prosím.“ ukázala na dvere. Zrazu sa modlím pre rušný dom, Patrica, kohokoľvek. Pretože toto mi smrdí. Pod nátlakom som otvoril dvere a vstúpil. Dvere sa za mnou zavreli a ja som sa ocitol v detskej nočnej mori so strašidlom pod posteľou, len horšej verzii. Otočil som sa k dverám a zisti, že niekto rýchlejší ich zamkol.

„Braček.“vyšiel mi naproti Brendon s otvorenou náručou. „Bože to už je tak dlhá doba.“ spieval medovo. Roztrasene som sa otočil a uhol mu skôr než sa ma dotkol čo i len špičkou prsta.

„Nemusíš byť tak nesmelí.“zasmiala sa druhá osoba v malom kávovom salóniku. Otočil som sa jej smerom aj keď už som vedel kto to je. Jeden zo strýkov sa na mňa milo usmieval. Stál vzpriamene a ruky mal schované za chrbátom. Zastal som strede miestnosti medzi mužmi, ktorí sa ma pokúsili zabiť. Bola to pasca. Ocitol som sa v riadnom nebezpečenstve. Začal som si udržiavať chladnú hlavu ako to len šlo. Čo mám robiť? Kričať? Vyskočiť z okna?

„Asi sa divíš prečo som tu.“ začal ku mne hovoriť Brendon.

„Ja som ho pozval.“ dopovedal strýko. „Hovoril som mu ako si sa zranil a ako pýchaš s mojim synovcom a tak ma napadlo, že by ho to mohlo zaujímať.“ neprestával sa usmievať. Otočil som sa na Brendona a ten iba prikývol na súhlas. Ako o nás vie? A ako vie o Brendonovi? Spozoroval som pohyb pri dverách. Môj brat sa ku mne o krok pohol. Nemal som kam uniknúť. „Nebolo ťažké o tebe niečo zistiť keď si sa stal mojou príťažou, ťažšie mi príde zneškodniť ťa. Si ako burina: nezničiteľný.“ rozprával pokojne Patrikov strýko. Prebehal som ich očami a nevedel, ktorí skôr zaútočí.

„Ako ste to všetko zistili?“ prehovoril som na strýka.

„Čo konkrétne? To s tvojím bratom alebo s Patricom?“ spýtal sa otrávene. Cúval som dozadu aby som na oboch videl.

„No s Patricom bola šťastná náhoda kedy vás videl môj pes spolu spať. Takmer okamžite ma poctil svojím objavom a ja som si na chvíľu chcel rozmyslieť tvoju popravu pri myšlienke čo by s tebou spravila moja sestra, ale to by som si ťa nechal znova prekĺznuť. Nepotešilo ma keď som sa dozvedel, že sa to tomu hlupákovi nepodarilo a ešte sa aj nechal chytiť. A to ma dostáva k tvojmu bratovi. S Brendonom to bolo ťažšie, ale keď som mu povedal, že ťa obrába niekto iný mali sme celkom zaujímavý rozhovor a tak sme tu.“ rozhovoril sa.

Vedel som ako to celé je. V tedy keď nás videla Kaila nebola prvá a využil to. Bolo to vlastne geniálne. Nezašpinil si ani raz ruky. Prestal som byť len problémom a stál som sa návnadou pre Brendona. Pozrel som sa na neho. Vedel to. Bol ako tiger vycítil zranené zviera a prichystal sa skočiť naň hneď ako dostane správny uhol.

„Zabijete ma?“ spýtal som sa to jediné čo som nevedel. Okolo zvláštnych zelených očí sa vytvorili vrásky a od úsmevu. Otočili sa na Brendona a ten odpovedal.

„Áno.“

Nedokázal som ovládnuť svoj dych a uviazol mi v krku. Našla si ma temnota a tá si ma vezme. Našiel som si voľné miesto na sedenie a sadol si.

„Do toho.“ povedal som im. „Chcete to nie? Urobte to.“ burcoval som ich k činu. Mám obavy, že ak nezačnú jednať začnem dúfať v život. „Noták!“ zakričal som a Brendon sa na mňa vrhol. Zovrel mi vlasy.

„Kde je tá tvoja bojovnosť?“ spýtal sa strýko. Prešiel ku mne a nechával všetko na Brendnovi. Zasmial som sa.

„Zase nechávate vašu špinavú prácu na niekom inom?“spýtal som sa ho. Odpovedal mi rovnako hlasným smiechom.

„Nemaj ma za hlupáka, Kai. Ja chcem tvoju mŕtvolu a Brendon tvoje telo. Tomu sa hovorí obchod. Keď s tebou skončí tvoja mŕtvola bude mať pre mňa väčšiu cenu ako tvoj život. Jediné čo ma mrzí je, že nebudeš vidieť ten výraz na Patricovej tvári keď ťa nájde, ale s tým sa naučím žiť.“ otočil sa na Brendona. „Uži si a po všetkom mi pošli správu.“ poklepal ho ako psa po pleci a bol na odchode.

„Toto vám neprejde Patric vás dostane!“ zreval som na neho a Brendon ma uzemnil. Pri dverách sa na mňa otočil. V tvári mal spokojný výraz.

„Máš pravdu bude vedieť kto ťa zabil a to ma uspokojuje ešte viac, ale on je druhý na rade pochybujem, že niečo zmôže.“ otvoril dvere.

„Môžem dnu?“ spýtal sa pevný hlas Patrica. Vytrhol som sa od Brendona aby som videl čo sa deje.

„Patric.“ vzdychol jeho strýko keď okolo neho prešiel dnu aj s jeho matkou, druhým strýkom a pár vojakmi.

„Rušíme alebo sa môžeme k vám pridať?“Patric prešiel dnu.

„Chcel si zabiť môjho syna?!“ vykríkla Patricova matka a vrhla sa na jej brata a udrela ho. Druhé dvojča ju chytilo za ruku.

„Sestra pokojne.“ dôstojne ju zastavil a postavil sa pred ňu v obrannom geste.

„Vysvetli nám to?“ naliehal na brata. Ten sa pousmial.

„Nemám čo vysvetľovať. Obaja vieme, že ak by Henry Patric Brehem, môj synovec, zomrel majetok by bol môj.“odpovedal pokojne. Neviem či to povedal pretože vedel, že je koniec alebo aby ublížil jeho bratovi a sestre.

„Odveďte ho.“ prikázala zastrene Patrikova matka. Jeho strýko sa nebránil a oni ho odviedli aj z doprovodom brata preč zo salóna. V tedy sa celý svet zrazu otočil na Brendona. Na Patricovej mame bol vidieť ako ju táto zrada zabolela.

„Toto už zvládnem aj sám.“ odľahčil jej Patric a ona iba prikývla. Neviem si ani predstaviť ako sa musí cítiť. Odišla a vtedy sa svet zriedil len na pohľad Patrica.

„Povedal som si, že keď ťa ešte uvidím tak ťa zabijem.“ prehovoril na Brendona. Znova sa ocitli sami.

Môj brat sa ocitol v kúte ale aj tak sa nechcel vzdať. Hrdo sa pozeral na Patrica.

„Tak to urob.“ smial sa mu do očí. Patric neodpovedal a díval sa na neho. Ak sa na neho skutočne vrhne a zabije ho získa tým iba trest za to čo urobil. Bol som pripravený zasiahnuť.

„Vypadni!“ povedal mu po dlhšej odmlke. „Moji ľudia ti ukážu kade.“ ukázal mu rukou dvere a Brendon sa nenechal ponúkať dvakrát.

Prešiel okolo Patrica a ja som teraz už naozaj vedel, že ho vidím posledný krát a ani ma to vlastne nejako nebolí, práve naopak teší ma predstava, že je koniec. Sledoval som ako to končí a nedokázal vstrebať tú eufóriu.

Pozrel som na Patrica, videl som ho rozmazane.

„Je koniec.“ ubezpečil ma.

„Prečo si neprišiel skôr?“ plakal som a hádzal som na neho vinu. Usmial sa.

„Prepáč. Keď Kaila prišla, že ťa odviedli musel som najskôr zistiť o čo ide a potom zohnať matku aby som mal svedectvo.“ hovoril mi nepodstatné veci.

„Bol som tu s nimi zavretý a myslel si, že umriem!“ oboril som sa na neho.

„To by sa im nepodarilo.“utešoval ma šťastne.

„Ale ja som si to myslel. Kretén! Mohol si aspoň niečo načrtnúť.“ hneval som sa.

„No ták. Kai.“ zdvihol mi tvár. „Miluješ ma?“ spýtal sa.

„Nezahováraj.“díval som sa na neho.

„Miluješ?“ tlačil ďalej.

„Milujem.“ povedal som oduto.

„Aj ja ťa milujem.“ povedal mi.